{"guid": "e8b60ebf-0160-4fec-b506-8153935af6f6:b300603e-4ed6-4312-915d-6baa815286fc", "ecli": "ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4", "spisova_znacka": "14C/60/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 14C/60/2022 z 7. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 7. mája 2024, sp. zn. 14C/60/2022, ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4", "identifikacne_cislo": "6922201337", "sud": {"guid": "sud_143", "nazov": "Okresný súd Rimavská Sobota", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-rimavska-sobota"}, "sudca": "JUDr. Peter Csank", "sudca_id": 2263, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-csank-2263", "datum_vydania": "2024-05-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "3Co/118/2025", "sud": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "guid": "ba70561f-6123-40af-8e8a-cd4b55fc9d34:d5fd8196-62c9-4144-a3ae-9fc17f53106a", "datum": "2025-12-29", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85", "nazov": "§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86", "nazov": "§ 86 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91", "nazov": "§ 91 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-91", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-91"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92", "nazov": "§ 92 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97", "nazov": "§ 97 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-97"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-103", "nazov": "§ 103 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-103", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-103"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-122", "nazov": "§ 122 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-122", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-122"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232", "nazov": "§ 232 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-232"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-91", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-97", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-103", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-122", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-232"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b300603e-4ed6-4312-915d-6baa815286fc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Rimavská Sobota\n14C/60/2022\n6922201337\n07. 05. 2024\nJUDr. Peter Csank\nECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Rimavská Sobota sudcom JUDr. Petrom Csankom v spore žalobcu A. B., nar. XX. XX.\nXXXX, trvale bytom C. XX, D. E., štátny občan SR zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján\nKlučka, CSc, s.r.o. so sídlom Košice, Ku Potoku č. 4, IČO 54 725 542 proti žalovanému Slovenská\nrepublika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Ul. Pribinova\nč. 2, IČO: 00151866 o zaplatenie 5 000 eur s príslušenstvom takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 000 eur do 15 dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku.\nII. Súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.\nIII. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy\ndo 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 000,eur z titulu nároku na náhradu škody z titulu porušenia práva Európskej únie (ďalej len EÚ), konkrétne\nčl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného\nčasu, ktorý stanovuje maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom\nv súdenom prípade týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru\nSR s výkonom štátnej služby v Rimavskej Sobote a jej okolí sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných\nzmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny), ktorý pracovný\nčas v súhrne takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo\nžalobcovi zakladá právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdmi v Slovenskej republike ako členskom\nštáte EÚ.\n1.1 Žalobu odôvodnil tým, že cieľom Smernice 2003/88/ES je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti\na zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku , ďalej\nprimeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná\nochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné\nzabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku.\nČL. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby\npriemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom\ngarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor (ďalej len\nSD) EÚ súčasne spresnil , že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí\nsúčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s riadnym pracovným časom nesmie prekročiť\nmaximálny týždenný pracovný čas. SD EÚ ustálil, že pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické\nznaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe , ktorú pracovník vykonáva na pracovisku je\n\nskutočnosť, že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť\nmu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho\nkvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od\nintenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi\n(rozsudok SD EÚ vo veci\nC-14/04 Dellas , body 48,58). Akákoľvek vnútroštátna právna úprava\nčlenského štátu, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodím vrátane pracovnej\npohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES (rozsudok\nSD EÚ vo veci C – 397/01 Pfeiffer, bod 100).\n1.2 Ďalej tým, že napriek tomu, že príloha č. 4 bod 6 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore č.\n315/2001 Z.z. uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica 2003/88/ES, znenie jeho príslušných\nustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom\nzbore nevyplýva, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť\nich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Nedostatkom\nZákona o hasičskom\na záchrannom zbore je, že neprebral ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES stanovujúce dĺžku\ntýždenného pracovného času napriek tomu, že definuje pojmy služobný doba, služobná pohotovosť\na spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov\nZákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času\nv zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a táto\nskutočnosť tak zakladá povinnosť Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ poskytnúť postihnutým\njedincom náhradu škody v rámci súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. To, že týždenný pracovný\nčas žalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazuje listinami o týždennej dochádzke priloženými\nk žalobe. Správnosť prebratia smerníc EÚ v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu potvrdzuje\nsamotná prax uplatňovania jej pravidiel prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov, t.j.\nv danom prípade Zákona o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. Je zrejmé, že vo veci\nžalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného\npracovného času pre členov Hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje\nplná účinnosť úniového práva na území SR.\n1.3 Ďalej tým, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť\nurčený výsledok , ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného\npracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ\npriemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. SD EÚ vo veci\nC-429/09 G. Fuß výslovne potvrdil, že : „...Pracovník ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej\nslužby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný\ntýždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov\ndotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto\nustanovenia...“ (ods.1 výrokovej vety rozsudku ). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody\nako aj spôsob jej výpočtu Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného\nprocesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva\nEÚ v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad\nrovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy\nEÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež\naby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky SD EÚ sa v tejto\nsúvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi\nčlenských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa\njedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná,\naby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93\n(Brasserie du Pécheur, bod 82) SD EÚ zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody\nmusí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti\n(ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi\nv rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného\nrozsudku ). V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré\nmajú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva\nupravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo\nvnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k\npraktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada\nefektivity), (rozsudok vo veci C-524/04,Test Claimant, bod 123).\n\n1.4 Ďalej tým, že žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia\nzodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva\ngarantovaného čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto\nspôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru SD EÚ a to predovšetkým o judikát vo veci C429/09, Fuß , v ktorom SD EÚ výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov\nhasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné\npred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti SD EÚ rozhodol, že poškodení jednotlivci\nmajú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že 1. podmienka: cieľom porušenej\nprávnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. podmienka: porušenie je dostatočne závažné a\n3.podmienka: medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama\npríčinná súvislosť. Pokiaľ ide o prvú podmienku SD EÚ potvrdil, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88\npredstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného\npracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité\npravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek\nobmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi\nsúdmi. V dôsledku toho čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá\njednotlivcom priznáva práva, čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená.\nPokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry SD EÚ je porušenie práva EÚ dostatočne závažné,\npokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD v danej oblasti. V tejto súvislosti SD EÚ vo veci C-429/09\nFuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo\nzjavným porušením judikatúry SD a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a\npreto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu\nškody (bod 58. rozsudku). Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu\npriamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či takáto priama príčinná súvislosť\nmedzi porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty\nčasu odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto\nustanovením dodržaný, existuje. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k\nsplneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho\npráva podľa čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu\ntakto vzniknutej škody pred slovenským súdom.\n1.5 Ďalej tým, že pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením\núniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje\nustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia\njej výšky. Aj rozsudky SD EÚ sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred\nsúdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku\nporušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej\nporušením práva EÚ jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu\núniových práv.\n1.6 Ďalej tým, že podľa judikatúry SD EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre\nnerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť:\n„škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol\nmaximálny týždenný pracovný čas upravený čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, rešpektovaný“ (bod 59\nrozsudku vo veci C 429/09, Fuß). V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok\nv zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej\ndobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného\núniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci\nosobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho\núroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú alebo morálnu integritu.\n1.7 A napokon tým, že vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá\nv dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48\nhodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom\nporiadku, možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, ktorá podľa §\n11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj\núčelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti\nje potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej\nosoby k náhrade nemateriálnej ujmy (čl.82 Nariadenia EU č.2016/679 o ochrane fyzických osôb pri\nspracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy\ncitovanú judikatúru SD EÚ) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva\n\nposúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.\nZákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože ju\nnepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti\nv spoločnosti (formulácia „najmä“). Ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza\nprípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch\nlen demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej\nosoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99). Vzhľadom na procesnú\nabsenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy, by sa mal postup súdu v konaní o\nnáhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi\npravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej\nvýšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné\nbrať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej\nnemajetkovej ujmy.\n2. Súd žalobu postupom podľa ust. § 167 ods. 2 Zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len\nC.s.p.) doručil na vyjadrenie žalovanému. Žalovaný sa podaním zo dňa 19. 09. 2022 k žalobe vyjadril.\nVo vyjadrení uviedol nasledovné:\n2.1 Vzhľadom na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných\npodmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby a námietku premlčania žalovaný navrhol, aby súd\nkonanie zastavil, prípadne žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu\ntrov konania.\n2.2 Žalovaný uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/\nES a čl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na čl. 2 Smernice 89/391/EHS zo dňa\n12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri\npráci. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/\nEHS a negatívne je vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Z tohto negatívneho vymedzenia\nvyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné\nčinnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh\nslužobného času sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a\nzáchranného zboru SR v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa názoru\nžalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú\nčinnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje\nurčená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti\nSmernice 2003/88/ES v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci\nHasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa\ncivilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a\nzáchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb\ncivilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla\nvzniknúť škoda, pretože ustanovenia Smernice 2003/88/ES sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený\nzákladný predpoklad zodpovednosti za škodu.\n2.3 Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý zdôvodnil tým, že žalobu\npre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať: 1. Európska\nKomisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická, právnická osoba, ktorá bola\ntýmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu, poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského\nštátu EÚ. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný\norgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor,\nčo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal\nžalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto\nskutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať,\naby mu táto nebola určovaná. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá,\nžalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná.\nPoukázal na to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné\na nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru\nnež, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie\nje možné zamieňať. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného.\n2.4 Ďalej žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, pri odôvodnení ktorej\nvychádzal z prílohy k žalobe – plánu služieb žalobcu od 01.02.2019 z čoho vyvodil, že práve od tohto\n\nmomentu začalo dochádzať k porušovaniu práv žalobcu. Žaloba došla na súd v apríli 2022, t.j. viac\nako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si\nžalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žiadal\nžalobu zamietnuť.\n2.5 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že Smernice bola\ntransponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je\nuvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Tvrdenia žalobcu o nesprávnej transpozícii\nvšak nie sú opodstatnené a poukázal na svoj prepočet priemerného počtu odpracovaných hodín za\ntýždeň u žalobcu, ktorý počet predstavuje 47,84 hodín, z čoho plynie, že Smernica bola transponovaná\nsprávne (nie je prekročená maximálna dĺžka týždenného pracovného času 48 hodín).\n2.6 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že zmysel článku 2 ods. 1\nSmernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85\na nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.\nPredmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako\nčasový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom\numožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za\nktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení\nzákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom\nčase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste\nvýkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho\nrozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92\nzákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne\nnepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou\núčelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona\nč. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č.\n315/2001 Z. z.). V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného\nčasu. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť\naj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase\npodporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nna rok 2019 – 2020 Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru na rok 2021 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru na rok 2022, ktoré zmluvy vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na\nvykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie\nuvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy\n2019 – 2020, Kolektívnej zmluvy 2021 a Kolektívnej zmluvy 2022 plne transponujú článok 2 ods. 1\nSmernice 2003/88/ES.\n2.7 K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že s poukazom na konkrétne ustanovenia\nzákona č. 315/2001 Z.z. (§ 85, § 86, § 91) je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje\nexplicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je\ntomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty\nhodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín\nslužby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované\nsprávne. Záverom žalovaný pripomenul, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok\nSmernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu\nčlenského štátu EÚ. Súčasne nie je nutné, aby bol článok Smernice transponovaný explicitne priamo\ndo vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral\nSmernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná\nškoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.\n2.8 K nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry\nSD, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za\nporušenie práva EÚ. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1. cieľom porušenej právnej normy\nEÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením\na škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca\nneosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Pokiaľ súd napriek uvedeným\nskutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je\nriadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o\nsebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho\ndvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba\n\nprejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky\ndostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil\nsvojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby\nzamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti , za ktorú každý\nmesiac žalobca dostával odmenu, považuje, resp. pociťuje žalobca ako výraznú ujmu. K posúdeniu\nreferenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december\n2021 žalovaný uviedol, že tieto je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o\nvýrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku\ncelosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne\nopatrenia, napríklad rôzne druhy karantény a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo\ndňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku SD\nEÚ vo veci C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré\nsi vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti,\nmožno nedodržať pravidlá uvedené v Smernici, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať\ncieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice (bod 59).\nCelosvetová pandémia, teda okolnosť osobitnej závažnosti (a (nielen celoštátneho rozsahu) je práve\ntakou okolnosťou, akú mal na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice.\nZa dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný považuje vyhlásenie\na neskoršie rozšírenie núdzového stavu (dokonca aj zmeny ústavného zákona). Vzhľadom k týmto\nokolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo\nv tejto veci možné sa od Smernice odchýliť. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, ,,fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov\ndo práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané\nprimerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä\npreto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,\nmá fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Žalovaný podotkol, že\nsamotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských\nvzťahoch, či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym\nspôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal\nna rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej\nprávnej veci potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.\n15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu\ndošlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany\nžalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, pretože nie\nvšetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času.\n2.9 K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že určenie prípadnej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak podotkol , že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca\npožaduje vo výške 5.000,- eur považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad,\nktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu\nneporovnateľne vyššia. Žalovaný uviedol, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz,\nktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno\nv sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu,\nresp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre\nrozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že\nžalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala\nbyť spôsobená žalobcovi. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, musí\nna konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.\nV zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017\n„pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú\nrozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako\na v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou\npriznanej náhrady“.\n3. Vyjadrenie žalovaného súd v zmysle ust. § 167 ods. 3 C.s.p. zaslal zástupcovi žalobcu s tým, že\nmu umožnil sa k nemu vyjadriť. Zástupca žalobcu sa vyjadril podaním zo dňa 24. 10. 2022, v ktorom\nuviedol nasledovné:\n3.1 Pokiaľ ide o pôsobnosť Smernice 2003/88/ES žalobca vo vyjadrení uviedol, že významom\na výkladom Čl.2 ods.2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad ktorých je\n\nvšeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že :\n„Čl.2 ods.2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len „určité\nosobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu\nustanovení tejto smernice“ (C-397/01,bod.53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl.2 ods.2 smernice\n89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na\nochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia\nosobitného rozsahu-napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný\nčas pre zásahové záchranné tímy (bod.55 rozsudku). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD spomenul\nvec R.Matzaka, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti\nhasičského zboru aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané\nna boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých\npodmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým\nmôžu tieto činnosti viesť sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich\nvykonávajú určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie“ (C-518/15,bod.27). Tieto závery\nvyplývajú aj zo samotnej Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods.3 bode iii) výslovne uvádza\naj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola\ntakáto činnosť ako celok vylúčená z pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, pretože v takomto prípade by\nsa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES.\n3.2 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalobca vo vyjadrení uviedol, že\nslovenský zákonodarca rozhodol, že Smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001\nZ.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6, napriek\ntomu niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením\nsa negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný „súčet“ služobného času hasičov\na nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl.6\npísmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny\nbežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny čo je v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné\nčíslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Správnosť\ntranspozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných zákonov t.j.\nv danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. Žalobca k svojej žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky,\nz ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a\nnariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas.\n3.3 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES – definícia pojmu pracovný čas žalobca vo vyjadrení\nuviedol, že žalovaný na podporu svojho tvrdenia, že Smernica bola riadne transponovaná do zákona\nč.315/2001 Z.z. popisuje akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane čl.2 ods.1) premietli do\nZákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že\ntransponovanie Smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva, pretože\nje formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48 hodinového\npriemerného služobného času pre príslušníkov Hasičského zboru a záchranného zboru Slovenskej\nrepubliky. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do slovenského\nprávneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č.315/2001 Z.z. výsledok, ktorý\nnegarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru a záchranného zboru\nSlovenskej republiky.\n3.4 K pojmu služobný čas a služobná pohotovosť hasičov, ktoré vyplývajú zo Zákona o hasičskom\na záchrannom zbore žalobca vo vyjadrení uviedol, že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore\nnestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich\ntýždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex\nspecialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu\njudikatúru SD EÚ a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2. Zákonník práce sa však\nv otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Z citovaných\nustanovení § 85, § 86 a § 92 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že služobná\npohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času\njeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po\nskončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore\n(služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje, že služobný úrad môže\nnariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred\nurčené rozvrhnutie služobného času: „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na\nto, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“. Takto\nnariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti\n\npracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 Zákona\no hasičskom a záchrannom zbore potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti\ndošlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods.2)\na § 91 ods.1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore tiež uvádza, že: „štátnou službou nadčas je\naj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.2“.V tejto\nsúvislosti poukázal nato, že Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi\npracovným časom a časom odpočinku (C- 437/05,Vorel,bod 25,C-258/10,bod.43) ako zákon č.315/2001\nZ.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice\nmožné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť\njeho pracovného času, čo však zákon č.315/2001 nestanovuje.\n3.5 K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES – pojem maximálny týždenný pracovný čas žalobca vo\nvyjadrení uviedol, že hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v\nrámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j., či aj počas referenčného obdobia sú štáty\npovinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl.6 písm. b) Smernice. Žalobca\ntvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, pretože žiadne\nustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich\nzáväzok podľa čl.6 písm. b) Smernice. V dôsledku toho, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový\npriemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s\npožiadavkou čl.6 písm. b) Smernice ako to vyplýva aj z rozsudku SD EÚ č. C-254/18 : „čl.6 písm. b) ,čl.16\npísm. b) a čl.19 prvý odsek Smernice 2003/88/ES sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej\nprávnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné\nobdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych obdobiach, pokiaľ táto právna úprava\nobsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48\nhodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po\nsebe nasledujúcich pevných referenčných období“. Na základe uvedeného žalobca uviedol, že Zákon o\nhasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný\nčas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených šesť mesačných referenčných období,\npreto zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES.\n3.6 K náležitostiam uplatňovanej náhrady škody žalobca uviedol, že náhrada škody členským štátom,\nspôsobená jednotlivcom porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade\nneexistencie ustanovení úniového práva v danej oblasti, je na vnútroštátnom práve dotknutého\nčlenského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá\npracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný\npracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 mu bude uhradená udelením dodatočného\nnáhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu\nvýpočtu tejto náhrady. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva\njednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. SD EÚ\nvo svojom rozsudku vo veci C-46/9 (bod 82) zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu\nškody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti\n(ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi\nv rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95).V dôsledku\ntoho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v úniovom\npráve napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť\nza spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych\núpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov\nnápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo\nnadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (rozsudok SD\nEÚ vo veci C-524/04, bod 123). Napokon vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a vzniknutou škodou.\n3.7 K povahe a definícii vzniknutej škody žalobca vo vyjadrení uviedol, že podľa judikatúry SD EÚ\ntýkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa\nSmernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť : „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty\nčasu odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl.6\npísm.b) Smernice 2003/88/ES, rešpektovaný“ (rozsudok SD EÚ vo veci C 429/09 G.Fuß, bod 59).\nV okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať\ntaký odpočinok, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho\nslužobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného\npracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických\n\nosôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež\nna ich celkovú fyzickú alebo morálnu integritu. S poukazom na preambule Smernice 2003/88/ES\nuviedol, že odpočinok pracovníkov by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,\nže v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe\nani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.“\nV dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48\nhodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,\noddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať právo\nna odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu.\n3.8 Ku konaniu o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva žalobcu pred slovenským\nsúdom uviedol, že slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti\nkonania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím\nktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy\nškody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý\nby mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z\npodmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady\nnemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia\nupravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho\núniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho\nporušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. (čl.82 Nariadenia EÚ č.\n2016/679). Aj slovenský zákonodarca uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou\nmôže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch (§ 17 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). V dôsledku uvedeného možno nárok na náhradu\ntakto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského\npráva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje\n§ 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti\nfyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti ( použitie pojmu „najmä“).Ustanovenia\n§ 13 ods.2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu\npriznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať\niba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti. Vzhľadom na procesnú\nabsenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o\nnáhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi\npravidlami, t.j., že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške na\nzáklade vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť\ntakto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.\n3.9 K výpočtovej časti vyjadrenie žalovaného, v ktorej žalovaný príslušník vykonávaním štátnej služby s\npohotovosťou na pracovisku v rámci jednotlivých referenčných období s tým, že v každom z nich dospel\nk výsledku, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby bol menej ako 48 (47,84 hod.), žalobca\nuviedol, že k dosiahnutému výsledku žalovaný dospel len výkladom pojmu služobná doba a služobná\npohotovosť výlučne v rámci a na základe zákona o Hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na\njudikatúru SD EÚ, podľa\nktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska\npožiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva ,\nktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej\nSmernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných\npodmienok pracovníkov. Iba takýto výklad zaručí Smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie\nuvedených pojmov vo všetkých členských štátoch“ (rozsudok SD EÚ vo veci C- 14/04,C-437/05 a vo veci\nC- 266/14). Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu únie a tento\ntermín z čl.2 Smernice „patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje\njej základné pojmy“ (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby\npokladať nielen výkon štátnej služby ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon\nštátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES. Z tohto dôvodu žalobca\npovažuje spôsob výkladu priemernej týždennej pracovnej doby uvedený vo výpočte za zavádzajúci a\nnereflektujúci pojem pracovný čas v zmysle čl.2 Smernice, pričom sa opiera výlučne len o slovenskú\nprávnu úpravu Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.\n4. Vyjadrenie zástupcu žalobcu súd v zmysle ust. § 167 ods. 4 C.s.p. zaslal žalovanému s tým, že mu\numožnil sa k nemu vyjadriť. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 02. 11. 2022, v ktorom uviedol, že\nzotrváva na svojej doterajšej právnej argumentácii s tým, že k výške uplatneného nároku na náhradu\n\nškody ešte uviedol, že sumu 5 000,- eur považuje za neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad ,\nktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu\nje podstatne vyššia. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života\na najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť jeho zdravotného stavu v príčinnej súvislosti\ns výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku požadovanej náhrady škody. Na záver\nsvojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky v súlade so\nzásadou hospodárnosti konania navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom vysporiadal s danými\nnámietkami a v prípade, že sa s nimi stotožní, konanie zastavil, resp. v prípade, že sa s nimi nestotožní,\nnavrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.\n5. V podaní zo dňa 19. 01. 2023 žalobca poukázal na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola\nžalobcom – príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR v obdobných veciach právoplatne\npriznaná náhrada nemajetkovej ujmy a tiež navrhol konajúcemu súdu, aby bol žalobca vypočutý ako\nstrana sporu.\n6. V podaní zo dňa 25. 03. 2024 žalobca predložil konajúcemu súdu výpočet priemerného týždenného\npracovného času vypracovaný v súlade s článkom 6 písm. b) a 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, a to\nod 4/2019 po 3/2022.\n7. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 25. 03. 2024 sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 02. 04. 2024,\nv ktorom uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojej právnej argumentácii a svojom právnom\nnázore tak, ako boli súdu prvej inštancie prezentované vo vyjadrení žalovaného k žalobe žalobcu\nzo dňa 19.09.2022 ako aj vo vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 02.11.2022. Okrem\niného uviedol, že žalovaný má za to, že na účely výpočtu priemerné pracovného času s poukazom\nna výpočty maximálneho priemerného pracovného času podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES bolo\nsprávne transponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé šesť mesiacov a\nteda je nutné na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle smernice 2003/88/ES\nvychádzať z výpočtov priemerného pracovného času na šesťmesačné referenčné obdobia. Žalobca v\njeho vyjadrení zo dňa 25.03.2024 predkladá výpočet priemerného pracovného času za dané mesiace.\nIde o mylnú interpretáciu žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorý znova úplne ignoruje ďalšie\nustanovenia Smernice 2003/88/ES okrem ustanovenia článku 6 a teda si vytvoril vlastné referenčné\nobdobie podľa vlastného uváženia, o ktorom nepojednáva ani Smernica 2003/88/ES. Predkladaná\ntabuľková časť je absolútne irelevantná, nakoľko vychádza z mylného právneho posúdenia žalobcu.\nRovnako predkladané tabuľky žalobcu nezapočítavajú do svojho prepočtu, v časti „počet dní“ ani dni\noznačené ako VS, SVP, DOD, LEK, SVK či DOS v zmysle žalobcom predložených plachiet. Ide o\nmylnú interpretáciu pojmu neutralizácie v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalovaný v zmysle uvedeného\nzároveň predložil prepočet referenčných období vychádzajúci zo žalobcom predložených prepočtov\nmesiacov. Z uvedených výpočtov, ktoré uviedol samotný žalobca v jeho vyjadrení, vyplýva, že zo 6\nreferenčných období bolo porušené len 1 referenčné obdobie (a nie každé), a aj to len o pár minút,\nkonkrétne v referenčnom období október 2020 až marec 2021, a to len o 46 minút týždenne. V\nnadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi nie je dôvod priznať\nžalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie vo výške akú žalobca\npožaduje, t.j. vo výške 5.000,- EUR.\n8. Na termín pojednávania určený na deň 7. mája 2024 sa dostavil žalobca, jeho právny zástupca ako\naj poverený zástupca žalovaného.\n8.1 Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zo strany žalobcu trvajú na podanej žalobe\nv celom rozsahu ako aj na všetkých písomných podaniach, ktoré zo strany žalobcu boli doručené\nkonajúcemu súdu a taktiež žalovanému, navrhli, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal\nžalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Čo sa týka skutkových tvrdení a právneho\nposúdenia veci, v celom rozsahu odkázali na žalobu a písomné podania, ktoré boli doručené konajúcemu\nsúdu. Čo sa týka návrhu na vykonanie dokazovania, mali dva návrhy a prvý je listinný dôkazu SAP\nkde navrhli, aby súd postupoval podľa § 204 C. s. p. a druhým návrhom je vypočutie žalobcu. Zástupca\nžalovaného uviedol, že trvajú na svojich vyjadreniach a navrhujú žalobu zamietnuť.\n8.2 Zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiavajú svojich vyjadrení, namietajú v tomto konaní\nexistenciu nároku ako aj výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko je privysoká a nie je podložená konkrétnymi\ndôkazmi, všetky tvrdenia žalobcu boli doposiaľ len vo veľmi všeobecnej rovine, pokiaľ ide o žalobcom\nzaslané tabuľky, tieto nepovažujeme za dôkaz spôsobilý preukázať ujmu, naopak s nich vyplýva, že\nzo šiestich 6 mesačných referenčných období bol len v jednom referenčnom období prekročený 48\nhodinový priemerný služobný čas. Výšku požadovanej ujmy namietajú aj s poukazom na iné rozhodnutia\nsúdov v obdobných sporoch, v ktorých súdy priznali žalobcom sumy v rozpätí 1000 až 2500 Eur.\n\nV prípade, že by bol žalovaný zaviazaný uhradiť nemajetkovú ujmu, chceli by požiadať súd o predĺženie\nparičnej lehoty na 15 dní z dôvodu komplikovanosti procesu úhrad.\n8.3 Súd podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, že skutkové tvrdenia strán sporu ohľadne uplatneného\nnároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ čo do základu aj čo do výšky sú medzi\nstranami sporu sporné, žalovaný namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu, žalovaný v konaní vzniesol\nnámietku premlčania, namieta že Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru nevzťahuje, podľa žalovaného žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody,\nnepreukázal ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorú mu mala byť spôsobená, žalovaný považuje\nvýšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje za zjavne neprimeranú. Súd oznámil prítomným, že\ndo úvahy prichádza predbežné právne posúdenie veci podľa na vec sa vzťahujúcej judikatúry Súdneho\ndvora Európskej únie, Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času, Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989\no zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, podľa\nust. § 11 a 13 Obč. zák. a podľa príslušných ustanovení Zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore. K námietke, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru súd ES súd v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že\ntúto námietku považuje za nedôvodnú. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd\nv rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že ju považuje za nedôvodnú a nemá pochybnosť\no danosti pasívnej legitimácie žalovaného tak, ako je označený v žalobe. K námietke premlčania súd\nv rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že ju považuje za čiastočne dôvodnú pokiaľ ide o\nmesiace presahujúce tri roky pred podaním žaloby, ale súčasne nemajúcu zásadný vplyv na posúdenie\nuplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5000,- Eur a\nzvyšné obdobie nie je premlčané.\n9. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, so všetkými vyjadreniami strán sporu\n(replikou žalobcu, duplikou žalovaného, podaním žalobcu zo dňa 25. 03. 2024, vyjadrením žalovaného\nzo dňa 02. 04. 2024), s predloženými výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu\na výsluchom žalobcu.\n9.1 Súd sa oboznámil s výpisom zo systému SAP, ktorý bol doručený žalovanému, pričom žalovaný\nuviedol, že nespochybňujú tento dôkaz, pretože ide o výstup z ich systému, spochybňujú len výpočty,\nku ktorým dospel žalobca z uvedeného dôkazu. Uvedený dôkaz je obom stranám súdu známy a tvorí\nsúčasť spisového materiálu.\n9.2 Súd vykonal výsluch žalobcu, ktorý prebehol nasledovne: Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu\nkde pracujete a na akej funkcii, žalobca udáva: som hasič záchranár v Rimavskej Sobote, - technik –\nstrojník a bude do 1. 12. 2024 12 rokov. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu v akom rozvrhu\npracuje, žalobca udáva, pracujem na 24 hodinovky a po nej máme 8 hodín pauzu a potom nás môžu\nvolať aj do pohotovosti po 8 hodinách aktívneho odpočinku. Napríklad po službe mám mať dva dni voľna,\nz toho nasledujúci ďalší deň mám služobnú pohotovosť a môžu nás volať po 8 hodinách, ale je to v rámci\ntých dvoch dní. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu z čoho pozostáva jeho smena, žalobca udáva,\n16 hodín práca a 8 hodín do 24 je nočná pohotovosť strávená na pracovisku. Nočná pohotovosť nám\nnie je rátaná do fondu pracovného času. Mám viacej špecializácií, lezec, strojník, zdravotník, vodičské\nkurzy. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu či má s tým v súvislosti nejaké školenia, žalobca udáva,\nškolenia máme deň pred službou, tak by to malo byť, niektoré trvajú 2 – 4 dni, niektoré sú tu, niektoré\nsú napríklad v Žiline, Lešti, Banská Bystrica, teraz idem na dva dni do Revúcej, kde máme lezecké\npreskúšanie. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu, či považuje tie dva dni medzi smenami za\ndostačujúce, žalobca udáva, že nie. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu, či vie popísať dopad\ntohto na vás a osobný život žalobca udáva, že ja mám dve deti, obe sú športovci, s tým, že dcéra\nchodievala do Rožňavy na tréningy a trebalo ju ráno odviesť a večer priviezť, čo zabezpečovala moja\nmanželka, môj syn je cyklista, pričom moja manželka musí zabezpečovať jeho odvoz na súťaže, vedľa\nmňa bývajú moji rodičia, ktorí sú už starí a treba im pomáhať a moja mama často odpadne, všetko\nmusí riešiť moja manželka v mojej neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu ostáva vám\nnejaký čas na partnerský život žalobca udáva, že niečo zostane, ale je to menej teda mám málo času\naj na partnerku aj na moje deti. Mám s manželkou máme 4 psy z toho ja mám jedného, ktorý je cvičený\na chcel som s ním chodiť na súťaže, ale sa to nedá. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu,\nči pociťuje ujmu na zdravotnom stave, žalobca udáva, že našťastie v tomto smere to ešte nie je nič\nzávažné. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, či sú nejaké ujmy v sociálnych väzbách,\nžalobca udáva, že áno, menej sa stretávam s blízkou rodinou, lebo mám napríklad rodinu aj v ČR,\nsesternice. Moje deti, syn má 20 rokov ide na vysokú školu športovú a dcéra má 25 rokov a presťahovala\nsa do Košíc, doštudovala, začala pracovať v lekárni a pracuje ako inštruktorka v tanečnej škole v latinsko\n\n– amerických tancoch. Ona to robila od 6 rokov. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, prečo\nsa teraz rozhodli riešiť situáciu žalobou, žalobca udáva, že my sme o tom dlhšie rozmýšľali, kolegovia\nz Košíc nám povedali, že je možné podať takúto žalobu, ale zatiaľ k nejakému výsledku sme nedošli.\nPrávny zástupca žalobcu upresnil, že sú podávané žaloby v rámci SR, plnenie zo strany žalovaného\nje priznávané a vyplatené, ale nedochádza k žiadnej zmene v praxi žalovaného napriek vysúdeným\nkauzám. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, boli ste oboznámení pred nástupom do Zboru\nako to bude fungovať s nastavením služobného času, žalobca udáva, že v podstate som sa 7 rokov\nsnažil dostať do Zboru, s tým, že ja som vedel o tých 24 kách, ale hĺbkovo som to až tak nevedel ako\nto celé funguje. Ak máte robotu ako koníček, ale potom vidíte neskôr tie mínusy a keď nato dopláca\nuž rodina, tak preto sme tu. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu či v žalovanom období\nvykonával aj inú činnosť žalobca udáva, že nie. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu či vie\nvysvetliť výšku žalovaného nároku, žalobca udáva, že toto ja presne neviem, v podstate som tu len preto\nnám vznikajú okrem toho hodiny do mínusy a musím prísť do roka niekoľkokrát, že mi chýbajú hodiny\nčomu ja nerozumiem a som tu preto aby sa s týmto celým už niečo robilo.\n10. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo\nz článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní\nviazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení\nEurópskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2\nods. l zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu\ndomnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na\npredchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. § 186 ods. 1 C.s.p., ktorý zbavuje povinnosti dokazovať\nprávne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom\nvestníku Európskej únie.\n10.1 Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne\nzáväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.\n120 ods. 2.\n10.2 Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí\na pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2\na 5 a zákonom.\n11. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času\nustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času.\n11.1 Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na:\na) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a\nna maximálny týždenný pracovný čas a\nb) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n11.2 Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, táto smernica sa\nvzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez\ntoho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.\n11.3 Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice\nplatia tieto definície: 1. \"pracovný čas\" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi a/alebo praxou.\n11.4 Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú\nopatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie\npracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48\nhodín.\n11.5 Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty\nmôžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie\nnepresahujúce štyri mesiace.\n11.6 Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade\ns odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3,4,5,8 a 16.\n12. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon\nč. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon č. 315/2001 Z.z.).\n\n12.1 Podľa ust. § 85 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v\nktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka\nje 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej\nzmluve vyššieho stupňa.\n12.2 Podľa ust. § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných\ndňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne\nnadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v\nslužobnom dni.\n12.3 Podľa ust. § 91 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba\nvykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať\nštátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.\n12.4 Podľa ust. § 92 ods. 1,2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú\npohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na\nvykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie\nnevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú\npohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste\npobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.\n12.5 Podľa ust. § 97 ods. 1 písm. h/ zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby sa\nposudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo\nsviatok.\n12.6 Podľa ust. § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok\nustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť\nv štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.\n12.7 Podľa ust. § 122 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená\nslužobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy,\nktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.\nAk je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto\npohotovosti peňažná náhrada\na) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v\nmieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,\nb) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v\nmieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného\npokoja,\nc) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s\nmožnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného\npokoja.\n13.Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o\nnáhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa\ndalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia § 11\na § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie\nk náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.\n13.1 Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,\nnajmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov\nosobnej povahy.\n13.2 Podľa ust. § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby\nsa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej\nosoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto\nzásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.\n14. Súd vec na základe citovaných ustanovení právne posúdil takto:\n14.1 Najprv sa súd vysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú\nposúdil ako nedôvodnú. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania\n\npráva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika.\nZ rozsudku SD EÚ vo veci C – 429/09, Fuß, bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva\nna dodržiavania 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať\npráva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu\nškody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Žalovaný – Slovenská\nrepublika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne\nuplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne\nlegitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti\npatrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR.\nPreto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený v žalobe, za pasívne vecne legitimovanú\nstranu sporu.\n14.2 Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného a dospel\nk záveru, že táto námietka je síce čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred\npodaním žaloby, ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu\nškody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5 000,- eur (nejde o nárok za jednotlivé mesiace)\na zvyšné obdobie už premlčané nie je.\n14.3 A nakoniec sa súd prioritne vysporiadal aj s námietkou týkajúcu sa toho, že Smernica 2003/88/ES sa\nnevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú\ns poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer\n(body 53 a 55), v ktorom SD EÚ ustálil, že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon\nslužby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len\nza účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,\nzdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu ako napríklad\nkatastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy.\nTeda žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa podľa názoru SD\nEÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká\nkatastrofa, atentát, veľká havária , nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu\nv súdenej veci.\n14.4 Žalovaný v jeho vyjadrení k žalobe, argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január –\njún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 je potrebné vnímať v kontexte\nspoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej\nľudskej nákazy COVID-19, pričom z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19, body 50 až 59 vyplýva, že\nza okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na\nochranu života ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože\nv takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor\nrešpektovania ustanovení Smernice a celosvetová pandémia COVID-19 je práve takou okolnosťou,\nakú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda\nv uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES.\n14.5 Súd sa s argumentáciou žalovaného (bod 2.8 tohto rozsudku), v zmysle ktorej COVID-19 vlastne\npredstavuje akúsi výnimku z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia\npracovníkov, nestotožňuje. Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať\nza okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy,\natentáty alebo veľké havárie, ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie\nopatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny\nvýkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a\npreto je v takýchto prípadoch možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES\no stanovení maximálneho limitu týždenného pracovného času 48 hodín, nedodržať. Podľa názoru súdu\nide síce o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok\npri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím\nna fakt, že nejde o profesiu nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu životov obyvateľstva pred šírením\nnákazlivej ľudskej choroby ako je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof.\n15. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5 000,- eur titulom náhrady škody za\nporušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/\nES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa\nnepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase,\nv dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu\nškody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol\n\nmaximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod. 59\nrozsudku vo veci C-429/09, Fuß).\n16.1 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste\nRimavská Sobota a jeho okolí.\n16.2 Sporné medzi stranami sporu bolo to, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou\nrepublikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku,\nkonkrétne či sa do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl.\n6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov.\n16.3 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa žalobcu za žalované\nnepremlčané obdobie 3 rokov pred podaním žaloby (konkrétne od 24.04.2019 do 03/2022) mal súd\npreukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval priemerný týždenný\npracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl.\n6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, pričom do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol\nzarátaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP\ntotiž jasne vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času, kedy pracoval v rámci pracovnej\npohotovosti, kedy čerpal dovolenku, resp. absolvoval rôzne školenia, kedy samozrejme v posledných\ndvoch vymenovaných prípadoch nešlo o reálne odpracované hodiny v rámci pracovného času, resp.\npracovnej pohotovosti žalobcu. Možno potom uzavrieť, že z predloženého výpisu z dochádzkového\nsystému SAP vyplýva, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období k prekročeniu 48 hodinového\ntýždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie\nčl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP vyplýva,\nže žalobca odpracoval viac ako 48 hodín týždenne v mesiacoch júl 2019, august 2019, január\n2020,apríl 2020, júl 2020, september 2020, november 2020, december 2020,máj 2021, september 2021,\noktóber 2021, február 2022 a marec 2022, čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým\nprávom stanoveného 48 hodinového pracovného času. K žalovaným uvedenej námietke, že pri výpočte\nžalobcom odpracovaných hodín sa má vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia súd uvádza,\nže nespochybňuje, že táto právna úprava vyplýva z čl. 16 písm. b/ Smernice v spojení s čl. 17 ods. 3\npísm. b/ bod iii/ Smernice ako aj z ust. § 86 ods. 1 Zák.č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom\nzbore, avšak nemá vplyv na urobený záver súdu o porušení čl. 6 písm. b/ Smernice, keď vykonaným\ndokazovaním oboznámením sa s výpismi z dochádzkového systému SAP bolo preukázané, že týždenný\npracovný čas žalobcu presiahol vo viacerých týždňoch žalovaného obdobia 48 hodinový limit, a to\ndokonca aj podľa výpočtu urobeného žalovaným vychádzajúc zo 6 mesačného referenčného obdobia,\npričom pre urobený záver súdu o porušení čl. 6 písm. b/ Smernice nie je právne významné, že to podľa\nvýpočtu žalovaného bolo v rámci žalovaného obdobia len v jednom referenčnom 6 mesačnom období.\nV tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica v obdobných veciach,\nv ktorých sa súd vysporiadal aj s argumentáciou týkajúcou sa 6 mesačného referenčného obdobia (sp.\nzn. 11Co/1/2024 zo dňa 25.01.2024, bod. 13.2, sp. zn. 17Co/83/2023 zo dňa 14.12.2023, bod. 5.1).\n16.4 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa dochádzky žalobcu\nv žalovanom období vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu nerátal do fondu pracovného času žalobcu\nvšetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej žalobcom\nna pracovisku. Z odpracovanej 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu rátal žalobcovi do fondu\njeho pracovného času len 16 hodín, zvyšných 8 hodín mu do fondu pracovného času narátal. Uvedené\nvyplýva z predložených výpisov SAP v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia z kolónky (PH)\npracovné hodiny a kolónky (OH) odpracované hodiny.\n16.5 K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej\npracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín súd uvádza, že takýto výpočet\nnepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp.\nslužobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne\nv intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa\nktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska\npožiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva ,\nktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej\nSmernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných\npodmienok pracovníkov. Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu\nÚnie a tento termín z čl.2 Smernice „patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko\ndefinuje jej základné pojmy“ (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej\ndoby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na\nvýkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES.\n\n17. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti\núniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti úniového\npráva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského\nštátu, môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť\núniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania\nsi náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch\ninštitúcií EÚ ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto\njudikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú\nzakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a\nna základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia\nzáväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek\nopatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok\núniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že „normy\núniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských\nštátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou\nprávneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku SD EÚ\nvo veci 106/77, Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená,\nže vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor\nďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí\npovinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že\nnesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore\ns úniovým právom“ (body 16 a 21 rozsudku vo veci 106/77 Simmethal). Zodpovednosť členských štátov\nv prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za\nžiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci\nv mene členského štátu škodu spôsobil.\n17.1 V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo\nz článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky.\n18. Ako zásadnú otázku je potrebné, aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť\naj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku\nvo veci C-429/09, Fuß), v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a\npohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou\npojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej\nprávnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý, vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia\npracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6\npísm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Fuß).\n18.1 Vo veci C-437/05, Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako\nuviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení\nzamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle\nod toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.\n18.2 Vo veci C – 397/01, Pfeiffer) týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych\nzáchranárov uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do\nvýpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim\nfaktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej\nslužbe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný\nna mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite\nposkytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti\npracovníka (rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas., bod 48, 58).\n18.3 Súd mal na základe uvedenej judikatúry SD EÚ zato, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti\nzo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku,\ntreba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane\nodpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/\nES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.\n19. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88\npredstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý\npracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,\nktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný\nčas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia\nčlánku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ\n\nide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len\nprostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach C-397/01 až C-403/01) .\nV bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu\njednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto\nnároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,\nbudú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol,\nže článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré\nmôžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, bod 1\nvýrokovej vety).\n20. Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne\nprebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého\nslužobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii\nslužobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. § 92 cit.\nzákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne\nvykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86\nods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na\nňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je\nnajviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa\nnepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje\nna vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“.\nVzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom zástupcu žalobcu, že služobná pohotovosť\nnie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie\nštátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. upresňuje,\nže ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie\nštátnej služby je štátnou službou nadčas“ a ust. § 91 ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že „štátnou\nslužbou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92\nods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného\nodmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore\nvýslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku\n1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná\nnáhrada v štátnej službe. Podľa § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92\nods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 %\nzo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja.\nVychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do\nzákona č. 315/2001 Z.z.\n21. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi\norgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD\nEÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má\npoškodený hasič Fuß právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\npráva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi\nporušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. F.\nv dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas\nupravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný.\n21.1 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky, za splnenia\nktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať\njednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou\npoškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\npredstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca\nsa existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne\nzávažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho\ndvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,\npočas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“\nv zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88\nneponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval\nnad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné porušenie judikatúry\nSúdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo\nveci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu\nškody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným\n\nporušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času\nodpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto\nustanovením, u neho dodržaný.\n21.2 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody je čo\ndo základu dôvodný.\n22. Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva.\nÚniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v\nzmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie)\nstanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca\nuviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času odpočinku)\na najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Tento\nprávny názor žalobcu súd akceptoval.\n22.1 Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu\nprávnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky\nsúdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie.\nČlenský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi\nprávnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené\nvnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.\n22.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, keď\nneoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na\nsvojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá,\na ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym\nsystémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať\nškodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach C-104/89,\nC-37/90, C-46/93), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom\nustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody\nmuseli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú\nim k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne\nvyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci C-445/06 ). SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß prihliadajúc\nna to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom,\nod ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič),\nzohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné\nzabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru,\nže nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku\nna získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v\nrozpore so zásadou efektivity (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, body 76 až 87). Z uvedených\ndôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy\nspôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti\nzavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa\no „dodržiavanie noriem úniového práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za\ndodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať\nich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (rozsudok SD\nEÚ vo veci C- 429/09 Fuß, bod 83). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou\nvymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj\nv zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov\ndemonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti\nfyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných\nprávach dotknutého jedinca.\n22.3 Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do\nvoľného času trávneho s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo\nzohľadňuje aj Smernica 2003/88/ES, z ktorej textu vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných\núrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal\npodriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom\npojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa\n\nzabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz\nani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia\nzdravie.\n22.4 Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl.\n6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu\nosobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl.\n6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv\nžalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah\nmu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle\njudikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného\nčasu a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto\nvzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,\nnielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.\n22.5 Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur súd považoval za primeranú\nlen čo do výšky 2 000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový\npracovný týždeň (tento stav trval od doby kedy žalobca nastúpil do hasičského a záchranného zboru\na v žalovanom období nepretržite od roku 2019) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to\nskrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú\nalebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že\npočas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom,\nvenovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba\na tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu.\nPreto súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu priznanú výšku nemajetkovej ujmy\npovažoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v\nčasti o zaplatenie zvyšných 3 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n23. Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS\nSR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. 6Cdo/145/2011).\n24. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods.\n1 C.s.p. t.j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť\naj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom\nprípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci za v plnom rozsahu,\nt.j. rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z prisúdenej sumy, t.j. sumy 2 000,- eur. Preto potom súd\nrozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %\nz prisúdenej sumy.\n25.Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. súd určil lehotu na plnenie 15 dní s tým, že prihliadol na argumenty\nžalovaného ohľadom komplikovanosti procesu úhrad.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného\nvyhotovenia na Okresnom súde Rimavská Sobota, písomne v troch vyhotoveniach.\nPodľa § 127 Civilného sporového poriadku, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v\npodaní sa uvedie,\na) ktorému súdu je určené,\nb) kto ho robí,\nc) ktorej veci sa týka,\nd) čo sa ním sleduje a\ne) podpis. (ods. 1)\nAk ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky\ntohto konania.(ods. 2).\n\nPodľa § 365 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n(ods. 1).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(ods. 2)\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.(ods. 3).\nAk si žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, má žalobca možnosť\ndomáhať sa svojich nárokov prostredníctvom exekúcie.", "vazby": {"stav": {"sz": "3Co/118/2025", "sud": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "guid": "ba70561f-6123-40af-8e8a-cd4b55fc9d34:d5fd8196-62c9-4144-a3ae-9fc17f53106a", "datum": "2025-12-29", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/6/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2765d8e0-a31d-4850-a8e8-f1201d2398f0:87218439-ef3a-4b3c-a66d-617f00c4fddb"}], "citovane_v": []}