Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 14C/60/2022 z 7. 5. 2024 Citácia: rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 7. mája 2024, sp. zn. 14C/60/2022, ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4 Okresný súd Rimavská Sobota | 14C/60/2022 | ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4 | 2024-05-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 85 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 zákona č. 315/2001 Z. z., § 91 zákona č. 315/2001 Z. z., § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., § 103 zákona č. 315/2001 Z. z., § 122 zákona č. 315/2001 Z. z., § 255 CSP, § 232 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b300603e-4ed6-4312-915d-6baa815286fc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Rimavská Sobota 14C/60/2022 6922201337 07. 05. 2024 JUDr. Peter Csank ECLI:SK:OSRS:2024:6922201337.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Rimavská Sobota sudcom JUDr. Petrom Csankom v spore žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XX, D. E., štátny občan SR zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o. so sídlom Košice, Ku Potoku č. 4, IČO 54 725 542 proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Ul. Pribinova č. 2, IČO: 00151866 o zaplatenie 5 000 eur s príslušenstvom takto rozhodol: I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 000 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti z a m i e t a. III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 000,eur z titulu nároku na náhradu škody z titulu porušenia práva Európskej únie (ďalej len EÚ), konkrétne čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý stanovuje maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom v súdenom prípade týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru SR s výkonom štátnej služby v Rimavskej Sobote a jej okolí sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny), ktorý pracovný čas v súhrne takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo žalobcovi zakladá právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdmi v Slovenskej republike ako členskom štáte EÚ. 1.1 Žalobu odôvodnil tým, že cieľom Smernice 2003/88/ES je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku , ďalej primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. ČL. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor (ďalej len SD) EÚ súčasne spresnil , že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. SD EÚ ustálil, že pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe , ktorú pracovník vykonáva na pracovisku je skutočnosť, že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04 Dellas , body 48,58). Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodím vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES (rozsudok SD EÚ vo veci C – 397/01 Pfeiffer, bod 100). 1.2 Ďalej tým, že napriek tomu, že príloha č. 4 bod 6 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica 2003/88/ES, znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Nedostatkom Zákona o hasičskom a záchrannom zbore je, že neprebral ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času napriek tomu, že definuje pojmy služobný doba, služobná pohotovosť a spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a táto skutočnosť tak zakladá povinnosť Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ poskytnúť postihnutým jedincom náhradu škody v rámci súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. To, že týždenný pracovný čas žalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazuje listinami o týždennej dochádzke priloženými k žalobe. Správnosť prebratia smerníc EÚ v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu potvrdzuje samotná prax uplatňovania jej pravidiel prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov, t.j. v danom prípade Zákona o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného pracovného času pre členov Hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná účinnosť úniového práva na území SR. 1.3 Ďalej tým, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok , ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. SD EÚ vo veci C-429/09 G. Fuß výslovne potvrdil, že : „...Pracovník ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia...“ (ods.1 výrokovej vety rozsudku ). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky SD EÚ sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93 (Brasserie du Pécheur, bod 82) SD EÚ zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného rozsudku ). V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity), (rozsudok vo veci C-524/04,Test Claimant, bod 123). 1.4 Ďalej tým, že žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru SD EÚ a to predovšetkým o judikát vo veci C429/09, Fuß , v ktorom SD EÚ výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti SD EÚ rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že 1. podmienka: cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. podmienka: porušenie je dostatočne závažné a 3.podmienka: medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o prvú podmienku SD EÚ potvrdil, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku toho čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry SD EÚ je porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD v danej oblasti. V tejto súvislosti SD EÚ vo veci C-429/09 Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo zjavným porušením judikatúry SD a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod 58. rozsudku). Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, existuje. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu všetkých troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu takto vzniknutej škody pred slovenským súdom. 1.5 Ďalej tým, že pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky SD EÚ sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. 1.6 Ďalej tým, že podľa judikatúry SD EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť: „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku vo veci C 429/09, Fuß). V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú alebo morálnu integritu. 1.7 A napokon tým, že vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku, možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe, ktorá podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (čl.82 Nariadenia EU č.2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru SD EÚ) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia „najmä“). Ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99). Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy, by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. 2. Súd žalobu postupom podľa ust. § 167 ods. 2 Zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) doručil na vyjadrenie žalovanému. Žalovaný sa podaním zo dňa 19. 09. 2022 k žalobe vyjadril. Vo vyjadrení uviedol nasledovné: 2.1 Vzhľadom na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby a námietku premlčania žalovaný navrhol, aby súd konanie zastavil, prípadne žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. 2.2 Žalovaný uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ ES a čl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na čl. 2 Smernice 89/391/EHS zo dňa 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/ EHS a negatívne je vymedzený v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Z tohto negatívneho vymedzenia vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 2003/88/ES v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, pretože ustanovenia Smernice 2003/88/ES sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. 2.3 Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý zdôvodnil tým, že žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať: 1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická, právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu, poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Poukázal na to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 2.4 Ďalej žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, pri odôvodnení ktorej vychádzal z prílohy k žalobe – plánu služieb žalobcu od 01.02.2019 z čoho vyvodil, že práve od tohto momentu začalo dochádzať k porušovaniu práv žalobcu. Žaloba došla na súd v apríli 2022, t.j. viac ako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. 2.5 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že Smernice bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Tvrdenia žalobcu o nesprávnej transpozícii však nie sú opodstatnené a poukázal na svoj prepočet priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň u žalobcu, ktorý počet predstavuje 47,84 hodín, z čoho plynie, že Smernica bola transponovaná správne (nie je prekročená maximálna dĺžka týždenného pracovného času 48 hodín). 2.6 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 – 2020 Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022, ktoré zmluvy vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, Kolektívnej zmluvy 2021 a Kolektívnej zmluvy 2022 plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. 2.7 K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že s poukazom na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. (§ 85, § 86, § 91) je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované správne. Záverom žalovaný pripomenul, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok Smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu EÚ. Súčasne nie je nutné, aby bol článok Smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. 2.8 K nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry SD, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva EÚ. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Pokiaľ súd napriek uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti , za ktorú každý mesiac žalobca dostával odmenu, považuje, resp. pociťuje žalobca ako výraznú ujmu. K posúdeniu referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 žalovaný uviedol, že tieto je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia, napríklad rôzne druhy karantény a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti, možno nedodržať pravidlá uvedené v Smernici, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice (bod 59). Celosvetová pandémia, teda okolnosť osobitnej závažnosti (a (nielen celoštátneho rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný považuje vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu (dokonca aj zmeny ústavného zákona). Vzhľadom k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo v tejto veci možné sa od Smernice odchýliť. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ,,fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Žalovaný podotkol, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, pretože nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. 2.9 K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak podotkol , že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5.000,- eur považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Žalovaný uviedol, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017 „pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady“. 3. Vyjadrenie žalovaného súd v zmysle ust. § 167 ods. 3 C.s.p. zaslal zástupcovi žalobcu s tým, že mu umožnil sa k nemu vyjadriť. Zástupca žalobcu sa vyjadril podaním zo dňa 24. 10. 2022, v ktorom uviedol nasledovné: 3.1 Pokiaľ ide o pôsobnosť Smernice 2003/88/ES žalobca vo vyjadrení uviedol, že významom a výkladom Čl.2 ods.2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad ktorých je všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že : „Čl.2 ods.2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01,bod.53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu-napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod.55 rozsudku). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD spomenul vec R.Matzaka, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie“ (C-518/15,bod.27). Tieto závery vyplývajú aj zo samotnej Smernicou 2003/88/ES, ktorá v Článku 17 ods.3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená z pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, pretože v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES. 3.2 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalobca vo vyjadrení uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že Smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6, napriek tomu niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl.6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny čo je v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných zákonov t.j. v danom prípade zákona č.315/2001 Z.z. Žalobca k svojej žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. 3.3 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES – definícia pojmu pracovný čas žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaný na podporu svojho tvrdenia, že Smernica bola riadne transponovaná do zákona č.315/2001 Z.z. popisuje akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane čl.2 ods.1) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že transponovanie Smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva, pretože je formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov Hasičského zboru a záchranného zboru Slovenskej republiky. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č.315/2001 Z.z. výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru a záchranného zboru Slovenskej republiky. 3.4 K pojmu služobný čas a služobná pohotovosť hasičov, ktoré vyplývajú zo Zákona o hasičskom a záchrannom zbore žalobca vo vyjadrení uviedol, že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru SD EÚ a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2. Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Z citovaných ustanovení § 85, § 86 a § 92 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore (služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje, že služobný úrad môže nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určené rozvrhnutie služobného času: „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“. Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods.2) a § 91 ods.1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore tiež uvádza, že: „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.2“.V tejto súvislosti poukázal nato, že Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C- 437/05,Vorel,bod 25,C-258/10,bod.43) ako zákon č.315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však zákon č.315/2001 nestanovuje. 3.5 K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES – pojem maximálny týždenný pracovný čas žalobca vo vyjadrení uviedol, že hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j., či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl.6 písm. b) Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, pretože žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl.6 písm. b) Smernice. V dôsledku toho, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou čl.6 písm. b) Smernice ako to vyplýva aj z rozsudku SD EÚ č. C-254/18 : „čl.6 písm. b) ,čl.16 písm. b) a čl.19 prvý odsek Smernice 2003/88/ES sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych obdobiach, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období“. Na základe uvedeného žalobca uviedol, že Zákon o hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených šesť mesačných referenčných období, preto zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES. 3.6 K náležitostiam uplatňovanej náhrady škody žalobca uviedol, že náhrada škody členským štátom, spôsobená jednotlivcom porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení úniového práva v danej oblasti, je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. SD EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-46/9 (bod 82) zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95).V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v úniovom práve napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (rozsudok SD EÚ vo veci C-524/04, bod 123). Napokon vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88 a vzniknutou škodou. 3.7 K povahe a definícii vzniknutej škody žalobca vo vyjadrení uviedol, že podľa judikatúry SD EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť : „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl.6 písm.b) Smernice 2003/88/ES, rešpektovaný“ (rozsudok SD EÚ vo veci C 429/09 G.Fuß, bod 59). V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký odpočinok, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú alebo morálnu integritu. S poukazom na preambule Smernice 2003/88/ES uviedol, že odpočinok pracovníkov by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.“ V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. 3.8 Ku konaniu o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva žalobcu pred slovenským súdom uviedol, že slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. (čl.82 Nariadenia EÚ č. 2016/679). Aj slovenský zákonodarca uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou môže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch (§ 17 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). V dôsledku uvedeného možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti ( použitie pojmu „najmä“).Ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej, tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j., že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. 3.9 K výpočtovej časti vyjadrenie žalovaného, v ktorej žalovaný príslušník vykonávaním štátnej služby s pohotovosťou na pracovisku v rámci jednotlivých referenčných období s tým, že v každom z nich dospel k výsledku, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby bol menej ako 48 (47,84 hod.), žalobca uviedol, že k dosiahnutému výsledku žalovaný dospel len výkladom pojmu služobná doba a služobná pohotovosť výlučne v rámci a na základe zákona o Hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva , ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej Smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Iba takýto výklad zaručí Smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch“ (rozsudok SD EÚ vo veci C- 14/04,C-437/05 a vo veci C- 266/14). Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu únie a tento termín z čl.2 Smernice „patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy“ (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby pokladať nielen výkon štátnej služby ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES. Z tohto dôvodu žalobca považuje spôsob výkladu priemernej týždennej pracovnej doby uvedený vo výpočte za zavádzajúci a nereflektujúci pojem pracovný čas v zmysle čl.2 Smernice, pričom sa opiera výlučne len o slovenskú právnu úpravu Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. 4. Vyjadrenie zástupcu žalobcu súd v zmysle ust. § 167 ods. 4 C.s.p. zaslal žalovanému s tým, že mu umožnil sa k nemu vyjadriť. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 02. 11. 2022, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej právnej argumentácii s tým, že k výške uplatneného nároku na náhradu škody ešte uviedol, že sumu 5 000,- eur považuje za neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad , ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu je podstatne vyššia. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť jeho zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku požadovanej náhrady škody. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že vzhľadom na všetky doteraz vznesené námietky v súlade so zásadou hospodárnosti konania navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom vysporiadal s danými námietkami a v prípade, že sa s nimi stotožní, konanie zastavil, resp. v prípade, že sa s nimi nestotožní, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 5. V podaní zo dňa 19. 01. 2023 žalobca poukázal na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola žalobcom – príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR v obdobných veciach právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy a tiež navrhol konajúcemu súdu, aby bol žalobca vypočutý ako strana sporu. 6. V podaní zo dňa 25. 03. 2024 žalobca predložil konajúcemu súdu výpočet priemerného týždenného pracovného času vypracovaný v súlade s článkom 6 písm. b) a 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, a to od 4/2019 po 3/2022. 7. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 25. 03. 2024 sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 02. 04. 2024, v ktorom uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojej právnej argumentácii a svojom právnom názore tak, ako boli súdu prvej inštancie prezentované vo vyjadrení žalovaného k žalobe žalobcu zo dňa 19.09.2022 ako aj vo vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 02.11.2022. Okrem iného uviedol, že žalovaný má za to, že na účely výpočtu priemerné pracovného času s poukazom na výpočty maximálneho priemerného pracovného času podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES bolo správne transponované do slovenského právneho poriadku referenčné obdobie dlhé šesť mesiacov a teda je nutné na účely konštatovania porušenia práva Európskej únie v zmysle smernice 2003/88/ES vychádzať z výpočtov priemerného pracovného času na šesťmesačné referenčné obdobia. Žalobca v jeho vyjadrení zo dňa 25.03.2024 predkladá výpočet priemerného pracovného času za dané mesiace. Ide o mylnú interpretáciu žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorý znova úplne ignoruje ďalšie ustanovenia Smernice 2003/88/ES okrem ustanovenia článku 6 a teda si vytvoril vlastné referenčné obdobie podľa vlastného uváženia, o ktorom nepojednáva ani Smernica 2003/88/ES. Predkladaná tabuľková časť je absolútne irelevantná, nakoľko vychádza z mylného právneho posúdenia žalobcu. Rovnako predkladané tabuľky žalobcu nezapočítavajú do svojho prepočtu, v časti „počet dní“ ani dni označené ako VS, SVP, DOD, LEK, SVK či DOS v zmysle žalobcom predložených plachiet. Ide o mylnú interpretáciu pojmu neutralizácie v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalovaný v zmysle uvedeného zároveň predložil prepočet referenčných období vychádzajúci zo žalobcom predložených prepočtov mesiacov. Z uvedených výpočtov, ktoré uviedol samotný žalobca v jeho vyjadrení, vyplýva, že zo 6 referenčných období bolo porušené len 1 referenčné obdobie (a nie každé), a aj to len o pár minút, konkrétne v referenčnom období október 2020 až marec 2021, a to len o 46 minút týždenne. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi nie je dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie vo výške akú žalobca požaduje, t.j. vo výške 5.000,- EUR. 8. Na termín pojednávania určený na deň 7. mája 2024 sa dostavil žalobca, jeho právny zástupca ako aj poverený zástupca žalovaného. 8.1 Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zo strany žalobcu trvajú na podanej žalobe v celom rozsahu ako aj na všetkých písomných podaniach, ktoré zo strany žalobcu boli doručené konajúcemu súdu a taktiež žalovanému, navrhli, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Čo sa týka skutkových tvrdení a právneho posúdenia veci, v celom rozsahu odkázali na žalobu a písomné podania, ktoré boli doručené konajúcemu súdu. Čo sa týka návrhu na vykonanie dokazovania, mali dva návrhy a prvý je listinný dôkazu SAP kde navrhli, aby súd postupoval podľa § 204 C. s. p. a druhým návrhom je vypočutie žalobcu. Zástupca žalovaného uviedol, že trvajú na svojich vyjadreniach a navrhujú žalobu zamietnuť. 8.2 Zástupca žalovaného uviedol, že sa pridržiavajú svojich vyjadrení, namietajú v tomto konaní existenciu nároku ako aj výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko je privysoká a nie je podložená konkrétnymi dôkazmi, všetky tvrdenia žalobcu boli doposiaľ len vo veľmi všeobecnej rovine, pokiaľ ide o žalobcom zaslané tabuľky, tieto nepovažujeme za dôkaz spôsobilý preukázať ujmu, naopak s nich vyplýva, že zo šiestich 6 mesačných referenčných období bol len v jednom referenčnom období prekročený 48 hodinový priemerný služobný čas. Výšku požadovanej ujmy namietajú aj s poukazom na iné rozhodnutia súdov v obdobných sporoch, v ktorých súdy priznali žalobcom sumy v rozpätí 1000 až 2500 Eur. V prípade, že by bol žalovaný zaviazaný uhradiť nemajetkovú ujmu, chceli by požiadať súd o predĺženie paričnej lehoty na 15 dní z dôvodu komplikovanosti procesu úhrad. 8.3 Súd podľa § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, že skutkové tvrdenia strán sporu ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ čo do základu aj čo do výšky sú medzi stranami sporu sporné, žalovaný namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu, žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, namieta že Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, podľa žalovaného žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, nepreukázal ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorú mu mala byť spôsobená, žalovaný považuje výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje za zjavne neprimeranú. Súd oznámil prítomným, že do úvahy prichádza predbežné právne posúdenie veci podľa na vec sa vzťahujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, podľa ust. § 11 a 13 Obč. zák. a podľa príslušných ustanovení Zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. K námietke, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru súd ES súd v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že túto námietku považuje za nedôvodnú. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že ju považuje za nedôvodnú a nemá pochybnosť o danosti pasívnej legitimácie žalovaného tak, ako je označený v žalobe. K námietke premlčania súd v rámci predbežného právneho posúdenia uvádza, že ju považuje za čiastočne dôvodnú pokiaľ ide o mesiace presahujúce tri roky pred podaním žaloby, ale súčasne nemajúcu zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5000,- Eur a zvyšné obdobie nie je premlčané. 9. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, so všetkými vyjadreniami strán sporu (replikou žalobcu, duplikou žalovaného, podaním žalobcu zo dňa 25. 03. 2024, vyjadrením žalovaného zo dňa 02. 04. 2024), s predloženými výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu a výsluchom žalobcu. 9.1 Súd sa oboznámil s výpisom zo systému SAP, ktorý bol doručený žalovanému, pričom žalovaný uviedol, že nespochybňujú tento dôkaz, pretože ide o výstup z ich systému, spochybňujú len výpočty, ku ktorým dospel žalobca z uvedeného dôkazu. Uvedený dôkaz je obom stranám súdu známy a tvorí súčasť spisového materiálu. 9.2 Súd vykonal výsluch žalobcu, ktorý prebehol nasledovne: Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu kde pracujete a na akej funkcii, žalobca udáva: som hasič záchranár v Rimavskej Sobote, - technik – strojník a bude do 1. 12. 2024 12 rokov. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu v akom rozvrhu pracuje, žalobca udáva, pracujem na 24 hodinovky a po nej máme 8 hodín pauzu a potom nás môžu volať aj do pohotovosti po 8 hodinách aktívneho odpočinku. Napríklad po službe mám mať dva dni voľna, z toho nasledujúci ďalší deň mám služobnú pohotovosť a môžu nás volať po 8 hodinách, ale je to v rámci tých dvoch dní. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu z čoho pozostáva jeho smena, žalobca udáva, 16 hodín práca a 8 hodín do 24 je nočná pohotovosť strávená na pracovisku. Nočná pohotovosť nám nie je rátaná do fondu pracovného času. Mám viacej špecializácií, lezec, strojník, zdravotník, vodičské kurzy. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu či má s tým v súvislosti nejaké školenia, žalobca udáva, školenia máme deň pred službou, tak by to malo byť, niektoré trvajú 2 – 4 dni, niektoré sú tu, niektoré sú napríklad v Žiline, Lešti, Banská Bystrica, teraz idem na dva dni do Revúcej, kde máme lezecké preskúšanie. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu, či považuje tie dva dni medzi smenami za dostačujúce, žalobca udáva, že nie. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu, či vie popísať dopad tohto na vás a osobný život žalobca udáva, že ja mám dve deti, obe sú športovci, s tým, že dcéra chodievala do Rožňavy na tréningy a trebalo ju ráno odviesť a večer priviezť, čo zabezpečovala moja manželka, môj syn je cyklista, pričom moja manželka musí zabezpečovať jeho odvoz na súťaže, vedľa mňa bývajú moji rodičia, ktorí sú už starí a treba im pomáhať a moja mama často odpadne, všetko musí riešiť moja manželka v mojej neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu sa pýta žalobcu ostáva vám nejaký čas na partnerský život žalobca udáva, že niečo zostane, ale je to menej teda mám málo času aj na partnerku aj na moje deti. Mám s manželkou máme 4 psy z toho ja mám jedného, ktorý je cvičený a chcel som s ním chodiť na súťaže, ale sa to nedá. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, či pociťuje ujmu na zdravotnom stave, žalobca udáva, že našťastie v tomto smere to ešte nie je nič závažné. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, či sú nejaké ujmy v sociálnych väzbách, žalobca udáva, že áno, menej sa stretávam s blízkou rodinou, lebo mám napríklad rodinu aj v ČR, sesternice. Moje deti, syn má 20 rokov ide na vysokú školu športovú a dcéra má 25 rokov a presťahovala sa do Košíc, doštudovala, začala pracovať v lekárni a pracuje ako inštruktorka v tanečnej škole v latinsko – amerických tancoch. Ona to robila od 6 rokov. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, prečo sa teraz rozhodli riešiť situáciu žalobou, žalobca udáva, že my sme o tom dlhšie rozmýšľali, kolegovia z Košíc nám povedali, že je možné podať takúto žalobu, ale zatiaľ k nejakému výsledku sme nedošli. Právny zástupca žalobcu upresnil, že sú podávané žaloby v rámci SR, plnenie zo strany žalovaného je priznávané a vyplatené, ale nedochádza k žiadnej zmene v praxi žalovaného napriek vysúdeným kauzám. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu, boli ste oboznámení pred nástupom do Zboru ako to bude fungovať s nastavením služobného času, žalobca udáva, že v podstate som sa 7 rokov snažil dostať do Zboru, s tým, že ja som vedel o tých 24 kách, ale hĺbkovo som to až tak nevedel ako to celé funguje. Ak máte robotu ako koníček, ale potom vidíte neskôr tie mínusy a keď nato dopláca už rodina, tak preto sme tu. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu či v žalovanom období vykonával aj inú činnosť žalobca udáva, že nie. Právna zástupkyňa žalovaného sa pýta žalobcu či vie vysvetliť výšku žalovaného nároku, žalobca udáva, že toto ja presne neviem, v podstate som tu len preto nám vznikajú okrem toho hodiny do mínusy a musím prísť do roka niekoľkokrát, že mi chýbajú hodiny čomu ja nerozumiem a som tu preto aby sa s týmto celým už niečo robilo. 10. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2 ods. l zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. § 186 ods. 1 C.s.p., ktorý zbavuje povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. 10.1 Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 10.2 Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 11. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. 11.1 Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. 11.2 Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. 11.3 Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. 11.4 Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 11.5 Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. 11.6 Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade s odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3,4,5,8 a 16. 12. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon č. 315/2001 Z.z.). 12.1 Podľa ust. § 85 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. 12.2 Podľa ust. § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 12.3 Podľa ust. § 91 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. 12.4 Podľa ust. § 92 ods. 1,2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. 12.5 Podľa ust. § 97 ods. 1 písm. h/ zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok. 12.6 Podľa ust. § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. 12.7 Podľa ust. § 122 ods. l a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. 13.Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. 13.1 Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 13.2 Podľa ust. § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 14. Súd vec na základe citovaných ustanovení právne posúdil takto: 14.1 Najprv sa súd vysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú posúdil ako nedôvodnú. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci C – 429/09, Fuß, bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavania 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Žalovaný – Slovenská republika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne uplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR. Preto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený v žalobe, za pasívne vecne legitimovanú stranu sporu. 14.2 Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného a dospel k záveru, že táto námietka je síce čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred podaním žaloby, ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5 000,- eur (nejde o nárok za jednotlivé mesiace) a zvyšné obdobie už premlčané nie je. 14.3 A nakoniec sa súd prioritne vysporiadal aj s námietkou týkajúcu sa toho, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), v ktorom SD EÚ ustálil, že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu ako napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa podľa názoru SD EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa, atentát, veľká havária , nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu v súdenej veci. 14.4 Žalovaný v jeho vyjadrení k žalobe, argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, pričom z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19, body 50 až 59 vyplýva, že za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice a celosvetová pandémia COVID-19 je práve takou okolnosťou, akú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda v uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES. 14.5 Súd sa s argumentáciou žalovaného (bod 2.8 tohto rozsudku), v zmysle ktorej COVID-19 vlastne predstavuje akúsi výnimku z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, nestotožňuje. Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať za okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy, atentáty alebo veľké havárie, ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a preto je v takýchto prípadoch možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o stanovení maximálneho limitu týždenného pracovného času 48 hodín, nedodržať. Podľa názoru súdu ide síce o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok pri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na fakt, že nejde o profesiu nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu životov obyvateľstva pred šírením nákazlivej ľudskej choroby ako je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof. 15. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5 000,- eur titulom náhrady škody za porušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ ES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase, v dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod. 59 rozsudku vo veci C-429/09, Fuß). 16.1 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste Rimavská Sobota a jeho okolí. 16.2 Sporné medzi stranami sporu bolo to, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne či sa do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov. 16.3 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa žalobcu za žalované nepremlčané obdobie 3 rokov pred podaním žaloby (konkrétne od 24.04.2019 do 03/2022) mal súd preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, pričom do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol zarátaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP totiž jasne vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času, kedy pracoval v rámci pracovnej pohotovosti, kedy čerpal dovolenku, resp. absolvoval rôzne školenia, kedy samozrejme v posledných dvoch vymenovaných prípadoch nešlo o reálne odpracované hodiny v rámci pracovného času, resp. pracovnej pohotovosti žalobcu. Možno potom uzavrieť, že z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP vyplýva, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP vyplýva, že žalobca odpracoval viac ako 48 hodín týždenne v mesiacoch júl 2019, august 2019, január 2020,apríl 2020, júl 2020, september 2020, november 2020, december 2020,máj 2021, september 2021, október 2021, február 2022 a marec 2022, čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým právom stanoveného 48 hodinového pracovného času. K žalovaným uvedenej námietke, že pri výpočte žalobcom odpracovaných hodín sa má vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia súd uvádza, že nespochybňuje, že táto právna úprava vyplýva z čl. 16 písm. b/ Smernice v spojení s čl. 17 ods. 3 písm. b/ bod iii/ Smernice ako aj z ust. § 86 ods. 1 Zák.č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, avšak nemá vplyv na urobený záver súdu o porušení čl. 6 písm. b/ Smernice, keď vykonaným dokazovaním oboznámením sa s výpismi z dochádzkového systému SAP bolo preukázané, že týždenný pracovný čas žalobcu presiahol vo viacerých týždňoch žalovaného obdobia 48 hodinový limit, a to dokonca aj podľa výpočtu urobeného žalovaným vychádzajúc zo 6 mesačného referenčného obdobia, pričom pre urobený záver súdu o porušení čl. 6 písm. b/ Smernice nie je právne významné, že to podľa výpočtu žalovaného bolo v rámci žalovaného obdobia len v jednom referenčnom 6 mesačnom období. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica v obdobných veciach, v ktorých sa súd vysporiadal aj s argumentáciou týkajúcou sa 6 mesačného referenčného obdobia (sp. zn. 11Co/1/2024 zo dňa 25.01.2024, bod. 13.2, sp. zn. 17Co/83/2023 zo dňa 14.12.2023, bod. 5.1). 16.4 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa dochádzky žalobcu v žalovanom období vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu nerátal do fondu pracovného času žalobcu všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej žalobcom na pracovisku. Z odpracovanej 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu rátal žalobcovi do fondu jeho pracovného času len 16 hodín, zvyšných 8 hodín mu do fondu pracovného času narátal. Uvedené vyplýva z predložených výpisov SAP v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia z kolónky (PH) pracovné hodiny a kolónky (OH) odpracované hodiny. 16.5 K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín súd uvádza, že takýto výpočet nepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp. služobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva , ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej Smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu Únie a tento termín z čl.2 Smernice „patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy“ (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES. 17. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti úniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti úniového práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu, môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť úniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií EÚ ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok úniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že „normy úniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku SD EÚ vo veci 106/77, Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s úniovým právom“ (body 16 a 21 rozsudku vo veci 106/77 Simmethal). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. 17.1 V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. 18. Ako zásadnú otázku je potrebné, aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-429/09, Fuß), v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý, vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Fuß). 18.1 Vo veci C-437/05, Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. 18.2 Vo veci C – 397/01, Pfeiffer) týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas., bod 48, 58). 18.3 Súd mal na základe uvedenej judikatúry SD EÚ zato, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku, treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/ ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času. 19. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach C-397/01 až C-403/01) . V bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, bod 1 výrokovej vety). 20. Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. § 92 cit. zákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom zástupcu žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ a ust. § 91 ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do zákona č. 315/2001 Z.z. 21. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má poškodený hasič Fuß právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. F. v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný. 21.1 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením, u neho dodržaný. 21.2 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody je čo do základu dôvodný. 22. Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času odpočinku) a najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Tento právny názor žalobcu súd akceptoval. 22.1 Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity. 22.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, keď neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach C-104/89, C-37/90, C-46/93), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci C-445/06 ). SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, body 76 až 87). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, bod 83). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. 22.3 Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného času trávneho s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj Smernica 2003/88/ES, z ktorej textu vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. 22.4 Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. 22.5 Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur súd považoval za primeranú len čo do výšky 2 000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň (tento stav trval od doby kedy žalobca nastúpil do hasičského a záchranného zboru a v žalovanom období nepretržite od roku 2019) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Preto súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v časti o zaplatenie zvyšných 3 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. 23. Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS SR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. 6Cdo/145/2011). 24. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 C.s.p. t.j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci za v plnom rozsahu, t.j. rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z prisúdenej sumy, t.j. sumy 2 000,- eur. Preto potom súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. 25.Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. súd určil lehotu na plnenie 15 dní s tým, že prihliadol na argumenty žalovaného ohľadom komplikovanosti procesu úhrad. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresnom súde Rimavská Sobota, písomne v troch vyhotoveniach. Podľa § 127 Civilného sporového poriadku, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (ods. 1) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.(ods. 2). Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods. 1). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(ods. 2) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.(ods. 3). Ak si žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, má žalobca možnosť domáhať sa svojich nárokov prostredníctvom exekúcie.