Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5Csp/27/2023 z 3. 5. 2024
Citácia: rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 3. mája 2024, sp. zn. 5Csp/27/2023, ECLI:SK:OSSL:2024:8523200842.5
Okresný súd Stará Ľubovňa | 5Csp/27/2023 | ECLI:SK:OSSL:2024:8523200842.5 | 2024-05-03 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OZ, § 52 ods. 1 OZ, § 52 ods. 3 OZ, § 52 ods. 4 OZ, CSP, § 292 CSP, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., § 255 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1145f10c-57fc-4157-a899-142d2f726875
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2024:8523200842.5

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Stará Ľubovňa
5Csp/27/2023
8523200842
03. 05. 2024
JUDr. Emília Mišenková
ECLI:SK:OSSL:2024:8523200842.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, Lomnička 26, 065 03 Podolínec, občan SR, právne zastúpený: JUDr. Daniel Tarbaj, IČO:
53 450 345, advokát, Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Intrum Slovakia s.r.o., IČO:
35 831 154, Mýtna 48, 811 07 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, Mýtna 48, 810
00 Bratislava, IČO: 37 927 795, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 50,- eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej istiny
s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 29.7.2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 289,27 eur. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný (vtedajší
žalobca) si v pôvodnom konaní uplatňoval nárok na zaplatenie sumy o spotrebiteľskom úvere zo dňa
3.3.2018. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom č.k. 6C/25/2021-185 zo dňa 23.3.2022 žalobu v celom
rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Žalobca si ako spotrebiteľ
uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv, pričom poukázal
na to, že rozsudkom vydaným v základnom konaní bolo preukázané, že žalovaný porušil jeho právo
tým, že požadoval od neho nárok na základe neplatného právneho úkonu. Ďalej uviedol, že výška
primeraného finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy
súdu. Jediným kritériom pre stanovenie jej výšky je jeho primeranosť. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel,
tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške, aby mala nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu
a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať
nemôže. Nakoľko je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým
splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy. Z toho dôvodu sa domáha PFZ vo výške 289,27 eur,
pričom nárok ako ho požaduje, zohľadňuje sumu, ktorú od neho žalovaný požadoval a o túto sumu mal
byť neoprávnene ukrátený.
2. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.9.2023 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Dal do
pozornosti súdu, že žalobca v žalobe bližšie nešpecifikoval a tiež nekonkretizoval ani len jedno
jeho právo priznané mu ako spotrebiteľovi, ktoré malo byť porušené a pre ktoré by mu mal
prináležať nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný má za to, že na uplatnenie

nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia voči nemu nie je splnená ani jedna zákonná
podmienka. Tvrdí, že pod úspešným uplatnením práva alebo povinností treba rozumieť aktívne
konanie spotrebiteľa a úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práv a povinností určených
na ochranu spotrebiteľov. Obrana žalobcu v spore vedenom Okresným súdom Stará Ľubovňa
pod sp. zn. 6Csp/25/2021 nepredstavuje takéto úspešné uplatnenie práva spotrebiteľom. Žalobca
v predchádzajúcom konaní nevystupoval v procesnom postavení žalobcu, preto nesplnil zákonnú
podmienku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to že si úspešne uplatnil svoje práva
alebo povinnosti, na tejto skutočnosti nemožno konštatovať záver, že sa žalobca úspešne domáhal
svojich práv. Taktiež namietal, že on nie je subjektom zodpovedným za porušenie práv žalobcu ako
spotrebiteľa z dôvodu, že od počiatku nebol veriteľom úverovej pohľadávky, tým je vylúčená jeho pasívna
legitimácia v tomto spore. Poukázal na to, že žalobca do dnešného dňa nevrátil veriteľovi požičanú
sumu úveru a to ani čiastočne a preto priznaním žalovanej sumy žalobcovi, ktorý čerpal úver a veriteľovi
nevrátil ani len časť z čerpaného úveru, by došlo k narušeniu princípu spravodlivosti. Nakoľko žalobca
nešpecifikoval, ktoré jeho spotrebiteľské právo bolo porušené, nešpecifikoval ani aká ujma mu bola
spôsobená, rovnako nepreukázal vznik konkrétnej ujmy v dôsledku „porušenia jeho práv“, logicky mu
nevznikol nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia. Žiada preto, aby súd žalobu zamietol v celom
rozsahu ako nedôvodnú a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v plnom
rozsahu.
3. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.10.2023 na uplatnenom nároku zotrval.
Uviedol, že podľa jeho názoru je evidentné, že žalobca na súde úspešne uplatnil porušenie jeho
práva, ako aj povinnosti žalovaného, čin naplnil hypotézu právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa. Označené zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom
konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia, pretože samotné
právne závery, ktoré sú postačujúce pre kvalifikovanie porušenia spotrebiteľského práva, vyplývajú
z odôvodnenia rozhodnutia vydaného v základnom konaní. Vo vzťahu k výkladu ustanovenia § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020
zo dňa 24.8.2022. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že mu nevznikla žiadna ujma, poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, v zmysle ktorého pre úspešné
uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani
to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní, pretože, podľa jeho názoru, pri postúpení pohľadávky
vyplývajú povinnosti len postupcovi, uvedenú námietku vníma iba ako snahu žalovaného vyhnúť sa
následkom spätým s porušením spotrebiteľských práv a povinností nezákonným uplatnením pohľadávky
v súdnom konaní. Za podstatnú však považuje skutočnosť, že v čase základného konania už boli vydané
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa problematiky aktívnej vecnej legitimácie postupníka, a to
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.3.2018 a rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/147/20178 zo dňa 24.4.2018. Predovšetkým poukázal na aktuálny rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 zo dňa 30.3.2023, z ktorého vyplýva, že porušiteľom voči ktorému je
možné úspešne sa domáhať PFZ, je taktiež postupník z úverovej pohľadávky. K tvrdeniu žalovaného
o neprimeranosti uplatnenej výšky primeraného finančného zadosťučinenia zdôraznil, že vzhľadom na
charakter a stupeň porušenia práv a povinností uplatnená suma je adekvátna vzhľadom na postoj a
intenzitu porušení spotrebiteľských noriem, pričom poukázal na množstvo súdnych rozhodnutí a časti
niektorých z týchto rozsudkov aj doslovne citoval. S poukazom na uvedené považuje argumentáciu
žalovaného za nenáležitú a navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal
k náhrade trov konania v plnom rozsahu.
4. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa žalovaný nezúčastnil, avšak svoju neprítomnosť riadne a
včas ospravedlnil. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalobca. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní
zotrval na svojej skutkovej i právnej argumentácii. Základ nároku považuje za nesporný, vo vzťahu
k výške finančného zadosťučinenia uviedol, že túto považuje za primeranú, keďže táto odzrkadľuje práve
sumu, o ktorú sa žalovaná strana pokúšala v pozícii žalobcu v základnom konaní obohatiť. Má za to,
že táto odzrkadľuje jednotlivé ciele a funkcie inštitútu primeraného zadosťučinenia a preto navrhol, aby
súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi za preukázané
podstatné skutkové tvrdenia považuje:

5. Vo veci Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/25/2021 sa žalovaný
(v označenom spore v pozícii žalobcu) domáhal voči žalobcovi (v označenom spore žalovanému)
zaplatenia sumy 289,27 eur titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 3.3.2018. Prvoinštančný
súd rozsudkom č.k. 6Csp/25/2021-185 zo dňa 23.6.2022 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.11.2021. V označenom
konaní súd konštatoval, že právny predchodca žalobcu si nesplnil povinnosť uloženú v § 92 ods. 8
zákona o bankách, keďže nebolo preukázané doručenie výzvy na adresu uvedenú v zmluve, ktorá je
zhodná s trvalým pobytom žalovaného, preto nie je možné pripustiť, že žalovaný mal možnosť, aby sa
zásielka obsahujúca výzvu banky dostala do jeho dispozičnej sféry. Vzhľadom na to súd konštatoval, že
nebola splnená prvá podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách, a to má za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Poukazujúc
na uvedené závery súd žalobu vo veci sp. zn. 6Csp/25/2021 zamietol.
Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia:
6. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
7. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
8. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
9. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) spotrebiteľský spor
je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou.
10. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o
ochrane spotrebiteľa“), tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich,
dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie
právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a
označovanie výrobkov cenami.
11. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
12. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Súd dospel k právnemu záveru:
13. V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal voči žalovanému
titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatenia sumy 289,27 eur, opierajúc svoj nárok
o tvrdenie, že v spore vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 6Csp/25/2021 bola
ako žalovaný, v postavení spotrebiteľa, úspešný, kde v označenom konaní bola žaloba voči nemu
o zaplatenie sumy 289,27 s prísl. v celom rozsahu zamietnutá rozsudkom sp. zn. 6Csp/25/2021-185 zo
dňa 23.6.2022, z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (v tu súdnej veci vystupujúceho
na strane žalovaného). Uvedenú skutočnosť, t.j. nedostatok aktívnej vecnej legitimácie pre nesplnenia
podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, v označenom

konaní namietal aj žalobca (v základnom konaní v pozícii žalovaného) v rámci svojej procesnej
obrany. Žalovaný si tak bez akýchkoľvek pochybností v základnom konaní neúspešne uplatnil právo na
plnenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť mu ujmu.
14. Vo vzťahu k vyššie citovanému 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, možno uviesť, že ide o
ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktoré nestanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho,
čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku, avšak k uplatneniu
tohto práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť automaticky a kedykoľvek. Podmienky
vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v poslednej vete cit. § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne na to,
aby žalobkyni (spotrebiteľovi) mohlo byť priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z
označeného zákonného ustanovenia tak možno vyvodiť, že týmito podmienkami sú: (a) úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa a (b) domáhanie sa primeraného finančného
zadosťučinenia od subjektu, ktorý za porušenie konkrétneho práva alebo povinnosti spotrebiteľa
zodpovedá.
15. Pokiaľ ide o prvý z predpokladov na uplatnenie si nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorý
spočíva v úspešnom uplatnení si ochrany práv spotrebiteľom na súde, tak z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že žalobca (spotrebiteľ) bol úspešným pri bránení si svojich spotrebiteľských práv voči
žalovanému (dodávateľovi) v pôvodnom súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
6Csp/25/2021 o zaplatenie 289,27 eur. Konanie vo veci Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
6Csp/25/2021 bolo právoplatne ukončené, čím bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobcovi požadovať od žalovaného primerané finančné
zadosťučinenie, ktorý (rozumej žalovaný) za ich porušenie nepochybne aj zodpovedá. a jeho priznania
od subjektu, ktorý za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedá.
16. Nie je opodstatnená námietka žalovaného, že žalobca nesplnila zákonnú podmienku pre priznanie
finančného zadosťučinenia, nakoľko v predchádzajúcom konaní nevystupoval v procesnom postavení
žalobcu, ale žalovaného. Záver o neodôvodnenosti tejto námietky žalovaného súd opiera o rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2022, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že úspešné
uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia,
nemožno vykladať reštriktívne, len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícii žalobcu. Naopak, v tomto
prípade je nutné vychádzať z teologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel
zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej
strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany
svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol v pozícii žalovaného, možno
subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi.
17. Taktiež nie je opodstatnená námietka žalovaného, že v prejednávanej veci mu nesvedčí pasívna
vecná legitimácia. Vo vzťahu k uvedenej námietke súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30.03.2023, ktorý vyslovil právny názor, že: „(Aj) podľa názoru dovolacieho súdu
ak si žalovaná v predchádzajúcom spore neúspešne uplatnila spotrebiteľskú pohľadávku proti žalobcovi
(spotrebiteľovi), pričom dôvod jej neúspechu spočíval v nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie (iba)
v dôsledku nedodržania zákonných podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, potom
nesie prípadnú zodpovednosť voči spotrebiteľovi v súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením
v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pôvodný veriteľ (banka), alebo ten, na koho bola
spotrebiteľská pohľadávka postúpená (bod 16 in fine).“
18. K námietke nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v súdenej veci súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.05.2022, v zmysle ktorého:
„Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký
výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl.
I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme
konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej)“.
19. Možno teda uzavrieť, že žalobca je v súdenej veci aktívne legitimovaný a žalovaný je pasívne
legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcovi v pôvodnom konaní došlo k porušeniu práv a
povinností ustanovených v osobitnom predpise. Žalovaný vyvolaním súdneho konania nie nevýznamnou
mierou participoval na zásahu do práv žalobcu, ktoré pre neho skončilo neúspechom v dôsledku
nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky
(§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách).
20. Pri posudzovaní dôvodnosti priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi dospel
súd k záveru, že jeho priznanie voči žalovanému je nevyhnutné pre zavŕšenie ochrany žalobcu
ako spotrebiteľa, pričom pri týchto úvahách zohľadnil: (1) žaloba v celom rozsahu zamietnutá pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, (2) postoj žalobcu (spotrebiteľa), ktorá sa aj napriek
jeho postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k žalovanému (dodávateľovi) rozhodol brániť svoje
spotrebiteľské práva a prispela tak k dosiahnutiu vyššej kvality „spotrebiteľského života“, pričom nie je
ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv o výsledku
sporu či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy, v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade
neúspechu v konaní.
21. V súvislosti s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia je tiež nutné podotknúť, že
zákon o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby
spotrebiteľovi bola privodená (reálne spôsobená) nejaká ujma, ale postačuje, ak porušenie práv alebo
povinnosti spotrebiteľa ustanovené predpismi na ochranu spotrebiteľa, bolo spôsobilé takúto ujmu
spotrebiteľovi privodiť. Na tomto mieste je v okolnostiach veci nutné dodať, že v danom prípade tým,
že žalovaný v pôvodnom konaní požadoval od žalobcu zaplatenia sumy 289,27 eur a jeho žaloba bola
zamietnutá, z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, je zrejmé, že žalobcovi v prípade,
ak by sa neodhodlal brániť proti nepochybne právne i finančne silnejšiemu „protivníkovi“ (dodávateľovi)
v súdnom spore, mohlo u neho dôjsť k ujme v majetkovej sfére o sumu 289,27 eur s prísl.
22. Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv
a povinností, z okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného a okolností, za ktorých k porušeniu práv
došlo, ich dosah na sféru spotrebiteľa, závažnosť porušenia práv, ako aj dôsledkami uvedeného zásahu
do súkromného, majetkového či spoločenského života. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie
nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych
preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného
finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku
primeranosti. (...) V prejednávanej veci žalobca svoj nárok, okrem jeho prípustnosti v zmysle ust. § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ničím ďalším neodôvodnil. Neuviedol, či konanie žalovaného viedlo aj
k vzniku iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi
dôsledkami resp. nepriaznivým okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým
konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase,
odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.
23. S poukazom na uvedené súd uzatvára, že spotrebiteľské práva žalobcu boli porušené a tak
mu vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie, neznamená to, že mu patrí v takej výške,
ako ho sám požadoval. Žalobca nielenže žiadne okolnosti odôvodňujúce výšku uplatneného nároku
netvrdil, ale ani žiadne okolnosti dôkazmi nepreukázal. V súvislosti s výškou primeraného finančného
zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa. Výška nároku musí
byť objektívne preukázaná. Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol len čiastočne, preto súd pri určení
výšky uplatneného nároku zohľadnil len skutočnosť úspešného uplatnenia práv žalobcu v základnom
konaní. Vychádzajúc z uvedených konštatovaní súd, pri určení výšky priznaného zadosťučinenia,
prihliadal na všetky vyššie okolností prejednávanej veci a dospel k názoru, že primeraná povahe a
rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 50,- eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje
žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu za prežitú nepohodu počas vedenia základného súdneho
konania a odradí dodávateľa od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Vo všeobecnosti podanie

žaloby a vedenie súdneho sporu každého zaťažuje, ide o zodpovednosť za svoje dôkazy a tvrdenia, za
prípadný jeho negatívny výsledok. Preto je výška primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50,eur postačujúca na kompenzáciu tejto nekomfortnej situácie a v prevyšujúcej časti odvolací súd nárok
žalobcu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol takto:
24. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
25. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
26. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto o súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania,
pričom v tomto prípade je treba mať na zreteli, že zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) je
uplatniteľná aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je tomu aj v tomto prípade.
V týchto prípadoch sa však za procesne neúspešného žalobcu nemôže považovať ten, komu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku rozhodnutia závisiaceho na úvahy súdu, ale pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
Keďže v tomto prípade bolo konštatované, že žalobca splnil predpoklady na priznanie jej finančného
zadosťučinenia, možno ho považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo
do základu uplatneného nároku a súčasne výška finančného zadosťučinenia vyplývajúca z tohto jej
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sitiny s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (napr. pozri KS TT, sp. zn. 10Co/191/2017,
KS PO, sp. zn. 12Co/53/2018, sp. zn. 12CoCsp/10/2021 a iné; Veľký komentár CSP, C.H.Beck, str. 926).
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.