{"guid": "ad54994d-5186-4e55-97f7-5f55abafdbfc:f9315f46-d20d-40bc-aa8f-47e775f8c201", "ecli": "ECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22", "spisova_znacka": "5C/327/2014", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5C/327/2014 z 5. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 5. júna 2025, sp. zn. 5C/327/2014, ECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22", "identifikacne_cislo": "8514206201", "sud": {"guid": "sud_161", "nazov": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-stara-lubovna"}, "sudca": "JUDr. Jana Sroková", "sudca_id": 2395, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-srokova-2395", "datum_vydania": "2025-06-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "6Co/45/2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "8813b95d-874b-48de-b561-06254cbccb07:7c4601d6-745d-4bb2-b300-76203fb67a4f", "datum": "2026-03-24", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-1", "nazov": "§ 129 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-2", "nazov": "§ 129 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-129.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "nazov": "§ 130 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-3", "nazov": "§ 134 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o.odsek-1", "nazov": "§ 151o ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151o"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-129", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151o", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9315f46-d20d-40bc-aa8f-47e775f8c201", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Stará Ľubovňa\n5C/327/2014\n8514206201\n05. 06. 2025\nJUDr. Jana Sroková\nECLI:SK:OSSL:2025:8514206201.22\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Janou Srokovou v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,\nC. D. XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Slavomírom Firmentom, advokátom, advokátskej\nkancelárie so sídlom Stará Ľubovňa, ul. 17. novembra 14, Stará Ľubovňa proti žalovanému 1/ E. F., nar.\nXX.X.XXXX, C. D. XX, právne zastúpený advokátom Mgr. Petrom Lindemanom, advokátom, advokátskej\nkancelárie Murgašova 86/1, Poprad, o určenie nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\nvydržaním, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu z a m i e t a .\nII. Z r u š u j e Uznesenie č.k. 5C/327/2014-29 zo dňa 05.01.2015, právoplatné dňa 22.04.2015\no nariadení predbežného opatrenia.\nIII. Žalovanému priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Na základe podanej žaloby Okresný súd Stará Ľubovňa (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 27.\nseptembra 2019 č. k. 5C/327/2014-332 vo výroku I. určil, že na nehnuteľnosti – pozemku KN-C parc.\nč. 838 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 153 m2 v kat. úz. C. D., zapísanom na liste vlastníctve\nč. XXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, viazne vecné bremeno,\nspočívajúce v práve prechodu a prejazdu, a to po celej jeho šírke a dĺžke, v ktorúkoľvek dennú alebo\nnočnú hodinu, v prospech vlastníkov stavby rodinného domu so súp. č. XX, postavenej na pozemku\nKN-C parc. č. 840 v kat. úz. C. D., zapísanej na liste vlastníctva č. XX, vedenom katastrálnym odborom\nOkresného úradu v Starej Ľubovni, v prospech vlastníkov stavby hospodárska budova bez prideleného\nsúp. č., postavenej na pozemku KN-C par. č. 841/1 a vlastníkov pozemkov KN-C parc. č. 839 o výmere\n73 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 840 o výmere 427 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc.\nč. 841/1 o výmere 104 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 841/2 o výmere 113 m2 záhrada v\nkat. úz. C. D., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného\núradu v Starej Ľubovni, a v prospech vlastníka stavby garáž, t. č. nezapísanej v katastri nehnuteľností,\npostavenej na pozemku KN-C s parc č. 840, za účelom ich prístupu k uvádzaným nehnuteľnostiam.\nVo výroku II. uložil žalovaným ako súčasným vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade zmeny vlastníctva aj\nkaždému ďalšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti – pozemku KN-C parc. č. 838 zastavaná plocha a nádvorie\no výmere 153 m2 v kat. úz. C. D., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX, vedenom katastrálnym odborom\nOkresného úradu v Starej Ľubovni, povinnosť strpieť výkon práva prechodu a prejazdu vlastníkov k\nstavbe rodinného domu so súp. č. XX, postavenej na pozemku KN-C parc. č. 840 v kat. úz. C. D.,\nzapísanej na liste vlastníctva č. XX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni,\nk stavbe hospodárska budova bez prideleného súp. č., postavenej na pozemku KN-C parc. č. 841/1 a k\npozemkom KN-C parc. č. 839 o výmere 73 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 840 o výmere 427\n\nm2 zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 841/1 o výmere 104 m2 zastavaná plocha a nádvorie, parc.\nč. 841/2 o výmere 113 m2 záhrada v kat. úz. C. D., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom\nkatastrálnym odborom Okresného úradu v Starej Ľubovni, a k stavbe garáž, t. č. nezapísanej v katastri\nnehnuteľností, postavenej na pozemku KN-C s parc č. 840.\nVo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,\nktoré sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne.\n2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že už právni predchodcovia\nžalobcu využívali parcelu č. 838 na prechod k nehnuteľnostiam vo svojom vlastníctve minimálne od\nroku 1910 a počas doby vyše 40 rokov nikto nenamietal neoprávnené užívanie tejto parcely. Odpoveď\nOkresného úradu Stará Ľubovňa, katastrálneho odboru, na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného\ndvora zo dňa 3. augusta 2017 jednoznačne preukazuje, že minimálne od založenia pozemnoknižných\nvložiek (ďalej aj „PKV“), t. j. už v 19. storočí, pozemok s parc. č. 838 (pôvodne časť parcely mpč. 104)\nslúžil ako spoločný dvor nielen pre dom s vtedajším číslom domu XX (v súčasnosti dom žalovaných), ale\naj pre domy s č. XX a XX (v súčasnosti jeden rodinný dom žalobcu), čo vyplýva z PKV č. XX, G. XX H.\nG. XX. K zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo dňa 1. mája 1930 bez právneho dôvodu, v dôsledku\nchyby pri prepisovaní mpč. 104 do novozaloženej PKV č. XXX.\nZ uvedeného vyplýva, že I. J. – stará matka t.č. už nebohej žalovanej 2/, ktorá v roku 1910 kúpila\nspoluvlastnícky podiel na mpč. 104, ako aj I. K. – právny predchodca žalobcu, ktorý v roku 1921 zdedil\npodiel na mpč. 106, museli mať vedomosť o tom, že k mpč. 104 a k mpč. 106 viazne právo spoločného\ndvora v prospech vlastníkov domov so súp. č. XX, XX a XX. Preto hoci o dohode právnych predchodcov\nsporových strán ohľadom spoločného užívania, resp. spoločného dvora nie sú žiadne osobitné písomné\ndoklady, vychádzajúc zo stavu zápisov v pozemkovej knihe je nepochybné, že ho vlastníci rodinných\ndomov č. XX, XX a XX reálne rešpektovali a toto bolo do roku 1930 aj zapísané v pozemkovej knihe,\na teda I. K., ktorý si svoj rodinný dom so súp. č. XX postavil cca v roku 1930, musel byť dohodnutý s\nvtedajšími vlastníkmi susedného domu súp. č. XX pani I. J. a jej manželom I. J., pričom obe strany si\nmuseli byť vedomé charakteru a úlohy pozemku mpč. 104, keďže uvedený pozemok (spoločný dvor) sa\nnachádzal medzi ich rodinnými domami. Pozemok mpč. 104 v časti spoločného dvora v tom čase bez\nproblémov užívali, prechádzali po ňom, jazdili po ňom koňmi s povozom, atď. Nie je možné presne určiť,\nktorí konkrétni vlastníci domov sa takto dohodli, no je nespochybniteľné, že takáto dohoda tu byť musela,\nkeď právo spoločného dvora bolo vo vyššie uvádzaných PKV zapísané už v r. 1865. Zo spomínaných\nzápisov v PKV XX, XX a XX podľa súdu prvej inštancie možno určiť právny titul na začatie výkonu\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu – práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve\nžalovaných.\n3. Súd teda dospel k záveru, že vecné bremeno v podobe práva prechodu a prejazdu po mpč. 104\n(teraz KN-C 838) vydržal už právny predchodca žalobcu I. K., a to najneskôr k 1. januáru 1961. Jeho\nprávni nástupcovia – rodičia žalobcu a následne samotný žalobca, ktorí toto právo taktiež dobromyseľne\nrealizovali, si tak môžu započítať oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu. Predmetné právo\nvydržali rodičia žalobcu aj ako vlastníci domu so súp. č. XX, ktorí taktiež dobromyseľne právo prechodu\na prejazdu využívali (od kúpy v roku 1955), tak ako ho využíval aj ich právny predchodca L. B., ktorý\nrodinný dom s pozemkom nadobudol v roku 1935; L. B. bol v čase predaja rodičom žalobcu podielovým\nspoluvlastníkom mpč. 104, teda prístup cez pozemok mpč. 104 nemohol byť sporný. Hoci L. B. previedol\ndňa 5. apríla 1956 tento svoj podiel na pozemku mpč. 104 na druhého syna M. B. (brata A. B. st.), ktorý\nsi v roku 1949 postavil na zadnej časti pozemku rodinný dom so súp. č. XXX, nič sa týmto vo vzťahu k\nužívaniu spoločného dvora medzi domami XX, XX, XX nezmenilo.\n4. Súd pripustil, že zmluvou o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva zo dňa 14. februára 1973 došlo\nmedzi M. B. a H. J., ktorý sa stal po smrti jeho matky I. J. vlastníkom domu súp. č. XX a spoluvlastníkom\npozemku mpč. 104, k vyporiadaniu spoluvlastníctva tak, že zadnú časť – pozemok EN 291 o výmere\n570 m2 nadobudol do výlučného vlastníctva M. B. s manželkou a prednú časť – pozemok EN 292 o tej\nistej výmere nadobudol H. J.. Uvedená zmluva však vôbec neriešila otázku bremien, príp. iných tiarch\nviaznucich na nehnuteľnosti, napr. právo prechodu a prejazdu vlastníkov domov s pôvodným súp. č. XX a\nXX, neobsahovala žiadne ustanovenie o tom, že takéto ťarchy príp. bremená neexistujú, ani ustanovenie\no ich existencii, a to napriek tomu, že obidve zmluvné strany o takomto práve mali vedomosť. Žalobca\nnikdy netvrdil, že cez pozemok sa v minulosti neprechádzalo aj zo zadnej strany, no zo žiadnej výpovede\nnevyplýva, že by vlastníci domov č. XX a XX mali mať prístup iba zo zadnej strany, keďže oba ich domy\n\nboli postavené hneď pri hlavnej ceste, do ktorých sa dostávali oni, ako aj ich predchodcovia, cez prednú\nčasť pozemku.\n5. Podľa vyhodnotenia súdu žalobca nemal pochybnosti o oprávnenosti držby práva prechodu a\nprejazdu ani pri nadobudnutí nehnuteľností v roku 1983 a ani neskôr, keďže od roku 1986 až do roku\n2017 (ako to potvrdil katastrálny odbor Okresného úradu v Starej Ľubovni v liste zo dňa 12. mája\n2015) bol pri parcelách KN-C 840 a 838 ako spôsob užívania evidovaný spoločný dvor. Žalovaní a\nich právni predchodcovia sa až do roku 2012 nijako aktívne nebránili užívaniu pozemku na prechod a\nprejazd žalobcom a jeho právnymi predchodcami, nepodali žalobu ani nevyužili iný právny prostriedok\nna zamedzenie vstupu, prechodu a prejazdu cez ich pozemok. Nevyužili napr. ani možnosť výstavby\nohradenia pozemku v prednej časti, ktorým by zabránili vstupu na pozemok, v prednej časti pozemku\nparc. č. KN-C 838 nikdy nebol plot a ani brána až do času, kedy si bránu po vzájomnej dohode postavili\nžalobca spolu so žalovanými, cca v roku 2000, pričom si náklady na výstavbu delili rovným dielom.\nTvrdenie žalovaných, že žalobca má možnosť iného relevantného vstupu na svoje nehnuteľnosti v\nkonaní preukázané nebolo.\n6. Na základe podaného odvolania žalovanými 1/ a t.č. už nebohou žalovanou 2/ Krajský súd v Prešove\n(ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 23. septembra 2021 č. k. 5Co/13/2020-377 potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie a priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu s tým, že ich zaplatia spoločne a nerozdielne. V odôvodnení s odkazom na §\n387 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konštatoval, že napadnutý rozsudok\npovažuje za vecne správny a jeho odôvodnenie za správne a presvedčivé.\n7. Odvolací súd k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že v konaní pred súdom prvej\ninštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej\nsporovej veci. Súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie najmä o odpoveď Okresného úradu Stará\nĽubovňa, katastrálny odbor, na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 3. augusta\n2017. Z tejto odpovede vyplýva, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo bez právneho dôvodu\nv dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 do novozaloženej PKV č. XXX. Toto sa teda udialo bez\nvedomia vlastníkov rodinných domov č. XX, XX a XX, ktorí naďalej v rovnakom rozsahu dobromyseľne\nvyužívali predmetné pozemky v časti spoločného dvora, t. j. cez ne chodili, jazdili povozmi atď. Toto\nspoločné užívanie každý rešpektoval ako prirodzenú vlastnosť pozemku, hoci sa jeho zápis v katastri\npri prepisovaní údajov bezdôvodne stratil. Pravidlám formálnej logiky preto zodpovedá názor súdu\nprvej inštancie, že od nepamäti, teda nie je možné v súčasnosti určiť odkedy presne, sa pozemky\nmedzi rodinnými domami, ktoré sa tam nachádzajú až dodnes vedľa seba, aktuálne označené ako\nparcely KN-C č. 838 a KN-C č. 839 využívali ako spoločný dvor, respektíve ako prístupová cesta k\nsusediacim rodinným domom, hospodárskym budovám a k iným pozemkom. K námietke žalovaných,\nže po reálnej deľbe pozemkov sa nemohlo jednať vo vzťahu k pozemku č. 838 o spoločný dvor, odvolací\nsúd konštatoval, že v konaní nebola riešená otázka vlastníctva k uvedenej nehnuteľnosti, ale otázka, či\nna uvedenej nehnuteľnosti viazne právo vecného bremena.\n8. Odvolací súd však súhlasil s námietkou žalovaných, že súd prvej inštancie konštatoval vydržanie\nvecného bremena I. K., najneskôr k 1. januáru 1961 a následne aj a jeho právnymi nástupcami –\nrodičmi žalobcu a samotným žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu je však podstatné tvrdenie\nsúdu prvej inštancie, že nie je možné presne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa dohodli na\nvyužívaní nehnuteľnosti KN -C parc. č. 838 ako spoločného dvora, keď toto právo spoločného dvora\nbolo v pozemno-knižnej vložke zapísané už v roku 1865. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu\nprvej inštancie, že zo zápisov v PKV č. XX, XX H. XX možno určiť právny titul na začatie výkonu\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve\nžalovaných. Právni predchodcovia žalobcu vstúpili do užívania tohto práva v dobrej viere, že im patrí,\nnemali pochybnosti o oprávnenosti držby a vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu pokojne\na nerušene od jeho vzniku, vrátane žalobcu, ktorý užíval pokojne a nerušene sporné vecné bremeno\nod roku 1983 až do roku 2012, keď v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená a\ndobromyseľná a žalovaní dobromyseľnosť žalobcu či jeho právnych predchodcov nespochybnili. O tom,\nže žalobca bol v presvedčení, že právo prechodu vykonáva v súlade so zákonom, svedčí aj správanie\nžalovaného, keď žalobca na parcele vyložil zámkovú dlažbu a spolu so žalovaným 1/ postavili bránku.\nAj keď súd prvej inštancie v súvislosti s právnymi predchodcami žalobcu uvádza stredný Občiansky\nzákonník, jednoznačne sa zaoberá podmienkami uvedenými v § 134 Občianskeho zákonníka účinného\n\nod 1. januára 1992. Najneskôr vtedy so započítaním vydržacej doby svojich právnych predchodcov z\ndôvodu, že vecné bremeno chybou pozemkovej knihy zapísané nebolo, došlo k vydržaniu tohto práva\nžalobcom, ako to správne zistil súd prvej inštancie.\n9. K námietke žalovaných , že sa nemohlo jednať o dobromyseľný vstup do držby zo strany žalobcu,\npretože pokiaľ by vstúpil do držby práva vecného bremena po 1. apríli 1964, držba práva vecného\nbremena opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu (malo by sa jednať o právny omyl,\nktorý je neospravedlniteľný), odvolací súd poukázal na závery súdu prvej inštancie, že nie je možné\npresne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa dohodli na vecnom bremene, ale je nespochybniteľné,\nže takáto dohoda musela byť uzavretá, pretože právo spoločného dvora bolo v pozemno-knižnej vložke\nzapísané už v roku 1865. Preto možno dôvodne predpokladať, že zmluva bola uzatvorená zákonne tak,\naby zodpovedala podmienkam na zápis v pozemkovej knihe. To, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora\ndošlo bez právneho dôvodu v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 do novo založenej pozemnoknižnej vložky č. XXX (pričom túto skutočnosť nemožno pripísať v neprospech žalobcu), bolo dôvodom,\nže existenciu vecného bremena bolo potrebné deklarovať súdnym rozhodnutím, aby bolo zapísateľné\nv katastri nehnuteľností.\n10. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali spoločné dovolanie žalovaní 1/ a t.č. už nebohá\nžalovaná 2/ (ďalej aj „dovolatelia“), a to z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP. Navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\n11. Dovolatelia uviedli, že odvolací súd a aj súd prvej inštancie nerešpektoval dôsledne ustanovenie §\n220 ods. 2 CSP, ktoré určuje náležitosti riadneho odôvodnenia rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku nie je zrejmé, ako súd vec právne posúdil a ďalším pochybením je nedostatočné vysporiadanie\nsa s právnymi argumentmi žalovaných, čoho následkom je to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho\nsúdu je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Podľa dovolateľov v napadnutom rozsudku nie je jasne a\nzrozumiteľne zdôvodnené, kedy, akým spôsobom, za akej platnej právnej úpravy žalobca vstúpil do\ndržby práva vecného bremena, aký bol obsah tohto práva, po akú dobu oprávnená držba trvala, kedy\na podľa ktorého právneho predpisu vydržal právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Nie je zrejmé, či\nvecné bremeno vydržal žalobca alebo jeho právni predchodcovia a či to malo byť podľa tzv. stredného\nObčianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) alebo podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(v ktorom znení) a v ktorom čase. Odvolací súd nedal žiadnu relevantnú, jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna uvedené otázky. Tiež nie je zrejmé, ako súd dospel k tomu, že žalobca vydržal vecné bremeno v\nrozsahu, ktorý je špecifikovaný vo výroku rozhodnutia, teda, že vecné bremeno viazne nielen v prospech\nvlastníkov rodinného domu, ale aj v prospech vlastníkov ďalších nehnuteľností .\n12. K argumentu súdu prvej inštancie, že I. K. dobromyseľným užívaním spoločného dvora minimálne\nod roku 1930 vydržal právo vecného bremena v podobe prejazdu a prechodu po mpč. 104 (teraz KN - C\n838), a to najneskôr k 1. januáru 1961, dovolatelia už v odvolaní uviedli, že pôvodný dom I. K. bol užší,\nako je v súčasnej dobe stavba rodinného domu žalobcu, ktorý zrekonštruoval pôvodne dva rodinné domy\ndo jednej stavby. K prechodu pešo k svojmu domčeku teda I. K. vôbec nepotreboval chodiť po pozemku\nžalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Aj v súčasnej dobe má žalobca prístup pešo k svojmu domu\nz veľkej časti po svojich pozemkoch p. č. 840 a 839. Či pán K. jazdil po pozemku žalovaných nejakým\npovozom, k tomu neboli predložené žiadne dôkazy, ale ako uviedli vo svojich výpovediach žalovaní,\nprejazd povozmi sa v minulosti umožňoval aj iným osobám, čo však nemôže zakladať oprávnenie na\nvstup do držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ak mal I. K. vydržať právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu v roku 1961, prečo v kúpnej zmluve z roku 1970, ktorou previedol svoje vlastníctvo na\nrodičov žalobcu, nie je o tom žiadna zmienka, a prečo uvedené právo, ak bol jeho skutočným držiteľom,\nnebolo zapísané do pozemnoknižnej vložky . Z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako I.\nK. toto svoje právo previedol v roku 1970 na rodičov žalobcu. K tomu neboli uvedené zo strany žalobcu\nžiadne tvrdenia a ani označené žiadne dôkazy, ktoré by mali prevod takéhoto práva preukazovať.\n13. Pokiaľ mali predmetné vecné bremeno vydržať aj rodičia žalobcu ako vlastníci domu č. XX, súd\nbližšie neuviedol, akým spôsobom rodičia žalobcu vstúpili do držby tohto práva, kedy, aký bol obsah a\nrozsah tohto práva a kedy mala uplynúť vydržacia doba. Žalovaní majú za to, že všetky zmluvy jasne\ndokazujú, že prístup k svojim pozemkom aj rodinnému domu s. č. XX mali títo vlastníci predovšetkým zo\nzadnej ulice, a to už od roku 1930, kedy žalobcov starý otec kúpil prvý pozemok na parcele mpč. 104. Ak\n\nmali vecné bremeno vydržať rodičia žalobcu, z odôvodnenia súdov nie je zrejmé, ako a kedy toto svoje\nprávo previedli na žalobcu. Už v odvolaní poukázali žalovaní aj na to, že z kúpnej zmluvy zo dňa 30.\napríla 1970 ani zo zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30. decembra 1983 nevyplýva žiadna zmienka\no tom, že prevodca má nejaké právo k susednému pozemku žalovaných p. č. 838, resp. pôvodne mpč.\n104. Ak sa žalobca spoliehal iba na ústne oznámenie svojich rodičov o vecnom bremene, vzhľadom na\nzákon účinný od 1. apríla 1964 nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby práva vecného bremena (išlo\no neospravedlniteľný právny omyl). Odvolací súd podľa dovolateľov nedal ani na túto ich argumentáciu\nžiadnu relevantnú odpoveď.\n14. Odvolací súd podľa dovolateľov nevenoval žiadnu pozornosť ani ich argumentácii, že z označenia\nspôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný dvor“ nemožno vyvodiť vznik práva zodpovedajúceho\nvecnému bremenu, resp. také niečo ani nemôže byť titulom pre vstup do oprávnenej držby takéhoto\npráva. Spoločný dvor znamenal, že pozemok bol v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb, najmä\nvlastníkov susedných domov, a cez tento pozemok sa vchádzalo do týchto domov. Taká bola aj situácia\nv minulosti ohľadne pozemku žalovaných, z ktorého časti neskôr vznikol terajší pozemok p. č. 838, kedy\ntento pozemok bol v podielovom spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, nikdy však nebol v podielovom\nspoluvlastníctve žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov. Podľa dovolateľov z predložených listín\nvyplýva, že pôvodná parcela mpč. 104 bola v podielovom spoluvlastníctve I. J., starej mamy žalovanej\n2/ v podiele 1/2, ktorý podiel získala kúpou 22. apríla 1910. Tento spoluvlastnícky podiel získal dňa 16.\nnovembra 1972 na základe dedenia (D 300/72-15) H. J.. Dňa 14. februára 1973 bola medzi H. J. a M.\nB., ktorý bol druhým podielovým spoluvlastníkom parcely mpč. 104 v podiele 1/2 na základe kúpnej\nzmluvy z 5. apríla 1956, uskutočnená reálna deľba pozemku mpč. 104 na základe notárskej zápisnice\nN 94/73, NZ 73/73 tak, že výlučným vlastníkom v jeho prednej časti (parcela KN-C č. 292) sa stal H.\nJ., otec žalovanej 2/ a v zadnej časti (parcela KN-C č. 291) sa stal výlučným vlastníkom M. B.. Ani\nv tejto zmluve sa neuvádza, že by predmetné pozemky boli zaťažené vecným bremenom alebo iným\nprávom v prospech tretích osôb. Od roku 1973 sa tak právny predchodca žalovaných H. J. stal výlučným\nvlastníkom pozemku, ktorý v súčasnej dobe predstavuje pozemok p. č. 838, a od tohto obdobia sa nielen\nfakticky, ale aj právne nemohlo jednať vo vzťahu k tomuto pozemku o spoločný dvor.\n15. Ako právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), dovolatelia uviedli posúdenie splnenia podmienok\nvydržania vecného bremena v súvislosti s dobromyseľnosťou držiteľa. Podľa nich mohol žalobca vstúpiť\ndo držby práva najskôr uzavretím zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30. decembra 1983. Jeho vstup\ndo držby práva vecného bremena sa však neopiera o písomnú zmluvu, čo má za následok, že nemohol\nbyť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúcu sa\no ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu, jedná sa o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný. K tomu\npoukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010 („Pokiaľ niekto\nvstúpi do držby nehnuteľnosti na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť\nso zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a nemôže byť držiteľom\noprávneným.“) a na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo/361/2012, ktorý\nodkazoval aj na ďalšie rozsudky najvyššieho súdu („Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ\nsa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti,\nktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o\ntom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť\ndržiteľom oprávneným.“). Uvedené závery sú podľa dovolateľov použiteľné aj pre prípad vydržania práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu a odvolací súd sa v posudzovanom prípade odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tejto právnej otázke.\n16. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaných navrhol, aby dovolací súd dovolanie\nžalovaných zamietol. Uviedol, že dovolanie považuje za zmes účelových tvrdení a argumentov,\nignorujúcich, príp. popierajúcich reálny stav veci. Vzhľadom k tomu, že tieto tvrdenia v dovolaní sú\ntotožné s tými, ktoré žalovaní uviedli vo svojom odvolaní, ku ktorým sa žalobca vyjadril podaním zo\ndňa 12. decembra 2019, nepovažuje za účelné opakovane sa k nim vyjadrovať a odkazuje na uvedené\npodanie a vyjadrenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca má za to, že z odôvodnenia rozsudku\nv kontexte s rozsudkom prvoinštančného súdu je zrejmé, ako odvolací súd vec právne posúdil a\nako sa vysporiadal s námietkami a relevantnými argumentmi žalovaných uplatnenými v odvolaní, toto\nodôvodnenie je podľa názoru žalobcu dostatočne rozsiahle, presvedčivé a zrozumiteľné.\n\n17. Vo vzťahu k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu žalobca\nuviedol, že ani tento dôvod neobstojí pri konfrontácii s nálezom Ústavného súdu SR zo 14. novembra\n2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015, ktorým ústavný súd prekonáva doposiaľ súdmi aplikovaný názor, keď\nv súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním ustálil, že „pri poskytovaní súdnej ochrany\nv súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného\npráva na ochranu vlastníctva, základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje\nzákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom\n(ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom\nvlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom,\nnemôže byť považovaný za ústavne konformný. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať\ntaké nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný\nna rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§\n428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a\n2/ je prípustné a dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a\nvec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n19. Nadväzujúc na predchádzajúcu judikatúru (3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006, 5Cdo/234/2009 a\n5Cdo/49/2010) najvyšší súd v rozsudku z 22. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016 konštatoval, že\njedným z predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že ten,\nkto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na\nvšetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú\nsubjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v\nprípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska,\nči pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na\nkaždom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov,\nnezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu.\n20. Ak mala byť domnelým právnym titulom poznámka v pozemkovoknižných vložkách o spoločnom\ndvore, odvolací súd na jednej strane na námietku žalovaných, že po reálnej deľbe pozemkov sa nemohlo\njednať o spoločný dvor konštatoval, že v konaní nebola riešená otázka vlastníctva (t. j. súhlasil s tým,\nže spoločný dvor je inštitút týkajúci sa vlastníctva, resp. spoluvlastníctva pozemku); na druhej strane\nvšak (v zhode so súdom prvej inštancie) odvodil vydržanie práva prechodu a prejazdu (t. j. vecného\nbremena, nie spoluvlastníctva) práve od zápisu poznámky o spoločnom dvore v pozemkovoknižných\nvložkách. Žalovaní pritom v odvolaní namietali, že z označenia spôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný\ndvor“ nemožno vyvodiť vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. také niečo nemôže\nbyť titulom pre vstup do oprávnenej držby takéhoto práva, a poukázali aj na to, že inštitút spoločného\ndvora súvisel so spoluvlastníctvom predmetného pozemku (keď sa právo prechodu odvodzuje od\nspoluvlastníctva, nie od vecného bremena). Na tieto podstatné námietky žalovaných odvolací súd\nnereagoval. Nevysvetlil, aký právny a faktický význam pripisuje poznámke o spoločnom dvore, či ide\nalebo nejde o spoluvlastnícky inštitút a ako je od tohto inštitútu spoločného dvora možné odvodzovať\nprávo prechodu a prejazdu v podobe vecného bremena, resp. na základe čoho sa mohli žalobca a\njeho právni predchodcovia oprávnene (dobromyseľne) domnievať, že aj keď nie sú spoluvlastníkmi\npredmetnej parcely mpč. 104, resp. v súčasnosti parcely reg. „C“ parc. č. 838 (označenej v evidenciách\nnehnuteľností ako spoločný dvor), patrí im právo prechodu a prejazdu cez ňu vo forme vecného bremena.\n21. Odvolací súd nevenoval pozornosť ani námietke žalovaných, že pôvodný dom I. K. bol užší, ako je\nv súčasnej dobe stavba rodinného domu žalobcu, a teda, že na prechod k svojmu domčeku I. K. vôbec\nnepotreboval chodiť po pozemku žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Vo vzťahu k námietke,\nže prístup k svojim pozemkom a k rodinnému domu s. č. XX mali títo vlastníci zo „zadnej“ ulice, sa súd\nprvej inštancie a odvolací súd uspokojili so zistením, že v súčasnosti prístup zo „zadnej“ ulice nie je\nmožný (čo by postačovalo ako argument pre zriadenie práva prechodu smerom k „prednej“ ulici, nie\n\nvšak pre určenie vydržania práva prechodu), pričom neskúmali, či takýto prístup v minulosti existoval,\nprečo v súčasnosti neexistuje.\n22. Napokon sa odvolací súd nevysporiadal ani s právnou námietkou žalovaných, že ak mal právo\nprechodu a prejazdu vydržať žalobca k 1. januáru 1992 so započítaním vydržacej doby svojich rodičov,\nvzhľadom na znenie vtedy účinného zákona nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby práva vecného\nbremena len na základe ústneho oznámenia rodičov o existencii takéhoto vecného bremena (išlo\nby o neospravedlniteľný právny omyl), keďže sa v tom čase vyžadovala písomná zmluva. Argument\nodvolacieho súdu, že možno dôvodne predpokladať, že zmluva bola uzatvorená zákonne, nie je\ndostačujúci (nie je zrejmé, akú zmluvu tu mal odvolací súd na mysli, ale ak malo ísť o zmluvu obsahujúcu\nprávo prechodu a prejazdu v prospech právnych predchodcov žalobcu, okolnosti, spôsob ani čas\nuzavretia takejto zmluvy bližšie nevysvetlil). 5Co/20/2024 19\n23. Aj keď sa dovolací súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry v prípade existencie procesnej vady\npodľa § 420 CSP už nevyjadruje k dovolacím dôvodom podľa §421 CSP (pozri napr. rozhodnutia\nsp. zn. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017,\n1Cdo/214/2022), je možné v tejto veci aspoň poukázať na rozsudok najvyššieho súdu z 22. februára\n2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016, v ktorom bolo konštatované, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru\nurčitého subjektu v to, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na\nzáklade ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností. Obdobne v rozsudku z 10. decembra\n2008 sp. zn. 5Cdo/260/2008 najvyšší súd uviedol, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí\niba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu, resp., že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve\no prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť\nso zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej\nopatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu,\nktorý mal za následok jeho vznik, overil.\n24. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozsudku\nnezohľadnil východiská ochrany práva na spravodlivý proces citované vyššie (v bodoch 9. až 12. tohto\nodôvodnenia), konkrétne tým, že sa nevysporiadal s viacerými podstatnými odvolacími argumentmi\nžalovaných, čo je potrebné hodnotiť ako postup odporujúci obsahu základných práv zaručených v čl.\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd, t. j. ako porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces. Preto bolo dovolanie podľa § 420\npísm. f) CSP v spojení s § 431 CSP nielen prípustné, ale aj dôvodné a bolo potrebné napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušiť (§ 449 CSP) a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n25. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie znova, keď\nzobral do úvahy právny názor dovolacieho súdu v zmysle zásad\nuvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. §\n385 CSP a contrario zohliadniac názor dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení zistil, že\nrozsudok je potrebné zrušiť.\n26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a\npovinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre\nrozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).\n27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte\ns nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej\ninštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje\nrozhodnutie riadne odôvodnil. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu držiac sa inštrukcií\n\nvyslovených dovolacím súdom, nezistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav a zo zistených skutočností\nprijal zatiaľ predčasný právny záver keď žalobe vyhovel.\n28. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v danom rozsudku nezohľadnil východiská\nochrany práva na spravodlivý proces, konkrétne tým, že sa nevysporiadal s viacerými podstatnými\nodvolacími argumentmi žalovaných, čo je potrebné hodnotiť ako postup odporujúci obsahu základných\npráv zaručených v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd, t.j. ako porušenie práva žalovaných na spravodlivý proces.\nOdvolací súd sa vo svojom pôvodnom rozhodnutí priklonil k názoru súdu prvej inštancie. Jeho názor však\nbol vyvrátený dovolacím súdom, ktorý konštatoval, že tak, ako to odvolací súd uviedol vyššie nezohľadnil\nvýchodiská ochrany práva na spravodlivý proces. Preto bolo žalovaným toto právo porušené.\nK tomu odvolací súd uviedol, že argumentami, ktoré považoval dovolací súd za podstatné sa nezaoberal\nani súd prvej inštancie, čo vyplýva jednoznačne i z rozhodnutia dovolacieho súdu. Preto odvolací súd\nmal za to, že bude účelné a hospodárne rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, v zmysle ust. § 389\nods. 1 písm. b/ CSP, a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle\nust. § 391 CSP.\n29. Úlohou súdu prvej inštancie bude znova vo veci konať v intenciách naznačených tak odvolacím, ako\naj dovolacím súdom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia dovolacieho\nsúdu, z ktorého niekoľkokrát citoval vo svojom rozhodnutí (v bodoch 39. až 46.). Následne vo veci\nznova rozhodnúť, a samozrejme svoje rozhodnutie podľa zásad uvedených v ust. § 220 ods. 2 CSP,\ntak ako to uviedol i dovolací súd vo svojom rozhodnutí aj náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí súd\nprvej inštancie rozhodne aj o náhradách náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods. 3 CSP). Teda trov\nodvolacích i dovolacích.\n\n30. Vzhľadom na horeuvedené Okresný súd Stará Ľubovňa vo veci ďalej konal v intenciách uvedených\ntak dovolacím ako aj odvolacím súdom.\nPo zistení, že v priebehu konania zomrela žalovaná v 2/. rade, súd Uznesením č.k. 5C/327/2014-452 zo\ndňa 18.11.2024 rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičom žalovanej v 2. rade - N. F., nar. X.XX.XXXX,\nnaposledy bytom XXX XX C. D. G. XX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, a to s E. F., nar. XX.X.XXXX,\ntrvale bytom XXX XX C. D. G. XX- žalovaným v 1.rade.\n31. Súd vo veci nariadil pojednávanie a vykonal ďalšie dokazovanie v zmysle pokynov odvolacieho súdu.\nPrávny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, vyjadril sa k otázke\nspoločného dvora so záverom, že nie vždy bolo tak, že sa spoločný dvor viazal k spoluvlastníctvu\npozemku, nakoľko sa stávalo, že pri prevode vlastníctva k domu, ku ktorému spoločná dvor patrol\nsa v prevodnej zmluve podiel na spoločnom dvore neuviedol. Problematika spoločného dvora bola\nkomplikovaná a boli rôzne vklady akým spôsobom sa má zapisovať, ide síce o špecifický druh\nspoluvlastníctva, ale podiel na spoločnom dvore sa viaže k nehnuteľnosti a nie ku konkrétnemu\nvlastníkovi.\nPoukázal na to, že aj podľa stanoviska katastra je v danom prípade chybný zápis v roku 1930, že keďže\npôvodné mpč. 104 zapísané na č.XX ako spoločný dvor súviselo aj so zápismi na PKV XX-XX, kde tento\nspoločný dvor bol zapísaný a keď sa v 30-tom roku urobil prepis na iný PKV, tak z týchto dvoch PKV\nnezmizol ten spoločný dvor, tam naďalej zostal zachovaný, čiže ak by išlo o správny zápis v r. 1930 ,\ntak podľa jeho názoru by musel byť ten spoločný dvor potom vymazaný aj z tých dvoch ostatných PKV.\nV r. 1930 sa z PKV spoločný dvor podľa ich názoru z dôvodu chyby sa tam nezapísal, ale vlastníci\nrodinného domu pôvodne XX a XX nemali ako vedieť o tom na základe čoho sa tak udialo.\nĎalej uviedol, že vstupom do dobromyseľnej držby na strane žalobcu je práve zaopatrovacia zmluva,\nktorá bola štátnym notárstvom registrovaná 30.10.198, na základe ktorej on nadobudol vlastníctvo od\nsvojich rodičov. Čiže od toho momentu od toho 30.12.1983 bol dobromyseľný v tom, keďže ho aj jeho\nrodičia utvrdili, že právo prechodu sa k tomu pozemku viaže. Je pravda, že to nebolo spomínané\nv zaopatrovacej zmluve, čo argumentuje protistrana, ale z kontextu užívania, muselo byť každému\njasné, že k rodinnému domu za prvým rodinným domom, čiže k XX-XXX sa nie je možné dostať inak\nako cez tú pôvodnú mpč. 104. Čiže vlastne po uplynutí vydržacej lehoty, ktorá bola 10 rokov tak má za\nto, že k 31.12.1993 vlastne vydržal právo z vecného bremena žalobca. Má za to, že už vlastne nie je\npotrebné započítavať oprávnenú držbu právnych predchodcov hoci na ňu predtým poukazovali a podľa\n\nich názoru táto splnená bola lebo oni priamo boli účastní toho, keď sa po spoločnom dvore chodilo,\nkedy ešte na pôvodných PKV vložkách tie zápisy boli. Nie je to vyslovene uvedené v zaopatrovacej\nzmluve ale poukázal v tom smere aj na odlišnú judikatúru aj posudzovania otázky dobromyseľnosti\npri vydržaní, je veľmi komplikované a nie jednoznačná. Je toho názoru, že žalobca bol dobromyseľný\nv tom, že keď nadobudol zaopatrovacou zmluvou rodinný dom aj s pozemkami, tak s poukazom na ústne\nubezpečenie rodičov bol dobromyseľný.\nPokiaľ ide o tvrdenie, že pôvodný dom I. K. – právneho predchodcu, bol užší uviedol, že protistrana\nnepredložila žiadny argument a do spisu doložil čestné prehlásenie osôb, ktoré sú žijúci teraz, že žiadne\nrozširovanie sa tam nedialo a títo si takúto situáciu nepamätajú.\nAj napriek výhradám zo strany odvolacieho a dovolacieho súdu má za to, že je potrebné žalobe vyhovieť.\nV opačnom prípade pokiaľ ide o trovy konania žiadal, aby súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa\ntieto nepriznal, vzhľadom na okolnosti sporovej veci.\n32. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na všetkých doterajších písomných a ústnych\nvyjadreniach v tejto veci a zároveň poukázal na rozhodnutie jednak Najvyššieho súdu SR v tejto veci ako\naj posledné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Od počiatku tvrdili, že žalobca nepreukázal, že sú\nsplnené podmienky na to, aby nadobudol právo vecného bremena vydržaním. V tomto smere poukázal\nna ich odvolanie a dovolanie, ktorému dostatočne sa venoval aj Najvyšší súd SR.\nPodľa žalovaného nie je vôbec zrejme akým spôsobom, kedy a za akej platnej právnej úpravy žalobca\nvstúpil do držby práva vecného bremena, aký mal byť obsah tohto práva a po akú dobu trvala oprávnená\ndržba.\nPokiaľ to má byť odvodené od poznámky spoločného dvora, oni majú za to, že tento inštitút súvisel so\nspoluvlastníctvom pozemku a nemôže byť právnym dôvodom do vstupu držby práva vecného bremena.\nPokiaľ sa odvoláva žalobca na zmluvy, ktoré boli uzatvorené medzi ním a jeho právnym predchodcami,\nžiadna z týchto zmlúv ani slovkom sa nezmieňuje o nejakom práve prechodu cez priľahlý alebo susedný\npozemok, takže nie je o tom žiadna písomná zmienka a v tejto súvislosti tak isto poukázal aj na\nprávny názor Najvyššieho súdu SR, kde sa v odôvodnení hovorí o tom, že nemôže byť takýto držiteľ\ndobromyseľný pokiaľ sa uspokojí iba s ústnou informáciu o existencii nejakého práva aj vzhľadom na\nprávnu úpravu v tom čase, kedy bolo jednoznačne dané, že vecné bremená sa nadobúdali písomnou\nzmluvou. V tejto veci má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že nadobudol\nprávo vecného bremena vydržaním a navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému\nnáhradu trov tohto konania.\nSúd na základe vykonania ďalšieho dokazovania výsluchom strán sporu a právnych zástupcov,\noboznámenia sa s predloženými listinnými dôkazmi konštatuje skutkový stav:\n33. Nespornou skutočnosťou je, že žalobca nadobudol rodinný dom súp. č. XX spolu s drevárňou a\nhospodárskymi budovami, nachádzajúcimi sa pôvodne na pozemku s parc. č. KN-C 840 na základe\nzaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.1983 uzatvorenej formou notárskej zápisnice N 462/83\ns pôvodnými vlastníkmi, jeho právnymi predchodcami - rodičmi A. B., nar. XX.XX.XXXX a E. B., nar.\nXX.XX.XXXX. Touto zmluvou nadobudol aj vlastnícke právo k pozemku zastavanému stavbou s mpč.\n106, záp. č. 1046 na LV č. XX a vlastnícke právo k pozemkom s mpč. 105, 107, záp. č. 183, stav v\nEN neidentický.\nOtec žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX nadobudol (ako prvý v poradí) rodinný dom so súp. č. XX /pôvodné\nsúp. č. XX/ s pozemkami mpč. 105 a 107 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04. 1955 uzatvorenej s\nvtedajším vlastníkom - jeho otcom - L. B.. L. B. tento dom s pozemkami pôvodne nadobudol na základe\nkúpnej zmluvy zo dňa 31.05.1935 uzatvorenej s pôvodným vlastníkom K. F.; jednalo sa o nehnuteľnosti\nzapísané v PKV XXX.\n34. L. B. predtým než kúpil uvedený dom s pozemkami kúpil v dražbe dňa 30.04.1930 - tak ako to\nvyplýva z PKV XX, záznam 39 písm. b/ a PKV XXX, rad. č. 2, spoluvlastnícky podiel 1 na mpč. 104; v tom\nčase druhou spoluvlastníčkou mpč. 104 vo veľkosti podielu 1 na mpč. 104 bola právna predchodkyňa\nžalovaných I. J. , ktorý podiel získala kúpou dňa 22.04.1910. Tento jej spoluvlastnícky podiel získal dňa\n16.11.1972 na základe dedenia D 300/72-15 H. J..\n35. Rodičia žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX a E. B., nar. XX.XX.XXXX nadobudli s odstupom času aj\nrodinný dom s vtedajším súp. č. XX /pôvodné súp. č. XX/ a podiel na pozemku s mpč. 106 zastavanom\nrodinným domom, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.04.1970 uzatvorenej formou notárskej\n\nzápisnice N 195/70 s pôvodným vlastníkom I. K., nar. XX.XX.XXXX. Zmluvné strany v texte zmluvy,\nkonkrétne v č. I uviedli, že na uvedenej parcele „si vybudoval svoj rodinný domček, ktorý spokojne a\nnerušene užíva asi 40 rokov“. I. K. nadobudol podiel na dome so súp. č. XX a podiel na pozemku mpč.\n106 ako maloletý dedením v roku 1921 - tak ako to vyplýva z PKV XX.\n36. Dňa 14.02.1973 bola medzi H. J. a M. B., ktorý bol druhým podielovým spoluvlastníkom parcely\nmpč. 104 v podiele 1 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.1956, uskutočnená reálna deľba pozemku\nmpč. 104 na základe notárskej zápisnice N 94/73 - NZ 73/73 tak, že výlučným vlastníkom v jeho\nprednej časti (parcela KN-C č. 292) sa stal H. J., otec pôvodne žalovanej v 2. rade /t.č. nebohej/a v\nzadnej časti k parcele KN-C 291 sa stal výlučným vlastníkom M. B. – práv. predchodca žalobcu. Ani\nv tejto zmluve sa neuvádza, že by predmetné pozemky boli zaťažené vecným bremenom alebo iným\nprávom v prospech tretích osôb. Od roku 1973 sa tak právny predchodca žalovaných H. J. stal výlučným\nvlastníkom pozemku, ktorý v súčasnej dobe predstavuje pozemok parc. č. 838.\n37. Žalobca, ako vlastník rodinného domu č. XX /pôvodne č. XX, XX/ a vlastník KN-C 840 a 839,\nsa podanou žalobou dožaduje určenia nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\nvydržaním , a to na pozemku žalovaného parc. KN-C 838 k.ú. C. D. , LV č. XXX, spočívajúce v práve\nprechodu a prejazdu v prospech vlastníkov rodinného domu č. XX ako aj k ďalším hospodárskym\nbudovám. Teda predmetom konanie nie je zriadenie vecného bremena podľa ust. § 151 ods. 3\nObčianského zákonníka v prospech žalobcu.\nPrávny stav:\n38. Podľa § 129 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej „OZ“),(1) Držiteľom je ten, kto\ns vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.(2) Držať možno veci, ako aj práva,\nktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.\n39. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec\nalebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.\n40. Podľa § 134 ods. 1, 3 OZ,(1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v\ndržbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.(3) Do\ndoby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.\n41. Podľa § 151 o ods. 1 OZ, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení\ns výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu\nalebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva\n(vydržaním); ustanovenia § 134 OZ tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným\nbremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.\n42. Podľa § 137 písm. c/ C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu\nprávo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné\npreukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.\n43. V predmetnej veci spornou skutočnosťou je preukázanie splnenia podmienok vydržania v súvislosti\ns dobromyseľnosťou, t.j. že žalobca bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu toto právo\npatrí. Predpokladmi tohto spôsobu nadobudnutia sú : oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej\nvydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania (rozsudok najvyššieho súdu z 10. decembra 2008\nsp. zn. 5Cdo/260/2008). Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný, že mu toto právo patrí, pričom dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná\nz objektívneho hľadiska (rozsudok najvyššieho súdu zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2Cdo/271/2007).\nJedným z predpokladov vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je skutočnosť, že ten,\nkto určitú nehnuteľnosť užíva (napríklad za účelom prechodu alebo prejazdu), je so zreteľom na\nvšetky okolnosti dobromyseľný, že koná ako oprávnený z vecného bremena. Rozhodujúcim tu nie sú\nsubjektívne predstavy alebo domnienky konajúceho; jeho dobromyseľnosť musí byť, podobne ako v\nprípade vydržania vlastníckeho práva, posudzovaná z objektívneho hľadiska, to znamená z hľadiska,\nči pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na\nkaždom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva právo zodpovedajúce\n\nvecnému bremenu. Sama skutočnosť, že nehnuteľnosť užíva nerušene po dobu presahujúcu 10 rokov,\nnezakladá dobrú vieru o tom, že ide o výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu.\n44. Nebolo sporné, že po predmetnom pozemku v minulosti prechádzali nielen právni predchodcovia\nžalobcu, ale aj iní obyvatelia obce (skracujúc si tak cestu medzi „prednou“ a „zadnou“ ulicou), takéto\nprechádzanie však samo o sebe nezakladá právo zodpovedajúce vecnému bremenu ale mohlo ísť len\no tolerovaný prechod bez právneho dôvodu.\n45. Pokiaľ ide o poznámku o spoločnom dvore, súd v zmysle odôvodnenia zrušujúceho rozsudku sa\nprikláňa k názoru, že z označenia spôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný dvor“ nemožno vyvodiť vznik\npráva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. také niečo nemôže byť titulom pre vstup do oprávnenej\ndržby takéhoto práva. Možno konštatovať a súd sa prikláňa k názoru protistrany, že inštitút spoločného\ndvora súvisel so spoluvlastníctvom predmetného pozemku (keď sa právo prechodu odvodzuje od\nspoluvlastníctva, nie od vecného bremena), pričom predmetný pozemok síce bol v spoluvlastníctve\nviacerých vlastníkov, nikdy však nebol v spoluvlastníctve žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov.\nSpoločný dvor teda nezakladal vznik práva vecného bremena.\n46. Pokiaľ ide o tvrdenie, že pôvodný rodinný dom práv. predchodcov žalobcu bol užší, ako je terajší dom\nžalobcu, toto nebolo preukázané. Z predloženého čestného prehlásenia súrodencov žalobcu /č.l. 461/\nvyplýva, že predmetný rodinný dom je postavený od základov asi od roku 1910, šírka a dĺžka rodinného\ndomu sa nemenila.\nVykonanou ohliadkou na mieste samom bolo zistené, že aj keď v minulosti bolo možné prechádzať\nsmerom z prednej ulice na zadnú, t..č. toto už nie je možné, nakoľko parc. č. 838 končí drevenou\nstodolou. Žalovaný na mieste samom uviedol, že predtým sa chodilo z tejto časti okolo susedy cez dvor\nďalšieho občana. T.č. je tento priestor reálne ohradený oplotením, t.j. prechod teraz nie je možný zo\nzadnej časti /č.l. 186/. Uvedené je však pre dané konanie právne bezvýznamné, nakoľko predmetom\nkonania nie je zriadenie práva prechodu ale jeho nadobudnutie vydržaním. Táto skutočnosť by bola\npodstatné v konaní o zriadenie práva prechodu.\nTaktiež nebolo preukázané, kedy vznikli rozpory ohľadne užívania nehnuteľností, nakoľko tvrdenia strán\nsporu sa tu odlišovali a každý uvádzal svoje .\n47. Právny zástupca žalobcu na poslednom pojednávaní uviedol, že pokiaľ ide o preukázanie\ndobromyseľnosti tak, vstupom do dobromyseľnej držby na strane žalobcu je práve zaopatrovacia zmluva\nz 30.10.1983, na základe ktorej nadobudol žalobca vlastníctvo od svojich rodičov. Od tohto momentu\nbol dobromyseľný v tom, že právo prechodu sa k tomu pozemku viaže, keďže jeho rodičia ho v tom\nústne utvrdili. Teda uplynutím 10-tich rokov vydržal právo vecného bremena. Predtým však tvrdil, že už\njeho právni predchodcovia vydržali právo vecného bremena.\n48. Súd tu ale znova konštatuje, že zo zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.1983, ktorú\nuzatvoril žalobca so svojimi rodičmi, ani z kúpnej zmluvy zo dňa 30.04.1970, ktorú uzatvorili jeho právni\npredchodcovia nevyplýva žiadna zmienka o tom, že vo vzťahu k prevádzaným nehnuteľnostiam má on\nalebo mal práv. predchodca nejaké právo k susednému pozemku žalovaných - parc. č. 838, resp. k\npôvodnému pozemku mpč. 104. Navyše, ak by malo spolu s prevodom vlastníctva podľa zaopatrovacej\na kúpnej zmluvy z roku 1983 dôjsť k prevodu práva vecného bremena z rodičov žalobcu na žalobcu,\npodľa vtedy platnej právnej úpravy by sa tak muselo stať písomnou zmluvou. Ak sa žalobca spoliehal\niba na ústne oznámenie svojich rodičov o vecnom bremene, nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby\npráva vecného bremena. Pokiaľ by totiž niekto vstúpil do držby práva vecného bremena po 1. apríli 1964\nna základe zmluvy, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti\ndobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k\nvydržaniu. Jedná sa o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný.\nOspravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou\nopatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.\n49. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/147/2016, v\nktorom je konštatované, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru určitého subjektu v to, že vykonáva\nprávo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na základe ktorej nebol povolený vklad do\nkatastra nehnuteľností. Obdobne v rozsudku z 10. decembra 2008 sp. zn. 5Cdo/260/2008 Najvyšší súd\nSR uviedol, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s\n\nvlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp., že takéto právo\nsa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o\nexistencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,\nže mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si\nexistenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil.\n50. Taktiež súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo/49/2010\n(„Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená v písomnej\nforme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí\na nemôže byť držiteľom oprávneným.“) a na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015 sp.\nzn. 4Cdo/361/2012, ktorý odkazoval aj na ďalšie rozsudky najvyššieho súdu („Judikatúra súdov je\nkonštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy\no prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho\nzákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným.“).\n51. S poukazom na vykonané dokazovanie súd konštatuje, že pokiaľ žalobca tvrdí, že do držby práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu vstúpil uzavretím uvedenej zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa\n30. decembra 1983, jeho vstup do držby tohto práva sa ale neopiera o písomnú zmluvu, čo má za\nnásledok, že nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného\nbremena opierajúcu sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu, jedná sa o právny omyl, ktorý je\nneospravedlniteľný. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal dobromyseľnosť\nvstupu do držby t.j. splnenie podmienok vydržania práva vecného bremena, a preto súd žalobu\nzamietol.\n52. Zároveň z dôvodu zamietnutia žaloby súd zrušil aj uznesenie č.k.5C/327/2014-29 zo dňa\n05.01.2015, právoplatné dňa 22.04.2015 o nariadení predbežného opatrenia.\nTrovy konania:\n53. Podľa § 255 ods. 1 CSP , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n54. Súd žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov\nkonania podľa 255 ods. 1 C.s.p., O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník súdu po právoplatnosti\nrozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením /§262 ods. 2 C.s.p./ Súd konštatuje, že nevzhliadol\nžiadny dôvod osobitného zreteľa, ktorý by bol v okolnostiach sporovej veci alebo na strane účastníkov\nkonania a ktorý by odôvodňoval nepriznanie trov konania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP).\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).\nOdvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).\nOdvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvo podľa §\n77. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360\nods. 1, 2 CSP).\nProkurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n361 ods. 1 CSP).\nOdvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu\nsmeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia\nlen v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).\n\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\nodvolania (§ 364 CSP).\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania (§ 365 CSP).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.", "vazby": {"stav": {"sz": "6Co/45/2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "8813b95d-874b-48de-b561-06254cbccb07:7c4601d6-745d-4bb2-b300-76203fb67a4f", "datum": "2026-03-24", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:01400b7d-c73a-4c84-b49c-73ab376801c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 484/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 409, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1"}, {"guid": "58be63f0-7b60-4407-a191-50b4c42ec61c:f9484724-2b13-40e1-bc78-7d0694272a4d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1", "spisova_znacka": "2Cdo/88/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/88/2017 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1"}, {"guid": "0a73ee66-712e-42fa-aaf5-a67cd18c4811:7ec758c3-b6a1-419e-85fe-6dea9923059f", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4617202116.3", "spisova_znacka": "5Co/13/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/13/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4617202116.3"}], "citovane_v": []}