Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5Csp/44/2025 z 17. 4. 2026
Citácia: rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z 17. apríla 2026, sp. zn. 5Csp/44/2025, ECLI:SK:OSVT:2026:6125322126.4
Okresný súd Vranov nad Topľou | 5Csp/44/2025 | ECLI:SK:OSVT:2026:6125322126.4 | 2026-04-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: ObZ, § 497 ObZ, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 7 ods. 16 zákona č. 129/2010 Z. z., § 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z. z., § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z., § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z. z., § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., OZ, § 52 ods. 1 OZ, § 52 ods. 2 OZ, § 52 ods. 3 OZ, § 52 ods. 4 OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 2 OZ, § 53 ods. 3 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 54 ods. 1 OZ, § 54 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 OZ, § 39 OZ, § 41 OZ, § 879v OZ, § 100 OZ, § 101 OZ, § 103 OZ, § 524 ods. 1 OZ, § 524 ods. 2 OZ, § 526 ods. 1 OZ, § 526 ods. 2 OZ, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., /SK/ZZ/0/0, § 54a OZ, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f528c932-3c2c-499a-9410-f629f196f6f5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSVT:2026:6125322126.4

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Vranov nad Topľou
5Csp/44/2025
6125322126
17. 04. 2026
JUDr. Matúš Kalanin
ECLI:SK:OSVT:2026:6125322126.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Matúšom Kalaninom v spore žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803,
zastúpený: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C.,
zastúpený Mgr. Martinom Černákom, advokátom so sídlom Zochova 5, 811 03 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 50 026 399, o zaplatenie 3.359,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu žalobcu zamieta.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica domáhal proti žalovanému
zaplatenia istiny 3359,- eur, úroku v sume 1094,67 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 3359,- eur od 22.5.2023 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) zo dňa 27.12.2024 medzi postupcom Ahoj,
a.s., IČO: 481 136 71 (ďalej len „postupca“) a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku
voči žalovanému. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v
nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu
dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovaným v zmysle Zákona č. 266/2005 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov
dňa 22.01.2020 Zmluvu č. 2001005804 (ďalej len „Zmluva“). Na základe Zmluvy postupca poskytol
žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania
peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené
v Zmluve. Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa
ustanovenia § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch resp. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zároveň postupca
splnil všetky povinnosti v zmysle uvedených zákonov. Žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu,
v ktorých ho postupca v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na
možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnil v stanovených termínoch
splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa Zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dostal
do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom bol súčasne upozornený v
lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru,
postupca v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy a ust. § 53 ods. 9 OZ k 21.05.2023 vyhlásil

mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalobca uvádza, že
podľa jeho právneho názoru došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9
OZ v prejednávanom prípade pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.02.2023. Nie je povinný (správne)
právne posúdiť, pre nesplnenie ktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods.
9 OZ. Žalobca v tomto smere poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax, a síce uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 196/2009 zo dňa 22. 09. 2010. Žalovaný čerpal peňažné prostriedky vo výške
5.000,- eur, z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 3.641,06 eur. Úhrady žalovaného
boli započítané na istinu v sume 1.641,00 eur a na zmluvný úrok v sume 2.000,06 eur. Pohľadávka
žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 4.453,67 eur, ktorá
pozostávala z istiny vo výške 3.359,00 eur a z riadneho úroku vo výške 1.094,67 eur v súlade s prílohou k
Zmluve o postúpení pohľadávok. Žalovaný po postúpení pohľadávky nevykonal žiadne úhrady. Žalovaná
suma predstavuje sumu vo výške 4.453,67 eur, ktorá pozostáva z istiny vo výške 3 359,- eur a z
riadneho úroku vo výške 1 094,67 eur. V súvislosti s otázkou určenia začiatku plynutia premlčacej doby
v spotrebiteľských vzťahoch poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022 a ďalšie rozhodnutia. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje úrok z
omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka počnúc dňom
22.05.2023 , t.j. dňom nasledujúcim po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Výška sadzby úrokov z
omeškania je stanovená ku dňu vzniku omeškania.
2. O nároku žalobcu Okresný súd Banská Bystrica rozhodol tak, že v rámci upomínacieho konania vydal
dňa 10.6.2025 platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v súlade so
žalobou.
3. Žalovaný v podanom odpore doručenom súdu 1.7.2025 nespochybnil, že dňa 22.1.2020 uzavrel
so žalobcom zmluvu č. 2001005804 o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol
žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 5000,- eur. Žalovaný však namietal oprávnenie žalobcu
vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru a rovnako aj výšku žalobcom uplatneného
nároku v súdnom konaní. Z listín predložených žalobcom k žalobe vyplýva, že tento pred poskytnutím
úveru žalovanému neskúmal s odbornou starostlivosťou jeho schopnosť splácať úver podľa ustanovení
§ 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca dôsledne neskúmal náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb samotného žalovaného a ani osôb, voči ktorým má tento
vyživovaciu povinnosť, a to aj napriek tomu, že z priloženej žiadosti žalovaného o úver nepochybne
vyplýva existencia vyživovacej povinnosti voči 2 nezaopatreným osobám a zároveň aj vyživovacia
povinnosť voči jeho manželke. Žalobca neposudzoval peňažné záväzky žalovaného, výšku celkovej
zadlženosti a iné informácie o finančnej a ekonomickej situácii žalovaného. Dôkazom toho, že žalobca
pri poskytovaní úveru dôsledne nepreveroval pomery žalovaného preukazuje napríklad tá skutočnosť,
že v kolónke žiadosti k úveru pod názvom „iné mesačné výdavky“ nie je uvedený žiadny číselný údaj.
V tejto súvislosti poukázal na ust. § 7 ods. 16 písm. b) a ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch, tiež ust. § 7 ods. 20 a ust. § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z vyššie citovaných
zákonných ustanovení pritom nepochybne vyplýva, že náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť ako aj peňažné záväzky znižujúce
príjem spotrebiteľa, sú podstatnými kritériami na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Pokiaľ veriteľ uvedené kritéria v prípade konkrétneho spotrebiteľa neposudzuje (čo
je i tento prípad), nepostupuje pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou. Poukázal na ust. § 11
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že z dôvodu, že
žalobca pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver nekonal s odbornou starostlivosťou, nie
je oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru, pričom zároveň platí, že úver sa
v takomto prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov.
4. Žalobca vo vyjadrení k odporu poukázal na ust.§ 7 ods. 17, ust. § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských
úveroch, tiež ust. § 2 ods. 1 až 3 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017. V konkrétnom prípade
postupoval veliteľ nasledovne: a) Výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa, pri týchto výdavkoch
podľa ust. § 2 ods. 3 písm. b) podľa § 7 ods. 20 písm. d) zákona pri zohľadnení odsekov 10 až
17, platí - pri určení peňažných záväzkov súvisiacich s existujúcimi úvermi, pri ktorých je spotrebiteľ
spoludlžníkom, na tieto úvery hľadí, ako keby bol spotrebiteľ jediným dlžníkom - na účely § 7 ods. 20
písm. d) zákona pri úveroch so zostávajúcou splatnosťou viac ako osem rokov, pri ktorých nie je určená
fixná úroková sadzba podľa osobitného predpisu, ktoré sa poskytujú súčasne so spotrebiteľským úverom
alebo ktoré už boli poskytnuté a ktoré nebudú poskytovaným spotrebiteľským úverom vyplatené, sa

peňažný záväzok znižujúci príjem spotrebiteľa započíta ako vyššia z týchto dvoch hodnôt. Na účely § 7
ods. 20 písm. d) zákona sa do výpočtu podľa odseku 3 písm. b) zahŕňa najmenej suma rovnajúca sa 3 %
schválených povolených prečerpaní a limitov kreditných kariet spotrebiteľa. Je preto nepochybné, že pri
výdavkoch znižujúci príjem spotrebiteľa sa vychádza výlučne z úverových peňažných záväzkov. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na priloženú odpoveď Národnej banky Slovenska zo dňa 14.03.2024 vo veci
NBS-000-096-061, ktorý potvrdzuje uvedený názor žalobcu. Túto kategóriu výdavkov spotrebiteľa tvoria
predovšetkým záväzky z úverových vzťahov, pripadane z nadväzujúcich záväzkov z finančných služieb a
nie je možné ich rozširovať o výdavky spotrebiteľa, ktoré vstupujú do vzorca v paušalizovanom vyjadrení
v predchádzajúcej kategórií nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Z
úverového registra mal veriteľ informáciu o úverových záväzkoch spolu vo výške 375,00 eur. Nový
úver bol poskytnutý s najvyššou mesačnou splátkou v sume 97,09 eur. Výdavky na peňažné záväzky
spotrebiteľa teda boli vo výške 472,09 eur. Žiadateľ o úver uviedol zamestnanie u zamestnávateľa IČO:
36357065 od 11/2017 a uviedol, že je zamestnaný na dobu neurčitú. Výšku čistého príjmu uviedol na
sumu 1100,00 eur. Veriteľ vykonal dopyt do Sociálnej poisťovne dňa 17.01.2020. V rámci nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa a
vyživovaných osôb ( 2 nezaopatrené osoby) v celkovej sume 402,12 eur ( 210,20 + 95,96 + 95,96) .
Veriteľ zároveň bral do úvahy paušálne výdavky, ktoré v zmysle opatrenia NBS spolu so životným
minimom reprezentujú obvyklé mesačné výdavky spotrebiteľov na stravu, bývanie, ošatenie a pod.. Tie
boli vypočítané ako rozdiel medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom
spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť zvýšený o
20 % - teda 139,58 eur ((1100,00 eur - 402,12 eur) * 20%). V tejto súvislosti poukázal žalobca na
priloženú odpoveď Národnej banky Slovenska zo dňa 14.03.2024, ktorý potvrdzuje uvedený názor
žalobcu: „uvádzame, že výdavky na bývanie, dopravu, telefón, internet a ostatné výdavky na domácnosť
považujeme za súčasť kategórie „náklady na zabezpečenie základných životných potrieb“. (...) Je
zrejmé, že zákonodarca vie, že spotrebitelia majú rôzne výdavky, avšak s ohľadom na potrebnosť
údajov a primeranosť zásahu do súkromia spotrebitelia pri skúmaní bonity, obmedzil rozsah nákladov,
ktoré je nutné pre výpočet ukazovateľa brať do úvahy. Do vzorca budú vstupovať iba paušalizované
výdavky na základné životné potreby, najmä bežné výdavky spotrebiteľa napr. za daný miesiac. (...)
Na účely posudzovania, či bude spotrebiteľ schopný splácať spotrebiteľský úver postačuje, ak náklady
na zabezpečenie nevyhnutých podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb spotrebiteľa
budú za podmienok Opatrenia NBS zohľadňovať zákonom stanovené vo výške sumy životného minima
zvýšenej o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou príjmu spotrebiteľa a životným minimom.“ Celková
výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa bola teda vo výške 541,70
eur.
5. Žalovaný vo vyjadrení z 18.10.2025 uviedol, že namieta nie len právo žalobcu požadovať od
žalovaného jednorazové splatenie úveru, ale zároveň aj výšku žalobcom uplatneného nároku v súdnom
konaní, a to z dôvodu, že žalobca pri poskytnutí úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou
pri skúmaní schopnosti žalovaného splácať úver v zmysle ustanovení § 7 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon“). Ani vo svojom podaní zo dňa 22.7.2025 žalobca
nevyvrátil tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca pred poskytnutím úveru dostatočným spôsobom
neposudzoval ekonomickú situáciu žalovaného tak, ako mu tu ukladajú príslušné ustanovenia zákona.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný pri žiadosti o poskytnutie úveru uviedol, že je ženatý a má dve
nezaopatrené deti, bolo zákonnou povinnosťou žalobcu skúmať nie len reálne náklady žalovaného
na zabezpečovanie jeho základných životných potrieb, ale zároveň aj náklady na zabezpečovanie
základných životných potrieb jeho manželky (§ 71 ods. 1 veta prvá zákona č. 35/2005 Z.z. o rodine)
a obidvoch detí. Žalobca však nepreukázal, že by pri poskytovaní úveru žalovanému objektívne
a na základe relevantných informácií z interných a externých zdrojov skúmal aktuálne náklady na
zabezpečovanie životných potrieb žalovaného a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť. Žalobca
vo svojom podaní priznáva, že pri posudzovaní nákladov žalovaného na zabezpečenie základných
životných potrieb ako aj celkovej výšky nákladov žalovaného vychádzal výlučne len z mechanických
výpočtov, ktorých základom je zákonom určená výška životného minima spotrebiteľa, pričom tento svoj
postup obhajuje s odvolávaním sa na ustanovenia Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017.
Ani zákon a ani zmieňované opatrenie NBS žalobcu nezbavujú povinnosti skúmať tak skutočné
životné náklady žiadateľa o úver, ako aj osoby, voči ktorej má žiadateľ vyživovaciu povinnosť. Z
poslednej vety ust. § 7 ods. 27 zákona jednoznačne vyplýva, že náklady na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné
posudzovať „s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom“, čo však nemožno

vykladať tak, že výška životných nákladov každého jedného žiadateľa o úver má zodpovedať sume
životného minima stanoveného zákonom, keďže takýto výklad by vôbec nezodpovedal požiadavke
zákonodarcu na objektívne preskúmanie ekonomickej situácie dotknutého žiadateľa premietnutej do
povinnosti veriteľa pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver vychádzať z aktuálnych
informácií o nákladoch na zabezpečenie životných potrieb spotrebiteľa ako aj osôb, voči ktorým má
vyživovaciu povinnosť. Aj ustanovenie § 2 ods. 5 opatrenia NBS č. 10/2017 určuje, že výška nákladov
na zabezpečovanie základných životných potrieb sa určuje „najmenej“ vo výške sumy životného
minima, čo ale opäť nemožno vykladať tak, že výška nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa má automaticky zodpovedať sume životného minima. Posudzovanie bonity bez
elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako
postup s odbornou starostlivosťou. Žalobca zredukoval svoje povinnosti zisťovať od spotrebiteľa
informácie k posudzovaniu bonity v podstate len na zistenie jeho príjmu a pre stanovenie životných
nákladov vychádzal zo sumy životného minima, ku ktorému pripočítal 20 % z rozdielu medzi čistým
príjmom spotrebiteľa a životným minimom. Tým však absolútne odignoroval ostatné ustanovenia §
7 zákona, podľa ktorých je veriteľ povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o
nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a ďalšie informácie o finančnej
a ekonomickej situácii spotrebiteľa (§ 7 ods. 27 zákona). Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či
žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ
posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné
životné potreby, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave
č.k 24CoCsp/38/2024 zo dňa 30.4.2025, rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8CoCsp/4/2025 zo
dňa 15.5.2025). Základnou povinnosťou veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom veriteľ
túto svoju povinnosť poruší hrubým spôsobom aj v tom prípade, ak postupuje v rozpore s niektorým z
ustanovení podľa § 7 ods. 19 až 42 zákona. Nakoľko je nepochybné, že žalobca pri poskytnutí úveru
žalovanému nepostupoval v súlade s predmetnými ustanoveniami zákona, nebol oprávnený požadovať
od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, ktorý sa navyše z toho istého dôvodu
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu a žalovanému proti
žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania.
6. Žalobca vo vyjadrení z 26.1.2026 uviedol, že postupca si možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
dohodol so žalovaným v čl. 3.2 písm. d) Zmluvy. Postupca výzvou zo dňa 24.04.2023 vyzval žalovaného
v súlade s ust. 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na úhradu omeškaných splátok. Zároveň ho
upozornil, že ak neuhradí splátku splatnú dňa 20.02.2023 vo výške 97,09 eur, tak veriteľ bude oprávnený
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.
decembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020. Predmetná výzva bola doručená žalovanému dňa 26.04.2023.
Nasledujúci deň začala plynúť15 dňová lehota na plnenie, pričom uplynula dňa 12.05.2023. Nakoľko zo
strany žalovaného nedošlo v zmysle predloženej Platobnej histórie k úhrade omeškanej sumy, podaním
zo dňa 25.05.2023 vyhlásil postupca mimoriadnu splatnosť úveru pre neuhradenie splátky splatnej
dňa 20.02.2023. Došlo k dodržaniu postupu podľa ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka a rovnako k ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca poukázal na skutočnosť, že
postupca – spoločnosť Ahoj, a. s. – nie je bankou podľa zákona o bankách, nakoľko jej nebolo udelené
bankové povolenie. Postupca je veriteľom v zmysle zákona č. 129/2010, pričom ide o poskytovateľa
úverov podľa § 20 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bez obmedzenia rozsahu. Z
uvedeného dôvodu nie je možné na predmetný zmluvný vzťah aplikovať ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Overovanie konkrétnych nákladov na bývanie, dopravu, domácnosť, nevyplýva zo žiadneho
ustanovenia zákona o spotrebiteľkách úveroch. Tieto výdavky totiž nie je možné objektívne overiť bez
neprimeraného zásahu do súkromia potencionálneho žiadateľa o úver. V prípade ak by žiadateľ o úver
mal preukazovať mesačné výdavky osobnej spotreby, bolo by potrebné vykonať šetrenie v mieste jeho
bydliska, preukázať mesačnú spotrebu domácnosti a zohľadniť napríklad klimatické podmienky v danom
období, zohľadniť náklady žiadateľa o úver na dopravu dokladovaním nákladov na motorové vozidlo
alebo MHD, prípadne sledovať jeho správanie pri nakupovaní potravín a ich následnej spotrebe. Takéto
šetrenie je samozrejme absurdné a v bežnom živote nerealizovateľné. Tieto bežné výdavky sú teda
nahradené sumou životného minima, ktorá je spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej
osoby a povinnou rezervou stanovenou Národnou bankou Slovenska v Opatrení č. 10/2017. Postupy
na overovanie bonity spotrebiteľa dlhodobo nie sú len v rukách poskytovateľov úverov, ale podliehajú
usmerneniam orgánov dohľadu na finančnom trhu na Európskej úrovni. RPMN je vypočítaná v súlade s
§ 19 a prílohou č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.. Na výpočet RPMN sa použijú celkové náklady dlžníka ako

spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom zahŕňajúce aj všetky plnenia súvisiace s poskytnutým
spotrebiteľským úverom nad rámec poskytnutého spotrebiteľského úveru. Náklady úveru poskytnutého
na základe tejto zmluvy tvoria len úroky dojednané v tejto zmluve. Celková výška úveru je 5.000,00
eur, úver bude poskytnutý najneskôr v posledný kalendárny deň v mesiaci, ktorý predchádza mesiacu v
ktorom bude splatná prvá splátka úveru. Splatnosť prvej splátky úveru je dňa 20.02.2020, počet splátok
84, výška splátky 97,09 eur. Pri výpočte RPMN sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a dlžník ako spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti
za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Pri výpočte úrokov sa
vychádza z počtu 365 dní. Ďalej sa žalobca vyjadroval ku skutočnosti, že posudzovaná zmluva obsahuje
aj všetky ďalšie obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.
7. Žalobca vo vyjadrení z 24.2.2026 uviedol, že poskytovateľ úveru zohľadnil životné minimum
spotrebiteľa a vyživovaných osôb ( 2 nezaopatrené osoby) v celkovej sume 402,12 eur (210,20 +
95,96 + 95,96). Pri posudzovaní bonity sa manželka zohľadňuje len v prípade ak je spolužiadateľom
poskytnutého úveru. Uvedené je zrejmé z Opatrenia NBS, ktoré v § 2 ods. 5 v poznámke pod
čiarou odkazuje na ust. § 62 až. 65 zákon o rodine, ktorý upravuje výlučne vyživovaciu povinnosť
rodičov a nie vyživovaciu povinnosť medzi manželmi. Poskytovateľ úveru počítal výškou nákladov
na zabezpečenie základných životných potrieb vo výške 541,70 eur, ktoré pozostávali to sumy životného minima spotrebiteľa a osôb voči ktorým má vyživovaciu povinnosť – 402,10 eur - Povinná
rezerva vo výške 139,58 eur v zmysle opatrenia NBS. Povinná rezerva sa v čase poskytnutia úveru
počítala ako rozdiel medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa
a životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť zvýšený o 20 % (§ 7b ods.
1 opatrenia NBS). Žalobca tiež považuje za potrebné zaujať stanovisko k pojmu „výdavky“, nakoľko
sa opakovane stretáva s tvrdeniami, že poskytovatelia úverov majú v rámci skúmania bonity vykonať
podrobný audit domáceho rozpočtu spotrebiteľa, pričom toto tvrdenie nemá žiadnu oparu v znení
zákona. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že údaje, ktoré je povinný poskytovateľ úveru zohľadniť
pri skúmaní bonity sú uvedené v § 7 ods. 20 ZoSU a ide konkrétne o: a) čistý príjem spotrebiteľa, b)
náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem
spotrebiteľa. Z tohto zákonného znenia možno vyvodiť, že zákon pozná nasledovné druhy výdavkov:
1. Peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa 2. Výška nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa. Do kategórie peňažných záväzkov znižujúcich príjem spotrebiteľa
spadajú výlučne úverové peňažné záväzky. Tieto údaje sú overované dopytom do úverového registra,
ktorý poskytuje poskytovateľom nezávislý a reálne obraz o výške týchto výdavkov. Kategórii výšky
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa sa podrobnejšie venuje ZoSU v
ust. § 7 ods. 29, posledná veta, kde hovorí „Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa“. To sa deje
cez zohľadnenie životného minima a povinnej rezervy v zmysle opatrenia NBS č. 10/2017. Povinná
rezerva sa v zmysle Opatrenia NBS č. 10/2017 počíta ako rozdiel medzi celkovou výškou čistého príjmu
spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť zvýšený o 20 % (aktuálne 40%). Takýto postup vylučuje aplikáciu individuálneho
uváženia, ktoré by mohlo viesť k nerovnakému posudzovaniu porovnateľných prípadov. Žalobcovi nie
je z podania žalovaného vôbec zrejmé, čo ďalšie mal poskytovateľ úveru skúmať. Mal podľa žalobcu
skutočne požadovať prehľad napríklad výdavkov na stravu predložením pokladničných bločkov? Zdá sa
to žalovanému primerané? Žalovaný uviedol ako mesačné finančné výdavky a iné výdavky v žiadosti o
úver sumu 150 eur, pričom je zrejmé, že poskytovateľ úveru počítal s oveľa vyššou sumou výdavkov.
Uvedené potvrdzuje, že model paušálnych výdavkov je pri posudzovaní bonity transparentnejší.
8. K podaniu pripojil žalobca aj špecifikáciu nároku, v ktorej uviedol, že žalovaný čerpal dňa 22.1.2020
peňažné prostriedky v celkovej výške 5000,- eur a uhradil celkovo sumu 3641,06 eur. Úhrady boli
započítané na istinu v sume 1.641,- eur a na zmluvný úrok v sume 2000,06 eur. Žalovaný sa zaviazal
splácať poskytnutý úver s úrokovou sadzbou 16,50% ročne.
9. Prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní žalobca uviedol, že žalobca skúmal bonitu s
odbornou starostlivosťou, vyžiadal si všetky zákonom požadované dokumenty, informácie k tomu, aby
posúdil schopnosť splácania úveru žalovaným. Došlo k platnému zosplatneniu pohľadávky nakoľko
postupca, žalobca výzvou zo dňa 24.4.2020, ktorý vyzval žalovaného v súlade s ustanovením § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka na úhradu omeškaných splátok, zároveň ho upozornil, že ak neuhradí splátku
splatnú dňa 20.2.2023 vo výške 97,09 eur, tak veriteľ bude oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť.
Pokiaľ ide o použitie ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, žalobca nie je bankovou inštitúciou, a
zákon o bankách sa na neho nevzťahuje. Navrhol žalobe vyhovieť.
10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prílohami žaloby, a to hodnotením bonity, pokusom
o zmier z 6.5.2025, podacím hárkom k zásielke č. RF898128924SK, Oznámením z 5.2.2024, Zmluvou
o postúpení pohľadávok z 27.12.2024 s prílohou k zmluve, Zmluvou o elektronickej komunikácii zo
6.8.2019, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere z 22.1.2020, Štandardnými európskymi informáciami o
spotrebiteľskom úvere, Informáciou o RPMN a priemernej RPMN, Informáciou pre spotrebiteľa, Údajmi
žiadosti, zmluvou č. 2001005804, treťou upomienkou – výzvou na zaplatenie 24.4.2023 a vyhlásením
okamžitej splatnosti úveru z 25.5.2023 spolu s doručenkami, Prehľadom splátok a úhrad k zmluve č.
2001005804, Oznámením postupcu o postúpení pohľadávky zo 7.1.2025, Dodatkom č. 1 k zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. 2001005804, uzavretým dňa 8.3.2021, odporom žalovaného z 1.7.2025,
vyjadrením žalobcu z 22.7.2025 s prílohami – lustráciou v registri Sociálnej poisťovne, lustráciou v registri
SRBI, údajmi k žiadosti – zmluvy č. 2001005804, odpoveďou NBS, vyjadrením žalovaného z 18.10.2025,
vyjadrením žalobcu z 26.1.2026, vyjadrením žalobcu z 24.2.2026, písomným podaním žalovaného zo
dňa 17.3.2026 a zistil nasledovný skutkový stav:
11. Medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 22.1.2020
uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č.2001005804. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie
bezúčelového spotrebiteľského úveru žalovanému vo výške 5000,- eur. Počet pravidelných splátok bol
84, výška pravidelnej splátky 97,09 eur, splatnosť prvej splátky 20.2.2020, splatnosť poslednej splátky
20.01.2027. Celková čiastka na zaplatenie 8155,56 eur. Úroková sadzba úveru bola 16,50 % ročne,
ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola 16,50 % ročne.
12. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným v zmysle zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňa
6.8.2019 zmluvu o elektronickej komunikácii. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá na diaľku
prostriedkami diaľkovej komunikácie.
13. Dňa 8.3.2021 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dodatok č. 1 k zmluve o
spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorého bol odklad splátok splatných v dňoch 20.3.2021, 20.4.2021
a 20.5.2021 s tým, že zmluvné strany sa dohodli, že dlžník je povinný zaplatiť prvú splátku úveru po
zrealizovaní odkladu splátok dňa 20.6.2021, výške bežnej splátky úveru sa nemení, výška poslednej
splátky úveru bude nižšia. Ďalej podľa tohto dodatku počet splátok sa zmenil na 89, posledná splátka
úveru bola splatná dňa 20.9.2027 a jej výška bola 40,36 eur, celková čiastka úveru sa zvýšila o sumu
428,70 eur, teda na sumu 8584,28 eur.
14. Výzvou zo dňa 24.4.2023 právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval na zaplatenie omeškaných
splátok, ktoré predstavujú k uvedenému dňu sumu 291,27 eur. Zároveň upozornil žalovaného, že ak
neuhradí splátku splatnú dňa 20.2.2023 vo výške 97,09 eur do 20.5.2023, bude veriteľ oprávnený
vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru a žiadať zaplatenie celého úveru. Podľa predloženej doručenky bola
výzva doručená do dispozičnej sféry žalovaného dňa 26.4.2023.
15. Výzvou okamžitej splatnosti z 25.5.2023 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že dlh
zo zmluvy č. 2001005804 sa stal splatným v celom rozsahu ku dňu 21.5.2023, a to pre neuhradenie
splátky splatnej dňa 20.2.2023. Súčasne vyzval žalovaného na úhradu zostatku úveru v celkovej výške
4035,81 eur v lehote 7 dní od doručenia oznámenia. Podľa predloženej doručenky bola výzva doručená
do dispozičnej sféry žalovaného dňa 29.5.2023.
16. Z prehľadu splátok a úhrad k zmluve č. 2001005804 vyplýva, že dňa mu 22.1.2020 boli žalovanému
vyplatené finančné prostriedky vo výške 5000,- eur. Žalovaný v prospech zmluvy uhradil sumu 3641,06
eur.
17. Pôvodný veriteľ v Oznámení o postúpení pohľadávky z 7.1.2025 oznámil žalovanému, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.12.2024 bola postúpená žalobcovi pohľadávka r, ktorá vznikla
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2001005804.

18. Podľa Zmluvy o postúpení súboru pohľadávok z 27.12.2024 uzavretej medzi Ahoj, a.s. ako
postupcom a žalobcom ako postupníkom a Prílohy k tejto zmluve, došlo k postúpeniu pohľadávky voči
žalovanému, ktorá je predmetom tohto sporu z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. Pohľadávka
žalobcu je bližšie špecifikovaná v Prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok medzi Ahoj,a.s. a žalobcom
zo dňa 27.12.2024. V prílohe zmluvy o postúpení pohľadávok je identifikovaná pohľadávka žalobcu
voči žalovanému zo zmluvy č. 2001005804, kde žalovaný je označený menom a priezviskom, rodným
číslom, je uvedená jeho adresa, výška istiny 3359,- eur a celkový zostatok 4453,67 eur.
19. Podľa predloženého interného dokumentu právneho predchodcu žalobcu, vyhodnotenia bonity
k číslu žiadosti 2001005804, vyplýva, že žiadateľ bol ženatý, počet nezaopatrených osôb bol 2, mesačný
príjem 1100,- eur, mesačné výdavky 150,- eur, celková výška splátok NRKI v sume 375,- eur.
20. Podľa výpisu zo SRBI mal žalovaný ku 17.1.2020 päť existujúcich splátkových úverov s celkovou
výškou mesačných splátok v sume 375,- eur.
21. Podľa listiny „Údaje žiadosti/zmluvy č. 2001005804 žalovaný bol ženatý, zamestnaný s mesačným
príjmom za posledné tri mesiace 1100,-eur, počet nezaopatrených osôb bol 2, počet vyživovaných osôb
0, mesačné výdavky boli 150,- eur.
22. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
23. Ako vyplýva z § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa
tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet
spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ
alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa;1) tým nie je dotknuté bezhotovostné
poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru
bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský
úver podľa osobitného predpisu,1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b)
a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na
bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov1c) týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú
dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.
24. V zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
25. Podľa § 7 ods. 16 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou;
vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
26. Podľa § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie
najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka
a pobočka zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s
ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia,
ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm.

a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných
bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
27. Podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.
28. Podľa § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a),
banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť
dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) peňažných
záväzkoch spotrebiteľa, výške celkovej zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii
spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom
prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ
podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez
súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver a na účely podľa odseku 19, ak odsek 43 neustanovuje inak, elektronicky overiť informácie súvisiace
s príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni,17ab) a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ
podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie
súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť
splácať spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa.
29. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj
porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
30. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; ak spotrebiteľ nemá pridelené
rodné číslo, uvedie sa dátum narodenia,
d) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
e) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
g) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

i) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
j) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
l) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
m) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
n) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
o) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
p) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
q) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
r) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
s) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
t) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
u) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
v) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23.
31. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods. 1 písm.
b) a c) alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov
na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu
f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,
g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.
32. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka.
33. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.
34. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
35. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
36. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
37. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
38. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
39. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
40. V zmysle § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
41. Podľa § 879v Občianskeho zákonníka, konanie, predmetom ktorého je pohľadávka vzniknutá zo
spotrebiteľskej zmluvy, začaté pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončí podľa doterajších predpisov.
42. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
43. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
44. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
45. V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou
prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

46. Podľa § 526 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca
bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení.
47. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa
postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b)
na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
48. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 22.1.2020 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere
č.2001005804, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovanému vo výške 5.000,eur. Počet pravidelných splátok bol 84, výška pravidelnej splátky 97,09 eur, splatnosť prvej splátky
20.2.2020, splatnosť poslednej splátky 20.01.2027. Celková čiastka na zaplatenie bola uvedená vo
výške 8.155,56 eur. Úroková sadzba úveru bola 16,50 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov
(RPMN) bola 16,50 % ročne. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným v zmysle zákona č.
266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení
niektorých zákonov dňa 6.8.2019 zmluvu o elektronickej komunikácii a zmluva o spotrebiteľskom úvere
bola uzavretá na diaľku prostriedkami diaľkovej komunikácie. Zákon č. 266/2005 Z. z. upravuje najmä
formu uzatvorenia zmluvy prostriedkami diaľkovej komunikácie a všeobecné informačné povinnosti
pre jednotlivé finančné služby na diaľku. Zároveň je však o spotrebiteľských úveroch špeciálnym
predpisom a aj zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená na diaľku, musí spĺňať obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, vrátane zákonnej povinnosti
veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy.
Samotná skutočnosť uzavretia zmluvy nebola žalovaným spochybňovaná, čo vyjadril už v podanom
odpore, súd preto túto skutočnosť považoval za nespornú.
49. V konaní tiež bolo preukázané, že dňa 8.3.2021 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili
dodatok č. 1 k zmluve o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorého bol odklad splátok splatných v
dňoch 20.3.2021, 20.4.2021 a 20.5.2021 a zároveň sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný je povinný
zaplatiť prvú splátku úveru po zrealizovaní odkladu splátok dňa 20.6.2021, výške bežnej splátky úveru
sa nemení, výška poslednej splátky úveru bude nižšia. Ďalej podľa tohto dodatku počet splátok sa zmenil
na 89, posledná splátka úveru bola splatná dňa 20.9.2027 a jej výška bola 40,36 eur, celková čiastka
úveru sa zvýšila o sumu 428,70 eur, teda na sumu 8584,28 eur. Nesporným tiež bolo, že žalovaný
k predmetnej zmluve celkovo uhradil sumu 3641,06 eur.
50. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože
ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ (teraz obchodník) a žalovaný ako spotrebiteľ,
pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto
je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k
znevýhodneniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.
51. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú
zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
52. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských

zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné.
53. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za
neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich
použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových
zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má
dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ
spravidla obsah zmluvy nemení.
54. Súd je toho názoru, že akékoľvek ustanovenie zmluvy, v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zhoršuje postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, v prípade, že výlučnou aplikáciou
Obchodného zákonníka prakticky vylučuje použitie ust. Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne
uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s
neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného
zákonníka.
55. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.
56. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
57. V zmysle § 54a Občianskeho zákonníka účinného od 05.12.2018, premlčané právo zo spotrebiteľskej
zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť, pričom z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu
je zrejmé, že za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie
súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Začiatok plynutia premlčacej doby je
potrebné stanoviť v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak bolo dohodnuté
plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa
pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo
dňa zročnosti nesplnenej splátky. Jednotlivé splátky sa opäť premlčujú samostatne od ich zročnosti až
do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú zo splátok.
58. Ako je zrejmé zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, splatnosť úveru bola rozvrhnutá na 84 mesiacov.
Prvá splátka bola splatná dňa 20.2.2020. Žaloba bola podaná na súde dňa 26.5.2025, preto by mohli byť
premlčané všetky splátky splatné do 26.5.2022, čiže spolu najviac 28 splátok istiny po 59,52 eur, teda
1666,67 eur alebo 28 splátok v zmysle zmluvy po 97,09 eur, teda 2718,52 eur. Uvedené naviac platí aj
bez zohľadnenia dodatku k zmluve a odkladu splatnosti splátok. Nakoľko žalovaný zaplatil k predmetnej
zmluve celkom sumu 3641,06 eur, žalobou nemohla byť uplatnená žiadna premlčaná a neuhradená
splátka úveru.
59. Súd však ďalej skúmal, či posudzovaná zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase uzavretia zmluvy, či právny predchodca žalobcu
splnil všetky povinnosti, ktoré mu tento zákon ukladal a v nadväznosti na uvedené aj samotnou aktívnou
vecnou legitimáciou žalobcu v spore.
60. Je potrebné zdôrazniť, že odplata za poskytnutie úveru musí byť úmerná okrem iného aj bonite
klienta, pričom vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní
preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a

podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby
tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
61. Súd v konaní zistil, že žalobca skúmal bonitu žalovaného predtým ako s ním vstúpil do zmluvného
vzťahu, t.j. jej schopnosť úver v budúcnosti splácať, avšak je potrebné uviesť, že toto skúmanie sa na
základe predložených listinných dôkazov javí iba ako formálne. Hneď v úvode je potrebné uviesť, že
napriek všetkým viac či menej relevantným argumentom žalobcu prezentovaným v konaní v súvislosti
s preukázaním skúmania bonity žalovaného, nepodarilo sa mu preukázať nič viac ako to, že bonitu
žalovaného právny predchodca žalobcu skúmal iba porovnaním údajov uvádzaným žalovaným v žiadosti
s dopytom do registra Sociálnej poisťovne a dopytom do spoločného úverového registra (naviac podľa
všetkého na základe neúplného výpisu z tohto registra - k tomu pozri odseky nižšie). Takéto skúmanie
už judikatúra súdov, ako to bolo opakovane mnohokrát judikované, nepovažuje za skúmanie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou.
62. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia
spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
63. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, v ktorej v závislosti
na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to
ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.
j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu,
domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k posúdeniu
úverovej schopnosti nepostačuje. Dostatočnými informáciami dokladujúcimi schopnosť spotrebiteľa
splácať úver nie sú považované informácie získané výlučne od spotrebiteľa. Kľúčová je i povinnosť
veriteľa využívať verejne dostupné informácie akými sú napríklad štátom publikované údaje o životnom a
existenčnom minime, priemerných výdavkoch obyvateľstva a pod. a tieto porovnávať so známymi alebo
od spotrebiteľa zistenými (nie len tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (pozri Rozsudok
NS ČR z 25.7.2018, sp. zn. 33Cdo 2178/2018). Overovanie bonity žalovaného iba na podklade
informácií poskytnutých žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne
a prostredníctvom Spoločného registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie
schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove č.k. 2CoCsp/20/2020 z 23.09.2020).
64. Postup právneho predchodcu žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí
iba formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov
žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe
považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky
či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu spotrebiteľa a jeho výdavkov) a účelové
použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje minimálne nemožnosť žiadať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia povinností ja bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
65. V danom prípade síce bolo preukázané, že žalobca mal k dispozícií lustráciu v registri Sociálnej
poisťovne, výpis zo Spoločného registra bankových informácií, avšak nebolo preukázané, aby mal
k dispozícii doklady o výdavkoch žalovaného, najmä nákladoch na bývanie, doklady SIPO, prípadne
výpisy z bežného účtu žalovaného, pri uzatváraní zmluvy. Pri skúmaní bonity spotrebiteľa s odbornou
starostlivosťou teda nemá ísť o podrobné skúmanie, napríklad predkladaním „pokladničných bločkov“
za stravu, cestovných lístkov a podobne, ako na to zrejme ironicky žalobca vo vyjadreniach poukazuje.
Veriteľ však musí mať aspoň v hrubých rysoch ucelenú predstavu o reálnych nákladoch spotrebiteľa

na živobytie, a to najmä preukázaním tých najnevyhnutnejších nákladov, vrátane nákladov v súvislosti
s vyživovanými osobami. Tu možno mať aj vo všeobecnej rovine vážne pochybnosti o tom, že právny
predchodca žalobcu vôbec mohol takýmto spôsobom preskúmať výdavky žalovaného pri uzatváraní
zmluvy na diaľku. Bez ohľadu na uvedené však žalobca vynaloženie odbornej starostlivosti svojho
právneho predchodcu v tomto smere v konaní nepreukázal. Pre účely skúmania bonity spotrebiteľa s
odbornou starostlivosťou nepostačuje, ak dodávateľ vychádza iba z tvrdení spotrebiteľa bez toho, aby
žiadal aj preukázanie tvrdených skutočností príslušnými listinami.
66. Súd tak nemá za preukázané, že by mal žalobca v čase poskytnutia úveru vedomosť o majetkových
pomeroch žalovaného, teda kde tento býval, či vlastnil nehnuteľnosť alebo či býval v podnájme,
aké výdavky spojené s ubytovaním uhrádzal a taktiež nepreukázal ani iné doklady, resp. zistenia o
jeho výdavkoch predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Bez toho, aby žalobca
preukázal, že skúmal aj výdavky na strane žalovaného, nemohol mať reálny obraz o majetkovej situácii
spotrebiteľa potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver (porovnaj napríklad rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn.14CoCsp/3/2021 z 14. 10. 2021).
67. V obdobnej veci právneho predchodcu žalobcu (resp. pôvodného veriteľa) Krajský súd v Trenčíne
v uznesení sp.zn. 11CoCsp/26/2025 z 16. 12. 2025 (tiež napríklad rozsudky Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 16CoCsp/6/2025 zo dňa 2.7.2025, sp. zn. 16CoCsp/1/2023 zo dňa 25.7.2023, sp.zn.
16CoCsp/10/2023 zo dňa 13.03.2024, sp.zn. 16CoCsp/19/2024 zo dňa 12.12.2024) vyslovil, že za
dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať
objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho
žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať
ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne
vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď
v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku
v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci
rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o
úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
Rovnako podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/17/2024 zo dňa 27.6.2024
vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.
j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky
príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval.
68. Že by bol v danej veci právny predchodca žalobcu skúmal osobný a domáci rozpočet konkrétne
žalovaného, nebolo v konaní preukázané jediným dôkazom. Naopak, na výdavkovej strane vychádzal
iba zo všeobecných údajov, na základe ktorých realizoval mechanický výpočet nezohľadňujúci skutočnú
situáciu konkrétneho spotrebiteľa, teda žalovaného.
69. Súd zdôrazňuje, že zo sumy životného minima nemôže veriteľ pri zisťovaní bonity spotrebiteľa
vychádzať paušálne. Túto sumu treba považovať za východiskový bod minimálnych nákladov, ku
ktorému je zásadne nutné pripísať ďalšie náklady. Suma životného minima, ktorá predstavuje
štátom uznanú minimálnu hranicu peňažných príjmov fyzických osôb na zabezpečenie výživy a
ostatných základných osobných potrieb, nutne neodráža konkrétnu sumu, ktorú na zabezpečenie
svojich individuálnych základných životných potrieb musí vynaložiť potenciálny žiadateľ o úver.
Nepokrýva najmä výdavky na bývanie, ktoré ju mnohokrát niekoľkonásobne prevyšujú. Rovnako
nereflektuje ďalšie nutné výdavky, ako napríklad zrážky zo mzdy, náklady vyvolané zdravotným
stavom, či výživné. Z tohto dôvodu je potrebné bezvýhradne trvať na požiadavke individualizovaného
posudzovania úveruschopnosti, pri ktorom poskytovateľ musí brať ohľad na konkrétnu situáciu
konkrétneho spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd odkazuje na použiteľnú judikatúru, najmä na rozhodnutie
NSS ČR sp.zn. 9As 127/2024 z 13.08.2024: „Nejvyšší správní soud se s argumentací správních
orgánů ztotožňuje. Částka životního minima, jež představuje státem uznanou minimální hranici
peněžních příjmů fyzických osob k zajištění výživy a ostatních základních osobních potřeb, nutně
nereflektuje konkrétní částku, kterou k zajištění svých individuálních základních životních potřeb

musí vynaložit potenciální žadatel o úvěr. Nepokrývá zejména výdaje na bydlení, které ji mnohdy
několikanásobně převyšují. Rovněž nereflektuje další nutné výdaje, jako například srážky ze mzdy,
náklady vyvolané zdravotním stavem, či výživné. Z tohoto důvodu je třeba bezvýhradně trvat na
požadavku individualizovaného posuzování úvěruschopnosti, při kterém poskytovatel musí brát zřetel
na konkrétní situaci konkrétního spotřebitele.“
70. Aktuálna právna úprava ani v spojení s Opatrením NBS č. 10/2017 z 14.11.2017 nezrušila
povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. Ust. § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010
Z.z. výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o
príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Posledná veta ods.
27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno vykladať
tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov.
Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ
uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným korešponduje aj úprava v
§ 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy
životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné
minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru súdu
to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych
reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť aby si sám určil výšku týchto nákladov
(primerane porovnaj v súvislosti s otázkou posúdenia bonity spotrebiteľa s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove Krajský súd Prešov
sp.zn. 5CoCsp/6/2025 z 21. 10. 2025, rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 28CoCsp/4/2024 z
04.03.2025, sp. zn. 24CoCsp/38/2024 z 30.04.2025).
71. Ak by aj postup právneho predchodcu žalobcu bolo možné čiastočne akceptovať v prípadoch, kedy
z dostupných zdrojov nie sú zistené nejaké podstatné skutočnosti majúce vplyv na bonitu spotrebiteľa
(spotrebiteľ je zamestnaný, nespláca žiadne úvery, je slobodný bez vyživovacích povinností), takýto
postup treba následne individualizovať s ohľadom na konkrétne zistenia. Pokiaľ pôvodný veriteľ v tomto
konkrétnom prípade zistil enormné úverové zaťaženie žalovaného v rozsahu piatich splátkových úverov
s celkovou výškou mesačných splátok v sume 375,- eur, už len samotná táto skutočnosť pri zachovaní
odbornej starostlivosti mala viesť k podrobnejšiemu skúmaniu výdavkov na strane žalovaného, naviac
za zistenia vyživovacej povinnosti k dvom nezaopatreným osobám.
72. Tu sa naviac javí, že žalobcom predložený výpis zo spoločného registra bankových informácií nie je
úplný, nakoľko z vlastnej činnosti je súdu známe, že obdobné výpisy obsahujú aj sumár odmietnutých
žiadostí o úver, a to aj v prípade, že by počet takýchto žiadostí mal byť 0. Za daných okolností pôvodný
veriteľ žalovanému poskytol úver, ktorého celková čiastka predstavovala 8155,56 eur, hoci žalovaný
splácal päť ďalších úverov, ktorých zostávajúce čiastky istiny a príslušenstva ku dňu dopytu v úhrne
tvorili sumu 24.112,- eur (8444 eur + 204 eur +326 eur +412 eur + 14726 eur).
73. Žiadne iné výdavky žalovaného pritom za daného stavu pôvodný veriteľ neskúmal (!), a to ani
základný výdavok na bývanie, hoci zo žiadosti o úver je zrejmé, že žalovaný býval vo vlastnom dome /
byte.
74. Najzávažnejším nedostatkom pri skúmaní bonity žalovaného teda je, že nedošlo ku skutočnému
overeniu výdavkov na strane žalovaného. Právny predchodca žalobcu neskúmal skutočné výdavky na
strane žalovaného. Nie je jasné aké výdavky na živobytie mal žalovaný, aké náklady mal na bývanie.
Uvedené skutočnosti pôvodný veriteľ neskúmal napriek skutočnostiam zisteným pri skúmaní úverového
zaťaženia žalovaného. Uvedené skutočnosti nemohli ostať nepovšimnuté pri riadnom skúmaní bonity
žalovaného s odbornou starostlivosťou, vrátanej jeho bežných výdavkov.
75. Náklady na bývanie a ďalšie nevyhnutné výdavky a ani celkové výdavkové zaťaženie žalovaného
žalobca preukázateľne neskúmal, preto uvedené minimálne nezodpovedá odbornej starostlivosti
dodávateľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd má za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno čo sa týka skúmania pravidelných výdavkov žalovaného pred samotným uzavretím

uvedenej úverovej zmluvy. Všetky zistené skutočnosti v ich súhrne mali viesť žalobcu k podrobnejšiemu
skúmaniu bonity žalovaného, najmä vo vzťahu k výdavkom.
76. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej
bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025).
77. Skúmanie bonity žalovaného v žalobcom uvedenom rozsahu (dopyt do reg. Soc. poisťovne, správa
zo Spoločného registra bankových informácií), v zmysle uvádzanej judikatúry, nemožno považovať za
posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou.
78. Nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov
žalovaného nie je možné považovať za dostatočné. Výpisy z týchto databáz nepodávajú kompletný
obraz o výdavkoch žiadateľa, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky súvisiace s
domácnosťou. Pokiaľ žalobca nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom,
či žalovaný je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver (porovnaj rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp.zn. 20CoCsp/18/2022 z 28.06.2022 obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
18CoCsp/15/2022 z 24. 11. 2022).
79. Bez toho, aby veriteľ skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii
žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Ani prípadné skúmanie
výdavkov len nahliadnutím do databáz bánk nie je postačujúce, pretože záväzky klienta nemusia
vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať obraz
ani o výdavkoch klienta. Pri overovaní bonity žalovaného nemal pôvodný veriteľ k dispozícii údaje o jeho
výdavkoch, čo vedie k záveru, že pri uzatváraní zmluvy nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Z
dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“
logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je
možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp.zn.18Co/144/2019 z 27. 05. 2020)
80. Uvedené je možné považovať iba za formálne overenie bonity žalovaného, nie však skutočné
overenie bonity s odbornou starostlivosťou, ako to vyžaduje § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch.
81. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné
hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že
bola platobná schopnosť posúdená správne, t. j. boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté (rovnako porov. vyššie cit. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
530/2024 zo dňa 12. februára 2025).
82. Z cit. nálezu tiež vyplýva nasledovné: „Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo)
sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi
odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými
právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva.“ Povinnosť súdu ex offo zisťovať, či došlo
k skúmaniu bonity spotrebiteľa vyplýva priamo z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/18.
83. Konanie žalobcu pri posudzovaní bonity žalovaného bolo bez náležitej odbornej starostlivosti, pričom
vôbec nezohľadňovalo individuálne pomery žalovaného a jeho výdavky, ktoré žalobca vôbec neskúmal,
keďže je zrejmé, že žalovaný musel mať v čase poskytovania úveru aj iné výdavky. Veriteľ by mal venovať
skúmaniu bonity klienta zvýšenú starostlivosť a neuspokojiť sa s výdavkami len vo výške životného
minima.

84. V súvislosti s poukazom žalobcu na opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 a jeho
závery, súd poukazuje na argumenty uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
17CoCsp/10/2025 z 29. 10. 2025: „Neobstojí prípadné tvrdenie veriteľa, že pri skúmaní bonity
žalovaného postupoval v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017, pretože predmetné
opatrenie pre účely výdavkov spotrebiteľa upravuje, že tieto sú najmenej vo výške životného minima, t.j.
podľa odvolacieho súdu na životné minimum sa prihliada v prípade, že iné výdavky spotrebiteľa nebolo
možné zistiť, resp. skutočné výdavky spotrebiteľa sú nižšie ako životné minimum. V zmysle § 7 ods. 27
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019 ako aj v zmysle § 2 ods. 5 opatrenia Národnej
banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017 v znení neskorších opatrení (oznámené ako č. 306/2017
Z. z.) sa síce náklady na zabezpečenie životných nákladov spotrebiteľa posudzujú s ohľadom na životné
minimum (zákon), resp. najmenej vo výške životného minima (opatrenie), predmetné ustanovenia podľa
odvolacieho súdu nemôže nahradiť, zrušiť, či oslabiť základnú povinnosť veriteľa vynaložiť potrebné
úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani nedáva veriteľovi možnosť
sám si určiť výšku týchto nákladov (vo výške životného minima).“
85. Ako je zrejmé, tak aj z nariadenia NBS č. 10/2017 vyplýva, že výdavky spotrebiteľa na živobytie
nemôžu byť bez ďalšieho nahrádzané životným minimom, ale toto životné minimum tvorí najnižšiu
možnú čiastku nákladov na živobytie. Taktiež je do výdavkov na živobytie spotrebiteľa a jeho rodiny
potrebné zaradiť aj maloleté dieťa (ak ho spotrebiteľ má), ako aj jeho manžela/ku, pretože manželia
majú podľa zákona o rodine vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť
zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda žalovaného, čo znamená povinnosť zistiť jednak
jeho príjem a taktiež aj pravidelné výdavky jeho domácnosti. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti
klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi
zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať.
Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne
uhrádzať. Žalobca nepreukázal kedy a či vôbec zisťoval aj ďalšie bežné výdavky žalovaného, napr. na
domácnosť, stravu, atď. Žalobca (jeho právny predchodca) mal pritom, ako zo zákona o spotrebiteľských
úveroch vyplýva, pri posúdení schopnosti dlžníka splácať úver konať s odbornou starostlivosťou.
Podľa názoru súdu je odborná starostlivosť poskytovateľa úverov starostlivosťou odbornou vtedy, ak
je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah
ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Nie je odbornou vtedy, ak je povrchná, ak je jej zmyslom
expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k
vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené taktiež. Aj keď
zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi jeho schopnosť
splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností
preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. Veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa
splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úverovú bonitu dlžníka aktívne
zisťovať a preverovať. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o
tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Súd uzatvára, že právny predchodca
žalobcu ako veriteľ porušil svoje povinnosti overiť úverovú schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa,
keďže mu poskytol úver bez overenia údajov o jeho ekonomickej situácii, avšak bez akéhokoľvek
ďalšieho preverenia a aktívneho zisťovania jeho bonity so skúmaním jeho výdavkov (na zabezpečenie
bývania, energií, stravy, dopravy, telekomunikačné služby, poistenie, výdavky osobnej spotreby, atď.).
86. Na uvedených záveroch, vzhľadom na poukázanú zákonnú úpravu, judikatúru súdov vrátane
judikatúry Ústavného súdu SR, nemôže nič zmeniť ani žalobcom uvedené vyjadrenie NBS zo dňa
14.3.2024, s ktorými sa súd v tomto prípade nestotožňuje. Súdu nie je zrejmé, že by takéto vyjadrenie
akýmkoľvek spôsobom mohlo byť nadriadené výkladovej právomoci všeobecných súdov v rámci tvorby
judikatúry a už vôbec nie Ústavnému súdu SR ( uvedeným vyjadrením sa zaoberal napríklad Krajský
súd Trnava v rozsudku sp.zn. 24CoCsp/21/2025 z 24. 09. 2025, Krajský súd v Prešove v rozsudku
sp.zn. 11CoCsp/5/2025 z 18. 08. 2025).
87. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že veriteľ v danej veci hrubo
porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1, v spojení
s § 11 ods. 2 veta druhá zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že
by pred uzavretím zmluvy o úvere zisťoval a vyhodnotil dostatočným spôsobom príjmovú a výdavkovú
stránku žalovaného. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou
nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Na

základe uvedených skutočností možno uzavrieť, že v súdenom spore neboli splnené podmienky
na platné vyhlásenie úveru za predčasne splatný, a zároveň zo zistených skutočností vyplývajúci
postup právneho predchodcu žalobcu je možné v konkrétnych okolnostiach zisteného skutkového stavu
hodnotiť podľa ustanovenia § 11 ods. 2 prvá a druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch ako
nekonanie s odbornou starostlivosťou pri posúdení splácať spotrebiteľský úver, ako aj hrubé porušenie
tejto povinnosti s dôsledkami, ktoré z porušenia vyplývajú, t. j. zánik oprávnenia od spotrebiteľa
vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a tiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
88. Možno tak konštatovať, že došlo k hrubému porušeniu povinností uvedených v § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch pri skúmaní tzv. bonity žalovaného ako spotrebiteľa, čo má za následok
nielen zákonnú domnienku o bezúročnosti a bezpoplatnosti predmetného úveru, ale predovšetkým
okolnosť, že takéto hrubé porušenie povinností pri skúmaní tzv. bonity je dôvodom pre nemožnosť
vyhlásenia tzv. predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, tak ako to vyplýva z § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú citovaného zákonného
ustanovenia. Súd preto predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon
veriteľa pre rozpor so zákonom, teda citovaným zákonným ustanovením, a to s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka.
89. V kontexte s vyššie uvedeným právnym záverom súd preto posudzoval aj platnosť zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 27.12.2024 v zmysle vyššie citovaného ust. § 17 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch.
90. V danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až 20.1.2027 (resp. podľa
dodatku k zmluve dňa 20.9.2027), čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 27.12.2024 ešte nenastala konečná splatnosť úveru a pri vyhodnotení predčasného zosplatnenia
ako neplatného, predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný živý úver, teda úver, ktorý nebol
splatný. Vzhľadom na uvedené bola neplatná aj posudzovaná zmluva o postúpení pohľadávok v časti
týkajúcej sa úveru žalovaného. Zmluva o postúpení pohľadávok je tak absolútne neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Znamená to nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore.
91. Ak teda v danom prípade súd dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti podľa ust. § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch, tak bolo potrebné z toho vyvodiť aj záver o nemožnosti veriteľa
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Výkladom ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch pomocou výkladového argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak je „miernejšie“
porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionované
nemožnosťou predčasného zosplatnenia úveru, tak aj závažnejšia forma porušenia tejto povinnosti
musí byť sankcionovaná rovnakým spôsobom. Z logického hľadiska neobstojí taký výklad citovaného
ustanovenia, podľa ktorého by veriteľ pri „miernejšom“ porušení povinnosti nesmel úver predčasne
zosplatniť, ale pri hrubom porušení povinnosti tak už učiniť môže. Ak je hrubé porušenie povinnosti
podľa ust. § 7 ods. 1 sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, tak táto sankcia existuje
popri sankcii danej za miernejšiu formu porušenia povinnosti, a to nemožnosti predčasného zosplatnenia
úveru, a nie namiesto nej. Ak právny predchodca žalobcu v dôsledku hrubého porušenia povinnosti
nebol oprávnený úver predčasne zosplatniť, tak nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky
(porovnaj uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 25CoCsp/23/2024 z 10. 04. 2025, uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/6/2025 z 21. 10. 2025).
92. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Cdo/24/2023 z 29. 01. 2025: „Ustanovenie
§ 17 ZoSÚ obsahuje reštriktívnu právnu úpravu prechodu alebo prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich
nemôže previesť na tretiu osobu, s výnimkou prípadov, v ktorých jedným z kumulatívnych predpokladov
pre platné postúpenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je aj splatnosť pohľadávky, ktorá
v takomto prípade predstavuje spôsobilý predmet postúpenia (§ 17 odsek 1 a 2 ZoSÚ).“
93. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. novembra 2010, sp. zn. 3Cdo/73/2009, pokiaľ
ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, treba uviesť, že táto pôsobí priamo zo zákona (ex lege),a
to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal; preto právne účinky,t.
j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho
úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu i bez návrhu, t. j. z úradnej

povinnosti. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno podľa platného právneho stavu spätne zhojiť
ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (tzv. konvalidáciou).
94. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009)
95. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu,
z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázal platné postúpenie predmetnej
pohľadávky, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súdu neostávalo iné ako žalobu žalobcu
zamietnuť.
96. V súvislosti s uvedenými závermi súd poukazu napríklad aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 1CoCsp/31/2024 z 27. 02. 2025.
97. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ohľadne absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pri poskytnutí
úveru spotrebiteľovi bez náležitého posúdenia jeho bonity, nemožno žalobcovi priznať okrem istiny iný
nárok z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.
98. Ďalej je však potrebné uviesť, že predmetný úver je bezúročný aj z dôvodu absencie obligatórnej
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch.
99. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať
v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)
musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol
sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora (siedma
komora) z 23. januára 2025 vo veci C 677/23).
100. Vo svetle citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ je potrebné znenie § 9 ods. 2 písm. h) zákona
o spotrebiteľských úveroch chápať tak, že v zmluve musí byť uvedená správna RPMN a zároveň
všetky predpoklady, ktoré boli použité na jej výpočet. Tieto predpoklady nemôžu byť roztrúsené v texte
zmluvy tak, aby nútili spotrebiteľa vlastnou pátracou, resp. vyhľadávacou činnosťou dané predpoklady
identifikovať a zhutniť. Predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom
Európskej únie. Rozsudky Súdneho dvora EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v
rozsahu, v ktorom vnútroštátne právo im odporuje, ma súd povinnosť zdržať sa aplikácie konfliktného
vnútroštátneho práva. Mimo rozumných pochybností doterajšia judikatúra Najvyššieho súdu SR ohľadne
uvedenej otázky (R 86/2021), bola medzičasom prekoná rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci
C-677/23. Súd sa preto musel odkloniť od záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci zverejnenej
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 86/2021 (porovnaj
napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12CoCsp/10/2025 z 19. 06. 2025, uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27CoCsp/12/2025 z 16. 07. 2025, osobitne v obdobnej veci žalobcu
porovnaj v súvislostiach závery uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/30/2024 z 27.
02. 2025).
101. Vzhľadom na vyššie uvedený záver, po uzavretí Dodatku č. 1 k zmluve dňa 8.3.2021, podľa názoru
súdu už zmluva a dodatok neobsahujú konkrétne vyjadrené predpoklady pre výpočet RPMN, ktoré
by nebolí roztrúsené v texte dvoch dokumentov a jednoznačne nútia spotrebiteľa vlastnou pátracou,
resp. vyhľadávacou činnosťou dané predpoklady identifikovať. Naviac v zmysle dodatku k zmluve došlo
k navýšeniu celkovej čiastky o sumu 428,70 eur na celkovú sumu 8584,28 eur, čo sa jednoznačne
muselo prejaviť aj v hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), táto však nie je v dodatku
vyjadrená žiadnou hodnotou.
102. Predmetom dodatku bol odklad troch splátok splatných v dňoch 20.3.2021, 20.4.2021 a 20.5.2021,
pričom splatnosť prvej splátky po zrealizovaní odkladu splátok bola dňa 20.6.2021. Výška mesačnej

splátky sa nezmenila, výška poslednej splátky úveru sa znížila na sumu 40,36 eur. Počet splátok sa
zvýšil z 84 na 89 a posledná splátka úveru bola splatná dňa 20.9.2027.
103. Za týchto okolností je potom otázne, či ostala rovnaká aj hodnota úrokovej sadzby spotrebiteľského
úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca totiž sám uvádza, že náklady
úveru poskytnutého na základe zmluvy tvoria len úroky dojednané v zmluve.
104. V tomto smere treba vychádzať z článku 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23.4.2008, podľa ktorého ročná percentuálna miera nákladov, ktorá sa na ročnom základe rovná
aktuálnej hodnote všetkých záväzkov (čerpania, splátky a poplatky), budúcich alebo súčasných, na
ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v
prílohe I., časti I. Podľa odsek 2 článku 19 tejto smernice, na účel výpočtu ročnej percentuálnej miery
nákladov sa určia celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere a iných
poplatkov, okrem kúpnej ceny, ktorú je povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či
sa transakcia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpanie, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie
a čerpanie a ostatné náklady.
105. Pokiaľ ide o slovenské právo, treba konštatovať, že predpoklady pre výpočet RPMN sú súčasťou
údajov, ktoré sa komponujú do vzorca pre výpočet RPMN a tento vzorec - tzv. základná rovnica
vyjadrujúca rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na
strane druhej, je uvedená v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Vychádzajúc z týchto zdrojov treba
konštatovať, že do výpočtu RPMN sú zahrnuté všetky náklady spojené s úverom, teda výška úveru, ktorý
poskytne, doba splácania úveru, náklady spojené s poskytnutím úveru (ako napríklad spracovateľský
poplatok, poistenie), výška mesačných splátok, úroková sadzba, ako aj poplatky spojené s úverom,
a to buď jednorazové poplatky, ktoré spotrebiteľ musí zaplatiť na začiatku alebo v priebehu úverového
vzťahu, alebo pravidelné poplatky, ktoré spotrebiteľ platí mesačne spolu so splátkou úveru alebo v
akejkoľvek inej periodicite, teda napríklad poistenie úveru.
106. Tieto údaje však predmetná zmluva o úvere v zmysle dodatku z 8.3.2021 neobsahuje v
zrozumiteľnej, transparentnej a jasne označenej podobe pre spotrebiteľa. Podľa názoru súdu takto
vyznačené údaje, za stavu kedy došlo minimálne k zmene podmienok splácania úveru, naviac
rozdelené do dvoch dokumentov, nie sú jednoznačným uvedením predpokladov RPMN tak, ako to
vyžaduje vyššie cit judikatúra súdneho dvora. Uvedené jednoznačne vytvára pochybnosti o tom, kde
sú skutočne uvedené predpoklady pre výpočet RPMN úveru, ktorý bol reálne poskytnutý žalovanému,
pokiaľ jednoznačné identifikovanie konkrétnych predpokladov (C 677/23) výslovne z dvoch zmluvných
formulárov nevyplýva. Pokiaľ došlo k zmene podmienok splácania úveru a navýšeniu celkovej čiastky
úveru, mali byť v dodatku zo dňa 8.3.2021 jednoznačne, výslovne a zrozumiteľne uvedené v súhrne
všetky predpoklady pre výpočet RPMN a naviac aj samotná hodnota RPMN, aby bolo spotrebiteľovi
zrejmé, či k jej zmene došlo alebo nedošlo.
107. Za týchto okolností treba konštatovať, že predmetná spotrebiteľská zmluva v znení dodatku
z 8.3.2021 nespĺňa požiadavky vo vzťahu k povinnosti zakotvenej v § 9 odsek 2 písm. h)
zákona o spotrebiteľských úveroch, a to minimálne v podobe uvedenia všetkých predpokladov
použitých pre výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Takáto absencia špecifikácie všetkých
predpokladov použitých na výpočet RPMN nekorešponduje s rozsudkom Súdneho dvora Európskej
únie aplikovateľným v tejto veci sp. zn. C-677/23 z 23.01.2025, z ktorého vyplýva (v zmysle vyššie
uvedeného), že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia
byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám
identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Z tohto rozhodnutia Súdneho dvora i z citovaného
slovenského právneho predpisu taktiež vyplýva, že uvedenie len samotnej percentuálnej sadzby RPMN
nestačí. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že absencia špecifikácie predpokladov
použitých pre výpočet RPMN má dôsledok uvedený v § 11 odsek 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, teda pre nedodržanie § 9 odsek 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch sa predmetný
spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

108. Žalobca tak aj v prípade preukázania aktívnej vecnej legitimácie v konaní (čo sa mu nepodarilo,
ako to súd konštatoval vyššie a čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu), mohol
mať v danom prípade na základe predmetnej úverovej zmluvy najviac nárok na istinu úveru bez
úroku (spotrebiteľský úver je bez úrokov a bez poplatkov). Teda aj aj za týchto okolností by súd musel
zamietnuť žalobu žalobcu nad sumu 1358,94 eur (poskytnutý úver 5000,- eur po odpočítaní všetkých
úhrad žalovaným v sume 3641,06 eur).
109. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vychádzal zo skutočností a dôkazov žalobcom
predložených, pričom v súlade s § 154 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej
len ,,CSP“) prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Toto ustanovenie sa použije vo vzťahu k
dodávateľovi aj v spotrebiteľskej veci.
110. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
111. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
112. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
113. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
114. Žalobca bol v predmetnej veci v celom rozsahu neúspešný, nakoľko bola jeho žaloba zamietnutá.
Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní neúspešný, neprislúcha mu nárok na náhradu trov konania.
V plnom rozsahu tak bol v danej veci úspešný žalovaný, ktorý má nárok na náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 %, pričom tento náhradu trov konania požadoval, preto mu súd náhradu trov
konania priznal. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozhodnutia
115. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.