Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/113/2019 z 21. 11. 2023
Citácia: rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 21. novembra 2023, sp. zn. BA-1S/113/2019, ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200725.2
Správny súd v Bratislave | BA-1S/113/2019 | ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200725.2 | 2023-11-21 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/469d53b2-3f4c-4af7-9b8e-85e611ba5c43
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200725.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Správny súd v Bratislave
BA-1S/113/2019
1019200725
21. 11. 2023
JUDr. Lucia Tóth
ECLI:SK:SpSBA:2023:1019200725.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov
senátu JUDr. Ivany Rudinskej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: Tatranská
mliekareň a. s., so sídlom Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 654 363, právne zastúpený: Mgr.
Henrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100736030/2019 zo
dňa 26.03.2019, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
(okrem iných) za zdaňovacie obdobie október 2016, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej
kontroly č. 329075/2018 zo dňa 11.06.2018 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“). Protokol z daňovej
kontroly a výzva na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným boli doručené žalobcovi, ktorý sa k týmto
zisteniam vyjadril podaním zo dňa 07.08.2018.
2. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty rozhodnutím č. 102261983/2018 zo dňa 15.11.2018 (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„daňový poriadok“) žalobcovi určil rozdiel dane v sume XX XXX,XX eura, nadmerný odpočet dane
nepriznal v sume XX XXX,XX eura a vyrubil daň v sume XX XXX,XX eura za zdaňovacie obdobie október
2016.
3. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období október 2016
uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr za nákup tovaru „facélia vratičolistá - semeno
na siatie“ (ďalej len „facélia“) od tuzemského dodávateľa, a to spoločnosti HorseLand s. r. o., a že v rámci
daňovej kontroly zistil obchodovanie s predmetným tovarom v rámci reťazca spoločností HorseLand
s. r. o. – žalobca – ABERATO PARTNER, s. r. o. Žalobcom predložené doklady a dôkazy získané
Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty nepreukázali skutočnosť, že predmetom uskutočnených
obchodných transakcií bol vždy nový tovar. Doklady predložené jednotlivými účastníkmi predmetného
obchodu zastierali skutočný stav stavom formálno-právnym a navodzovali dojem legálne deklarovaných

obchodných transakcií. Reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov podľa deklarovaných dokladov
nebola preukázaná žalobcom ani jeho dodávateľom, ktorý vierohodne nepreukázal vznik daňovej
povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a teda žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle §
49 zákona o DPH.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie tvrdiac, že všetky obchodné transakcie
mal riadne zaevidované, tieto transakcie boli potvrdené štatutárnymi zástupcami spoločností, s ktorými
obchodoval ako aj príslušnými dokladmi. Mal za to, že preukázal naplnenie podmienok vzniku práva na
odpočítanie dane vyplývajúcich zo zákona o DPH. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty reálne
uskutočnenie obchodov nevyvrátil a ani žiadnym spôsobom nespochybnil a jeho závery uvádzané
v prvostupňovom rozhodnutí boli postavené len na domnienkach. Aj napriek skutočnosti, že žalobca
preukázal formálne aj reálne dodanie tovaru, Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na uvedené
skutočnosti svedčiace v jeho prospech neprihliadal a zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania
použil v jeho neprospech. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty v rozpore so základnými zásadami
správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie a v dôsledku
toho vec nesprávne právne posúdil. Argumentáciu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty o jeho
účasti na karuselovom obchode považoval žalobca za nedostatočnú a nepresvedčivú.
5. Žalovaný rozhodnutím č. 100736030/2019 zo dňa 26.03.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie konštatujúc, že žalobca
preukázal nadobudnutie tovaru facélia od spoločnosti HorseLand
s. r. o. iba
listinnými dôkazmi, ale dodanie tovaru v zmysle predložených faktúr od tejto spoločnosti nepreukázal.
Žalobca predložil Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty iba dôkazy formálnej povahy, ktoré by
vo všeobecnosti obstáli len za situácie, že obchodné transakcie by nevykazovali žiadne pochybnosti
u finančných orgánov. Keďže z dokazovania vyplynulo, že žalobca bol zapojený do reťazca spoločností,
ktoré deklarovali obchod s predmetným tovarom, pričom nebolo preukázané, že jednotlivé dodávky
predstavovali vždy nové dodávky tovaru, a že predmetom obchodovania nebol vždy ten istý tovar,
Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty mal oprávnené pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti
a pravdivosti dokladov, ktoré mu žalobca predložil a vyzýval žalobcu k preukázaniu toho, čo uvádzal
v daňovom priznaní. Doklady, ktoré žalobca predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo
možné jednoznačne použiť ako dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli
deklarované, ani ako dôkaz o tom, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené osobou uvedenou na
faktúrach.
II.
Žaloba
6. Žalobou zo dňa 10.05.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.05.2019, sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100736030/2019 zo dňa 26.03.2019
a rozhodnutia Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 102261983/2018 zo dňa 15.11.2018
(ďalej len „rozhodnutia finančných orgánov“), pričom navrhol, aby správny súd tieto rozhodnutia zrušil
a priznal mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
7. Žalobca namietal, že rozhodnutia finančných orgánov boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a pre nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu finančnými orgánmi bolo nedostatočné na riadne
posúdenie veci, že rozhodnutia finančných orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci
a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
8. Žalovaný ako odvolací orgán neprihliadol na námietku žalobcu ohľadom nesprávne vyhodnoteného
skutkového stavu veci, kedy Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty neprihliadal na všetko, čo
vykonaným dokazovaním vyšlo najavo. Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty žalobca vytkol,
že neprihliadol na výpoveď svedka A. B. C., ktorý bol poverený kontrolou pri nakládke a vykládke
tovaru a ktorý opísal podrobný priebeh manipulácie s tovarom. Podľa vyjadrenia A. B. C. tovar bol
jasne identifikovateľný. A. B. C. potvrdil, že išlo o slnečnicu, a že keď prišiel na kontrolu, v sklade sa
už nachádzal nový tovar.

9. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, že sa ani on
ani dodávateľ nezúčastnili pri vzájomnom fyzickom odovzdávaní alebo prevzatí tovaru. K prítomnosti
poverených osôb pri nakládke a vykládke tovaru sa vyjadril vo svojich predchádzajúcich podaniach.
Žalobca s poukazom na výpoveď svedka A. D. E. nesúhlasil ani so záverom Daňového úradu pre
vybrané daňové subjekty, že tovar nebol kontrolovaný, a že nebola zabezpečená jeho nezameniteľnosť.
10. Žalobcovi nebolo zrejmé, na základe ktorých konkrétnych skutočností vyvodil Daňový úrad pre
vybrané daňové subjekty záver, že tovar nemal byť vykladaný na deklarovanom mieste vykládky.
Rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty bolo v tejto časti nešpecifické, a teda
nepreskúmateľné.
11. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty spochybnil reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov,
avšak žiadnym spôsobom neprihliadal na skutočnosť, že CMR bol dokladom preukazujúcim reálne
uskutočnenie obchodov s poukazom na čl. 6, čl. 9 a čl. 12 dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej
cestnej nákladnej doprave. Tento dôkaz žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Z prepravných dokladov CMR
bolo zrejmé miesto a dátum vystavenia, odosielateľ, dopravca, miesto a dátum prevzatia zásielky, miesto
doručenia, príjemca, názov, druh a množstvo tovaru.
12. Žalobca namietal, že počas miestneho zisťovania u prepravných spoločností boli prítomným kladené
otázky, avšak on im nemohol klásť otázky, s čím sa žalovaný nevysporiadal. Finančné orgány sa tiež
odmietli zaoberať kontrolnými výkazmi dodávateľov žalobcu. Kontrolný výkaz, ako dokument obsahujúci
informácie o vymedzených dodávkach tovaru a služieb platiteľov dane na vstupe aj výstupe, pritom
predstavoval jedinečný zdroj informácií pre finančnú správu.
13. Žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie a odmietol vykonať navrhované dôkazy, ktoré mohli
mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu
namietal, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty nevypočul konateľa spoločnosti MERKANTIL s. r.
o. ani vodičov jednotlivých prepravných spoločností, ktoré vykonali prepravu. Dôvod nevykonania týchto
dôkazov navrhovaných žalobcom vo vyjadrení zo dňa 28.05.2018 Daňový úrad pre vybrané daňové
subjekty nešpecifikoval. Uvedenými návrhmi na doplnenie dokazovania sa Daňový úrad pre vybrané
daňové subjekty odmietol zaoberať. Ani žalovaný neuviedol, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu týchto
návrhov.
14. Podľa žalobcu vyjadrenie konateľa spoločnosti YETTI s. r. o., že bol fyzicky prítomný v cca 2 –
3 prípadoch pri odovzdaní tovaru, vyvracalo záver, že sa obchodní partneri a nimi poverené osoby
nezúčastňovali na vykládke a nakládke tovaru, a že túto náležite nekontrolovali.
15. Z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nebolo možné vyvodiť dôkazné
bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov.
Tieto skutočnosti nemohli tvoriť dôkazné bremeno žalobcu a z týchto skutočností žalobca ani nemohol
znášať dôkaznú núdzu. Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, podľa
ktorých nárok na odpočítanie dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná
predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevedel
alebo nemohol vedieť. Každá transakcia musela byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých
transakcií nemohol byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Žalovaný pochybenia
a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného
bremena na strane žalobcu. Finančné orgány nevzali do úvahy, že išlo o skutočnosť, na ktorú žalobca
nemal žiadny vplyv, a teda nemohol z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu.
16. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia tvrdiac, že ním bol ukrátený na svojich
právach a právom chránených záujmoch. Nebolo mu totiž umožnené byť prítomný na výsluchu konateľa
spoločnosti VM-STAVSPOL, s. r. o. ako svedka, pričom informácie získané výsluchom tohto svedka
boli využité v rámci zistení v protokole z daňovej kontroly. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty
postupoval pri výsluchu tohto svedka v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho bol tento dôkaz získaný
v rozpore s zákonom a nebolo možné ho použiť v daňovej kontrole.
17. K obchodnej spolupráci žalobca pristupoval s náležitou obozretnosťou a v dobrej viere.
Svojich priamych obchodných partnerov dlhodobo poznal a nemal ani najmenšiu pochybnosť o ich

dôveryhodnosti. Preverenie svojich obchodných partnerov popísal už v odpovediach na výzvy Daňového
úradu pre vybrané daňové subjekty.
18. Obchodné transakcie spadali pod rozsah predmetu činnosti žalobcu zapísaného v živnostenskom
registri. Samotná skutočnosť, že mohli byť, resp. boli porušené niektoré legislatívne požiadavky
ustanovené verejnoprávnymi predpismi ohľadne potravinového práva, mohlo mať za následok začatie
správneho konania voči kontrolovanému daňovému subjektu zo strany príslušných správnych orgánov,
avšak táto skutočnosť nespochybňovala a nevyvracala reálne dodanie tovaru.
19. Žalobca poukázal na odpoveď Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho
v Bratislave, podľa ktorej sprostredkovateľ nemusel mať vedomosť o konečnom spotrebiteľovi.
20. Žalobca uviedol, že pri preberaní tovaru boli viackrát osobne prítomní A. F. G. ako aj A. D. E., pričom
bolo technicky vylúčené, aby pri každom preberaní tovaru boli prítomní priamo zástupcovia daných
spoločností. Z tohto dôvodu preto ďalej preberali tovar prostredníctvom poverených osôb.
21. Skutočnosť, že spoločnosť D BAR s. r. o. nemala umiestnenú v čase dožiadania prevádzku na
uvedenej adrese nevylučuje, že nemala na tejto adrese umiestnené sídlo v čase vykonania predmetných
obchodov. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty mohol vypočuť majiteľa nehnuteľnosti, či dal súhlas
so zriadením sídla tejto spoločnosti. Neplnenie si povinností zo strany dodávateľov žalobcu nemohlo
byť pripisované na ťarchu žalobcu.
22. Žalobca uviedol, že nemal najmenší dôvod preverovať dodávateľov svojho dodávateľa a navyše na
uvedené nedisponoval ani zákonnými prostriedkami, nad rámec overenia, či sa subjekty nenachádzali
v zozname dlžníkov finančnej správy, čo aj urobil. Opätovne poukázal na skutočnosť, že Daňový úrad
pre vybrané daňové subjekty pripísal v neprospech žalobcu to, že subdodávatelia jeho dodávateľa si
nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce im zo zákona, na ktorých plnenie žalobca nemal žiadny vplyv
a dosah.
23. Žalobca tiež poukázal na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie k problematike
daňového podvodu s poukazom na to, že dôkazné bremeno v prípade podvodu zaťažuje finančné
orgány, a tiež s poukazom na podmienky zamietnutia nároku na odpočítanie dane z dôvodu, že došlo
k podvodu.
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
24. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.08.2019 navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznať konštatujúc, že posúdenie skutkového stavu a prijaté závery boli vecne
správne. Postup Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty ako ani žalovaného nebol v rozpore
s platnými právnymi predpismi a ani neboli porušené práva žalobcu.
25. K žalobným bodom žalovaný uviedol, že sú zhodné s odvolacími námietkami uvedenými v odvolaní
žalobcu, so všetkými týmito námietkami sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Nad
rámec odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že jednou zo základných zásad daňového
konania bola zásada zákonnosti.
26. Žalobca síce Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty predložil v priebehu výkonu daňovej
kontroly formálne bezchybné doklady o nákupe tovaru od tuzemského dodávateľa a o jeho následnom
predaji odberateľovi, tieto však neboli dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené
tak, ako boli žalobcom deklarované. Doklady predložené jednotlivými účastníkmi v rámci reťazového
obchodu zastierali skutočný stav stavom formálno-právnym a navodzovali dojem legálne deklarovaných
obchodných prípadov v jednotlivých častiach reťazca. Predloženie faktúr od tuzemských dodávateľov
s formálne splnenými náležitosťami podľa ustanovenia § 71 zákona o DPH nezakladalo podmienku
možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z týchto faktúr. Zákonné podmienky vzniku práva
na odpočítanie dane nespočívali len vo formálnej deklarácii a v predložení dokladov s predpísaným
obsahom. Splnenie formálnej stránky (faktúra) bolo síce jednou z podmienok vzniku práva na
odpočítanie dane, tieto doklady však museli byť odrazom reálneho plnenia od iného platiteľa. Predložené

faktúry od dodávateľov uvedených v napadnutom rozhodnutí podľa žalovaného nepreukazovali vznik
práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
27. Žalobca mal venovať náležitú pozornosť a pristupovať s náležitou odbornou starostlivosťou úmernou
vnímanému riziku, pokiaľ ide o integritu svojich dodávateľov, ako aj realizovaných dodávateľských
reťazcov. Bolo povinnosťou riadneho, starostlivého hospodára zistiť, akú formu kontroly (preverovania)
bolo potrebné vykonávať a či následne uskutočniť takéto transakcie s ohľadom na výsledky týchto
preverovaní (kontrol). Pri preukazovaní ekonomickej opodstatnenosti obchodných transakcií bolo
potrebné poukázať nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale
aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti
bolo to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musel mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu
činností, ktorými podnikateľ napĺňal jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činil. Ak takéto vedomosti evidentne obchodnej
spoločnosti chýbali, potom išlo o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíval v zmysle § 264 Obchodného
zákonníka právnu ochranu. Pochybnosti Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty o pravdivosti
údajov uvádzaných žalobcom boli tak v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 daňového poriadku
oprávnené. Zároveň v zmysle § 135a Obchodného zákonníka konatelia boli povinní vykonávať svoju
pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.
V zmysle Obchodného zákonníka (§ 135a, § 194) bol žalobca pri výkone svojho podnikania povinný
postupovať s odbornou starostlivosťou, t. j. konať so „starostlivosťou riadneho hospodára“. Žalobca bol
tiež povinný zaobstarať si dostupné informácie pre účely svojich rozhodnutí, dodržiavať pritom bežný
štandard obchodnej opatrnosti a minimalizácie rizika a pristupovať k výkonu svojho práva na podnikanie
dostatočne obozretne a zodpovedne. Bolo prirodzené, že ak tak neučinil a neprijal všetky opatrenia na
zabezpečenie toho, aby sa nezúčastnil plnení poznačených podvodom, musel niesť následky svojho
konania a prijatých rozhodnutí. Žalobca pri daňovej kontrole žiadnym spôsobom nepreukázal, že prijal
všetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho dôvodne požadovať na zabezpečenie, že jeho zdaniteľné
obchody nebudú poznačené podvodom.
28. Žalobca mohol vedieť, že uvedené obchodné transakcie by mohli byť poznačené podvodom a bol
to práve žalobca, kto získal z celého reťazca dodaní finančný prospech. Napriek tomu nevenoval
dostatočnú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného
správania obchodných partnerov nevznikali pochybnosti o tom, že o podvode vedel, alebo so zreteľom
ku všetkým okolnostiam vedieť mohol. Žalobca nepreukázal konanie v dobrej viere a v zmysle platnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ sa nemohol dovolávať svojho nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty z dodávateľských faktúr od dodávateľa.
29. Bol to žalobca, kto deklaroval oslobodené dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ a do
účtovníctva a záznamov vedených pre účely dane z pridanej hodnoty zahrnul faktúry od tuzemského
platiteľa. Na základe uvedených skutočností si optimalizoval daňovú povinnosť, čo podľa podaného
daňového priznania dane z pridanej hodnoty dosiahol uplatnením odpočítania dane na vstupe
z deklarovaných nákupov tovaru z faktúry od tuzemského dodávateľa a deklarovaním dodania tohto
tovaru do iného členského štátu.
IV.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov
30. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne
výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Trnave a Nitre na Správny súd v Bratislave vo
všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/113/2019 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej
vety podľa Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 účinného od
01.06.2023 náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp.
zn. BA-1S/113/2019.
31. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom
do 30.06.2023 (ďalej aj ako „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o
zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal napadnuté rozhodnutie

žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli
splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie
pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.11.2023 (§ 137 ods. 4 SSP).
32. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v
znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
33. Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy
a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,
opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde.
34. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
35. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
36. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
37. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
38. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
39. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c)
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
40. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
41. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
42. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

43. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
44. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
45. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
46. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
47. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri
odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ
uvedený ako príjemca alebo dovozca.
48. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov
o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2016. Úlohou
správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok
posúdiť, či finančné orgány pri vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi postupovali
v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.
49. Správny súd v prvom rade uvádza, že právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, ktorú
majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb,
ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty
(napr. rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 zo dňa 21.6.2012, Mahagében a Dávid; vo
veci C-285/11 zo dňa 6.12.2012, Bonik; vo veci C-18/13 zo dňa 13.2.2014, Maks Pen). I keď právo
zdaniteľných osôb na odpočítanie dane predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému
dane z pridanej hodnoty, môže byť obmedzené, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nepreukáže
splnenie hmotnoprávnych podmienok (alebo formálnych podmienok) pre priznanie práva na odpočítanie
dane alebo ak došlo k daňovému podvodu, či k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa
26.10.2022 a sp. zn. 6Sžfk/41/2021 zo dňa 30.03.2023).
50. Z obsahu rozhodnutí finančných orgánov bolo možné (aj napriek zdanlivému zmätku v tom, ktorý z
dôvodov podľa predchádzajúceho odseku viedol v preskúmavanej veci k zamietnutiu nároku žalobcu na
odpočítanie dane) ustáliť, že finančné orgány spochybnili reálnosť žalobcom deklarovaných obchodných
transakcií, keď konštatovali, že reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov podľa deklarovaných
dokladov nebola preukázaná žalobcom ani jeho dodávateľom (s. 31 prvostupňového rozhodnutia),
a teda nárok žalobcu na odpočítanie dane zamietli z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych
podmienok. Aj žalovaný výslovne konštatoval, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie odvolaním
napadnutého rozhodnutia boli závery Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty o nepreukázaní
nároku na odpočítanie dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH (s. 9 napadnutého rozhodnutia). Správny súd sa preto, v medziach vznesených
žalobných bodov, primárne zameral na preskúmanie udržateľnosti tohto záveru. Správny súd zároveň
poznamenáva, že samotný zdanlivý zmätok v dôvodoch zamietnutia nároku na odpočítanie dane
uvádzaných v rozhodnutiach finančných orgánov nemôže viesť k ich zrušeniu, pokiaľ je napriek
uvedenej skutočnosti možné ustáliť dôvod zamietnutia nároku na odpočítanie dane. Tento záver vyplýva
z rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/66/2022 zo dňa 28.04.2023 a sp. zn. 4Sfk/119/2022
zo dňa 14.06.2023).

51. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočítanie dane sa v zmysle zákona o DPH
rozumejú: existencia zdaniteľného plnenia (i), jeho dodanie zdaniteľnou osobou (ii) a použitie dodaných
tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti (iii). Právo na odpočítanie
dane pritom vzniká príjemcovi plnenia pri kumulatívnom splnení týchto podmienok. V prípade, že čo i len
jedna z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane nie je
splnená, s tým, že dôkazné bremeno (ohľadne ich splnenia) je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie
dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.
52. Zatiaľ čo nepreukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie
dane je dôvodom pre odopretie tohto práva, v prípade formálnych podmienok tomu tak bez ďalšieho
nie je. Nedostatky v naplnení formálnych podmienok nemôžu automaticky viesť k odopretiu práva
na odpočítanie dane v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na
odpočítanie dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-101/16 zo dňa 19.10.2017, SC
Paper Consult SRL, bod 41; vo veci C-281/20 zo dňa 11.11.2021, Ferimet SL, bod 33; vo veci C-518/14
zo dňa 15.09.2016, Senatex GmbH, bod 38; vo veci C-154/20 zo dňa 09.12.2021, Kemwater ProChemie
s.r.o., bod 29 ).
53. Preukazovanie práva na odpočítanie dane vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok
stanovených zákonom o DPH a taktiež je naviazané na procesnoprávne podmienky zakotvené v
daňovom poriadku. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol.
Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb teda vyplýva z daňového
poriadku ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. V zásade platí, že daňový subjekt ako
podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup,
mal by sa vo vlastnom záujme snažiť získavať dôkazy v reálnom čase uskutočňovania obchodu o tom,
že obchod bol uskutočnený, aby v budúcnosti nemohli vzniknúť pochybnosti o jeho realizácii a aby
pri preukazovaní jeho realizácie uniesol dôkazné bremeno voči správcovi dane (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/1/2020 zo dňa 16.12.2021).
54. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového
subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet
dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý
v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej
existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení
je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní materiálnej existencie zdaniteľného
plnenia je pochopiteľne významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
55. Na uplatnenie práva na odpočítanie dane nestačí, ak tovar ako taký existuje. Pre vznik práva
na odpočítanie dane je nevyhnutné preukázať aj materiálne dodanie tovaru, t. j. reálne dodanie
tovaru musí zodpovedať fakturačnému toku. Inými slovami, pokiaľ si určitá osoba uplatňuje nárok
na odpočítanie dane, musí byť schopná preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené
(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/28/2021 zo dňa 27.09.2023).
Obchodné transakcie však nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou,
zmluvou). Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku relevantných
pochybností finančných orgánov preukazuje daňový subjekt. Predloženie faktúr nepostačuje, pretože
„ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je
potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím
a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj
odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie
považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz ... “ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/18/2019
zo dňa 4.2.2020).
56. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa zisťovania a ustálenia rozhodujúcich skutočností,
resp. skutkového stavu, správny súd uvádza, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové
subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo
vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Platí pritom, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť
sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne

vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné
bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly
a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať
a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na odpočítanie
dane.
57. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie
vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. V daňovom konaní sa
uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, ktoré ale nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a
nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností.
58. Nepochybne správca dane nie je pri dokazovaní v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku viazaný iba
návrhmi daňového subjektu, avšak je potrebné zdôrazniť, že je prvotne povinnosťou daňového subjektu
preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ktoré je povinný uvádzať v daňovom
priznaní a skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní. Na povinnosť
uniesť vlastné dôkazné bremeno nemožno rezignovať jednoduchým odkazom na povinnosti správcu
dane pri dokazovaní. Je zásadne vecou daňového subjektu, aby zvolil vhodné dôkazné prostriedky,
ktorými sa má preukázať splnenie podmienok pre odpočítanie dane, správca dane súladne s § 24 ods.
4 daňového poriadku nepredpisuje druh dôkazných prostriedkov. Bolo povinnosťou žalobcu dôkazy,
ktorých vykonanie navrhuje, vymedziť dostatočne jasne a presne, aby následne bolo možné vyhodnotiť,
či vykonanie navrhnutého dôkazu môže mať vplyv na zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy
daní a či sa tento dôkaz vykoná. Pokiaľ žalobca v konaní pred správcom dane dôsledne nesplnil svoje
povinnosti vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 daňového poriadku, nie je na mieste námietka, že správca dane
mu neumožnil realizovať jeho procesné práva.
59. Keďže jednou z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane je
materiálna existencia zdaniteľného plnenia, a teda preukázanie toho, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené, finančné orgány postupovali v súlade s relevantnou právnou úpravou, ak preverovali
reálnosť žalobcom deklarovaných obchodných transakcií a v rámci svojho dôkazného bremena
preverovali žalobcom deklarované skutočnosti. Finančné orgány správne vyžadovali od žalobcu
predloženie dôkazov o reálnom dodaní tovaru (facélie), a to nielen faktúr, kúpnej zmluvy, objednávok,
dodacích listov a CMR, keďže tieto preukazujú len formálnu stránku obchodného vzťahu, nie aj jeho
materiálnu časť (reálne dodanie nového tovaru). Svoje skutkové zistenia vyplývajúce z preverovania
žalobcom deklarovaných skutočností finančné orgány uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí, pričom
je zrejmé, že vo veci vykonali rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia a objasnenia skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane.
60. Z predložených faktúr vystavených spoločnosťou HorseLand s. r. o. vyplýva, že v zdaňovacom
období október 2016 mal byť predmetnný tovar (facélia) dodávaný uvedenou spoločnosťou žalobcovi
vždy v tej istej sume XX XXX,XX eura (11x), čomu zodpovedalo aj rovnaké množstvo tovaru. Spoločnosť
HorseLand s. r. o., keďže s Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty nekomunikovala, nepotvrdila
skutočnosti deklarované prostredníctvom žalobcom predložených dokladov.
61. Finančné orgány preverením kontrolných výkazov spoločnosti HorseLand s. r. o. za zdaňovacie
obdobie október 2016 zistili, že táto spoločnosť nadobudla predmetný tovar (facéliu) od spoločnosti
Vallia s. r. o., ktorá takisto nekomunikovala s Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty, a ktorá
vznikla len krátko predtým, ako mali byť uskutočnené žalobcom deklarované obchody, a to 09.03.2016.
Z kontrolných výkazov spoločnosti Vallia s. r. o. za zdaňovacie obdobie október 2016 finančné orgány
zistili, že táto spoločnosť nadobudla predmetný tovar od spoločnosti Dynamik Team s. r. o.
62. O spoločnosti ABERATO PARTNER s. r. o., ktorej žalobca podľa predložených dokladov predal
predmetný tovar (facéliu) nakúpený od spoločnosti HorseLand s. r. o., finančné orgány na základe
medzinárodnej výmeny daňových informácií zistili, že je vo svojom sídle nekontaktná, a že jej sídlo
je virtuálne. Na písomnú, riadne doručenú výzvu na predloženie dokladov súvisiacich s predmetnými

obchodmi a poskytnutie konkrétnych informácií, zo spoločnosti ABERATO PARTNER s. r. o. nikto
nereagoval.
63. Spoločnosť ABERATO PARTNER s. r. o. predmetný tovar (facéliu) podľa zistení finančných orgánov
predala späť na územie Slovenskej republiky spoločnosti Speed-Line Transport s. r. o., od ktorej (podľa
informácií od českej daňovej správy získaných v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií)
neprijala žiadne platby.
64. O spoločnosti Speed-Line Transport s. r. o. finančné orgány zistili, že na adrese jej sídla sa nachádzal
prázdny pozemok. Obec Pastovce listom zo dňa 14.10.2016 oznámila, že spoločnosť Speed-Line
Transport s. r. o. nebola na adrese so súpisným číslom XX prihlásená, ani nemala v tejto obci sídlo,
resp. umiestnenú prevádzku. Z podaného daňového priznania tejto spoločnosti k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie október 2016 finančné orgány zistili, že v daňovom priznaní uviedla výlučne
hodnotu nadobudnutia tovaru v tuzemsku, rovnakú hodnotu odpočítania dane a zároveň nulovú hodnotu
daňovej povinnosti, resp. nadmerného odpočtu.
65. Z administratívneho spisu je teda zrejmé, že s predmetným tovarom (facéliou) malo byť obchodované
v reťazci spoločností Dynamik Team s. r. o. – Vallia s. r. o. – HorseLand s. r. o. – žalobca – ABERATO
PARTNER s. r. o. – Speed-Line Transport s. r. o. V samotnom reťazci spoločností Dynamik Team s. r.
o. – Vallia s. r. o. – HorseLand s. r. o. – žalobca nebolo preukázané, že by došlo k dodaniu vždy nového
tovaru.
66. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že konateľka dodávateľa žalobcu, spoločnosti HorseLand
s. r. o., H. I., a konateľ odberateľa žalobcu, spoločnosti ABERATO PARTNER s. r. o., J. H., boli
personálne prepojení v spoločnosti EURO FAKTORING s. r. o. Žalobcu v obchodných vzťahoch s jeho
dodávateľom (spoločnosťou HorseLand s. r. o.) ako aj odberateľom (spoločnosťou ABERATO PARTNER
s. r. o.) zastupoval A. F. G.. Je málo pravdepodobné, že by sa navzájom nespomenuli.
67. Z dokazovania vykonaného finančnými orgánmi vyplýva personálne prepojenie dodávateľa žalobcu
(spoločnosti HorseLand s. r. o.) a českého odberateľa žalobcu (spoločnosti ABERATO PARTNER s. r.
o.), a to v osobách konateľov týchto spoločností, pričom vstup tretieho článku, a to žalobcu, medzi tieto
spoločnosti racionálne nebol vysvetlený z pohľadu ekonomickej výhody. Inými slovami, vznikajú dôvodné
pochybnosti, prečo personálne prepojené spoločnosti nemohli obchodovať medzi sebou priamo a
vyžadovali vo svojom obchodnom vzťahu ešte vstup tretieho subjektu (žalobcu).
68. Žalobcovi možno vytknúť aj nedostatok opatrnosti a odbornej starostlivosti (§ 135a, § 194
Obchodného zákonníka) pri výbere obchodného partnera (spoločnosti HorseLand s. r. o.), s ktorým
obchodne spolupracoval. Z administratívneho spisu vyplýva, že všetky spoločnosti, okrem žalobcu,
zapojené v reťazci spoločností obchodujúcich s predmetným tovarom (facéliou) boli nekontaktné,
nekomunikovali so správcom dane a nepreukazovali reálne dodanie tovaru, sídlili na virtuálnych
adresách alebo na prázdnom pozemku bez prevádzky. Ak aj žalobca tvrdí, že mal od svojich dlhodobých
partnerov pozitívne referencie na dodávateľa, spoločnosť HorseLand s. r. o., nevyplýva z toho, žeby
sa zaujímal napríklad o konateľku tejto spoločnosti H. I. a napokon aj svojho odberateľa, spoločnosť
ABERATO PARTNER s. r. o., a konateľa tejto spoločnosti J. H.. Žalobca sa nezaoberal tým, od koho
má jeho dodávateľ tovar, či je schopný ho vypestovať, vyprodukovať a zaručiť sa za jeho originalitu,
resp. dodávateľov. Žalobca teda nevynaložil dostatočnú starostlivosť na preverenie svojho zmluvného
partnera, jeho reputáciu na trhu a následky svojho konania spočívajúce v pochybnostiach, kto, kedy a
ako tovar dodal a nadobudol, musí znášať sám (napr. rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach
C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33; rozsudky zo dňa
27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa
21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25).
69. Pokiaľ ide o samotného A. F. G., z administratívneho spisu vyplýva, že vykonával činnosti priamo
súvisiace so žalobcom deklarovaným nákupom tovaru (facélie) od spoločnosti HorseLand s. r. o.
a následným predajom tohto tovaru spoločnosti ABERATO PARTNER s. r. o. Uvedené činnosti vykonával
A. F. G. bez priameho právneho vzťahu so žalobcom na základe mandátnej zmluvy, ktorú ako konateľ
spoločnosti DALIJA s. r. o. uzatvoril so spoločnosťou Cosmos Transport, s. r. o. Konateľom spoločnosti
DALIJA s. r. o. pritom od 27.02.2015 bol K. C. E., ktorý bol zároveň členom predstavenstva žalobcu.

K otázke, aký mala spoločnosť Cosmos Transport, s. r. o. prospech z vykonávaných činností a od koho,
sa A. F. G. vyjadriť nevedel, ako to vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101914010/2018 zo
dňa 27.09.2018.
70. Pochybnosti o skutočnostiach deklarovaných žalobcom vyvoláva aj vyjadrenie jeho samotného
o tom, že tovar sa (v závislosti od toho-ktorého zdaňovacieho obdobia) preberal na základe telefonickej
alebo e-mailovej komunikácie s konateľmi dodávateľských spoločností alebo so zriadencami skladov
a bol uskladnený v príslušných skladoch, s prevádzkovateľom ktorých žalobca nemal zmluvné
vzťahy. Pochybnosti vyvoláva tiež vyjadrenie žalobcu, že za neho mali byť pri preberaní príslušného
tovaru prítomné „iba“ poverené spoločnosti, a to (v závislosti od toho-ktorého zdaňovacieho obdobia)
spoločnosť VM-Stavspol, SUN GROUP ŠPED s. r. o., Cargofleet s. r .o., resp. Cosmos trading s. r. o.
a ich vodiči. Uvedené vyjadrenia obsahuje odpoveď žalobcu na otázky č. 21 až č. 23 v jeho podaní zo
dňa 17.07.2017 označenom ako „Písomné vyjadrenie k otázkam na základe výzvy vyššie uvedeného
správcu dane na predloženie dokladov zo dňa 27.6.2017, č. 101434389/2017“.
71. Na základe zistenia, že žalobca si neoveroval kvalitu a množstvo tovaru v zmysle špecifikácie
tovaru na dokumentoch, ktoré boli súčasťou zmluvy, nezúčastňoval sa na fyzickom odovzdaní/
prevzatí tovaru, vznikla u Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty pochybnosť o skutočnostiach
deklarovaných žalobcom o tom, že predmetné obchodné transakcie boli uskutočnené spôsobom
uvedeným na predložených dokladoch. Tieto ako aj ďalšie okolnosti, resp. zistenia vyvolávajúce
pochybnosti o skutočnostiach deklarovaných žalobcom Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty
riadne oznámil žalobcovi listom zo dňa 24.04.2018 označeným ako „Oboznámenie daňového subjektu
so zistenými skutočnosťami v priebehu daňovej kontroly“. Následne bolo na žalobcovi, aby dôvodné
pochybnosti Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty odstránil, čo sa mu však nielen podľa
finančných orgánov, ale ani podľa správneho súdu nepodarilo.
72. Správnemu súdu po preskúmaní rozhodnutí finančných orgánov a konania, ktoré predchádzalo
ich vydaniu, v medziach žalobných námietok, nezostávalo iné, ako konštatovať, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o preukázaní svojho nároku na odpočítanie dane tak, ako to vyžaduje § 49 ods. 1 a
ods. 2 a § 51 zákona o DPH.
73. Ako neopodstatnenú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, že správca dane nezohľadnil
výpoveď svedka A. B. C., ktorý mal byť poverený kontrolou pri nakládke a vykládke tovaru, a mal
potvrdiť, že išlo o slnečnicu. Predmetom deklarovaného zdaniteľného obchodu v októbri 2016 však
nebola slnečnica, ale facélia. Výpoveď svedka A. B. C. je preto pre posúdenie predmetnej právnej veci
nepoužiteľná a finančné orgány správne na výpoveď tohto svedka neprihliadli.
74. Pokiaľ žalobca namietal, že finančné orgány sa odmietli zaoberať jeho vyjadreniami k prítomnosti
poverených osôb pri nakládke a vykládke predmetného tovaru, správny súd uvádza, že táto námietka
nezodpovedá obsahu rozhodnutí finančných orgánov. Z obsahu rozhodnutí finančných orgánov totiž
vyplýva, že tie sa k uvedenej otázke vyjadrovali a to v kontexte výsluchu A. F. G. ako aj v kontexte
vyjadrenia žalobcu, že pri preberaní príslušného tovaru mali byť prítomné poverené spoločnosti
a ich vodiči. Správny súd zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie nemožno vnímať izolovane, ale je
potrebné ho vnímať v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím a jeho obsahom. Vyjadrenie žalovaného
k námietkam žalobcu ohľadom skutočností týkajúcich sa nakládky a vykládky predmetného tovaru
v napadnutom rozhodnutí je teda potrebné vnímať v spojitosti s vyjadreniami Daňového úradu pre
vybrané daňové subjekty uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí.
75. K poukazu žalobcu na výpoveď svedka A. D. E. správny súd uvádza, že táto výpoveď sa týka
obchodného vzťahu žalobcu so spoločnosťou YETTI s. r. o., a je teda vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu
október 2016 bez právneho významu.
76. S tvrdením žalobcu, že úkony na miestnom zisťovaní nemôžu nahradiť inštitút výsluchu svedka
v daňovom konaní, a to so všetkými právami kontrolovaného subjektu, sa správny súd stotožnil. Miestne
zisťovanie je vyhľadávacia činnosť správcu dane, v ktorej správca dane vyhľadáva dôkazy, preveruje
a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní a o ktorej zamestnanec správcu dane spíše
zápisnicu, pričom vychádza z účtovných záznamov a informácií zachytených v písomnej podobe alebo
na nosičoch dát. Správca dane musí dbať na účel jednotlivých procesných inštitútov a neobchádzať ich

spôsobom, ktorý by mu uľahčil priebeh dokazovania. Hoci toto pochybenie – „výsluch“ fyzickej osoby
na miestnom zisťovaní bez prítomnosti a možnosti kontrolovaného subjektu klásť mu otázky možno
považovať za vadu daňového konania, toto pochybenie nemalo zásadný vplyv na závery daňových
orgánov, keďže nemalo potenciál priviesť žalobcovi lepšiu pozíciu a súčasne uvedené správny súd
nepovažoval za podstatnú vadu spĺňajúcu definíciu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
77. Ohľadom námietok žalobcu týkajúcich sa miestneho zisťovania správny súd tiež uvádza, že na
posúdenie otázky, či išlo v danom prípade o miestne zisťovanie alebo o výsluch svedka, je nutné
vychádzať predovšetkým z rozsahu a obsahu skutočností zisťovaných dožiadaným správcom dane.
Z obsahu predmetnej zápisnice o miestnom zisťovaní a súčasne s prihliadnutím na § 39 ods. 1
daňového poriadku je pre správny súd zrejmé, že konateľ spoločnosti SUN GROUP ŠPED s. r.
o. a splnomocnený zástupca spoločnosti Cargofleet s. r. o. odpovedali na otázky zamerané na
preverenie skutočností týkajúcich sa zdaniteľných obchodov, ktorých hodnovernosť Daňový úrad pre
vybrané daňové subjekty spochybnil. Tento postup potom prestúpil medze naznačené zákonodarcom
v jednotlivých ustanoveniach § 38 daňového poriadku, keďže pojem „potrebné vysvetlenie“ je nutné
vykladať najmä v medziach uvedených v spomenutých ustanoveniach § 38 daňového poriadku (postup
správcu dane pri vykonávaní miestneho zisťovania sa má sústrediť najmä na zisťovanie informácií ako
je organizačný chod daňového subjektu alebo inej osoby, u ktorej sa vykonáva miestne zisťovanie,
vykonať obhliadku, vyhotoviť kópie dokladov, zapožičať hmotné veci, vykonať fotodokumentáciu,
atď.). Podľa § 39 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť
zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na
účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia. Hoci správny súd
nespochybňuje oprávnenie správcu dane požiadať o vykonanie miestneho zisťovania, a toto je v zmysle
§ 37 ods. 2 daňového poriadku zamerané na vyhľadávanie dôkazov, preverenie a zisťovanie skutočnosti,
ktoré sú potrebné na účely správy daní, tak v časti miestneho zisťovania, kedy sa má fyzická osoba
pri správe daní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa preverenia splnenia hmotno-právnych,
procesných a účtovných podmienok zdaniteľného obchodu v zmysle zákona o DPH, ide o výsluch
svedka (obdobne napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/34/2012 zo dňa 20.06.2012). Iba
takýto postup umožňuje vylúčiť neistotu daňového subjektu, že správca dane prostredníctvom otázok
položených v jeho neprítomnosti neporušil zásadu zakotvenú v § 3 ods. 1 veta prvá v spojení s § 24 ods.
2 (najúplnejšie zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy daní) daňového poriadku a súčasne,
že správca dane sa pri výsluchoch predmetných osôb nezameral len na tie skutočnosti, ktoré mohli byť
vykladané v neprospech daňového subjektu, pričom na skutočnosti, ktoré naopak mohli uskutočnenie
zdaniteľných obchodov potvrdiť, sa nebude pýtať. Námietky žalobcu ohľadom miestneho zisťovania boli
síce dôvodné, ale v predmetnej veci neboli spôsobilé s poukazom na výsledky dokazovania zvrátiť záver
finančných orgánov. K rovnakému záveru v skutkovo a právne obdobnej veci identických účastníkov
konania, ktorá sa týkala toho istého dodávateľa (spoločnosti HorseLand s. r. o.), dospel aj Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžfk/27/2020 zo dňa 03.08.2022).
78. Námietka žalobcu, že finančné orgány sa odmietli zaoberať kontrolnými výkazmi jeho dodávateľov,
nebola dôvodná. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že finančné orgány, ako to už bolo
uvedené, sa oboznámili s kontrolným výkazom spoločnosti HorseLand s. r. o. ako aj kontrolným výkazom
spoločnosti Vallia s. r. o.
79. Argumentácia žalobcu týkajúca sa preverenia prepravy u subjektu VM – STAVSPOL, s. r. o.
a vypočutia konateľa tejto spoločnosti bola pre posúdenie predmetnej veci taktiež bez právneho
významu, keďže sa týka iného zdaňovacieho obdobia a nadobudnutia tovaru od spoločnosti RANIM s.
r. o. a nie od spoločnosti HorseLand s. r. o. Prepravu tovaru (facélie) v zdaňovacom období október
2016 mali v rámci obchodnej transakcie medi žalobcom a spoločnosťou ABERATO PARTNER s. r. o.
vykonať iné spoločnosti ako VM – STAVSPOL, s. r. o. Námietka žalobcu preto nemá pre posúdenie
preskúmavanej právnej veci význam.
80. Námietky žalobcu týkajúce sa vyjadrení konateľa spoločnosti YETTI s. r. o., či spoločnosti D BAR,
s. r. o. bola pre posúdenie preskúmavanej právnej veci bez právneho významu, keďže tieto spoločnosti
vystupovali v obchodných reťazcoch, ktorých súčasťou bol aj žalobca, v iných zdaňovacích obdobiach.

81. Pokiaľ žalobca namietal, že na kŕmnu vtáčiu zmes sa nevzťahuje nariadenie ES
č.
183/2005, správny súd uvádza, že predmetom tohto konania bolo dodanie iného tovaru, a to facélie, a
nie kŕmnej vtáčej zmesi. Preto je aj táto námietka žalobcu v preskúmavanej právnej veci bez právneho
významu.
82. Správny súd za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalobcu, že pochybenia a neplnenie si povinností
na strane iných daňových subjektov vyhodnotili finančné orgány ako neunesenie dôkazného bremena
na jeho strane. Správnemu súdu je známe a nijako ani nespochybňuje, že daňový subjekt nie je
možné pripraviť o nárok na odpočítanie dane len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry
ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov, či odberateľov. O takýto prípad však v preskúmavanej právnej
veci nejde. Dôvodné pochybnosti o skutočnostiach deklarovaných žalobcom totiž vyvolávajú okolnosti
na strane samotného žalobcu. Takýmito okolnosťami sú napríklad žalobcom tvrdené uskladnenie
nakúpeného tovaru v sklade bez zmluvného vzťahu s prevádzkovateľom príslušného skladu a spôsob
overovania kvality a množstva nakupovaného tovaru (facélie) v zmysle špecifikácie tohto tovaru na
dokumentoch. Pochybnosti ohľadom preberania predmetného tovaru neodstránila ani výpoveď A. F. G.,
ktorý ohľadne kontroly množstva preberaného tovaru (a teda aj facélie, t. j. semena na siatie), uviedol, že
túto vykonal iba vizuálnou kontrolou, čo vzhľadom na charakter preberaného tovaru nemožno považovať
za riadny spôsob preverenia jeho množstva. Výpoveď A. F. G. nepotvrdila ani riadne označenie tovaru
nakupovaného od spoločnosti HorseLand s. r. o., keďže ten na otázku, či sa nachádzala etiketa na
jednotlivých baleniach tovaru uviedol, že v niektorých prípadoch áno, ale vzhľadom na odstup času
sa už presne nepamätal. Z obsahu administratívneho spisu pritom vyplývajú pochybnosti vo vzťahu
k svedeckej výpovedi A. F. G., ktoré Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty uviedol v prvostupňovom
rozhodnutí (s. 15 – 16). Tieto pochybnosti vyplývajú okrem iných zo skutočnosti, že žalobca po prvý
raz ako osobu poverenú na jeho zastupovanie na základe mandátnej zmluvy v predmetných vzťahoch
označil A. F. G. až vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. V podaniach žalobcu zo dňa 17.07.2017
a zo dňa 15.08.2017 sa síce skutočne spomínalo meno A. F. G., ale nie ako osoby, ktorá by bola
priamo prítomná pri nakládke tovaru. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca, pokiaľ si mienil uplatniť
nárok na odpočítanie dane, sa mal snažiť vo vlastnom záujme už v reálnom čase uskutočňovania
jednotlivých obchodov so spoločnosťou HorseLand s. r. o. a spoločnosťou ABERATO PARTNER s. r. o.
získavať dôkazy o tom, že predmetné obchody boli naozaj uskutočnené, a tieto dôkazy mal následne
riadne predložiť finančným orgánom. Pochybnosti o tvrdeniach deklarovaných žalobcom vyvolávali aj
ďalšie skutočnosti ako napríklad vstup žalobcu ako tretieho článku do obchodného vzťahu personálne
prepojených obchodných spoločností bez racionálneho vysvetlenia takéhoto postupu z pohľadu
ekonomickej výhody pre tieto spoločnosti. Jednotlivé zistenia finančných orgánov v ich vzájomných
súvislostiach nevyhnutne museli viesť k záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadne
preukázania uskutočnenia deklarovaných obchodných transakcií, od ktorých odvodzoval vznik nároku
na odpočítanie dane. Skutočnosť, že žalobca sa nestotožnil s hodnotením dôkazov zo strany finančných
orgánov v ich vzájomných súvislostiach, ktoré viedlo k záveru, že žalobcovi nebolo priznané právo na
odpočítanie dane, neznamená, že došlo k porušeniu jeho verejných subjektívnych práv a rozhodnutia
finančných orgánov sú nezákonné. Nezákonnosť rozhodnutí finančných orgánov nespôsobuje ani to, že
nie sú odôvodnené podľa predstáv žalobcu.
83. Nemožno opomenúť, že daňová kontrola bola u žalobcu vedená za zdaňovacie obdobia, a to marec
2016 až december 2016 a bol o nej vyhotovený jeden protokol. Tento jeden protokol je podkladom
pre desať rozhodnutí (za každé zdaňovacie obdobie jedna séria prvostupňových a druhostupňových
rozhodnutí) a nachádzajú sa v ňom zistenia pre každé jednotlivé zdaňovacie obdobie. Je potom
nevyhnutné rozlišovať závery protokolu z hľadiska zdaniteľných období. Inými slovami, aj keď sa v
protokole nachádza určité zistenie, no nie je v tejto časti použiteľné pre rozhodnutie v konkrétnom
zdaňovacom období, pretože sa týka iného zdaňovacieho obdobia, nie je pochybením správcu dane a
žalovaného, ak na takéto zistenie, ktoré má súvis s iným zdaniteľným obdobím s úplne iným okruhom
obchodných subjektov a skutkových zistení, v rozhodnutí nepoukážu, pretože uvedené nemá vplyv na
rozhodnutie. Tak je to aj v prípade námietky žalobcu o nezohľadnení svedeckej výpovede pána H. zo
spoločnosti VM-STAVSPOL s. r. o., pretože pre zdaňovacie obdobie október 2016 je to irelevantné,
keďže prepravu tovaru v tomto zdaňovacom období nezabezpečovala táto spoločnosť.
84. K argumentácii žalobcu rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie k problematike
daňového podvodu s poukazom na to, že dôkazné bremeno v prípade podvodu zaťažuje finančné
orgány, a tiež s poukazom na podmienky zamietnutia nároku na odpočítanie dane z dôvodu, že došlo k

podvodu, správny súd uvádza, že nebola relevantná, keďže (ako to bolo možné ustáliť z odôvodnenia
rozhodnutí finančných orgánov) dôvodom zamietnutia nároku na odpočítanie dane bolo nepreukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok.
85. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe, keď ich
nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach nemožno
vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z
účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS
56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999
týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa
sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti
č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Podľa
štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia
v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie
nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.
86. Pre úplnosť správny súd uvádza, že zistil, že v skutkovo aj právne obdobnej veci identických
účastníkov konania, týkajúcej sa dodávateľa žalobcu, ktorým bola spoločnosť HorseLand s. r. o., (až na
rozdiel vo výške vyrubenej sumy rozdielu dane a v dodávanom tovare) rozhodol Krajský súd v Bratislave
rozsudkom sp. zn. 2S/103/2019 zo dňa 04.03.2020 (zdaňovacie obdobie november 2016), ktorým žalobu
žalobcu zamietol. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/27/2020 zo dňa
03.08.2022 kasačnú sťažnosť proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Bratislave zamietol konštatujúc,
že v posudzovanom prípade žalobca nepreukázal, že predmetné obchodné transakcie boli uskutočnené
spôsobom uvedeným na predložených dokladoch (ods. 50). Správny súd nevzhliadol dôvod, aby sa
odchýlil od záverov, ktoré prezentoval Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2S/103/2019 zo
dňa 04.03.2020 a Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžfk/27/2020 zo dňa
03.08.2022, keďže tieto boli vydané v skutkovo a právne obdobnej veci identických účastníkov konania.
87. Správny súd tiež zistil, že vo veci identických účastníkov konania Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 2Sfk/76/2022 zo dňa 30.03.2023 zmenil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 6S/113/2019 zo dňa 21.04.2022 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. V právnej veci, v ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
rozhodol rozsudkom sp. zn. 2Sfk/76/2022 zo dňa 30.03.2023, však bol iný dodávateľský reťazec, ako
tomu bolo v preskúmavanej veci, pričom dodávateľom žalobcu bola spoločnosť RANIM s. r. o. Právny
názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezentovaný v rozsudku sp. zn. 2Sfk/76/2022
zo dňa 30.03.2023 preto nebol v preskúmavanej veci relevantný.
88. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných
námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa §
190 SSP zamietol.
89. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od
žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.
90. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.