{"guid": "d36d5bd4-185b-4f77-9df4-2d530a10143a:bd8dca4e-d124-459a-ada9-5323dd231ab6", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1018200540.2", "spisova_znacka": "BA-7Sa/35/2018", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-7Sa/35/2018 z 17. 1. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 17. januára 2024, sp. zn. BA-7Sa/35/2018, ECLI:SK:SpSBA:2024:1018200540.2", "identifikacne_cislo": "1018200540", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Korčeková", "sudca_id": 983, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-korcekova-983", "datum_vydania": "2024-01-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/437", "nazov": "zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, pod", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/437", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/437-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd8dca4e-d124-459a-ada9-5323dd231ab6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018200540.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018200540.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018200540.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-7Sa/35/2018\n1018200540\n17. 01. 2024\nJUDr. Zuzana Korčeková\nECLI:SK:SpSBA:2024:1018200540.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A.\nB., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska\nkancelária s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom\nul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 15. februára 2018, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave návrh žalovanej na prerušenie konania z a m i e t a .\nII. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXXXX zo dňa 15. februára 2018 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č.\n19276-15/2017BAM zo dňa 7. októbra 2017 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.\nIII. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nodôvodnenie:\nPriebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia\n1. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, ako prvostupňový orgán verejnej správy dňa 7. októbra 2017\nrozhodnutím č. 19276-15/2017BAM (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla podľa ustanovenia\n§ 85 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n461/2003 Z. z.“) tak, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok v dôsledku úrazu zo 17. decembra\n2015.\n2. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava založila prvostupňové rozhodnutie na zisteniach, podľa\nktorých si žalobca dňa 18. januára 2016 uplatnil nárok na úrazový príplatok z dôvodu pracovného\núrazu zo dňa 17. decembra 2015. Zodpovedným zamestnávateľom žalobcu za pracovný úraz mala\nbyť spoločnosť Karpatia Slovakia, s.r.o., so sídlom Borekova 10, Bratislava (ďalej len „zamestnávateľ“),\nktorého Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava opakovane dopytovala dňa 10. februára 2016, 15.\nmarca 2016, 13. apríla 2016, 30. augusta 2016 a 25. januára 2017 na predloženie dokladov – Oznámenie\npoistnej udalosti a Záznam o registrovanom pracovnom úraze, keďže tieto v súvislosti s úrazom žalobcu\nneevidovala. Všetky zásielky boli vrátené z dôvodu ich neprevzatia v odbernej lehote resp. z dôvodu,\nže ich adresát bol neznámy.\n3. Z dôvodu nečinnosti zamestnávateľa zaslala Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava žalobcovi výzvu\nna podanie určovacej žaloby na súd, ktorou ho zároveň oboznámila so stavom veci a poučila ho, že\nv prípade nesúhlasu s postupom zamestnávateľa (neuznaním úrazu za pracovný resp. neoznámením\npoistnej udalosti) má možnosť podať určovaciu žalobu na súd, keďže sa jedná o pracovnoprávny vzťah\nsúkromnoprávnej povahy a riešenie sporov spadá do právomoci súdov podľa § 3 zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok a § 14 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. V nadväznosti na výzvu\n\nSociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, žalobca oznámil, že určovaciu žalobu na súd nepodá a vyzval\nju na doplnenie ďalšieho dokazovania.\n4. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, požiadala Inšpektorát práce Bratislava dňa 25. januára\n2017 a dňa 6. októbra 2017 o súčinnosť a o prešetrenie veci, pretože zamestnávateľ si nesplnil svoje\npovinnosti voči zamestnancovi, neoznámil žalovanej zákonným spôsobom vznik pracovného úrazu\nžalobcu ani neoznámil, či tento úraz možno považovať za pracovný úraz a na výzvy Sociálnej poisťovne,\npobočky Bratislava nereagoval. Inšpektorát práce Bratislava v odpovedi neoznámil žiadne relevantné\ninformácie, pretože zamestnávateľ bol nekontaktný a na adrese sídla sa nezdržiaval. Žalobcu zároveň\npoučil o možnosti uplatnenia si nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu podaním žaloby na\nsúd.\n5. Bezvýsledné zostali aj ďalšie pokusy nakontaktovať zamestnávateľa cez Daňový úrad Bratislava, a\nobchodný register. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava sa bezvýsledne snažila vykonať aj vonkajší\nvýkon kontroly, čo jej nebolo umožnené. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava zistila, že zástupcovia\nspoločnosti vôbec nekomunikujú so Sociálnou poisťovňou. Taktiež bolo zistené, že za celú dobu\npoistenia neuhradil zamestnávateľ za svojich zamestnancov ani raz poistné.\n6. Pre rozhodnutie o nároku na úrazovú dávku je nevyhnutné jednoznačne preukázať základ nároku t.\nj. existenciu pracovného úrazu, pracovnoprávny vzťah zamestnanca a zároveň samotnú zodpovednosť\nzamestnávateľa za pracovný úraz. V prípade, ak nie je preukázaná zodpovednosť zamestnávateľa\nza pracovný úraz, alebo pracovný úraz nie je posúdený ako pracovný, Sociálna poisťovňa nárok na\ndávku úrazového postenia neprizná. S ohľadom na uvedené Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava\nuzavrela, že žalobca nepreukázal, že v stanovenej lehote podal na civilný súd určovaciu žalobu a svoje\ntvrdenia o vzniku pracovného úrazu teda nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi. K návrhu na\nvypočutie žalobcu a svedka – kolegu žalobcu, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava uviedla, že dôkaz\nnevykoná z dôvodu jeho neúčelnosti, pretože ani prípadná výpoveď by nemohla zvrátiť skutočnosť,\nže zamestnávateľ si nesplnil svoju zákonnú povinnosť v podobe oznámenia vzniku pracovného\núrazu. Sociálna poisťovňa pritom vykonala rozsiahle šetrenie v záujme skontaktovať zamestnávateľa,\nktoré zostalo bezvýsledným. Keďže žalobca nevyužil možnosť podať na civilný súd určovaciu žalobu\no určenie pracovného úrazu a vzhľadom na skutočnosť, že riešenie sporov medzi zamestnávateľmi\na ich zamestnancami nie je v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, nebol žiadnym\nrelevantným dôkazom (napr. určovacou žalobou) preukázaný vznik pracovného úrazu žalobcu. Keďže\nnebolo preukázané, že úraz zo dňa 17. decembra 2015 je pracovným úrazom v zmysle § 8, nevzniká\npoškodenému nárok na úrazovú dávku – úrazový príplatok.\n7. Na odvolanie žalobcu vydala žalovaná dňa 15. februára 2018 rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXXXX (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým odvolanie v celom rozsahu zamietla a prvostupňové\nrozhodnutie potvrdila. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí popísala doterajší priebeh administratívneho\nkonania a stotožnila sa so závermi Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava. Nad rámec nich dodala,\nže poškodeným na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz\na v jeho dôsledku bol uznaný za dočasne práceneschopného. Utrpenie pracovného úrazu je teda\nzákladným predpokladom priznania nároku na úrazovú dávku. Zároveň, vychádzajúc z právnej úpravy\npracovného úrazu definovaného v § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. ako aj Zákonníka práce v §\n195 ods. 2, samotná skutočnosť, že sa úraz stal na pracovisku resp. pri plnení pracovných úloh nemá za\nnásledok automatickú plnú zodpovednosť zamestnávateľa za poškodenie zdravia (podobne aj rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/14/2011 z 24. novembra 2011). Je to preto jedine zamestnávateľ,\nktorý mohol ako kompetentný označiť úraz žalobcu za pracovný a v súlade so zákonníkom práce určiť\nmieru svojej zodpovednosti za jeho vznik. Kompetenciu zamestnávateľa žalovaná nemôže suplovať.\nS poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/14/2015 z 28. júna 2016\ndodala, že žalovaná nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť o okolnostiach zodpovednosti\nza vznik pracovného úrazu a či k poškodeniu zdravia došlo následkom pracovného úrazu (na také\nrozhodnutie je oprávnený iba súd v civilnom súdnom konaní). Žalovaná si na základe predložených\ndokladov o určitej otázke môže urobiť úsudok, nemá však takú povinnosť a nie je ani povinná vykonávať\nvyčerpávajúce dokazovanie. Záver, že žalovaná nie je oprávnená o uvedenej otázke rozhodnúť,\nkonštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 9Sžso/44/2011 zo dňa 24. novembra\n2011. S odkazom na uvedené preto uzavrela, že záväzne rozhodnúť, či je úraz úrazom pracovným,\nje výlučne v kompetencii všeobecného súdu. Žalovaná sa preto nestotožnila s argumentáciou žalobcu\nnaznačujúcou opak. Od zamestnávateľa žalobcu sa pritom doposiaľ nepodarilo zistiť, či uznal úraz\nžalobcu za pracovný, resp. nie je zrejmé, či si oznamovaciu povinnosť podľa § 231 písm. h) a i) zákona č.\n461/2003 Z. z. splnil alebo nesplnil. Nečinnosť zamestnávateľa možno podľa názoru žalovanej hodnotiť\ntak, že žalobcov úraz ako úraz pracovný neeviduje.\n\n8. Žalovaná bola toho názoru, že je na žiadateľovi o dávku, aby preukázal skutočnosti rozhodujúce\npre jej vznik. Napriek uvedenému vynaložila sama žalovaná značné úsilie za účelom zabezpečenia\npodkladov od zamestnávateľa potrebných na zistenie, či úraz zo 17. decembra 2015, napriek tomu,\nže ho nenahlásil, uznáva ako pracovný. Tieto snahy však zostali bezvýsledné, pretože zamestnávateľ\nzostal nekontaktný. V tomto smere Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava oslovila viaceré štátne\norgány za účelom získania kontaktných údajov zamestnávateľa a preto sa nezakladá na pravde\nkonštatovanie žalobcu, že všetka procesná aktivita Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava sa sústredila\niba na zistenie, že zamestnávateľ je nekontaktný. Rovnako skončili aj snahy o skontaktovanie\nzástupcov zamestnávateľa, keď office manažérka zamestnávateľa dňa 4. februára 2016 doručila\nSociálnej poisťovni, pobočke Bratislava iba niektoré časti potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti\nžalobcu a hoci výslovne prisľúbila, že požadované doklady zašle (oznámenie o poistnej udalosti\na záznam o registrovanom pracovnom úraze) tieto nakoniec pobočke nedoručila a pracovný pomer\nu zamestnávateľa ukončila. O pracovnom úraze žalobcu nemala vedomosť ani mzdová účtovníčka\nzamestnávateľa, ktorú sa podarilo nakontaktovať a relevantné údaje neposkytol ani p. E., ktorého navrhol\nosloviť žalobca. Skontaktovať sa napokon nepodarilo ani konateľov zamestnávateľa.\n9. Sám žalobca pritom svoje dôkazné bremeno nadväzujúce na bremeno tvrdenia obmedzil iba na\npredloženie lekárskych správ a hlásenia o úraze, ktoré však nie sú spôsobilé preukázať, že úraz je\núrazom pracovným.\n10. Vo vzťahu k návrhu na predvolanie svedka – p. F. G. žalovaná uviedla, že ten v čase, kedy malo\ndôjsť k pracovnému úrazu nebol zamestnancom zamestnávateľ a preto je sporné, či mohol byť svedkom\núrazu a či by takáto výpoveď mohla byť vierohodná. Navyše, výpoveď svedka by neprispela k objasneniu\nskutočného stavu veci, pretože nemôže nahradiť vyhlásenie zamestnávateľa, ktoré je pre Sociálnu\npoisťovňu záväzné (rozsudok sp. zn. 9Sžso/14/2011 z 24. novembra 2011). Výpoveď údajného svedka\npracovného úrazu by teda nebola účelná a vykonanie takéhoto dôkazu by neprispelo k objasneniu\nskutočného stavu veci.\n11. Žalovaná pripísala na ťarchu žalobcu, že ten mal zákonné možnosti brániť svoj údajný nárok\na to podaním určovacej žaloby, čo však odmietol. Ďalej uviedla, že nedisponuje takými donucovacími\nprostriedkami, ktorými by donútila zamestnávateľa splniť si jeho oznamovacie povinnosti vyplývajúcich\nz ustanovení § 231 písm. h) a i) zákona č. 461/2003 Z. z. v prípade, ak je zamestnávateľ nekontaktný.\nV prípade zamestnávateľa pritom nie je preukázané, či si uvedenú povinnosť splnil alebo nie, pretože\nnebolo preukázané, či je úraz žalobcu z 17. decembra 2015 úrazom pracovným alebo nie.\n12. K nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 87/2014-43 z 10. septembra 2014 žalovaná uviedla, že sa jednalo\no inú skutkovú situáciu, pretože v zmienenom prípade zamestnávateľ poškodeného výslovne neuznal\núraz poškodeného ako pracovný a v danom prípade sa jednalo o špecifický prípad.\n13. Žalovaná teda dospela k záveru, že pobočka vec správne právne posúdila, keď dospela k názoru,\nže pokiaľ žiadateľ tvrdí, že úraz zo dňa 17. decembra 2015 je pracovný úraz, pričom jeho tvrdenie\nnedeklaroval ani kompetentný zamestnávateľ, keď nepredložil Sociálnej poisťovni doklady potrebné na\noznámenie vzniku pracovného úrazu, jedine súd na základe určovacej žaloby môže záväzne rozhodnúť,\nči je predmetný úraz pracovný alebo nie. Pobočka preto rozhodla v súlade so zákonom, keď uplatnený\nnárok na úrazový príplatok nepriznala, nakoľko žiadateľ si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, nijakým\nrelevantným spôsobom nepreukázal, že úraz zo dňa 17. decembra 2015 je pracovným úrazom, a teda\nže spĺňa podmienky na priznanie ním uplatneného nároku na úrazový príplatok a určovaciu žalobu vo\nveci podať odmietol.\nII. Správna žaloba\n14. Voči napadnutému rozhodnutiu žalovanej podal žalobca správnu žalobu namietajúc nesprávne\nprávne posúdenie veci a nedostatočne zistený stav veci, v dôsledku čoho navrhol napadnuté rozhodnutie\nspolu s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava zrušiť, a vec jej vrátiť na\nďalšie konanie.\n15. Žalobca označil za nesprávne a zmätočné závery žalovanej, že iba zamestnávateľ môže označiť\núraz za pracovný a to aj na účely konania o sociálnych dávkach a žalovaná túto kompetenciu nemôže\nsuplovať. Naopak tvrdil, vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS\n87/2014-43, že ak žalovaná rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne do jej právomoci patrí,\nmusí sa v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže\npracovný úraz je rozhodnou právnou skutočnosťou. Vychádzajúc z ustanovení § 195 až § 198 zákona\nč. 461/2003 Z. z. musí úplne a presne zistiť skutočný stav veci. V danom prípade sa pritom uspokojila\niba so zistením, že zamestnávateľa nemožno zastihnúť a ďalšie dokazovanie nevykonala.\n16. Vo vzťahu k záverom žalovanej, že žalobca sa mal so svojim nárokom obrátiť určovacou žalobou na\ncivilný súd uviedol, že v danom prípade sa nejedná o sporové konanie, pričom ani prípadné určenie, že\n\núraz je pracovným podľa Zákonníka práce, by žalobcovi situáciu nevyriešilo, pretože v danom prípade je\npotrebné posúdiť úraz ako pracovný podľa ustanovenia § 8 zákona č. 461/2003 Z. z., čo je v právomoci\nSociálnej poisťovne.\n17. Za absurdné označil tvrdenia, že zamestnávateľ má oznamovaciu povinnosť iba v prípade\npracovného úrazu a teda nie je úplne zrejmé, či si povinnosť skutočne nesplnil a nečinnosť\nzamestnávateľa preto nemožno označovať za protiprávne konanie. Ustanovenia § 17 ods. 4 písm. b)\na § 17 ods. 7 písm. a) bod 2. zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a\no zmene a doplnení niektorých zákonov pritom ukladajú zamestnávateľovi povinnosť spísať záznam\no registrovanom pracovnom úraze (registrovať pracovný úraz) a tento následne doručiť poškodenému\nzamestnancovi. Žalobca je toho názoru, že z nečinnosti zamestnávateľa, resp. z nepreukázania, či\nzamestnávateľ eviduje alebo neeviduje úraz, nemožno vyvodzovať právnu domnienku (takáto fikcia\nsa neuplatňuje), že úraz žalobcu nebol zo strany zamestnávateľa uznaný za pracovný. Za zmienku\npotom stojí fakt, že zamestnankyňa zamestnávateľa prisľúbila Sociálnej poisťovni, pobočke Bratislava,\nže dodá oznámenie poistnej udalosti spolu so záznamom o registrovanom pracovnom úraze žalobcu,\nčo následne nesplnila.\n18. Pokiaľ neboli orgány verejnej správy schopné dostatočne odôvodniť svoje negatívne rozhodnutie,\nmali rozhodnúť v danej veci v prospech žalobcu. Nesplnenie povinností zamestnávateľom nemôže\nspôsobiť znefunkčnenie sociálneho dávkového systému a ponechanie zamestnanca bez akejkoľvek\nochrany. Žalobca nemôže nijakým spôsobom zhojiť zanedbanie povinností resp. porušenie zákona zo\nstrany jeho zamestnávateľa.\n19. Naproti tomu si žalobca svoje povinnosti splnil a preukázal rozhodujúce skutočnosti pre vznik\nnároku na úrazovú dávku v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. predložením žiadosti na predpísanom\ntlačive, lekárskymi nálezmi a správami a označením svedka pracovného úrazu. Skutočnosť, že nepodal\nurčovaciu žalobu na súd nemožno považovať za nepreukázanie rozhodujúcich skutočností, ako to\ntvrdí žalovaná. S návrhom na vypočutie svedka a samotného žalobcu sa pritom orgány verejnej\nsprávy vysporiadali až arbitrárne, keď konštatovali jeho neúčelnosť. Táto výpoveď pritom mohla prispieť\nk objasneniu veci. Žalobca je toho názoru, že dopyty Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava správcovi\ndane, inšpektorátu práce a obchodnému registru, nemožno považovať za obstarávanie potrebných\ndokladov ako podkladov na rozhodnutie, pretože sa zamerali prevažne na zistenie kontaktných údajov\nzamestnávateľa. Súčinnosť zamestnávateľa je síce potrebné na zistenie skutočného stavu veci, avšak\njeho nečinnosť nie je neprekonateľnou prekážkou zistenia potrebných okolností na posúdenie, či došlo\nalebo nedošlo k pracovnému úrazu opísaného žalobcom. V tomto smere preto namietal nedostatočne\nzistený skutkový stav veci.\nIII. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu\n19. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá sa s námietkami žalobcu\nnestotožnila a správnu žalobu navrhla ako nedôvodnú zamietnuť. Nesúhlasila s argumentom žalobcu\no nesprávnom vyvodení záveru, že zamestnávateľ predmetný úraz neeviduje ako pracovný, pretože\nuvedené konštatoval iba ako možnú hypotézu resp. domnienku, ku ktorej dospel v dôsledku nesplnenia\noznamovacej povinnosti zamestnávateľa. Žalovaná pritom niekoľkokrát vyzvala zamestnávateľa na\nsplnenie si oznamovacej povinnosti, čo však zostalo bezúspešné. Rovnako dopadli dopyty na\nInšpektorát práce Bratislava, ktorý zamestnávateľa skontaktovať nevedel. Neúspešne dopadol aj pokus\no získanie kontaktov prostredníctvom obchodného registra a daňového úradu.\n20. O súčinnosť boli požiadaní aj súčasní a bývalí štatutári zamestnávateľa, no na výzvy nereagovali.\nSkontaktovať sa napokon podarilo s pani H., office manažérkou zamestnávateľa, ktorá Sociálnej\npoisťovni, pobočke Bratislava, doručila iba niektoré časti potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti\nžalobcu č. O 580762, pričom napriek prísľubu, že doručí aj ďalšie doklady (oznámenie o poistnej udalosti,\nZáznam o registrovanom úraze), tieto nedoručila a následne pracovný pomer u zamestnávateľa skončila.\nPani I., mzdová účtovníčka zamestnávateľa uviedla, že nemá vedomosť o úraze žalobcu. Od pána E.,\nktorého žalobca odporučil skontaktovať, neboli získané žiadne doklady.\n21. Zamestnávateľovi bolo zaslané aj oznámenie o výkone vonkajšej kontroly pre neplnenie povinnosti\nodvodu poistného na sociálne poistenie za svojich zamestnancov, ktorú však neumožnil. Zamestnávateľ\nk 9. marcu 2016 ukončil registráciu seba aj svojich zamestnancov a pohľadávky Sociálnej poisťovne boli\npostúpené na ich vymoženie, avšak bezúspešne.\n22. Z uvedeného je zrejmé, že bolo vykonané rozsiahle šetrenie a dokazovanie, ktoré neskončilo iba pri\nzistení, že zamestnávateľa nemožno skontaktovať. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava kontaktovala\nvšetky dostupné inštitúcie, no ani ich súčinnosť nepriniesla nové informácie.\n23. Vo vzťahu k navrhnutému svedkovi (p. F. G.) žalovaná zopakovala, že predvolaný nebol z dôvodu,\nže v čase vzniku predmetného úrazu nebol u zamestnávateľa zamestnaný a preto bolo sporné, či vôbec\n\nmohol byť svedkom úrazu. Táto skutočnosť by vzbudzovala pochybnosti o dôveryhodnosti prípadnej\nsvedeckej výpovede. Navyše, ako taká by nebola spôsobilá nahradiť vyhlásenie zamestnávateľa (ktoré\nje pre sociálnu poisťovňu záväzné) o vzniku a evidovaní úrazu ako pracovného.\n24. Žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR (sp. zn.\n9Sžso/14/2011 z 24. novembra 2011, 7So/14/2015 z 28. júna 2016 a 9Sžso/44/2011 z 24. novembra\n2011) z ktorej vyplýva, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená rozhodnúť o okolnostiach zodpovednosti\nza vznik pracovného úrazu. Na základe predložených dokladov si o tejto otázke úsudok urobiť môže,\nnemá však takú povinnosť a nie je povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie.\n25. Žalovaná uzavrela, že bolo vynaložené značné úsilie nad rámec povinností Sociálnej poisťovne\nza účelom zabezpečenia podkladov a súčinnosti zamestnávateľa potrebných na zistenie, či je úraz\nžalobcu pracovným. Sám žalobca sa obmedzil iba na predloženie lekárskych nálezov a hlásenia o úraze,\nv ktorých je priebeh úrazu popísaný ním samotným alebo na základe jeho výpovede, pričom tie samotné\nnie sú spôsobilé preukázať, že predmetný úraz je úrazom pracovným. Dôveryhodnosť navrhovaného\nsvedka bola pritom spochybnená. To, že je úraz pracovným, zatiaľ tvrdí iba žalobca. Žalobca svoje\ndôkazné bremeno neuniesol a to najmä z dôvodu, že odmietol podať určovaciu žalobu, čím dokonca\nznemožnil, aby o rozhodujúcej skutočnosti, či je predmetný úraz úrazom pracovným, rozhodol záväzne\nsúd, ktorý je na to jediný oprávnený.\n26.\nKu vyjadreniu žalovanej zaslal svoje vyjadrenie správnemu súdu žalobca, v ktorom uviedol,\nže z dokazovania, ktoré žalovaná uviedla v rámci vyjadrenia, podľa jeho názoru nevyplýva záver, ku\nktorému dospela žalovaná, že úraz žalobcu nie je pracovným úrazom. Žalovaná zjavne nesprávne\nvyhodnotila všetky jej dostupné dôkazy, keď za rozhodujúce považovala to, že pani, I., ako mzdová\núčtovníčka, nemala vedomosť o pracovnom úraze. Odpoveď p. I. nemala žiadnu relevanciu na\núčely posúdenia vzniku pracovného úrazu žalobcu, keďže ide o účtovníčku zamestnávateľa, nie\nbezpečnostnú pracovníčku, prípadne vedúcu pracovníčku zamestnávateľa. Podľa žalobcu žalovaná\nnesprávne vyhodnotia aj ďalšie vykonané dôkazy napr. e-mailovú komunikácia s pani H., ktorá mala\nv úmysle poslať žalovanej všetky potrebné podklady, žiaľ tak nestihla vykonať z dôvodu skončenia\npracovného pomeru u zamestnávateľa. Žalovaná bez dostatočného odôvodnenia odmietla návrh na\nvykonanie dokazovania výsluchom p. F. G., ktorého žalobca označil ako svedka, pričom žalobca vyslovil\npredpoklad, že vzhľadom na to, že zamestnávateľ si evidentne neplní povinnosti zo zákona, neprihlásil\np. F. G. do Sociálnej poisťovne. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/74/2015\nzo dňa 26.10.2016.\nIV. Relevantná právna úprava\nPodľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) konania začaté a\nneskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;\nustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\nPodľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\nPodľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené\nalebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\nPodľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy\nalebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak\na) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,\nb) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,\nc) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,\nd) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,\ne) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,\nf) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,\nje v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,\ng) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať\nza následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.\nPodľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie\nžalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.\nPodľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n\nPodľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych\nveciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.\nPodľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.\nPodľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.\nPodľa § 8 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 461/2003 Z. z., pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie\nzdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným\npôsobením vonkajších vplyvov, ktoré\na) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh\nalebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných\núloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi,\nb) fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v\npriamej súvislosti s týmito činnosťami.\nPodľa § 83 zákona č. 461/2003 Z. z., poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec\nzamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa\nu nich zistila choroba z povolania.\nPodľa § 85 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ktorý v dôsledku\npracovného úrazu alebo choroby z povolania bol uznaný za dočasne práceneschopného, má nárok na\núrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, ak má nárok na náhradu príjmu pri\ndočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu alebo nárok na výplatu nemocenského z\nnemocenského poistenia.\nPodľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním\nrozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné\npodklady na rozhodnutie.\nPodľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne\nrozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná;\ninak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá\npríslušnému orgánu podnet na začatie konania.\nPodľa § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o\npredbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o\nosobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.\nV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom\n31. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení\nsprávnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol\nzriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že\nsprávne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods.\n1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy\nvo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu\nv Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon\nsúdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých\nveciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.\n32. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná\nKrajským súdom v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 7Sa/35/2018. Od 1. júna 2023 je na\nkonanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), kde je vec vedená pod\nsp. zn. BA-7Sa/35/2018.\n33. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o\nsprávnej žalobe v sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými\nbodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie\ngenerálneho riaditeľa žalovanej, ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,\noboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu,\nktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že\nsprávna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní uskutočnenom dňa 17. januára 2024\nv neprítomnosti účastníkov konania (§ 114 SSP), ktorí boli na pojednávanie riadne predvolaní. Právny\nzástupca žalobcu ospravedlnil svoju neúčasť, ako aj neúčasť žalobcu na pojednávaní a súhlasil s tým,\naby súd vec prejednal v ich neprítomnosti. Žalovaná svoju neúčasť neospravedlnila.\n34. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila ako\nvecne správne prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava o nepriznaní nároku\nna úrazový príplatok z dôvodu úrazu zo dňa 17. decembra 2015, argumentujúc, že žalobca neuniesol\n\ndôkazné bremeno a podaním určovacej žaloby na civilný súd neosvedčil, že úraz, ktorý utrpel,\nje pracovný. Žalovaná bola totiž toho názoru, že úraz môže určiť za pracovný iba zamestnávateľ,\npričom v prípade sporu o tejto otázke rozhoduje civilný súd na podklade určovacej žaloby podanej\nzamestnancom. Sama preto nemohla rozhodnúť, či je úraz žalobcu pracovným. Úsudok si o tejto otázke\nsíce spraviť mohla, povinnosť jej však zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva.\n35. Kľúčovým bolo teda zodpovedanie otázky, či Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava mala povinnosť\nsama rozhodnúť alebo posúdiť v rámci predbežnej otázky, či úraz žalobcu zo dňa 17. decembra 2015\nbolo možné považovať za úraz pracovný a na základe ustálenia tejto skutočnosti následne rozhodnúť\no nároku na úrazovú dávku.\n36. Pre zodpovedanie nastolenej otázky v kontexte žalobných bodov uvedených v správnej žalobe\nsprávny súd vychádzal z relevantných rozhodnutí kasačného súdu vydaných v obdobných veciach,\nktoré aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2014 sp. zn. I. ÚS\n87/2014-43, predstavujú ku dnešnému dňu ustálenú rozhodovaciu prax. Z posledných rozhodnutí sú to\nnapríklad rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/26/2021 z 27. apríla\n2022 a sp. zn. 7Sžsk/25/2021 z 21. septembra 2022, ktorého časť odôvodnenia správny súd v celosti\npreberá do ďalšieho odôvodnenia svojho rozhodnutia a to v záujme vyvarovať sa prípadnému skresleniu\njeho záverov ako aj z dôvodu, že kasačný súd poskytol vyčerpávajúci výklad vývoja právnej úpravy\nnárokov na úrazové dávky, ktorý napomáha porozumieť úlohe Sociálnej poisťovne pri ich posudzovaní.\nRelevantnými sú predovšetkým body 40. a 42. odôvodnenia zmieneného rozsudku podľa ktorých:\n37. „40. Najvyšší správny súd na úvod poukazuje na to, že nároky zamestnanca plynúce zo\nzodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania\nvychádzali z pracovného (teda súkromnoprávneho) vzťahu upraveného Zákonníkom práce a pokiaľ\nboli tieto nároky medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné, prejednávali a rozhodovali o nich\nsúdy. Podľa § 198 ods. 1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003 išlo\no nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po\nskončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a sťaženie\nspoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu. K zásadnej\nzmene došlo prijatím zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. januára 2004, ktorý vo\nsvojej podstate zasiahol aj do právomoci súdu v týchto veciach. Týmto zákonom [bod 27 ustanovenia\n§ 294 zákona č. 461/2003 Z. z. (Zrušovacie ustanovenia)] bolo (okrem iného) zrušené ustanovenie\n§ 198 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce a tiež jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným\nnárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala\nlen vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v zákone č. 461/2003 Z. z., pričom nároku za stratu na\nzárobku alebo za stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. zákona č.\n461/2003 Z. z.), respektíve nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z.). Od účinnosti\nnovej právnej úpravy, t. j. od 01. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových\ndávkach uvedených v Prvej časti, Štvrtej hlave zákona) rozhoduje Sociálna poisťovňa; príslušnosť na\nprejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 menovaného\nzákona, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné\nzložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3\npísm. a/ zákona. S účinnosťou od 01. januára 2004 je teda Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna\ninštitúcia vykonávateľom sociálneho poistenia a v rámci neho úrazového poistenia. Súčasná právna\núprava už nemá charakter odškodnenia spočívajúceho v náhrade škody, ale je koncipovaná ako poistný\nsystém prevažne kompenzačného charakteru. Podľa § 16 zákona č. 461/2003 Z. z. povinne úrazovo\npoistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú\nčinnosť v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, v členskom pomere, ktorého\nsúčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, v služobnom pomere okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca\nalebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť,\nktorou je výkon verejnej funkcie podľa osobitných predpisov. Nárok na úrazové dávky z úrazového\npoistenia zamestnávateľa má zamestnanec po splnení podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003\nZ. z.. Úrazové poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa, a tá je povinná plniť zamestnancovi v rozsahu\nzodpovednosti zamestnávateľa. Z úrazového poistenia sa poskytujú úrazové dávky, a to úrazový\npríplatok (§ 85 - § 87 zákona), úrazová renta (§ 88 - § 89a zákona), jednorazové vyrovnanie (§ 90 - §\n91 zákona), pozostalostná úrazová renta (§ 92 - § 93 zákona), jednorazové odškodnenie (§ 94 zákona),\npracovná rehabilitácia a rehabilitačné (§ 95 - § 96 zákona), rekvalifikácia a rekvalifikačné (§ 97 - §\n98 zákona), náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 99 zákona s tým,\nže tento typ úrazovej dávky je samostatne upravený v zákone č. 437/2004 Z. z.), náhrada nákladov\nspojených s liečením (§ 100 zákona), náhrada nákladov spojených s pohrebom (§ 101 zákona).\n\n38. 42. V tomto smere najvyšší správny súd ďalej uvádza, že nakoľko súčasná právna úprava už\nnemá charakter odškodnenia spočívajúceho v náhrade škody, ale je koncipovaná ako poistný systém\nprevažne kompenzačného charakteru, Sociálna poisťovňa, ako orgán aplikácie práva v zmysle zákona\nč. 461/2003 Z. z. rozhoduje o jednotlivých nárokoch plynúcich z tohto zákona. Jedným z týchto nárokov\nje aj nárok na náhradu za bolesť s tým, že ak žiadateľ požiada o tento typ úrazovej dávky, Sociálna\npoisťovňa ako príslušný orgán rozhoduje o tom, či tento žiadateľ spĺňa podmienky na jej priznanie, pričom\nkľúčovou otázkou, ktorú je v rámci tohto konania zásadné posúdiť je otázka, či zamestnanec (na účely\ndávkového konania vystupujúci v procesnej pozícii žiadateľa) utrpel ujmu spôsobenú poškodením na\nzdraví následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania. V tomto smere aj s odkazom na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2014, sp. zn. I. ÚS 87/2014-43 najvyšší správny\nsúd uvádza, že Sociálna poisťovňa, ktorá rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do\njej právomoci, sa musí v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému\núrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou skutočnosťou a ako jedna z\nmateriálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej schémy pre priznanie úrazovej\ndávky. To, či došlo k pracovnému úrazu teda Sociálna poisťovňa posudzuje ako otázku predbežnú (§\n198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ale nerozhoduje o tom, nakoľko to, či došlo, alebo nedošlo k\npracovnému úrazu je otázkou dotýkajúcou sa výlučne zamestnávateľa a zamestnanca, a teda má stále\nrozmer pracovno-právny. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. však nevyplýva oprávnenie\nSociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či určitý úraz bol pracovným úrazom. Spor o určenie, či k úrazu\nzamestnanca došlo následkom pracovného úrazu, je sporom pracovno-právnym, o ktorom rozhodujú\nsúdy v civilnom súdnom konaní. Na také konanie je príslušný v prvom stupni okresný súd.“\n39. Žalovaná teda mala pravdu, pokiaľ argumentovala, že nemôže rozhodnúť, či úraz žalobcu zo dňa 17.\ndecembra 2015 je úrazom pracovným, no mýlila sa v závere, že nie je na účely rozhodnutia o žiadosti\nžalobcu povinná urobiť si o tejto skutočnosti úsudok sama. Inými slovami, Sociálna poisťovňa, ústredie,\nnemohla v rozhodnutí o nároku na úrazový príplatok samostatným výrokom autoritatívne určiť povahu\núrazu žalobcu, avšak s touto skutočnosťou bola povinná sa vysporiadať postupom podľa § 198 ods.\n1 zákona č. 461/2003 Z. z. a teda posúdiť, či úraz možno považovať za pracovný alebo nie iba\nv rámci odôvodnenia predmetného rozhodnutia. Odpoveď mala poskytnúť jednoznačnú a nie preniesť\nzodpovednosť na žalobcu s konštatovaním, že odpoveď nepozná jeho vinou, pretože neinicioval jej\nzodpovedanie príslušným civilným súdom.\n40. Hoci je právna úprava predbežnej otázky koncipovaná v ustanovení § 198 zákona č. 461/2003 Z. z.\nako oprávnenie Sociálnej poisťovne urobiť si úsudok o otázke, ktorej konečné riešenie prislúcha inému\norgánu, a vyjadrenia žalovanej evokujú, že toto oprávnenie poníma ako fakultatívny procesný postup,\nopak je pravdou. Táto právomoc totiž slúži na zabezpečenie rýchlosti a pružnosti konania a v konečnom\ndôsledku upravuje povinnosť Sociálnej poisťovne sa predbežnou otázkou zaoberať. Ak sa v konaní\npredbežná otázka vyskytne, Sociálna poisťovňa nie je oprávnená zostať pasívna len preto, že na ňu\nnepozná odpovede, resp. jej neboli jednoznačne oznámené od iného subjektu. Ak príslušný orgán vo\nveci ešte právoplatne nerozhodol alebo ani nezačal konanie, je oprávnená urobiť si o predbežnej otázke\núsudok sama. Zároveň platí, že pokiaľ je konanie na príslušnom orgáne viazané výlučne na podnet\núčastníka a nemožno toto konanie začať ex officio, Sociálna poisťovňa vyzve účastníka konania, aby\npodal návrh na začatie konania na príslušnom orgáne. Ak tak účastník konania neurobí, Sociálna\npoisťovňa si o predbežnej otázke musí urobiť úsudok sama. Existencia predbežnej otázky teda nemôže\nbyť prekážkou riadneho rozhodnutia vo veci.\n41. Tieto závery potvrdzuje napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 25. júna 2008\nsp. zn. 2Sžo/129/2007, v ktorom ustálil, že: „V správnom konaní platí zásada, že správny orgán, ktorý\nvydáva rozhodnutie vo veci, je oprávnený pre svoju potrebu riešiť i otázky, ktoré patria do pôsobnosti\niných orgánov (t. j. iného správneho orgánu alebo súdu), ak to zákon nezakazuje – vyžaduje si\nto totiž požiadavka pružnosti správneho konania.“. Na uvedené nadviazal Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v uznesení zo 6. novembra 2014 sp. zn. II. ÚS 755/2014-26, v ktorom ozrejmil podstatu\na prínos predbežných otázok ako oprávnenia a zároveň povinnosti orgánu verejnej správy. „Správny\nporiadok síce pojem predbežná otázka používa, ale nedefinuje. Podľa názorov vyslovovaných v právnej\nteórii pod predbežnou (tzv. prejudiciálnou) otázkou treba rozumieť takú otázku, zodpovedanie ktorej\npodmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. Súčasne je to taká otázka,\nktorej rozhodnutie nepatrí do kompetencie správneho orgánu, ktorý vo veci rozhoduje. Odpoveď na ňu\nmôže byť predmetom iného samostatného konania (správneho i súdneho). V správnom konaní platí\nzásada, že správny orgán, ktorý vydáva rozhodnutie vo veci, je oprávnený pre svoju potrebu riešiť i\notázky, ktoré patria do pôsobnosti iných orgánov (t. j. iného správneho orgánu alebo súdu), ak to zákon\nnezakazuje – vyžaduje si to totiž požiadavka pružnosti správneho konania. Podľa ustálenej judikatúry\n\nvšeobecných súdov platí zásada, že správny orgán, ktorý koná vo veci, je nielen oprávnený, ale i povinný\nzaoberať sa predbežnými otázkami, ak sa v konaní vyskytnú (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Sžp 23/2013 z 30. apríla 2014). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu (Boh. A\n3270/24) nesmie správny orgán napríklad odmietnuť rozhodnúť vo veci samej z dôvodu, že predbežná\notázka nebola dosiaľ rozhodnutá príslušným orgánom. Buď si odpovie na túto otázku sám (urobí si aj\núsudok), alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania a vyčká s vlastným rozhodnutím,\ndokiaľ o predbežnej otázke nerozhodne. Z dikcie § 40 ods. 1 Správneho poriadku (text za bodkočiarkou)\nvyplýva, že správny orgán má zásadne voľnosť v rámci úvahy o tom, ktorú z týchto dvoch možností\npostupu zvolí (táto voľnosť by mohla byť obmedzená len osobitným zákonom). Zároveň však platí, že\nsprávny orgán nesmie nikdy zostať vo vzťahu k predbežnej otázke pasívnym. Preto by bol v rozpore\ns účelom a zmyslom § 40 ods. 1 Správneho poriadku taký postup, pri ktorom by sa správny orgán\nobmedzil len na konštatovanie, že v správnom konaní nebolo vlastnícke právo (pozn. v danom prípade\npovaha úrazu žalobcu zo dňa 17. decembra 2018) preukázané súdnym rozhodnutím, a z tohto dôvodu\nby prerušil konanie až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia.“.\n42. Správny súd si je vedomý, že v zmysle ustanovenia § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa na\nkonanie vo veciach sociálneho poistenia nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, pričom\nprezentovaná judikatúra sa viaže práve k výkladu ustanovenia § 40 Správneho poriadku. Zároveň však\nzdôrazňuje, že hoci žalovaná postupuje podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje\ninštitút predbežných otázok osobitne v ustanovení § 198 zákona č. 461/2003 Z. z., formulácia oboch\nspomínaných právnych úprav v rozsahu predbežných otázok, ako aj sledovaný účel sú totožné a preto\nvyslovené závery kasačného ako aj ústavného súdu sú plne aplikovateľné aj na prejednávaný prípad.\nČi sa jedná o Sociálnu poisťovňu alebo iný orgán verejnej správy, pristupovať k riešeniu predbežných\notázok musia rovnako svedomito.\n43. Navyše, pokiaľ by správny súd pripustil správnosť výkladu žalovanej, že je iba na jej voľnom uvážení,\nči si úsudok o predbežnej otázke spraví sama (pretože neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by jej\ntúto povinnosť ukladalo), alebo bude trvať na jej vyriešení mimo administratívneho konania o úrazovej\ndávke, jednalo by sa z pohľadu správneho súdu o postup neudržateľný, pretože by nasvedčoval\nzrejmej svojvôli Sociálnej poisťovne, ktorá by nebola vedená žiadnym zákonným rámcom, od ktorého\nby mohla odvodzovať kritériá uplatnenia voľnej úvahy. V končenom dôsledku by to mohlo znamenať, že\nk posúdeniu predbežnej otázky nepristúpi nikdy.\n44. Ustanovenie § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. pritom taxatívne upravuje otázky, o ktorých si\nSociálna poisťovňa úsudok urobiť nemôže (kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o\nosobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu). Keďže sa v danom prípade o tento\nokruh otázok nejednalo, pasivitu Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava ospravedlniť nemožno.\n45. Z konania žalovanej vyplýva, že v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 198 zákona č. 461/2003\nZ. z. nepostupovala. Na jednej strane sa síce snaží navodiť dojem, že vykonala rozsiahle šetrenie za\núčelom zistenia skutočného stavu veci t. j., či úraz žalobcu možno považovať za pracovný, na druhej\nstrane sa v skutočnosti obmedzila iba na snahy skontaktovať zamestnávateľa (a to aj cez rôzne orgány),\nči jej vie na predbežnú otázku poskytnúť jednoznačnú odpoveď. V tomto rozsahu sa preto správny súd\nplne stotožňuje s námietkami žalobcu, ktoré považuje za dôvodné.\n46. Dopytovanie zamestnávateľa má byť určite jedným z prvých krokov, ktoré môžu predbežnú otázku\nustáliť prípadne poskytnúť aspoň potrebné indície k jej vyriešeniu. Pokiaľ je však zamestnávateľ\nnekontaktný, Sociálna poisťovňa nemôže rezignovať, súc viazaná zásadou materiálnej pravdy\na povinnosťou zistiť skutočný stav (§ 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), je povinná podniknúť ďalšie\nkroky, ktoré by prispeli k objasneniu povahy úrazu, napríklad práve prostredníctvom vykonania dôkazov,\nktoré predložil/navrhol sám žalobca. Rovnako by mala Sociálna poisťovňa postupovať dokonca aj\nv prípade, ak by zamestnávateľ vyhlásil, že úraz žalobcu pracovný nie je. Napríklad práve v zmienenom\nrozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/25/2021 z 21. septembra\n2022 bola Sociálna poisťovňa postavená pred úlohu posúdiť, či úraz, ktorý zamestnanec utrpel, bol\npracovný a to napriek vyhláseniu zamestnávateľa, že úraz za pracovný nepovažuje. V uvedenom\nprípade bolo iniciované aj civilné súdne konanie, ktoré však bolo zastavené. Kasačný súd konštatoval, že\n„bol potom správnym postup správnych orgánov, ktorí si zásadnú otázku spočívajúcu v posúdení úrazu\nžalobcu ako pracovného vyhodnotili samostatne, ako otázku predbežnú.“. Z uvedeného možno vyvodiť\nzáver, že predbežnú otázku posudzuje a vyhodnocuje predovšetkým v rámci vlastnej činnosti Sociálna\npoisťovňa, ktorá nemá iba nekriticky prevziať vyhlásenia zamestnávateľa, alebo bez ďalšieho vyhodnotiť\njeho nekontaktnosť v neprospech žiadateľa o úrazovú dávku (navyše ak sú tu indície naznačujúce, že\nzamestnávateľ je problémový a nedôveryhodný subjekt, neplniaci si zákonné povinnosti).\n\n47. Je pravdou, že Sociálna poisťovňa nemusí v záujme posúdenia predbežnej otázky vykonávať\nrozsiahle dokazovanie, aké by vykonával napríklad civilný súd, napriek tomu musí vykonať vlastné\nšetrenie za súčasného zohľadnenia dôkazov predložených účastníkom administratívneho konania\nv takom rozsahu, aby mohla o predbežnej otázke spoľahlivo a dôveryhodne rozhodnúť.\n48. V nadväznosti na potrebu získania podkladov pre zodpovedanie predbežnej otázky považuje\nsprávny súd za dôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa navrhovanej svedeckej výpovede, ktorú Sociálna\npoisťovňa, pobočka Bratislava odmietla vykonať konštatujúc, že by nepriniesla objektívne a presvedčivé\ninformácie o pracovnom úraze žalobcu, pretože svedok nebol v rozhodnom čase zamestnancom\nzamestnávateľa. Takéto odôvodnenie považuje správny súd za nesprávne, pretože predpokladom\nposkytnutia výpovede nie je existencia pracovnoprávneho vzťahu svedka k zamestnávateľovi, ale iba\nskutočnosť, či sa svedok na mieste, kde sa mal pracovný úraz stať a v čase, kedy k nemu malo dôjsť,\nnachádzal. Navyše, dôveryhodnosť svedeckej výpovede a jej prípadnú upotrebiteľnosť bude možné\nzhodnotiť až po jej poskytnutí a preto sú konštatovania žalovanej v tomto smere predčasné. Bude na\nSociálnej poisťovni, pobočke Bratislava vykonať výsluch tak, aby overila, či je svedok schopný relevantné\núdaje poskytnúť alebo nie.\n49. S ohľadom na vyššie uvedené dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovanej ako\naj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, je potrebné zrušiť z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 písm. c) SSP týkajúceho sa povinnosti Sociálnej\npoisťovne zaoberať sa predbežnými otázkami ktoré sa vyskytnú v priebehu administratívneho konania.\nKeďže Sociálna poisťovňa k riešeniu predbežnej otázky pristupovala nesprávne, v domnienke, že nie\nje povinná sa ňou zaoberať, sa tento nesprávny postup odrazil aj v nedostatočne zistenom skutkovom\nstave, ktorý však tvorí až sekundárny dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods.\n1 písm. e) SSP. Aj keď súd zrušil aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, vec vrátil\nžalovanému (ktorý môže následne postúpiť vec orgánu verejnej správy nižšieho stupňa), nakoľko orgán\nverejnej správy nižšieho stupňa nebol účastníkom správneho súdneho konania.\n50. Sociálna poisťovňa v novom konaní opätovne posúdi nárok žalobcu na úrazový príplatok uplatnený\nz dôvodu úrazu zo dňa 17. decembra 2015, v rámci posudzovania ktorého sa primárne bude zaoberať\npredbežnou otázkou, či úraz žalobcu zo dňa 17. decembra 2015 možno považovať za pracovný, a to\nv intenciách definície podľa ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Pri riešení\npredbežnej otázky bude vychádzať nie len zo šetrenia zameraného na zamestnávateľa, ale objektívne\nzhodnotí všetky podklady a vykoná dôkazy, ktoré môžu prispieť ku jej komplexnému posúdeniu\na poskytnutiu jednoznačnej odpovede o povahe sporného úrazu. Pokiaľ bude žalovaná vychádzať aj zo\nskutočnosti, že od zamestnávateľa nebolo možné zistiť relevantné informácie pre jeho nekontaktnosť,\nnáležite odôvodní, ako sa toto zistenie (teda neplnenie si zákonných povinností zamestnávateľom, na\nktoré žalobca nemá dosah a to aj napriek prísľubu zamestnávateľa, že dopytované doklady doloží)\nodrazilo v spôsobe rozhodnutia o nároku žalobcu.\n51. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval\nv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v\nzrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.\n52. Podaním, doručeným súdu dňa 10.01.2024, žalovaná navrhla, aby súd podľa § 100 ods. 2 písm.\na) SSP konanie prerušil, nakoľko vo veci žalobcu prebehlo dňa 27. novembra 2023 na správnom súde\nsúdne konanie s rovnakým meritom veci, z ktorého bol vyhotovený rozsudok sp. zn. BA-4Sa/35/2018-94\nzo dňa 27. novembra 2023, na ktorý žalovaná poukázala, a voči ktorému ústredie podalo dňa 10. januára\n2024 na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť. Žalobca s prerušením konania\nnesúhlasil. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže\nkonanie uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa\nrieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na\ntakéto konanie podnet. Súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol, a to z viacerých dôvodov.\nPredovšetkým žalovaná neuviedla, do kedy navrhuje konanie prerušiť, i keď z kontextu jej podania\nje možné predpokladať, že zrejme do skončenia kasačného konanie vo veci sp. zn. BA-4Sa/35/2018.\nTaktiež žalovaná riadne neodôvodnila návrh na prerušenie konania, teda neuviedla, aká konkrétna\notázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu v prejednávanej veci, sa rieši v konaní\nsp. zn. BA-4Sa/35/2018. Prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP je fakultatívne, teda\nsprávny súd môže ale nemusí konanie prerušiť, aj keď prebieha súdne alebo administratívne konanie,\nv ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, a aj napriek tomu\n(že prebieha takéto iné konanie), si môže túto otázku vyriešiť sám. Dôvodom na prerušenie konania\n\npodľa predmetného ustanovenia je v zásade situácia, že sa v inom (súdnom či administratívnom konaní)\nrieši tzv. predbežná otázka. Predmetom konania v konaní sp. zn. BA-4Sa/35/2018 je preskúmanie\nrozhodnutia žalovanej o nepriznaní nároku na náhradu za bolesť (z rovnakého úrazu ako v prejedávanej\nveci). Toto nepredstavuje predbežnú otázku vo vzťahu k predmetu konania v prejedávanej veci.\nV neposlednom rade súd prihliadol na skutočnosť, že Ústavný súd SR nálezom zo dňa 06.09.2023, sp.\nzn. II. ÚS 271/2023 rozhodol, že postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 7Sa/35/2018\nbolo porušené základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy SR a uložil správnemu súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. To samozrejme\nneznamená, že by súd nemohol konanie prerušiť, avšak iba z nevyhnutných dôvodov. Vzhľadom na\nuvedené skutočnosti a absenciu zdôvodnenia návrhu na prerušenie konania zo strany žalovanej, súd\nnávrhu na prerušenie konania nevyhovel.\n53. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s\npoukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal\nprávo na ich náhradu v plnom rozsahu.\n54. Podľa § 175 ods. 2 SSP, o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného\nmesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1\nSSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od\ndoručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu\nsúdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa\nvymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že\nsťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439\nods. 3 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:c0486e7b-f1cb-4ab1-bd80-d75608b7670c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.271.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 271/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 271/2023 z 6. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.271.2023.2"}, {"guid": "ussr:0be9ead8-4d21-43b7-abab-7915b9e0d47f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 755/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 755/2014 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0be9ead8-4d21-43b7-abab-7915b9e0d47f"}, {"guid": "ussr:29e7bb05-e3e2-4835-b944-8f2bc4676230", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 87/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/2014 z 10. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-10", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29e7bb05-e3e2-4835-b944-8f2bc4676230"}, {"guid": "20e7c99c-c95f-4c2a-a524-bfedd5189350:3c933d6b-51d4-4eb6-8754-fee08506a3b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1011200567.3", "spisova_znacka": "7So/14/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/14/2015 z 27. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-27", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1011200567.3"}], "citovane_v": []}