{"guid": "d2b82bf6-c5c4-4f5c-afa8-f4b91d48b4bf:876f18b4-5480-4ab9-95e9-dd5f866fae6b", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2", "spisova_znacka": "BA-1S/181/2018", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/181/2018 z 19. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 19. júna 2024, sp. zn. BA-1S/181/2018, ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2", "identifikacne_cislo": "1018201736", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Jeannette Hajdinová", "sudca_id": 477, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jeannette-hajdinova-477", "datum_vydania": "2024-06-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2022/151", "nazov": "zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2022/151", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/151-2022"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/876f18b4-5480-4ab9-95e9-dd5f866fae6b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-1S/181/2018\n1018201736\n19. 06. 2024\nJUDr. Jeannette Hajdinová\nECLI:SK:SpSBA:2024:1018201736.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Jeannette Hajdinovej\na členov senátu Mgr. Pavla Ištóka a JUDr. Iny Šingliarovej, v právnej veci žalobcu: MEDIA.COM Slovakia\ns.r.o., so sídlom Toplianska 26, 821 07 Bratislava, IČO: 35 880 791, právne zastúpeného advokátkou:\nJUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, so sídlom Leškova 3/A, 811 04 Bratislava, IČO: 30 802 547, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,\nIČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102268276/2018 zo dňa 16.\nnovembra 2018, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.\n102268276/2018 zo dňa 16.11.2018 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101453559/2018\nzo dňa 27.07.2018 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n\nI. Priebeh administratívneho konania\n1. Daňový úrad Bratislava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 101453559/2018 zo dňa\n27.07.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP alebo Daňový poriadok)\nvyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie\naugust 2014.\n2. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonal u žalobcu daňovú\nkontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014 až december 2014, o výsledku\nktorej vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 100836334/2018 zo dňa 26.04.2018\n(ďalej len protokol). Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole\ndoručený žalobcovi dňa 03.05.2018, ktorý sa k zisteniam vyjadril v podaní zo dňa 23.05.2018. Správca\ndane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky na ústnom pojednávaní dňa 20.07.2018. Žalobcovi\nnepriznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 14/08/06 (141100314) v sume X.XXX,- eur, č.\n14/08/32 (141100328) v sume X.XXX,- eur, č. 14/08/33 (141100329) v sume X.XXX,- eur vystavených\nspoločnosťou A. B., organizačná zložka, so sídlom C. D. X, XXX XX E., IČO: XXXXXXXX (ďalej len A.\nB.) za počítačové služby v mesiaci august 2014.\n3. Správca dane zistil porušenie § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH) tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane pri\n\nkúpe služby uvedenej na preverovaných faktúrach tým, že nepreukázal dodanie služby od daňového\nsubjektu A. B. a nepreukázal použitie prijatého plnenia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Zo\nzistených skutočností pre správcu dane vyplynulo, že obchodné transakcie medzi daňovým subjektom\nA. B. a žalobcom sa neuskutočnili tak, ako je deklarované na preverovaných faktúrach.\n4. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca dňa 31.08.2018 odvolanie.\n5. Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR, ako druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č.\n102268276/2018 zo dňa 16.11.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č.\n101453559/2018 zo dňa 27.07.2018.\n6. Druhostupňový správny orgán mal za to, že správca dane postupoval správne, keď za august\n2014 nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr za deklarované služby.\nUviedol, že z vykonaných zistení, predložených dokladov a vyjadrení bolo preukázané, že dodávateľ\nžalobcu (A. B.) neuskutočnil predmet dane uvedený na faktúrach, nepredložil dôkazne prostriedky\no ich realizácii. Svedecká výpoveď F. A., vedúceho A. B., nepreukázala uskutočnenie zdaniteľných\nobchodov. Svoje tvrdenia nevedel preukázať žiadnymi dokladmi a dôkazmi. Nepamätal si, či niekoho\nv roku 2015 splnomocnil na zastupovanie daňového subjektu A. B.. Nevedel uviesť názvy spoločností\na mená konateľov, s ktorými obchodoval a ani nevedel zodpovedať, ktorí odberatelia tovaru, resp.\nslužby boli zahrnutí v účtovníctve. Všetky doklady A. B. odovzdal na audit, ale už si nepamätá komu.\nŽalovaný uzavrel, že samotná existencia faktúry nie je dôkazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného\nplnenia na nej uvedeného. Dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu a bolo jeho povinnosťou preukázať\nreálne uskutočnenie všetkých zdaniteľných obchodov. Ak žalobca počas daňovej kontroly predloží\nfaktúru na určité plnenie, je povinný preukázať, že toto plnenie bolo skutočne dodané a má mať\nvedomosť o tom, kto skutočne službu fyzicky vykonal. Ak mu takéto vedomosti chýbajú, správca\ndane má pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného plnenia uvedeného na predložených dokladoch. Ak\ndoklady neodrážajú reálne plnenie vykonané osobami uvedenými na faktúrach, nemôže byť žalobcovi\npriznané právo na odpočítanie dane. Podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi\npovinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie\ndaňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať\nod daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri daňovej kontrole to,\nže k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Je na\núvahe žalobcu, akým spôsobom mal zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukázali dodanie služieb osobou\nuvedenou na faktúrach. Správca dane nevykonal pri daňovej kontrole iba formálnu kontrolu dokladov, ale\nzameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia zdaniteľných obchodov, ktoré\nboli deklarované na predložených faktúrach. Hodnotenie dôkazov neznamená mechanické preberanie\ninformácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako fakty, pretože\nak správca dane na základe informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti\npredložených dokladov, či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak žalobca ich hodnovernosť\nnepreukázal. V daňovej kontrole (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí prejednávacia\nzásada, nie vyhľadávacia, správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa\nII. Žaloba\n7. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 102268276/2018 zo dňa 16.11.2018 v zákonnej lehote\nsprávnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia\nspolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 101453559/2018 zo dňa 27.07.2018 a vrátenia veci orgánu\nverejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.\n8. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, keďže vychádzali z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a neboli dostatočne odôvodnené. Zistenia skutkového stavu žalovaným\na správcom dane boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav je v rozpore\na administratívnymi spismi a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej\nsprávy, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.\n9. Žalobca namietal, že správca dane mal počas daňovej kontroly preverovať dodávky tovarov a\nslužieb od zmluvného partnera v zmysle predložených faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil právo na\nodpočítanie dane. Závery správcu dane nie sú správne, sú tendenčné, nezákonné a bez vyhodnotenia\n\ndôkazov. Dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca v odvolaní podrobne\nuviedol aj bližšie špecifikoval všetky predložené dôkazy (preukazujúce skutočné poskytnutie služieb),\na to nasledovne: Zmluva o poskytovaní servisných služieb 012014 (zmluva je riadne podpísaná\nštatutárnym zástupcom zmluvného partnera); objednávky, faktúry (protihodnota za plnenie uvedená v\njednotlivých faktúrach nie je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane\nnízka, protihodnota bola uhradená); mesačné výkazy vykonaných prác (presne rozpisujú jednotlivé\nslužby - úkony priradené k odberateľom spolu s počtom vykonaných hodín tak, ako bolo dojednané\nv zmluve); čestné prehlásenia odberateľov (žalobca nad rámec uvedených dokladov, ktoré mal založené\nv účtovníctve, požiadal obchodných partnerov - odberateľov o vyjadrenie, či boli služby riadne dodané\na vykonané, pričom najvýznamnejší odberatelia tieto skutočnosti písomne potvrdili). Správca dane\nneskúmal prepojenosť dodávateľských a odberateľských faktúr, rovnako nepreveroval, či k dodaniu\nslužieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že dôkazná povinnosť je na strane dodávateľa, teda\nuvedené má preukázať žalobca. Skutočnosť je taká, že toto žalobca preukázal, ale správca dane sa\ntýmto vôbec nezaoberal.\n10. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vykonanie služieb a poukazoval na\nskutočnosť, že konateľ žalobcu F. G. nevie uviesť, kto (ktorá osoba) tieto práce skutočne vykonal. Nie\nje rozhodujúce, kto (ktorá fyzická osoba) vykonal predmetné služby, lebo je rozhodujúce a preukázané,\nže boli reálne služby vykonané a aj samotní odberatelia tieto skutočnosti potvrdili. Žalobca bol zmluvne\nzaviazaný na realizáciu služieb od zmluvného partnera, ktorý nebol zaviazaný na osobné vykonanie\ntýchto služieb, preto v prípade, ak vykonával služby dodávateľsky, nie je odôvodnené, prečo by malo\nžalobcu zaujímať, kto ich vykonal. Žalobcovým obchodným partnerom, ktorý skutočne zodpovedal za\nriadne a včasné vykonanie služieb, bol výlučne jeho zmluvný partner. Služby boli vykonané riadne a včas,\npresne špecifikovaný postup priebehu vykonávania služieb, kontroly žalobcom a následnou realizáciou\núhrady za vykonanie služieb uviedol konateľ žalobcu v zápisnici zo dňa 12.03.2018.\n11. Žalobca preukázal, že odberateľom boli IT služby poskytnuté prostredníctvom žalobcu, tento ich\nzískal subdodávateľsky, kedy riadne viedol všetky účtovné a daňové doklady ohľadom zmluvného\npartnera. Tvrdenie štatutárneho orgánu zmluvného partnera, že zmluvný partner nevie uviesť, kto tieto\nslužby vykonal a nemá k tomu žiaden doklad, nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal\no týchto skutočnostiach vedomosť. Žalobca vykonával kontrolu služieb zmluvného partnera riadne (cez\ninformačné systémy) a odberatelia boli spokojní s dodaním služieb. Neexistovalo žiadne podozrenie, že\nzmluvný partner je nespoľahlivý, v opačnom prípade by s ním žalobca nespolupracoval.\n12. Žalobca tiež zdôraznil, že mal všetky účtovné daňové doklady v poriadku, daňovou kontrolou\nmu nebolo nič vytýkané, pričom správny orgán prvého stupňa len opakovane tvrdil, že údajne\nnepreukázal vykonanie služieb, ktoré boli predmetom faktúr. Na druhej strane sa správny orgán\nsprávne nevysporiadal so všetkými dôkazmi preukazujúcimi vykonanie služieb, a ak by bol dôvod\nich spochybniť, mal by preukázať, že služby poskytnuté neboli, vrátane relevantného vyhodnotenia\npotvrdení žalobcových odberateľov, ktorí potvrdili dodanie služieb. Nie je zrejmé, aký dôkaz by\npovažoval správny orgán prvého stupňa za dostatočne preukazujúci poskytnutie IT služieb, ktoré nie sú\nmateriálne uchopiteľné, keďže všetky listinné dôkazy vrátane súpisu vykonaných prác, kde sú opísané\nvykonané úkony, ktorých skutočné vykonanie možno v systémoch dotknutých osôb verifikovať, daňových\na účtovných dokladov, žalobca predložil správcovi dane riadne a včas.\n13. Žalobca predložil v odvolaní ďalšie dôkazy, a to odberateľské faktúry, ktoré dopĺňajú ostatné skôr\npredložené dôkazy. K týmto dôkazom sa žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí absolútne\nnevyjadril. V prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného alebo správcu dane, že sa zamerali práve\nna reálnosť plnenia, nemohli dospieť k záverom, že zdaniteľný obchod sa neuskutočnil, keďže obchod\nbol zo strany odberateľa riadne vykonaný (čestné prehlásenia odberateľov), uhradený a vyfakturovaný\nodberateľskými faktúrami (doložené v odvolacom konaní). Žalobca si uskutočnenie služieb zabezpečil\nsubdodávateľsky prostredníctvom zmluvného partnera (zmluva o poskytovaní služieb, objednávky a\nfaktúry, mesačné výkazy konaných prác, pokladničné doklady o úhrade). Legitímnym očakávaním\nžalobcu bolo, že žalovaný riadne odôvodní, prečo nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti.\n14. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci a výklad § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože\npreukázal, že služba vznikla. Správca dane na základe svojich ničím nepodložených a neodôvodnených\nindícií urobil závery o domnelom neuskutočnení obchodných transakcií. Rozhodnutie žalovaného ako\n\naj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov .\nSprávca dane sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v písomnej výzve a v zápisniciach o\nústnom pojednávaní a neodôvodnil, prečo na ne neprihliadol. Žiadne skutočnosti nenasvedčovali tomu,\nže by sa mal žalobca domnievať, že jeho zmluvný partner už nedisponuje so svojím účtovníctvom.\nŽalobca v odôvodnení napádaných rozhodnutí nedostal presvedčivú odpoveď, prečo má táto skutočnosť\ntakú dôkaznú silu, že poprie existenciu všetkých ostatných dôkazov, ktoré preukazujú opak.\n15. Žalobca rovnako poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej právo platiteľa\ndane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na\npredchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Právo\nna odpočítanie dane môže byť zamietnuté len preto, že sa objektívne preukáže, že platiteľ dane vedel,\nalebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (C-80/11 a C-142/11 body 42 a 45). Žalobca\na jeho významní obchodní partneri potvrdili vykonanie služieb, a preto je nesporné, že sa nemôže\njednať o podvod. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/69/2017\nzo dňa 17.01.2018, z ktorého je zrejmé, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 21.06.2012\nv spojených veciach C-80/2011 a C-142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil\nprávny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi,\nprávo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa\nna tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca\ndane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca, vedel alebo\nmal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo\nstrany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.\n16. Ďalej žalobca namietal porušenie § 3 a § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný sa vo svojom\nodôvodnení nevysporiadal s tvrdeniami a predloženými dôkazmi zo strany žalobcu, nevyhodnotil\npredložené dôkazy jednotlivo (odôvodnenia trpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože jednotlivé dôkazy\nani nevymenoval, už vôbec sa nimi nezaoberal, len všeobecne konštatoval zaužívané názory daňových\norgánov na jednotlivé druhy dôkazov) a v ich vzájomnej súvislosti (nevyhodnotil, prečo absencia dôkazu\n- účtovníctva jeho zmluvného partnera - je dôkazom s väčšou právnou silou ako všetky ostatné dôkazy\npredložené žalobcom). K riadnemu odôvodneniu rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 6S/82/2016 zo dňa 10.05.2018 (bod 48). Záverom uviedol, že absencia dokladov\nzmluvného partnera nie je rozhodujúca pre skutočnosť, že práce a služby boli skutočne vykonané.\nIII. Vyjadrenie žalovaného\n17. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej\nv napadnutých rozhodnutiach a navrhol žalobu zamietnuť. Námietky žalobcu považoval za všeobecné\na nepoukazujúce na konkrétne porušenia všeobecne záväzných predpisov. Žalobca nepredložil žiadne\nnové doklady a dôkazy, o ktorých by žalovaný nevedel. Žalobca len namieta nezákonnosť napádaného\nrozhodnutia, konštatuje, že preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, a preto má nárok na odpočítanie\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014.\n18. Žalovaný len predloženie faktúr žalobcom a ústne tvrdenia dodávateľa žalobcu nepovažoval\nza dostatočný dôkaz vecného a reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodaných práve\ndodávateľom uvedeným na faktúrach, a preto opakované tvrdenie žalobcu o predložení všetkých\ndokladov ostalo nepreukazné, irelevantné, bez vplyvu na výsledok daňovej kontroly.\n19. Žalovaný predloženie zmluvy o poskytovaní servisných služieb č. 012014 zo dňa 01.01.2014\nnepovažoval za dôkaz uskutočnenia služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach, keďže konateľ\ndodávateľskej spoločnosti tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie\nv papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy\nsubdodávateľov si nepamätá, tiež nevie, s kým rokoval. Z uvedeného dôvodu správca dane neskúmal\nprepojenosť s odberateľskými faktúrami, pretože správca dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne\npreukázal nedodanie služby deklarovanej na dodávateľských faktúrach dodávateľa A. B..\n20. K tvrdeniu žalobcu o predložení mesačných výkazov vykonaných prác uviedol, že predložené\ndoklady boli v anglickom jazyku, čo je v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle\nktorého ide o povinnosť používania štátneho jazyka a vzťahuje sa na všetky podania v písomnej forme\n\ntýkajúce sa samotného správcu dane, ale i daňových subjektov. V prípade podania v inom ako štátnom\njazyku, je povinnosťou toho, kto podanie urobil, dať podanie úradne preložiť, podpísať a podpis overiť.\nV tomto prípade sú predložené mesačné výkazy prác tvoriace prílohu k faktúram v anglickom jazyku\nvšeobecné, bez presnej špecifikácie vykonaných prác, miesta a času.\n21. Žalovaný k predloženým čestným vyhláseniam obchodných partnerov spoločností F. H. H., G. G.\na F. B. I., J. K., dodal, že sú vo všeobecnej rovine, kde odberateľské spoločnosti uvádzajú len, že\nsú spokojní s dodanými tovarmi a službami žalobcu, ktoré boli dodané včas a v dohodnutej kvalite.\nV deklarovaných čestných prehláseniach nie je uvedené, kto práce vykonal, kedy boli dodané, akým\nspôsobom boli vykonané a o akú oblasť služby išlo, t. j. predložené čestné prehlásenia nie je možné\npovažovať za dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskou\nspoločnosťou A. B.. Žalovaný k použiteľnosti čestného prehlásenia ako dôkazného prostriedku poukázal\nna stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 2Sžf/40/2011.\n22. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.\nIV. Pojednávanie\n23. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len zákon č. 151/2022 Z.z.) prešiel\nvýkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského\nsúdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.\nZ uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/181/2018 vedený na Správnom\nsúde v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/181/2018.\n24. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona\nč. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 19.06.2024 rozsudkom,\nktorý verejne vyhlásil v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, keďže nepožiadali\no nariadenie pojednávania vo veci.\nV. Relevantná právna úprava\n25. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n26. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n27. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v\nznení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby\n29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v\ndeň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n31. Podľa § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n\n32. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný\nplatiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.\n33. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať\nmnožstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.\n34. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n35. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane\n36. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\n37. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv\nna správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných\npodaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie\nbol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,\nsprávnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n38. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\n39. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu\na objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n40. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim\nvyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť\núdajov riadne preukázal\nVI. Posúdenie veci správnym súdom\n41. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného\norgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených\nžalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania\npredchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia\n(§ 135 ods. 1 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.\n42. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej\nsúvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných\npovinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú\núpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne\nurčenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,\npričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a\nvyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania\n\nako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým\nsubjektom.\n43. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je\nposudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n44. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n45. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada\nzákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v daňovom konaní v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.\n46. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní,\nktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je\nzákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí\naž vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o\nodvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva,\nže daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú\nsúčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada\nzákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.\n47. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu.\nVo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu\nnadradený, avšak nie tak, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva.\nDaňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon,\nalebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona (čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky).\n48. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie\nsa viaže nárok na odpočítanie dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie\nuplatňuje, preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ\nuplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že\nzdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený.\n49. Základnou podmienkou je, aby išlo o tovar (službu), ktorý bol dodaný platiteľom dane uvedeným\nna faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane\nsprávne vychádzal nielen z daňových dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým\ndokladom nechýba materiálny podklad.\n50. Reálne dodanie služby, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je tiež podmienkou uplatnenia\nodpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom a má\npreukázať, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými\ndokladmi), ale aj po stránke obsahovej. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový\nsubjekt skutočne kúpil službu, pri ktorej mu vznikla daňová povinnosť.\n51. Žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal\ndodanie služby od daňového subjektu A. B. a nepreukázal použitie prijatého plnenia na dodávky tovarov\na služieb ako platiteľ.\n\n52. V danej súvislosti súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napríklad rozsudok vo veci\nC-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 zo 06.12.2012 - Bonik, rozsudok\nvo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen,), z ktorej vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH,\nktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb,\nktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie.\nAko Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl.\nsmernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené.\nPredovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené\nna vstupe (pozri rozsudok Bonik bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá\nosoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala\nuvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných\nplnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Ak sú tieto\npodmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.\n53. Na druhej strane sa však osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo\nzneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom\nzamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto\nprávo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod\nspácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,\nže svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná\nosoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to\nbez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia\nslužieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak\nmožno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností\npreukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na\nodpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto\nslužieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo\niného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní\nalebo týchto služieb.\n54. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú\npredstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne\ndôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym\nsúdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych\nskutočností, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či\ndaňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo\nsúčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia.\n55. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá\nje uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie\nuskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napríklad\npreto, že nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady\nna poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali\nniektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch\npodmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom\nna objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,\nže uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha\nvnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.\n56. V predmetnej právnej veci bolo žalovaným a správcom dane spochybnené predovšetkým splnenie\ndruhej hmotnoprávnej podmienky - uskutočnenie zdaniteľného plnenia subjektom označeným na\nvystavených faktúrach. Pokiaľ ide o existenciu materiálneho plnenia, túto správca dane výslovne\nnepotvrdil, zároveň však odmietal vykonať výsluch odberateľov, ktorí by k zisteniu tejto skutočnosti mohli\nprispieť, s tým že sa nimi nepotvrdí, kto práce vykonal. Z uvedeného i z celkového obsahu rozhodnutí\nteda vyplýva, že sporným bolo najmä dodanie služieb konkrétnym dodávateľom.\n57. Žalobca na preukázanie svojho nároku predložil písomné dôkazy a doklady (písomná zmluva\ns dodávateľom, objednávky, faktúry a mesačné výkazy vykonaných prác, a to s pečiatkami a\n\npodpismi štatutárneho orgánu dodávateľa). Správca dane však ich hodnovernosť spochybnil, a to na\nzáklade svedeckej výpovede konateľa dodávateľa, ktorý všeobecne poskytnutie služieb a vystavenie\nfaktúr potvrdil, neoznačil však konkrétne osoby, ktoré práce vykonali, neposkytol konkrétne okolnosti\nspolupráce a neposkytol ani písomné doklady či účtovníctvo dodávateľa. Správca dane tiež uviedol,\nže ani konateľ žalobcu nevedel, kto konkrétne práce vykonal. Následne žalobca preukazoval splnenie\npodmienok čestnými prehláseniami odberateľov a návrhmi na ich výsluch, čo správca dane odmietol s\npoukazom na to, že tieto nepreukážu, kto práce skutočne vykonal.\n58. Zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými správca dane spochybnil vierohodnosť žalobcom\npredložených dôkazov, nie je možné považovať za minimálne rovnako závažné, ako boli žalobcom\npredložené dôkazy. Obsah svedeckej výpovede štatutára dodávateľa nevie žalobca ovplyvniť (táto\nvýpoveď môže byť motivovaná aj úmyselným zatajovaním skutočností samotným dodávateľom).\nU dodávateľa môžu nastať rôzne situácie, ako napríklad nelegálne zamestnávanie, zabezpečenie\nexterných spolupracovníkov bez zmluvného základu, faktické využitie inej spoločnosti, čo sú skutočnosti\nmimo kontrolovaného daňového subjektu, pretože sú v plne réžii jeho dodávateľa. Existujú teda aj iné\nmožné vysvetlenia či skutkové verzie deja, pre ktoré dodávateľ relevantné skutočnosti „zatajuje“, než je\nkonštatácia o nedodaní služieb žalobcovi.\n59. Rovnako nebolo v moci žalobcu ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie si daňových povinností\nzo strany dodávateľa. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku\nskutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie\nsi rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami\n(nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 627/2022-43 z 27.04.2023).\n60. Obdobne ani skutočnosť, že konateľ žalobcu nevedel označiť konkrétne osoby, ktoré práce\nvykonali, nemôže byť relevantne spochybňujúcim zistením správcu dane. V obchodnej praxi je bežné\na zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský subjekt si objedná\nslužby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické\nosoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú.\n61. Z uvedených dôvodov nemohol žalobca niesť dôkaznú núdzu a právny následok v podobe straty\nnároku na odpočet DPH (pri produkcii všetkých v čase zdaniteľného plnenia štandardne uchovávaných\ndokladov z jeho strany), len na základe vyššie uvedených spochybňujúcich zistení a dôkazov správcu\ndane. Správny súd preto v predmetnej veci nepovažuje zistenia a dôkazy správcu dane za spôsobilé\nspochybniť vierohodnosť žalobcom predložených dokladov, v dôsledku čoho ani nemožno hovoriť o\nprechode dôkazného bremena na žalobcu.\n62. K uvedenému správny súd poukazuje aj na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo\nzo dňa 03.09.2020: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z\npridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať\nv tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe\nprávo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný,\nz dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé\nosoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a\nľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej\ntotožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva,\npo tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a\npo štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského\nreťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným\nspôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela,\nalebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila\nosoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni\nuvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“; „Skutočnosť, že dotknutý\ntovar vo veci samej nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ,\nnajmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, však nepostačuje na\nvyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti\nVikingo odopreté právo na odpočítanie, keďže táto skutočnosť môže byť dôsledkom tak podvodného\nzatajovania dodávateľov, ako aj jednoduchého využitia subdodávateľov.“ K aplikácii rozhodnutia SD\n\nEÚ vo veci Vikingo vo svojej rozhodovacej praxi pristúpil aj Najvyšší správny súd SR (rozsudok sp.\nzn. 5Sžfk/17/2020 z 28.06.2022, rozsudok sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 publikovaný v Zbierke\nstanovísk a súdnych rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR pod č. 23/2022).\n63. Poukázať je možné aj na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „ Daňovému\nsubjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich\ndodávateľov. (...) Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva\no existencii zdaniteľného plnenia, od následného forenzného dokazovania. V prípade, ak správca\ndane pričíta daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze týkajúcu sa skutočností, ktoré netvorili\njeho dôkazné bremeno, ide o postup v rozpore so zákonom. (...) Zo základnej premisy chápania a\nkonceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie\ntretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej\nprávom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže\nstanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné\nprípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek\ninej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez\nopory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľskoodberateľskom vzťahu. Zároveň je potrebné uviesť, že tieto nedostatky na strane tretích subjektov\nnemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za\npredpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré\npreukazujú opak“ (nález č.k. I. ÚS 259/2022- 37 zo dňa 12.10.2022).\n64. Sumarizujúc správny súd uzatvára, že žalovaný a správca dane vec nesprávne právne\nposúdili v otázke, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania splnenia\nhmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane. Správny súd však považuje za potrebné\ndodať, že to automaticky neznamená, že žalobcovi má byť priznané právo na odpočet dane z\npredmetného dodania služieb. Úlohou daňových orgánov však bude buď relevantne spochybniť\nsplnenie materiálnych podmienok a zreteľne oznámiť žalobcovi, ktorú hmotnoprávnu podmienku\npovažujú za spochybnenú s následným umožnením žalobcovi preukázať jej splnenie (napríklad pri\nspochybnení existencie plnenia výsluchom odberateľov) alebo preukázať, že sťažovateľ buď priamo\nparticipoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci\nobchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou.\n65. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Súdneho\ndvora EÚ a Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného\naj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú vydané na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci, čo je dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/ SSP a\nvrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP.\nPrávnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom\nkonaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom\nsprávneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie\norgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku\nuložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP). V ďalšom konaní orgán verejnej správy prvého\nstupňa opäť posúdi vec v zmysle záverov tohto rozsudku, doplní dokazovanie a vo veci následne\nrozhodne.\n66. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov\nkonania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).\n67. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0\nods. 4 SSP).\nPoučenie:\n\n(§ 139\n\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny\nsúd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa\nnevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho\nna kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.\na/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum\nprávnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:f8be8cd0-e61d-49f3-aa4e-21df9d93f190", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.627.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 627/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 627/2022 z 27. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-27", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.627.2022.1"}, {"guid": "ussr:ba44be33-143e-4802-94d8-9b04d8b2662d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.259.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 259/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 z 12. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-12", "citacie_n": 535, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.259.2022.2"}], "citovane_v": []}