{"guid": "aef3b565-0bd4-47f1-92ce-3dd1a2bc27dd:e7e709d9-7ac2-4d6d-914d-3ab0ed178985", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2", "spisova_znacka": "BA-6S/267/2020", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/267/2020 z 28. 10. 2024", "citacia": "uznesenie Správneho súdu v Bratislave z 28. októbra 2024, sp. zn. BA-6S/267/2020, ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2", "identifikacne_cislo": "1020201749", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.", "sudca_id": 993, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michal-davala-ph-d-ll-m-993", "datum_vydania": "2024-10-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Neodstránitelné podmienky konania"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/385", "nazov": "zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7e709d9-7ac2-4d6d-914d-3ab0ed178985", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-6S/267/2020\n1020201749\n28. 10. 2024\nJUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M.\nECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2\n\nUznesenie\nSprávny súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: A. B. C., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom D.\nX, XXX XX E., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska\n71, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. 2975/2020/42 zo\ndňa 12.10.2020, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu o d m i e t a .\nII. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nPodstatné zhrnutie argumentov žalobkyne\n1. Žalobou zo dňa 16.12.2020 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti oznámenia žalovaného\nč. 2975/2020/42 zo dňa 12.10.2020 (ďalej len „napadnuté oznámenie“), ktorým jej žalovaný oznámil,\nže jej nezapočítava inú právnu prax, a to prax vykonávanú v období od 18.01.1994 do 24.06.2003, do\nčasu výkonu funkcie sudcu na účely ustanovené v § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o\nsudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o sudcoch“) z dôvodu, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére,\nkde boli upravené zhodné nároky ako v oblasti justície. Žalobkyňa mala za to, že napadnuté oznámenie\nbolo opatrením žalovaného, a že toto opatrenie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a\nzároveň bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.\n2. Napadnuté oznámenie bolo síce vydané s odkazom na § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, avšak\ns argumentom, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli\nupravené zhodné nároky ako v oblasti justície. Je tak zrejmé, že žalovaný žalobkyni nezapočítaval\ninú právnu prax z dôvodov podľa § 151 ods. 5 zákona o sudcoch. Takýto postup žalovaného bol v\nrozpore nielen so znením § 151 ods. 6 zákona o sudcoch v jeho gramatickom zmysle, ale aj v rozpore\ns jeho účelom, keďže účel odseku 5 je odlišný. Ak žalovaný v napadnutom oznámení argumentoval\nnevykonávaním práce v rezorte prokuratúry, jeho postup a rozhodnutie boli výsledkom nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Žalovaný mal vzhľadom na obsah žiadosti žalobkyne podľa § 151 ods. 6\nzákona o sudcoch preskúmať existenciu tvrdenej a preukazovanej tvrdosti zákona, vyhodnotiť a na\nzáklade zákonom predvídanej a predpokladanej spolupráce so Súdnou radou Slovenskej republiky\n(ďalej len „Súdna rada SR“) vydať akt reflektujúci príslušné zistenia. Žalovaný však neaplikoval\nrelevantné zákonné ustanovenie, nezisťoval existenciu tvrdosti zákona (ktorej danosť žalobkyňa tvrdila)\nani splnenie podmienok pre postup podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, čo zakladá podľa žalobkyne\ndôvod pre zrušenie napadnutého oznámenia ako opatrenia vychádzajúceho z nesprávneho právneho\nposúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\núčinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“).\n\n3. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že podľa jej názoru z objektívnej stránky výkon právnej praxe\nkomerčného právnika zodpovedal výkonu praxe advokáta okrem zastupovania v trestných veciach.\nVýkon praxe komerčného právnika sa do doby výkonu funkcie sudcu započítaval pre potreby platového\nzatriedenia podľa § 82 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch, pričom rozhodujúce je aj to, že po celú\ndobu výkonu funkcie sudkyne vykonávala túto funkciu na netrestných úsekoch, a teda celú dobu praxe\nkomerčného právnika so všetkými skúsenosťami mohla žalobkyňa zúročiť pri výkone funkcie sudkyne.\n4. Tvrdosť zákona spočíva v tom, že § 151 ods. 5 zákona o sudcoch umožňuje explicitne započítať\ndo výkonu funkcie sudcu výkon funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov\na čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený\nstal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon tak vylúčil možnosť započítať aj inú\nprávnickú činnosť u tých sudov, ktorí sa stali sudcami po účinnosti tohto zákon, t. j. po 01.01.2001, čo\nvykazuje znaky diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania. Účel a cieľ zákonodarcu nie je jasný a nie\nje to zrejmé ani z napadnutého opatrenia.\n5. Zároveň mal byť porušený princíp predvídateľnosti rozhodnutí vyjadrený v § 3 ods. 5 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny\nporiadok“), podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby o skutkovo zhodných alebo podobných\nprípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa informácií žalobkyne, minister spravodlivosti\nSlovenskej republiky už niekoľkokrát v minulosti podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch započítal inú\nprávnu prax. Napr. aj prax advokáta do výkonu funkcie sudcu. Poukázala na dostupné uznesenie Súdnej\nrady SR č. 356 zo dňa 10.11.2014, ktorým bol daný súhlas so započítaním do času výkonu funkcie\nsudcu JUDr. Petra Reváka, sudcu Krajského súdu v Prešove, čas výkonu funkcie prokurátora a 2/3 času\nvýkonu funkcie advokáta pre účely ustanovenia § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch.\nII.\nVyjadrenie žalovaného k žalobe a replika žalobkyne\n6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.05.2021 navrhol žalobu ako neprípustnú odmietnuť alebo\nako nedôvodnú zamietnuť, keďže napadnutým oznámením nedošlo k zásahu do subjektívnych práv\nžalobkyne. Napadnuté oznámenie samo osebe žiadnym spôsobom nemenilo postavenie žalobkyne.\nŽalovaný nespochybňoval, že otázka počtu rokov výkonu funkcie sudcu je rozhodujúca aj pre aplikáciu\n§ 21 ods. 2 alebo § 95 zákona o sudcoch (ako na to poukázala aj žalobkyňa), avšak vo všetkých\ntýchto prípadoch dochádzalo k osobitnému procesu - konaniu, ktorého výsledkom bolo samostatné\nrozhodnutie. Vzhľadom na uvedené, kým nedošlo k posúdeniu nárokov žalobkyne v zmysle týchto\nosobitných ustanovení zákona o sudcoch, nemohlo dôjsť ani k zásahu do subjektívnych práv žalobkyne,\nktorých ochrany by sa mohla domáhať všeobecnou správnou žalobou.\n7. Žalovaný uviedol, že zákonodarca v § 151 zákona o sudcoch vytvoril v nadväznosti na moment,\nkedy bola určitá osoba ustanovená do funkcie sudcu, dve kategórie sudcov, pričom u jednej kategórie\nje iná právna prax započítavaná automaticky na základe zákona a u druhej kategórie je iná\nprávna prax započítavaná na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti. Priamo zákonodarca teda\nsystémovo nastavil diferenciáciu sudcov podľa toho, kedy začali pôsobiť vo funkcii sudcu. Žalovaný\ntiež poznamenal, že na odstránenie tvrdosti zákona postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch\nneexistuje právny nárok, a že nie je možné vnímať tvrdosť zákona v tom smere, že pri odchode z funkcie\nsudcu nie je vyplatené odchodné v maximálnej výške, resp. že nie je vyplácaný príplatok za výkon\nfunkcie sudcu výpočtovo viazaný na maximálny počet 35 rokov. Ak by zákonodarca neprejavil záujem\ndiferencovať, je prirodzené, že žiadne pravidlo z pohľadu momentu vymenovania do funkcie sudcu by\nnebolo upravené a zákonná úprava by potom bola zrejme realizovaná v smere definovania konkrétnych\nzapočítateľných činností (zákonodarca musel byť stotožnený s postupom, že rovnaká prax bude mať\niný finančný dopad). Skutočnosť, že zákonodarca umožnil ministrovi spravodlivosti započítať inú právnu\nprax, žalovaný vnímal ako možnosť reagovať na konkrétnu špecifickú situáciu, t. j. prijať vo výnimočnom\nprípade individuálne riešenie a odstrániť skrivodlivosť, ktorá by nevydaním takéhoto rozhodnutia vznikla.\n8. Vo vzťahu k prípadu JUDr. Petra Reváka, na ktorý sa odvolávala žalobkyňa, žalovaný uviedol, že\nsíce súhlas Súdnej rady SR bol udelený aj v smere započítania pomernej časti praxe advokáta, minister\n\nspravodlivosti však započítal menovanému len pôsobenie vo funkcii prokurátora; pôsobenie vo funkcii\nadvokáta započítané nebolo.\n9. Žalobkyňa v replike zo dňa 28.06.2021 zotrvala na stanovisku, podľa ktorého napadnuté oznámenie\npredstavuje opatrenie, ktoré je spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.\nŽalovaný v duplike zo dňa 11.03.2024 zotrval na stanovisku, že napadnuté oznámenie nie je spôsobilým\npredmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.\nIII.\nKonanie na správnom súde a relevantná právna úprava\n10. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd\nv Bratislave, na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu\nv Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným\nrozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\nv znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových\nprostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 1S\nsprávneho súdu, následne bola vec v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024\nv znení Dodatku č. 4 účinného od 21.05.2024, náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S\na je vedená pod sp. zn. BA-6S/267/2020.\n11. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa\ndokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n12. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n13. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním\npostup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní\nindividuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.\n14. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy\nsprávny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako\nrozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje\nalebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby,\nalebo sa jej priamo dotýka.\n15. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy\nsprávny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť\npráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.\n16. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej\nsprávy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť\npráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté;\niným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného\npredpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby\na právnickej osoby priamo dotknuté.\n17. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.\n18. Podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch, pri skončení výkonu funkcie sudcu po nadobudnutí nároku\nna starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok patrí sudcovi odchodné\nvo výške základného platu, ak funkciu sudcu vykonával najmenej päť rokov. Táto výmera sa zvyšuje\nza každý ďalší skončený rok výkonu funkcie sudcu do dosiahnutia 20 rokov výkonu funkcie sudcu o 20\n% základného platu sudcu a za každý ďalší skončený rok výkonu funkcie sudcu až do dosiahnutia 24\n\nrokov výkonu funkcie sudcu o 50 % základného platu sudcu. Za 25. rok a za každý ďalší skončený rok\nvýkonu funkcie sudcu sa odchodné zvyšuje o jeden základný plat, najviac však do výšky desaťnásobku\nnaposledy určeného základného platu sudcu.\n19. Podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, sudca, ktorý v kalendárnom roku dosiahne vek 45 rokov\na vykonáva funkciu sudcu najmenej 10 rokov, má nárok na preventívnu rehabilitáciu v trvaní jedného\ntýždňa, počnúc týmto rokom a v každom ďalšom kalendárnom roku, ak nie je ustanovené inak. Sudca,\nktorý v kalendárnom roku dosiahne vek 50 rokov a vykonáva funkciu sudcu najmenej 15 rokov, má\nnárok na preventívnu rehabilitáciu v trvaní dvoch týždňov, počnúc týmto rokom a v každom ďalšom\nkalendárnom roku, ak nie je ustanovené inak.\n20. Podľa § 95 ods. 1 zákona o sudcoch, sudca má za každý rok výkonu funkcie sudcu právo na príplatok\nza výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného\ndôchodku alebo invalidného dôchodku podľa osobitného predpisu a\na) súčasne požiadal ministra o prerušenie výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 a ministerstvo o\npriznanie príplatku za výkon funkcie sudcu alebo\nb) súčasne požiadal ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu, ak mu zanikla funkcia\nsudcu z dôvodu\n1. odvolania z funkcie sudcu podľa § 18 ods. 2,\n2. vzdania sa funkcie sudcu podľa § 19,\n3. podľa § 17 písm. g).\n21. Podľa § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, výška mesačného príplatku za výkon funkcie sudcu je za každý\ncelý rok výkonu funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu netrval celý\nrok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac výkonu\nfunkcie sudcu.\n22. Podľa § 151 ods. 5 zákona o sudcoch, za čas výkonu funkcie sudcu sa na účely ustanovené v § 21\nods. 2, § 50 ods. 1, § 95 ods. 4 považuje aj čas výkonu funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu\nfunkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti,\nak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Rovnako sa započítava aj\nčas, v ktorom sudca nemohol vykonávať funkcie z dôvodov uvedených v osobitnom predpise.\n23. Podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, minister môže so súhlasom súdnej rady na odstránenie\ntvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.\nIV.\nPrávne posúdenie\n24. Správny súd prvotne uvádza, že pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným) v konaní o\nvšeobecnej správnej žalobe je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak\nje žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný\nprostriedok, orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie (§ 180 ods. 1 SSP). To\nznamená, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Z\nuvedeného potom vyplýva, že správny súd nie je viazaný označením žalovaného, ale je oprávnený sám\nžalovaného určiť, a to v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom. Pokiaľ teda žalobca v\nžalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám určí žalovaného a s takto určeným žalovaným\naj koná (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa\n05.05.2020, ods. 27).\n25. Žalobkyňa ako žalovanú označila „Ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky“. Napadnuté\noznámenie síce skutočne vydala ministerka spravodlivosti, napriek tomu žalovaným je „Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky“. Pri aktoch vydaných ministrom alebo predsedom ústredného\norgánu štátnej správy je totiž žalovaným ministerstvo alebo ústredný orgán štátnej správy, aj keď\nrozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele (minister, predseda, vedúci). Ministerstvo je centralizovaným\na monokratickým orgánom štátnej správy, na čele ktorého stojí minister vymenovaný prezidentom na\nnávrh predsedu vlády. Administratívnu subjektivitu má ministerstvo, ktoré je definované ako právnická\nosoba, pričom minister nie je sám osebe orgánom verejnej správy, ale osobou stojacou v čele tohto\n\norgánu verejnej správy. Správny súd preto ako so žalovaným konal s „Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky“.\n26. Žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého oznámenia, keďže mala za to, že\nnapadnuté oznámenie bolo opatrením orgánu verejnej správy (ďalej len „opatrenie“), a že ním boli\nnezákonne zasiahnuté jej subjektívne práva. Naproti tomu, žalovaný mal za to, že napadnuté oznámenie\nnie je opatrením (administratívnym aktom), že nebolo vydané v administratívnom konaní a že ním\nneboli zasiahnuté subjektívne práva žalobkyne. Správny súd preto v prvom rade skúmal, či napadnuté\noznámenie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.\n27. Spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva sú akty orgánov verejnej správy\nnapĺňajúce definičné znaky rozhodnutia, opatrenia a iného zásahu orgánu verejnej správy (a v konečnom\ndôsledku aj namietaná nečinnosť orgánu verejnej správy, keďže fyzické osoby a právnické osoby sa\nv rámci správneho súdnictva môžu domáhať ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej správy), a to\nza predpokladu, že ich zároveň nemožno subsumovať pod žiadnu zo zákonom stanovených výluk z\nprieskumu v rámci správneho súdnictva (§ 2, § 6 ods. 1 a § 7 SSP). To znamená, že nie každý akt\norgánu verejnej správy vydaný v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy je samostatne\nspôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správny súd preto v nadväznosti na\npodanú žalobu v prvom rade musí posúdiť, či akt orgánu verejnej správy, ktorého preskúmania sa\nžalobca domáha, predstavuje rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej správy, a ak áno, či\nvo vzťahu k danému aktu orgánu verejnej správy nie je daná niektorá zo zákonných výluk z prieskumu v\nrámci správneho súdnictva. S prihliadnutím k argumentácii žalobkyne a žalovaného správny súd venoval\nosobitnú pozornosť tomu, či napadnuté oznámenie je opatrením.\n28. Opatrením sa na účely SSP rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom\nkonaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a\nprávnickej osoby priamo dotknuté. Pri posúdení otázky, či určitý akt orgánu verejnej správy je opatrením,\nmá preto zásadný význam, či bol vydaný v administratívnom konaní (i) a zároveň, či ním sú alebo môžu\nbyť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté\n(ii). Naopak, bez právneho významu je v tomto smere označenie aktu orgánu verejnej správy.\n29. Priamy dotyk práv, právom chránených záujmov alebo povinností fyzickej osoby a právnickej\nosoby aktom orgánu verejnej správy na účely Správneho súdneho poriadku nie je bližšie (explicitne)\nnormatívne vymedzený. Je však zrejmé, že ním možno rozumieť situáciu, kedy akt orgánu verejnej\nsprávy môže ovplyvniť právnu pozíciu určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, že jej postavenie\npo vydaní aktu orgánu verejnej správy bude iné ako pred jeho vydaním. Naopak, o priamy dotyk práv,\nprávom chránených záujmov alebo povinností fyzickej osoby a právnickej osoby aktom orgánu verejnej\nsprávy nepôjde vtedy, ak vplyv predmetného aktu na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti\nfyzickej osoby a právnickej osoby bude iba sprostredkovaný alebo pôjde iba o vplyv zasahujúci faktický\nzáujem fyzickej osoby alebo právnickej osoby.\n30. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žiadosťou zo dňa 02.09.2020 žalobkyňa požiadala\nžalovaného (konkrétne ministerku spravodlivosti) o započítanie inej právnej praxe podľa § 151 ods. 6\nzákona o sudcoch. Napadnutým oznámením žalovaný oznámil žalobkyni, že jej nezapočítava inú právnu\nprax, a to prax vykonávanú v období od 18.01.1994 do 24.06.2003, do času výkonu funkcie sudcu na\núčely ustanovené v § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch z dôvodu, že iná právna prax nebola\nvykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli upravené zhodné nároky ako v oblasti justície.\n31. Napadnuté oznámenie je nepochybne aktom orgánu verejnej správy, keďže ho vydala ministerka\nspravodlivosti, a to v rámci výkonu jej pôsobnosti v oblasti verejnej správy. Táto skutočnosť však\nnepostačuje na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením. Na to, aby bolo\nmožné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením, by muselo byť vydané v administratívnom\nkonaní a zároveň by ním museli byť alebo aspoň mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti žalobkyne priamo dotknuté - pokiaľ niektorá (ktorákoľvek) z týchto kumulatívnych podmienok\nnebola splnená, potom napadnuté oznámenie nie je opatrením. Správny súd sa tak v ďalšom zameral\nna dopad napadnutého oznámenia na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne.\n\n32. Z § 21 ods. 2, § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 a § 151 ods. 6 zákona o sudcoch je zrejmé, že samotným\naktom ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe sa právne postavenie osoby, ktorá\npožiadala o započítanie inej právnej praxe, nijako nemení. Akt ministra spravodlivosti o započítavaní\ninej právnej praxe je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95\nods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch a až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé\npriamo zasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej osoby.\n33. Samotný akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe môže meniť právne postavenie\nosoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1\nzákona o sudcoch, keďže nárok podľa tejto právnej normy vzniká ex lege, t. j. bez potreby vydania\nďalšieho osobitného rozhodnutia alebo opatrenia, pri kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to\ndosiahnutia zákonom stanoveného veku sudcu v príslušnom kalendárnom roku a výkonu funkcie sudcu\npo zákonom stanovenú minimálnu dobu. To znamená, že akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil, či\nuž kladne alebo negatívne žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona\no sudcoch, napĺňa atribút „priamosti“ dotyku subjektívnych práv žiadateľa vtedy, pokiaľ by započítavaním\ninej právnej praxe (t. j. kladným vybavením predmetnej žiadosti) žiadateľovi vznikol nárok podľa § 50 ods.\n1 zákona o sudcoch na preventívnu rehabilitáciu v trvaní jedného týždňa alebo v trvaní dvoch týždňov.\nLen v tomto prípade je akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej\npraxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, spôsobilý priamo zasiahnuť do subjektívnych\npráv osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe.\n34. Žalobkyňa v žiadosti o započítanie inej právnej praxe zo dňa 02.09.2020 uviedla, že je sudkyňou\nod 25.06.2003. V čase podania tejto žiadosti teda vykonávala funkciu sudkyne viac ako 15 rokov a bola\nstaršia ako 50 rokov (žalobkyňa sa narodila v roku 1961). Svoju žiadosť preto ani nijako nespájala s\nnárokom podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, keď prípadné započítanie inej právnej praxe nemohlo\nnijako zmeniť jej právne postavenie vo vzťahu k nároku vyplývajúcemu ex lege z tejto právnej normy.\n35. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnutým oznámením nie sú a nemôžu byť subjektívne\npráva žalobkyne priamo dotknuté, a že subjektívne práva žalobkyne by neboli a nemohli byť priamo\ndotknuté ani kladným vybavením jej žiadosti o započítanie inej právnej praxe zo dňa 02.09.2020.\nNapadnuté oznámenie preto nie je opatrením, keďže nespĺňa jeden z definičných znakov opatrenia\n(atribút „priamosti“). V dôsledku tohto zistenia potom už bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či\nnapadnuté oznámenie (ne)bolo vydané v administratívnom konaní.\n36. Pre úplnosť správny súd dodáva, že napadnuté oznámenie nie je ani iným zásahom orgánu verejnej\nsprávy (ďalej len „iný zásah“). Jedným z definičných znakov iného zásahu je totiž (podobne ako v prípade\nopatrenia) atribút „priamosti“, t. j. skutočnosť, že subjektívne práva fyzickej osoby a právnickej osoby ním\nsú alebo môžu byť priamo dotknuté, a práve tento atribút „priamosti“ napadnutému oznámeniu chýba.\nNapadnuté oznámenie napokon nie je ani rozhodnutím orgánu verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie“),\nkeďže aj keby ministerka spravodlivosti vyhovela žiadosti žalobkyne o započítanie inej právnej praxe,\npríslušným aktom by nezakladala, nemenila ani nerušila a ani nedeklarovala práva, právom chránené\nzáujmy ani povinnosti žalobkyne a tieto by aktom ministerky spravodlivosti ani neboli priamo dotknuté.\nŽalobkyňa ostatne ani netvrdila, že napadnuté oznámenie je iným zásahom, či rozhodnutím. Možno\nteda uzavrieť, že žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne\nspôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.\n37. Keďže žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým\npredmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva, správny súd sa nezaoberal (a ani nemohol\nzaoberať) námietkami smerujúcimi k nezákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého\noznámenia, k nepreskúmateľnosti napadnutého oznámenia a k jeho vecnej nesprávnosti. Správny súd\nsa preto nezaoberal (a ani nemohol zaoberať) námietkou, že ministerka spravodlivosti mohla žiadosť\nžalobkyne o započítanie inej právnej praxe vybaviť až na základe vyjadrenia Súdnej rady SR k tejto\nžiadosti, či námietkou nesprávnosti stanoviska žalovaného, podľa ktorého minister spravodlivosti môže\npodľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch započítať iba inú prax vykonávanú vo vzťahu k rezortu prokuratúry.\n38. Pokiaľ žalobkyňa konštatovala, že pre aktívnu legitimáciu na podanie všeobecnej správnej žaloby\npostačuje aj len potencialita možného ukrátenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby na subjektívnych\nprávach opatrením orgánu verejnej správy, správny súd uvádza, že jedným z definičných znakov\n\nopatrenia je skutočne jeho spôsobilosť (potenciál) dotknúť sa práva, právom chráneného záujmu\nalebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. V zmysle normatívneho vymedzenia opatrenia\nje totiž opatrením aj taký správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní,\nktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby\ndotknuté. Nemožno však opomenúť, že musí ísť o spôsobilosť (potenciál) príslušného aktu vydaného\norgánom verejnej správy v administratívnom konaní dotknúť sa práva, právom chráneného záujmu\nalebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo. Práve tento atribút „priamosti“ napadnutému\noznámeniu chýba, v dôsledku čoho ho potom ani nemožno považovať za opatrenie.\n39. Správny súd je toho názoru, že zákonodarca predpokladal situácie, kedy určité rozhodnutie alebo\nopatrenie orgánu verejnej správy bude podrobené prieskumu až na základe žaloby smerujúcej práve\nproti „finálnemu“ rozhodnutiu. Zákonodarca totiž explicitne ustanovil, že pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh\nžalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu\nverejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr\nvydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo\nsamostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2 SSP (§ 27 ods. 1 SSP). Ak má správny\nsúd v konaní o všeobecnej správnej žalobe pri splnení zákonom stanovených podmienok právomoc\npreskúmať aj skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, potom má nepochybne\nprávomoc v konaní o všeobecnej správnej žalobe preskúmať aj preskúmavanému rozhodnutiu orgánu\nverejnej správy predchádzajúci akt orgánu verejnej správy, ktorý nespĺňa definičné znaky rozhodnutia\nani opatrenia, vydaný v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy, ak z neho preskúmavané\nrozhodnutie vychádzalo, pretože pre jeho vydanie bol záväzný, a ak predmetný akt orgánu verejnej\nsprávy nebol samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Takýmto\nspôsobom je zabezpečená súdna ochrana aj vo vzťahu k aktu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu\n„finálnemu“ rozhodnutiu, pokiaľ ten nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci\nsprávneho súdnictva.\n40. V uvedených intenciách aj akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej\nprávnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, podlieha prieskumu v správnom súdnom\nkonaní len v rámci prieskumu rozhodnutia o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4\nzákona o sudcoch, okrem prípadu, kedy by eventuálne kladným vybavením žiadosti o započítanie inej\nprávnej praxe ex lege vznikol nárok podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, v ktorom prípade by tento\nakt bol samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Pri inom výklade\nby akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa\n§ 151 ods. 6 zákona o sudcoch, mohol podliehať prieskumu len z čisto akademických dôvodov bez\nmožnosti reálneho dopadu na právnu sféru žiadateľa, keď jeho funkcia sudcu môže zaniknúť aj pred\nnadobudnutím nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok\n(skutočnosť relevantná z hľadiska nároku podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch), resp. keď žiadateľovi\nnemusí vzniknúť nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo\ninvalidného dôchodku (skutočnosť relevantná z hľadiska nároku podľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4\nzákona o sudcoch), a to napríklad z dôvodu jeho úmrtia pred vznikom nároku na niektorú z týchto foriem\ndôchodku.\n41. Námietky žalobkyne smerujúce k diskriminačnému charakteru právnej úpravy ustanovenej v § 151\nods. 5 zákona o sudcoch neboli v predmetnej veci relevantné. Otázka súladu tejto právnej normy s\nÚstavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, by\nmohla byť relevantná až v súdnom konaní, ktorého predmetom sú priamo nároky podľa § 21 ods. 2 a §\n95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch. Touto otázkou sa však správny súd nemohol zaoberať v\nkonaní o správnej žalobe smerujúcej proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne\nspôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.\n42. Žalobkyňa síce správne uviedla, že z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí\n(„výsledkov konania správneho orgánu“) týkajúcich sa základných práv a slobôd, avšak (aj pri\nakceptovaní stanoviska, podľa ktorého pod pojem „rozhodnutie“ použitý v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky možno subsumovať aj iné akty orgánov verejnej správy) v okolnostiach predmetnej právnej\nveci je takýmto rozhodovaním až rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s\nods. 4 zákona o sudcoch. Až toto rozhodovanie je rozhodovaním vo veci práva na primerané hmotné\n\nzabezpečenie v starobe, a teda vo veci základného práva. Nemožno pritom opomenúť, že v rámci\nprieskumu rozhodnutí o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o\nsudcoch je správny súd v nadväznosti na námietky žalobcu povinný preskúmať aj zákonnosť postupu\npredchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí. Žalobca tak má možnosť v rámci žaloby smerujúcej proti\nrozhodnutiam o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch vzniesť\naj námietky smerujúce proti aktu, ktorým minister spravodlivosti postupom podľa § 151 ods. 6 zákona\no sudcoch vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe.\n43. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd postupom podľa § 98 ods. 1 písm.\ng) SSP žalobu ako neprípustnú odmietol. Žaloba je totiž neprípustná, ak smeruje proti takému aktu\norgánu verejnej správy vydanému v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy, ktorý nie je\nsamostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva, ako je tomu aj v prípade\nnapadnutého oznámenia.\n44. Pre úplnosť správny súd uvádza, že aj pokiaľ by sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že napadnuté\noznámenie je opatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako\nneprípustnú odmietnuť, a to ako opatrenie predbežnej povahy (§ 7 písm. e/ SSP). Aj v takom prípade by\ntotiž platilo, že napadnuté oznámenie je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa\n§ 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch, a že až následné rozhodnutie o nárokoch\npodľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do\nsubjektívnych práv žalobkyne.\n45. O práve na náhradu trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP, ktorý uvádza, že\nžiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá, pričom\nnezistil žiaden dôvod na aplikáciu § 171 ods. 1 SSP.\n46. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147\nods. 2 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom\nSprávneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca\nod jeho doručenia (§ 439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 1 SSP a § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na\npodanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\n\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nSťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho\nzamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "2a1efabe-f954-46d5-a0aa-bed0fada8414:eafaae29-a772-4f26-8cd9-919b6f2a9c7a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017200129.1", "spisova_znacka": "4Asan/16/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/16/2019 z 4. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-04", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017200129.1"}], "citovane_v": []}