{"guid": "d3e51ae7-fef3-4d77-9469-5267508dd10a:9219da9d-8c29-495d-951c-0fcc1b4c125a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200718.2", "spisova_znacka": "BA-1S/112/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/112/2019 z 9. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 9. septembra 2025, sp. zn. BA-1S/112/2019, ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200718.2", "identifikacne_cislo": "1019200718", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Ivana Rudinská", "sudca_id": 1007, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-rudinska-1007", "datum_vydania": "2025-09-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9219da9d-8c29-495d-951c-0fcc1b4c125a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200718.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200718.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200718.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-1S/112/2019\n1019200718\n09. 09. 2025\nJUDr. Ivana Rudinská\nECLI:SK:SpSBA:2025:1019200718.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov\nsenátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. v právnej veci žalobcu: Tatranská\nmliekareň a. s., so sídlom Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, IČO: 31 654 363, právne zastúpený: Mgr.\nHenrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,\nIČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100735928/2019 zo\ndňa 26.03.2019, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 100735928/2019 zo dňa 26.03.2019 a rozhodnutie Daňového\núradu pre vybrané daňové subjekty č. 102261925/2018 zo dňa 15.11.2018 z r u š u j e a vec v r a c\ni a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.\nII. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty\n(okrem iného) za zdaňovacie obdobie september 2016, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej\nkontroly č. 329075/2018 zo dňa 11.06.2018 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“). Protokol z daňovej\nkontroly a výzva na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným boli doručené žalobcovi, ktorý sa k týmto\nzisteniam vyjadril podaním zo dňa 07.08.2018.\n2. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty rozhodnutím č. 102261925/2018 zo dňa 15.11.2018\n(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „daňový poriadok“) žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 82 209,60 eura za zdaňovacie obdobie\nseptember 2016. V odôvodnení tohto rozhodnutia Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty uviedol, že\nžalobca si v zdaňovacom období september 2016 uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských\nfaktúr za nákup tovaru „facélia vratičolistá - semeno na siatie“ (ďalej len „facélia“) od tuzemského\ndodávateľa, a to spoločnosti HorseLand s. r. o., a že v rámci daňovej kontroly zistil obchodovanie\ns predmetným tovarom v rámci reťazca spoločností HorseLand s. r. o. – žalobca – ABERATO PARTNER\ns. r. o. Žalobcom predložené doklady a dôkazy získané Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty\nnepreukázali skutočnosť, že predmetom uskutočnených obchodných transakcií bol vždy nový tovar.\nDoklady predložené jednotlivými účastníkmi predmetného reťazového obchodu zastierali skutočný stav\nstavom formálno-právnym a navodzovali dojem legálne deklarovaných obchodných transakcií. Reálnosť\n\nuskutočnenia zdaniteľných obchodov podľa deklarovaných dokladov nebola preukázaná žalobcom ani\njeho dodávateľom, ktorý vierohodne nepreukázal vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a teda\nžalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH. Daňový úrad pre vybrané\ndaňové subjekty mal tiež za preukázané, že žalobca sa svojou kúpou a predajom zúčastnil na plnení,\nktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.\n3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie tvrdiac, že všetky obchodné transakcie\nmal riadne zaevidované, tieto transakcie boli potvrdené štatutárnymi zástupcami spoločností, s ktorými\nobchodoval ako aj príslušnými dokladmi. Mal za to, že preukázal naplnenie podmienok vzniku práva na\nodpočítanie dane vyplývajúcich zo zákona o DPH. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty reálne\nuskutočnenie obchodov nevyvrátil a ani žiadnym spôsobom nespochybnil a jeho závery uvádzané\nv prvostupňovom rozhodnutí boli postavené len na domnienkach. Aj napriek skutočnosti, že žalobca\npreukázal formálne aj reálne dodanie tovaru, Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na uvedené\nskutočnosti svedčiace v jeho prospech neprihliadal a zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania\npoužil v jeho neprospech. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty v rozpore so základnými zásadami\nsprávy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie a v dôsledku\ntoho vec nesprávne právne posúdil.\n4. Žalovaný rozhodnutím č. 100735928/2019 zo dňa 26.03.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)\npodľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie konštatujúc, že žalobca\npreukázal nadobudnutie tovaru facélia od spoločnosti HorseLand\ns. r. o. iba\nlistinnými dôkazmi, ale dodanie tovaru v zmysle predložených faktúr od tejto spoločnosti nepreukázal.\nŽalobca predložil Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty iba dôkazy formálnej povahy, ktoré by\nvo všeobecnosti obstáli len za situácie, že obchodné transakcie by nevykazovali žiadne pochybnosti\nu finančných orgánov. Keďže z dokazovania vyplynulo, že žalobca bol zapojený do reťazca spoločností,\nktoré deklarovali obchod s predmetným tovarom, pričom nebolo preukázané, že jednotlivé dodávky\npredstavovali vždy nové dodávky tovaru, a že predmetom obchodovania nebol vždy ten istý tovar,\nDaňový úrad pre vybrané daňové subjekty mal oprávnené pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti\na pravdivosti dokladov, ktoré mu žalobca predložil a vyzýval žalobcu k preukázaniu toho, čo uvádzal\nv daňovom priznaní. Doklady, ktoré žalobca predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo\nmožné jednoznačne použiť ako dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli\ndeklarované, ani ako dôkaz o tom, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené osobou uvedenou na\nfaktúrach. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že bola vytvorená sieť spoločností, prostredníctvom\nktorých sa fakturačné toky tovaru zneprehľadnili a medzi ktorými boli zistené vzájomné ekonomické\nväzby v rámci ich financovania, a že išlo len o formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali\nskutočnej podnikateľskej činnosti, ale potvrdzovali umelý charakter činnosti zúčastnených spoločností.\nŽalobca bol súčasťou tejto siete a uplatňoval si odpočítanie dane z nákupu potravinárskych komodít od\ntuzemského dodávateľa a zároveň uplatňoval oslobodenie od dane pri dodávkach nakúpeného tovaru\nčeskému dodávateľovi pri intrakomunitárnom dodaní. Žalobca podľa názoru žalovaného nepreukázal\nreálnu existenciu takého množstva a druhu tovaru, ktorý bol fakturovaný v zistenom fakturačnom\nreťazci spoločností. Deklarované obchody neboli reálne uskutočnené a žalobca nepreukázal opak.\nPodľa názoru žalovaného bol v predmetnej právnej veci dostatočne zistený skutkový stav, žalobcom\npredložené doklady boli spochybnené a zo zistení Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty\nvyplývalo, že žalobca mohol vedieť, že deklarované obchody mohli byť poznačené daňovým podvodom.\nDaňový úrad pre vybrané daňové subjekty opakovane poukázal na skutočnosť, že v zistenom\nobchodnom reťazci išlo o nákup a predaj toho istého tovaru, a že žalobca nepreukázal skutočnosť, že\npredmetom deklarovaných obchodov bol vždy nový tovar, a teda nie ten istý tovar.\nII.\nŽaloba\n5. Žalobou zo dňa 10.05.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.05.2019, sa žalobca\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100735928/2019 zo dňa 26.03.2019\na rozhodnutia Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 102261925/2018 zo dňa 15.11.2018\n(ďalej spolu len „rozhodnutia finančných orgánov“), pričom navrhol, aby správny súd tieto rozhodnutia\nzrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal mu nárok na náhradu trov konania.\n\n6. Žalobca namietal, že rozhodnutia finančných orgánov boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť\na pre nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu finančnými orgánmi bolo nedostatočné na riadne\nposúdenie veci, že rozhodnutia finančných orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci\na že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za\nnásledok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.\n7. Žalovaný ako odvolací orgán neprihliadol na námietku žalobcu ohľadom nesprávne vyhodnoteného\nskutkového stavu veci, kedy Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty neprihliadal na všetko, čo\nvykonaným dokazovaním vyšlo najavo. Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty žalobca vytkol,\nže neprihliadol na výpoveď A. B. C., ktorý bol poverený kontrolou pri nakládke a vykládke tovaru,\na ktorý opísal podrobný priebeh manipulácie s tovarom. Podľa vyjadrenia A. B. C. tovar bol jasne\nidentifikovateľný. A. B. C. potvrdil, že išlo o slnečnicu, a že keď prišiel na kontrolu, v sklade sa už\nnachádzal nový tovar.\n8. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, že sa ani on\nani dodávateľ nezúčastnili pri vzájomnom fyzickom odovzdávaní alebo prevzatí tovaru. K prítomnosti\npoverených osôb pri nakládke a vykládke tovaru sa vyjadril vo svojich predchádzajúcich podaniach.\nŽalobca s poukazom na výpoveď svedka A. D. E. nesúhlasil ani so záverom Daňového úradu pre\nvybrané daňové subjekty, že tovar nebol kontrolovaný, a že nebola zabezpečená jeho nezameniteľnosť.\n9. Žalobcovi nebolo zrejmé, na základe ktorých konkrétnych skutočností vyvodil Daňový úrad pre\nvybrané daňové subjekty záver, že tovar nemal byť vykladaný na deklarovanom mieste vykládky.\nPrvostupňové rozhodnutie bolo v tejto časti nešpecifické, a teda nepreskúmateľné.\n10. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty spochybnil reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov,\navšak žiadnym spôsobom neprihliadal na skutočnosť, že CMR bol dokladom preukazujúcim reálne\nuskutočnenie obchodov s poukazom na čl. 6, čl. 9 a čl. 12 dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej\ncestnej nákladnej doprave. Tento dôkaz žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Z prepravných dokladov CMR\nbolo zrejmé miesto a dátum vystavenia, odosielateľ, dopravca, miesto a dátum prevzatia zásielky, miesto\ndoručenia, príjemca, názov, druh a množstvo tovaru.\n11. Žalobca namietal, že počas miestneho zisťovania u prepravných spoločností boli prítomným osobám\nkladené otázky, avšak on im nemohol klásť otázky, s čím sa žalovaný riadne nevysporiadal. Finančné\norgány sa tiež odmietli zaoberať kontrolnými výkazmi dodávateľov žalobcu. Kontrolný výkaz, ako\ndokument obsahujúci informácie o vymedzených dodávkach tovaru a služieb platiteľov dane na vstupe\naj výstupe, pritom predstavoval jedinečný zdroj informácií pre finančnú správu.\n12. Žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie a odmietol vykonať navrhované dôkazy, ktoré mohli\nmať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu\nnamietal, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty nevypočul konateľa spoločnosti MERKANTIL s. r.\no. ani vodičov jednotlivých prepravných spoločností, ktoré vykonali prepravu. Dôvod nevykonania týchto\ndôkazov navrhovaných žalobcom vo vyjadrení zo dňa 28.05.2018 Daňový úrad pre vybrané daňové\nsubjekty nešpecifikoval. Uvedenými návrhmi na doplnenie dokazovania sa Daňový úrad pre vybrané\ndaňové subjekty odmietol zaoberať. Ani žalovaný neuviedol, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu týchto\nnávrhov.\n13. Z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nebolo možné vyvodiť dôkazné\nbremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov.\nTieto skutočnosti nemohli tvoriť dôkazné bremeno žalobcu a z týchto skutočností žalobca ani nemohol\nznášať dôkaznú núdzu. Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, podľa\nktorých nárok na odpočítanie dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná\npredchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevedel\nalebo nemohol vedieť. Každá transakcia musela byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých\ntransakcií nemohol byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Žalovaný pochybenia\na neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného\nbremena na strane žalobcu. Finančné orgány nevzali do úvahy, že išlo o skutočnosť, na ktorú žalobca\nnemal žiadny vplyv, a teda nemohol z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu.\n\n14. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia tvrdiac, že ním bol ukrátený na svojich\nprávach a právom chránených záujmoch. Nebolo mu totiž umožnené byť prítomný na výsluchu konateľa\nspoločnosti VM-STAVSPOL, s. r. o. ako svedka, pričom informácie získané výsluchom tohto svedka\nboli využité v rámci zistení v protokole z daňovej kontroly. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty\npostupoval pri výsluchu tohto svedka v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho bol tento dôkaz získaný\nv rozpore so zákonom a nebolo možné ho použiť v daňovej kontrole.\n15. K obchodnej spolupráci žalobca pristupoval s náležitou obozretnosťou a v dobrej viere.\nSvojich priamych obchodných partnerov dlhodobo poznal a nemal ani najmenšiu pochybnosť o ich\ndôveryhodnosti. Preverenie svojich obchodných partnerov žalobca popísal už v odpovediach na výzvy\nDaňového úradu pre vybrané daňové subjekty.\n16. Obchodné transakcie spadali pod rozsah predmetu činnosti žalobcu zapísaného v živnostenskom\nregistri. Samotná skutočnosť, že mohli byť, resp. boli porušené niektoré legislatívne požiadavky\nustanovené verejnoprávnymi predpismi ohľadne potravinového práva, mohlo mať za následok začatie\nsprávneho konania voči kontrolovanému daňovému subjektu zo strany príslušných orgánov verejnej\nsprávy, avšak táto skutočnosť nespochybňovala a nevyvracala reálne dodanie tovaru.\n17. Žalobca poukázal na odpoveď Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho\nv Bratislave, podľa ktorej sprostredkovateľ nemusel mať vedomosť o konečnom spotrebiteľovi.\n18. Žalobca uviedol, že pri preberaní tovaru boli viackrát osobne prítomní A. F. G. ako aj A. D. E., pričom\nbolo technicky vylúčené, aby pri každom preberaní tovaru boli prítomní priamo zástupcovia predmetných\nspoločností. Z tohto dôvodu preto ďalej preberali tovar prostredníctvom poverených osôb.\n19. Skutočnosť, že spoločnosť D BAR s. r. o. nemala umiestnenú v čase dožiadania prevádzku\nna uvedenej adrese, nevylučovala, že nemala na tejto adrese umiestnené sídlo v čase vykonania\npredmetných obchodov. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty mohol vypočuť majiteľa\nnehnuteľnosti, či dal súhlas so zriadením sídla tejto spoločnosti. Neplnenie si povinností zo strany\ndodávateľov žalobcu nemohlo byť pripisované na ťarchu žalobcu.\n20. Žalobca nemal najmenší dôvod preverovať dodávateľov svojho dodávateľa a navyše na uvedené\nnedisponoval ani zákonnými prostriedkami, a to nad rámec overenia, či sa subjekty nenachádzali\nv zozname dlžníkov finančnej správy, čo aj urobil. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že Daňový\núrad pre vybrané daňové subjekty pripísal v jeho neprospech to, že subdodávatelia jeho dodávateľa\nsi nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce im zo zákona, na ktorých plnenie žalobca nemal žiadny vplyv\na dosah.\n21. Žalobca tiež poukázal na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie k problematike\ndaňového podvodu s poukazom na to, že dôkazné bremeno v prípade podvodu zaťažuje finančné\norgány, a tiež s poukazom na podmienky zamietnutia nároku na odpočítanie dane z dôvodu, že došlo\nk podvodu.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k žalobe\n22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.08.2019 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že\nposúdenie skutkového stavu a prijaté závery boli vecne správne. Postup Daňového úradu pre vybrané\ndaňové subjekty ako ani žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi a ani neboli\nporušené práva žalobcu.\n23. K žalobným námietkam žalovaný uviedol, že sú zhodné s odvolacími námietkami uvedenými\nv odvolaní žalobcu, a že so všetkými týmito námietkami sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že jednou zo\nzákladných zásad daňového konania bola zásada zákonnosti.\n24. Žalobca síce Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty predložil v priebehu výkonu daňovej\nkontroly formálne bezchybné doklady o nákupe tovaru od tuzemského dodávateľa a o jeho následnom\n\npredaji odberateľovi, tieto však neboli dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené\ntak, ako boli žalobcom deklarované. Doklady predložené jednotlivými účastníkmi v rámci reťazového\nobchodu zastierali skutočný stav stavom formálno-právnym a navodzovali dojem legálne deklarovaných\nobchodných prípadov v jednotlivých častiach reťazca. Predloženie faktúr od tuzemských dodávateľov\ns formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH nezakladalo podmienku možnosti\nuplatnenia práva na odpočítanie dane z týchto faktúr. Zákonné podmienky vzniku práva na odpočítanie\ndane nespočívali len vo formálnej deklarácii a v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Splnenie\nformálnej stránky (faktúra) bolo síce jednou z podmienok vzniku práva na odpočítanie dane, tieto\ndoklady však museli byť odrazom reálneho plnenia od iného platiteľa. Predložené faktúry od dodávateľov\nuvedených v napadnutom rozhodnutí podľa žalovaného nepreukazovali vznik práva na odpočítanie dane\nv zmysle § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.\n25. Žalobca mal venovať náležitú pozornosť a pristupovať s náležitou odbornou starostlivosťou úmernou\nvnímanému riziku, pokiaľ ide o integritu svojich dodávateľov, ako aj realizovaných dodávateľských\nreťazcov. Bolo povinnosťou riadneho, starostlivého hospodára zistiť, akú formu kontroly (preverovania)\nbolo potrebné vykonávať a či následne uskutočniť takéto transakcie s ohľadom na výsledky týchto\npreverovaní (kontrol). Pri preukazovaní ekonomickej opodstatnenosti obchodných transakcií bolo\npotrebné poukázať nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale\naj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti\nbolo to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musel mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu\nčinností, ktorými podnikateľ napĺňal jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného\nzákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činil. Ak takéto vedomosti evidentne obchodnej\nspoločnosti chýbali, potom išlo o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíval v zmysle § 264 Obchodného\nzákonníka právnu ochranu. Pochybnosti Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty o pravdivosti\núdajov uvádzaných žalobcom boli tak v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 daňového poriadku\noprávnené. Zároveň v zmysle § 135a Obchodného zákonníka konatelia boli povinní vykonávať svoju\npôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.\nV zmysle Obchodného zákonníka (§ 135a, § 194) bol žalobca pri výkone svojho podnikania povinný\npostupovať s odbornou starostlivosťou, t. j. konať so „starostlivosťou riadneho hospodára“. Žalobca bol\ntiež povinný zaobstarať si dostupné informácie pre účely svojich rozhodnutí, dodržiavať pritom bežný\nštandard obchodnej opatrnosti a minimalizácie rizika a pristupovať k výkonu svojho práva na podnikanie\ndostatočne obozretne a zodpovedne. Bolo prirodzené, že ak tak neučinil a neprijal všetky opatrenia na\nzabezpečenie toho, aby sa nezúčastnil plnení poznačených podvodom, musel niesť následky svojho\nkonania a prijatých rozhodnutí. Žalobca pri daňovej kontrole žiadnym spôsobom nepreukázal, že prijal\nvšetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho dôvodne požadovať na zabezpečenie, že jeho zdaniteľné\nobchody nebudú poznačené podvodom.\n26. Žalobca mohol vedieť, že uvedené obchodné transakcie by mohli byť poznačené podvodom a bol\nto práve žalobca, kto získal z celého reťazca dodaní finančný prospech. Napriek tomu nevenoval\ndostatočnú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného\nsprávania obchodných partnerov nevznikali pochybnosti o tom, že o podvode vedel, alebo so zreteľom\nku všetkým okolnostiam vedieť mohol. Žalobca nepreukázal konanie v dobrej viere a v zmysle platnej\njudikatúry Súdneho dvora EÚ sa nemohol dovolávať svojho nároku na odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty z dodávateľských faktúr od dodávateľa.\n27. Bol to žalobca, kto deklaroval oslobodené dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ a do\núčtovníctva a záznamov vedených pre účely dane z pridanej hodnoty zahrnul faktúry od tuzemského\nplatiteľa. Na základe uvedených skutočností si optimalizoval daňovú povinnosť, čo podľa podaného\ndaňového priznania dane z pridanej hodnoty dosiahol uplatnením odpočítania dane na vstupe\nz deklarovaných nákupov tovaru z faktúry od tuzemského dodávateľa a deklarovaním dodania tohto\ntovaru do iného členského štátu.\n28. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného k žalobe nevyužil.\nIV.\nKonanie na správnom súde\n\n29. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave\n(ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského\nsúdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach,\nv ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave\npod sp. zn. 1S/112/2019 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným\nvýberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená na tomto súde pod sp. zn. BA-1S/112/2019.\n30. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že\nžaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa §\n107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia\nrozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho\nsúdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.09.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).\nV.\nRelevantné právne predpisy\n31. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v\nznení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n32. Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam\nalebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy\na rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo\nprávom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,\nopatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu\nverejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom\nsúde.\n33. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n34. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n35. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.\n36. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\n37. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti,\nktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní\nalebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých\npreukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c)\nvierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n38. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\n\n39. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných\nvoči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať\nskutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\n40. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu\na objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n41. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v\ntuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.\n42. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.\nDňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\n43. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v\ndeň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n45. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak\na) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri\nodpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní\ndane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní\ndane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ\nuvedený ako príjemca alebo dovozca.\nVI.\nPrávne posúdenie veci správnym súdom\n46. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov\no vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2016. Úlohou\nsprávneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok\nposúdiť, či finančné orgány pri vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi postupovali\nv súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.\n47. V nadväznosti na predmet správneho súdneho prieskumu v tomto konaní správny súd prvotne\nuvádza, že právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už\nzaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu\nspoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty. I keď právo zdaniteľných osôb na odpočítanie\ndane predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty, môže byť\nobmedzené, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok\n(alebo formálnych podmienok) pre priznanie práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému\npodvodu, či k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022 a sp. zn. 6Sžfk/41/2021\nzo dňa 30.03.2023).\n48. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočítanie dane sa v zmysle zákona o DPH\nrozumejú: existencia zdaniteľného plnenia (i), jeho dodanie zdaniteľnou osobou (ii) a použitie dodaných\ntovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti (iii). Právo na odpočítanie\ndane pritom vzniká príjemcovi plnenia pri kumulatívnom splnení týchto podmienok. V prípade, že čo i len\njedna z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane nie je\nsplnená, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.\n\n49. Hmotnoprávne podmienky pre priznania práva na odpočítanie dane sú viazané na dodanie tovaru/\nposkytnutie služby [čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 167 a čl. 63 Smernice, alternatívne § 49 ods. 1 a 2 v\nspojení s § 2 ods. 1 písm. a) a b) a § 8 a § 9 zákona o DPH]. Z tohto dôvodu je právo na odpočítanie dane\npodmienené dôkazom o skutočnom/faktickom uskutočnení obchodu. Obchod, ktorého obsahom nie je\nreálne dodanie tovaru/poskytnutie služby, teda obchod bez materiálnej podstaty, sa považuje za tzv.\nsimulovaný/fiktívny obchod. Simulované/fiktívne obchodné transakcie podľa európskeho práva nemôžu\nzaložiť právo na odpočítanie dane. Dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu uskutočnenia obchodu reálneho dodania tovaru či poskytnutia služby pritom zaťažuje práve daňový subjekt uplatňujúci si právo\nna odpočítanie dane.\n50. Rozpor reálne uskutočneného obchodu s vnútroštátnym právom (jeho sporná právna kvalifikácia\nči neplatnosť podľa vnútroštátneho práva) pritom nezakladá bez ďalšieho právo na odmietnutie\npráva na odpočítanie dane a ani nezakladá jeho posúdenie ako simulovaného/fiktívneho podľa\neurópskeho práva. Porušenie či obchádzanie vnútroštátneho práva pri reálnom uskutočňovaní\nzdaniteľných obchodov, ak má súvis s daňou z pridanej hodnoty, však môže byť jedným z nepriamych\ndôkazov uskutočnenia podvodného alebo zneužívajúceho konania v rámci celkovej mozaiky zistených\nobjektívnych skutočností.\n51. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočítanie dane z priadnej hodnoty viedla aj vnútroštátneho\nzákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia\nhmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo\nuplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou\nfaktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku\npochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno,\nsvoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočítanie dane uznaný (rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40, publikované\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn.\n6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).\n52. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp.\nneobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa\n03.09.2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým\nsubjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné\npovinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti\nrealizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom\nspolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť\n(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť\ndôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne\nspochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom\nmožno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len\nna daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho\npôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom\nkonaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje\npraktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, bod 21; obdobne sp.\nzn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy.\nAk správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení\ndeklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods.\n5 daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných\npochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017\nzo dňa 15.11.2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017).\n53. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť\nsprávcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť\ndôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach\nobsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení\n\npodmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022, sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15.02.2022).\n54. Hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane sa v zásade týkajú len\nindividuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom – daňovým subjektom – odberateľom daňového\nsubjektu. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca\nalebo časti nasledujúcej po odberateľovi daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné\npochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych/materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane.\nPráve z tohto dôvodu „pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky\nna odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného\ndodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie,\nnemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými\nprostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk 15/2020 zo dňa 30.06.2022, publikované v Zbierke stanovísk a\nrozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako ZNSS 23/2022).\n55. Správny súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia\nhmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane a dokazovaním daňového\npodvodu/zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej\núnie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11.11.2021, bod 41 a vo veci Kemwater ProChemie s.\nr. o., C-154/20 zo dňa 09.12.2021, bod 36). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia\nhmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane ťaží primárne daňový subjekt,\nresp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci\nKemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09.12.2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového\npodvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu\ntakéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho\ndvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11.11.2021, bod 54 a vo veci Crewprint Kft,\nC-611/19 zo dňa 03.09.2020, body 37, 43).\n56. V tomto smere možno uviesť, že daňovým podvodom na účely daňového konania možno rozumieť\nzavinené „protiprávne konanie subjektu, ktorým príde k uvedeniu iného v omyl, využitím omylu iného\nalebo zamlčaním podstatných skutočností relevantných pre správu daní, čím nepríde k správnemu\nzisteniu a splneniu daňovej povinnosti daňového subjektu a zároveň príde ku škode na majetku štátu\na obohateniu osoby páchajúcej daňový podvod“ (RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie práva\nv oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 95). Dôvodom pre neuznanie\npráva na odpočítania dane z pridanej hodnoty alebo oslobodenia od dane nie je len uskutočnenie\ndaňového podvodu, ale aj účasť na ňom. „Právo na odpočítanie dane sa odoprie, nielen ak zdaniteľná\nosoba spácha daňový podvod sama, ale aj vtedy, keď sa preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej boli\ndodané alebo poskytnuté tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane,\nvedela alebo mala vedieť, že nadobudnutím týchto tovarov alebo služieb sa zúčastňovala na transakcii,\nktorá je súčasťou podvodu na DPH, alebo ho prinajmenšom uľahčila. Takáto zdaniteľná osoba sa\ntotiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za subjekt, ktorý sa podieľa na daňovom podvode\nalebo ho uľahčuje, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z ďalšieho predaja tovaru alebo z\npoužívania služieb v rámci zdaniteľných transakcií, ktoré uskutočnila na výstupe (pozri v tomto zmysle\nuznesenie zo 14. apríla 2021, Finanzamt Wilmersdorf, C-108/20, EU:C:2021:266, body 22 a 23, ako\naj rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910, body 46 a 47, ako aj citovanú\njudikatúru)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti Finanzamt M, C-596/21 zo\ndňa 24.11.2022, bod 25). Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na\núseku dane z pridanej hodnoty sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre\nnepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet\nalebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak\nto v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou\na starostlivosťou, vedieť mal. „[S] režimom práva na odpočítanie dane stanoveným smernicou 2006/112\nnie je zlučiteľné odopretie uvedeného práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť,\nže dotknutá transakcia bola súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom alebo že iná transakcia,\nktorá je súčasťou reťazca dodávok pred alebo po transakcii vykonanej uvedenou zdaniteľnou osobou,\nbola predmetom podvodu v oblasti DPH. Zavedenie systému objektívnej zodpovednosti by totiž išlo\n\nnad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu nárokov štátnej pokladnice (uznesenie zo 14. apríla\n2021, Finanzamt Wilmersdorf, C-108/20, EU:C:2021:266, bod 25, a rozsudok z 11. novembra 2021,\nFerimet, C-281/20, EU:C:2021:910, bod 49)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti\nFinanzamt M, C-596/21 zo dňa 24.11.2022, bod 26).\n57. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode na dani z pridanej hodnoty na\núčely odmietnutia práva na odpočítanie dane, sa aplikuje takzvaný H. I. test, ktorý je vyabstrahovaním\nkritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci H.\nI., C-439/04 zo dňa 6. júla 2006. Odborná literatúra (napr. RAKOVSKÝ, P.: Daňový podvod a zneužitie\npráva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 102) tieto kritériá konštruuje\ndo štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne\nzodpovedané kladne:\n1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?\n2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?\n3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody\ndaňového subjektu s týmto konaním spojené?\n4. Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol\na mal vedieť daňový subjekt?\n58. Sumarizujúc doteraz uvedené možno konštatovať, že zatiaľ čo pri preukazovaní hmotnoprávnych\npodmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) dôkazné bremeno\nzaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá viera v zásade nezohráva žiadnu rolu (rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie v spojených veciach SGI a Valériane, C-459/17 a C-460/17 zo dňa 27.06.2018), v prípade\npreukazovania účasti na podvode a pri zneužití práva dôkazné bremeno zaťažuje finančné orgány.\n59. Z hľadiska vyššie uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú právnu vec, a to\nmajúc osobitne na pamäti, že finančnými orgánmi vymedzeným dôvodom pre neuznanie daňových\noprávnení je správny súd viazaný a nemôže ho v správnom súdnom konaní meniť, či vady právneho\nposúdenia vykonaného finančnými orgánmi sanovať.\n60. Správny súd oboznámiac sa s administratívnym spisom konštatuje, že finančné orgány vykonali\nv preskúmavanej právnej veci rozsiahle dokazovanie. Úlohou finančných orgánov však nebolo len\nrozsiahlo zistiť skutkový stav, ale tento aj náležite právne posúdiť, t.j. podradiť zistený skutkový stav pod\nkonkrétnu právnu normu a odôvodniť splnenie podmienok pre jej aplikáciu. V preskúmavanej právnej\nveci to znamená, že bolo úlohou finančných orgánov nielen náležite zistiť skutkový stav veci, ale tie\nmuseli svoje zistenia aj správne právne kvalifikovať a odôvodniť z hľadiska uplatnenia dôvodu pre\nneuznanie daňového oprávnenia (práva na odpočítanie dane).\n61. Správny súd skúmajúc právne posúdenie zisteného skutkového stavu zo strany finančných orgánov\nzistil, že z prvostupňového rozhodnutia ani z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu\nfinančné orgány neuznali žalobcom uplatnené daňové oprávnenie. Finančné orgány totiž na jednej\nstrane argumentujú, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu postavenia skutočného\ndodávateľa ako platiteľa dane, a že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno k preukázaniu\nmateriálnej existencie plnení, t.j. reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov, a na druhej strane\ntiež tvrdia, že žalobca vedome participoval na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.\nV konkrétnostiach preskúmavanej právnej veci napríklad Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty\nna jednej strane konštatoval, že reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov podľa deklarovaných\ndokladov nebola preukázaná žalobcom ani jeho dodávateľom, ktorý vierohodne nepreukázal vznik\ndaňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, a teda žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie\ndane v zmysle § 49 zákona o DPH, a zároveň na druhej strane konštatoval, že žalobca sa svojou\nkúpou a predajom zúčastnil na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty\n(s. 31 prvostupňového rozhodnutia). Finančné orgány taktiež na jednej strane konštatovali, že žalobca\nnepreukázal reálnu existenciu takého množstva a druhu tovaru, ktorý bol fakturovaný v zistenom\nfakturačnom reťazci spoločností (s. 31 napadnutého rozhodnutia) a na druhej strane konštatovali, že\n\nžalobca mohol vedieť, že deklarované obchodné transakcie by mohli byť poznačené podvodom (s. 33\nnapadnutého rozhodnutia). V nadväznosti na uvedené správny súd považuje za potrebné zdôrazniť,\nže v prípade účasti na daňovom podvode alebo v prípade zneužitia práva v daňovej oblasti ide o\nsituácie, v ktorých hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane v zásade nemôžu\nbyť sporné. Inými slovami, ak finančné orgány na jednej strane konštatujú, že žalobca nepreukázal\nhmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane a na druhej strane konštatujú, že\nsa dopustil účasti na obchodnom reťazci poznačenom podvodom na dani z pridanej hodnoty, vnútorne\nsi odporujú.\n62. Zo skutkových zistení finančných orgánov vyplýva, že tieto žalobcovi nevyčítajú to, že by v jeho\nobchodných vzťahoch absentovalo plnenie. Podstata zistení finančných orgánov v preskúmavanej\nprávnej veci smeruje k tomu, že žalobca mal byť súčasťou obchodného reťazca bez ekonomickej\npodstaty. Hoci žalobca reálne obchodoval s tovarom, tento aj bol prepravovaný, avšak malo ísť stále o ten\nistý tovar, ktorý sa „točil“ v rámci tých istých spoločností bez toho, aby bol na konci reťazca zužitkovaný.\nŽalobca pritom o svojej účasti na tomto obchodnom reťazci podľa finančných orgánov mal, resp. mohol\nvedieť, ak by nezanedbal svoju primeranú obozretnosť. Táto skutočnosť sa prejavuje v opakovanom\nzávere finančných orgánov, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že v jeho\nobchodných vzťahoch nešlo stále o ten istý tovar. V konkrétnostiach preskúmavanej právnej veci\nnapríklad žalovaný konštatoval, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že žalobca\nnepreukázal, že predmetom deklarovaných obchodných transakcií bol vždy nový tovar, teda nie ten\nistý tovar (s. 33 napadnutého rozhodnutia). Z uvedeného dôvodu finančné orgány nevykonali žalobcom\nnavrhované dôkazy na preukázanie reálneho uskutočnenia obchodov a ich skutočného dodávateľa –\nnapr. návrh na výsluch vodičov, ktorí realizovali prepravu, či návrhy na ďalšie prešetrenie prepravných\nspoločností.\n63. Takto formulované skutkové zistenia zo strany finančných orgánov však nepredstavujú dôvod\npre nepriznanie daňového oprávnenia z pohľadu neunesenia dôkazného bremena pri preukazovaní\nhmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na\nrozhodovaciu prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že hmotnoprávnu\na ani formálnu podmienku pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty spočívajúcu\nv tom, že musí byť preukázané v obchodnom reťazci dodanie vždy nového tovaru, vnútroštátne a ani\neurópske právo nepozná. Ak v tomto smere finančné orgány požadovali od žalobcu navrhovanie\ndôkazov s dôrazom na jeho dôkazné bremeno, skutočne ho neprimerane zaťažili dôkazným bremenom\n(napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/20/2021 zo dňa\n29.03.2023, bod 53).\n64. Doteraz uvedené neznamená, že zistenia finančných orgánov sú irelevantné. Vo svojej podstate\nvšak predstavujú konštatovanie, že žalobca sa zúčastnil obchodného reťazca bez ekonomickej podstaty,\nktorý narušil princíp neutrality dane. Inými slovami, predmetné zistenia môžu predstavovať skutkovú\noporu pre skúmanie iného dôvodu pre nepriznanie práva na odpočítania dane žalobcovi zo sporných\nobchodov, a to z dôvodu jeho účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. V takomto\nprípade je však dôkazné bremeno na strane finančných orgánov a vzťahuje sa na preukázanie všetkých\npredpokladov pre konštatovanie tohto dôvodu neuznania daňového oprávnenia.\n65. V nadväznosti na právne posúdenie zisteného skutkového stavu zo strany finančných orgánov\nsprávny súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 8Sfk/41/2024 zo dňa 20.02.2025, vydaného v skutkovo a právne obdobnej právnej veci tých istých\núčastníkov konania, ako tomu bolo v preskúmavanej právnej veci, ktorá sa pritom týkala odpočítania\ndane v súvislosti s obchodovaním s predmetným tovarom v rámci reťazca spoločností HorseLand\ns.r.o. – žalobca – ABERATO PARTNER s.r.o. tak, ako tomu bolo aj v preskúmavanej právnej veci.\nV tomto rozsudku Najvyšší správny súd Slovenskej republiky poukázal (okrem iného) na závery, ktoré\nprezentovala táto súdna inštancia už v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/20/2021 zo dňa 29.03.2023, pričom\nsprávny súd považuje za vhodné na tieto závery poukázať aj v preskúmavanej právnej veci. Najvyšší\nsprávny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžfk/20/2021 zo dňa 29.03.2023 totiž prezentoval\nnasledovné závery:\n„53. Aplikujúc vyššie uvedené východiská na predmetný prípad kasačný súd konštatuje, že správny súd\na rovnako aj žalovaný v predmetnej veci uzavreli, že sťažovateľka neuniesla svoje dôkazné bremeno\n\na nepreukázala hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH z deklarovaných obchodov. Z rozhodnutia\nžalovaného a ani z napádaného rozsudku však nevyplýva, ktorú hmotnoprávnu podmienku uplatneného\npráva na odpočet žalobkyňa nepreukázala. Pokiaľ správny súd a žalovaný uvádzajú, že sťažovateľka\nnepreukázala, že v reťazci spoločností došlo k dodaniu vždy nového tovaru, kasačný súd musí\nskonštatovať, že takúto hmotnoprávnu a formálnu podmienku uplatnenia práva na odpočet DPH zákon\no DPH a ani vzťahujúce sa európske právo nepozná (bod 40 tohto rozsudku). V tomto smere preto\nkasačný súd zastáva názor, že sťažovateľka bola naozaj neprimerane zaťažená dôkazným bremenom,\npokiaľ od nej žalovaný a správca dane vyžadovali preukázanie skutočnosti, ktorá nie je hmotnoprávnou\na ani formálnou právnou podmienkou uplatnenia odpočtu DPH. Ak mal správny súd ako aj žalovaný\nzáujem poukázať napr. na nesplnenie podmienky dodania tovaru, mal túto skutočnosť riadne oznámiť\nžalobkyni a svoje pochybnosti odôvodniť.\n54. Vyššie uvedená vada v právnom posúdení veci v rozsudku správneho súdu ako aj v rozhodnutí\nžalovaného súvisí a vychádza z ďalších nedostatkov, ktorými tieto rozhodnutia trpia. Správny súd ako\naj žalovaný vo svojich rozhodnutiach síce správne uvádzajú skutkové zistenia správcu dane, tieto\nvšak nesprávne hodnotia, právne kvalifikujú a posudzujú. Správny súd ako aj žalovaný vo svojich\nrozhodnutiach dospeli k názoru, že sťažovateľka na jednej strane nepreukázala bližšie nešpecifikované\nhmotnoprávne podmienky uplatneného práva na odpočet DPH z deklarovaných obchodov a na druhej\nstrane vedome participovala na obchodnom reťazci poznačenom podvodom v oblasti DPH. Kasačný\nsúd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prípade sankcionovania účasti na podvode alebo v prípade\nsankcionovania zneužitia práva v daňovej oblasti, ide o situácie, v ktorých hmotnoprávne podmienky\npriznania týchto práv v zásade nie sú sporné. Inými slovami, ak správny súd a žalovaný na jednej strane\nkonštatujú, že sťažovateľka nepreukázala hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH a na druhej strane\nkonštatujú, že táto sa dopustila vedomej účasti na obchodnom reťazci poznačenom podvodom na DPH,\nvnútorne si odporujú.\n55. Rozlišovanie medzi dôvodmi pre neuznanie daňového oprávnenia (či už nepreukázanie\nhmotnoprávnych podmienok práva na odpočet DPH alebo vedomá účasť na obchodnom reťazci\npoznačenom daňovým podvodom) pritom nie je iba formálne, ale má významný dopad na celé daňové\nkonanie a daňovú kontrolu. Ako už bolo uvedené vyššie, dôkazné bremeno na preukázaní daňového\npodvodu a účasti daňového subjektu na ňom totiž ťaží správcu dane, nie daňový subjekt. Ten totiž svoje\ndôkazné bremeno môže vyčerpať preukázaním hmotnoprávnych a formálnych podmienok uplatneného\npráva na odpočet DPH. Je pritom úlohou daňových orgánov, aby dôsledne vyhodnocovali zistené\nskutočnosti a skutočnosti deklarované daňovým subjektom a rozlišovali, či tieto skutočnosti vznášajú\npochybnosti vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočet DPH\nalebo či ide o skutočnosti preukazujúce a/alebo indikujúce daňový podvod v určitom obchodnom reťazci,\nresp. vedomú alebo nevedomú účasť daňového subjektu na ňom. Nemožno pritom akceptovať logiku,\nktorú zaujali správca dane, žalovaný ako aj správny súd v tejto veci, že sťažovateľka v daňovom konaní\nriadne nepreukázala, že nebola účastná na podvode.\n56. Kasačný súd nespochybňuje relevantnosť skutkových zistení správcu dane v predmetnej veci.\nSkutočnosti, že (i) v obchodných prípadoch mohlo ísť stále o ten istý tovar (čomu nasvedčujú zistenia\nohľadom skutočnej prepravy tovaru), teda absencia skutočného ekonomického významu samotného\nobchodu, (ii) rozpor medzi formálne deklarovanou a skutočnou prepravou tovaru, (iii) zistenia o\nuzatvorenom kolobehu platieb v predmetnom reťazci cez tretiu spoločnosť, (iv) identita osoby konateľa\nodberateľa sťažovateľky (spoločnosť ABERATO PARTNER, s.r.o.), tretej spoločnosti zabezpečujúcej\nfinančné toky v danom reťazci (EURO FAKTORING, s.r.o.) a zástupcu jedného zo subdodávateľov\ndodávateľa (spoločnosti RANIM s.r.o.), naozaj naznačujú, že obchodný reťazec, v ktorom figuruje\naj sťažovateľka, je poznačený podvodom. Z rozhodnutia žalovaného, správcu dane ani správneho\nsúdu však nevyplýva, kde v predmetnom reťazci došlo k daňovému úniku, teda príslušné orgány\nnezodpovedali už prvú otázku, ktorej zodpovedanie podmieňuje sankcionovanie daňového podvodu\n(bod 51 tohto rozsudku).\n...\n58. Kasačný súd dáva ... do pozornosti svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej (rozhodnutie\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022,\n\npublikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako\njudikát ZNSS 23/2022):\n„Pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie\ndane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového\nsubjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálnotechnické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na\nzabezpečenie fakturovaného plnenia.\nV prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie\ndane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom\npodvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným\ndaňovým podvodom.“\n59. S ohľadom na vyššie uvedené, právo na odpočet DPH z deklarovaných obchodov v tomto\nzdaňovacom období možno sťažovateľke odoprieť len vtedy, ak správca dane a žalovaný preukážu, že\nsťažovateľka vedela alebo mala vedieť (aj v kontexte náležitej odbornej starostlivosti), že sa zúčastňuje\nna obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Doteraz správcom dane a žalovaným\nvznášané tvrdenia o tom, že sťažovateľka mala zistiť, že je jej subdodávateľmi dodávaný stále ten\nistý tovar, ktorý ona odpredáva ďalej, podľa názoru kasačného súdu neobstoja. A to najmä v tom\nkontexte, že správca dane a ani žalovaný neprodukovali žiadny jednoznačný dôkaz o identickosti tovaru\nv jednotlivých obchodných prípadoch v predmetnom obchodnom reťazci a nevyvrátili možnosť, že\ntovar mohol byť aj v prípade svojej identickosti prebaľovaný mimo dispozičnej a vedomostnej sféry\nsťažovateľky. Teda nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by vyvracali dobrú vieru sťažovateľky v tomto\nsmere. Podozrenie o identickosti tovaru na strane správcu dane vyplýva výlučne zo zistení, že konečný\nodberateľ v dotknutom obchodnom reťazci a prvotný subdodávateľ sú nekontaktní a nezastihnuteľní,\npričom z preverenia prepravy vyplýva, že tovar pravdepodobne koloval v uzavretom okruhu a končil\nvždy v tom istom sklade. Správca dane ako ani žalovaný tak žiadnym spôsobom nepreukázali, hoci\ndôkazné bremeno je na pleciach daňových orgánov, že konkrétne sťažovateľka vedela/mala vedieť, že\nsa zúčastňuje na podvode.“\n66. Správny súd napokon pripomína, že v skutkovo a právne obdobných veciach tých istých účastníkov\nkonania, ako je tomu v preskúmavanej právnej veci, rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\nrozsudkami sp. zn. 3Sfk/92/2022 zo dňa 31.05.2023, sp. zn. 2Sfk/76/2022 zo dňa 30.03.2023, sp. zn.\n1Sžfk/30/2021 zo dňa 28.04.2023, sp. zn 10Sžfk/20/2021 zo dňa 29.03.2023 a sp. zn. 1Sžfk/87/2020 zo\ndňa 30.03.2023. Správny súd nevzhliadol žiadny dôvod, aby sa v preskúmavanej právnej veci odchýlil\nod záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezentovaných v týchto rozsudok.\n67. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože\nnapadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a § 191 ods. 3 písm. a) SSP napadnuté\nrozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa\nna ďalšie konanie.\n68. V ďalšom konaní budú finančné orgány viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku\na s poukazom na jeho odôvodnenie bude ich úlohou vec opätovne posúdiť. Vo vzťahu k povinnosti\nfinančných orgánov vec opätovne posúdiť správny súd zdôrazňuje, že jeho závery prezentované\nv tomto rozsudku automaticky neznamenajú, že žalobcovi má byť (nevyhnutne) priznané právo na\nodpočítanie dane zo sporných obchodov. Je však na finančných orgánoch, aby riadne vyargumentovali\na jasne uviedli dôvod pre neuznanie daňového oprávnenia žalobcovi. Finančné orgány pritom môžu\nbuď (na podklade vykonaného dokazovania) spochybniť hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva\nna odpočítanie dane alebo preukázať žalobcovi vedomú účasť na obchodnom reťazci poznačenom\ndaňovým podvodom.\n69. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal\nplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).\n\n70. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny\nsúd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie\nlehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa\nnevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za\nneho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej\npomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:ba44be33-143e-4802-94d8-9b04d8b2662d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.259.2022.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 259/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 z 12. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-12", "citacie_n": 535, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.259.2022.2"}, {"guid": "ussr:35101f51-843c-4ae7-96ce-6f11407ba9e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.86.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 86/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/2022 z 15. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-15", "citacie_n": 298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.86.2022.1"}, {"guid": "ussr:9eab838a-cc01-4adf-ae1e-f14f7f840828", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.377.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 377/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 1073, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.377.2018.1"}, {"guid": "ussr:f7cef055-482b-46ac-962b-39f2bd4deabf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 705/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 876, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1"}, {"guid": "ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 401/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 1126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519"}, {"guid": "15349756-d7d5-4c39-9ac2-d68dce3aa162:8cd87aa3-d3b5-433d-8cf6-df0b6219a2f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1019200721.1", "spisova_znacka": "2Sfk/76/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/76/2022 z 30. 3. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1019200721.1"}], "citovane_v": []}