{"guid": "b7f90240-b68f-42a8-b536-7930b16cb1e8:97b6796a-8076-4b5e-ac6f-b03304007f49", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201625.2", "spisova_znacka": "BA-2S/268/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/268/2020 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 28. mája 2025, sp. zn. BA-2S/268/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201625.2", "identifikacne_cislo": "1020201625", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Lucia Tóth", "sudca_id": 971, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lucia-toth-971", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/97b6796a-8076-4b5e-ac6f-b03304007f49", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201625.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201625.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201625.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-2S/268/2020\n1020201625\n28. 05. 2025\nJUDr. Lucia Tóth\nECLI:SK:SpSBA:2025:1020201625.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu\nMgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobkyne: Tatra banka, a.s., so sídlom\nHodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, právne zastúpená: Dentons Europe\nCS LLP, so sídlom na adrese One Fleet Place 1, EC4P 4GD Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej\nBritánie a Severného Írska, konajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky Dentons Europe\nCS LLP, organizačná zložka, so sídlom Štefánikova 15, 811 05 Bratislava, IČO: 36 861 391, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101439222/2020 zo dňa 16. 9. 2020, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd žalobu z a m i e t a.\nII. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobkyne kontrolu\ndane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie za rok 2015. O výsledku daňovej kontroly\nbol vyhotovený protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.1.2020. Na základe skutočností zistených\npočas daňovej kontroly správca dane neuznal ako daňové výdavky (náklady) odpísané pohľadávky\nvoči fyzickým osobám s omeškaním viac ako 1095 dní po splatnosti (premlčané pohľadávky), a\nvýsledok hospodárenia zvýšil podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov\nv relevantnom znení (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) spolu o sumu XXX.XXX,XX eura. Správca\ndane taktiež neuznal ako daňové výdavky (náklady) postúpené pohľadávky voči fyzickým osobám,\nktoré boli k dátumu postúpenia v omeškaní viac ako 1095 dní po splatnosti (premlčané pohľadávky),\na výsledok hospodárenia zvýšil podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov\nrelevantnom znení (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) spolu o sumu X.XXX.XXX,XX eura. Správca dane\nneuznal ako daňový výdavok žalobkyňou odpísané pohľadávky a postúpené pohľadávky spolu v sume\nX.XXX.XXX,XX eura, ktoré boli k dátumu odpisu/postúpenia premlčané, a ktoré žalobkyňa zahrnula do\ndaňových výdavkov v zdaňovacom období roka 2015, keďže náklady na odpis/postúpenie pohľadávok\nnebolo možné zahrnúť do daňových výdavkov (nákladov) v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 písm. r), §\n19 ods. 3 písm. í) a h) zákona o dani z príjmov v nadväznosti na ustanovenia § 17 ods. 28, § 20 ods.\n2 písm. d) a ods. 4 a 14 zákona o dani z príjmov.\n2. Správca dane rozhodnutím č. 100916637/2020 zo dňa 19.05.2020 (ďalej len „prvostupňové\nrozhodnutie“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie\n\n2015 v sume XXX.XXX,XX eura, keď daň uvedenú v daňovom priznaní za rok 2015 vo výške\nXX.XXX.XXX,XX eura zvýšil na sumu XX.XXX.XXX,XX eura. Voči uvedenému prvostupňovému\nrozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 101439222/2020 zo dňa 16.09.2020\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\nII.\nŽaloba a podstatné zhrnutie argumentov žalobkyne\n3. Žalobkyňa podala dňa 24.11.2020 na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu, ktorou sa domáhala\nzrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobkyňa zároveň požiadala\no priznanie nároku na náhradu trov konania.\n4. Žalobkyňa v žalobe predovšetkým namietala nesprávne právne posúdenie veci, keďže výšku\nodpísaných, resp. postúpených pohľadávok si žalobkyňa v súlade s § 19 ods. 2 písm. r) a § 19 ods. 3\npísm. h) zákona o dani z príjmov uplatnila ako daňové výdavky v celkovej výške X.XXX.XXX,XX eura a\ntýmto si znížila daňový základ za rok 2015. Išlo o pohľadávky, ktoré vznikli pred 1.1.2015 a v priebehu\nrokov 2014 a 2015 uplynulo viac ako 1080 dní po ich splatnosti. Žalobkyňa vychádzala z právneho\nnázoru, že uvedené pohľadávky v čase ich odpisu a postúpenia neboli premlčané, pretože sa na ne\naplikovala štvorročná premlčacia doba podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len\n„Obchodný zákonník“).\n5. Správca dane neuznal tieto pohľadávky ako daňovo uznané výdavky s odôvodnením, že:\na) pohľadávky boli v čase ich odpisu, resp. postúpenia premlčané, pričom vychádzal z trojročnej\npremlčacej doby v zmysle zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Občiansky zákonník“), a preto si ich nemohla žalobkyňa uplatniť do daňových výdavkov\npostupom podľa § 19 ods. 2 písm. r) a § 19 ods. 3 písm. h) zákona o dani z príjmov;\nb) žalobkyňa neuplatňovala daňové opravné položky na predmetné odpísané, resp. postúpené\npohľadávky pred ich odpisom, resp. postúpením v roku 2015, čím sa sama mala vzdať nároku na ich\nuplatnenie, a preto si ich nemohla uplatniť do daňových výdavkov postupom podľa § 19 ods. 2 písm. r)\na § 19 ods. 3 písm. h) zákona o dani z príjmov v spojení s § 20 ods. 4 a 14 zákona o dani z príjmov.\n6. Spornou otázkou v súdnom konaní bol výklad relevantných právnych noriem, konkrétne:\na) či sa na premlčanie odpísaných, resp. postúpených pohľadávok vzťahovala občianskoprávna\ntrojročná premlčacia doba alebo obchodnoprávna štvorročná premlčacia doba, a teda či boli pohľadávky\nv čase ich zahrnutia do daňových výdavkov premlčané alebo nie;\nb) či bolo relevantné, že v čase odpísania a postúpenia pohľadávok boli pohľadávky premlčané, resp. či\nmal správca dane umožniť žalobkyni zahrnúť do daňových výdavkov pohľadávky bez ohľadu na to, že\nboli premlčané, pretože v čase pred ich premlčaním spĺňali podmienky na to, aby boli uznané za daňový\nvýdavok podľa § 20 ods. 4 a 14 zákona o dani z príjmov a aj z dôvodu, že tieto pohľadávky pochádzali z\nobdobia pred 01.01.2015, kedy bola podmienka nepremlčania výslovne doplnená do § 20 ods. 2 písm.\nd) zákona o dani z príjmov.\n7. Žalobkyňa poukázala na právnu úpravu premlčania pohľadávok zo spotrebiteľských úverov\npred 01.04.2015 a po 01.04.2015. Novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 01.04.20215 sa\nz nepremlčaných pohľadávok, ktoré boli po splatnosti viac ako tri roky, stali premlčané pohľadávky, avšak\ntieto účinky mali podľa žalobkyne nastať najskôr až dňom 01.04.2015. Žalobkyňa v tejto veci poukázala\nna rozličnú rozhodovaciu prax krajských súdov ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n8. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 18.01.2021, v ktorom zotrval svojom právnom\nposúdení veci. Trojročná premlčacia doba pri spotrebiteľských úveroch bola podľa tvrdenia žalovaného\nnespochybniteľná minimálne od 01.01.2008. Žalovaný poukázal predovšetkým na rozhodnutie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/87/2017 zo dňa 14.09.2017, ako aj Usmernenie\nMinisterstva financií Slovenskej republiky zo dňa 23.03.2016.\n\n9. Žalovaný ďalej uviedol, že § 19 ods. 2 písm. r) ako aj § 19 ods. 3 písm. h) zákona o dani z príjmov sa\nodvolávajú ustanovenie § 20, preto ustanovenia § 19 nemožno vykladať bez nadväznosti na znenie §\n20, ktoré ukladá podmienku nepremlčania pohľadávok a z tohto hľadiska nemožno tvrdiť, že podmienka\nnepremlčania nebola ustanovená v § 19 ods. 2 písm. r) a § 19 ods. 3 písm. h) zákona o dani z príjmov.\nV ustanovení § 20 ods. 2 zákona o dani z príjmov sú taxatívne, nie alternatívne, vymedzené opravné\npoložky, ktorých tvorba je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 3 písm. f) zákona o dani z príjmov.\nOpravné položky podľa § 20 ods. 2 písm. b) a d) zákona o dani z príjmov sú na rovnakej štrukturálnej\núrovni, navzájom si neodporujú. Písmeno d) vymedzuje okruh pohľadávok pre špecifické subjekty a ich\nšpecifické pohľadávky a písmeno b) ustanovovalo podmienku, že muselo ísť o nepremlčané pohľadávky.\nUstanovenie § 20 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov sa týkalo pohľadávok bánk, ktoré bolo potrebné\naplikovať tak, že zákon umožňoval tvoriť daňovo uznanú opravnú položku k pohľadávke za predpokladu,\nže takáto pohľadávka bola nepremlčaná. Vychádzajúc z dikcie ustanovení § 19 ods. 3 písm. f) a h) a §\n20 ods. 2 písm. b) a ods. 4 zákona o dani z príjmov žalovaný skonštatoval, že pre banky nebol sporný\ncharakter pohľadávok, ku ktorým boli vytvorené opravné položky daňovým výdavkom (nákladom). Aj v\nprípade banky išlo jednoznačne o nepremlčané pohľadávky ako v roku 2015, tak aj pred ním. Z dikcie\nustanovenia § 20 ods. 2 písm. b), ods. 4 a 14 zákona o dani z príjmov vyplývalo, že daňový výdavok\n(náklad) bol jednoznačne uvedený ako percento z menovitej hodnoty pohľadávky (20, 50, 100 %) v\nzávislosti od počtu dní, ktoré uplynuli od splatnosti pohľadávky (360,720,1080 dní), nie od premlčania\npohľadávky (1095 dní).\n10. Žalobkyňa netvorila daňové opravné položky priebežne, čím by minimalizovala riziko neuznania\ntvorby opravných položiek za daňový výdavok, pretože by ich tvorila postupne v čase, kedy určite neboli\npremlčané.\n11. Keďže sa žalobkyňa rozhodla tvoriť daňové opravné položky k sporným pohľadávkam len\n„hypoteticky“, až k dátumu ich odpisu/postúpenia, dostala sa do nevýhodného postavenia. Tvorba\ndaňových opravných položiek bola v zákone o dani z príjmov upravená ako možnosť, nie ako povinnosť,\na preto bolo na rozhodnutí žalobkyne, akým spôsobom a či vôbec bude tvoriť daňové opravné položky.\nZákon o dani z príjmov umožňoval aj hypotetickú tvorbu daňových opravných položiek a v prípade, ak\nby žalobkyňa odpísala/postúpila tieto pohľadávky ešte pred ich premlčaním, mohla by náklady na odpis/\npostúpenie pohľadávok zahrnúť do daňových výdavkov práve z dôvodu hypotetickej tvorby daňovej\nopravnej položky k nepremlčaným pohľadávkam aj v roku 2015.\nIV.\nReplika žalobkyne\n12. Dňa 02.02.2021 bola správnemu súdu doručená replika žalobkyne, v ktorej zopakovala svoju\nargumentáciu týkajúcu sa odlišnej rozhodovacej praxe pri aplikácie trojročnej, resp. štvorročnej\npremlčacej dobe. Žalobkyňa uviedla, že usmernenie Ministerstva financií Slovenskej republiky\nk relevantnej veci bolo vydané až 23.03.2016, teda po roku 2015. Samotná existencia tohto usmernenia\nsvedčí o legitímnych pochybnostiach o výklade zákona, čo podporuje nutnosť aplikácie zásady in dubio\npro mitius v prospech žalobkyne.\nV.\nPosúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov\n13. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych\nsúdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného\nzriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy\nzačnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4 ods.\n1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy\nvo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu\nv Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná\nprávna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave, bola pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.:\nBA-2S/268/2020. Na základe dodatku č. 4/2024 k rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok\n2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení predsedníčka senátu JUDr. Lucia\nTóth a členovia senátu Mgr. Milada Artnerová a JUDr. Martin Hraboš.\n\n14. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté\nrozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali\nz obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a s odkazom na § 190 SSP ju zamietol.\nSprávny súd v Bratislave rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.05.2025.\n15. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom od 01.07.2023,\nkonania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.\njúna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n16. Podľa § 19 ods. 2 písm. r) zákona o dani z príjmov, daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v\nrozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú odpis pohľadávky do výšky opravnej položky,\nktorá by bola uznaná za daňový výdavok podľa § 20 ods. 4 alebo ods. 14;\n17. Podľa § 19 ods. 3 písm. h) zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami sú aj pri postúpení\npohľadávky menovitá hodnota pohľadávky alebo jej nesplatená časť do výšky príjmu z jej postúpenia\nalebo do výšky tvorby opravnej položky, ktorá by bola uznaná za daňový výdavok podľa § 20; u\ndaňovníka s príjmami podľa § 6 účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo ktorý vedie\nevidenciu podľa § 6 ods. 11, sa uplatní postup podľa § 17 ods. 12 písm. a) a d);\n18. Podľa § 20 ods. 4 zákona o dani z príjmov, banky a pobočky zahraničných bánk a Exportnoimportná banka Slovenskej republiky môžu zahrnúť do daňových výdavkov tvorbu opravnej položky\npodľa odseku 6 k pohľadávke z nesplateného úveru, ktorý nie je krytý hodnotou zabezpečenia, ak od\nsplatnosti pohľadávky, na ktorú je tvorená opravná položka, uplynula doba dlhšia ako\na) 360 dní, najviac do výšky 20% z nesplateného úveru, ktorý nie je krytý hodnotou zabezpečenia,\nb) 720 dní, najviac do výšky 50% z nesplateného úveru, ktorý nie je krytý hodnotou zabezpečenia,\nc) 1 080 dní, najviac do výšky 100% z nesplateného úveru, ktorý nie je krytý hodnotou zabezpečenia.\n19. Podľa § 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov, tvorba opravnej položky k pohľadávke, pri ktorej je\nriziko, že ju dlžník úplne alebo čiastočne nezaplatí, ktorá bola zahrnutá do zdaniteľných príjmov, alebo ak\nide o daňovníka, ktorý vykonáva obchodnú činnosť spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov,\naj tvorba opravnej položky na časť pohľadávky vzťahujúcej sa na istinu a úrok zahrnutý do príjmov zo\nspotrebiteľského úveru, ak od splatnosti pohľadávky uplynula doba dlhšia ako\na) 360 dní, sa zahrnie do výdavkov do výšky 20% menovitej hodnoty pohľadávky alebo jej nesplatenej\nčasti bez príslušenstva,\nb) 720 dní, sa zahrnie do výdavkov do výšky 50% menovitej hodnoty pohľadávky alebo jej nesplatenej\nčasti bez príslušenstva,\nc) 1 080 dní, sa zahrnie do výdavkov do výšky 100% menovitej hodnoty pohľadávky alebo jej nesplatenej\nčasti bez príslušenstva.\n20. Podľa § 52 ods. 2 zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Občiansky zákonník“), ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia\nupravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech\nzmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom\nalebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých\núčastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by\nsa inak mali použiť normy obchodného práva.\nVI.\nK nesprávnemu právnemu posúdeniu premlčania a aplikácii zásady in dubio pro mitius\n21. Jednu z primárnych otázok, ktorú bolo nutné v tomto konaní vyriešiť, bolo posúdenie otázky\npremlčania pohľadávok zo spotrebiteľských úverov, a to s ohľadom na právnu úpravu obsiahnutú v\nObčianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku a prípadnú aplikáciu zásady in dubio pro mitius (resp.\nin dubio libertate, in dubio contra fiscum). Žalobkyňa poukázala na dĺžku premlčacej doby aplikovanej pri\nzmluvách o úvere do 31.03.2015 a od 01.04.2015. Podľa tvrdenia žalobkyne do 31.03.2015, absencia\ntretej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyvolávala viacero nejasností pri posudzovaní premlčacej\ndoby pri spotrebiteľských úverových zmluvách. Zmluvy o úvere (z ktorých vznikli sporné pohľadávky)\nboli uzatvorené podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného\nzákonníka sa záväzkové vzťahy z úverových zmlúv spravovali treťou časťou Obchodného zákonníka bez\nohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Keďže Obchodný zákonník obsahoval komplexnú\n\núpravu premlčania, na otázky premlčania pohľadávok z úverov sa neuplatňovala úprava Občianskeho\nzákonníka, a to vzhľadom na jeho iba subsidiárnu povahu uvedenú v § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nZ uvedeného podľa názoru žalobkyne vyplýva, že na zmluvy o úvere sa vzťahoval výhradne Obchodný\nzákonník, a to i v prípade, že účastníkom zmluvy bol spotrebiteľ. Žalobkyňa ďalej uviedla, že premlčacia\ndoba podľa Obchodného zákonníka mohla byť tak v neprospech, ale v určitých situáciách i v prospech\nspotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu zákonná úprava do 31.03.2015 nevylučovala aplikáciu Obchodného\nzákonníka na spotrebiteľské úverové zmluvy a do tohto času sa na pohľadávky vzniknuté z týchto zmlúv\naplikovala štvorročná premlčacia doba.\n22. Tretia veta § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola do zákona vložená novelou - zákonom\nč. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy\nuzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) s účinnosťou od 01.04.2015.\nŽalobkyňa poukázala na to, že zákon č. 102/2014 Z. z. neobsahoval prechodné ustanovenia, ktoré by\nriešili vplyv novely na právne vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015. Novela svojimi účinkami nezasahovala\ndo obdobia pred 01.04.2015, ale menila zákonný režim spotrebiteľských právnych vzťahov, ktoré\nsa pred 01.04.2015 spravovali Obchodným zákonníkom, na zákonný režim Občianskeho zákonníka.\nÚčinnosťou novely sa z nepremlčaných pohľadávok, ktoré boli viac ako tri roky po splatnosti, stali\npohľadávky premlčané (hoci podľa Obchodného zákonníka by sa premlčali až uplynutím štyroch rokov\nod splatnosti). Tieto účinky však podľa tvrdenia žalobkyne nastali najskôr k 01.04.2015 a pri uvedenej\nnovele sa jedná o nepravú retroaktivitu. Pripustenie spätných účinkov tretej vety § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka by zasiahlo do princípu právnej istoty účastníkov právnych vzťahov, ktoré vznikli pred\n01.04.2015. Z uvedeného dôvodu mal žalovaný pri vyhodnocovaní premlčania sporných pohľadávok\naplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka nie trojročnú premlčaciu dobu\npodľa Občianskeho zákonníka.\n23. Správny súd vyhodnotil námietku žalobkyne týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia\npremlčania sporných pohľadávok ako nedôvodnú. § 52 ods. 2 prvá a druhá veta boli do Občianskeho\nzákonníka vložené zákonom č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o\ndobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a\nnotárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov. Zákonodarca týmto zákonom zaviedol prioritnú aplikáciu Občianskeho zákonníka na všetky\nvzťahy vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, a to aj tých založených mimo ustanovení Občianskeho\nzákonníka, už s účinnosťou od 01.01.2008. Cieľom § 52 ods. 2 tretia veta, ktorá bola do právneho\nporiadku zavedená zákonom č. 102/2014 Z. z. účinným až od 01.04.2015, bolo len deklaratórne\npotvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy Občianskeho zákonníka vždy\nvýkladovú prednosť pred normami Obchodného zákonníka, a to práve podľa ustanovenia § 52 ods. 2\nprvá veta Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu tretia veta nekonštituovala žiaden nový právny režim,\nale naopak iba spresňovala už platný režim. Správny súd je oboznámený aj s rozhodnutiami Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, ako aj krajských súdov, na ktoré poukázala žalobkyňa, a ktoré vniesli určitú\nnejednotnosť do rozhodovacej praxe súdov, avšak tieto rozhodnutia predstavujú minoritnú rozhodovaciu\nprax, a v praxi ich je možné označiť za súdne excesy.\n24. Napriek tejto skutočnosti správny súd posúdil aj možnosť aplikácie výkladovej zásady in dubio pro\nmitius, ktorú vyhodnotil v danej veci ako neprípustnú. Zásada in dubio mitius a obdobne i zásady in dubio\npro libertate a in dubio contra fiscum, ktoré nachádzajú svoje uplatnenie najmä v daňových a colných\nvzťahoch, prikazujú orgánom verejnej moci v situácii nejednoznačnosti právnej normy, ktorá objektívne\nponúka viac možných výkladových variant, vychádzať z výkladovej varianty v prospech adresáta právnej\nnormy, v tomto prípade v prospech daňového subjektu. Uplatnenie tejto zásady je typické pre verejné\nprávo vo vzťahu k interpretácii tých právnych noriem, ktoré majú za následok priamy zásah do osobnej\nalebo majetkovej sféry subjektov v prospech štátu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012). V prejednávanom prípade žalobkyňa poukázala na\nnejednoznačnú aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré je však normou súkromnoprávnou\na neupravuje vzťah medzi orgánom verejnej správy a žalobkyňou ako adresátom tejto normy, ale medzi\nžalobkyňou a spotrebiteľom (dlžníkom z úverovej zmluvy). V prípade aplikácie interpretačného pravidla\nin dubio pro mitius, by tak správny súd neposudzoval nejednoznačný výklad právnej normy, ku ktorému\nmal pristúpiť žalovaný v prospech žalobkyne, ale vyslovením názoru, že žalovaný mal, vzhľadom\nna nejednoznačnú rozhodovaciu prax, pri posúdení premlčacej doby aplikovať normy Obchodného\n\nzákonníka, a teda pohľadávky žalobkyne zo spotrebiteľských úverov považovať v zdaňovacom období\n2015 za nepremlčané, by v konečnom dôsledku posúdil aj vzťah medzi žalobkyňou a spotrebiteľom,\nteda treťou stranou, ktorá nebola účastníkom daňového konania. Takáto extenzívna interpretácia zásady\nin dubio pro mitius by tak mala dopad i na súkromnoprávny vzťah medzi žalobkyňou (veriteľom)\na spotrebiteľmi (dlžníkmi), čo je neprípustné.\n25. Problematika kolízie noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských zmluvách\nbola viac krát predmetom posudzovania krajských súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj\nÚstavného súdu Slovenskej republiky. Správny súd v tomto smere poukazuje na tieto rozhodnutia (ÚS\nSR sp. zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013, NS SR sp. zn. 4MCdo/17/2014 zo dňa 25.11.2015, NS\nSR sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25.01.2011 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí\nsúdov SR pod č. R 36/2013, NS SR sp. zn. 8MCdo/1/2014 zo dňa 30.03.2015, KS BB sp. zn.\n17Co/214/2016 zo dňa 15.08.2017), v ktorých sa súdy, vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky\njednoznačne priklonili k nutnosti aplikovať normy Občianskeho zákonníka i na tzv. absolútne obchody\nupravené v Obchodnom zákonníku, medzi ktoré patria aj zmluvy o úvere. Z týchto rozhodnutí vyplýva\nnázor súdov, podľa ktorého „spotrebiteľský charakter“ zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení\nObčianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami,\nale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu založeného touto zmluvou\n26. Správny súd je oboznámený aj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7MCdo/9/2014 zo dňa 24.03.2015, sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27.03.2012, ako aj Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 10Co/23/2013 zo dňa 26.03.2014 a sp. zn. 23Co/640/2015 zo dňa 12.01.2016, ktoré\nvniesli určitú nejednotnosť do rozhodovacej praxe súdov, avšak tieto rozhodnutia predstavujú minoritnú\nrozhodovaciu prax, a v rozhodovacej súdnej praxi ich je možné označiť za súdne excesy. Adresát právnej\nnormy sa nemôže spoliehať na to, že sa rozporná judikatúra zjednotí na právnom názore pre neho\nvýhodnejšom.\n27. Správny súd upriamuje pozornosť aj na skutočnosť, že zákon č. 102/2014 Z. z. bol prijatý dňa\n25.03.2014 a čl. II bod 1. (týkajúci sa tretej vety § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tohto zákona\nmal nadobudnúť účinnosť dňa 13.06.2014. Zákonom č. 151/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bola účinnosť\nčl. II ods. 1 zák. č. 102/2014 Z. z. posunutá až ku dňu 01.04.2015. Jednou z hlavných účtovných\nzásad pri vedení účtovníctva je zásada opatrnosti pri oceňovaní majetku účtovnej jednotky. Zásada\nopatrnosti spočíva v tom, že účtovná jednotka by mala do ocenenia aktív, to znamená i pohľadávok,\nzahrnúť riziko znehodnotenia hodnoty majetku. V princípe ide o to, aby ocenenie majetku pokiaľ\nmožno čo najviac verne zobrazovalo jeho skutočnú hodnotu. V prípade žalobkyne nič nenasvedčuje\ntomu, že pri vyhodnocovaní možného premlčania pohľadávok postupovala v zmysle zásady opatrnosti,\nnezohľadnila možné riziká a straty (čo mohlo mať vplyv aj na celkový obraz žalobkyne vo verejne\nprístupných účtovných záznamoch), a to s ohľadom na prevažujúcu judikatúru krajských súdov ako aj\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a schválenú právnu úpravu, ktorá jednoznačne potvrdzovala\nprednosť Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, s ktorou musela byť žalobkyňa už rok\npred nadobudnutím jej účinnosti oboznámená. Zásada opatrnosti vyžaduje od podnikateľského subjektu\nzodpovedne zvážiť všetky okolnosti týkajúce sa jeho aktív a pasív, ktorých hodnota je premietnutá do\njeho účtovných a daňových záznamov. V prípade rizikových pohľadávok zákon č. 431/2002 Z. z. o\núčtovníctve v znení neskorších predpisov a zákon o dani z príjmov poskytuje podnikateľským subjektom\nmožnosť vytvoriť k takýmto pohľadávkam daňové opravné položky, čo žalobkyňa neurobila.\nVII.\nK nesprávnemu právnemu posúdeniu zákona o dani z príjmov\n28. V ďalšej časti žaloby žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie noriem zákona o dani\nz príjmov týkajúcich sa tvorby daňových opravných položiek k pohľadávkam, resp. k ich následnému\nodpisu alebo postúpeniu.\n29. Medzi stranami nebolo sporné, že zákon o dani z príjmov umožňuje v prípade odpisu pohľadávky,\nresp. postúpenia pohľadávky, zahrnúť do daňových výdavkov výšku takejto pohľadávky, pri ktorej:\n\na) daňový subjekt tvoril opravnú položku podľa § 20 ods. 4 alebo § 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov\n(20%, 50%, 100%, podľa doby, ktorá ubehla od splatnosti pohľadávky)\nb) v prípade odpisu pohľadávky – podľa § 19 ods. 2 písm. r) zákona o dani z príjmov do výšky opravnej\npoložky, ktorá by bola uznaná za daňový výdavok podľa § 20 ods. 4 alebo ods. 14 zákona o dani z príjmov\nc) v prípade postúpenia pohľadávky – podľa § 19 ods. 3 písm. h) zákona o dani z príjmov, do výšky\ntvorby opravnej položky, ktorá by bola uznaná za daňový výdavok podľa § 20 § 20 ods. 4 alebo ods.\n14 zákona o dani z príjmov\n30. Predmetom sporu tak zostal výklad zákona, konkrétne časti „by bola uznaná“ v príslušných\nustanoveniach zákona o dani z príjmov. Podľa tvrdenia žalobkyne v § 19 ods. 2 písm. r) a § 19 ods.\n3 písm. h) zákona o dani z príjmov je uvedený podmieňovací spôsob, a je irelevantné, ak daňový\nsubjekt opravné položky v minulosti netvoril, ale podstatné bolo, že sporné pohľadávky spĺňali v určitom\nčase zákonné podmienky pre ich tvorbu a boli by uznané ako daňovo výdavky predtým, ako žalobkyňa\npristúpila k odpisu/postúpeniu.\n31. Žalovaný naopak zastával názor, že ak žalobkyňa opravné položky nevytvorila a neuplatnila ich ako\ndaňové výdavky v čase, kedy boli splnené podmienky podľa § 20 ods. 4 alebo § 20 ods. 14 zákona o dani\nz príjmov, a pohľadávky v čase odpisu alebo postúpenia boli premlčané, nebola splnená podmienka\npre uznanie týchto pohľadávok ako daňových výdavkov. Jednoducho povedané, odpísať, alebo postúpiť\npohľadávky, ako daňovo uznané výdavky, bolo možné iba v prípade, ak boli v čase ich odpisu alebo\npostúpenia nepremlčané, a teda by bolo možné v danom čase k nim vytvoriť hypotetické opravné\npoložky, alebo k ním daňový subjekt, v čase keď neboli premlčané, tvoril daňové opravné položky.\n32. Správny súd vyhodnotil argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa nesprávnej aplikácie zákona o dani\nz príjmov a posúdenia pohľadávok po lehote splatnosti v súvislosti s ich uplatnením ako daňových\nvýdavkov ako nesprávnu. Zákon o dani s príjmov v podstate pripúšťa, okrem iných, dva postupy, kedy\nmôže byť nesplatená/znehodnotená pohľadávka uznaná za daňový výdavok. V prípade, že bola v\nminulosti k pohľadávke, ktorá je už premlčaná v čase odpisu alebo postúpenia, vytvorená daňovo uznaná\nopravná položka, daňovník upraví základ dane v súlade s § 17 ods. 28 písm. b) zákona o dani z príjmov\na zahrnie sumu týchto pohľadávok do daňových výdavkov.\n33. Medzi stranami zároveň nebolo sporné, že žalobkyňa nepostupovala týmto spôsobom a nevytvárala\nk sporným pohľadávkam daňové opravné položky, v čase odpisu/postúpenia boli pohľadávky viac ako\n1080 dní po splatnosti a aplikujúc trojročnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka boli tieto\npohľadávky ku dňu, kedy prišlo k odpisu/postúpeniu, premlčané.\n34. V prípade, ak daňový subjekt netvoril daňové opravné položky, mohol zahrnúť do daňových výdavkov\nodpísanú alebo postúpenú pohľadávku, avšak v takomto prípade musel vykonať tzv. test fikcie tvorby\ndaňovej opravnej položky podľa všeobecných časových podmienok uvedených v § 20 zákona o dani\nz príjmov. Povinnosť vykonať takýto test vyplývala priamo zo znenia § 19 ods. 2 písm. r) a § 19 ods. 3\npísm. h) zákona o dani z príjmov, a to práve zo slovnej konštrukcie „by bolo uznaná“. Tento podmienený\nspôsob sa však vzťahuje na moment odpisu/postúpenia pohľadávky, a nie na hocijaké časové obdobie\nv minulosti, ako nesprávne tvrdila žalobkyňa. Ak by súd akceptoval výklad uvádzaný žalobkyňou, potom\nby každá pohľadávka mohla byť daňovo uznaným výdavkom v čase odpisu/postúpenia, pretože každá\npohľadávka by v minulosti hypoteticky prešla testom tvorby opravnej položky (v prípade, že nebola\nzaplatená v lehote splatnosti). Takýto extenzívny výklad 19 ods. 2 písm. r) a § 19 ods. 3 písm. h) zákona\no dani z príjmov by poprel samotný obsah a účel týchto ustanovení. Naviac takýto výklad by umožňoval\nmať v majetku zahrnutú nesplatenú premlčanú pohľadávku dlhšie časové obdobie a uplatniť si ju ako\ndaňový výdavok pri odpise/postúpení kedykoľvek, a to aj s odstupom napr. 10 rokov.\n35. K daňovo uznaným výdavkom v súvislosti s tvorbou opravných položiek k nepremlčaným\npohľadávkam sa vyjadril i Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Sžf/14/2016 zo dňa\n21.03.2018, ktorý v obdobnej veci týkajúcej sa pohľadávok z poistných vzťahoch uviedol nasledovné:\n„Zo všeobecnej zásady, že daňovým výdavkom je len tvorba opravných položiek k nepremlčaným\npohľadávkam vychádzajú aj iné ustanovenia zákona o dani z príjmov, napr. ustanovenie § 19 ods. 2 písm.\ni) alebo písm. r) zákona o dani z príjmov, týkajúce sa odpisu pohľadávok ako daňového výdavku. Podľa\ntohto ustanovenia za daňový výdavok možno považovať odpis pohľadávok len v prípade, ak k danej\npohľadávke bola vytvorená opravná položka podľa § 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov (pri splnení aj\n\nďalších podmienok). Ak veriteľ nevyužije možnosť tvorby opravnej položky k pohľadávke a možnosť jej\nodpisu, pokiaľ nebola premlčaná, po jej premlčaní nie je možné považovať jej odpis za daňový výdavok,\nt. j. nie je možné už k tejto pohľadávke tvoriť opravnú položku podľa § 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov.“\n36. Neobstojí ani argumentácia žalobkyne týkajúca sa § 20 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov, do\nktorého bolo až s účinnosťou od 1.1.2015 vložené slovo „nepremlčaným“, z čoho žalobkyňa vyvodila\nzáver, že do 31.12.2014 bolo možné vytvárať opravné položky i k premlčaným bankovým pohľadávkam.\n37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v už vyššie citovanom rozsudku sp. zn. 6Sžf/14/2016 zo dňa\n21.03.2018, uviedol: „daňovým výdavkom v zmysle zákona o dani z príjmov je len tvorba opravných\npoložiek k nepremlčaným pohľadávkam (§ 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov upravuje spôsob tvorby\nopravnej položky k nepremlčaným pohľadávkam). Ide o všeobecne platný princíp, ktorý je explicitne\nuvedený len pri pohľadávkach z obchodno-záväzkového vzťahu v ustanovení § 20 ods. 2 písm. b)\nzákona o dani z príjmov, ale vzhľadom k tomu, že pohľadávky pri zániku poistenia sú vymedzené len\nz dôvodu svojej špecifickosti v ustanovení § 20 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov, ale zároveň\nrovnako predstavujú pohľadávky vznikajúce z podnikateľskej činnosti, mali by pri ich posudzovaní za\ndaňový výdavok spĺňať rovnaké kritéria podľa ustanovenia § 20 ods. 14 zákona o dani z príjmov.“\n38. Z uvedeného dôvodu žalovaný nepochybil, keď žalobkyni neumožnil dodatočne vytvoriť daňové\nopravné položky, pretože sporné pohľadávky boli v čase odpisu/postúpenia premlčané a nebolo k ním\nmožné daňové opravné položky dodatočne vytvoriť, a to ani hypoteticky.\n39. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ako aj obsahu\nadministratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade\ns platnými právnymi predpismi, a preto správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.\n40. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal\nprávo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno spravodlivo od\nžalobkyne požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania.\n41. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom\nSprávneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho\ndoručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP).\nZmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\n\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nSťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho\nzamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "122d9178-c7a7-438b-b3df-4e768ecaa242:38a74e36-3aaf-44cc-89d1-9e45bf0daf13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1", "spisova_znacka": "4MCdo/17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/17/2014 z 25. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 367, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1"}, {"guid": "957c857b-2107-4472-8826-fe3fa4fb3468:7bb52b38-7609-4b37-8a16-18340f655725", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8311209632.1", "spisova_znacka": "8MCdo/1/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/1/2014 z 29. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-29", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8311209632.1"}, {"guid": "dd80b03b-30ca-43b3-a8a3-1838e274061a:ffc2b4fb-2f10-4e4e-ae79-a1d2e7f4b49e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1", "spisova_znacka": "7MCdo/9/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 z 23. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-23", "citacie_n": 244, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1"}, {"guid": "4149f857-ea6d-4d16-9826-3ea492bf5987:0997158a-8bbc-43bc-99ce-0ebe394ae19e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1", "spisova_znacka": "6MCdo/4/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 26. 3. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-03-26", "citacie_n": 766, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1"}, {"guid": "5981350a-69a8-4257-b8aa-d4b3b03ce99d:b24959b6-cf46-4efc-8f58-9bfc2b48f38d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2512208483.1", "spisova_znacka": "23Co/640/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/640/2015 z 12. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-01-12", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2512208483.1"}, {"guid": "cdad5e5f-022f-4296-b51a-3a143892956a:e680fe14-e55e-4b81-9ac3-02f23607215c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8512204206.1", "spisova_znacka": "10Co/23/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/23/2013 z 26. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-02-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8512204206.1"}], "citovane_v": []}