{"guid": "b0ad7a67-0734-4e50-887f-e10fdfd51510:d980f9c9-27aa-4165-86e0-990f65877e43", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1", "spisova_znacka": "BA-2S/42/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/42/2023 z 28. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 28. októbra 2025, sp. zn. BA-2S/42/2023, ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1", "identifikacne_cislo": "1023200393", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Lucia Kúdelčíková", "sudca_id": 985, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lucia-kudelcikova-985", "datum_vydania": "2025-10-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/428", "nazov": "zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/428", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/428-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/357", "nazov": "ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/357", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/357-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-10"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1967/71#paragraf-10"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d980f9c9-27aa-4165-86e0-990f65877e43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-2S/42/2023\n1023200393\n28. 10. 2025\nJUDr. Lucia Kúdelčíková\nECLI:SK:SpSBA:2025:1023200393.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov\nsenátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. B. C.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX C., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 22983/2022-20-II zo dňa 22.12.2022, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd žalobu z a m i e t a .\nII. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Žalobca žiadosťou zo dňa 09.11.2022 (ďalej len „žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií“) požiadal\nžalovaného o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe\nk informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), a to o sprístupnenie informácie, akú funkciu u\nžalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, a o sprístupnenie informácie, či\nmala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, teda v čase výkonu kontroly na Okresnom súde\nBratislava II, podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Požadované informácie žalobca\nžiadal sprístupniť ich doručením na e-mailovú adresu uvedenú v žiadosti o sprístupnenie informácií.\n2. Žalovaný rozhodnutím č. 632/2022-142-I zo dňa 18.11.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)\nrozhodol podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií tak, že žiadosti žalobcu o sprístupnenie\ninformácií nevyhovel a požadované informácie nesprístupnil.\n3. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že žiadosť žalobcu o sprístupnenie\ninformácií sa týkala informácií ohľadom pracovného zaradenia konkrétnej štátnej zamestnankyne\nu žalovaného, t.j. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, a dôvodu, z akého táto osoba bola\nmimo svojho pracoviska. A. E. F. pritom nebola vedúcim zamestnancom, resp. štátnym zamestnancom,\nna ktorého by sa vzťahovala právna úprava ustanovená v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií.\nŽalovaný tak dospel k záveru, že boli splnené dôvody na nesprístupnenie informácií o pracovnom\nzaradení konkrétneho zamestnanca v prípade A. E. F., na ktorú sa nevzťahoval § 9 ods. 3 zákona\no slobode informácií a o prítomnosti/neprítomnosti konkrétneho zamestnanca na pracovisku a dôvodoch\nprípadnej neprítomnosti zamestnanca na pracovisku, keďže tieto informácie boli nepochybne osobnými\núdajmi. Išlo totiž o údaje o osobe, ktorá bola v samotnej žiadosti identifikovaná, t.j. zo žiadosti\n\no sprístupnenie informácií bolo bez pochybností zrejmé, vo vzťahu k akej konkrétnej fyzickej osobe\npožadoval žalobca sprístupniť informácie. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že osobnými údajmi\nboli v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri\nspracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (ďalej len „GDPR“) a zákona č. 18/2018\nZ. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane\nosobných údajov“) aj informácie, ktoré by viedli k identifikácii konkrétnej fyzickej osoby prostredníctvom\nznakov, ktoré tvoria jej ekonomickú identitu. Bolo pritom zrejmé, že už samotné údaje v žiadosti\no sprístupnenie informácií vytvárali súbor takých informácií, v ich spojení s pracovným zaradením,\nresp. informáciami z interného dochádzkového systému žalovaného, ktoré ako celok tvorili ekonomickú\nidentitu fyzickej osoby, a teda boli jej osobnými údajmi. Žalovaný predchádzajúcim písomným súhlasom\nA. E. F. nedisponoval a v intenciách zákona o slobode informácií ani nebol povinný od A. E. F. vyžiadať\npredmetný súhlas.\n4. O podanom rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím\nč. 22983/2022-20-II zo dňa 22.12.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozklad zamietol\na prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\n5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že podaný rozklad nebol dôvodný.\nŽalovaný sa po preskúmaní administratívneho spisu vzťahujúceho sa na predmetnú právnu vec\nstotožnil so záverom, ako aj s odôvodnením uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí. V prvostupňovom\nrozhodnutí totiž boli dôvody, ktoré žalovaného viedli k jeho vydaniu, zrozumiteľne a vyčerpávajúco\nvysvetlené. Žalovaný preto v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.\nPokiaľ išlo o námietky žalobcu uvádzané v rozklade, tieto zjavne predstavovali výhrady voči dôkazom\nzabezpečeným vo vyšetrovacom spise a z hľadiska postupu podľa zákona o slobode informácií neboli\nprávne relevantné.\nII.\nŽaloba\n6. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.03.2023 domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia\nv spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného“), zrušenia týchto\nrozhodnutí, uloženia povinnosti žalovanému sprístupniť požadované informácie a priznať mu právo na\nnáhradu trov konania v plnom rozsahu.\n7. Rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.\nNepreskúmateľnosť rozhodnutia pritom predstavuje takú vadu, ktorá bráni možnosti preskúmania\ntakéhoto rozhodnutia. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, z ktorého\nnemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté a prečo bolo rozhodnuté práve tak, ako\nbolo rozhodnuté. Nezrozumiteľnosť rozhodnutia znamená aj nezrozumiteľnosť jazykovú či logickú, keď\nnapríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy orgán verejnej správy vykonal. Za nedostatočne\nodôvodnené rozhodnutie sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli\norgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, či pri právnom posúdení veci. Nedostatok dôvodov\nznamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti,\nktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok\ndôvodov je zásadne založená na nedostatku skutkových a nie na čiastkových nedostatkoch odôvodnenia\nrozhodnutia. Musí pritom ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Pôjde\nnajmä o rozhodovacie dôvody o skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne zistené v rozpore so\nzákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.\n8. Definícia pojmu „osobný údaj“ uvedená v § 3 zákona o ochrane osobných údajov je veľmi široká. Túto\ndefiníciu nie je možné vykladať tak, že ide o akúkoľvek informáciu, ktorá sa týka určenej alebo určiteľnej\nosoby. Tento pojem je potrebné vykladať a uplatňovať tak, aby dôsledky tohto výkladu a uplatnenia\nneboli v rozpore s ústavným právom na informácie. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011 konštatoval, že ochrana osobných údajov je špecifická forma ochrany\nsúkromia. Osobný údaj je jedným z aspektov súkromia fyzickej osoby. Pojem „osobných údajov“, resp.\n„údajov o svojej osobe“ podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má autonómny\ncharakter a nemusí byť vždy totožný so zákonným vymedzením tohto pojmu. V konkrétnom prípade\npri posudzovaní toho, či informácia spadá pod ústavne vymedzený pojem „osobných údajov“, Ústavný\n\nsúd Slovenskej republiky zohľadnil napríklad to, že informácia sa „významným spôsobom premieta do\nsúkromnej sféry jednotlivca“, a že „vypovedá o jeho sociálnom postavení“. Ak však nejakú informáciu\nzjavne nemožno považovať za súčasť súkromnej sféry fyzickej osoby, keďže ide o informáciu o výkone\nverejnej funkcie alebo úradnej činnosti touto osobou, nemožno takúto informáciu považovať za ústavne\nchránený osobný údaj, ktorého sprístupnenie by malo byť odmietnuté. Pojem „osobný údaj“ uvedený\nv § 3 zákona o ochrane osobných údajov treba preto v takýchto prípadoch vykladať tak, že nezahŕňa\ninformácie o výkone verejnej funkcie alebo úradnej činnosti vykonávanej fyzickou osobou. Ustanovenie\n§ 9 ods. 3 zákona o slobode informácií nie je možné vykladať tak, že všetky informácie o výkone\nverejnej funkcie alebo o úradnej činnosti, ktoré možno spojiť s konkrétne identifikovateľnými osobami\npôsobiacimi v orgánoch verejnej moci, a ktoré nie sú uvedené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií,\nsú chránenými osobnými údajmi, ktoré nemožno sprístupniť. Ani ďalšie informácie týkajúce sa výkonu\nverejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti (hoci nie sú presne vymedzené v § 9 ods. 3 zákona\no slobode informácií) nemožno považovať za osobné údaje, ani za informácie týkajúce sa súkromia.\nVyplýva to z princípu, že verejne činné osoby zapojené do záležitostí verejného záujmu majú zúženú\nochranu súkromia. Porušením ochrany osobných údajov alebo ochrany osobnosti a súkromia nie je\nnapríklad sprístupnenie informácie o tom, aké úradné úkony uskutočnil konkrétne identifikovateľný\nsubjekt (napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von Hannover v. Nemecko\nzo dňa 24.06.2004).\n9. Podľa ustálenej judikatúry nie je porušením ochrany osobných údajov ani sprístupnenie informácie\no tom, ktorá konkrétna osoba uskutočnila určitý úradný úkon alebo ktoré konkrétne osoby sú členmi\norgánov a komisií zriadených orgánmi verejnej moci. Takisto ide o výkon činností v rámci orgánov\nverejnej moci a nie informácie týkajúce sa súkromnej sféry týchto osôb. Dostupnosť takýchto informácií\nmá veľký význam pre možnosť verejnej kontroly. Nevyhnutnosť prístupu k informáciám o osobách,\nktoré vykonávajú verejnú moc a skutočnosť, že tieto osoby musia počítať s vyššou mierou obmedzenia\nich súkromia, skonštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa\n19.01.2011.\n10. Žalobca tiež zdôraznil, že zamestnankyňa žalovaného zachytávala odposluchom pred dverami\npojednávacej miestnosti súkromný telefonický hovor žalobcu, ktorý telefonoval v prázdnej pojednávacej\nmiestnosti, po skončení pojednávania. Samotná zamestnankyňa žalovaného svojím vnímaním zachytila\núdajný obsah telefonátu žalobcu do úradného záznamu a tento ďalej šírila. Týmto postupom\nzamestnankyňa žalovaného nesporne zasiahla do práva žalobcu na súkromie. O to zarážajúcejšie\npotom vyznievalo rozhodnutie žalovaného, ktorý takýto postup svojej zamestnankyne považoval za\nsúladný so zákonom. Naopak, žalovaný žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie týkajúcej sa\npracovnej pozície svojej zamestnankyne v zmysle organizačnej štruktúry žalovaného sprístupniť\nodmietal s odôvodnením, že išlo o osobné údaje, a že nedisponoval súhlasom svojej zamestnankyne.\n11. Žalobca podal na zamestnankyňu žalovaného trestné oznámenie práve z dôvodu, že táto odpočúvala\na zaznamenávala súkromný telefonický rozhovor žalobcu bez jeho súhlasu. Žalobca mal dôvodné\npodozrenie, že zamestnankyňa žalovaného pracovala pre spravodajské služby. Zamestnankyňa\nžalovaného odposluch telefonátu žalobcu vykonávala a zaznamenávala nezákonným spôsobom. Takéto\nzistenie bolo nesporne vážnym zásahom nielen do práv žalobcu chránených Ústavou Slovenskej\nrepubliky, ale predstavovalo aj neakceptovateľný zásah moci výkonnej do moci súdnej.\n12. Aj žalobca bol subjektom ochrany zaručenej článkom 22 Ústavy Slovenskej republiky. Nezákonné\nodpočúvanie telefónnej linky orgánom verejnej moci, resp. jeho zamestnancami Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky považuje za iný zásah do základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to\nvyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 267/04 zo dňa 17.12.2004.\nLegalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na\nzáklade zákona.\n13. Žalovaný, ktorý bol navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, preto aj pri\nvybavovaní žiadosti o sprístupnenie informácií týkajúcich sa jeho zamestnankyne musel mať vedomosť\no tom, že konaním jeho zamestnankyne došlo k zásahu do práva na súkromie žalobcu. Žalobca pre svoju\nprocesnú obranu nemal inú zákonnú možnosť získať informácie o pracovnom zaradení zamestnankyne\nžalovaného, ako cestou využitia zákona o slobode informácií. V tomto prípade mal byť vykonaný test\n\nproporcionality práv chránených nielen vo vzťahu k zamestnankyni žalovaného, ale aj vo vzťahu k právu\nžalobcu na súkromie. Keďže predmetné informácie mohol žalobcovi poskytnúť iba žalovaný, ktorý je\nzároveň zamestnávateľom subjektu ochrany práv v zmysle zákona o ochrane osobných údajov, ale aj\nnavrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, bolo zrejmé, že žalovaný mohol byť\nv danej veci voči žalobcovi zaujatý.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k žalobe\n14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 18.10.2023 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.\n15. Žalobca v správnej žalobe popisoval teoreticko – právny konštrukt nepreskúmateľnosti rozhodnutia\ntak z dôvodu nezrozumiteľnosti ako aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Takejto všeobecnej\núvahe žalobcu nebolo možné nič vytknúť, avšak žalobca nijakým spôsobom nereflektoval predmetnú\núvahu v kontexte rozhodnutia žalovaného. Žalobca teda nijakým spôsobom nešpecifikoval, prečo mal za\nto, že napadnuté rozhodnutia trpia niektorou z predmetných vád, resp. či trpia oboma, ako ani to, z čoho\nsvoj záver vyvodzoval. Obligatórnou náležitosťou žaloby bolo nielen tvrdiť, že správne rozhodnutie\nje nezákonné z nejakého dôvodu, ale toto tvrdenie bolo potrebné nielen právne ale aj skutkovo\nodôvodniť. Vo vzťahu k tvrdeniu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného žalobca žiadne skutkové\nodôvodnenie nepredložil, preto ani nebolo možné sa k tomuto dôvodu podania správnej žaloby zo strany\nžalovaného vyjadriť. Správny súd na základe žalobcom koncipovaného dôvodu nemohol rozhodnutie\nžalovaného preskúmavať z perspektívy ich potenciálnej nepreskúmateľnosti, keďže pri preskúmavaní\nje viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom predmetný žalobný dôvod nespĺňal požiadavky na jeho\nobsah. Obsah súdneho prieskumu sa teda musel obmedziť na zvyšné žalobné dôvody, ktoré spĺňali\nparametre vyžadované relevantnou právnou úpravou.\n16. Právo na prístup k informáciám nie je absolútne, ale je možné ho v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky obmedziť zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu\npráv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nZákonom, ktorým je obmedzené právo na informácie, je v danom prípade zákon o slobode informácií,\na keďže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti nebol rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvyslovený nesúlad akéhokoľvek jeho ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky, platí, že úprava\nprístupu k požadovanej informácii podľa zákona o slobode informácií zodpovedá podmienkam podľa čl.\n26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n17. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky povinná osoba môže konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pri rozhodovaní povinná osoba\npreto nemá skúmať, či obmedzenie v danom prípade zodpovedá podmienkam čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky, či jej iných článkov alebo záväzných medzinárodných aktov, ale má povinnosť\ndôsledne aplikovať príslušné obmedzenia prístupu k informáciám podľa zákona o slobode informácií.\nPovinné osoby ako správne orgán sú pri rozhodovaní plne viazané príslušnými právnymi predpismi,\npričom úlohou správneho orgánu je aplikovať príslušný právny predpis na konkrétny skutkový stav.\nV situácii, kedy je určitá povinnosť či právo v zákone explicitne upravená, nemôže správny orgán\nvlastnou úvahou dospieť s odkazom na ústavnoprávny rozmer riešenia konkrétnej otázky k záveru, ktorý\nby bol v priamom rozpore s exaktne vyjadrenou úpravou v platnom právnom predpise. Ak by existoval\nprávny predpis, ktorý by bol (čo i len v časti) v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, je na to presne\nurčený mechanizmus, ako v takomto prípade postupovať. Tento postup nemožno obísť prijatím iného\nvýkladu vety právnej normy, ktorý by bol v jednoznačnom rozpore s jej obsahom, a to s odkazom na\nÚstavu Slovenskej republiky.\n18. Tak vo vzťahu k § 3 zákona o ochrane osobných údajov ako ani vo vzťahu k § 9 ods. 2 a ods.\n3 zákona o slobode informácií nebol doposiaľ vyslovený nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. Vo\nvzťahu k § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií bol podaný návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky\nna vyslovenie nesúladu tejto právnej normy s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, pričom ale\nÚstavný súd Slovenskej republiky takémuto návrhu nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011\nnevyhovel. Vzhľadom na to, že nebol vyslovený nesúlad citovaných ustanovení predmetných právnych\npredpisov s Ústavou Slovenskej republiky, bolo úlohou aj povinnosťou žalovaného aplikovať tieto právne\nnormy tak, ako sú uvedené v právnych predpisoch zverejnených v Zbierke zákonov.\n\n19. Žalovaný sa riadne zaoberal aj úvahami predstavenými v žalobe v súvislosti s interpretáciou pojmu\n„osobný údaj“, ktorý upravuje zákon o ochrane osobných údajov v § 2. Žalobca v žalobe síce odkazuje\nna § 3, ale definícia osobných údajov sa nachádzala v § 3 predošlého právneho predpisu, a to zákona\nč. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Žalobca svoje úvahy podopiera odkazom na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19.01.2011. Interpretácia obsahu\na podstaty predmetného nálezu zo strany žalobcu nezodpovedá jeho reálnemu významu. Žalobca\nv podanej žalobe poukazoval na niektoré vety, či úvahy z uvedeného nálezu, tieto používal na podporu\nsvojich tvrdení, pričom bez ďalšieho kontextu ale nemožno mať za to, že použitá časť predstavuje právny\nnázor, či úvahu súdu vo vzťahu k otázke, ktorá bola predmetom konania. Rozhodnutie súdu nemá\ncharakter právneho predpisu, kde každá veta je nositeľom právne záväznej normy, resp. jej časti. Takýto\nspôsob práce s judikatúrou je nesprávny, keďže je rozdiel medzi právnym predpisom a judikatúrou ako\nzdrojmi práva.\n20. U kategórie osôb, ktoré sa podieľajú na výkone verejnej moci, sa môže nejaká časť ich osobných\núdajov týkať práve výkonu verejnej moci. Ak teda žalobca operuje pri úvahách o tom, či osobné údaje\nfyzickej osoby majú alebo nemajú byť sprístupnené, výkonom „verejnej funkcie“ fyzickou osobou, toto\nmá svoj racionálny základ, keď ako jedna z kategórií osôb, pri ktorých explicitne § 9 ods. 3 obmedzuje\nochranu osobných údajov, sú práve osoby vo výkone verejných funkcií definované v zákone č. 357/2004\nZ. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších\npredpisov. Tento zákon presne vymedzuje pojem „verejná funkcia“. Úvahe žalobcu bolo potrebné vytknúť\naj to, že do rovnakej skupiny ako osoby vykonávajúce „verejnú funkciu“ zaradil aj osoby vykonávajúce\n„úradnú činnosť“.\n21. Informácie, ktoré žalobca žiadal sprístupniť, boli nepochybne osobnými údajmi konkrétnej\nidentifikovanej fyzickej osoby. Ak aj mal žalobca za to, že tieto informácie sa zároveň týkali výkonu\nverejnej moci, nič to nemenilo na tom, že fyzická osoba, o ktorej osobné údaje išlo, nepatrila do množiny\nosôb definovaných v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Žalovaný preto nemohol postupovať\nv súlade so zákonom o slobode informácií ako aj s Ústavou Slovenskej republiky inak, ako sprístupnenie\npožadovaných informácií odmietnuť, keďže nedisponoval súhlasom dotknutej fyzickej osoby s ich\nsprístupnením. Sprístupnenie predmetných informácií ani neustanovoval zákon.\n22. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí vo veci Von Hannover proti Nemecku, na ktoré poukázal\nžalobca v žalobe, výslovne uviedol, že nielen pri „l´homme politique“, ale aj pri verejne známych osobách\nmusí zverejnenie informácie o nich prispieť k diskusii o problémoch vo verejnom záujme. Odhliadnuc\nod toho, že osoba, ktorej osobné údaje žiadal žalobca sprístupniť, nepatrila do kategórie takýchto osôb,\nžalobca predmetné informácie nepožadoval vo verejnom záujme, ale v súkromnom záujme. V tejto\nsúvislosti bolo potrebné zdôrazniť, že § 9 zákona o slobode informácií neumožňoval povinnej osobe\nzohľadňovať dôvody, pre ktoré žalobca požadoval sprístupnenie informácií.\n23. Žalobca v prevažnej časti svojej žaloby opisoval dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti\no sprístupnenie informácií, a odôvodňoval potrebu disponovať predmetnými informáciami. Žiaden\nz týchto argumentov, však nebol relevantný pre spôsob vybavenia žiadosti o sprístupnenie informácií\npovinnou osobou.\n24. Pre úplnosť žalovaný reflektoval stručne aj vyjadrenie žalobcu, v rámci ktorého ten uvádzal, že\nžalovaný môže byť v danej veci voči žalobcovi zaujatý, pretože je zamestnávateľom subjektu ochrany\npráv podľa zákona o ochrane osobných údajov ako aj navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného\nproti žalobcovi. Ak toto vyjadrenie predstavovalo oznámenie skutočností podľa § 10 zákona č. 71/1967\nZb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“),\npotom žalovaný poukazoval na to, že k oznámeniu takýchto skutočností nedošlo počas konania\na rozhodovania v preskúmavanej právnej veci. Žalovaný sa preto nemohol riadne zaoberať predmetnou\nnámietkou zaujatosti (z ktorej ani nebolo zrejmé, proti komu mala smerovať) a postupovať pri jej vybavení\nv súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené nebolo možné brať\nohľad na predmetnú námietku pri rozhodovaní o žalobe smerujúcej proti rozhodnutiu žalovaného.\n25. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného nevyužil.\n\nIV.\nKonanie na správnom súde\n26. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave\n(ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského\nsúdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých\nveciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde\nv Bratislave pod sp. zn. 2S/42/2023 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety\nnáhodným výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená pod sp. zn. BA-2S/42/2023.\n27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13\nods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,\na dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania za\nsplnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie\npojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na\nwebovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.10.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).\nV.\nRelevantné právne predpisy\n28. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú\npovinné osoby k dispozícii.\n29. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby,\nktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná\nosoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného\nsúhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže\nposkytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka\nosoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na\nvedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu,\nčinností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety\nv rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie.\n30. Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinná osoba sprístupní na účely informovania\nverejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok\nustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom\nobecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády\nSlovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky\nalebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim\npráce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,\nnadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu,\nktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa\nsprístupňujú osobné údaje v rozsahu\na) titul,\nb) meno,\nc) priezvisko,\nd) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,\ne) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti,\nf) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,\ng) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za\nvýkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.\n31. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,\nvydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.\n32. Podľa čl. 4 ods. 1 GDPR, na účely tohto nariadenia osobné údaje sú akékoľvek informácie týkajúce\nsa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (ďalej len „dotknutá osoba“); identifikovateľná\n\nfyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na\nidentifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na\njeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú, fyzilogickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú,\nkultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby.\n33. Podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej\nfyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo,\nnajmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno,\npriezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo\nviacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú\nidentitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu\nidentitu.\nVI.\nPrávne posúdenie veci správnym súdom\n34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného, a to vo\nveci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných\nnámietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,\npostupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné\nnámietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť\nodpovede správneho súdu na tieto námietky.\n35. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky pristúpil v prvom rade k posúdeniu\npreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, keďže len preskúmateľné rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy je spravidla spôsobilé byť predmetom ďalšieho hodnotenia z hľadiska jeho tvrdenej nezákonnosti\na vád administratívneho konania. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že rozhodnutie orgánu\nverejnej správy je preskúmateľné, ak je zrozumiteľné a ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak,\nak je rozhodnutie orgánu verejnej správy nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je\nrozhodnutím nepreskúmateľným. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre\nnezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť\nspravidla predchádza nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť\nneumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej správy rozhodol. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia\norgánu verejnej správy pritom spravidla pôjde vtedy, ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak\nnemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti\nprejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti.\n36. Posúdiac rozhodnutie žalovaného z hľadiska jeho preskúmateľnosti vo vyššie uvedených\nintenciách správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného netrpí vadou nepreskúmateľnosti.\nZ rozhodnutia žalovaného je totiž zrejmé, že ním rozhodol vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie\ninformácií, že tejto žiadosti nevyhovel, a že požadované informácie nesprístupnil. Zároveň je\nz rozhodnutia žalovaného zrejmé, na základe akých právnych noriem rozhodol a ako tieto právne normy\naplikoval vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia\nje síce stručné, ale výstižné a zrozumiteľné, obsahujúce podstatné argumenty vyjadrené hutnou formou.\nPokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, je potrebné vo všeobecnej rovine zdôrazniť,\nže prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku, akým je aj napadnuté\nrozhodnutie, tvoria jeden celok, preto odôvodnenie týchto rozhodnutí nemožno vnímať izolovane, ale\nje potrebné odôvodnenie týchto rozhodnutí vnímať vo vzájomnej prepojenosti, resp. vo vzájomných\nsúvislostiach. Keďže žalovaný považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia za také, ktoré\nobsahovalo vyčerpávajúce dôvody, na základe ktorých žalovaný pristúpil k nevyhoveniu žiadosti žalobcu\no sprístupnenie informácií a k nesprístupneniu požadovaných informácií, v celom rozsahu odkázal na\nodôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ktorý postup relevantná právna úprava nevylučuje. Žalovaný\nzároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že tvrdenia žalobcu v podanom rozklade\nzjavne predstavovali výhrady žalobcu voči dôkazom zabezpečeným vo vyšetrovacom spise, a že tieto\ntvrdenia z hľadiska postupu podľa zákona o slobode informácií neboli právne relevantné, čím v stručnosti\nreagoval na tvrdenia žalobcu uvádzané v jeho rozklade.\n\n37. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné.\nPo ustálení záveru, že rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné, a teda že žalobná námietka\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného nie je dôvodná, správny súd pristúpil k posúdeniu\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska žalobcom namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia veci zo strany žalovaného. V tomto smere pritom bolo potrebné najprv ustáliť to, či žalobcom\npožadované informácie sú osobnými údajmi, a ak áno, potom ustáliť to, či ide o osobné údaje, na\nsprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode informácií neboli splnené podmienky.\n38. Správny súd zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií zistil, že ňou žalobca žiadal\nsprístupniť informácie týkajúce sa A. E. F. ako zamestnankyne žalovaného. To znamená, že žalobca\nsvojou žiadosťou o sprístupnenie informácií žiadal sprístupniť údaje týkajúce sa identifikovanej,\nresp. identifikovateľnej fyzickej osoby. Uvedený záver možno odvodiť priamo zo žiadosti žalobcu\no sprístupnenie informácií. Rozklad žalobcu a samotná žaloba tento záver už len potvrdzujú.\n39. Správny súd zo žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií ďalej zistil, že ňou žalobca žiadal\nsprístupniť informáciu, akú funkciu u žalovaného zastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, a\ninformáciu, či mala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, teda v čase výkonu kontroly na Okresnom\nsúde Bratislava II, podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Pri posúdení charakteru\ntýchto žalobcom požadovaných informácií a ich vzťahu k A. E. F., zamestnankyni žalovaného, správny\nsúd vychádzal z čl. 4 ods. 1 GDPR, v zmysle ktorého sa „osobnými údajmi“ rozumejú „akékoľvek\ninformácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“. Podľa ustálenej judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie použitie výrazu „akékoľvek informácie“ v definícii pojmu „osobné údaje“\nuvedeného v tomto ustanovení odráža cieľ normotvorcu priznať tomuto pojmu široký význam, ktorý\npotenciálne zahŕňa všetky druhy informácií, tak objektívnych ako aj subjektívnych, vo forme názoru alebo\nhodnotení, pod podmienkou, že sa „týkajú“ dotknutej osoby. Informácia sa potom týka identifikovanej\nalebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ak pre jej obsah, účel alebo účinok súvisí s identifikovateľnou\nosobou (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci L. H., C-710/2023 zo dňa 03.04.2025,\nods. 21). Takéto poňatie osobných údajov je (a musí byť) premietnuté do zákona o ochrane osobných\núdajov. V nadväznosti na uvedené legislatívne poňatie osobných údajov správny súd dospel k záveru,\nže žalobcom požadované informácie sa bez akýchkoľvek pochybností týkali A. E. F., zamestnankyne\nžalovaného ako identifikovanej, resp. identifikovateľnej fyzickej osoby, a že tieto informácie predstavovali\njej osobné údaje.\n40. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že žalobca svojou žiadosťou o sprístupnenie\ninformácií žiadal sprístupniť osobné údaje A. E. F., zamestnankyne žalovaného. Po ustálení tohto záveru\nsprávny súd pristúpil k posúdeniu otázky, či žalobcom požadované informácie boli takými osobnými\núdajmi A. E. F., zamestnankyne žalovaného, na sprístupnenie ktorých v režime zákona o slobode\ninformácií neboli splnené podmienky. Pri zodpovedaní tejto otázky potom mala zásadný význam právna\núprava ustanovená v § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií.\n41. Správny súd v nadväznosti na posúdenie otázky, či žalobcom požadované informácie boli takými\nosobnými údajmi A. E. F., zamestnankyne žalovaného, na sprístupnenie ktorých v režime zákona\no slobode informácií neboli splnené podmienky, pripomína, že zákonodarca v § 9 ods. 2 zákona\no slobode informácií upravuje osobitné obmedzenie práva na prístup k informáciám, ktoré sa týkajú\nosobných údajov fyzickej osoby. V prípade týchto informácií v zásade platí, že tieto sa nesprístupňujú,\nibaže je splnená niektorá zo zákonodarcom stanovených výnimiek, kedy je v režime zákona o slobode\ninformácií potrebné sprístupniť aj informácie, ktoré sa týkajú osobných údajov fyzickej osoby. Informácie,\nktoré sa týkajú osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za\npodmienok ustanovených osobitným zákonom, sa tak sprístupňujú len vtedy, ak to ustanovuje zákon,\nalebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby.\n42. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že nedisponoval predchádzajúcim súhlasom A. E. F., a\nže v intenciách zákona o slobode informácií ani nebol povinný od A. E. F. vyžiadať predmetný súhlas.\nK týmto záverom žalovaného správny súd uvádza, že povinná osoba skutočne nemá v intenciách zákona\no slobode informácií povinnosť vyžadovať od dotknutej fyzickej osoby jej súhlas na sprístupnenie jej\nosobných údajov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 zo dňa\n19.03.2014). Ak teda žalovaný od A. E. F. nevyžiadal jej súhlas na sprístupnenie jej osobných údajov\npožadovaných žiadosťou žalobcu o sprístupnenie týchto informácií, nepochybil.\n\n43. Sprístupnenie žalobcom požadovaných žiadny právny predpis neustanovuje. Právny predpis, ktorý\nby ustanovoval sprístupnenie predmetných informácií, ostatne neoznačil ani žalobca. Takýmto právnym\npredpisom totiž nie je ani Ústava Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval žalobca. Je síce pravdou,\nže Ústava Slovenskej republiky ustanovuje právo na informácie, avšak Ústava Slovenskej republiky\nustanovuje aj právo na ochranu súkromia a vyplýva z nej aj právo na ochranu osobných údajov. Už\nlen z tejto skutočnosti je zrejmé, že samotná Ústava Slovenskej republiky predpokladá určité limity\npráva na informácie dané (okrem iného) právom na ochranu súkromia a právom na ochranu osobných\núdajov. Nielen dôležitosť práva na informácie, ale ani dôležitosť ochrany osobných údajov nie je\npotrebné podrobnejšie rozvádzať. Osobné údaje sú súčasťou identity človeka a ich ochrana je žiaduca\npredovšetkým z dôvodov zachovania súkromia každého jednotlivca. Správny súd v súvislosti s kolíziou\npráva na informácie a práva na ochranu súkromia, resp. práva na ochranu osobných údajov uvádza,\nže uprednostnenie práva na informácie pred právom na ochranu súkromia, resp. právom na ochranu\nosobných údajov by bolo možné akceptovať vo vzťahu k „verejným funkcionárom“, ktorí sú buď riadiacimi\npracovníkmi alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva\nna súkromie. Za takýchto „verejných funkcionárov“ možno považovať predovšetkým osoby uvedené v\n§ 9 ods. 3 zákona o slobode informácií.\n44. Po ustálení záveru, že žalobcom požadované informácie nebolo možné sprístupniť v intenciách\n§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, pristúpil správny súd k posúdeniu preskúmavanej právnej\nveci z hľadiska právnej úpravy ustanovenej v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, v rámci ktorej\nzákonodarca vymedzil skupinu osôb, kde verejný záujem na kontrole ich činnosti prevyšuje záujem na\nochrane taxatívne vymedzených osobných údajov. Správny súd pritom z obsahu administratívneho spisu\nzistil, že A. E. F., zamestnankyňu žalovaného, nemožno subsumovať pod žiadnu z osôb uvedených v §\n9 ods. 3 zákona o slobode informácií. To znamená, že žalobcom požadované informácie nebolo možné\nsprístupniť ani v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií.\n45. Pre úplnosť správny súd uvádza, že nie je vylúčené, aby požiadavke na sprístupnenie informácií\npodliehali aj iné osobné údaje, ako sú osobné údaje uvedené v § 9 ods. 3 písm. a) až g) zákona\no slobode informácií alebo údaje o iných osobách, ako sú osoby uvedené v § 9 ods. 3 zákona\no slobode informácií, avšak len za podmienky, že bude daný ich priamy súvis s výkonom verejnej moci\na zároveň identifikovaný prevažujúci verejný záujem na ich sprístupnení. V preskúmavanej právnej\nveci však kumulatívne splnenie týchto podmienok konštatovať nemožno, keďže vo vzťahu k žalobcom\npožadovaným informáciám nie je možné identifikovať prevažujúci verejný záujem na ich zverejnení. Nie\nje totiž zrejmé, aký verejný záujem by sa naplnil sprístupnením informácie, akú funkciu u žalovaného\nzastávala A. E. F. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021, alebo sprístupnením informácie, či mala A. E.\nF. v dňoch 25.06.2021 a 30.06.2021 podpísanú priepustku alebo čerpala riadnu dovolenku. Správny\nsúd chápe, že žalobca by mohol mať individuálny záujem na sprístupnení uvedených informácií, avšak\nnie je možné stotožňovať individuálny záujem s verejným záujmom. V tejto súvislosti sa správny súd\nstotožnil s vyjadrením žalovaného uvádzaným v napadnutom rozhodnutí, že totiž námietky žalobcu\nuvádzané v rozklade predstavovali výhrady žalobcu voči dôkazom zabezpečeným subjektom odlišným\nod žalovaného v inom konaní. Skutočnosť, že žalobca žiadal sprístupniť predmetné informácie vo\nvlastnom (individuálnom) záujme, je pritom zrejmá nielen z rozkladu, ale aj zo žaloby.\n46. Sumarizujúc uvedené, správny súd dospel k záveru, že ak žalovaný postupom podľa § 9 ods. 2 a ods.\n3 zákona o slobode informácií nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií a požadované\ninformácie nesprístupnil, jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalobnú\nnámietku nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného preto správny súd nepovažoval\nza dôvodnú.\n47. Pokiaľ ide o žalobné námietky, resp. vyjadrenia žalobcu, ktoré sa v konečnom dôsledku týkajú\nokolností, resp. dôvodov podania žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, týmito sa správny súd\nbližšie nezaoberal, keďže z hľadiska rozhodovania o správnej žalobe nemali relevanciu. Okolnosti, resp.\ndôvody podania žiadosti o sprístupnenie informácií totiž nemajú relevanciu pri vybavovaní samotnej\ntakejto žiadosti. Ak pritom určitá okolnosť, resp. dôvod realizovania určitého úkonu nemá relevanciu\nv administratívnom konaní, potom samozrejme nemá relevanciu ani v eventuálnom následnom\nsprávnom súdnom konaní.\n\n48. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že je tiež subjektom ochrany zaručenej čl. 22 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, a že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, správny súd uvádza, že v predmetnom\nsprávnom súdnom konaní sa týmito námietkami nemohol zaoberať. Predmetom správneho súdneho\nprieskumu v tomto konaní totiž bolo rozhodnutie vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií a nie\nrozhodnutie vo veci zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobných údajov alebo do práva žalobcu\nna súkromie. Správny súd sa tak bližšie nezaoberal námietkami a argumentáciou žalobcu smerujúcou\nk preukázaniu porušenia jeho práva na súkromia a jeho práva na ochranu osobných údajov.\n49. V nadväznosti na poukaz žalobcu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS\n1/09 zo dňa 19.01.2011, správny súd uvádza, že tento nález bol vydaný vo veci návrhu na vyslovenie\nnesúladu § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií s konkrétnymi ustanoveniami Ústavy Slovenskej\nrepubliky, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky predmetnému návrhu nevyhovel. Z odôvodnenia\ntohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyplývajú žiadne také závery tejto súdnej inštancie,\ns prihliadnutím ku ktorým by bolo možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.\n50. V nadväznosti na poukaz žalobcu na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Von\nHannover v. Nemecko zo dňa 24.06.2004 správny súd uvádza, že toto rozhodnutie sa týkalo kolízie\nslobody prejavu a práva na ochranu súkromia v súvislosti so zverejňovaním určitých fotografií. Uvedené\nrozhodnutie sa teda týkalo odlišného skutkového stavu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, z uvedeného\nrozhodnutia by bolo možné odvodiť, že právo na informácie, resp. právo na slobodu prejavu by mohlo\nprevážiť nad právom na ochranu súkromia, ak by zverejnenie informácií mohlo prispieť k diskusii vo\nveciach verejného záujmu. V skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci ale nič\nnenasvedčuje tomu, že by sprístupnenie požadovaných informácií mohlo prispieť k diskusii vo veciach\nverejného záujmu.\n51. Čo sa týka zmienky žalobcu o tom, že žalovaný môže byť v danej veci zaujatý voči žalobcovi, keďže\nžalovaný je navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi, správny súd uvádza,\nže žalovaný vo vyjadrení k žalobe dôvodne poukázal na to, že žalobca v administratívnom konaní,\nv ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného, nevzniesol námietku zaujatosti žalovaného. Žalovaný\nsa preto k otázke svojej (ne)zaujatosti vo veci žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií nevyjadroval\nvo svojom rozhodnutí. V nadväznosti na predmetnú zmienku žalobcu uvádzanú v žalobe správny súd\nkonštatuje, že táto je pomerne vágna a žalobca ani nepriložil k žalobe písomnosti, ktoré by správnemu\nsúdu umožnili utvoriť si úsudok o jej dôvodnosti. Z predmetnej zmienky žalobcu skutočne nie je\nzrejmé, voči komu konkrétne mala smerovať, ako na to dôvodne poukázal žalovaný. Nie je tak zrejmé\nuž ani len to, či v prípade napadnutého rozhodnutia rozhodoval ten istý minister spravodlivosti ako\nminister spravodlivosti, ktorý mal byť navrhovateľom disciplinárneho stíhania vedeného proti žalobcovi.\nPredmetná zmienka žalobcu tak nemohla viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.\n52. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že žalobca žalovaného označil tak, že ním mal byť\n„Minister spravodlivosti Slovenskej republiky“ (ďalej len „minister spravodlivosti“). V nadväznosti na\ntakéto označenie žalovaného správny súd uvádza, že pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným)\nv správnom súdnictve je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku,\nak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. ak osobitný predpis nepripúšťa riadny\nopravný prostriedok, orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie, tak, ako to vyplýva\nz ustanovenia § 180 ods. 1 SSP. To znamená, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený\ntvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že správny súd nie je viazaný\noznačením žalovaného, ale je povinný sám žalovaného určiť, v závislosti od predmetu prieskumu\noznačeného žalobcom. Pokiaľ teda žalobca v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám\nurčí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05.05.2020, ods. 27, či komentárovú literatúru napr.\nBaricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Bratislava: C. H. Beck,\n2018, s. 907). Vychádzajúc z uvedeného správny súd ustálil, že žalovaným v preskúmavanej právnej veci\nje „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. O rozklade žalobcu síce skutočne rozhodol minister\nspravodlivosti, avšak za žalovaného je potrebné považovať konkrétny orgán verejnej správy, ktorým\nje v preskúmavanej právnej veci „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti\nsprávny súd pripomína, že aj podľa stanoviska prezentovaného v odbornej literatúre „pri ústredných\norgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele\n\n(minister, predseda, vedúci)“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny\nporiadok. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 893).\n53. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby,\na preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.\n54. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,\nže úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od\nžalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.\n55. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na\nSprávny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie\nkasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom\nv kasačnom\nkonaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,\nktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum\nprávnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719"}, {"guid": "ussr:168ca06e-3754-4d7c-b580-c18d36e2c65c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 267/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 267/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:168ca06e-3754-4d7c-b580-c18d36e2c65c"}, {"guid": "2a1efabe-f954-46d5-a0aa-bed0fada8414:eafaae29-a772-4f26-8cd9-919b6f2a9c7a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017200129.1", "spisova_znacka": "4Asan/16/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/16/2019 z 4. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-04", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017200129.1"}], "citovane_v": []}