{"guid": "ussr:4be0cb1f-e5c3-434e-a95d-c15cf43a5d5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.149.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 149/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 149/2015 z 1. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 149/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.149.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2015-04-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4be0cb1f-e5c3-434e-a95d-c15cf43a5d5c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.149.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.149.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.149.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 149/2015­32\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,\n\nRudnayovo\n\nnámestie\n\n1,\n\nBratislava,\n\nvo\n\nveci\n\nnamietaného\n\nporušenia\n\njej\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n, odmieta\n\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n20. januára 2015 e­mailom a 23. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej\n\nspoločnosti VIVA\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len\n„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).\nSťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len\n„rada“) vydala 3. decembra 2013 rozhodnutie č. R/117/2013 o udelení licencie\nna multiregionálne rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „obchodná spoločnosť“), a o zamietnutí žiadosti\nsťažovateľky (ďalej len „rozhodnutie rady“).\nProti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka na najvyššom súde opravný prostriedok\na žiadala rozhodnutie rady ako nezákonné zrušiť. Uznesením sp. zn. 5 Sž 27/2013\nzo 17. decembra\n\n2013\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nodložil\n\nvykonateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nrady\n\ndo právoplatného rozhodnutia vo veci samej a následne rozsudkom z 30. októbra 2014 jej\nrozhodnutie potvrdil.\nPodľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu\npredchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nSťažovateľka uviedla, že v poradí prvé rozhodnutie rady z 15. mája 2012, ktorým\nrada\n\ntiež\n\nudelila\n\nlicenciu\n\nna\n\nrozhlasové\n\nterestriálne\n\nvysielanie\n\nv\n\nprospech\n\nobchodnej spoločnosti, bolo najvyšším súdom zrušené rozsudkom sp. zn. 2 Sž 17/2012\nz 27. marca 2013, v ktorom bol vyslovený záväzný právny názor, že je nevyhnutné, aby\n2\n\nrada v konaní o udelenie licencie na rozhlasové a televízne vysielanie skúmala nielen\nformálnu, ale aj materiálnu pripravenosť jednotlivých uchádzačov z hľadiska ich\norganizačnej, technickej, ako i ekonomickej pripravenosti. V novom rozhodnutí sa rada\nuvedeným názorom podľa sťažovateľky neriadila, flagrantne nerešpektovala záväzný právny\nnázor vyslovený najvyšším súdom uvedeným v rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca\n2013, keďže opätovne len formálne konštatovala obsah dokladov predložených obchodnou\nspoločnosťou bez toho, aby skúmala ich obsah. Z hľadiska podstaty a obsahu sa podľa\nsťažovateľky rozhodnutie rady nelíši od jej predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia v danej\nveci.\nNajvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie rady, podľa\nsťažovateľky založil na tom, že:\n­ rozhodnutie rady objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,\nnaopak, je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rady v správnom konaní, ako aj\nv súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu,\n­ správne uváženie, ktorým sa rada pri rozhodnutí riadila, ako aj argumenty, ktoré\npri odôvodnení aplikovala, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami\nlogického myslenia,\n­ zákon neurčuje vážnosť kritérií, preto bolo na členoch rady, akú váhu jednotlivým\nkritériám pri hlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe\nsprávnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré\nby bolo zjavné,\n­ je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho\nprieskumu, a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom\nprieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie patrí do preskúmavacej\nprávomoci súdu, a výber jedného zo žiadateľov,\n­ z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka\n, splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie,\n\n3\n\n­ v preskúmavanom konaní rada postupovala v intenciách predchádzajúceho\nzrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery\nv dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné\nustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona\nč. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no vysielaní a retransmisii“), pričom jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené\nv § 47 Správneho poriadku a nevykazuje nedostatky,\n­ správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani\nmožnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov.\nSťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu jej označených práv tým, že:\n(i) najvyšší súd sa nezaoberal dôkazmi predloženými sťažovateľkou v konaní\na neodpovedal na právne a skutkovo relevantné otázky, najmä sa riadnym spôsobom\nnevysporiadal s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa skúmania naplnenia technických,\norganizačných a personálnych predpokladov uchádzačov (osobitne úspešného uchádzača –\nobchodnej spoločnosti) radou v konaní o udelenie licencie, ktoré bolo v celkom zjavnom\nrozpore s predchádzajúcim právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v rozsudku\nsp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 (ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie rady v tejto\nveci zrušené). Ako vyplýva z aktuálnych verejne dostupných informácií, obchodná\nspoločnosť nikdy nenaplnila svoje tvrdenia o organizačnej, personálnej a technickej\nzabezpečenosti na vysielanie, pretože samotné vysielanie presunula na iný subjekt\n(spoločnosť\n\n). Obchodná spoločnosť teda neprevádzkuje vysielanie,\n\nnevynakladá žiadne prostriedky, nedisponuje žiadnou technikou ani priestormi, čo\npotvrdzujú tvrdenia sťažovateľky, ktoré prezentovala počas celého správneho konania, ako\naj súdneho konania.\nUvedeným postupom podľa sťažovateľky nastala „absurdná situácia, nakoľko ak by\ntakýto stav platil, v podstate by to znamenalo, že je irelevantné komu Rada pridelí licenciu,\npretože vysielať môže následne ktokoľvek kto nikdy nemusel predložiť a zdokladovať svoju\n4\n\npripravenosť a splnenie podmienok k vysielaniu, ako sa to v tomto prípade stalo, kedy\nvysielateľom je de facto iný subjekt, ktorý Rada neskúmala“.\nNajvyšší súd sa podľa sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil\nna meritórne posúdenie rozhodnutia rady a argumentov sťažovateľky len v takom rozsahu,\nže dôvody tam uvedené predstavujú len všeobecné, bližšie neodôvodnené názory\na stanoviská k rozhodovaniu o udelení licencie, v ktorých absolútne absentuje akékoľvek\nvysporiadanie sa s konkrétnymi relevantnými námietkami sťažovateľky.\nSťažovateľka ďalej argumentovala, že pred vydaním druhého rozhodnutia rady táto\nbez odôvodnenia upustila od nariadenia ústneho pojednávania (hoci pred prvým\nrozhodnutím sa ústne pojednávanie uskutočnilo), pričom nariadenie ústneho pojednávania\nby umožnilo rade v plnej miere materiálne preskúmať tieto skutočnosti a zároveň by\numožnilo žiadateľom prezentovať svoje žiadosti.\n(ii) Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež nevysporiadal s otázkou, či sa rada\nspravovala jeho záväzným právnym názorom vysloveným v jeho predchádzajúcom\nrozhodnutí (rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013). Podľa názoru sťažovateľky\nexistuje zjavný rozpor medzi tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí\na skutočnosťou, pretože rada aj pri jej druhom rozhodnutí pristúpila len k formálnemu\nskúmaniu splneniu podmienok, keďže sa (opätovne) uspokojila len s tým, čo jednotliví\nuchádzači deklarovali bez toho, aby materiálne vyhodnotila vierohodnosť týchto tvrdení\nvo vzťahu k ekonomickým, personálnym a technickým predpokladom vysielania.\nVo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci najvyšší súd pritom uviedol, že\nskúmanie podmienok pripravenosti uchádzačov je základnou a prvoradou povinnosťou rady,\nktorá má povinnosť nielen formálne konštatovať ich naplnenie, ale má povinnosť ich\nmateriálne preskúmať. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí\nrozhodol v celkom zjavnom rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názorom\nvysloveným v tej istej veci, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.\n\n5\n\n(iii) Najvyšší súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, čo však\nneodôvodnil a takéto odchýlenie je neudržateľné. Za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil\nod právneho názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického\nprípadu, bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia\nv identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto\nzáklade zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa.\nSťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd sám v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia uvádza, že „je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú\nmierou možného súdneho prieskumu a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na\nudelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie,\nstanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu“.\nV nasledujúcej vete však už len nekriticky konštatuje, že „všetci účastníci\ns výnimkou účastníka\n\nsplnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať\n\no udelenie licencie“. Už samotný tento fakt robí podľa sťažovateľky rozsudok najvyššieho\nsúdu nepreskúmateľným a v konečnom zmysle zjavne arbitrárnym. Najvyšší súd sa\nobmedzil len na teoretické posúdenie prieskumu správnej úvahy pri udelení licencie, ktoré\nje nesprávne interpretované a aplikované.\nAk sa teda\n\nnajvyšší\n\nsúd odmietol\n\nzaoberať námietkami a argumentmi\n\no nedostatočnom posúdení podmienok pripravenosti, teda otázkami technickej, organizačnej\na ekonomickej pripravenosti jednotlivých žiadateľov o udelenie licencie, nemožno prikročiť\nk posudzovaniu splnenia kritérií uvedených v zákone o vysielaní a retransmisii, a teda ani\nk rozhodnutiu o udelení licencie, a preto nemôžu byť splnené ani podmienky na použitie\nvoľnej úvahy pri rozhodovaní o udelení licencie.\nZ uvedeného dôvodu je sťažovateľka toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu je\nzjavne svojvoľný a arbitrárny a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a preto súčasne\nnavrhla, aby ústavný súd odložil jeho vykonateľnosť. Podľa sťažovateľky odložením\nvykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu nemôže vzniknúť obchodnej spoločnosti\n6\n\nnenahraditeľná ujma, keďže tá bude musieť uzavrieť právne vzťahy na zabezpečenie\nvysielania, pretože sama nemá k dispozícii vlastné technické prostriedky ani vlastných\nzamestnancov.\nNa základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd prijal\nsťažnosť na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu až\ndo rozhodnutia vo veci samej, uložil obchodnej spoločnosti dočasne sa zdržať výkonu\nrozhodnutia rady a následne takto rozhodol:\n„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 5Sž/27/2013 porušil\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR\na právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.02014, sp. zn. 5Sž/27/2013 sa zrušuje\na vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n7\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či\npreskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv\nalebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie\nvylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže\npri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej\npochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný\nsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy\nvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a\nnásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a\nuplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS\n78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).\nDo právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu\n8\n\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú\nneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd\nzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel\na význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne\nrozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej\nlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nZ týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietala\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa opravným prostriedkom\npodaným na najvyššom súde domáhala preskúmania zákonnosti postupu rady a jej\n9\n\nrozhodnutia sp. zn. R/117/2013 z 3. decembra 2013, ktorým udelila obchodnej spoločnosti\nlicenciu č.\n\nna celoplošné rozhlasové terestriálne vysielanie (bod I výrokovej časti\n\nrozhodnutia) a súčasne zamietla žiadosť sťažovateľky (bod IV výrokovej časti rozhodnutia) a\nvylúčila odkladný účinok opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu z dôvodu\nnaliehavého všeobecného záujmu.\nNajvyšší súd napadnutým rozhodnutím v konaní o opravnom prostriedku\nsťažovateľky za účasti obchodnej spoločnosti\n\n, a\n\nv konkurze, rozhodnutie rady potvrdil.\nPodstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý\nje podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd\nneodpovedal na podstatné a v tejto veci relevantné otázky nastolené sťažovateľkou v konaní,\nnajmä sa nevysporiadal s postupom rady pri hodnotení splnenia kritérií technickej,\norganizačnej a ekonomickej pripravenosti jednotlivých uchádzačov o licenciu a následnom\nnesprávnom aplikovaní voľnej úvahy pri rozhodnutí o udelení licencie. Rozhodnutie rady\nz 3. decembra 2013 sa z hľadiska podstaty a obsahu podľa sťažovateľky nelíši od jej\npredchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci z 15. mája 2012, ktoré bolo rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 zrušené práve z dôvodu jej\nformalistického prístupu pri hodnotení splnenia uvedených kritérií v konaní o udelenie\nlicencie. Napriek neodstráneniu nedostatkov vytknutých rade najvyšším súdom v jeho\npredchádzajúcom rozhodnutí pri preskúmavaní aktuálneho rozhodnutia rady najvyšší súd\ntieto pochybenia akceptoval a jej rozhodnutie potvrdil.\nÚstavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či\nrozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému\npochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.\n\n10\n\nNajvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:\n„Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada nedostatočne a neúplné zistila skutkový stav\nohľadne náležitostí žiadostí o udelenie licencie zmysle § 46 a kritérií uvedených v § 47\nzákona o vysielaní, keď predovšetkým namietal posudzovanie splnenia technických\na organizačných predpokladov vysielania u víťaza súťaže CORPORATE LEGAL, s.r.o.,\na v súvislosti s tým aj otázku preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky je toho názoru, že v uvedenom prípade rozhodnutie odporcu objektívne\nnevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, naopak je v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou u odporcu v správnom konaní, ako aj v súlade s ustálenou\njudikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Správne uváženie, ktorým sa odporca\npri rozhodnutí riadil, ako aj argumenty, ktoré odporca pri odôvodnení aplikoval,\nzodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia a preto nie je\nsúd v tomto konaní oprávnený posudzovať účelnosť alebo vhodnosť správneho uváženia\npremietnutého do rozhodnutia a ani z tohto dôvodu rozhodnutie zrušiť. V opačnom prípade,\nby súd preskúmaval rozhodnutie odporcu nad rámec vymedzený zákonom. Najvyšší súd\nv medziach žaloby, ani z obsahu administratívneho spisu, nezistil také skutočnosti, ktoré by\nodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia o udelenie licencie žiadateľovi.\nK námietkam navrhovateľa je potrebné uviesť, že zákon neurčuje vážnosť\njednotlivých kritérií. Preto bolo na členoch rady žalovaného, akú váhu jednotlivým\nkritériám prihlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe\nsprávnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré\nby bolo zjavné.\nV konaní o udelenie licencie na vysielanie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, je\nnevyhnutné rozlišovať dve štádiá, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu\na to, skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia\npodmienok stanovených zákonom patrí do preskúmavacej právomoci súdu a výber jedného\nzo žiadateľov licencie. Z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci\ns výnimkou účastníka Rádio VIVA, a.s. splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať\no udelenie licencie. Na základe uvedeného, predmetom prieskumu zákonnosti Najvyšším\nsúdom bolo rozhodnutie odporcu o udelení licencie, ktoré odporca vydal na základe\n11\n\nsprávnej úvahy, pričom zásadným východiskom pre Najvyšší súd bola skutočnosť, že\nsprávna úvaha pri udelení licencie sa vytvárala hlasovaním kolektívneho orgánu, pričom\nvšetci členovia rady vyjadrujú iba svoj odborný úsudok na vec a svoje hlasovanie v zmysle\nzákona neodôvodňujú. Správna úvaha kolektívneho orgánu je metóda prijímania rozhodnutí\nv tých veciach, kde nie je možné stanoviť exaktne kritériá pre prijatie rozhodnutia ak ide\no konštitutívny výber jednej z viacerých možností. Pre túto skupinu, takzvane\nnenárokovateľných práv (ako sú licencie) je typické, že ani po splnení zákonom stanovených\npodmienok, nie je založený nárok na priznanie takéhoto práva. V takomto prípade by súd\nmohol zasiahnuť vo voľnej úvahy správneho orgánu len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou\nsa správny orgán nariadil, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám\nlogického myslenia.\nK uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch\n5Sž/10/2009 ako aj 3Sžo/22/2011.\nZ obsahu pripojeného spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada\npostupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu a s\nprihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne\nna neho aplikovala príslušné ustanovenia zák. č. 308/2000 Z. z., pričom jej rozhodnutie má\nvšetky náležitosti ustanovené v paragrafe 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani\nlogické nedostatky. Najvyšší súd nezistil, že by opravným prostriedkom napadnuté\nrozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ\ntakýto nedostatok rozhodnutia namietal.\nOpravný prostriedok navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli\nspôsobilé vyvrátiť alebo aspoň spochybniť závery odporcu uvedené v jeho rozhodnutí.\nPrávne východiská odporcu neboli nijakým spôsobom vyvrátené.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa priklonil názoru prezentovanom aj v rozsudku\nNajvyššieho súdu vo veci 3Sž/46/2008 (strana 8 a 9), podľa ktorého správny orgán v konaní\no udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani možnosť overovať pravdivosť, úplnosť\na aktuálnosť predkladaných dokladov. Ak vysielateľ nevyužíva pridelené frekvencie,\nrespektíve nevysiela vôbec má správny orgán k dispozícii účinné mechanizmy\nna dosiahnutie žiadaného stavu, ktorým je efektívne využívanie frekvenčného spektra\n12\n\na napĺňanie práva verejnosti na informácie. Rada v tejto súvislosti poukázala\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovesnej republiky 2Sžo/525/2009, 3Sž/46/2008,\n3Sžo/22/2011, 5Sž/101/2007.\nKeďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo v postupe\na rozhodnutí odporcu zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných\nustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie\nRady potvrdil.“\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom\nnajvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť\nšpecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).\nZ uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať\nčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno­právne\na procesno­právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,\nale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia\norgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd\nposudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu.\nPodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom\nna podanie opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu rady, nerozhodol\nsvojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné\na nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv. Najvyšší súd\nv odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery rady, ktoré\nboli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom\n13\n\nkonaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany\npráv k dotknutiu práv sťažovateľky dôjsť nemohlo, pretože jej argumentácia bola najvyšším\nsúdom v plnej miere preskúmaná.\nVo vzťahu k námietke sťažovateľky o nesprávnej aplikácii správnej úvahy radou\nbez náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý postup bol najvyšším súdom napadnutým\nrozhodnutím podľa sťažovateľky nesprávne potvrdený, ústavný súd konštatuje, že v konaní o\nudelenie licencie na terestriálne vysielanie sú hranicou, resp. limitom správneho uváženia\npríslušného orgánu verejnej správy (v tomto prípade rady), len zákonné predpoklady\nustanovené v § 47 v spojení s § 44 a § 46 zákona o vysielaní a retransmisii. Ako vyplýva\nz rozsudku najvyššieho súdu, tento náležite preskúmal a posúdil postup, ako aj rozhodnutie\nrady a dospel k záveru, že rada dôsledne vyhodnotila splnenie zákonom ustanovených\nvšeobecných podmienok technickej, organizačnej, ako aj ekonomickej povahy v zmysle\n§ 47 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe ktorých hlasovaním rozhodla o udelení\nlicencie obchodnej spoločnosti a súčasne o zamietnutí žiadosti sťažovateľky, ako aj\nostatných neúspešných žiadateľov o licenciu, zrozumiteľne uvádzajúc dôvody, pre ktoré\nuprednostnila úspešného uchádzača. Rada vo svojom rozhodnutí poukázala najmä\nna vyváženosť jeho programovej skladby a z toho vyplývajúci najväčší prínos tohto\nuchádzača vo vzťahu k existujúcej ponuke programových služieb na konkrétnom území.\nV tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je\nrozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia, konštatuje, že argumenty sťažovateľky\no ďalšom postupe úspešného uchádzača o udelenie licencie, ktorý po začatí vysielania\n(14. januára 2015) požiadal radu o zmenu programovej štruktúry, a tiež zabezpečuje\nvysielanie prostredníctvom inej právnickej osoby, nemožno považovať za relevantné.\nV posudzovanom prípade preto nepovažoval ústavný súd námietku sťažovateľky, že\nmedzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý rozsudok, a závermi,\nna ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú rozpory, za odôvodnenú. Najvyšší súd\nvo svojom\n\npredchádzajúcom\n\nrozhodnutí\n14\n\nkonštatoval\n\nvady\n\nkonania\n\nspočívajúce\n\nv rozhodovaní člena rady, u ktorého vznikla pochybnosť o jeho nepredpojatosti, vo vade\nspočívajúcej v porušení procesných práv sťažovateľky, ako aj v nedostatočnom a neúplnom\nzistení skutkového stavu. V rozhodnutí rady, ktoré bolo predmetom preskúmavania\nnajvyšším súdom v tomto konaní, rada uvedené pochybenia podľa názoru najvyššieho súdu\nodstránila dostatočným spôsobom, s čím sa ústavný súd stotožňuje.\nSkutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší\nsúd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím\nvlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia rady bolo\nv právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primerane\nodôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť\nk porušeniu označených práv sťažovateľky.\nÚstavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa\nnevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument\nprocesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd\nzastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené\nna rozhodnutia všeobecných súdov platnými procesnoprávnymi predpismi.\nReálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby\nvšeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti\n\nústavný súd vyhodnotil argumentáciu\n\nsťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako\nnedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie\n\n15\n\nkonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\na namietaným porušením označených práv.\nÚstavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky\nvrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. apríla 2015\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:0f680757-0ee5-4101-9ebe-863110e7b510", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 184/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 184/05 z 4. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-04", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f680757-0ee5-4101-9ebe-863110e7b510"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}