{"guid": "ussr:34bdf5fc-f8fe-45ab-95ee-717c22b8d173", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.454.2012.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2012 z 10. 12. 2014", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. decembra 2014, sp. zn. I. ÚS 454/2012, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.454.2012.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2014-12-10", "forma": "Nález", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141a.odsek-3", "nazov": "čl. 141a ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-141a.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-141a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141a ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 141a ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 141a ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-141a", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/34bdf5fc-f8fe-45ab-95ee-717c22b8d173", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.454.2012.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.454.2012.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.454.2012.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 454/2012­65\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2014\nv senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu\nMilana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská\nBystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nvlády Slovenskej republiky č. 37 z 19. januára 2011, a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\n7. februára 2011 doručená sťažnosť\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom Novákom,\nHorná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30\nods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12\nods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a\nods. 3 ústavy uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 37\nz 19. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie vlády“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vlády č. 528 z 15. júla 2009\nvymenovaný za člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“).\nNamietaným uznesením vlády bol sťažovateľ „dňom 19. januára 2011“ odvolaný z funkcie\nčlena súdnej rady. Namietané uznesenie nebolo sťažovateľovi do dňa podania sťažnosti\nústavnému súdu doručené, ale je „zverejnené na oficiálnej webovej stránke vlády SR“.\nSťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu\n(III. ÚS 24/07, III. ÚS 165/07, III. ÚS 172/08, III. ÚS 107/10), podľa ktorej ujatie sa výkonu\nverejnej funkcie, resp. odvolanie z výkonu verejnej funkcie, nastáva dňom, v ktorom v\nzmysle príslušných právnych predpisov verejný funkcionár nadobudol, resp. stratil\noprávnenia a povinnosti spojené s výkonom verejnej funkcie, a preto podáva ústavnému\nsúdu sťažnosť ešte pred tým, ako mu namietané uznesenie vlády bude doručené v záujme\nnezmeškania lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“).\nPoukazujúc na ustanovenia čl. 141a ods. 1 písm. d) druhú vetu a čl. 141a ods. 2\na čl. 141a ods. 3 ústavy sťažovateľ zdôrazňuje, že „Päťročné funkčné obdobie členov Súdnej\nrady SR je garanciou stability zloženia Súdnej rady SR a to bez ohľadu na volebné obdobia\nvlády SR a Národnej rady SR, ktoré sú kratšie a toto obdobie sa nemôže pri nezmenenej\n2\n\nústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.\nOpak by viedol k neprístupnému politickému zasahovaniu do výkonu ústavnej funkcie\nvymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného obdobia a to jednotlivých členov Súdnej\nrady SR, ale aj do činnosti Súdnej rady SR ako ústavnej inštitúcie. Politická strata dôvery\naktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k ustanoveným členom Súdnej rady SR\npredchádzajúcou politickou mocou preto nemôže byť dôvodom na odvolanie členov Súdnej\nrady SR, ak inak naďalej spĺňajú ústavou stanovené podmienky členstva v Súdnej rade SR.“.\nV ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá ústavným postavením súdnej rady\na v tejto súvislosti uvádza: „Ústava Slovenskej republiky a ani iný zákon nedefinuje súdnu\nradu, aké má inštitucionálne postavenie v rámci ústavných orgánov. Toto definovanie však\nmožno vyvodiť zo začlenenia ústavnej úpravy tejto inštitúcie a z obsahu jej kompetencií,\nktoré jej priznáva ústava, prípadne zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade. Tým, že\nústavoprávna úprava Súdnej rady SR bola začlenená do VII. hlavy Ústavy Slovenskej\nrepubliky došlo k zvýrazneniu jej nezávislého postavenia od moci zákonodarnej a moci\nvýkonnej a vyjadruje reálne naplnenie základnej ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia\nvýkonu súdnej moci od iných orgánov štátu. Z tohto zaradenia ústavnoprávnej úpravy\na z obsahu jej ústavných a zákonných kompetencií je možno konštatovať, že Súdna rada SR\nje vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných\ninštitucionálnych prvkov je nezávislosť.“\nNa tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „bezdôvodným odvolaním člena Súdnej\nrady SR vládou SR a teda porušením jeho ústavného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy\no rovnakých podmienkach prístupu k voleným alebo iným funkciám, dochádza k prejavu\nsvojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu\ndo nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti\nsúdnictva. Takýto postup v podmienkach právneho štátu musí byť vylúčený.“.\nPodľa názoru sťažovateľa „Z článku 141a ods. 1 Ústavy SR nevyplýva právny\nprincíp, podľa ktorého ten, kto do funkcie menoval alebo volil, má právo z funkcie odvolať\n3\n\nz akýchkoľvek dôvodov. Ostatná novelizácia § 27 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR\nnie je právne relevantná pre odvolanie z funkcie pred uplynutím 5 ročného funkčného\nobdobia stanoveného ústavou, keďže zákon upravuje len procesný postup príslušného\norgánu, pre prípad, že člen Súdnej rady SR by prestal spĺňať podmienky členstva v Súdnej\nrade SR. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj politická prax po roku 2006, kedy nedošlo\nk takýmto zásahom do zloženia a činnosti Súdnej rady SR. Napokon sťažovateľ poukazuje aj\nna nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 58/08­29 zo 14. októbra 2008 týkajúci sa\nnezákonného odvolania podpredsedu Najvyššieho súdu SR pred skončením jeho funkčného\nobdobia, ktorý je na daný prípad plne akceptovateľný.“.\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že vláda odôvodnila jeho odvolanie z funkcie\nčlena súdnej rady (obdobne ako odvolanie ďalších dvoch členov súdnej rady) tým, že\n«z ústavnej ako aj zákonnej právnej úpravy vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky\nako aj vláda Slovenskej republiky majú právomoc odvolať členov Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky pred uplynutím ich funkčného obdobia“ podľa zásady „kto menuje, ten môže aj\nodvolávať“. Okrem toho ministerka spravodlivosti SR v tejto súvislosti v médiách poukázala\nna to, že Súdna rada zlyhala a je namieste, aby prišli noví dôveryhodní ľudia, bez toho, aby\npreukázala stratu dôveryhodnosti u odvolaných členov Súdnej rady SR...\nSťažovateľ nespochybňuje právomoc vlády SR vymenovať a odvolávať aj členov\nSúdnej rady SR, ale nie svojvoľne, bez uvedenia dôvodu, resp. len voluntaristicky „tak\nchcem, tak to bude“. Za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať\npred uplynutím funkčného obdobia člena Súdnej rady SR sťažovateľ, pri absencii úpravy\ndôvodov odvolania člena Súdnej rady SR v Ústave SR (napr. tak ako je to u sudcov\nvšeobecných súdov (čl. 147), predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu SR (čl. 145\nods. 3), verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 4 až 6) alebo u sudcov Ústavného súdu SR\n(čl. 138 ods. 2); rovnako pri absencii splnomocnenia ústavodarcu adresovaného\nzákonodarcovi upraviť zákonom dôvody odvolania z funkcie člena Súdnej rady SR, považuje\nstratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 Ústavy SR stať sa (byť\nustanovený) členom Súdnej rady SR, teda nepreukázanie existencie vysokoškolského\n\n4\n\nvzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich rokov odbornej praxe alebo stratou\nbezúhonnosti.».\nV súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nv spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „Pravý zmysel\npožiadavky v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vyjadruje univerzálne právo každého občana podieľať\nsa na správe verejných vecí, okrem iného tým, že má rovnakú možnosť uchádzať sa\na zastávať akékoľvek funkcie vo verejnom živote bez akejkoľvek diskriminácie. Inými\nslovami to znamená, že toto právo nesmie byť upierané žiadnej skupine občanov a na strane\ndruhej nesmie byť žiadna skupina občanov zvýhodňovaná. Zmyslom ústavného zakotvenia\npráva na zastavanie verejnej funkcie po určenú dobu, je zabrániť diskriminácii z dôvodov\nuvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR alebo čl. 2 MPOPP (Medzinárodný pakt o občianskych\na politických právach, pozn.), a to najmä z politických dôvodov, vzídených z volieb\nv roku 2010 tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade.“.\nSťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 143a ods. 3 ústavy v kontexte s požiadavkou\nústavne\n\nkonformného\n\nvýkladu\n\nprávnych\n\npredpisov\n\nvyplývajúcich\n\nz generálneho\n\ninterpretačného pravidla vyjadreného v čl. 152 ods. 4 ústavy ďalej tvrdí, že «toto právo už\nsvojou podstatou neznamená len právo na prístup k (volenej alebo) inej verejnej funkcii,\nktorou funkcia člena Súdnej rady Slovenskej republiky je, ale toto právo implikuje v sebe aj\nprávo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej obdobie, resp. na\nochranu pred svojvoľným konaním každého, vrátane konania orgánu štátnej moci, v danom\nprípade vlády SR.\nZ pohľadu ústavného práva ide pri odvolaní člena Súdnej rady SR menovaného\nvládou SR o zákonom schválený a možný zásah do osobnej sféry jednotlivca – člena súdnej\nrady. Takýto zásah okrem toho, že musí byť upravený zákonom, musí tiež súčasne sledovať\ndosiahnutie určitého legitímneho cieľa a vo vzťahu k tomuto cieľu musí byť primeraný. Je\npreto nevyhnutné, aby v podmienkach materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)\nbola splnená neopomenuteľná podmienka, že takýto zásah do autonómnej sféry jednotlivca\n5\n\nmusí mať jasný a vopred poznateľný dôvod, ktorý legitimuje použitie takéhoto zásahu,\npričom takýto zásah musí spočívať v konkrétnych skutočnostiach. Z uvedeného je zrejmé, že\nkaždý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci akéhokoľvek postupu\nštátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo\ndôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny orgán má takúto právomoc\nformálne danú. Takéto všeobecné oprávnenie vo forme právomoci môže byť len\npredpokladom na použitie takejto zásahovej kompetencie, ale je vylúčené, aby ňou bola\ndaná neobmedzená (svojvoľná) intenzita takéhoto použitia.\nZ uvedeného treba vyvodiť záver, že pre použitie kompetencie štátneho orgánu\nnestačí, aby tento orgán takúto kompetenciu mal zákonom priznanú, ale súčasne musí byť\nvyužitie a použitie takejto kompetencie štátnym orgánom realizované ústavne a zákonne\nkonformným spôsobom (čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).\nPolitická strata dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k ustanoveným\nčlenom súdnej rady predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod\nna odvolanie člena súdnej rady, ak inak naďalej spĺňa ústavou stanovené podmienky\nčlenstva v súdnej rade. V právnom a demokratickom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) by malo\nbyť považované za samozrejmé (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), že táto dĺžka funkčného obdobia\nbude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, všetkými orgánmi verejnej moci. Prístup\nk funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa\nnemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci\nzákonodarnej a výkonnej. Opak vedie k neprípustnému politickému zásahu do výkonu\nústavnej funkcie člena Súdnej rady SR vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného\nobdobia.\nPostupom vlády SR pri rozhodovaní a prijatí uznesenia o odvolaní sťažovateľa\nz funkcie člena Súdnej rady SR bol teda porušený čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1,\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nÚstavy SR totiž vyplýva postulát, že jednou z podstatných zložiek každého konania, v ktorom\nsa rozhoduje o uplatnení, resp. o ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd\nobčanov (a to bez ohľadu na povahu orgánu, pred ktorým takéto konanie prebieha), je jeho\nobjektivita, ktorou sa v rozhodovacom procese musí vylúčiť svojvôľa, ako aj ničím\n6\n\nnepodložená možnosť úvahy rozhodovacieho orgánu bez akýchkoľvek objektívnych limitov\n(II. ÚS 9/00).\nVláda SR ako štátny orgán, viazaný kategorickým príkazom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,\nmôže konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon, nepostupovala, ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, v intenciách\ncitovaných článkov Ústavy SR.\nZa porušenie čl. 141a ods. 3 Ústavy SR považuje sťažovateľ postup vlády SR, ktorá\nnapriek jeho legitímnym očakávaniam, že funkciu člena Súdnej rady SR bude vykonávať\npo dobu ustanovenú v citovanom článku, ho odvolala pred uplynutím funkčného obdobia\nv rozpore s právnou úpravou uvedenou v Ústave SR a bez akýchkoľvek dôvodov svojvoľne,\nteda len pre samotnú skutočnosť, že chce „na svoj obraz“ meniť členov Súdnej rady SR, aby\ntíto plnili jej politické príkazy, na ktorých sa dohodnú, čím výrazne zasiahnu do deľby moci\nv našej krajine; opak nemá nič spoločné s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý definuje Slovenskú\nrepubliku ako demokratický a právny štát.\nJe nespochybniteľné, že postup vlády SR pri odvolaní\nz funkcie člena Súdnej rady SR je dôsledkom protiústavného výkladu a uplatňovania\npríslušných ustanovení Ústavy SR a zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je\nv súlade s Ústavou SR, tak ako to prikazuje všeobecné interpretačné pravidlo čl. 152 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky.».\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd\npo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\npodľa čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4\n\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.\n2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 sa zrušuje“.\n3. Vláda Slovenskej republiky je povinná nahradiť\ntrovy právneho zastúpenia tak, ako ich vyčísli na verejnom pojednávaní a zaplatiť ich\n\n7\n\nv lehote do troch dní na účet právneho zástupcu JUDr. Bohumila Nováka, advokáta,\nadvokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica...“\nSťažovateľ zároveň ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie odložil vykonateľnosť namietaného uznesenia vlády až do právoplatného\nrozhodnutia vo veci samej.\nVec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudkyni spravodajkyni\nMarianne Mochnáčovej, členke I. senátu ústavného súdu.\nÚstavnému súdu bolo faxom 23. februára 2011 a následne poštou 28. februára 2011\ndoručené podanie vlády Slovenskej republiky, ktorá uznesením č. 127 z 23. februára 2011\npoverila ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky Luciu Žitňanskú (ďalej len\n„ministerka spravodlivosti“) podať námietku predpojatosti „členov senátu ­ JUDr. Milana\nĽalíka a JUDr. Petra Brňáka podľa § 27 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z..., ktorí rozhodujú\nvo veci nesúladu rozhodnutia vlády č. 37 zo dňa 19. januára 2011 o odvolaní členov Súdnej\nrady Slovenskej republiky a vymenovaní nových členov Súdnej rady Slovenskej republiky\nso základnými právami sťažovateľa“.\nSudkyňa spravodajkyňa predložila podanie ministerky spravodlivosti na rozhodnutie\no predpojatosti II. senátu ústavnému súdu ako senátu príslušnému podľa rozvrhu práce\nústavného súdu na rok 2011 (čl. IV bod 1) o tejto veci konať a rozhodnúť.\nII. senát ústavného súdu uznesením č. k. II. ÚS 36/2012­11 zo 14. marca 2012\n(doručeným sudkyni spravodajkyni 21. mája 2012) rozhodol, že sudcovia Milan Ľalík\na Peter Brňák nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej\npod sp. zn. Rvp 281/2011.\nSudkyňa spravodajkyňa sa výzvou zo 14. júna 2012 obrátila na Kanceláriu Súdnej\nrady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária súdnej rady“), Ministerstvo spravodlivosti\n8\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a Generálnu prokuratúru\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), aby sa vyjadrili k problematike\nodvolávania členov súdnej rady.\nKancelária súdnej rady odpovedala prostredníctvom svojej vedúcej listom\nz 25. júna 2012, v ktorom uviedla: «Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Súdna rada má 18 členov.\nSú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia.“\nSúdna rada Slovenskej republiky v súčasnosti nemá 18 členov a z tohto dôvodu nie je\nurčený ani termín jej najbližšieho zasadnutia.\nPodľa § 6 ods. 11 zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje\ntermín zasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály,\no ktorých má podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní\npred termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady\npodľa § 6 ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady.“\nVzhľadom na vyššie uvedené a existujúci skutkový a právny stav, sa Súdna rada\nSlovenskej republiky vo Vami určenej 20 dňovej lehote nemôže k sťažností vyjadriť.»\nMinister spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáš Borec sa k výzve ústavného\nsúdu vyjadril podaním zo 4. júla 2012, v ktorom v podstatnom uviedol:\n„Keďže ústava vo vzťahu ku členom súdnej rady, na rozdiel od iných ústavných\nfunkcií, neuvádza dôvody, na základe ktorých ich možno odvolať z ich funkcie, znamená to,\nže vnútorné zloženie súdnej rady vychádza z princípu zachovania vzťahu dôvery medzi\nčlenmi súdnej rady a subjektmi (vláda, prezident, národná rada, sudcovia), ktorí ich môžu\nz tejto funkcie odvolať aj bez uvedenia dôvodu, resp. z dôvodu straty dôvery. Oprávnenie\nvlády odvolať členov súdnej rady, ktorých vymenovala do funkcie a to aj bez uvedenia\ndôvodov, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného orgánu vzhľadom na jej\nzloženie a spôsob uznášania sa. Nezávislosť súdnej rady od výkonnej moci je v tomto\nprípade zabezpečená ústavou stanoveným spôsobom kreovania súdnej rady, kedy jej\n9\n\npredsedom sa zo zákona stáva predseda najvyššieho súdu z titulu svojej funkcie a ostatní jej\nčlenovia sú v polovici delegovaní prezidentom, národnou radou, vládou a druhú polovicu\ntvoria zvolení sudcovia. Súdna rada pre svoje rozhodnutie predpokladá konsenzus medzi\nčlenmi delegovanými predstaviteľmi jednotlivých moci, ktorý princíp vylučuje ovládnutie\nsúdnej rady niektorou z moci a zodpovedá princípu deľby moci zakotvenom v ústave.\nVymenovanie členov súdnej rady vládou je upravené v § 25 ods. 2 zákona o Súdnej\nrade SR. Ústava neurčila podmienky odvolania člena súdnej rady vymenovaného vládou.\nVláda SR nepodlieha nijakému právnemu obmedzeniu v rozhodovaní o tom, či odvolá\ntakého člena súdnej rady, ktorého do súdnej rady vymenovala.“\nGenerálna prokuratúra sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej veci\nvyjadrila prostredníctvom svojho prvého námestníka Ladislava Tichého podaním\nz 9. júla 2012, v ktorom uviedla:\n„Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca neustanovil žiadne právne\ndôvody, na základe ktorých by člen súdnej rady musel alebo mohol byť z tejto funkcie\nodvolaný. Ani neodstránenie dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady v zákonom\nustanovenej lehote či strata bezúhonnosti nie sú takýmto právnym dôvodom. Konflikt\nzáujmov (tzv. inkompatibilita) a strata bezúhonnosti sú totiž podľa § 26 ods. 1 úvodnej vety\na znenia ustanoveného v písmenách g) a h) právnymi dôvodmi, na základe ktorých zaniká\nfunkcia člena súdnej rady priamo zo zákona. Tieto – ale aj iné vážne dôvody – by mohli byť\nprávnymi dôvodmi na odvolanie členia súdnej rady. Zákonodarca sa však rozhodol inak.\nUmožnil síce odvolanie člena súdnej rady [§ 26 ods. 1 písm. c)], ale v zákone neustanovil\nžiadne dôvody, ktoré by mohli viesť k jeho odvolaniu. Neupravil ani spôsob, ako sa člen\nsúdnej rady o svojom odvolaní dozvie, či má právo byť prítomný na hlasovaní o odvolaní,\nči má právo vyjadriť sa k dôvodu odvolania, či má právo domáhať sa ochrany\npri nezákonnom odvolaní a najmä ­ kedy presne mu zaniká oprávnenie vykonávať funkciu\nčlena súdnej rady. Na základe oznámenia predsedovi súdnej rady urobeného podľa právnej\núpravy ustanovenej v § 27 v spojení s § 24 ods. 2 a § 25 zákona č. č. 185/2002 Z. z. o\nSúdnej rade Slovenskej republiky nie je možné jednoznačne určiť, kedy zanikla funkcia\n\n10\n\ndoterajšiemu členovi súdnej rady, čo spochybňuje výsledky hlasovania samotnej Súdnej\nrady Slovenskej republiky.\nPrávnu úpravu zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky je\npotrebné dôsledne preskúmať z hľadiska jej zlučiteľnosti s princípmi právneho štátu\n­ princípu deľby moci, princípu nezávislosti súdnej moci, princípu ústavnosti,\nprincípu legality, princípu právnej istoty a so zreteľom na problematiku odvolania člena\nsúdnej rady z hľadiska predvídateľnosti zákona a legality zásahu štátu do práva na prístup\nk voleným a iným verejným funkciám.\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 141a ods. 3 ustanovila funkčné obdobie členov\nsúdnej rady. Každý člen súdnej rady bol zvolený alebo vymenovaný do funkcie na päť rokov.\nToto funkčné obdobie členov súdnej rady nemožno skrátiť len z dôvodu zmeny mocenských\npolitických síl po voľbách. Snaha politických strán a politických hnutí presadiť si čo\nnajväčší vplyv vo všetkých sférach spoločenského života musí byť v rozumnej miere\nlimitovaná v záujme ochrany demokratických hodnôt. Ak by dôvodom na odvolanie\nz funkcie člena súdnej rady mala byť strata politickej dôvery s cieľom umožniť orgánom\nkreovaným na politickej báze ustanoviť za členov súdnej rady osoby, ktoré majú ich\npolitickú dôveru, v takom prípade by ústavodarca nepochybne neustanovil žiadne funkčné\nobdobie a ustanovenia o Súdnej rade Slovenskej republiky by konštituoval inak.\nPostup vlády spočívajúci v odvolaní člena súdnej rady bez uvedenia dôvodu\na bez opory v zákone neobstojí v teste legality, legitimity a proporcionality zásahu štátu\ndo základných práv a slobôd chránených Ústavou Slovenskej republiky a Medzinárodným\ndohovorom o občianskych a politických právach. Vo všeobecnosti z doterajšej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva je možné vyvodiť záver, že zásah štátu do základných\npráv a slobôd je legálny len vtedy, ak je vykonaný na základe platného a účinného zákona,\nktorého právna úprava musí byť predvídateľná, musí obsahovať konkrétne prostriedky,\nktorými štát je oprávnený disponovať pri zasahovaní do základných práv a slobôd\na jednotlivcovi musí poskytovať ochranu proti arbitrárnemu zásahu. Zásah štátu\ndo základných práv a slobôd možno považovať za legitímny len vtedy, ak opatrenie\numožňujúce zásah do základných práv a slobôd je v súlade s cieľmi, ktorých legitimita\nvyplýva z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská\n11\n\nrepublika viazaná. Pri zásahoch štátu do základných práv a slobôd musí byť dodržaná\nrovnováha medzi základnými právami a slobodami jednotlivca a výberom prostriedkov,\nktorými štát disponuje pri zásahu do jeho základných práv a slobôd. Tieto prostriedky\nmusia byť primerané cieľu, ktorý sa má nimi dosiahnuť a musia byť spôsobilé sledovaný\nlegitímny cieľ dosiahnuť. V tomto smere má právna úprava zákona č. 185/2002 Z. z. o\nSúdnej rade Slovenskej republiky vážne nedostatky, ktoré sa následne prejavili v postupe\nvlády pri odvolávaní niektorých členov Súdnej rady Slovenskej republiky.“\nÚstavný súd uznesením č. k. I. ÚS 454/2012­30 z 3. októbra 2012 sťažnosť\nsťažovateľa prijal na ďalšie konanie a zároveň druhým výrokom tohto uznesenia jeho návrhu\nna odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády nevyhovel. K tomuto rozhodnutiu\npripojila podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde odlišné stanovisko sudkyňa Marianna\nMochnáčová (sudkyňa spravodajkyňa).\nNa základe výzvy ústavného súdu sa podaním č. 2963/2013/KPV z 5. februára 2013\n(doručeným 8. februára 2013) v predmetnej veci vyjadril predseda vlády Slovenskej\nrepubliky Róbert Fico (ďalej len „predseda vlády“), ktorý k vecnej stránke sťažnosti\nsťažovateľa uviedol:\n„... podľa môjho názoru sú všetky uznesenia vlády Slovenskej republiky, ktorými\nvláda Slovenskej republiky odvolala členov Súdnej rady Slovenskej republiky, v súlade\ns ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukazujem na uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. IV. ÚS 46/2011­13 zo 17. februára 201 1, ktorým Ústavný súd\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nodmietol\n\npri\n\npredbežnom\n\nprerokovaní\n\nz\n\ndôvodu\n\nzjavnej\n\nneopodstatnenosti sťažnosť JUDr. D. H.\nNa základe uvedeného zastávam názor, že ani prijatím uznesenia vlády Slovenskej\nrepubliky z 19. januára 2011 č. 37. ktorým vláda Slovenskej republiky odvolala\nz funkcie člena Súdnej rady Slovenskej republiky, nedošlo\nk porušeniu základných práv sťažovateľa. a preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky tejto sťažnosti nevyhovel.“\n\n12\n\nK doručenému podaniu predsedu vlády z 5. februára 2013 sa sťažovateľ vyjadril\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 26. februára 2013 (doručeným\nústavnému súdu 4. marca 2013), v ktorom uviedol:\n„Podľa môjho názoru, moje odvolanie ako člena Súdnej rady Slovenskej republiky\nmenovaného Vládou Slovenskej republiky ešte pred uplynutím môjho volebného obdobia,\nteda skôr, ako uplynulo moje 5 ročné volebné obdobie, bez toho, aby bola splnená\nakákoľvek zákonná podmienka potrebná na moje odvolanie Vládou Slovenskej republiky, je\nneústavné, pretože v uznesení o odvolaní nebol uvedený žiadny dôvod môjho odvolania.\nPokiaľ vo vyjadrení predseda Vlády Slovenskej republiky poukazuje na uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 46/2011­13 zo 17. 2. 2011, ktorým\nÚstavný súd Slovenskej republiky odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosť JUDr. D. H., som presvedčený, že uvedené rozhodnutie bolo\nvydané nezákonným senátom. Dôvodom tohto konštatovania je skutočnosť, že v dobe\nvydania tohto uznesenia poradcom tohto senátu bol\n\n, ktorý bol\n\nVládou Slovenskej republiky menovaný za člena Súdnej rady Slovenskej republiky\na nepochybne mal záujem, aby toto jeho menovanie nebolo ničím spochybnené, a senát mal\nzáujem, vzhľadom na vzťah s týmto poradcom, aby bolo ich rozhodnutie pre tohto poradcu\npriaznivé. Navyše nie je možné vylúčiť ani záujem tohto senátu rozhodnúť o ústavnej\nsťažnosti JUDr. D. H., čím skôr v prospech Vlády Slovenskej republiky, ktorá vykonala\nodvolanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky, okrem iných aj JUDr. D. H., a súčasne\ntým istým uznesením menovala nových členov Súdnej rady Slovenskej republiky, medzi iným\naj\n\n, čo by preukazovalo politickú angažovanosť tohto senátu\n\nÚstavného súdu Slovenskej republiky. Toto svoje tvrdenie preukazujem tým, že uvedený\nsenát rozhodol vo veci nezvyčajne superrýchlo, a to 9 dni po podaní sťažnosti, keď sťažnosť\nsom podal 7. 2. 2011 a rozhodnuté bolo už 17.2. 2011.\nI keď predseda Vlády Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení vychádza\nzo správnosti cit. uznesenia Ústavného súdu SR, som presvedčený, že tento názor je\nnesprávny, pretože súčasnou vládou menovaní členovia Súdnej rady Slovenskej republiky\nnahrádzali neústavne menovaných členov Súdnej rady Slovenskej republiky. Tým došlo len\nk náprave neústavného stavu.\n13\n\nZ uvedených dôvodov navrhujem vyjadrenie predsedu Vlády Slovenskej republiky\nneakceptovať a mojej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť.“\nVzhľadom na to, že sťažovateľ nesúhlasil s upustením od verejného pojednávania,\nv predmetnej veci sa 28. mája 2013 uskutočnilo verejné pojednávanie, na ktorom právny\nzástupca sťažovateľa uviedol, že sa pridržiava celého obsahu svojich písomných podaní,\na zároveň predložil vyčíslenie trov konania. Zástupca vlády sa predmetného verejného\npojednávania nezúčastnil. Verejné pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito.\nII.\nPrvým výrokom uznesenia č. k. I. ÚS 454/2014­58 z 9. júla 2014 bol schválený\nnávrh stanoviska na zjednotenie právneho názoru I. senátu ústavného súdu v tejto veci\na odchýlneho právneho názoru IV. senátu ústavného súdu vysloveného v skutkovo obdobnej\nveci v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011­13 zo 17. februára 2011 a zároveň I. senát ústavného\nsúdu druhým výrokom tohto uznesenia uložil sudkyni spravodajkyni povinnosť predložiť\nnávrh tohto stanoviska predsedníčke pléna ústavného súdu na jeho prerokovanie plénom\nústavného súdu.\nSudkyňa spravodajkyňa v zmysle § 6 zákona o ústavnom súde predložila plénu\nústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov IV. senátu ústavného\nsúdu vyslovených v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011­13 zo 17. februára 2011 a I. senátu\nústavného súdu v jeho stanovisku schválenom uznesením č. k. I. ÚS 454/2012­58\nz 9. júla 2014, ku ktorému dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa\nv konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 454/2012.\nPlénum ústavného súdu uznesením č. k. Plz. ÚS 4/2014­12 z 12. novembra 2014\nnávrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov zamietlo.\n\n14\n\nIII.\nÚstavnému súdu bolo 3. decembra 2014 doručené oznámenie sťažovateľa, v ktorom\nuviedol: „Na podanom návrhu trvám a súhlasím, aby sa v predmetnej veci konalo\nbez verejného pojednávania.“\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol o predmetnej veci na neverejnom\nzasadnutí I. senátu ústavného súdu.\nIV.\nSťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv\npodľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy uznesením\nvlády č. 37 z 19. januára 2011.\nZo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému\nuzneseniu vlády v zásade tieto námietky:\na) za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať člena súdnej\nrady pred uplynutím funkčného obdobia z jeho funkcie pri absencii úpravy dôvodov\nodvolania člena súdnej rady v ústave možno považovať len stratu jedného z predpokladov\nustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy stať sa (byť ustanovený) členom súdnej rady, čo vláda\nv jeho prípade zjavne nerešpektovala,\nb) súdna rada je podľa sťažovateľa „vrcholným ústavným orgánom súdnictva\nSlovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“,\na preto je bezdôvodné odvolanie člena súdnej rady vládou prejavom „svojvôle výkonnej\nmoci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej\nrady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva“,\n\n15\n\nc) strata politickej dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k členom súdnej\nrady ustanoveným predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod\nna odvolanie člena súdnej rady, keďže „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej\nvykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave\nmeniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“.\nV nadväznosti na prvú z uvedených námietok sťažovateľa, podľa ktorej vláda môže\npodľa jeho tvrdenia odvolať člena súdnej rady z funkcie, len ak „stratí“ jeden\nz predpokladov svojho ustanovenia do tejto funkcie uvedený v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j.\n„nepreukázanie existencie vysokoškolského vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich\nrokov odbornej praxe alebo stratou bezúhonnosti“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na\n§ 26 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej\nrade“), ktorý znie:\n„(1) Funkcia člena súdnej rady zaniká\na) uplynutím funkčného obdobia člena súdnej rady,\nb) vzdaním sa funkcie člena súdnej rady,\nc) odvolaním člena súdnej rady,\nd) smrťou člena súdnej rady,\ne) zánikom funkcie sudcu, ak ho za člena súdnej rady zvolili sudcovia,\nf) zánikom funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\ng) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady podľa § 3 ods. 5,\nh) ak člena súdnej rady už nemožno považovať za bezúhonného.“\nZ citovaného vyplýva, že zákon o súdnej rade rozlišuje medzi zánikom funkcie člena\nsúdnej rady priamo zo zákona, t. j. vtedy, ak nastanú skutočnosti uvedené v ustanoveniach\n§ 26 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) zákona o súdnej rade, a zánikom funkcie člena\nsúdnej rady na základe odvolania [§ 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade].\n\n16\n\nSťažovateľ tvrdí, že člen súdnej rady môže byť odvolaný z funkcie člena súdnej rady,\nlen vtedy, ak „stratí“ jeden z ústavných predpokladov na výkon funkcie člena súdnej rady\nuvedených v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j.\na) prestane byť bezúhonný,\nb) preukáže sa (dodatočne), že nemá vysokoškolské právnické vzdelanie,\nc) preukáže sa (dodatočne), že nespĺňa predpoklad najmenej 15 rokov odbornej praxe.\nTvrdenie sťažovateľa zjavne nemá oporu ani v ústave [ústava v ustanovení čl. 141a\nods. 1 písm. d) neuvádza taxatívnym a ani demonštratívnym spôsobom dôvody, na základe\nktorých môže vláda ňou vymenovaného člena súdnej rady odvolať z funkcie] a ani v zákone\no súdnej rade, keďže príslušné ustanovenie tohto zákona [§ 26 ods. 1 písm. c)] obdobne ako\nústava nevymedzuje dôvody, na základe ktorých môže vláda člena súdnej rady odvolať\nz funkcie, t. j. zjavne predpokladá aj iné dôvody, na základe ktorých môže vláda uplatniť\nprávomoc zverenú jej priamo ústavou (odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady\nz funkcie). Navyše, tvrdenie sťažovateľa je aspoň vo vzťahu k „strate bezúhonnosti“ člena\nsúdnej rady zjavne nepresné (nesprávne), keďže v prípade „straty bezúhonnosti“ funkcia\nčlena súdnej rady zaniká priamo zo zákona na základe § 26 ods. 1 písm. h) zákona o súdnej\nrade, a teda nie odvolaním.\nAk vezmeme do úvahy, že preukázanie existencie vysokoškolského vzdelania\na existencie pätnástich rokov odbornej praxe je vláda povinná obligatórne preskúmať už\npri vymenúvaní určitej osoby za člena súdnej rady (a je teda prakticky nepredstaviteľné,\nže by do funkcie člena súdnej rady vymenovala osobu, ktorá tieto podmienky nespĺňa),\ntak by ustanovenie právomoci vlády odvolávať ňou ustanoveného člena súdnej rady\npred uplynutím jeho funkčného obdobia predstavovalo v zásade prázdnu množinu a bolo by\nv legislatívnej úprave (tak v ústave, ako aj v zákone o súdnej rade) v podstate nadbytočné.\nUvedené skutočnosti signalizujú zjavnú neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o možnosti\nvlády odvolať člena súdnej rady (ňou vymenovaného) len z dôvodov vyplývajúcich\nz čl. 141a ods. 2 ústavy, o to viac, že sám sťažovateľ v zásade nespochybňuje a ani nemôže\nspochybňovať právomoc vlády odvolať niektorého z troch členov súdnej rady, ktorých\n17\n\nvymenovala, keďže táto právomoc vlády je výslovne uvedená v dikcii čl. 141a ods. 1\npísm. d) ústavy. Navyše, ak by sa argumentácia sťažovateľa doviedla do dôsledkov,\nnemohla by vláda odvolať svojho „nominanta“ z funkcie člena súdnej rady ani v prípade,\nak by sa tento dlhodobo, resp. vôbec nezúčastňoval zasadnutí súdnej rady (napr.\nzo zdravotných alebo iných dôvodov), a neplnil by si tak základnú povinnosť vyplývajúcu\nz členstva v súdnej rade, ktorú možno implicitne z ústavnej, ale i zákonnej úpravy vyvodiť\n(hoci táto povinnosť a ani ďalšie povinnosti člena súdnej rady nie sú v ústave ani v zákone\no súdnej rade výslovne uvedené). To isté by pritom v zásade muselo platiť aj o členoch\nsúdnej rady, ktorí sú volení a odvolávaní sudcami Slovenskej republiky, Národnou radou\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidentom Slovenskej republiky\n(ďalej len „prezident“). Rovnako by pri dôslednej akceptácii argumentácie sťažovateľa bolo\nv zásade problematické odvolať člena súdnej rady z funkcie, ak by bol právoplatným\nrozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony, resp. by jeho spôsobilosť\nna právne úkony bola obmedzená.\nÚstavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor sťažovateľa, podľa ktorého je\nsúdna rada „vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej\nzákladných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“, naopak, stotožňuje sa s ním\npoukazujúc pritom aj na príslušnú časť dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona,\nktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného\nzákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. [parlamentná tlač č. 1271 (ďalej\nlen „dôvodová správa)], predloženého skupinou poslancov, v ktorej sa uvádza: „Začlenenie\nSúdnej rady SR do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky zvýrazňuje jej nezávislé\npostavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady\nnezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu.“ V nadväznosti\nna uvedené ústavný súd ale pripomína, že existuje viacero inštitucionálnych mechanizmov,\nprostredníctvom ktorých môže ústavodarca zabezpečiť nezávislosť určitého ústavného\norgánu od iných ústavných orgánov (resp. iných mocí), ku ktorým nepochybne patrí aj\nústavou ustanovený spôsob kreovania príslušného ústavného orgánu a jemu zodpovedajúce\n\n18\n\nzloženie tohto ústavného orgánu, ako aj ústavou ustanovený spôsob jeho uznášania sa\n(rozhodovania).\nÚstavou ustanovený spôsob kreovania súdnej rady je vo svojej podstate založený\nna „delegačnom princípe“. V ústavou ustanovenom počte sú za členov súdnej rady volení,\nresp.\n\nvymenovaní\n\n(delegovaní)\n\nzástupcovia\n\nsudcov\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(teda\n\npredstaviteľov súdnej moci), národnej rady, prezidenta a vlády. Takto kreované ústavné\nzloženie súdnej rady pritom v spojení s ústavou ustanoveným spôsobom uznášania sa súdnej\nrady je zároveň založené na nevyhnutnosti dosiahnuť pri rozhodovaní konsenzus medzi\nčlenmi „delegovanými“ predstaviteľmi jednotlivých mocí (sudcami Slovenskej republiky\nna jednej strane a zástupcami národnej rady, prezidenta a vlády na druhej strane). To nielen\nprincipiálne, ale aj fakticky vylučuje, aby niektorá z týchto mocí „politicky ovládla“ súdnu\nradu, keďže (najmenej) polovicu jej členov tvoria sudcovia (predseda najvyššieho súdu\na ôsmi sudcovia zvolení sudcami Slovenskej republiky) a druhú polovicu tvoria členovia\nnominovaní „do tohto orgánu v rovnomernom pomere vládou Slovenskej republiky,\nNárodnou radou Slovenskej republiky a prezidentom Slovenskej republiky“, čo zodpovedá\n„Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd.“ (pozri dôvodovú\nsprávu).\nÚstavou ustanovený spôsob kreovania a zloženia súdnej rady v spojení s ústavou\nustanoveným spôsobom jej uznášania sa (rozhodovania) má pritom aj vecné odôvodnenie\nvzhľadom na ústavou vymedzenú pôsobnosť súdnej rady (čl. 141a ods. 4 ústavy v znení jej\nnovely č. 161/2014 Z. z.), ktorá je podrobnejšie rozvedená v zákone o súdnej rade.\nDo pôsobnosti súdnej rady totiž patrí okruh otázok, ku ktorým majú právo celkom\nodôvodnene (legitímne) sa vyjadriť a podieľať sa na rozhodovaní o nich nielen zástupcovia\nsudcov Slovenskej republiky [ako základného personálneho substrátu súdnej moci, ktorým\nústava garantuje nezávislý výkon sudcovskej funkcie a nezávislosť sudcovského\nrozhodovania (pozri čl. 144 ústavy)], ale aj zástupcovia národnej rady ako jediného\nzákonodarného orgánu Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), zástupcovia prezidenta ako\nhlavy štátu, ktorá disponuje významnými právomocami smerujúcimi či už priamo, alebo\n19\n\nnepriamo do sféry súdnej moci [pozri napr. právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1\npísm. j), o), s) a f) ústavy], a tiež vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci (čl. 108\nústavy).\nTakto koncipované ústavné zloženie prispieva nielen „k zabezpečeniu všestrannosti\npohľadu na riešené problémy (problémy súdnictva, pozn.) a zamedzeniu prípadnej\njednostrannosti náhľadu na ich riešenie“ (pozri dôvodovú správu), ale je zároveň aj\nprejavom skutočnosti, že v modernom demokratickom a právnom štáte nemožno princíp\ndeľby moci chápať absolútne a izolovane, ale len v spojení so systémom vzájomných bŕzd\na protiváh. Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno totiž vykladať tak, že by\niné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním a funkciami reálne\nmožnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nie\nje dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej moci spočívajúci v nezávislosti\nsudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu nezávislosti súdnej moci (zodpovedajúce\nv podstate argumentácii sťažovateľa) založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa\nsúdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii\nsúdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného\nprincípu deľby moci, z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratických\na právnych štátov.\nMedzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých\npodmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, nepochybne patrí aj funkcia člena súdnej rady.\nAj keď už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že odvolanie z volenej alebo\ninej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám\n(m. m. II. ÚS 810/00, III. ÚS 79/04), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4\nústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačného\nuchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto funkciách\n(II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00), nepovažuje ústavný súd vo veci sťažovateľa za vhodné\na ani účelné zásadným spôsobom spochybňovať jeho tvrdenie, že „... toto právo implikuje v\nsebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej obdobie...“, a to\naj vzhľadom na to, že v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998 v zásade (aj keď v\nzásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa ústavné právo\n20\n\nobčanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok...\nnevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo na\nprístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30\nods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci\nosobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným spôsobom\nustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bez\nakejkoľvek ústavnej či zákonnej opory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal [napr.\nak by mu ústava (alebo zákon) takúto právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možné\nz ústavy (ani zákona) v žiadnom prípade vyvodiť].\nZa daných okolností by sa nepochybne dalo uvažovať o možnom porušení\nzákladného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej\n(verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje ústava\n(ak by napr. prezident odvolal z funkcie sudcu ústavného súdu nad rámec dôvodov\nuvedených v čl. 138 ods. 2 ústavy alebo predsedu najvyššieho súdu z tejto funkcie\nnad rámec dôvodov uvedených v čl. 147 ústavy, prípadne aj z iných dôvodov), alebo\nnad rámec dôvodov uvedených v zákone [napr. ak by národná rada navrhla prezidentovi\nodvolať generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)\nz iných dôvodov, ako sú uvedené v § 8 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre\nv znení neskorších predpisov, a prezident by takýto návrh akceptoval].\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,\nže ústava rozlišuje medzi ústavnými (verejnými) funkciami, z ktorých\na) nemožno ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím volebného\nobdobia vôbec odvolať [napr. z funkcie poslanca národnej rady; v tomto prípade ústava len\ntaxatívnym spôsobom vymenúva dôvody, v dôsledku ktorých môže dôjsť k zániku mandátu\nposlanca (pozri čl. 81a ústavy)],\nb) možno ústavného činiteľa pred uplynutím funkčného obdobia z jeho ústavnej\nfunkcie odvolať len na základe ústavou alebo zákonom ustanovených dôvodov [popri už\nspomenutým funkciám sudcov ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu a generálneho\n21\n\nprokurátora, ide ďalej napr. o funkciu verejného ochrancu práv (pozri čl. 151a ods. 5\nústavy), predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky\n(pozri čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 12 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov)] a\nc) možno ústavného činiteľa odvolať z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím\nfunkčného (volebného) obdobia bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody,\nna základe ktorých k takémuto odvolaniu môže dôjsť.\nK ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať\nbez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciám členov\nsúdnej rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie\npredsedov výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako\npri členoch súdnej rady ústava a tiež zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996\nZ. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť\na odvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne len\nprávomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať\nich z tejto funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných\nčiniteľov z ich ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy,\nresp. § 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku).\nRovnako tak nie sú v ústave ani v žiadnom zákone uvedené dôvody na odvolanie\npredsedu a ďalších členov vlády prezidentom, pričom v posudzovaných súvislostiach je\nirelevantné, že aktu odvolania predchádza iná právne relevantná skutočnosť; vyslovenie\nnedôvery národnou radou alebo návrh predsedu vlády na odvolanie člena vlády adresovaný\nprezidentovi (pozri čl. 110, čl. 111, čl. 115 ods. 1 a čl. 116 ods. 3 a 6 ústavy).\nV posudzovaných súvislostiach taktiež nemá podstatný význam ani skutočnosť, že\nna rozdiel od členov súdnej rady nemajú funkcionári národnej rady ani členovia vlády\n\n22\n\nv ústave výslovne ustanovené funkčné obdobie; z povahy veci totiž vyplýva, že toto je\nv zásade nepriamo odvodené z volebného obdobia národnej rady.\nVzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií\nvolí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j.\nna vzťahoch ústavno­politickej zodpovednosti. Z toho vyplýva, že národná rada môže\nfunkcionárov národnej rady z ich ústavných funkcií odvolať aj bez toho, aby svojím\nkonaním (opomenutím) porušili určitú právom ustanovenú povinnosť, t. j. k odvolaniu\nz ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je\nzaložené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že\nvzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom\nvzťahu k prezidentovi, ktorý disponuje právomocou odvolať ich z funkcie, ale na ich\nzodpovednostnom vzťahu k národnej rade (prípadne aj k predsedovi vlády v prípade ďalších\nčlenov vlády, pozn.), pričom prezident tento zodpovednostný vzťah len autorizuje\n(sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).\nPodľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie\ntvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej\nrepubliky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený\nna porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá\ndisponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch\npredsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j.\naj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak,\nv prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť zo\nsamotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.\nV prvom rade ústavný súd nemá dôvod (a v zásade ani právo) spochybňovať\nracionálny prístup ústavodarcu k vnútornej konštrukcii čl. 141a ústavy upravujúceho\npostavenie, zloženie, pôsobnosť a spôsob uznášania sa súdnej rady. Ak ústavodarca\nna rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základe\n23\n\nktorých možno členov súdnej rady odvolať z ich funkcie, tak to neurobil z dôvodu\nopomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému\nzloženiu súdnej rady pozostávajúceho zo zástupcov jednotlivých zložiek moci,\nresp. ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ústavou\nustanoveného spôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcov\njednotlivých zložiek moci, resp. zástupcov ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú\nvo veciach týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti\nsúdnej rady.\nÚstavou ustanovená vnútorná konštrukcia (zloženie) súdnej rady by totiž\npodľa názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej\nrady po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí\nich do tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak\naspoň podstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zveril\nprávomoc kreovať (voliť a vymenúvať) členov súdnej rady, t. j. sudcom Slovenskej\nrepubliky, národnej rade, prezidentovi a vláde, prenášať na pôdu súdnej rady svoje\npredstavy o fungovaní súdnictva a ovplyvňovať v primeranom rozsahu (v rozsahu\nzodpovedajúcom počtu členov súdnej rady, ktorí sú v ich kreačnej dispozícii) jej\nrozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie súdnej rady a spôsob jej uznášania\nvychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery\nmedzi členmi súdnej rady a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu musí\nzodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“,\nresp. aj z iného ústavou a ani zákonom neustanoveného dôvodu. Na tom nič nemení\nskutočnosť, že súdna rada je začlenená do siedmej hlavy ústavy označenej nadpisom „Súdna\nmoc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva.\nIde o vyvážené ústavné riešenie, ktoré je akceptovateľné aj z hľadiska princípov\ndemokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd\na protiváh v rámci ústavou ustanoveného systému deľby moci, ktoré zároveň v plnom\nrozsahu rešpektuje princíp nezávislosti sudcov a sudcovského rozhodovania. V tejto\nsúvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády (ale aj národnej rady,\n24\n\nprezidenta a sudcov Slovenskej republiky) odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej\n„kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako\nústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.\nVychádzajúc z uvedených úvah a právnych záverov nemohol ústavný súd súhlasiť\ns tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej\nvykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave\nmeniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“. Naopak,\nv kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva názor, že ústavná\nkonštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte s ďalšími\nustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena\nsúdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, resp.\nv dôsledku zmeny „politického prostredia v moci... výkonnej“.\nPostup vlády pri odvolávaní sťažovateľa z funkcie člena súdnej rady, ktorý vyústil\ndo namietaného uznesenia z 19. januára 2011, zodpovedá preto podľa názoru ústavného\nsúdu ústavne konformnej interpretácii a aplikácii čl. 141a ods. 1 ústavy, a nie je v takej\npríčinnej súvislosti s obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy, ktoré sťažovateľ označuje v petite\na ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, ktorá by umožňovala, aby ústavný súd mohol\nreálne vo svojom rozhodnutí dospieť k záveru o ich porušení.\nSťažovateľ sa v petite tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným\nuznesením vlády došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale túto časť petitu v texte sťažnosti žiadnym spôsobom\nneodôvodňuje. Z jej celkového vyznenia možno len usudzovať, že ich porušenie namieta z\nrovnakých dôvodov, ako malo podľa jeho argumentácie dôjsť aj k porušeniu jeho\nzákladného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a\nods. 3 ústavy. Z uvedených dôvodov nemá ústavný súd relevantný dôvod osobitne\nposudzovať dôvody opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva\n25\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a len odkazuje na svoje\nprávne závery vyjadrené vo vzťahu k možnému porušeniu ďalších ustanovení ústavy, ktoré\nsťažovateľ v petite označil. Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že\nv prípadoch, ak ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená\nna taxatívnom alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov\nodvolania, tak potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj\nkeď byť môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého\npríslušný orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto\nzáveru zodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti ústavy aj prevládajúca ústavná prax\nodvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.\nNa základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, tak ako to je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\nK tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné\nstanovisko sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. decembra 2014\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org."], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2d3554b2-7686-42ad-b41f-2702b276933f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d3554b2-7686-42ad-b41f-2702b276933f"}, {"guid": "ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:e5e3b60f-f220-46e6-8dcb-a09ce5668700", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 58/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 58/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5e3b60f-f220-46e6-8dcb-a09ce5668700"}, {"guid": "ussr:d6441902-995f-43e6-a5fb-1f689b37efc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 172/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 172/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6441902-995f-43e6-a5fb-1f689b37efc1"}, {"guid": "ussr:37b8e2b6-ecfc-4316-b129-11f558d53149", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b8e2b6-ecfc-4316-b129-11f558d53149"}, {"guid": "ussr:ceacdb39-a985-4725-ac27-99889fecbae4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/07 z 17. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-17", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ceacdb39-a985-4725-ac27-99889fecbae4"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:757f98dd-32d5-4827-b7c4-4d8ebcd4340a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 822/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 822/00 z 12. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-12", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:757f98dd-32d5-4827-b7c4-4d8ebcd4340a"}, {"guid": "ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 810/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 810/00 z 22. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-22", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5bc57c7f-1d66-4787-8fb3-0c46c68de1e8"}, {"guid": "ussr:d12e8cb3-b96a-4270-8986-73a74486bbb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 796/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/00 z 10. 10. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-10-10", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.796.2000.1"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}], "citovane_v": []}