{"guid": "ussr:d0f0e045-d574-4f9e-bad6-7b15fec07ee7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.72.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 72/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 72/2015 z 11. 2. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. februára 2015, sp. zn. I. ÚS 72/2015, ECLI:SK:USSR:2015:1.US.72.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2015-02-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d0f0e045-d574-4f9e-bad6-7b15fec07ee7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.72.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.72.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.72.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 72/2015­70\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, vedenú pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť\n\n, vedenú pod sp. zn. Rvp 7342/2014,\n, zastúpených advokátom JUDr. Tiborom Timárom,\nTimar & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základných\npráv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu\nTrnava sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014 a takto\nrozhodol:\n\n1. Sťažnosť\n\nvedenú pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť\n\nvedenú pod sp. zn. Rvp 7342/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené\npod sp. zn. Rvp 7341/2014.\n2. Sťažnosť\n\na\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n26. júna 2014 doručená sťažnosť\n\nvedená pod sp. zn. Rvp 7341/2014 a sťažnosť\n\nvedená pod sp. zn. Rvp 7342/2014 (ďalej spolu aj „sťažovatelia“),\nktorými namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského\nsúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 (ďalej\naj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Trnava\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie okresného súdu“).\n2.1 Zo sťažovateľmi podaných sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 7341/2014\na sp. zn. Rvp 7342/2014, ich príloh a vyjadrenia sťažovateľov z 1. decembra 2014 vyplýva,\nže uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru\nČVS: PPZ­109/NKA­PZ­BA­2013 z 10. apríla 2013 bolo podľa § 206 ods. 1 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) vznesené obvinenie (aj) sťažovateľom pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2\npísm. a), ods. 4 písm. a) a písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného\nzákona a u sťažovateľa\n\naj s kvalifikačným predpokladom podľa § 212 ods. 4\n\npísm. e) Trestného zákona, a to pre skutok spočívajúci v odcudzení bankomatu na území\nRakúskej republiky. Ďalším uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry\nPrezídia Policajného zboru ČVS: PPZ­109/NKA­PZ­BA­2013 z 11. apríla 2013 bolo podľa\n2\n\n§ 206 ods. 1 a 4 Trestného poriadku (aj) sťažovateľom rozšírené obvinenie pre zločin\nkrádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) a písm. b) Trestného zákona\ns poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a u sťažovateľa\naj s kvalifikačným predpokladom podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákona,\na to pre ďalšie skutky spočívajúce v odcudzení bankomatov na území Rakúskej republiky\na Českej republiky. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014\nv spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 rozhodol\no vzatí obidvoch sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného\nporiadku. V ostatnom podali sťažovatelia sťažnosť na ústavnom súde.\n2.2 Z príloh sťažnosti a ďalších písomných podaní ďalej vyplýva, že v súčasnom\nobdobí sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 5 T 85/2012\nvedie trestné konanie (aj) proti sťažovateľom na podklade obžalôb prokurátora\nGenerálnej prokuratúry\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„generálna\n\nprokuratúra“)\n\nsp. zn. XIV Gv 13/2011 z 31. októbra 2012 a sp. zn. XIV Gv 31/2012 z 18. septembra 2013,\na to pre skutky spočívajúce v odcudzení bankomatov na území len Slovenskej\nrepubliky. V trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I boli (aj) sťažovatelia\nprepustení z väzby uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 51/2014\nzo 6. apríla 2014.\n3.1 Obidvaja sťažovatelia v podaných sťažnostiach vo všeobecnej rovine zhodne,\nodvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj\nústavného súdu, voči napadnutým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu\nnamietajú, že „... bolo povinnosťou porušovateľov riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe,\npričom mali nepochybne zaujať právne závery k právnej argumentácii obhajoby..., ktorá\nspočívali na niekoľkých skutočnostiach, pričom k nej... stanovisko nezaujali. ... predmetné\nrozhodnutia sú nepreskúmateľné a nedostatočné ako súdne rozhodnutie o väzbe“.\nTaktiež podľa názoru sťažovateľov „... neobsahujú primerané a zákonom vyžadované\nodôvodnenie“.\n3\n\n3.2 Prezentovaný názor sťažovatelia v konkrétnej rovine svojej argumentácie\nnachádzajú v týchto svojich právnych záveroch a skutkových okolnostiach:\n„Sťažovateľ je súbežne trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pričom\nv pôvodnej trestnej veci bol zároveň stíhaný väzobne viac ako 3 roky, pričom\nna predchádzajúcu väzbu bezprostredne nadväzuje väzba v tomto prípade. Obvinení (aj\nsťažovateľ) bol z predchádzajúcej väzby prepustený Krajským súdom v Bratislave\nrozhodnutím, ktorým tento súd ako sťažnostný súd vyhovel sťažnosti obhajcu obvinených\na prepustil ich na slobodu... Po prepustení z väzby na slobodu boli po niekoľkých hodinách\n(necelých 48 hodín) obvinení (aj sťažovateľ) zadržaný a touto ústavnou sťažnosťou\nnapadnutými rozhodnutiami vzatý do väzby za skutky, za ktoré sú obvinení (aj sťažovateľ)\ntrestne stíhaní im bolo vznesené obvinenie ešte v apríli 2013 (pred viac ako rokom a troma\nmesiacmi), pričom samotné skutky sa mali stať ešte v roku 2010.\nV danom prípade tak síce možno konštatovať naplnenie formálnych podmienok\nväzby, pretože existuje uznesenie o vznesení obvinenia, ale materiálne podmienky už\nsplnené nie sú, nakoľko spôsob a čas takejto väzby nie je zlučiteľný s ústavnými princípmi.\nUstanovenie § 76 ods. 6, ods.7 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby\n(pre príslušné štádium) nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní\na následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvinených (aj sťažovateľa) vo väzbe\npre každý z trestných činov, z ktorých sú obvinení (aj súbežne), samostatne či izolovane,\na to po maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za následok (čo sa prejavuje aj\nu obvinených vrátane sťažovateľa). že obvinení (aj sťažovateľ) by mohli (mohol) byť\nv súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až no maximálnu dobu určenú\npodľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku. V prípade uplynutia maximálnej lehoty väzby,\nresp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k ich prepusteniu, čo sa aj stalo tesne\npred uplynutím uvedenej doby, mohli by byť vzatí do väzby pre iný trestný čin, kedy by\nzačala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, čo sa stalo napadnutým\nrozhodnutím, v dôsledku čoho by obvinení (aj sťažovateľ) mohli (mohol) stráviť neprimerane\ndlhy čas vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o ich vine; pričom takýto\npostup nelegitimizuje žiaden verejný záujem. Následná zákonná úprava o započítaní väzby\n4\n\nnemôže takýto záujem pre opakované následné obmedzovanie osobnej slobody\nlegitimizovať. Rozhodnutia porušovateľov nemôžu legitimizovať zbavenie osobnej slobody\nobvinených (vrátane sťažovateľa), nakoľko bezpochyby nie je ho možné považovať za\nnevyhnutné pre žiaden verejný záujem.\nRovnako je potrebné vzhľadom na neprimeranú lehotu trvania väzby a vzatie\ndo väzby v súbežne vedenom trestnom stíhaní poukázať na ústavný princíp, že väzba\nv trestnom konaní má len jeden jediný charakter a to formu predbežného opatrenia\npre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, ktorý musí byť účelný a rýchly a nikdy\nv sebe nemôže niesť známky povahy preventívnej a už vôbec nie povahy satisfakčnej. Väzba\nv prvom rade smeruje k účelu trestného stíhania, k trestu až následne, nakoľko ak by v sebe\nzahrňovala z hľadiska dôvodnosti len dôvod smerujúci k trestu a k jeho výkonu, prevažoval\nby pomer represie, satisfakcie, čo je neprípustné.\nVšeobecné súdy sú zákonom povolané ako primárni ochrancovia ústavnosti\npovinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody\nfyzickej osoby (väzby). Súdy nesmú zneužívať rozhodovanie o väzbe, resp. väzbu ako inštitút\nobmedzenia osobnej slobody\n\npre\n\núčely na seba bezprostredne\n\nnadväzujúceho\n\nobmedzovania osobnej slobody väzbou v rôznych súbežne vedených trestných stíhaniach na\nnepretržité obmedzovanie osobnej slobody.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti sa potom javí tvrdenie, že väzba je nevyhnutná\nz pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, nakoľko bez nej, aby bolo toto konanie\nzmarené, či ohrozené neprítomnosťou obvinených (aj sťažovateľa) na úkonoch daného\ntrestného konania, ako nedostatočné, nakoľko je úplne zrejmé, že prítomnosť obvinených\n(aj sťažovateľa) na úkonoch trestného konania nie je potrebná, všetky úkony s obvinenými\n(aj sťažovateľom) boli vykonané, pričom jediným úkonom, ktorý sa bude realizovať\nv najbližších mesiacoch bude právna pomoc do zahraničia, pričom iné úkony sa vykonávať\nnebudú.\nTáto väzba vykazuje znaky, že má slúžiť ako obmedzenie osobnej slobody pre inú\ntrestnú vec obvinených (aj sťažovateľa), a to trestnú vec vedenú na Okresnom súde\nBratislava I, z ktorej väzby bol sťažovateľ prepustený, resp. pre samotný trest a jeho výkon\nv tejto inej veci, čo je z hľadiska povahy väzby neprípustné. Skutočnosť, že súd v inej\n5\n\nväzobnej veci konal nezákonne, nemôže byť na ťarchu sťažovateľovi, ako ani jeho\nprepustenie z väzby Krajským súdom v Bratislave, pričom toto trestné stíhanie nemôže byť\nurčitou domnienkou pre konštatovanie väzby v inom konaní.“\n4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach súhlasne navrhli,\naby ústavný súd „... prijal sťažnosť na ďalšie konanie, a následne rozhodol vo veci samej\nNálezom tak, že:\n1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tpo/27/2014 uznesením\nzo dňa 15. 05. 2014 a Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/52/2014\nuznesením zo dňa 11. 05. 2014 porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 05. 2014, sp. zn. 6Tpo/27/2014\na uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 11. 05. 2014, sp. zn. Tp/52/2014 sa zrušujú.\n3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume...“.\nII.\n5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania obidvoch sťažností požiadal\npredsedníčku okresného súdu, predsedu krajského súdu a generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky o písomné vyjadrenie k obidvom podaným sťažnostiam.\n5.1\n\nPredsedníčka\n\nokresného\n\nsúdu\n\nposkytla\n\nk veci\n\npísomné\n\nvyjadrenia\n\nsp. zn. 1 SprV/680/2014 z 3. októbra 2014 a sp. zn. 1 SprV/679/2014 zo 7. októbra 2014,\nz ktorých z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súd\nza dostačujúce odcitovať:\n„Dňa 10. 04. 2013 bolo vyšetrovateľom PZ obvineným\n\na spol.\n\nvznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2\npísm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., u\naj s kvalifikačným predpokladom podľa ust. § 4 písm. e/ Tr. zák.\n6\n\nDňa 11. 04. 2013 bolo vyšetrovateľom PZ obvineným\n\na spol.\n\nrozšírené obvinenie podľa § 206 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku.\nUznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 10. 04. 2013 bolo obvinenému\ndoručené dňa 18. 04. 2013, obvinenému\n\nbolo doručené\n\ndňa 16. 04. 2013 a obvinenému\n\nbolo doručené dňa 16. 04. 2013.\n\nUznesenie o rozšírení obvinenia zo dňa 11. 04. 2013 bolo obvinenému\ndoručené dňa 18. 04. 2013, obvinenému\ndňa 16. 04. 2013 a obvinenému\n\nbolo doručené\nbolo doručené dňa 16. 04. 2013...\n\nV čase obvinení boli obvinení vo výkone väzby v inej trestnej veci za skutky spáchané\nod presne nezisteného času roku 2009 až do konca roka 2010 na území Slovenskej republiky\nako členovia organizovanej skupiny, ktorú založil a činnosť ktorej organizoval a riadil\nobvinený\n\na ďalší obvinení:\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\nvykonávali krádeže bankomatov, viď obžaloba prokurátora\n\nGPSR XIV Gv 13/2012­108 zo dňa 31. 10. 2012 a obžaloba prokurátora GPSR\nXIV Gv 31/2012­108 zo dňa 18. 09. 2013 podaná na\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n,\n\n, Tieto dve obžaloby boli spojené na Okresnom súde Bratislava I na spoločné\nkonanie pod sp. zn. 5T/85/2012 a týkali sa spolu 25 skutkov krádeží bankomatov a jedného\nskutku nedovoleného ozbrojovania.\nV trestnej veci vedenej na GP SR XIV 9/13/1000, (v ktorej boli obvinení uznesením\ntunajšieho súdu vzatí do väzby sp. zn. 0Tp52/2014) sa jedná o krádeže bankomatov\nspáchané obvinenými v Rakúskej republike a v Českej republike, teda sú spáchané mimo\núzemia SR.\nDôvody väzby :\nU obvineného boli splnené formálne podmienky, ako základné procesné predpoklady\nna rozhodnutie o väzbe, uvedené v § 72 ods. 2, 1. veta a 2. veta Tr. por., podľa ktorého\nkonať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie a taktiež\nmateriálne podmienky, ako hmotnoprávne predpoklady väzby, uvedené v uvádzacej vete\n§ 71 ods. 1, Tr. por., pretože pri rozhodovaní o väzbe obvineného bolo skonštatované,\nže uplatnenie inštitútu väzby sa javí ako nevyhnutné, najmä z pohľadu dosiahnutia účelu\n7\n\ntrestného konania, bez toho, aby bolo toto konanie zmarené, či ohrozené neprítomnosťou\nobvineného na úkonoch daného trestného konania. Zo zabezpečených dôkazov bolo zistené,\nže obvinený je trestne stíhaný za rozsiahlu trestnú činnosť krádeží bankomatov, nielen\nna území Slovenskej republiky, ale aj na území Rakúskej republiky a Českej republiky.\nTrestná činnosť obvineného sa vyznačuje vysokou mierou organizovanosti, presnou deľbou\núloh medzi jednotlivými členmi skupiny a doposiaľ pokračovacou trestnou činnosťou\nspôsobili krádežami aj v iných neukončených trestných veciach vysoko prevyšujúcu hranicu\nškody veľkého rozsahu a poškodením vecí vysoko prekročili hranicu značnej škody.\nV predmetnom návrhu sa vedie trestné stíhanie pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2\npísm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., kde Trestný\nzákon ustanovuje trest odňatia slobody v trvaní 3­10 rokov a pre zločin poškodzovania\ncudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138\npísm. i/ Tr. zák. ustanovuje trest odňatia slobody na 3 až 8 rokov. Obvinený je\nbez pracovného pomeru a rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť páchal po dlhšiu dobu,\nobohacoval sa o vysoké sumy peňazí čím si zabezpečoval pravidelný zdroj príjmov.\nProti obvinenému je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť na Okresnom súde\nBratislava I, pod sp. zn. 5T 85/2012 vedené trestné konanie pre pokračovací obzvlášť\nzávažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a/,\nods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák., ods. 5 písm. a/ Tr. zák.\nv jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245\nods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a iné, pričom\nide o závažnú trestnú činnosť 25 čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu krádeží\nbankomatov spáchaných na území SR.\nPodľa ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. v prípade, keď čiastkový útok aj keby inak\nspĺňal objektívne a subjektívne súvislosti, nemôže byť súčasťou takéhoto pokračovacieho\ntrestného činu, ak čiastkový útok bol spáchaný mimo územia SR. Trestná činnosť a skutky\nuvedené v návrhu prokurátora na vzatie do väzby, ktorú mali páchať obvinení krádežou\nbankomatov v Českej republike a v Rakúsku bude posudzovaná a aj je posudzovaná\nsamostatne.\n8\n\nUznesenie Okresného súdu Trnava o vzatí obvinených do väzby a jeho odôvodnenie\nje v súlade s ustanovenia Trestného poriadku. Obvinení sú trestne stíhaní pre zločin krádeže\npodľa § 212 ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák., § 138 písm. i), krádežou bankomatov sa\nobohacovali o vysoké sumy peňazí, závažnej trestnej činnosti sa dopúšťali po dlhšiu dobu\na organizovaným spôsobom. Rozhodnutím Okresného súdu Trnava nedošlo k porušovaniu\nzákladných práv a slobôd u obvinených.“\n5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadrenia\nsp. zn. Spr 519/14 z 8. októbra 2014 a sp. zn. Spr 520/2014 z 9. októbra 2014, z ktorých\nz obsahovej\n\nzhody\n\na totožnosti\n\nv použitej\n\nargumentácii\n\npovažoval\n\nústavný\n\nsúd\n\nza dostačujúce odcitovať:\n„Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu po preskúmaní obvineným\npodanej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie\nKrajský súd v Trnave túto ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval pritom, že samotná\nsudkyňa pre prípravné konanie rozhodujúc o väzbe\n\npostupovala zákonne\n\nsúladným spôsobom, keď ustálila v preskúmavanej veci u obvineného\n\ndôvody\n\nväzby útekové uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., ako i dôvody väzby\npreventívne uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Pre existenciu zistených\ndôvodov väzby boli splnené materiálne aj formálne predpoklady.\nVzhľadom na závažnosť trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným\nv spolčení s inými osobami, ako i jej rozsiahlosť z hľadiska územného dosahu\n(jedná sa o objasňovanie trestnej činnosti páchanej sofistikovaným spôsobom prevažne na\núzemí Rakúskej republiky, ako i Českej republiky) podľa názoru krajského súdu dôvody\nväzby ustálené sudkyňou pre prípravné konanie uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a)\nTr. por. boli aktuálne aj v čase rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu o podanej\nsťažnosti obvineným\n\nproti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie. Rovnako\n\ntak aktuálne boli aj dôvody preventívne uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.,\no čom svedčí hlavne rozsah trestnej činnosti páchanej aj obvineným\n\na spol.\n\na súčasne skutočnosťou, že práve páchaním tejto (rozsiahlej majetkovej trestnej činnosti)\npáchatelia zjavne získavali zdroj prostriedkov k obžive.\n9\n\nKrajský súd nespochybňuje právo osoby dočasne pozbavenej osobnej slobody\npobytom vo väzbe iniciovať konanie o prieskume pozbavenia osobnej slobody. Na strane\ndruhej sleduje primárny cieľ stanovený trestným poriadkom v smere odhalenia páchania\nvšetkých trestných činov páchateľov a ich spravodlivé odsúdenie za súčasného\nrešpektovania práv osôb týchto obvinených, a to aj cestou pozbavenia osobnej slobody\nv prípadoch, kde sú k tomu prítomné zákonné predpoklady. Tieto v zmysle dôvodov\nnachádzajúcich sa v rozhodnutí sudkyne pre prípravné konanie osvojenom si samotným\nodvolacím súdom existovali.\nRovnako tak zastávam názor, že bol v čase rozhodovania tunajšieho odvolacieho\nsúdu zachovaný aj princíp primeranosti z hľadiska dĺžky ponechania osoby väzobne\nstíhanej v tejto samotnej (väzbe). Poznamenávam, že do času rozhodnutia odvolacieho súdu\no podanej sťažnosti obvineným\n\nsa tento nachádzal vo väzbe 7 dní.\n\nZo samotných dôvodov uznesenia sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu\nTrnava pod sp. zn. Tp/52/2014 zo dňa 11. 05. 2014, resp. tunajšieho odvolacieho súdu\npod sp. zn. 6Tpo/27/2014 zo dňa 15. 05. 2014 je zrejmé, že boli skúmané konkrétne dôvody\nväzby k trestnej činnosti majúcej sa spáchať osobami obvinenými na území Rakúskej\nrepubliky, resp. Českej republiky a nie v súvislosti s inými trestnými vecami súbežne\nobjasňovanými s osobou obvineného\n\n.\n\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto nepovažujem sťažnosť obvineného\nnamietajúceho porušenie základných práv a slobôd vyššie citovaných v samotnej\npodanej sťažnosti za dôvodný, a preto neodporúčam prijať ním podanú sťažnosť na ďalšie\nkonanie, resp. pre prípad jej prijatia navrhujem tejto z dôvodov vyššie naznačených\nnevyhovieť.“\n5.3\n\nGenerálna\n\nprokuratúra\n\nposkytla\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nk veci\n\npísomné\n\nvyjadrenia sp. zn. 2 GÚp 12/14/1000 z 10. októbra 2014 a sp. zn. 2 GÚp 13/14/1000\nz 10. októbra 2014, z ktorých súhlasne vyplýva:\n«1) Zásada „ne bis in idem“\nPri posudzovaní otázky, či bráni prekážka právoplatne skončenej trestnej veci\nďalšiemu trestnému konaniu, sa prelína hmotnoprávna i procesnoprávna línia skutku.\n10\n\nZ hľadiska trestného práva hmotného je podstatné to, či popis skutkových okolností v oboch\nposudzovaných trestných veciach (vo veci právoplatne skončenej a v prebiehajúcej trestnej\nveci) zakladá vo svojom súhrne jeden alebo dva samostatné skutky spáchané vo viacčinnom\nsúbehu. Ak pôjde o jeden skutok, z hľadiska procesného vzniká po právoplatnom skončení\nprvej trestnej veci prekážka veci rozhodnutej v druhej trestnej veci.\nPrioritne je tak úlohou orgánov činných v trestnom konaní vyriešiť, či vzneseniu\nobvinenia konkrétnej osobe pre niektorý z trestných činov uvedených v osobitnej časti\nTrestného zákona nebráni prekážka rozhodnutej veci. Zásada ne bis in idem sa totiž\naktivuje okamžikom začatia trestného konania voči konkrétnej osobe v prípade, ak\npredchádzajúce rozhodnutie nadobudlo účinky „res iudicate“.\nSkutočnosť, že nejde o jednoduchú záležitosť, dokumentujú viaceré súdne\nrozhodnutia, nevynímajúc rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho\nsúdneho dvora. Aj napriek ich niektorým rozporuplným právnym rezultátom je treba mať\nna pamäti to, že jednotu skutku treba posudzovať vždy vo svetle individuálnych okolností\nkaždej trestnej veci.\nSlovenské trestnoprávne predpisy explicitne nedefinujú pojem skutok, jeho\nvymedzenie ponechávajú právnej teórii a súdnej praxi. Podľa nich podstatu skutku tvorí\njednak konanie páchateľa (prejavy páchateľovej vôle navonok) a jednak následok\nrelevantný pre trestné právo, ktorý ním bol spôsobený. Medzi konaním a následkom musí\nplatiť, že konanie je pre daný následok kauzálny, t. j. bez neho by k následku nemohlo dôjsť\ntým spôsobom, akým k nemu došlo.\nĽudské konanie je reťazcom jednotlivých telesných pohybov, či ich zdržania sa.\nIde o kontinuálny sled konaní a opomenutí, ktoré je potrebné rozčleniť na zmysluplné časti\nz hľadiska trestného práva. Kritériá by mohli byť rôzne ­ konanie, následok, motív, cieľ,\npočet pohybov, počet naplnených skutkových podstát trestných činov. Právna teória i prax\ndala prednosť konaniu smerujúcemu k následku, ak je pokryté zavinením.\nZ hľadiska jednoty skutku možno potom rozlišovať:\na) konanie v prirodzenom zmysle ­ ide o najmenšie čiastky, t. j. jednotlivé telesné\npohyby, akými sú napr. úder, rana, kopnutie. Ide teda o jeden akt ­ jedno konanie, ktorým je\n11\n\nprejavená vôľa, pričom následok môže byť jeden alebo i viac (výstrelom usmrtenie jednej\nosoby, resp. položením bomby zomrie viac osôb),\nb) prirodzená jednota konania ­ ide o viac telesných pohybov, ktoré bezprostredne\núzko súvisia v čase a priestore a sú vedené zjednocujúcou vôľou, pričom nezúčastnenej\nosobe sa javia ako jeden celok ­ dve konania s jedným následkom (napr. spôsobenie smrti\nviacerými údermi),\nc) právna jednota konania (skutok de iure, z hľadiska skutkovej podstaty trestného\nčinu)\n­ ide o jednotu skutku pri čiastočnej identite viacerých konaní (napr. dve konania\na dva následky, ak sa konania čiastočne prekrývajú ­ napr. hrozbou násilia donútenie ženy\nk súloži a k vydaniu peňaženky alebo ak sú inak samostatné skutky spojené, „zastrešené“\ntretím trestným činom vyžadujúcim konanie po určitú dobu ­ opitý vodič úmyselne poškodí\nauto a pri úteku spôsobí smrť inej osobe),\n­ ide aj o jednotu skutku pri pokračovacom, hromadnom a trvácom trestnom čine,\n­ a o jednotu celého vývoja trestnej činnosti od prípravy, cez pokus, i neúspešný,\naž k dokonaniu trestného činu.\nZ uvedeného vyplýva, že v prvom rade je nevyhnutné posúdenie, či ide o jeden skutok\nz hľadiska trestného práva hmotného. Odpoveď na túto otázku neovplyvňuje len aplikáciu\nzásady ne bis in idem, ale ustálenie jednoty konania páchateľa má ďalekosiahly význam\naj pre inštitút premlčania trestného stíhania, či pre ukladanie trestu, najmä použitie\nasperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona).\nPri trestnom čine, ktorý je z časového hľadiska vyhodnotený ako pokračovací,\nnemajú orgány činné v trestnom konaní inú možnosť, ako posúdiť konanie páchateľa ako\njeden skutok. Ako bolo vyššie naznačené, ide o tzv. právnu jednotu skutku.\nPod pokračovacím trestným činom sa podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného\nzákona rozumie, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť\nvšetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky\ntoho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, v spôsobe ich spáchania\na v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer útoku.\nIde o hmotnoprávny aspekt pokračovacieho trestného činu.\n12\n\nPo účinnosti rekodifíkovaných trestných noriem bolo prijaté výkladové pravidlo,\npodľa ktorého sa skutkom podľa Trestného poriadku rozumie tiež čiastkový útok\npokračovacieho trestného činu (§ 10 ods. 16). Vymedzenie okruhu zákonných prekážok\ntrestného stíhania bolo doplnené tak, že za prekážku veci rozsúdenej (rei iudicatea) sa\nnepovažuje odsúdenie za iný čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (§ 9 ods. 2).\nZmena prijatá v slovenskej legislatíve umožňuje rýchlejšie prejednať konania, ktoré sa\ntýkajú rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá je páchaná formou množstva čiastkových útokov,\nktoré však vo svojom súhrne tvoria jeden trestný čin.\nPráve táto úprava umožňuje oddelené prejednávanie čiastkových útokoch\npokračovacieho trestného činu, kedy súd môže rozhodnúť o časti pokračovacej trestnej\nčinnosti, ku ktorej vykonal potrebné dôkazy a zvyšok môže prejednať v ďalšom konaní.\nTouto úpravou došlo pri pokračovacom trestnom čine k inému vymedzeniu skutku\nv Trestnom poriadku oproti tomu, ako bol v teórii doposiaľ chápaný, najmä pokiaľ ide\no totožnosť skutku. Zákonná definícia pokračovacieho trestného činu, ktorá je ustanovená\nv § 122 ods. 10 Trestného zákona pritom nebola nijako zmenená. Zatiaľ čo sa teda podľa\ntrestného práva hmotného dôsledky pokračovacieho trestného činu nijako nezmenili, podľa\ntrestného práva procesného dochádza k účelovému rozštiepeniu pokračovacieho trestného\nčinu na čiastkové útoky. U pokračovacieho trestného činu slovenská právna úprava\nrozlišuje skutok v hmotnoprávnom zmysle a skutok v procesnoprávnom zmysle.\nRekodifikáciou Trestného poriadku sa po prvýkrát pripustila možnosť slovenským\norgánom činným v trestnom konaní prejednať ktorýkoľvek čiastkový útok pokračovacieho\ntrestného činu v samostatnom konaní.\nTento princíp bol uplatnený aj v prípade podania obžaloby na sťažovateľov. Ak by\npo podaní obžaloby vyšla najavo i ďalšia trestná činnosť sťažovateľov, ktorá by spĺňala\nznaky pokračovacieho trestného činu, z procesného hľadiska by orgánom činným v trestnom\nkonaní nič nebránilo samostatne konať, t. j. vznesenie obvinenia, posúdenie dôvodov väzby\na vydanie meritórneho rozhodnutia.\nOdlišná právna situácia nastáva vtedy, ak ku spáchaniu čiastkových útokov\npokračovacieho trestného činu dôjde mimo územia Slovenskej republiky. Táto právna\nskutočnosť sa posudzuje podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona a orgány činné\n13\n\nv trestnom konaní sú povinné začať ďalšie trestné konanie. Výsledkom aplikácie tohto\nustanovenia je skutočnosť, že čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu spáchané\nv cudzine nemôžu byť súčasťou pokračovania v trestnej činnosti ani v hmotnoprávnom\nzmysle. Z časového momentu ide v konaní páchateľov o opakovací trestný čin.\nOboznámiac sa dôsledne aj so „zjednocujúcim“ rozsudkom Veľkej komory\nEurópskeho súdu pre ľudské práva Zolotukchin v. Rusko zastáva generálna prokuratúra\nnázor, že tento hmotnoprávny aspekt (absencia jednoty skutku) môže obstáť z pohľadu\nštrasburskej judikatúry i v prípade sťažovateľov.\n2) Inštitút väzby\nVäzba predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok, ktorým sa obvinený dočasne\npozbavuje osobnej slobody s cieľom zabezpečenia jeho osoby na účely trestného konania.\nPri tomto inštitúte vždy sa musí dôsledne rešpektovať zásada primeranosti a zdržanlivosti\ntak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku. Zmyslom tejto zásady je\nobmedziť zásahy do základných práv a slobôd na najnevyhnutnejšiu mieru, ktorá je\npotrebná na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom sa vždy zvýrazňuje potreba\nrešpektovania dôstojnosti osôb a ich súkromia. Z týchto dôvodov zákon vymedzuje striktné\npodmienky ­ materiálne a formálne pre aplikáciu väzby v trestnom konaní.\nK formálnym podmienkam väzby patrí\na) vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a jeho oznámenie stíhanej osobe a\nb) včasné a odôvodnené podanie návrhu na vzatie do väzby obvineného.\nK materiálnym podmienkam väzby patrí\na) dôvodnosť trestného stíhania a\nb) existencia niektorého z dôvodov väzby.\nKeďže, ako bolo vyššie uvedené, väzba je len zabezpečovacím inštitútom, musí sa\nprejaviť aj v meritórnom súdnom rozhodnutí. Trestný poriadok v ustanovení § 45 výslovne\nupravuje postup súdu pri započítaní väzby.\nV prípade uznania viny sťažovateľov pre trestnú činnosť, pre ktorú už bola podaná\nobžaloba, väzba by mala byť započítaná do uloženého trestu.\nV konaní, ktoré je predmetom sťažnosti, by za predpokladu uznania viny sťažovateľov\nnebol síce ukladaný spoločný trest podľa zásad uvedených v ustanovení § 41 ods. 3\n14\n\nTrestného zákona, ale došlo by k započítaniu väzby do prípadného súhrnného trestu\nukladaného podľa § 42 Trestného zákona s poukazom na § 45 Trestného zákona.\nGenerálna prokuratúra považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že súčasná väzba\nsťažovateľov je zaisťovacím úkonom pre účely trestného stíhania pre ďalší trestný čin\nsťažovateľov.\nV. Záver\nGenerálna prokuratúra posudzujúc všetky vyššie uvedené kritériá a s prihliadnutím\nna skutkový stav dospela k nasledovným záverom:\na) vo vzťahu ku konaniu sťažovateľov:\n­ skutky, pre ktoré bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, nie sú súčasťou\npokračovacieho trestného činu, pre ktorý bola na sťažovateľov podaná obžaloba,\n­ konanie sťažovateľov predstavuje opakovanie trestnej činnosti,\n­ vzhľadom k tomu, že nejde o právnu jednotu skutku, obhajoba sťažovateľov\no porušení zásady ne bis in idem je neprijateľná, navyše prvé konanie sťažovateľov nebolo\ndoposiaľ právoplatne skončené, čo je nevyhnutným predpokladom skúmania porušenia\nzásady ne bis in idem v konaní. Práve právoplatný odsudzujúci rozsudok je z pohľadu\nvyhodnotenia aplikácie zásady ne bis in idem rozhodujúcou právnou skutočnosťou.\nb) vo vzťahu k väzbe sťažovateľov:\n­ väzba sťažovateľov spĺňa všetky zákonné predpoklady,\n­ po materiálnej stránke možno konanie sťažovateľov považovať za protiprávne,\nodôvodňujúce záver, že ide o trestný čin a spáchali ho sťažovatelia,\n­ po formálnej stránke bolo sťažovateľom riadne vznesené obvinenie a boli dodržané\nvšetky podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 71 a nasl. Trestného poriadku.\nVydané rozhodnutia o väzbe sťažovateľov obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje\nustanovenie § 176 Trestného poriadku.»\n6. Ústavný súd zaslal prezentované písomné vyjadrenia na vedomie právnemu\nzástupcovi sťažovateľov, ktorý poskytol ústavnému súdu svoje písomné vyjadrenie\nz 1. decembra 2014, z ktorého vyplýva:\n15\n\n«Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnej súladnosti rozhodnutí, ktorými\nsa rozhodlo o vzatí sťažovateľov do väzby v súbežne vedených trestných stíhaniach,\na jednotlivé využívanie týchto trestných stíhaní vedených pri sebe (bez využitia možnosti\nspoločného konania) na jednotlivé väzby tak, že z jednej väzby v jednom trestnom stíhaní je\nobvinený (sťažovateľ) prepustený a vzatý do väzby v súbežne vedenom trestnom stíhaní.\nTakýto postup je podstatou a základom pre posúdenia ústavnej nesúladnosti väzby\nsťažovateľov a je meritom samotnej ústavnej sťažnosti.\nNaznačená právna skutočnosť je podstatná pre posúdenie samotnej podstaty\na zákonnosti tejto väzby, a na tom základe aj napadnutých rozhodnutí v ich samotnom\nústavnom rámci a ponímaní. Sťažovatelia majú za to, že súbežne vedené trestné stíhanie,\nktoré tvorí základ pre samotnú väzbu u sťažovateľov je v rozsahu väzby v rozpore\nso základnými zásadami a ústavnými princípmi, na ktorých je založené obmedzenie osobnej\nslobody a samotná väzba.\nV posudzovanom prípade, ako som už vyššie uviedol sťažovatelia za ústavne\nnesúladné vzhliadajú vzatie do väzby na tej skutočnosti, že rozhodnutie o vzatí do väzby\nnezodpovedá jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času\nustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“,\n„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Predmetné\nrozhodnutia porušovateľov tieto ústavné a zákonné postuláty jednoty dôvody a času\nneobsahujú a priečia sa im, a sú v rozpore s ústavnou doktrínou.\nVäzba v trestnom konaní má vždy formu predbežného opatrenia pre realizáciu\nriadneho a spravodlivého procesu, a nie prevažne povahu preventívnu a už vôbec nie\npovahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest. Sťažovatelia sú súbežne trestne stíhaní\nvo viacerých trestných veciach, pričom v pôvodnej trestnej veci boli zároveň stíhaný\nväzobne viac ako 3 roky, pričom na predchádzajúcu väzbu bezprostredne nadväzuje väzba\nv tomto prípade. Sťažovatelia boli z predchádzajúcej väzby prepustení Krajským súdom\nv Bratislave rozhodnutím, ktorým tento súd ako sťažnostný súd vyhovel sťažnosti ich\nobhajcu a prepustil ich na slobodu, pričom bolo konštatované, že väzbe je nezákonná\nz dôvodu nezákonne vedeného súdneho konania. Po prepustení z väzby na slobodu boli\npo niekoľkých hodinách (necelých 48 hodín) obvinení (aj sťažovatelia) zadržaný a ústavnou\n16\n\nsťažnosťou napadnutými rozhodnutiami vzatý do väzby za skutky, za ktoré im bolo vznesené\nobvinenie ešte v apríli 2013, pričom samotné skutky sa mali stať ešte v roku 2010.\nV ústavnej sťažnosti je namietané, že materiálne podmienky väzby nie sú splnené,\nnakoľko spôsobu a čas takejto väzby a rozhodnutia o nej nie je zlučiteľný s ústavnými\nprincípmi...\nUstanovenie § 76 ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby\n(pre príslušné štádium) nemožno vykladať tak, že orgány činné v trestnom konaní\na následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvinených (aj sťažovateľa) vo väzbe pre\nkaždý z trestných činov, z ktorých sú obvinení (aj súbežne), samostatne či izolovane, a to\npo maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za následok (čo sa prejavuje aj\nu sťažovateľov), že sťažovatelia by mohli byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý\ndo väzby až no maximálnu dobu určenú podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku. V prípade\nuplynutia maximálnej lehoty väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k ich\nprepusteniu (v danom prípade pre nezákonné konanie súdu prvého stupňa), čo sa aj stalo\ntesne pred uplynutím uvedenej doby, mohli by byť vzatí do väzby pre iný trestný čin, kedy by\nzačala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu pre ďalší trestný čin,\nčo sa stalo napadnutými rozhodnutiami, v dôsledku čoho by sťažovatelia mohli stráviť\nneprimerane dlhy čas vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o ich vine;\npričom takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem. Následná zákonná úprava\no započítaní väzby nemôže takýto záujem pre opakované následné obmedzovanie osobnej\nslobody legitimizovať. Rozhodnutia porušovateľov nemôžu legitimizovať zbavenie osobnej\nslobody obvinených (vrátane sťažovateľa), nakoľko bezpochyby nie je ho možné považovať\nza nevyhnutné pre žiaden verejný záujem.\nAk by sme prisvedčili tomu, že súbežne vedené trestné stíhania za „iné trestné činy“\nje možné každé osobitne po sebe nadväzne využiť na obmedzenie osobnej slobody\nobvineného väzbou (dôvod väzby by sa uvádzal ako je tomu v tomto prípade dôvodom\nuvedeným § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a založený je práve na existencii\npredmetných súbežne vedených trestných stíhaniach), potom by nastala ústavne\nnekonformná situácia (ako je tomu v tomto prípade). Vo vzťahu k uvedenému by bolo možné\nuviesť príklad troch skutkov kvalifikovaných ako trestný čin krádeže, pričom jeden z nich by\n17\n\nbol spáchaný na území Slovenskej republiky a následné dva na území každý iného štátu.\nVo všetkých troch prípadoch by bolo začaté trestné stíhanie voči páchateľovi uvedených\nskutkov súbežne, pričom za každý skutok by osobitne bol vzatý do väzby, v ktorej by strávil\ncelú alebo podstatnú časť prípustnej doby väzby. Takýmto spôsobom by mohol byť vo väzbe\naj niekoľko rokov, napríklad u zločinov (3+3+3), čo by v končenom dôsledku mohlo\nspôsobiť, že by bol vo väzbe dlhšie ako mu uložia trest odňatia slobody za všetky tri skutky.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že porušovatelia ako ani GP SR\nsa vo svojich vyjadreniach nevenovali samotnej podstate posúdenia ústavnej súladnosti\nväzby v materiálnom ponímaní, ale iba formálnemu ponímaniu, ktoré hodnotili z pohľadu,\nže skutky, pre ktoré sú sťažovatelia trestne stíhaní sú iné trestné činy (netvoria súčasť\npokračovacieho trestného činu), ako tie pre ktoré boli v pôvodnej väzbe, a preto mohli byť\nvzatý do väzby za tieto iné trestné činy.»\n\nIII.\nK spoločnému prerokovaniu vecí\n7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme\nhospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali\na skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde\nnemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona\no ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné\nspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.\n\n18\n\n8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 7341/2014 a sp. zn. Rvp 7342/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú\ntotožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v napadnutých\nrozhodnutiach orgánov súdnej moci, ktorými sú krajský súd a okresný súd, rozhodol\nústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto\nuznesenia.\nIV.\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\n19\n\nustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný\nzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n12. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť\n„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem\ntoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné\ns účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,\nII. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Z judikatúry\nústavného súdu k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také\npráva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe\nrozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne\nalebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná;\nprávo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť\nprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,\nI. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným\ndôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen\npri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je\nzároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio\ndecidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti\nväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie\nna základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07). Inými slovami, je výsostným\nprávom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť\nalebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom\nna prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich\nv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).\n\n20\n\n13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy teda vo svojom znení odkazuje\nna zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať\nústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade\nzistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).\nRovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom\nporiadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody\n(II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo\n„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie\nosobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo\nodkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou\nzáväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé\npozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je\nochrana jednotlivca pred svojvôľou (Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. septembra 1992,\nMorsink v. Holandsko z 11. mája 2004).\n14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len\nvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že\n­ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký\ntrest,\n­ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie\nskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo\n­ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\n\n21\n\n15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe\nosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj\nuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná\na rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,\nktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti\nrozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený\nsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa\nvhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.\nPredseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní\nprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce\nsa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,\nak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav\nobvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku\npri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého\nuznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom\nnapadnutého uznesenia...\n16. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného\nporiadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej\nlehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný\nčas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní\nje sedem mesiacov... Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby\nv prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť\nmesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené\ntrestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie\npre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej\nv odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné\nstíhanie pre prečin, b) devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného\nporiadku pre trvanie väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8\n22\n\naž 10. Doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa\n§ 71 ods. 1 môže v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len\nv rozsahu novej základnej sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2,\ncelková doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou\npodľa § 71 ods. 1 nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa §\n76a. Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie\ntrvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený\nihneď prepustený na slobodu...\n17. Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv a slobôd podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru malo dôjsť uznesením\nkrajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v spojení s uznesením okresného\nsúdu sp. zn. Tp 52/2014 z 11. mája 2014. Svoj názor podporujú nedostatočným naplnením\nmateriálnych podmienok väzby, k čomu poukazujú predovšetkým na to, že „... obmedzeniu\nosobnej slobody predchádzala viac ako 38 mesačná väzba za v podstate obdobnú trestnú\nčinnosť, ktorá sa odlišuje skutočne len v mieste spáchania, a preto po takto dlho trvajúcej\nväzbe takýto dôvod nie je možné ustáliť, ani v charaktere trestnej činnosti, a túto\npredchádzajúcu väzbu z tohto hľadiska nie je možné izolovane prehliadnuť a u sťažovateľa\nnezohľadniť. Okrem toho takáto väzba, niekoľko ročná izolovala sťažovateľa od spoločnosti\na bezpochyby musela mať vplyv na sťažovateľa ako osobu.“. Taktiež „... je potrebné\nvzhliadnuť samotné materiálne podmienky väzby a ich súlad s článkom 50 ods. 2 Ústavy\nz hľadiska zásady prezumpcii neviny, keď ústavný príkaz a zladenie trestno­právneho\ninštitútu väzby so zásadou prezumpcii neviny je viazaná a previazaná jedinou skutočnosťou\na tou je, aby väzba trvala len nevyhnutnú dobu a kumulatívne vždy mala len preventívnu\npovahu, keďže väzba zasahuje do najzákladnejších práv obvineného, jeho súkromia\na ľudskej dôstojnosti ako jednotlivca.“.\n\n23\n\nV.\nK namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru\n18. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie\nslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie\nzo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné\nzabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5\nods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade\ns ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu\nalebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť\nsúdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť\nzárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\n19. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo\niniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto\nosobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté\no zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné\n(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská\nrepublika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).\n20. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanie\no vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho\ntrvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, keďže\n24\n\nv danom prípade ústavný súd skúmal rozhodnutie o vzatí do väzby, a nie rozhodnutie\nvšeobecného súdu, ktorým preskúmaval podmienky jej ďalšieho trvania na podklade\nrelevantnej skutočnosti (napr. podanej žiadosti o prepustenie z väzby, podanie obžaloby\nna súd a pod.), nebolo možné pristúpiť ku skúmaniu porušenia práv sťažovateľov\nv intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa\nrozhoduje o vzatí sťažovateľov do väzby/uvalení väzby, nevzťahuje. S prihliadnutím\nna uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí\nsťažností sťažovateľov pre namietané porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti. Kontrolou ústavnosti podrobil napadnuté rozhodnutia všeobecných\nsúdov len vo vzťahu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru.\nVI.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy\na práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu\n21. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd\nmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba\nvtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.\nPokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,\nsa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov\nnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným\nštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na\njej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity\nprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde\n(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n\n25\n\n22. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už\nuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť\npodľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovatelia\naj využili), a preto sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok\nprávomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\nVII.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy\na práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu\n23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia\nI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\n24. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 v podstatnom\nuviedol:\n„Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu v Trnave rozhodla uznesením dňa\n11. 5. 2014 tak, že obvinených\n\n,\n\na\n\nzobrala\n\ndo väzby vo všetkých troch prípadoch podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku z dôvodov\n§ 71 odsek 1 písmeno a/, c/ Trestného poriadku. Neprijala podľa § 80 odsek 1 písmeno c/\nTrestného poriadku návrh obvineného\n\nna nahradenie väzby dohľadom\n\nprobačného a mediačného úradníka nad obvineným. Takisto sa stalo i v prípade\nobvineného\n\n. Svoje rozhodnutie sudkyňa odôvodňovala pomerne rozsiahlo\n26\n\na obšírne. Obvineným bolo vznesené obvinenie neskôr u\n\na spol. rozšírené.\n\nUznesenia boli obvineným doručené, podali v zákonnej lehote sťažnosti, ktoré však\nprokurátor GP SR uznesením podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol.\nObvinení sú stíhaní\n1. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno\nb/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u\n\naj\n\ns kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona,\n2. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno\nb/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u\n\naj\n\ns kvalifikačným predpokladom podľa odseku 4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom\nsúbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 2 písmeno a/,\nodsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona,\n3. pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 212\nodsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138\npísmeno i/ Trestného zákona, u\n\naj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4\n\npísmeno e/ Trestného zákona,\n4. pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 212\nodsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/\nTrestného zákona, u\n\naj s kvalifikačným predpokladom podľa odsek 4\n\npísmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci\npodľa § 245 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/\nTrestného zákona,\n5. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno b/ Trestného\nzákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u\n\naj s kvalifikačným\n\npredpokladom podľa odsek 4 písmeno e/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu\nso zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3\npísmeno c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona,\n6. pre zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/, písmeno\nb/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona, u\naj s kvalifikačným predpokladom podľa odseku 4 písmeno e/ Trestného zákona.\n27\n\nSudkyňa presne popísala jednotlivé skutky, ktorých sa obvinení mali dopustiť,\nvyjadrila sa i k osobám obvinených, tiež o pripravovanej právnej pomoci do zahraničia.\nVysvetľovala okolnosti väzobných dôvodov, popísala vyjadrenia jednotlivých obvinených,\nresp. ich obhajcov. Citovala § 72 odsek 2 Trestného poriadku, § 71 odsek 1 písmeno a/\nTrestného poriadku, § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a skonštatovala, že\nv danom prípade boli splnené formálne i materiálne podmienky väzby u všetkých troch\nobvinených. Doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté\ntrestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a je dôvodná obava, že\nv prípade ponechania obvinených na slobode, títo by mohli ujsť, alebo sa mohli skrývať, aby\nsa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu a tiež, že by mohli pokračovať v páchaní\ntrestnej činnosti, o čom svedčia aj doteraz zaznamenané skutočnosti. Obvinení nemali\nžiaden legálny zdroj príjmov a doposiaľ bolo preukázané, že finančné prostriedky si\nzabezpečovali trestnou činnosťou. Neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ustanovenia\n§ 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, aby súd dôvody väzby nahradil dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka nad obvineným, a to s poukazom na osoby obvinených\na na povahu prejednávaného prípadu.\nProti tomuto rozhodnutiu podali v zákonne lehote sťažnosti všetci traja obvinení,\nsťažnosti, či už osobne alebo prostredníctvom obhajcov písomne zdôvodnili. Väzbu\npovažujú za účelovú a nezákonnú, žiadajú o okamžité prepustenie na slobodu. Podľa\nobhajoby súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie napadnuté uznesenie má síce 14 strán,\nale iba na strane 13 a na strane 14 je uznesenie odôvodnené, pokiaľ ide o väzbu, ostatné už\nnie je odôvodnením vzatia obvinených do väzby a odôvodnenia dôvodov väzby. Rozhodnutie\nje nedostatočné a nepreskúmateľné. Obhajoba poukazovala na rozhodnutia Ústavného súdu\nSR a ESĽP, vysvetľovala nedôvodné vzatia do väzby, poukazoval na absenciu formálnych\ni materiálnych podmienok. Väzbu nemožno považovať povahou za preventívnu, vôbec nie\nza satisfakčnú, alebo dokonca represívnu ako trest. Konkrétna väzba vykazuje znaky, že má\nslúžiť ako obmedzenie osobnej slobody pre inú trestnú vec obvinených, a to trestnú vec\nvedenú na Okresnom súde Bratislava I., z ktorej väzby boli obvinení prepustení.\nNa základe sťažností obvinených preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192\nodsek 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým\n28\n\nsťažovatelia podali sťažnosti a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého\nuznesenia, a tak zistil, že súd I. stupňa rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade\nso zákonom.\nBerúc v úvahu argumentáciu obhajobných dôvodov je nesporné, že obvinení sú\nstíhaní za trestnú činnosť vyššie uvedenú, ktorá je kvalifikovaná podľa príslušnej právnej\núpravy. Sudkyňa pre prípravné konanie musela rozhodnúť o návrhu prokurátora\nGenerálnej prokuratúry SR, ktorý podal návrh na vzatie do väzby obvinených\na\n\n,\n\n. Sudkyňa svoje rozhodnutie riadne zdôvodnila a\n\nvysvetlila prečo po materiálnej stránke a formálnej stránke rozhodla, že existujú väzobné\ndôvody v prípade všetkých troch obvinených. Rozhodnutie riadne odôvodnila, pričom\nodvolací súd si odôvodnenie osvojuje a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. V prípade\nvšetkých troch obvinených skutočne reálne existujú dôvody väzby podľa § 71 odsek 1\npísmeno a/, písmeno c/ Trestného poriadku a niet dôvodu polemizovať o tom, že by sa\njednalo o arbitrárne rozhodnutie, účelové a svojvoľné.\nPretože krajský súd ako odvolací súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie\nktorejkoľvek časti napadnutého uznesenia, sťažnosti obvinených ako nedôvodné zamietol.“\n25.\n\nVzhľadom\n\nna\n\nobsahovú\n\nspojitosť\n\nuznesenia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 52/2014\nz 11. mája 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z napadnutého\nrozhodnutia okresného súdu:\n„1. Dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku:\nU obvinených\n\n,\n\na\n\nodôvodňujú\n\nopodstatnenosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tie skutočnosti, že sú\nv tomto konaní stíhaní za závažnú trestnú činnosť, za ktorú im hrozí vysoký trest.\nTaktiež je potrebné poukázať na závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú bolo\nobvineným vznesené obvinenie. Ide o vysoko organizovanú formu sofistikovanej trestnej\nčinnosti majetkového charakteru a konanie každého jedného z obvinených je dôležité\nz hľadiska dosiahnutia účelu trestnej činnosti. Týmto účelom bolo prostredníctvom\nfrekventovaných a vopred naplánovaných a pripravených krádeží bankomatov si\n29\n\nzadovažovať značné finančné prostriedky tak, aby bola vylúčená možnosť odhalenia\npáchateľov.\nUvedené skutočnosti vedú k záveru, že obvinení sa budú chcieť zbaviť trestnej\nzodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť a preto v prípade ich ponechania na slobode\nhrozí obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu za skutky,\npre ktoré im bolo vznesené obvinenie, prípadne aj pre ďalšie skutky obdobnej povahy,\nz ktorých sú dôvodne podozriví.\nProti obvineným je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť na Okresnom súde\nv Bratislave 1 pod sp. zn. 5T/85/2012 vedené trestné konanie pre pokračovací obzvlášť\nzávažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm.\na), ods. 4 písm. b) Trestného zákona (s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona), ods.\n5 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom\npoškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona s\npoukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona) a iné, pričom ide o závažnú trestnú činnosť\n25 čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu krádeží bankomatov spáchaných\nna území Slovenskej republiky. Ustanovenie § 122 ods. 10 Trestného zákona bráni tomu,\nby skutky krádeží, stíhané v tejto trestnej veci boli posudzované ako čiastkové skutky\npokračovacej trestnej činnosti vo vzťahu k veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I,\npod sp. zn. 5T/85/2012, nakoľko ide o skutky spáchané v zahraničí. Je však zrejmé, že\nv prípade uznania viny bude obvineným uložený súhrnný trest, keď spodná hranica trestu\nodňatia slobody je v takomto prípade 10 rokov.\n2. Dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:\nObvinení sú stíhaní pre rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť, ktorú páchali po dlhšiu\ndobu minimálne počas celého roka 2010 (šesť skutkov krádeží bankomatov v ČR\na Rakúsku), ktorou sa obohacovali o vysoké sumy peňazí a zadovažovali si tak pravidelný\nzdroj príjmov. Aj v tomto smere je potrebné poukázať na súvislosť s trestnou vecou vedenom\nna Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 5T/85/2012, de boli na spoločné konanie\nspojené dve obžaloby, týkajúce sa spolu 25 skutkov krádeží bankomatov a jedného skutku\nnedovoleného ozbrojovania. Je dôvodné podozrenie, že v predmetnej alebo obdobnej\n30\n\nmajetkovej trestnej činnosti budú pokračovať, nakoľko tvorila pred ich vzatím do väzby\npodstatný zdroj ich príjmov.\nVzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam prokurátor navrhol, aby sudkyňa\npre prípravné konanie rozhodla o vzatí obvinených\na\n\n,\n\ndo väzby a to u všetkých obvinených z dôvodov väzby uvedených v § 71\n\nods. 1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku. Prepustením obvinených zo zadržania\nna slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného\nkonania...\nObvinený\n\npri výsluchu uviedol, že skutky, ktoré sú uvedené v návrhu\n\nna vzatie do väzby, tieto skutky nespáchal a vyjadrí sa k nim až v priebehu vyšetrovania.\nČo sa týka dôvodov väzby, tak z väzby v inej trestnej veci bol prepustený dňa 06. 05. 2014,\nbol dva dni doma, nerobil žiadne skrývanie, žiadny útek, nepáchal žiadnu trestnú činnosť,\nžil riadny život. Pred vzatím do väzby v inej trestnej veci nebol v riadnom pracovnom\npomere.\nObvinený\n\npri výsluchu uviedol, že nie je pravdou, že by od roku 2009\n\ndo roku 2010 inicioval stretnutia s ostatnými obvinenými. Koncom roku 2009 a začiatkom\nroku 2010 sa schovával pred\nšoféra pri vražde\ns priateľkou\n\n, ktorý ho oslovil, či mu nebude robiť\na preto od 26. 12. 2009 do 05. 01. 2010 bol na Kube\n. Od 31. 01. 2010 do 25. 03. 2010 sa zdržoval v Anglicku.\n\nZa skutky ktoré sú uvedené v návrhu prokurátora mu vyšetrovateľ povedal, že rakúske\na české trestné veci budú zastavené pre neúčelnosť, lebo je stíhaný za obzvlášť závažnú\ntrestnú činnosť a teda nevidí dôvod na to, aby bol vzatý do väzby...\nObhajca JUDr. Tibor Timár uviedol, že sa nestotožňuje s návrhom a dôvodmi\nprokurátora u oboch obvinených, teda\n\na\n\n. Za úplne\n\nnajpodstatnejšiu skutočnosť považujem za potrebné uviesť problematiku súbežne vedeného\ntrestného stíhania a následne prípadnej väzby takto súbežne vedenom trestnom stíhaní ako\nje v tejto veci. Je nesporné zo spisového materiálu zrejmé, že uvedené skutky boli\nvyšetrované v štádiu začatia trestného stíhania súbežne s pôvodnými skutkami pre ktoré už\nje podaná obžaloba, resp. obžaloby a sú vedené v spoločnom konaní na OS Bratislava I,\npod sp. zn. 5T/85/2012. Tieto skutky, ktoré mali byť spáchané mimo územia SR,\n31\n\nt. j. bez miestnej jurisdikcie nášho štátu nie sú podľa hmotného ustanovenia spôsobilé\nbyť pokračujúcim\n\nčiastkovým\n\nútokom\n\nk\n\ntýmto\n\nskutkom,\n\nktoré\n\nsú\n\nvedené\n\nna OS Bratislava I a preto mohli byť vedené po vznesení obvinenia iba v spoločnom konaní.\nAk táto skutočnosť z hľadiska problematiky, ktorú som načrtol je veľmi podstatná, nakoľko\nnejde o nový skutok, ale známy skutok, kde bolo vznesené obvinenie pred viac ako rokom.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obmedzenie osobnej slobody v tejto trestnej veci\nnadväzovalo s prerušením niekoľkých dní na obmedzovanie osobnej slobody vo väzbe, ktorá\ntrvala 38 mesiacov u obvineného. Ústavný konformný výklad ustanovenia Trestného\nporiadku je nutné rešpektovať aj v konaní všeobecnými súdmi a preto je nutné, aby\nrozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo významu zaručenej osobnej slobody v súvislosti\nz dôvodom a časom ustanoveným zákonom, pričom nie je možné neprihliadnuť\nna skutočnosť, že k tomuto obmedzeniu osobnej slobody aj jej ďalšiemu trvaniu\nnavrhovanou väzbou predchádzala niekoľko ročná väzba v obdobnej trestnej veci tak, ako\nju označuje aj prokuratúra. Väzba v trestnom konaní má len jeden jediný charakter\na to formu predbežného opatrenia pre realizáciu riadneho a spravodlivého procesu, ktorý\nmusí byť účelný a rýchly a nikdy v sebe nemôže niesť známky povahy preventívnej\na už vôbec nie povahy satisfakčnej. Väzba v prvom rade smeruje k účelu trestného stíhania\na nie k trestu, nakoľko ak by v sebe zahrňovala z hľadiska dôvodnosti len dôvod smerujúci\nk trestu a k jeho výkonu, prevažoval by pomer represie, satisfakcie, čo je neprípustné.\nZ návrhu prokurátora GP SR vyplýva, že vzhliada dôvody väzby u obvineného ktoré uvádza,\npričom súčasne uvádza, ak by neboli tieto dôvody vzhliadnuté a boli by prepustení obvinení\nna prepustenie zo zadržania na slobodu, hrozilo by, že bude zmarené, alebo podstatne\nsťažené dosiahnutie účelu trestného konania. V danej trestnej veci, ktorú má súd pred sebou\nsi obhajoba uplatnila právo podľa § 213 Tr. por. a od vznesenia obvinenia obvinenému\nnebol realizovaný okrem výsluchu obvineného žiadny relevantný procesný úkon\nna vykonanie dôkazu v trestnom konaní, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že v samotnom\nnávrhu je zo strany prokuratúry dôvodené vo vzťahu k stavu konania vo veci tak,\nže v súčasnosti prokurátor spracováva žiadosť o právnu pomoc zo zahraničia. Poukázal\nna to, kedy bolo zo strany vyšetrovateľa pristúpené k tejto žiadosti a v akom stave sa trestná\nvec nachádza, keď je úplne zrejmé, že v tejto trestnej veci nie je potrebné vykonávať dôkazy\n32\n\ns obvinenými, ich ingerencia osobnej účasti dôkazov je minimálna a dôkazný stav vyplýva\nzo spisového materiálu. V prípade realizácie medzinárodnej právnej pomoci je na mieste\nbezpochyby niekoľkomesačná doba a nie je ojedinelé v takýchto prípadoch keď to trvá aj\nviac ako rok, že odpoveď z príslušných štátov prichádza v takejto dlhej dobe. Z dôkazného\nstavu je zrejmé, že iné úkony, keďže neboli robené od apríla 2013, nebudú vykonávané ani\nv nasledujúcom období a aj táto okolnosť musí byť súdom vzhliadnutá, keďže väzba ako\npreventívne opatrenie má v prvom rade smerovať k účelu trestného stíhania a až potom\nk trestu. V tejto veci je podľa mojej mienky táto väzba má byť zo strany prokuratúry využitá\nna väzbu pre inú vec a to vec iného konania, iného trestného stíhania, resp. pre samotný\ntrest a jeho výkon, čo je z hľadiska povahy väzby neprípustné. Skutočnosť, že súd v inej\nväzobnej veci konal nezákonne, nemôže byť na ťarchu obvinenému, ako ani jeho prepustenie\nz väzby Krajským súdom v Bratislave, pričom toto trestné stíhanie nemôže byť určitou\ndomnienkou pre konštatovanie väzby v inom konaní. V prípade, ak by súd vzhliadol dôvod\nväzby žiada, aby väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka\nu oboch obvinených, teda aj u\n\n, aj u\n\n.\n\nSudkyňa pre prípravné konanie sa oboznámila s pripojeným vyšetrovacím\nspisom Prezídia\n\npolicajného\n\nprotizločinecká jednotka\n\nzboru,\n\nexpozitúra\n\nnárodnej\n\nkriminálnej\n\nagentúr,\n\nnárodná\n\nBratislava\n\nČVS: PPZ­109/NKA­PZ­BA­2013,\n\nuznesením Okresného súdu Bratislava zo dňa 26. 03. 2014, uznesením Okresného súdu\nBratislava I, sp. zn. 1T/56/2013 s tým, že sa spájajú na spoločné konanie, trestná vec\nobžalovaných\n\na spol. s trestnou vecou, sp. zn. 5T 85/2012 a bude sa viesť\n\nspoločné konanie pod sp. zn. 5T 85/2012, obžalobou prokurátora Generálnej prokuratúry\nSR, sp. zn. XIV Gv 13/2011 – 437 zo dňa 31. 10. 2012, obžalobou Generálnej prokuratúry\nSR, odbor osobitného určenia, sp. zn. XIV Gv 31/2012, vypočula obvinených\na\n\n,\n\na po preskúmaní predloženého spisového\n\nmateriálu a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov sa stotožnila s predmetným\nnávrhom prokurátora na vzatie obvinených do väzby nakoľko sú splnené všetky zákonné\npredpoklady k takémuto postupu, lebo uplatnenie daného inštitútu väzby sa javí ako\nnevyhnutné, najmä z pohľadu dosiahnutia účelu trestného konania, bez toho, aby bolo toto\nkonanie zmarené, či ohrozené neprítomnosťou obvinených na úkonoch daného trestného\n33\n\nkonania. Zo zabezpečených dôkazov súd zistil, že obvinení sú trestne stíhaní za rozsiahlu\ntrestnú činnosť krádeží bankomatov, nielen na území Slovenskej republiky, ale aj na území\nRakúskej republiky a Českej republiky. Trestná činnosť obvinených sa vyznačuje vysokou\nmierou organizovanosti, presnou deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a doposiaľ\npokračovacou trestnou činnosťou spôsobilí krádežami aj v iných neukončených trestných\nveciach vysoko prevyšujúcu hranicu škody veľkého rozsahu a poškodením vecí vysoko\nprekročili hranicu značnej škody. V predmetnom návrhu sa vedie trestné stíhanie pre zločin\nkrádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138\npísm. i/ Tr. zák., kde Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody v trvaní 3­10 rokov\na pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ ods. 3 písm. c/\nTr. zák. s poukazom na § 138 písm. i / Tr. zák. ustanovuje trest odňatia slobody na 3 až\n8 rokov. Všetci traja obvinení sú bez pracovného pomeru a rozsiahlu a závažnú trestnú\nčinnosť páchali po dlhšiu dobu, obohacovali sa o vysoké sumy peňazí čím si zabezpečovali\npravidelný zdroj príjmov. Proti obvineným je za obdobnú obzvlášť závažnú trestnú činnosť\nna Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 5T 85/2012 vedené trestné konanie\npre pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný, z časti v štádiu pokusu\npodľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák.,\nods. 5 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania\ncudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138\npísm. i/ Tr. zák. a iné, pričom ide o závažnú trestnú činnosť 25 čiastkových útokov\npokračovacieho trestného činu krádeží bankomatov spáchaných na území SR.\nPodľa ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. v prípade, keď čiastkový útok aj keby inak spĺňal\nobjektívne a subjektívne súvislosti, nemôže byť súčasťou takéhoto pokračovacieho trestného\nčinu, ak čiastkový útok bol spáchaný mimo územia SR. Trestná činnosť a skutky uvedené\nv návrhu prokurátora na vzatie do väzby, ktorú mali páchať obvinení krádežou bankomatov\nv Českej republike a v Rakúsku bude posudzovaná a aj je posudzovaná samostatne.\nPo výsluchu obvinených sudkyňa pre prípravné konanie zároveň zistila, že boli\ndodržané ustanovenia o vznesení obvinenia a tiež bola dodržaná lehota, v ktorej treba\npodať návrh na vzatie zadržanej osoby do väzby.\n34\n\nPodľa § 72 ods. 2 Tr. por. vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Pred\nrozhodnutím o vzatí do väzby musí byť obvinený vypočutý.\nPodľa § 71 ods. 1 písm. a/ obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz\nzistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol\nspáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal\nobvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava,\nže ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak\nnemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.\nPodľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak\ndoteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné\nstíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok\nspáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná\nobava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval a ktorým hrozil.\nSudkyňa pre prípravné konanie mala jednoznačne za preukázané s poukazom\nna vyššie uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia, že v danom prípade\nboli splnené formálne a materiálne podmienky väzby u všetkých troch obvinených. Doposiaľ\nzistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli\nspáchané, majú znaky trestných činov a je dôvodná obava, že v prípade ponechania\nobvinených na slobode, títo by mohli ujsť, alebo sa mohli skrývať, aby sa tak vyhli trestnému\nstíhaniu, alebo trestu a tiež, že by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti, o čom\nsvedčia aj doteraz zaznamenané skutočnosti, že nič im nezabránilo pokračovať v krádeži\nbankomatov aj v Rakúskej republike a v Českej republike. Obvinení nemali žiaden legálny\nzdroj príjmov a doposiaľ bolo preukázané, že finančné prostriedky si zabezpečovali trestnou\nčinnosťou. Taktiež neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 80 ods. 1 písm. c/\nTr. por., aby súd dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. nahradil\ndohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným a to s poukazom na osobu\nobvinených a na povahu prejednávaného prípadu.“\n\n35\n\n26. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nvo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná\nlen na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe,\nktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo\naj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby\npre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený\nzákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu\nprávomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových\na právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného\ndôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom\npostupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich\nlistín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto\nzabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).\n27. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n28. Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že z práva nebyť vo väzbe z iného\nako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama\nspojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu tak pri vzatí\ndo väzby, ako aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným\nporušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu\nkonajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť\nvyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru\n(III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov\nobsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP\nvo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45\na Baranowski v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť\n36\n\nsúdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať\nv prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou\n„spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci\nrešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou\nzákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia\npríslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť,\nak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.\n29. Po prieskume uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014\n(a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 52/2014\nz 11. mája 2014, na ktorého dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi aj krajský súd, pozn.)\nústavný súd vo všeobecnej rovine svojej argumentácie konštatuje, že z ich odôvodnenia\nvo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)\nTrestného poriadku, pre ktoré aj boli sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode, nevyplýva\nnič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej\núpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej\nprávomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci\ninterpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne\nakceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok\nväzby sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\nNaopak, krajský súd vo svetle záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia okresného súdu adresne a primerane určito (opierajúc sa o závery\nprvostupňového rozhodnutia, pozn.) predostiera svoje skutkové závery odôvodňujúce tak\nútekovú, ako aj preventívnu väzbu, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoru\nústavného súdu sú postačujúcim zdôvodnením potreby väzobného stíhania obidvoch\nsťažovateľov vrátane zohľadnenia hrozby závažnosti obvinenia a s tým súvisiaceho\n37\n\npotencionálneho predpokladu uloženia vysokého trestu ako relevantného faktoru\nodôvodňujúceho nebezpečenstvo úteku alebo pokračovanie v trestnej činnosti, aj keď len\nna určité obdobie, po uplynutí ktorého je významnou podpornou skutočnosťou\npri zdôvodnení pretrvávajúcej väzby. Súčasne však závažnosť obvinenia sama osebe\nnemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2011,\nbody 80 a 81). Samotná judikatúra ESĽP v zásade identifikovala štyri potencionálne dôvody\nväzby sťažovateľa ako prostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní\n(Khodorkovskiy c. Rusko z 31. mája 2011), medzi ktoré zaradila aj nebezpečenstvo úteku\n(Stägmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969) a riziko páchania ďalších trestných činov\n(Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Tieto dôvody boli uplatnené aj v prípade\nobidvoch\n\nsťažovateľov.\n\naj na požiadavku\n\nZároveň\n\ndôvodného\n\nústavný\n\npodozrenia\n\nsúd\n\npri\n\n(„reasonable\n\nsvojich\n\nzáveroch\n\nsuspicion“)\n\nako\n\nprihliadol\nmateriálnu\n\npodmienku uvalenia väzby, ktorá nachádza svoje zvýraznenie v prípade závažnej trestnej\nčinnosti osobitne s organizovaným/zločineckým prvkom, keďže v takýchto prípadoch\nzväčša vystupuje množstvo obvinených a potreba zadováženia rozsiahlych dôkazov\nz množstva\n\nzdrojov\n\na posúdenia\n\nskutkových\n\nokolností\n\na miery\n\npredpokladanej\n\nzodpovednosti každého z nich môže predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie\nsťažovateľov vo väzbe počas obdobia nevyhnutného na ukončenie vyšetrovania\na vypracovanie obžaloby alebo iného rozhodnutia v prípravnom konaní.\nV prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je navyše riziko,\nže zadržiavaná osoba by mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinených\nalebo iným spôsobom mariť konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci\nCelejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).\n30. Aj podľa názoru ústavného súdu „... zbavení svobody stěžovatele nemůže být\nvnímano jako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité důvody pro pokračování\nvazby, ledaže by uváděné důvody byly mimořádně lakonické a bez jakéhokoli odkazu\nna ustanovení zákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov\nproti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti\n38\n\nRusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,\nBobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck\n2012.)“. Inými slovami, krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (v kontexte\naj dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)\ndal\n\nprimeranú\n\nsúdnu\n\nodpoveď\n\n(„adequate\n\njudicial\n\nresponse“;\n\nrozsudok\n\nESĽP\n\nz 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97) na dôvody tak preventívnej,\nako aj útekovej väzby sťažovateľov.\n31. V konkrétnej odpovedi na sťažovateľmi nastolenú polemiku vyjadrenú v názore,\npodľa ktorého „... obmedzeniu osobnej slobody predchádzala viac ako 38 mesačná väzba\nza v podstate obdobnú trestnú činnosť, ktorá sa odlišuje skutočne len v mieste spáchania...“,\nústavný súd konštatuje, že mnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významné\nprocesnoprávne\n\na hmotnoprávne\n\ndôsledky.\n\nZ procesnoprávnych\n\ndôsledkov\n\nje\n\nto\n\npredovšetkým zásada vyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého\no všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých\ntrestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť\nukončeniu veci v primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože\npodľa ustanovenia § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných\ndôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému\nz obvinených vylúčiť zo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnej\nčinnosti toho istého páchateľa je predovšetkým jej postih uložením úhrnného\nalebo súhrnného\n\ntrestu,\n\nktorý\n\nprichádza\n\ndo\n\núvahy\n\nza\n\npodmienok\n\nuvedených\n\nv hmotnoprávnom predpise, a to Trestnom zákone, v závislosti od toho, či sa o zbiehajúcich\ntrestných činoch rozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch\nsamostatných trestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné\nkonanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená\nvo väzbe do uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je\nvzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.\n\n39\n\n32. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje,\nak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových\nútokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa\nspája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj\nsubjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin, to\nneplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.\n33. Z citovaného ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného poriadku okrem iného\nvyplýva, že posudzovať jednotlivé čiastkové útoky, ktorých sa sťažovatelia dopustili, a ktoré\nspája objektívna súvislosť (spojitosť čiastkových útokov v čase, spôsobe ich spáchania a tom\nistom predmete útoku, ktorým boli v danom prípade bankomaty peňažných ústavov), ako aj\nsubjektívna súvislosť (jednotiaci zámer páchateľov spáchať práve tento trestný čin, teda\nkrádeže bankomatov peňažných ústavov), je možné z pohľadu de lege lata vtedy, ak sa ich\ndopustili na území Slovenskej republiky. Pokiaľ páchatelia páchali rovnakú trestnú činnosť\naj v zahraničí (na území Rakúskej republiky a Českej republiky), tak potom názor, podľa\nktorého v takomto prípade nie je možné posudzovať páchanie trestnej činnosti sťažovateľov\nako jeden pokračujúci trestný čin krádeže, ale ako samostatný skutok, ktorý je trestným\nčinom a ktorý bol spáchaný viacerými čiastkovými útokmi, ktoré spája objektívna\na subjektívna súvislosť, nie je bez ďalšieho ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený.\nTomuto výkladu § 122 ods. 10 Trestného poriadku zodpovedal aj postup orgánov činných v\ntrestnom konaní, ktoré samostatnými rozhodnutiami vydanými podľa § 206 Trestného\nporiadku v prípravnom konaní vzniesli obvinenie sťažovateľom, resp. aj sťažovateľom,\npričom k tomu tak došlo aj v rôznom časovom období, teda s odstupom necelých dvoch\nrokov (pozri body 34 a 35). Obidve trestné veci sťažovateľov boli od svojho počiatku\nvedené ako samostatné a v súčasnom období sa nachádzajú aj v rôznom štádiu trestného\nkonania. Kým trestná činnosť sťažovateľov kvalifikovaná ako pokračovací trestný čin\nkrádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona spáchaného\nviacerými čiastkovými útokmi na území Slovenskej republiky je v súčasnom období\nprerokúvaná v konaní pred Okresným súdom Bratislava I, teda sa nachádza v štádiu konania\n40\n\npred súdom, tak trestná činnosť sťažovateľov kvalifikovaná taktiež ako pokračujúci trestný\nčin (resp. obzvlášť závažný zločin) krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) a 5\npísm. a) Trestného zákona spáchaného viacerými čiastkovými útokmi na území Rakúskej\nrepubliky a Českej republiky sa v súčasnom období nachádza v štádiu prípravného konania,\nčo zainteresované orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili tak, že túto vec nespojili na\nspoločné konanie. Navyše, samotná zákonná dikcia § 18 Trestného zákona výslovne kladie\nako podmienku spoločného konania skutočnosť, že vedenie spoločného konania nebude\nbrániť ukončeniu veci v primeranej lehote, resp. podmienkou vylúčenia veci na samostatné\nkonanie podľa § 21 Trestného poriadku je rýchlosť konania.\n34. Ústavný súd si je vedomý zložitosti sťažovateľmi nastoleného problému, ktorý je\npotrebné vnímať aj v kontexte stavu a výsledku trestných konaní, na dosiahnutie účelu\nktorých boli sťažovatelia vzatí do väzby. V prípade sťažovateľov nejde o situáciu, keď by\núčelovo ad hoc alebo iným podobným spôsobom boli sťažovatelia trestne stíhaní v rôznych\nsamostatne vedených trestných konaniach, teda že by boli opätovne brávaní do väzby\ns cieľom úmyselného predlžovania ich obmedzenia na osobnej slobode plynutím väzby\npre každé trestné konanie samostatne. Inými slovami, sťažovateľmi nastolené požiadavky\nvedeného spoločného konania o ich trestnej činnosti (s poukazom na dostatočne dlhú dobu\nich väzobného stíhania, počas ktorej mali orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy\ndostatočne dlhý čas na prejednanie a rozhodnutie ich vecí) považuje ústavný súd\nza nenáležité okolnostiam ich trestného stíhania, vychádzajúc pritom z platného právneho\nstavu – najmä § 122 ods. 10 Trestného zákona, v zmysle ktorého nie je možné posudzovať\ntrestnú činnosť páchanú sťažovateľmi mimo územia Slovenskej republiky ako jeden\npokračujúci trestný čin spáchaný viacerými skutkami mnohonásobne sa opakujúcimi.\n\n35. Na základe všetkých uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k uzneseniu\nkrajského súdu sp. zn. 6 Tpo 27/2014 z 15. mája 2014 ústavný súd sťažnosť sťažovateľov\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n41\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími\nnávrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie rozhodnutí okresného súdu\na krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva\nalebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. februára 2015\n\n42", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-úteková", "návrh-zjavne neopodstatnený", "väzba-dĺžka väzby", "príčinná súvislosť", "väzba-vzatie do väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 480, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c6105df-de89-481a-b436-7669fb034459"}, {"guid": "ussr:6420f4ee-3272-4ba3-aa87-557c5a6af335", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/02 z 7. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-07", "citacie_n": 391, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6420f4ee-3272-4ba3-aa87-557c5a6af335"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/00 z 8. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-08", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed3fb98-2a69-4bd2-b423-4c1162f1a96e"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "674e21dc-4caf-449f-aca6-70abe9d5eb0f:6cf7524e-dfb4-4018-ada6-d6af3e679429", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3114010608.1", "spisova_znacka": "3Tos/51/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3Tos/51/2014 z 24. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-07-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3114010608.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3a3867ec-2304-48b0-8b1d-b22b6c0e9b44", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.259.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 259/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.259.2019.1"}, {"guid": "fac99f7d-e048-4ebf-9de5-265c03668668:d74237de-614f-4b52-aafb-4bcf7569ee4a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5121210723.3", "spisova_znacka": "7Co/72/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/72/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5121210723.3"}]}