{"guid": "ussr:1f258b15-0d2b-4c4b-af11-59840925305e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.222.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 222/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 222/2015 z 15. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 222/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.222.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1f258b15-0d2b-4c4b-af11-59840925305e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.222.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.222.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.222.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 222/2015­28\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava\n\nOrosza\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska\nkancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára\n2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 15/2012\nz 27. februára 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:\n„Právo sťažovateľa\n\n­ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené\nv článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n­ na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46\nods. 1 Ústavy SR,\n­ na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku\n46 ods. 2 Ústavy SR\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa\n27. 2. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nAko vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca\núčastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)\npod sp. zn. 7 S 26/2011, v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky (ďalej\n\nlen\n\n„žalovaný“)\n\ndomáhal\n\npreskúmania\n\na\n\nzrušenia\n\nrozhodnutia\n\nč. I/223/20205­126057/2010/991545­r z 13. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté\nrozhodnutie žalovaného“). Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie\nsťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“)\nč. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006 vydanému podľa § 44 ods. 4 zákona\nSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe\ndaní“), ktorým bol sťažovateľovi ako daňovému subjektu postupom podľa § 29 ods. 6\nzákona o správe daní určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január\n2002 v sume 1 969,29 € (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“).\n\n2\n\nSťažovateľ v žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného\ndoručenej krajskému súdu 28. februára 2011 poukázal na to, že skorší platobný výmer\nsprávcu dane na predpis rozdielu dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume\n1 926,29 € č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006 napadol odvolaním, o ktorom\nrozhodol žalovaný rozhodnutím č. I/223/12657­77383/2007/992517­r z 12. októbra 2007\ntak, že jeho odvolanie zamietol, avšak po tom, čo krajský súd rozsudkom\nč. k. 7 S 109/2007­119 z 2. septembra 2009 jeho žalobu zamietol, najvyšší súd rozsudkom\nsp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie\nžalovaného č. I/223/12657­77383/2007/992517­r z 12. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku vyslovil, že postupom riaditeľa správcu\ndane pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona\no správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov\nsprávcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal správca dane, avšak\nv skutočnosti daňovú kontrolu vykonali zamestnanci iného daňového úradu, hoci\nzamestnanci správcu dane neboli z daňového konania vylúčení. Takýto postup bol v rozpore\ns § 3 a § 24 zákona o správe daní. Sťažovateľ zdôraznil, že správne orgány sú viazané\nprávnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku), avšak pri vydávaní\nnapadnutého rozhodnutia sa žalovaný týmto názorom neriadil. Ďalej sťažovateľ v žalobe\nuviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého napriek tomu, že kontrolná\nskupina komunikovala so sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní\nvo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti nevykonávala u sťažovateľa takú činnosť, ktorú\nby bolo možné označiť za vykonanie daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa sa\nžalovaný týmito tvrdeniami snaží vyhnúť následkom nezákonne vykonávanej daňovej\nkontroly. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61\nz 10. decembra 2009, v zmysle ktorého ak účastník daňovej kontroly spochybnil nezaujatosť\nvšetkých zamestnancov správcu dane, nemal správca dane na výber ako ďalej postupovať –\nbol povinný postupovať v zmysle zákona o správe daní, o námietke rozhodnúť, a nie tento\nzákonom predpísaný postup obísť tým, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sa všetci\nzamestnanci správcu dane fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného\norgánu podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu, a to bez zmeny miestnej príslušnosti.\n3\n\nTýmto nálezom ústavného súdu bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.\n3 SžoKS 43/2006 z 27. septembra 2006 vydaný v konaní o žalobe sťažovateľa (v inej veci) a\nvec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd o žalobe sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia žalovaného\nč. I/223/20205­126057/2010/991545­r\n\nz\n\n13.\n\ndecembra\n\n2010\n\nrozhodol\n\nrozsudkom\n\nč. k. 7 S 26/2011­76 z 28. decembra 2011 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného\nč. I/223/20205­126057/2010/991545­r z 13. decembra 2010, ako aj platobný výmer\nDaňového úradu Košice V č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006, vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Ako vyplýva\nz odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, za rozhodujúcu námietku sťažovateľa považoval\nnámietku týkajúcu sa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009,\npretože z tohto nálezu je zrejmé, že v konaní došlo k porušeniu práva daňového subjektu na\ninú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnej\npríslušnosti konajúceho správcu dane, keď daňovú kontrolu u sťažovateľa vykonávali\nzamestnanci daňovej správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmene\nmiestnej príslušnosti z dôvodov a postupom uvedených v zákone. V zmysle záverov tohto\nnálezu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 118/2009 z 26. októbra 2009 (tu mal\nkrajský súd zrejme na mysli rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla\n2010, pozn.) daňová kontrola u sťažovateľa bola začatá, ale neukončená, vykonávaná\nzamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane (Daňového úradu Prešov I),\nbola realizovaná v rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní. Predmetná daňová kontrola sa\nfakticky hodnotí ako nezákonná (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Krajský súd preto dospel\nk záveru, že s prihliadnutím najmä na citovaný nález ústavného súdu nebolo inej možnosti,\nnež rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 26/2011­76 z 28. decembra 2011 podal\nodvolanie žalovaný a s poukazom na to, že krajský súd vec po právnej i skutkovej stránke\nposúdil nesprávne, navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobu\n4\n\nsťažovateľa zamietnuť. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sťažovateľ neumožnil vykonanie\ndaňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2000, február –\ndecember 2001 a január 2002, preto bola daň určená za tieto zdaňovacie obdobia na základe\npomôcok. Vykonaním kontroly na základe žiadosti riaditeľa správcu dane boli poverení\nzamestnanci Daňového úradu Prešov I. Pokiaľ krajský súd vychádzal z nálezu ústavného\nsúdu z 10. decembra 2009 a s jeho argumentáciou sa stotožnil, vychádzal z predpokladu, že\nsťažovateľ podal námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane a že daňové\nkontroly boli u sťažovateľa vykonané. Ako však vyplýva z obsahu administratívneho spisu,\nsťažovateľ námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane nepodal. Preto\nnešlo ani o formálne obídenie rozhodovania o zaujatosti zamestnancov správcu dane\nzmenou miestnej príslušnosti, ako to predpokladá názor ústavného súdu. Pokiaľ riaditeľ\nsprávcu dane požiadal žalovaného, aby vykonaním daňových kontrol boli poverení\nzamestnanci organizačne začlenení na iný daňový úrad, takýto postup neoznačil za\nnezákonný ani ústavný súd a ani najvyšší súd. Podľa názoru žalovaného daňová kontrola\nbola začatá, avšak nebola nikdy u sťažovateľa fakticky vykonávaná. Pri začatí daňovej\nkontroly dňom uvedeným v písomnom oznámení o jej začatí navyše konali zamestnanci\nsprávcu dane. Samotný výkon daňovej kontroly vyžaduje súčinnosť daňového subjektu tak,\nako mu je uložená zákonom. Sťažovateľ však potrebnú súčinnosť neposkytol, daňové\ndoklady nepredložil, preto mu daň bola určená podľa pomôcok. Ak nebola daňová kontrola\nfakticky vykonávaná vôbec, nemohli ju vykonať ani zamestnanci nepríslušného daňového\núradu a nemohla byť vykonaná ani nezákonne. Žalovaný poukázal i na to, že daňová\nkontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku, ktorý nie je procesom\nmeritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. O daňovej povinnosti\nsa rozhoduje vo vyrubovacom konaní (t. j. v daňovom konaní) vydaním platobného výmeru.\nNajvyšší súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 15/2012\nz 27. februára 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 26/2011­76 z 28. decembra\n2011 zmenil a žalobu zamietol.\n\n5\n\nSťažovateľ v sťažnosti na porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 najprv\npoukázal na skoršie rozhodnutia vydané žalovaným, krajským súdom, najvyšším súdom\n(najmä rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007) a ústavným súdom (najmä nález\nsp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009) týkajúce sa kontroly dane z pridanej hodnoty\nu sťažovateľa a následne vydaných platobných výmerov, odcitoval dotknuté zákonné\nustanovenia zákona o správe daní (§ 1 ods. 1, § 15 a § 25a), zákona č. 289/1995 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení do 31. decembra 2001 (§ 2, § 4) a porušenie svojich označených\nzákladných práv odôvodnil tým, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012\nz 27. februára 2013 je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a svojvoľný. Sťažovateľ\npoukázal na to, že žalovaný bol viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 (tento rozsudok vychádzal\nzo záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 vo vzťahu\nk výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne príslušného daňového úradu\na rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007 zaoberajúceho sa\nlehotou, v ktorej je správca dane povinný daňovú kontrolu vykonať). Napriek tomu najvyšší\nsúd v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 bez toho, aby boli zmenené\nskutkové okolnosti veci, dospel k opačnému právnemu záveru, názor vyslovený ústavným\nsúdom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 označil za ojedinelé vybočenie z ustálenej\njudikatúry ústavného súdu a názor vyslovený v skoršom rozsudku najvyššieho súdu\n(v rovnakej veci) poprel svojím rozsudkom s odkazom na vyvíjajúcu sa judikatúru\nnajvyššieho súdu. Hoci sťažovateľ nespochybňuje záver, podľa ktorého právny názor\nvyslovený v náleze ústavného súdu vydanom v konaní o individuálnej sťažnosti je záväzný\niba pre dané individuálne konanie, ktoré rozhodovaniu ústavného súdu predchádzalo, jeho\nnerešpektovanie v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 je\nprejavom svojvôle, pretože tento nález bol vydaný vo vzťahu k rovnakej kontrole, aká bola\ni základom prerokúvanej veci najvyšším súdom; najvyššiemu súdu nepatrí hodnotiť právne\nnázory ústavného súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára\n2013 je za tejto situácie nepredvídateľným rozhodnutím porušujúcim legitímne očakávania\nsťažovateľa a je v rozpore s požiadavkou právnej istoty. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že rozsudok\n6\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 nie je dostatočne odôvodnený, je\nto tak z dôvodu, že sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou najmä v jeho\nžalobe (ktorá vyvracia argumentáciu žalovaného v odvolaní). Ďalej sťažovateľ poukázal na\nto, že najvyšší súd sa nevysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného a\nnesprávne zaujal stanovisko, že žalovanému neprislúcha v odvolacom konaní proti\nplatobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok podrobnejšie preverovať zákonnosť\npriebehu daňovej kontroly, existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým\nzamestnancom\n\nsprávcu\n\ndane\n\na\n\nvysporiadavať\n\nsa\n\ns\n\nnámietkami\n\nžalobcu\n\nproti\n\npostupu zamestnanca správcu dane. Nesprávnosť tohto názoru vyplýva aj z toho, že\nje v rozpore so skoršou judikatúrou najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. M­Sž doV 1/10). Zákonným predpokladom na určenie dane podľa pomôcok je to, že\ndaňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, pričom takýto dôsledok je možný\nlen v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonná. Pokiaľ najvyšší súd poukázal\nv odôvodnení svojho rozhodnutia na uznesenia ústavného súdu, ktorými boli v iných\nsúvisiacich veciach sťažnosti sťažovateľa odmietnuté, ide o prípady, keď sa ústavný súd\nvecou meritórne nezaoberal. Najvyšší súd tak vydaním rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012\nz 27. februára 2013 neposkytol sťažovateľovi ochranu v zmysle piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, nenapravil pochybenie žalovaného, a tým\nporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n7\n\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu\nvyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012\nz 27. februára 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho\nzákladných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj\nochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti\nrozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno\npovažovať za právo na úspech v takomto konaní.\n8\n\nPodmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46\nods. 4 ústavy).\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len\nv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy).\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad\na používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom\nrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSúčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tie\nčasti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd\n\n9\n\ns týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší\nsúd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.\nNajvyšší súd okrem iného v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012\nz 27. februára 2013 uviedol:\n«Najvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky...\n\npreskúmajúc\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nprvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania,\nktorým žalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenia podmienok\nna určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom\nkrajského súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého\nrozsudku.\nZ obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre\nodvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti\nžalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny\nnázor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008\nz 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie\npredmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.\nŽalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí\nporušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní\na poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej\npovinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2002, čo v konečnom dôsledku\nspôsobilo nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie\npredmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že po uplynutí\nzákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane\nposkytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.\nNaopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru\nobsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08­61\nz 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený\nprávny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu\nnespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom\n10\n\nkonaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom\nmiestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.\nNa margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší\nsúd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. k. II. ÚS 159/2011­19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010\nako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil\nrozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132­\n40962/2005/991545­r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie\na rozhodnutie.\n\nZrušeným\n\nrozhodnutím\n\nžalovaný\n\nnevyhovel\n\nnámietke\n\nžalobcu\n\nzo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa\nDaňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nobsiahnutý\n\nv\n\npreskúmavanom\n\nrozsudku\n\nsp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz\npriamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane – daňového úradu Košice V\npodanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom\nkonaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní\na zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti\npodľa zákona o správe daní a poplatkov a to v čase predchádzajúcom povereniu\nzamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.\nAk sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov\nsťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa)\nnebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu\nmiestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.\nAj v prípade, ak sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom\nDaňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu\npodľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto\ndelegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej\n11\n\nformálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve\nzo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z.\no daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou\nosobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto\nplnou\n\nprávnou\n\nsubjektivitou\n\nnedisponujú,\n\npotom\n\nje\n\nlogické,\n\nže\n\nv\n\noblasti\n\nštátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len\nDaňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú\nsvoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet\nriaditeľa Daňového úradu Košice využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej\nslužbe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa\nDaňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola\ndelegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.\nV ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu\nproti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V\nv rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom\npre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania, resp. voči akým\núkonom správcu dane boli námietky podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa\ns otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly\nzamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového\nvýchodiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona\no správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov\nsprávcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový\núrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu,\nhoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd\npovažuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra v2006 vychádzal o. i.\nzo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo\npred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie\nje daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie\ndaňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa\nrozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu – § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992\n12\n\nZb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne,\nna základe spisového materiálu zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu\na príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ\nPrešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah\nnámietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom\ndaňovej kontroly.“\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku\nsp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych\norgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky\nvo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011­19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak\nvyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce\núčel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.\nVyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu\nk zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverovaní\ndaňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy\nzaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane,\na to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne\nnadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti\nbol ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k II. ÚS 292/08­14\nzo 4. septembra 2008, č. k. I. ÚS 192/08­27 zo 4. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08­24\nz 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010­28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011­19\nz 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej\nsvojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.\nV súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil\nnamietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne\nSlovenskej republiky a na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nSlovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nV tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu možno\npovažovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu\n\n13\n\nč. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej\njudikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nV predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového\nrozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/128/2009 z 8. apríla\n2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 7 S 109/2007­119 z 2. septembra 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie\nžalovaného č. I/223/12657­77383/2007/992517­r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný\nzamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu\nKošice V č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený\nrozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2002. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd\nSlovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý\nv náleze č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 okrem iného uviedol, že o námietke\nzaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe\ndaní a poplatkov, pričom tento postup nie je možné obísť spôsobom, že bez rozhodnutia\no námietke zaujatosti sa dotknutí zamestnanci fakticky vylúčia a nahradia sa\nzamestnancami iného orgánu podriadeného tomu istému orgánu verejnej správy. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky konštatoval, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného\npostupovať v súlade s právnymi východiskami ustálenými ústavným súdom.\nAko vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia\na z obsahu vyjadrenia žalovania k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom\nz ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov dostatočne vysporiadal\ns otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa\n§ 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.\nAvšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane\npodľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej\ndaňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým\nzamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti\npostupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase\nna základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku\nNajvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná\n14\n\nsťažnosť proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola odmietnutá\nuznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011­19 z 13. apríla 2011).\nV súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/9/20007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej\nlehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že\nnajvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona\no správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu\na právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.\nZ argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho\nsúdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie\nneúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu\nhodnotenia úrovne spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia\nžalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný\npredkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.\nAvšak v kontexte:\n­ so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou\nz ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,\n­ s povinnosťami kontrolovaného subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi\nz ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona\n­ ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29\nods. 8 citovaného zákona,\nnemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to\npredovšetkým s prihliadnutím na osobitné okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne\nsúčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako aj s prihliadnutím na následne sa\nvyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu\nrozhodnutí žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti\nprvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie\nobdobia júl, apríl, august, má 2001 a december 2000.\nPodľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenie DPH odvolací\nsúd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n15\n\n3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf 1/2009 a 3 Sžf 2/2009 oba z 29. januára\n2009, sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,\nv ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty\npodľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy\ndaňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú\nsúčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona\no správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento\nmôže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom\nustanovenej lehoty.\nNajvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred\nurčením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy\npreukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého\ndaňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.\nOdvolací súd pre úplnosť uvádza, že zo znalosti predchádzajúcich súdnych konaní\nvedených na tunajšom súde o početných žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného\nv súvislosti s konaniami vo veciach preverovania daňových povinností žalobcu na DPH,\nodvolaciemu súdu sú známe dve hlavné argumentačné línie žalobcu ohľadne jeho\nregistračnej povinnosti ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho\ndaňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty.\nOkrem namietania nezákonne zostavenej kontrolnej skupiny, prvou zásadnou\nargumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým\nsubjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sž­o­KS/79/2005 a sp. zn. 4 Sž­o­KS/86/2005 vyslovil\nzáver, že činnosť súdneho exekútora nie je oslobodená od platenia DPH. Tento záver\nvychádza z uznesenia Európskeho súdneho dvora č. C­456/07 z 21. mája 2008, ktorým\nSúdny dvor odpovedal na otázky položené mu v rámci prejudiciálneho konania na návrh\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky súvisiaci so súdnym prieskumom zákonnosti\nrozhodnutia Daňového úradu Košice V vo veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho\nregistrácie ako platiteľa DPH. Uvedeným uznesením Súdneho dvora bolo jednoznačne\n16\n\nustálené, že na činnosť vykonávanú jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, sa\nnevzťahuje oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.\nV nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby\npodľa zákona o DPH možno konštatovať zákonnosť postupu slovenských daňových orgánov,\nkeď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona\no správe daní a poplatkov zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti\nrozhodujúce pre správne určenie DPH alebo vznik predmetnej daňovej povinnosti žalobcu,\npričom prípadne procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť\npostupu zisťovania predmetnej daňovej povinnosti. S prihliadnutím na prvotnú\nargumentáciu žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa\nponúka indícia úmyslu žalobcu, obzvlášť vo svetle žalobcom podávaných početných\ni bezdôvodných procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na\nDPH, a síce, dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie\npredmetnej dane.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok\nkrajského súdu postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 druhej vety OSP a § 220 OSP\na žalobu ako nedôvodnú zamietol.»\nÚstavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa\nnámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ\nv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už\nústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka\nna spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).\nÚstavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,\nza zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide\n17\n\no rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom\nprávne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných\nmyšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať\n(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).\nNajvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s tvrdeniami\nsťažovateľa o právnom význame (nedostatkov) postupu pri kreovaní kontrolnej skupiny\na jeho vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj o právnom\nvýzname trvania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, po ktorej sťažovateľ\n(podľa jeho názoru) nemal povinnosť poskytovať správcovi dane súčinnosť.\nÚstavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu (podporenými poukazom\nna rozhodovaciu prax), v zmysle ktorých na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty\npodľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy\ndaňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú\nsúčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona\no správe daní a poplatkov, ako aj s názorom, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby pred\nurčením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy\npreukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého\ndaňového konania. Rovnako tak ústavný súd nepovažuje za ústavne nekonformné\nvyslovenie záveru najvyšším súdom o rozsahu preverovacích povinností žalovaného\nv odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok\n(sp. zn. II. ÚS 159/2011).\nPokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa neriadil nálezom ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009, aj sám sťažovateľ uznáva, že týmto nálezom\nústavného súdu nebol najvyšší súd v tejto viazaný. Ak najvyšší súd sám formuloval svoje\nprávne závery odlišné od (niektorých) záverov (už prv) vyslovených súdmi (na ktoré\npoukazoval sťažovateľ), tieto svoje závery najvyšší súd dostatočne objasnil a uviedol,\n18\n\nz akých dôvodov a akým postupom k nim dospel (aj s poukazom na konkrétnu\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu s označením jednotlivých rozhodnutí\na poukazom na ich vzájomnú previazanosť). Osobitne sa takto najvyšší súd v rozsudku\nsp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 zaoberal i obsahom skoršieho rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 a argumentačne sa s ním\nvysporiadal. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozhodnutím najvyššieho\nsúdu rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu princípu\nprávnej istoty.\nPokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009, je\npotrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešených\ntýmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa\nsmerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,\nsp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla\n2011) vyslovil, že „podľa názoru ústavného súdu... postup najvyššieho súdu pri\nodôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne\nneodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\nústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,\na preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS\n137/2010­28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. II. ÚS 159/2011­19 z 13. apríla 2011). K\nobdobným\n\nzáverom\n\ndospel\n\nústavný\n\nsúd\n\nostatne\n\naj\n\nv\n\nskorších\n\nuzneseniach\n\nč. k. II. ÚS 292/08­14 zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu\nvo veci sp. zn. 3 Sžf 9/2008), č. k. I. ÚS 192/08­27 zo 4. júna 2008 (vo vzťahu\nk rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž­o KS 166/2006), č. k. III. ÚS 386/08­24\nz 25. novembra\n\n2008\n\n(vo\n\nvzťahu\n\nk\n\nrozhodnutiu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. 3 SžoKS 166/2006), ale aj v rozhodnutí č. k. II. ÚS 383/2014­17 z 9. júla 2014\n(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014),\nna ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.\n19\n\nV rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 383/2014­17 z 9. júla 2014 poukázal\nústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61\nz 10. decembra 2009 bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup\npredpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť\nnajprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza\ndo úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci\nkonal najvyšší súd, ktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudku\nsp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv\nzo skutkového hľadiska bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých\nzamestnancov daňového úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno\naplikovať záväzný právny názor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho\npriebehu konania po vrátení veci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietku\nzaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového\nstavu nemožno preto z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009\nvyvodiť sťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru,\nže v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámci\nsprávneho konania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to\ntvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,\nže o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez\ntakéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Preto\nani\n\nnebolo\n\nmožné\n\naplikovať\n\nna\n\nvec\n\nprávne\n\nzávery\n\nnálezu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nč. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009.\nOd\n\nzáverov\n\nvyslovených\n\nv\n\ntýchto\n\nrozhodnutiach\n\n(najmä\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. II. ÚS 383/2014) sa nemá dôvod ústavný súd odchýliť ani v aktuálne posudzovanej\nveci sťažovateľa.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym\nnázorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\n20\n\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd\nnie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.\nIngerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú\n„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor\nnajvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,\nresp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\nústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nÚstavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistil\nžiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyšším\nsúdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho\nzákladného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.\nPorušenie tohto základného práva sťažovateľ videl najmä v tom, že daňové kontroly uňho\nnevykonávali zamestnanci daňovej správy zaradení na Daňovom úrade Košice V, ale\nzamestnanci organizačne zaradení na inom, miestne nepríslušnom daňovom úrade.\nNa základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vyslovenia\nporušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovením porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanej\nsťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu\nochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadné\nkonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy.\n21\n\nVychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení\nvyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený\nprávny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy),\nústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2\nústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo\nveci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\norgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy\npreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totiž\nnemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2\nústavy.\nÚstavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti\nuviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade\nvyvodzovať\n\nvecnú\n\nsúvislosť\n\nmedzi\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nPretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,\nústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom\nprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. apríla 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "daň-daňová kontrola", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a37db88e-4792-4484-aaae-4d5560b7e2be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a37db88e-4792-4484-aaae-4d5560b7e2be"}, {"guid": "ussr:509108d9-f8b5-4030-8d38-5b434c4d6fe6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:509108d9-f8b5-4030-8d38-5b434c4d6fe6"}, {"guid": "ussr:ea0a9cfe-d73b-47ec-bb0d-030e5ed63733", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2010 z 24. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-24", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea0a9cfe-d73b-47ec-bb0d-030e5ed63733"}, {"guid": "ussr:b5579c47-4830-4d7f-bbb5-264dcf29608c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 118/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5579c47-4830-4d7f-bbb5-264dcf29608c"}, {"guid": "ussr:f0989a0a-480b-48ef-8e89-679f8ba6b913", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 386/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 386/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0989a0a-480b-48ef-8e89-679f8ba6b913"}, {"guid": "ussr:2cc1d3fe-0c68-440d-b4e4-be524700a3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 292/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 292/08 z 4. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-04", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cc1d3fe-0c68-440d-b4e4-be524700a3e4"}, {"guid": "ussr:e7460e30-c3e6-4009-998a-1b36bafd3b83", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 192/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/08 z 4. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-04", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7460e30-c3e6-4009-998a-1b36bafd3b83"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}], "citovane_v": []}