{"guid": "ussr:091c8d59-7c95-452c-ad52-9e7e50407fdc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.223.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 223/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 223/2015 z 15. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 223/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.223.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/091c8d59-7c95-452c-ad52-9e7e50407fdc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.223.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.223.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.223.2015.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 223/2015­15\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa\nMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska\nkancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra\n2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 81/2012\nzo 17. decembra 2013, ktorou žiadal vydať tento nález:\n„Právo sťažovateľa\n\n­ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené\nv článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n­ práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n­ na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku\n46 ods. 2 Ústavy SR\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/81/2012 zo dňa\n17. 12. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Sžf/81/2012 zo dňa 17. 12. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nAko vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca\núčastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 1 S 96/2011,\nv ktorom sa proti Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len žalovaný“) domáhal\npreskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MF/10117/2011­71 zo 7. marca 2011\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) v spojení s rozhodnutím Daňového\nriaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/223/12626­\n126491/2010/992517­r z 13. decembra 2010. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil\nrozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12626­126491/2010/992517­r z 13. decembra\n2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu\n,\n\n,\n\n,\n, o povolenie obnovy\n\nkonania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/3970­\n77380/2007/991545­r z 12. októbra 2007. Daňové riaditeľstvo týmto rozhodnutím zamietlo\nodvolanie daňového subjektu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V (ďalej\nlen „správca dane“) č. 709/230/36927/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol daňovému\n\n2\n\nsubjektu určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume\n2 480,71 € (ďalej len „platobný výmer“).\nSťažovateľ svoj návrh na obnovu konania (doručený 27. mája 2010 daňovému\nriaditeľstvu) odôvodnil tým, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré mohli mať\npodstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa uplatniť v pôvodnom konaní v zmysle § 51\nods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon o správe\ndaní a poplatkov“), pričom týmito novými skutočnosťami a dôkazmi je nález ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009. Z tohto nálezu totiž vyplýva, že\nzamestnanci správcu dane nemohli ani v právoplatne skončenom daňovom konaní\nnapadnutom návrhom na povolenie jeho obnovy rozhodovať, pretože tomu bránilo\nustanovenie § 24 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, keďže riaditeľ správcu dane\nnerozhodol o námietke zaujatosti rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní\na poplatkov, v dôsledku čoho bola daň vyrubená nezákonne. Tieto skutočnosti a dôkazy\nexistovali už v čase vydania platobného výmeru a sú takej kvality, že ak by boli\nrešpektované už v pôvodnom daňovom konaní, viedli by k zmene platobného výmeru,\nresp. jeho nevydaniu. Druhým dôvodom na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b)\nzákona o správe daní a poplatkov je, že rozhodnutie v pôvodnom konaní bolo vydané na\nzáklade dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, čo je zrejmé z toho, že daňové kontroly\nneboli vykonané v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, vykonali ich miestne\nnepríslušní zamestnanci Daňového úradu Prešov I len na základe neoprávneného poverenia\nvydaného riaditeľom správcu dane. Dodržanie subjektívnej lehoty na podanie návrhu\nna obnovu pôvodného daňového konania odôvodnil sťažovateľ tým, že nález ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 mu bol doručený 5. marca 2010,\na dodržanie objektívnej lehoty poukazom na to, že pôvodné konanie bolo právoplatne\nskončené 2. novembra 2007.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 1 S 96/2011­96 z 13. septembra 2012 žalobe sťažovateľa\nvyhovel, rozhodnutie žalovaného č. MF/10117/2011­71 zo 7. marca 2011 v spojení s\nrozhodnutím daňového riaditeľstva č. I/223/12626­126491/2010/992517­r z 13. decembra\n3\n\n2010 zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trov\nkonania sťažovateľovi.\nKrajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že napadnuté rozhodnutie\nneobstojí, pretože, tak ako to uviedol sťažovateľ v žalobe, o ktorej krajský súd rozhodoval,\ndôvod pre povolenie obnovy konania (podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov)\nje daný, pretože nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 je\nrozhodnutím, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní,\nobnovy ktorého sa sťažoval domáhal. Ďalej krajský súd zdôraznil, že z tohto nálezu vyplýva\nnezákonnosť daňovej kontroly a právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 „treba rozhodne rešpektovať a pri\nposúdení návrhu žalobcu na obnovu konania je nutné považovať ho za právne relevantný“.\nNa odvolanie žalovaného najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 81/2012\nzo 17. decembra 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol\na účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak v podstate s odôvodnením,\nže podľa ustanovenia § 51 zákona o správe daní a poplatkov nález ústavného súdu č. k.\nII. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 nemožno považovať za novú skutočnosť zakladajúcu\nzákonný dôvod obnovy konania, pretože dôvodom obnovy konania môže byť iba taká\nskutočnosť, ktorá existovala v čase vydania napadnutého rozhodnutia (rozhodnutie\nžalovaného č. I/223/3970­77380/2007/991545­r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté\nodvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. 709/230/36927/06/ZIM z 3.\nnovembra 2006), a mohla mať (ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť alebo dôkaz)\npriamy dopad a podstatný vplyv na rozhodnutie. Najvyšší súd poukázal i na to, že ústavný\nsúd v iných rozhodnutiach (vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08, III. ÚS 386/08, II. ÚS 137/2010\nči II. ÚS 159/2011) dospel k záveru, že ústavne akceptovateľným je naopak záver, podľa\nktorého správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní\na poplatkov.\n\n4\n\nSťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra 2013\nsťažovateľ odôvodnil troma dôvodmi:\n«Sťažovateľ je presvedčený, že... Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku...\nustanovenie § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia\nžalovaného... vyložil spôsobom krajne arbitrárnym, nezlučiteľným so základnými právami\nsťažovateľa zakotvenými v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR. ... skutočnosť nastala pred\nprávoplatnosťou rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa sťažovateľ domáhal.\nNezákonnosť kontroly totiž existovala v čase vykonávania tejto kontroly a až vedomosť o nej\nnadobudol sťažovateľ z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 118/08. Nezákonnosť\nuvedenej kontroly je zrejmá... z označeného nálezu ústavného súdu...\n... je nepochybné, že v sťažovateľovej veci nezákonnosť daňovej kontroly bola\nskutočnosťou, ktorá nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane\nvýkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené zákonné\npodmienky.\nRovnako je nesporné, že sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel po tom\n(5. 3. 2010), keď mu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej\nzástupkyne. Za týchto okolností sťažovateľ nepovažuje za zrozumiteľný a v súlade\ns požiadavkou spravodlivého súdneho konania a s jeho právom domáhať svojho práva\nna preskúmame zákonnosti organu verejnej správy, taký názor najvyššieho súdu, ktorý\naplikujúc na uvedený skutkový stav ustanovenia § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dospel\nk záveru o nenaplnení zákonných podmienok na povolenie obnovy konania.\nRovnako názor najvyššieho súdu o tom, že predmetný nález ústavného súdu rieši\nporovnateľný právny prípad v inom konaní je v zásadnom rozpore so skutkovými\nokolnosťami veci. Nález ústavného súdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši\nporovnateľný právny prípad, ale vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR nezákonným zložením kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala\nvydaniu platobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal. Je\nnepochybné, že vo veci sťažovateľa neriešil označený nález ústavného súdu porovnateľný\nprávny prípad, ale riešil vec sťažovateľa – porušenie jeho práv pri výkone daňovej kontroly,\n\n5\n\nktorá predchádzala vydaniu platobných výmerov. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 7Sžo/139/01:\n„Ak je zrejmé, že podkladom na vydanie rozhodnutia o uložení sankcie sú zistenia\nkontroly, ktorá boh vykonaná v rozpore so zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej\nspráve, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“\nBez ohľadu na to, že správca dane založil svoje rozhodnutie (platobný výmer\nna určení dane podľa pomôcok), pre vydaný platobný výmer je nezákonnosť vykonávanej\nkontroly z dôvodu jej nesprávneho zloženia zásadnou skutočnosťou. K určeniu dane podľa\npomôcok mohol správca dane prikročiť až za splnenia podmienok uvedených v ustanovení\n§ 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania platobného výmeru vydaného\nv konaní, ktorého sa sťažovateľ domáha.\nPredpokladom pre určenie dane podľa pomôcok je nesplnenie povinností daňového\nsubjektu pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová kontrola\nnezákonne, nebolo možne pričítať na vrub sťažovateľa nemožnosť určenia dane\ndokazovaním, pri ktorom boli sťažovateľovi v rámci nezákonnej kontroly ukladané\npovinnosti.\nAni tretí z dôvodov uvádzaných najvyšším súdom v napadnutom rozsudku neobstojí.\nZ ustanovenia čl. 124 Ústavy SR vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti.\nZ ustanovenia § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení vyplýva: Ak\nústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie\nkonanie, ten kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je\npovinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný\nprávnym názorom ústavného súdu.\nAj keď na súdenú vec sa nevzťahuje citované ustanovenie zákona o ústavnom súde\nz úzko formalistického hľadiska, nemožno odňať nálezu ústavného súdu účinok spočívajúci\nv tom, že ktorá bola v konkrétnej právnej veci posúdená ústavným súdom z hľadiska jeho\nprávomoci, sú iné orgány konajúce v tej istej veci povinné posúdiť zhodne.\nNakoniec táto povinnosť vyplýva všeobecným súdom aj z ustanovenia § 135 ods. 2\nO. s. p., podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť\n\n6\n\nsám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho\nvychádza.\nSo zreteľom na uvedené neexistuje dôvod a so zreteľom na právomoc a pôsobnosť\nústavného súdu vyplývajúcu z čl. 124 až 140 Ústavy SR, pre ktoré by mali a mohli\nvšeobecné súdy otázku, o ktorej rozhodol ústavný súd (otázky zákonnosti kontroly\nu sťažovateľa) posúdiť inak ako ústavný súd v citovanom náleze.»\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu\nvyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012\n\n7\n\nzo 17. decembra 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj\nochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti\nrozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno\npovažovať za právo na úspech v takomto konaní.\nPodmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46\nods. 4 ústavy).\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len\nv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy).\n\n8\n\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad\na používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom\nrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nSúčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).\nNajvyšší súd okrem iného v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sžf 81/2012\nzo 17. decembra 2013 uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení\ns § 212 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta\nprvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta\nprvá OSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej\npäť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné\na že krajský súd, ak zrušil rozhodnutie žalovaného, vec nesprávne právne posúdil.,\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení\ns § 212 ods. 1 OSP).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa\nzakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,\n9\n\nako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo\ndotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol\nv čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom\nsprávneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu\n(§ 247 ods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,\nu ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa\nkaždá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,\ndovolala súdu ako nezávislého organu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami\nako ten o koho práva v konaní ide.\nPredmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydaného\nMinisterstvom financií Slovenskej republiky dňa 07. marca 2011, ktorým bolo potvrdené\nvyššie označené rozhodnutie býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa\n13. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu (žalobcu)\no povolenie obnovy konania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky\nč. 1/223/3970­77380/2007/991545­r z 12. októbra 2007. Žalobca ako nové skutočnosti\nalebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní\nbez zavinenia účastníka konania uvádza nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nč. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009.\nŽalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí\nporušenie zákona pri obídení ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní pri kreovaní\nkontrolnej skupiny zameranej na preradenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu\nna DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť\nzačatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa\npomôcok. Žalobca poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie\ndaňovej kontroly, nebol povinným zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť\n\n10\n\na predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Žalobca ako\nrozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania považuje\nvyššie označeným nález Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môže\nmať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného v konaní obnovy, ktorého sa domáha.\nNaopak, žalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru\nobsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 118/08­61\nz 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov (v prejednávanej\nveci), z ktorých uvedený právny záver vychádza.\nPodľa § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania\nrozhodnutia, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa\nrozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke\n(§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:\na) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv\nna výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,\nb) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé,\nalebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,\nc) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán\nrozhodol inak.\nPodľa odseku 2 citovaného ustanovenia, žiadosť o obnovu konania sa podáva\nu správcu dane, ktorý vo veci rozhodol v 1. stupni.\nPodľa § 51 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania\nrozhodnutia, v žiadosti obnovu konania musí byť uvedený dôvod žiadosti podľa odseku 1,\ndôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti a dodržanie lehôt podľa odseku 3.\nŽiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne\ndozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť\nzmeškanie (§ 51 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).\nJednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je\nzáväznosť a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Zákon tu má na zreteli nielen\ntakzvanú formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady\n\n11\n\noznačované ako mimoriadne prostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa\ndosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je\nexistencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia.\nSpravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo porušenie takých\nprocesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania.\nObnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je\nodstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci, alebo nedodržaní niektorých\nprocesných podmienok. Inštitút obnovy konania, táto umožňuje prekonať prekážku\nrei iudicate.\nNa to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje\nexistencia aspoň jedného z taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci\nobnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody,\nsprávny orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa\nrozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol\nuplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol\nuplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také\nskutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len\nna tieto okolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania\nje, že nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť\nmusí vždy posúdiť správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.\nZ tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd\nk záveru, že nález ústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní\nnemôže byť novou skutočnosťou zakladajúcou zákonný dôvod obnovy konania, nakoľko\nskutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci\ninak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, ktorou sú existencia tejto\nskutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny\ndopad, ktorý by ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla mať podstatný\nvplyv na rozhodnutie.\nNemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky\nvyslovil právny názor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane\n\n12\n\nnemohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov\n(napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08; sp. zn. III. ÚS 386/08, sp. zn. II. ÚS 137/2010­28,\nči sp. zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného\ndaňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, ako\nzamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní\nu iného správcu dane, po predchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky, ako spoločne nadriadenému orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových\núradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej\nsvojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.\nV tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno\npovažovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu, č. k.\nII. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej\njudikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil\npre nesprávne právne posúdenie veci rozsudok Krajského súdu postupom podľa\nustanovenia § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú\nzamietol.“\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanej\nústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tie\nčasti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd\ns týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší\nsúd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.\nAko vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 81/2012 zo 17. decembra 2013 malo dôjsť ústavne\nnekonformným výkladom § 51 zákona o správe daní a poplatkov, ktorým najvyšší súd\n\n13\n\ndospel k záveru, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009\nnemožno považovať za zákonný dôvod obnovy konania.\nÚstavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že\nnajvyšší\n\nsúd\n\nsa\n\nnámietkami\n\nsťažovateľa\n\nzaoberal\n\nv\n\nrozsahu,\n\nktorý\n\npostačuje\n\nna konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné\nokolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\nI. ÚS 117/05).\nÚstavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu,\nza zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem.\nIde o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom\nprávne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných\nmyšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať\n(m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).\nPokiaľ najvyšší súd dospel k záveru o nenaplnení dôvodov obnovy konania vo veci\nsťažovateľa s poukazom na to, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61\nz 10. decembra 2009 (ktorého vydanie malo byť skutočnosťou zakladajúcou dôvod obnovy\nkonania) bol vydaný až po právoplatnosti rozhodnutia (rozhodnutie žalovaného\nč. I/223/3970­77380/2007/991545­r z 12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolanie\nsťažovateľa proti platobnému výmeru správcu dane č. 709/230/36927/06/ZIM z 3. novembra\n2006) vydaného v daňovom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal, túto časovú\npostupnosť nespochybňuje ani sťažovateľ. Sťažovateľ však tvrdí, že rozhodujúcou je\n14\n\nexistencia nezákonnosti daňovej kontroly, ktorá existovala aj v čase vydania rozhodnutia v\npôvodnom daňovom konaní („nastala poverením zamestnancov miestne nepríslušného\nsprávcu dane výkonom daňovej kontroly u sťažovateľa bez toho, aby nato boli splnené\nzákonné podmienky“), o ktorej sa sťažovateľ (iba) dozvedel (až) „po tom (5. 3. 2010), keď\nmu bol nález ústavného súdu doručený prostredníctvom jeho právnej zástupkyne“.\nPodľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov sa konanie ukončené\nprávoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo\nodvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3), obnoví na žiadosť\núčastníka konania alebo z úradnej moci, ak:\na) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv\nna výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,\nb) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé,\nalebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,\nc) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán\nrozhodol inak.\nZmyslom a účelom inštitútu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona\no správe daní a poplatkov je umožnenie prelomenia účinkov právoplatnosti rozhodnutia\nv prípadoch, ak existovali v čase rozhodovania v pôvodnom konaní skutočnosti a dôkazy,\nktoré sa v konaní nemohli uplatniť bez zavinenia účastníka (a súčasne, ak by boli uplatnené\nmohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia). Podľa názoru ústavného súdu ústavne\nkonformnému výkladu tohto ustanovenia v daňovom konaní zodpovedá taký jeho výklad,\npokiaľ ide „o skutočnosti“ a „dôkazy“, ktorý uvažuje o skutočnostiach a dôkazoch v rovine\nskutkovej, a nie v rovine právneho posúdenia veci. Skutočnosťou alebo dôkazom môže byť\npreto iba právna skutočnosť, nie právne posúdenie (hodnotenie) iných právnych skutočností\n(orgánom štátu). Pokiaľ takto právne posúdil vec aj najvyšší súd, keď v odôvodnení svojho\nrozhodnutia konštatoval, že podmienkou obnovy konania je iba príslušná „skutková\nokolnosť, alebo dôkaz“, jeho výklad nemožno považovať za ústavne neudržateľný.\n\n15\n\nVýklad tohto ustanovenia prezentovaný sťažovateľom nie je akceptovateľný i z toho\ndôvodu, že bez zákonnej opory by umožňoval narušiť systém mimoriadnych opravných\nprostriedkov a neprípustne rozšíriť možnosti prelomenia účinkov právoplatných rozhodnutí,\nktoré dávajú základ právnej istoty i v daňovo právnych vzťahoch.\nPre úplnosť možno uviesť, že na rozdiel od ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona\no správe daní a poplatkov iba ustanovenie § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní\na poplatkov prisudzuje význam z hľadiska podmienok obnovy konania (následnému\nodlišnému) právnemu posúdeniu skutkových okolností veci, avšak robí tak iba v prípade,\nak iný príslušný orgán rozhodol inak o posúdení predbežnej otázky. Zákonnosť daňovej\nkontroly sťažovateľa však nepatrilo predbežne posudzovať inému orgánu než žalovanému,\nresp. správcovi dane (rozhodnutie v pôvodnom konaní nezáviselo od posúdenia predbežnej\notázky iným orgánom). Rovnako tak na vec sťažovateľa nemôže dopadať ani ustanovenie\n§ 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, pretože žiadna zo skutočností\nuvádzaných sťažovateľom nenaznačuje, že by mohlo ísť o vydanie rozhodnutia na základe\ndôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, prípadne že by sa rozhodnutie v pôvodnom\ndaňovom konaní dosiahlo trestným činom.\nAk preto najvyšší súd uzavrel, že dôvody obnovy konania uvedené sťažovateľom\ndané neboli, aplikoval citované ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov ústavne\nkonformným spôsobom.\nPokaľ ide o nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009, je\npotrebné ďalej uviesť, že rozhodovacia prax senátov ústavného súdu v otázkach riešených\ntýmto nálezom sa vyvíjala a následne ustálila. Tak pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa\nsmerujúcej proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009,\nsp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ústavný súd neskôr (24. marca 2010 a 13. apríla\n2011) vyslovil, že „podľa názoru ústavného súdu... postup najvyššieho súdu pri\nodôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne\nneodôvodnený alebo arbitrárny... O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\n16\n\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\nústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,\na preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť“ (uznesenie č. k. II. ÚS\n137/2010­28 z 24. marca 2010, uznesenie č. k. II. ÚS 159/2011­19 z 13. apríla 2011). K\nobdobným záverom dospel ústavný súd ostatne aj v skorších uzneseniach č. k.\nII. ÚS 292/08­14 zo 4. septembra 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 3 Sžf 9/2008), č. k. I. ÚS 192/08­27 zo 4. júna 2008 (vo vzťahu k rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Sž­o KS 166/2006), č. k. III. ÚS 386/08­24\nz 25. novembra\n\n2008\n\n(vo\n\nvzťahu\n\nk\n\nrozhodnutiu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. 3 SžoKS 166/2006), ale aj v rozhodnutí č. k. II. ÚS 383/2014­17 z 9. júla 2014\n(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Sžf 8/2013 z 29. januára 2014),\nna ktoré rozhodovacia prax ústavného súdu kontinuálne nadväzuje.\nV rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 383/2014­17 z 9. júla 2014 poukázal\nústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009\nbol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup predpokladá, že\no námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť najprv rozhodnuté\na len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konal\niný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd,\nktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010\nz 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv zo skutkového hľadiska\nbezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového\núradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právny\nnázor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho priebehu konania po vrátení\nveci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkých\nzamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového stavu nemožno\npreto z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 vyvodiť\nsťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru, že v konečnom\ndôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámci správneho\n17\n\nkonania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie\nsťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým,\nže o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté\na bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu.\nPreto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery nálezu ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009.\nOd\n\nzáverov\n\nvyslovených\n\nv\n\ntýchto\n\nrozhodnutiach\n\n(najmä\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. II. ÚS 383/2014) sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne posudzovanej\nveci sťažovateľa.\nV poradí druhým dôvodom tvrdeného porušenia sťažovateľom označených práv je\nv odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu konštatovanie, podľa ktorého predmetný nález\nústavného súdu rieši „porovnateľný právny prípad v inom konaní“, ktoré je podľa názoru\nsťažovateľa v zásadnom rozpore so skutkovými okolnosťami veci, pretože nález ústavného\nsúdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval, nerieši porovnateľný právny prípad, ale konštatuje\nnezákonné zloženie kontrolnej skupiny daňovej kontroly, ktorá prechádzala vydaniu (aj)\nplatobného výmeru v konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal.\nVo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť,\nže ani tento argument sťažovateľa nič nemôže zmeniť na závere, podľa ktorého dôvod\nobnovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov nemôže [okrem prípadu\npodľa § 51 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov, ktorý však na vec sťažovateľa\nnedopadá] spočívať v následnom právnom posúdení veci iným štátnym orgánom. Pokiaľ v\ntejto súvislosti uvádza sťažovateľ ako svoj tretí argument tvrdenie o viazanosti iných\norgánov účinkami rozhodnutia ústavného súdu nad rámec vymedzený v § 56 ods. 6 zákona\no ústavnom súde, poukazujúc na postavenie ústavného súdu a jeho právomoc, nemožno\ntomuto názoru prisvedčiť, pretože sťažovateľ tieto účinky vyvodzuje vo vzťahu k\nprocesnému inštitútu obnovy konania. Nepochybne, tak ako si to uvedomuje aj sťažovateľ,\nnálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 bol viazaný najvyšší\n18\n\nsúd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 (v súlade s § 56 ods. 6 zákona o\nústavnom súde). To však nemôže znamenať, že účinky rozhodnutia ústavného súdu č. k. II.\nÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 sa prejavia aj tým, že môžu založiť dôvod obnovy\ndaňového konania v iných právoplatne skončených daňových konaniach, hoci aj založených\nna výsledkoch tej istej daňovej kontroly. Z tohto dôvodu považuje ústavný súd za\nnerozhodné, či najvyšší súd v tejto veci sťažovateľa prikladal alebo neprikladal význam\ntomu, že účastníkom daňového konania vo veci prerokúvanej nakoniec ústavným súdom\npod sp. zn. II. ÚS 118/08 bol sťažovateľ a vec sa týkala rovnakej daňovej kontroly.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym\nnázorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd\nnie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.\nIngerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len\nv prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj\nkeby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi\nzákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor\nnajvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,\nresp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\nústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nÚstavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti nezistil\nžiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu odopretia súdnej ochrany najvyšším\nsúdom v kvalite a rozsahu vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n19\n\nSťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho\nzákladného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.\nPorušenie tohto základného práva sťažovateľ videl v rovnakých skutočnostiach ako\nporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\nNa základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vyslovenia\nporušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovením porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanej\nsťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu\nochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadné\nkonštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy.\nVychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení\nvyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený\nprávny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy),\nústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2\nústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo\nveci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\norgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy\npreukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totiž\nnemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2\nústavy.\nÚstavný súd teda konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti\nuviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade\nvyvodzovať\n\nvecnú\n\nsúvislosť\n\nmedzi\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n\n20\n\nPretože rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne,\nústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom\nprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. apríla 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "obnova konania-v správnom konaní", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "aplikácia právnych noriem-súladná", "daň-daňová kontrola", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a37db88e-4792-4484-aaae-4d5560b7e2be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/2014 z 9. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a37db88e-4792-4484-aaae-4d5560b7e2be"}, {"guid": "ussr:509108d9-f8b5-4030-8d38-5b434c4d6fe6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:509108d9-f8b5-4030-8d38-5b434c4d6fe6"}, {"guid": "ussr:ea0a9cfe-d73b-47ec-bb0d-030e5ed63733", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2010 z 24. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-24", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea0a9cfe-d73b-47ec-bb0d-030e5ed63733"}, {"guid": "ussr:b5579c47-4830-4d7f-bbb5-264dcf29608c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 118/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5579c47-4830-4d7f-bbb5-264dcf29608c"}, {"guid": "ussr:f0989a0a-480b-48ef-8e89-679f8ba6b913", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 386/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 386/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0989a0a-480b-48ef-8e89-679f8ba6b913"}, {"guid": "ussr:2cc1d3fe-0c68-440d-b4e4-be524700a3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 292/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 292/08 z 4. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-04", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cc1d3fe-0c68-440d-b4e4-be524700a3e4"}, {"guid": "ussr:e7460e30-c3e6-4009-998a-1b36bafd3b83", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 192/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/08 z 4. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-04", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7460e30-c3e6-4009-998a-1b36bafd3b83"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ca975291-90f1-4b9b-b2bc-2ae133044e4f:1ebd8d20-e912-4a85-bb22-105e0d53321d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200526.1", "spisova_znacka": "2Sfk/23/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/23/2024 z 22. 5. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200526.1"}, {"guid": "18c9dae5-db07-45da-a944-2b195466fd00:3eff55c6-a01e-48c0-8614-9f4b4564eadd", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200529.1", "spisova_znacka": "2Sfk/31/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/31/2024 z 22. 5. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200529.1"}, {"guid": "88519825-f06b-44aa-9c23-8a7a3e0e1f8e:1a4e06b6-1ba2-431b-b161-7e9cb8362373", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:8020200526.2", "spisova_znacka": "PO-6S/59/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-6S/59/2020 z 13. 3. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-03-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:8020200526.2"}]}