{"guid": "ussr:b6eee306-6d6f-4c5f-b420-24785540d2a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.268.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 268/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 268/2015 z 23. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 268/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.268.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-04-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b6eee306-6d6f-4c5f-b420-24785540d2a0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.268.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.268.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.268.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 268/2015­14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava\nOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\n\n,\n\n, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 374/2011\nzo 6. júna 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n15. decembra 2014 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou\n\n,\n\n, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 374/2011 zo 6. júna 2013 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou\nkonania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci\nvedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 21 C 136/2008 v procesnom postavení\nnavrhovateľky.\nSťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:\n„V označenej právnej veci bol sťažovateľke dňa 20. 7. 2011 doručený rozsudok\nOkresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. 21 C 136/2008­131, ktorým súd\nrozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto\nrozsudku sťažovateľka podala včas odvolanie.\nSťažovateľke bol dňa 8. 8. 2013 doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011­184, ktorým súd rozhodol tak, že napadnutý\nrozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. 21 C 136/2008­131,\npotvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.\nŠkoda vznikla navrhovateľke v katastrálnom konaní o povolenie vkladu, v ktorom\nvznikli extrémne prieťahy v konaní (trvalo 3308 dní).\nDôvodom na zamietnutie žaloby bolo (inter alia), že rozhodnutie Správy katastra\npre hlavné mesto Slovenskej republiky o prerušení konania o povolenie vkladu zo dňa\n13. 10. 2005, č. V­171/01, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z toho dôvodu\npodľa odôvodnenia prvostupňového rozsudku i rozsudku porušovateľa sťažovateľke\nnevznikol nárok na uplatnenie si nároku na náhradu škody.“\n\n2\n\nPodľa názoru sťažovateľky „Porušovateľ sa v podstatnom rozsahu vôbec\nnevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme uvádzali v našom odvolaní zo dňa\n3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú\nvec, nesprávne právne posúdil.“.\nSťažovateľka ďalej uvádza:\n„Porušovateľ sa však nesprávne a nedostatočne vyporiadal s našou argumentáciou\ntýkajúcou sa rozporu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s Ústavou SR...\nUstanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z... nie je v súlade s princípom\nproporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je\nteda protiústavné.\nSúdy oboch stupňov teda rozhodli na základe protiústavného ustanovenia zákona\nč. 514/2003 Z . z...“\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a\npodľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011­184, porušené bolo.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011­\n184 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume\n340,90 eur (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu\nv lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n3\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľka sa v prvom rade domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu.\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd\npoukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom\nprerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb\na právnických osôb.\nÚstavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie\nprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich\nnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu\nzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,\núloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez\n4\n\nakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto\nkonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto\nich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou\ntakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním\nzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej\nmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle\na s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých\nprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého\npostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa\nv rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu\nverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití\nvšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že\ntakéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto\nobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym\núradným postupom.\nÚčelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť\nkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné\nprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal\npo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba\nsplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa\núčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré\nz tohto postavenia vyplývajú.\n5\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj\nústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup\nk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení\nvšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by\nuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú\nzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len\nvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými\nprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\n6\n\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že\nvyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom\nna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria\nA, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B;\nGeorgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nÚstavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré\ntoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej\nveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania\nsťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\n7\n\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať\nzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov\nústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným\n8\n\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.\nnedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná\nv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\nVychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je\nvo svojej podstate založená na tvrdení, že krajský súd\na) „sa v podstatnom rozsahu vôbec nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme\nuvádzali v našom odvolaní zo dňa 3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími\ndôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú vec, nesprávne právne posúdil“ a\nb) rozhodoval „na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z . z...“.\nV nadväznosti na námietku sťažovateľky, že sa krajský súd „vôbec nevysporiadal\ns odvolacími dôvodmi“ a že „celú vec, nesprávne právne posúdil“, ústavný súd považuje\nza potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa\nokrem iného uvádza:\n«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový\nsúd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153\nods. 1 O. s. p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ust.\nzákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie\ntiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O. s. p.\nV odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami,\nna ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Súd\nprvého stupňa sa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podmienkami, ktoré musia byť\nsplnené na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj\nza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Tiež v napadnutom rozhodnutí vyložil, z\nakého dôvodu zákonom požadované predpoklady pre vznik zodpovednosti v danom prípade\nnaplnené neboli.\n\n9\n\nOdvolací súd považuje pochybnosti navrhovateľky, či súd prvého stupňa správne\nidentifikoval, kto je v konaní na strane odporcu za úplne irelevantné ­ navrhovateľka ako\nodporcu označila Slovenskú republiku a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR ako\norgán konajúce v jej mene, pričom odvolací súd nemá žiadnu pochybnosť, že s takto\noznačeným odporcom prvostupňový súd aj konal. Označenie Slovenskej republiky ako\n„odporcu“ a nie „odporkyne“ nijako nespochybňuje Slovenskú republiku ako žalovaný\nsubjekt v konaní.\nRovnako navrhovateľkou vytýkané striktné rozlišovanie súdu medzi nesprávnym\núradným postupom a nezákonným rozhodnutím nie je namieste. Uvedená požiadavka\nvyplýva z platnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci\nna základe zákona č. 514/2003 Z. z.; na rovnakej požiadavke bol založený aj zákon\nč. 58/1969 Zb., ktorý platil do 1. 7. 2004. Striktné rozlišovanie medzí oboma druhmi\nzodpovednosti je nevyhnutné pre posúdenie, či boli naplnené zákonné podmienky vzniku\ntýchto zodpovedností, ktoré sú sčasti odlišné.\nOdvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, že\nv prejednávanej veci k nesprávnemu úradnému postupu došlo už k 10. 3. 2001, keďže\no návrhu navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (podaného\ndňa 9. 2. 2001) mala príslušná správa katastra rozhodnúť najneskôr do 9. 3. 2001, t. j.\nv rámci zákonnej tridsaťdňovej lehoty, pričom vzhľadom na okolností prípadu mala zjavne\nspráva katastra rozhodnúť o prerušení konania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje\ns argumentáciou odporcu, že vzhľadom na to, že orgány katastra ešte k uvedenému termínu\nnemali vyriešenú otázku o vklade pod č. V ­ 1856/99 (predbežnú otázku), keď v zmysle § 41\nods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa\nspráve katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné listiny o vzniku, zmene alebo zániku\npráva k nehnuteľnosti na zápis do katastra, mohli v danej veci rozhodnúť len o prerušení\nkonania. Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu\nna povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností malo v danej veci\nza následok (ten) to, že k vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky došlo až po lehote\nvyplývajúcej z ust. § 32 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise\nvlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Avšak ak katastrálny úrad nerozhodne\n10\n\no návrhu na vklad v zákonom určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej\nprocesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) katastrálny orgán zodpovedať za všetko, čo nastalo\nv čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal kataster rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade\na čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. Ku dňu 10. 3.\n2001 nemohla predstavovať výška navrhovateľkou uplatňovanej škody sumu 18.588,59 €,\nako správne skonštatoval prvostupňový súd, keď v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz\no tom, že by navrhovateľke uvedená škoda s určitosťou bola vznikla (navrhovateľka\nnepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom, že jej očakávaný príjem z prenájmu\nnehnuteľnosti bol reálny). Záver prvostupňového súdu, že navrhovatelia zo zákonných\npredpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom\n(podľa zák. č. 58/1969 Zb.) vznik škody nepreukázala, je preto podľa odvolacieho súdu\nsprávny. Keďže chýba predpoklad vzniku škody, potom nemôže byť naplnený ani ďalší\nz predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť medzi škodou\na nesprávnym úradným postupom. Preto aj podľa záveru odvolacieho súdu neboli\nv prejednávanej právnej veci splnené (kumulatívne) zákonné predpoklady zodpovednosti\nodporcu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu a bez ďalšieho tak navrhovateľka\nnemohla byť v tejto časti uplatneného nároku v konaní úspešná.»\nV ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uviedol:\n„Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia,\nprvostupňový súd skúmal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik tohto druhu\nzodpovednosti z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z., podľa názoru odvolacieho súdu správne.\nTýmto nezákonným rozhodnutím je podľa tvrdenia navrhovateľky rozhodnutie správy\nkatastra o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu č. V ­ 171/01 zo dňa\n13. 10. 2005 o prerušení konania o návrhu na vklad. Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy\nzrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo je prvoradá podmienka pre uplatnenie nároku\nna náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.\nUž tento predpoklad teda nebol v danej veci naplnený. Rovnako sa odvolací súd zhodne\ns názorom prvostupňového súdu domnieva, že navrhovateľke nemohla byť ňou uplatňovaná\nškoda (ktorá mala vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia o prerušení konania) v podobe\n11\n\nušlého zisku vo výške nájomného za byt, (t. j. za obdobie od 9. 3. 2001 do 13.10. 2005),\nspôsobená ­ podľa navrhovateľky nezákonným – rozhodnutím o prerušení vkladového\nkonania, pretože ak by malo nezákonné rozhodnutie o prerušení konania spôsobiť\nnavrhovateľke škodu, tak táto nemohla vzniknúť ešte pred vydaním ­ podľa navrhovateľky\nnezákonného ­ rozhodnutia. Odvolací súd ­ rovnako ako súd prvého stupňa ­ zastáva názor,\nže nesprávny úradný postup správy katastra v danej veci bol ukončený vydaním\nspomínaného rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu\ndňa 13. 10. 2005. Tvrdenie navrhovateľky, že nesprávny úradný postup zo strany správy\nkatastra pokračoval aj po 13. 10. 2005 nie je opodstatnené.\nNenaplnenie zákonných predpokladov (a to kumulatívne) vzniku zodpovednosti\nodporcu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným\nrozhodnutím tak boli dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľky; z ktorého\ndôvodu sa potom odvolací súd ďalším dôvodom, pre ktorý by nebolo možné navrhovateľke\npriznať uplatnený nárok (námietka premlčania) bližšie nezaoberal, v podrobnostiach\nodvolací súd odkazuje na zdôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku...\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov\nako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)...“\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom\nrozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns odvolaním sťažovateľky, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním\nnapadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok\nkrajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený\na ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú\noporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).\n\n12\n\nVo vzťahu k námietke sťažovateľky, že „ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003\nZ. z... nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 a čl. 46\nods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné“, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:\n„Záverom odvolací súd poznamenáva, že nemožno platnú zákonnú úpravu (§ 6 ods.\n1 zák. č. 514/2003 Z. z.) namietanú navrhovateľkou vnímať ako reštriktívnu, nakoľko podľa\njej názoru nie je v súlade s princípom proporcionality, a teda odporuje čl. 13 ods. 4, čl. 46\nods. 3 Ústavy SR. Práva priznané Ústavou SR sú podrobnejšie upravené v jednotlivých\nzákonoch (a následne prípadne ešte v právnych predpisoch nižšej právnej sily), v danom\nprípade v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý len podrobnejšie stanovuje podmienky, za akých\nzodpovednosť spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo vydaním nezákonného\nrozhodnutia vzniká, a za ktorých ju možno uplatňovať. Stanovenie konkrétnych kritérií\nvzniku a uplatňovania takejto zodpovednosti v zákonnej úprave nemožno vnímať ako\nobmedzujúce, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy\nSR nie je právom absolútnym.“\nNámietkou sťažovateľky o „protiústavnosti“ § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.\nz dôvodu jej presvedčenia o jeho „reštriktívnom“ charaktere vo vzťahu k čl. 13 ods. 4\na čl. 46 ods. 3 ústavy sa krajský súd vecne nemohol a nemal zaoberať, pretože všeobecné\nsúdy nemajú právomoc vyslovovať súlad či nesúlad zákonov s ústavou. Túto právomoc\nzveruje ústava [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy] výlučne ústavnému súdu, a preto krajský súd\nv posudzovanej veci nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva.\nZ uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu\na základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej\nby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť\nk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n13\n\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. apríla 2015\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "kataster nehnuteľností-katastrálne konanie", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "príčinná súvislosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "059ce289-c293-4c7d-9d56-3d46df68371f:d16a6efd-328b-4432-a6f8-e6bab86b993d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1308212889.1", "spisova_znacka": "9Co/374/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/374/2011 z 5. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1308212889.1"}], "citovane_v": []}