{"guid": "ussr:60689053-f551-48ca-96ce-495ab855f216", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.290.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 290/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 290/2015 z 30. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. apríla 2015, sp. zn. II. ÚS 290/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.290.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/60689053-f551-48ca-96ce-495ab855f216", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.290.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.290.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.290.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 290/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava\nOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013,\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013\nz 30. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Cdo 71/2014 zo 16. januára 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nzastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava, ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného\nsúdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok\nkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 5 Cdo 71/2014 zo 16. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou\nkonania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom\npo rozvode manželstva vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 C 128/2010 v procesnom\npostavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C 128/2010 z 19. júna 2013\nmanželstvo účastníkov konania rozviedol, maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti\nnavrhovateľa, pričom tiež rozhodol, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok\nbudú obaja rodičia, zaviazal sťažovateľku na platenie výživného, upravil styk sťažovateľky\ns maloletými deťmi a uložil rodičom i maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvu\nv špecializovanom zariadení. Proti jednotlivým výrokom napadnutého rozsudku (okrem\nvýroku o rozvode manželstva) okresného súdu sťažovateľka aj navrhovateľ podali\nodvolanie.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 471/2013, 6 Co 472/2013 z 30. septembra 2013\npotvrdil výrok súdu prvého stupňa v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti\nnavrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti výživného a v časti úpravy styku\nsťažovateľky s maloletými deťmi. Výrok, ktorým bolo uložené výchovné opatrenie obom\núčastníkom konania i maloletým deťom, krajský súd zrušil.\n2\n\nProti\n\npotvrdzujúcemu\n\nvýroku\n\nnapadnutému\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\npodala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 71/2014\nzo 16. januára 2015 odmietol.\nSťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:\n„...Okresný a krajský súd vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k mojim\nmaloletým deťom na čas po rozvode manželstva nedostatočne zdôvodnil, prečo na čas\npo rozvode manželstva zveril moje maloleté deti do osobnej starostlivosti otca, ktorý je\nzavrhujúcim rodičom a deti trpia 2. stupňom syndrómu zavrhnutého rodiča. Nezdôvodnil,\nz akých dôvodov rešpektoval zmanipulované vyjadrenia maloletých detí, ktoré trpia\nsyndrómom zavrhnutého rodiča, že chcú žiť a bývať so zavrhujúcim rodičom, ich otcom\na so mnou sa ani nechcú stretávať. Ani jeden z týchto súdov vo svojich rozhodnutiach\nnezdôvodnil, z akých dôvodov nevykonal mnou navrhované kontrolné znalecké dokazovania\nohľadne psychického stavu otca a maloletých detí, keď znalecké posudky vypracované\na Psychiatrickou nemocnicou Philippa Pinela v Pezinku\nv rámci prvostupňového konania boli vzájomne si odporujúce. Ani jeden zo súdov\nnezdôvodnil, prečo neprihliadal k manipuláciám otca maloletých detí, ktorými ma pred\ndeťmi znevažoval ako matku, že mi maloleté deti odmietal odovzdať k styku s úmyslom\npretrhnúť akékoľvek väzby medzi mnou a deťmi. Krajský súd v Bratislave poznajúc situáciu\nohľadne starostlivosti otca o deti, ktorá bola v čase vyhlásenia druhostupňového súdu\nv absolútnom rozpore s § 24 ods. 4 Zákona o rodine, podľa § 214 ods. 1 písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku z radšej nevytýčil termín pojednávania, aby si nemusel\noveriť tento skutkový stav veci a na neverejnom pojednávaní potvrdil rozporuplný,\nnedostatočne odôvodnený a tendenčný rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa\nzverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti otca a v časti týkajúcej sa môjho styku\ns deťmi.\nOkresný a krajský súd svoje rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nezdôvodnili ani po\nskutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 24 ods. 4\nZákona o rodine a Dohovor o právach dieťaťa. Odôvodnenie oboch rozhodnutí je tým\n3\n\nrozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím obe rozhodnutia spôsobujú\nprávnu neistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami oba súdy porušili moje právo na\nsúdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do môjho práva na starostlivosť o moje maloleté deti,\nbezdôvodne ma odlúčili od mojich maloletých detí, čo je v rozpore s čl. 41 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a vyššie citovaných článkov Dohovoru o právach dieťaťa.“\nPodľa názoru sťažovateľky „... krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu,\nktoré bolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Takéto\npotvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu sa následne stalo taktiež nesprávnym rozhodnutím\nvo veci samej.“.\nSťažovateľka ďalej uvádza: „... podaním z 20.septembra 2013 som vzniesla námietku\nzaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej, ktorá mala rozhodovať o mojom odvolaní\nv senáte Krajského súdu Bratislava 6 Co... Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí\nuviedol, že k mojej námietke zaujatosti voči sudkyni JUDr. Darine Kuchtovej podľa § 14\nods. 3 a § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku neprihliadol, lebo mnou uvádzané\nokolnosti nie sú dôvodom na jej vylúčenie z predmetnej veci, a preto vec nepredložil\nnadriadenému súdu na rozhodnutie...“ V nadväznosti na citované sťažovateľka konštatuje,\nže „... rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v senáte za účasti sudkyne JUDr. Dariny\nKuchtovej, ktorá bola vo veci predpojatá“.\nNámietka sťažovateľky smeruje aj proti postupu krajského súdu, pričom v tejto\nsúvislosti uvádza: „V dovolaní som napadala, že krajský súd vo veci nenariadil podľa § 214\nods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie, hoci išlo o vec, ktorá si\nvyžadovala dôležitý verejný záujem.“\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n4\n\nľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV\nz 19. júna 2013 pod č. k. 23 C 128/2010­1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave z 30. septembra 2013 pod č. k. 6 Co 471/2013­1191, 6 Co 472/2013­1191\na uznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\n16.\n\njanuára\n\n2015\n\npod č. k. 5 Cdo 71/2014.\nRozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 19. júna 2013 pod č. k. 23 C 128/2010­\n1092 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. septembra 2013\npod č. k. 6 Co 471/2013­1191, 6 Co 472/2013­1191 sa zrušujú v časti týkajúcej sa zverenia\nmaloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v\nčasti výživného a v časti úpravy styku odporkyne s maloletými deťmi a vec sa vracia\nOkresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.\nOkresný súd Bratislava IV, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sú povinní sťažovateľke uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n5\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže\ndomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí\ntakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.\nÚS 115/07).\nSťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými\nrozhodol o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva.\n\n6\n\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti\nnapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný\nrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky\nv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.\nVzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť\nsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej\nprávomoci.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súd\npotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o úprave práv a povinností rodičov k maloletým\ndeťom po rozvode manželstva a zrušil jeho výrok o uložení výchovného opatrenia, došlo\n\n7\n\nk porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nV nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať\nna svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne\nnázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu\nvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,\nak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z\nústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.\nÚS 180/02 atď.).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému\n8\n\nprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,\nIII. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\nK porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola\nkomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom\nsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale\nnemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n9\n\nÚstavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré\ntoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nZ už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia\nsťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,\nktorým bol potvrdený výrok napadnutého rozsudku okresného súdu v časti zverenia\nmaloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa na čas po rozvode manželstva, v časti\nvýživného a v časti úpravy styku sťažovateľky s maloletými deťmi a tiež zrušený výrok\ntýkajúci sa výchovného opatrenia.\nV súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať\nna relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem\niného uvádza:\n«Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach,\nprejednal odvolanie bez nariadenie pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu\nprvého stupňa je vecne správny s výnimkou výroku o uložení výchovného opatrenia.\nOdvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou zaujatosti, ktorú odporkyňa\nuplatnila voči sudkyni odvolacieho súdu JUDr. Darine Kuchtovej podaním z 20. 9. 2013\n(č. l. 1171). Odporkyňa odôvodnila námietku zaujatosti takto: „Ako dôvod predpojatosti\nsudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej uvádzam to, že rozhodovala ako členka senátu dňa\n24. 10. 2012 v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 40/2012\no výživnom na manželku. V tomto konaní ako členka senátu postupovala tak, že bolo zjavné,\n10\n\nže obsah spisu nemala naštudovaný, akceptovala nedôstojné a neprofesionálne správanie\npredsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, ktorá jej zabránila v kladení otázok môjmu\nbývalému manželovi\n\n, ktoré sa týkali rozhodujúcich skutočností\n\npre určenie môjho výživného ako jeho manželky. Sudkyňa JUDr. Darina Kuchtová sa teda\npodieľala na priaznivom odôvodnení rozsudku krajského súdu v prospech\n, ktoré spočívalo v tom, že bez znalosti obsahu spisu a bez zodpovedania ňou\npripravených otázok sa stotožnila s jeho odôvodnením, že sa mi nepodarilo preukázať\ndisproporciu v životnej úrovni účastníkov, ktorá by odôvodňovala priznanie môjho\nvýživného ako manželky. Takýto názor sudkyne JUDr. Dariny Kuchtovej zohráva\nv predmetnom konaní rozhodujúcu úlohu, pretože prvostupňový súd mi určil výživné na obe\nmaloleté deti len vo výške 30 % zo sumy životného minima. To znamená, že moje príjmy\na životná úroveň nebola a ani teraz nie je zrovnateľná s príjmom a životnou úrovňou\nnavrhovateľa\n\n. Preto mám obavu, či táto sudkyňa pri doterajšom\n\nnázore o mojich príjmoch a o mojej životnej úrovni bude v predmetnej veci nestranne\na vecne rozhodovať.“\nZ toho je zrejmé, že odporkyňa námietku zaujatosti odôvodnila okolnosťami, ktoré\nspočívajú v postupe JUDr. Dariny Kuchtovej vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 4 Co 40/2012.\nTakéto okolnosti nie sú dôvodom na vylúčenie JUDr. Dariny Kuchtovej z prejednávania\na rozhodovania predmetnej veci a preto odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadol\na vec nepredložil nadriadenému súdu (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O. s. p.).»\nKrajský súd, vychádzajúc zo skutkových zistení okresného súdu, formuloval\nv napadnutom rozsudku svoje právne závery takto:\n„V prejednávanej veci súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie za účelom\nzistenia, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady pre osobnú starostlivosť o maloleté deti\na pre ich výchovu. Znalecký ústav Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v znaleckom\nposudku č. 22/2011 uviedol, že ani u jedného z rodičov nebola zistená duševná porucha,\nktorá by bránila vo výchove a starostlivosti o deti. Z toho je zrejmé, že odvolacia námietka\nodporkyne, že navrhovateľ trpí paranoidnou schizofréniou, je neopodstatnená. Ďalej\nuvedený znalecký ústav v znaleckom posudku na základe psychiatrického vyšetrenia oboch\n11\n\núčastníkov konania a oboch detí zaujal stanovisko, že deti majú výrazne lepší citový vzťah\nk navrhovateľovi, s ktorým žijú už viac ako 3 roky. V súčasnosti je u oboch detí matka ­\nodporkyňa v pozícii odcudzeného (zavrhnutého) rodiča. Vzhľadom na to znalecký ústav\nodporučil ponechať maloleté deti v osobnej starostlivosti otca ­ navrhovateľa. V podstate\nk rovnakému záveru dospela i znalkyňa\n\nv znaleckom posudku\n\nč. 20/2012. V závere tohto posudku znalkyňa uviedla, že obe deti majú k matke odmietavý\npostoj (vo väčšej miere sa to prejavuje u maloletej\n\n), obaja rodičia sú schopní deti\n\nvychovávať, ale v súčasnej dobe aj s ohľadom na prežívanie a názory detí sa javí byť ako\nvhodnejšou pre výchovu detí osoba ich otca.\nOdvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nemá pochybnosti o správnosti týchto\nznaleckých posudkov a o ich objektívnosti. Odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také\ndôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť uvedených znaleckých posudkov. Jej\nvýhrady voči nim majú čisto subjektívny charakter. Inými slovami, odporkyňa spochybňuje\nsprávnosť týchto znaleckých posudkov z dôvodu, že ich závery nie sú v súlade s jej\nočakávaniami.\nOdvolací súd poukazuje tiež na to, že pri rozhodnutí o zverené detí do osobnej\nstarostlivosti jedného z rodičov treba zohľadniť aj názor samotných detí. V prejednávanej\nveci zo znaleckých posudkov a celkovo z obsahu spisu vyplýva, že obe deti chcú v súčasnosti\nzostať u otca, u ktorého sú už takmer 3 roky. Vzhľadom na ich vzťah k otcovi by v súčasnosti\nzmena výchovného prostredia a teda ich zverenie do osobnej starostlivosti matky nebola\nv ich záujme. V konaní neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti otca o deti.\nZ toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny v časti, ktorou súd prvého\nstupňa obe deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca ­ navrhovateľa. Preto\nodvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Odvolací\nsúd zdôrazňuje, že nemá pochybnosti o tom, že aj odporkyňa je schopná riadne sa o deti\npostarať a vychovávať ich. Za súčasného stavu však ­ ako je to uvedené vyššie ­ by nebolo\nvhodné, aby boli deti zverené do jej osobnej starostlivosti. V prípade, ak sa v budúcnosti\nzmenia pomery a zverenie detí do osobnej starostlivosti odporkyne bude v ich záujme,\nodporkyňa bude môcť podať na súd návrh na zmenu zverenia.\n\n12\n\nVýživné na obe maloleté deti súd prvého stupňa určil v minimálnom rozsahu podľa\n§ 62 ods. 3 Zák. o rodine, keď správne prihliadol na nízky zárobok odporkyne z jej\npodnikateľskej činnosti. Výživné v tejto výške síce nie je postačujúce na pokrytie\nodôvodnených potrieb detí, ale odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho\nnázoru, že vzhľadom na súčasné majetkové a zárobkové pomery odporkyne nebolo možné\nstanoviť vyššie výživné. V prípade zmeny pomerov na strane odporkyne bude v budúcnosti\nmožné výživné zvýšiť. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. aj\nvýrok napadnutého rozsudku o výživnom.\nSprávny je aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne s maloletými.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dať odporkyni možnosť, aby sa mohla v čo\nnajväčšej miere s oboma maloletými stretávať a aby tak postupne opätovne získala ich\ndôveru a náklonnosť. Je aj v záujme maloletých detí, aby sa s odporkyňou často stretávali\na aby mali aj oni možnosť nadobudnúť k odporkyni taký vzťah, aký je normálny medzi deťmi\na matkou. K odvolacím námietkam odporkyne treba uviesť, že ak by navrhovateľ\nnerešpektoval jej právo stýkať sa s deťmi v určenom čase, odporkyňa by sa mohla tohto\npráva domáhať cestou výkonu rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa\n§ 219 ods. 1 O. s. p. aj výrok napadnutého rozsudku o úprave styku odporkyne\ns maloletými.“\nVo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd zrušil výrok rozsudku okresného súdu\no nariadení výchovného opatrenia, sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho\nsúdu uvádza:\n„Odporkyňa na pojednávaní dňa 23. 1. 2013 navrhla, aby súd prvého stupňa\nnariadil výchovné opatrenie podľa § 37 Zák. o rodine spočívajúce v povinnosti podrobiť sa\npsychologickému\n\nporadenstvu.\n\nSúd\n\nprvého\n\nstupňa\n\nuznesením\n\nz\n\n1.\n\n2.\n\n2013\n\nč. k. 23 C 128/2010­931 tento návrh odporkyne vylúčil na samostatné konanie a táto vec sa\nvedie na súde prvého stupňa pod sp. zn. 13 P 45/2013. Nie je preto odvolaciemu súdu jasné,\nz akého dôvodu súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil výchovné opatrenie podľa\n§ 37 ods. 2 písm. d/ Zák. o rodine. Okrem toho, tento výrok napadnutého rozsudku nie je\nsprávny aj z dôvodov, ktoré uviedol kolízny opatrovník detí vo vyjadrení k odvolaniu.\n13\n\nZ týchto dôvodov odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. výrok napadnutého\nrozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 písm. d/\nZák. o rodine. O uložení výchovného opatrenia bude súd prvého stupňa konať vo veci sp. zn.\n13 P 45/2013.“\nVychádzajúc\n\npredovšetkým\n\nz citovaného,\n\nústavný\n\nsúd\n\nzastáva\n\nnázor,\n\nže\n\nargumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z. z.\no rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré\nupravujú práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a inštitút\nvýchovných opatrení. Závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne\nneodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou\nvšeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor\nkrajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,\nlogické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.\nNa základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa\nktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nneznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom\n(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku týkajúcom sa úpravy práv a povinností\nrodičov k maloletým deťom po rozvode manželstva a vo výroku o zrušení výchovného\nopatrenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,\nna základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť\nk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\n\n14\n\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak\nsú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú\nustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci\nvšeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nz § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené\nv písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti\nuzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.\nV tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje\nza potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie\ndovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.\nnajvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nZ už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia\nsťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jej dovolania najvyšším súdom. V súvislosti s týmto\ntvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:\n«V danom prípade dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zverenia maloletých\ndetí do osobnej starostlivosti, úpravy styku rodiča s dieťaťom a vyživovacej povinnosti\nk maloletým deťom). Nejde pritom o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a ani\no rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo\no pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi\n15\n\ndieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok\nnevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky\nrozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená.\nZ uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné;\njeho prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p. a o prípad výnimky\nz neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p. v predmetnej veci\nnejde.\nS prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p, ukladajúce\ndovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237\nO. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238\nO. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p...\nZ hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania\nvýznamný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním\nnapadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad\nR 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nuverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba\nzdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný\nsubjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto\nustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej\nvade skutočne došlo.\nOdporkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdila\na ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto\nustanovení nemožno vyvodiť.\nOdporkyňa v dovolaní výslovne namietala, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p., pretože rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli dostatočne odôvodnené\na odvolací súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou...\nPreskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších\nstupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie\ncitovaných zákonných ustanovení a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.\n16\n\nPredovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej)\nštruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval\nna prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o zverení\nmaloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa, úpravu styku odporkyne s deťmi\na určenú vyživovaciu povinnosť odporkyne k maloletým, zrozumiteľne a v potrebnom\nrozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných\nustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,\npodstaty a zmyslu.\nOdvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových\na právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie\npotvrdil. Odvolací súd sa vysporiadal aj s odvolacou argumentáciou odporkyne. K\nnámietke odporkyne o neodbornosti podaných znaleckých posudkov uviedol, že išlo len o jej\nsubjektívny názor a nevzhliadol žiadne dôvody, ktoré by spochybnili ich správnosť\na objektívnosť. Skutočnosť, že týmto námietkam odporkyne odvolací súd nevyhovel\na nestotožnil sa s nimi, nemôže mať za následok nedostatok v odôvodnení súdneho\nrozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež dostatočne zrejmé, z akých\nvykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní\nvýroku prvostupňového súdu o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľa. Odvolací\nsúd zastával názor, že takéto riešenie je predovšetkým v záujme maloletých detí, na ktorých\nnázor bolo potrebné prihliadať. Tiež uviedol, že „vzhľadom na vzťah detí k otcovi by\nv súčasnosti zmena výchovného prostredia nebola v ich záujme“ (viď odsek 4 strana 5\nnapadnutého rozsudku) a súčasne zdôraznil, že nemá pochybnosti o tom, že odporkyňa je\nschopná sa o deti riadne postarať a vychovávať ich (viď odsek 5 strana 5 napadnutého\nrozsudku), pričom v prípade zmeny pomerov je možné zmeniť aj rozhodnutie súdu vo veci\nzverenia detí do starostlivosti otca. Uvedené časti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho\nsúdu sú priamou odpoveďou na otázku dovolateľky, z akých dôvodov nebolo možné deti\nzveriť do jej osobnej starostlivosti, preto je aj v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia\nodvolacieho súdu dostatočné a preskúmateľné. Nedostatočným odôvodnením nie je\n17\n\npostihnutý ani výrok odvolacieho súdu týkajúci sa úpravy styku odporkyne s maloletými\ndeťmi. Skutočnosť, že navrhovateľ odporkyni bráni v realizácii tohto práva, predstavuje\nporušenie súdom určenej povinnosti, ktorú je možné zákonným spôsobom vymáhať cestou\nsúdneho výkonu rozhodnutia (§ 272 a nasl. O. s. p.), nie je však dôvodom, pre ktorý by\nrozhodnutie súdu o úprave styku rodiča s dieťaťom bolo nedostatočne odôvodnené.\nPolemika odporkyne o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre\nnezohľadnenie jej argumentácie, sama o sebe, nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia\no nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti. Ako už bolo vyššie\nspomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby\nsa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov\n(IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôže byť nesúhlas účastníka\ns výsledkom sporu v jeho neprospech. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že\ndovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným\nna nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.)\na hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou\ntreťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.\nPreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym\nposúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez\nďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého\nstupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto\ndôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom\nkonaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však\nnevykonáva“).»\nVo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred\nsúdom tým, že na prerokovanie odvolania podaného proti napadnutému rozsudku okresného\nsúdu odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:\n„Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených\nv § 214 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch\nvšak môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch,\n18\n\nna ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p., bude nariadené odvolacie\npojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.\nV danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo\ndoplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný\nzáujem.\nOdporkyňa argumentovala tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť\npojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p., lebo predmetom konania je otázka\núpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom, čo je zvýraznené predovšetkým\nčlánkom 3 zákona o rodine. Táto potreba bola o to naliehavejšie, že u detí bol zistený\n2. stupeň syndrómu zavrhnutého rodiča a tiež tým, že navrhovateľ viac ako 3 roky bráni\nodporkyni ako matke stretávať sa s deťmi.\nObčiansky súdny poriadok nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.\nPosúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich\nvychádzajúcej úvahy súdu. V zásade ide o tie prípady, keď sa právna vec netýka iba\núčastníkov konania, ale sa vzťahuje na širší okruh subjektov (rozhodnutie môže mať dopad\naj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Typicky ide\no prípady vyvlastnenia súkromného majetku v prospech štátu, či spory majúce dosah na\nbezpečnosť, zdravie, životne prostredie, a iné záujmy týkajúce sa väčšieho počtu osôb.\nV prejednávanej veci ide o konanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov\nk maloletým deťom na čas po rozvode, ktorého výsledkom je rozhodnutie dotýkajúce sa síce\ndôležitých záujmov maloletých detí, ich výchovy a výživy, a tomu zodpovedajúcich\nrodičovských práv a povinností, nie však záujmov verejných v takom zmysle ako to\npredpokladá ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (zrejme v znení do 31. decembra\n2012). Rozhodnutie súdu o týchto otázkach sa v konečnom dôsledku dotýka len účastníkov\nkonania a ich maloletých detí. Z tohto dôvodu nebol odvolací súd povinný nariadiť vo veci\npojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p.\nKeďže odvolací súd nedospel k záveru, že vo veci by bolo potrebné nariadiť\npojednávanie ani v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p., dovolací súd konštatuje, že postup\n\n19\n\nodvolacieho súdu zodpovedal § 214 O. s. p. a nemal za následok procesnú vadu konania\nv zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.“\nNajvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj námietkou sťažovateľky, že\nkonanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. g) OSP, keďže vo veci rozhodoval\nzaujatý sudca, pričom v tejto súvislosti uviedol:\n„Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu\nv konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. (§ 14 ods. 3\nO. s. p.)\nAk sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na\nnámietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.\n(§ 15a ods. 5 O. s. p.)...\nOdporkyňa v konaní namietala zaujatosť JUDr. Dariny Kuchtovej, členky senátu\nodvolacieho súdu; z podstaty jej argumentácie uvedenej v podaní z 20. septembra 2013\n(námietka zaujatosti) vyplýva, že jej zaujatosť vyvodzovala iba z procesného postupu tejto\nsudkyne navyše v inom súdnom konaní (sp.zn. 4 Co 40/2012). Odporkyňa neuviedla, žiadne\nkonkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatý postoj sudkyne\nv konaní. Vzhľadom k tomu, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré\nspočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných\nveciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.), odvolací súd postupoval správne, keď na námietku zaujatosti\nneprihliadol a vec nepredložil nadriadenému súdu.\nSo zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia odporkyne obsiahnutá\nv dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.\nVzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád\nkonania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.\na prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd\nSlovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie odporkyne podľa § 243b\nods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. S poukazom na právnu úpravu\ndovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska\njeho vecnej správnosti.“\n20\n\nV nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či\nzákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.\nTakýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne\numožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie\nprístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.\nZ citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,\nže dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom\nodôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri\npreskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala\nsvojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,\npozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj\nvysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako\nneprípustné.\nZ uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom\nzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich\nporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\n\n21\n\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch\nsťažovateľky nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. apríla 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "dieťa/maloletý", "súdna a iná právna ochrana", "dovolanie-dovolacie konanie", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:91011c52-b996-41ed-974f-1d55bebc9b3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 216/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 216/06 z 7. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-07", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91011c52-b996-41ed-974f-1d55bebc9b3f"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:72e61d43-0944-4b68-86f9-e8f1f935f168", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 141/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 141/04 z 3. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-03", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:72e61d43-0944-4b68-86f9-e8f1f935f168"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ba8926e9-8fb1-4d4c-9603-40046a8fbcff:f54dede3-8af5-4203-9e4b-8741ecb61558", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7912218561.1", "spisova_znacka": "6Co/472/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/472/2013 z 23. 1. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7912218561.1"}, {"guid": "10baa3c0-4999-4170-9ccd-d97ed26f68bf:68e89320-e0e2-4598-a6f9-47d0f6fc97da", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1411200164.1", "spisova_znacka": "4Co/40/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/40/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1411200164.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9ba70695-c91d-479f-9838-81e8038ee29f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.425.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 425/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 425/2017 z 12. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.425.2017.1"}]}