{"guid": "ussr:416eb388-f7b4-4c07-b804-65b22d39baeb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.324.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2015 z 27. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. mája 2015, sp. zn. II. ÚS 324/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.324.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/416eb388-f7b4-4c07-b804-65b22d39baeb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.324.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.324.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.324.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 324/2015­14\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nVARINSKÝ, s. r. o., Tamaškovičova 17, Trnava, zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou\nMasárovou, PhD., Púchovská 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n8 Sžz 4/2011 z 10. januára 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti VARINSKÝ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2013\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VARINSKÝ, s. r. o., Tamaškovičova 17, Trnava\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžz 4/2011 z 10. januára 2013 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28. júla 2010 začala u sťažovateľa opakovaná\ndaňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 na základe\n„Oznámenia o výkone opakovanej daňovej kontroly č. I/182111274­3289/2010/Kono\nzo dňa\n\n21. júna 2010“.\n\nUpovedomením\n\nč. I/332111274­128135/2010/Meli, Jnč\n\nzo 16. decembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené, že lehota na vykonanie opakovanej\ndaňovej kontroly sa predlžuje do 28. júla 2011.\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)\nrozhodnutím č. I/332/11274­33848/2011/Meli, Jnč z 21. marca 2011 rozhodlo o prerušení\nopakovanej daňovej kontroly na základe § 25a ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) z dôvodu,\nže sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia – na základe\nv sťažnosti špecifikovanej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a žiadosti\no súčinnosť.\nProti postupu zamestnancov správcu dane „... Po uplynutí zákonnej lehoty\nna vykonanie opakovanej daňovej kontroly podal sťažovateľ v súlade s § 15 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone\nopakovanej daňovej kontroly domáhajúc sa okamžitého ukončenia tejto kontroly, ktorú\npo uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, ktorá podľa názoru sťažovateľa uplynula dňa\n2\n\n28. júla 2011, považuje za nezákonný zásah do svojich práv a právom chránených\nzáujmov.“.\nZo spisovej dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal\ndve námietky na postup zamestnanca správcu dane pri výkone opakovanej daňovej\nkontroly, a to 26. mája 2011 a 1. augusta 2011. O prvej z nich – námietke proti\npostupu zamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej kontroly, zbytočným\nprieťahom a nečinnosti\n\n−\n\nrozhodlo\n\nfinančné\n\n(daňové)\n\nriaditeľstvo\n\nrozhodnutím\n\nč. I/332/69303/2011/Jen z 28. júna 2011 a o druhej námietke sťažovateľa proti postupu\nzamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej kontroly − nezákonného zásahu\nz dôvodu porušenia zákazu prekročenia zákonom ustanoveného časového rámca pre\njej výkon − rozhodlo finančné (daňové) riaditeľstvo rozhodnutím č. I/332/87966/2011/Jend\nz 26. augusta 2011 tak, že námietke nevyhovelo. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi\ndoručené 9. septembra 2011.\nSťažovateľ následne 10. októbra 2011 podal najvyššiemu súdu návrh na ochranu\npred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom najvyšší súd rozhodol namietaným rozsudkom\nz 10. januára 2013 tak, že ho zamietol.\nSťažovateľ v sťažnosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v návrhu/žalobe\npodľa § 250v OSP:\n«... rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemá oporu v zákone, a preto nemohlo\nvyvolať účinky podľa § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ak je konanie\nprerušené, lehoty neplynú... je nutné odlišovať daňovú kontrolu, ktorá nie je daňovým\nkonaním, a pre ktorú zákon stanovuje maximálnu dĺžku jej trvania, od daňového konania\nv zmysle § 1 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb., ktoré je v zmysle § 25a možné\nza ustanovených podmienok prerušiť... pri daňovej kontrole nemožno uplatniť postup podľa\n§ 25a, a to ani s použitím § 15 ods. 6 citovaného zákona, pretože jednou zo zákonných\npodmienok pre takýto postup je, že musí ísť o „konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej\n3\n\npre vydanie rozhodnutia“, z čoho je zrejmé, že takýto postup je možný iba v prípade\nkonania, ktoré má byť ukončené vydaním rozhodnutia, teda v procese rozhodovacom...\n... Výklad § 25a citovaného zákona, ktorý by umožňoval jeho aplikáciu aj na daňovú\nkontrolu, by znamenal „že sa prerušuje zákonom stanovený postup na zisťovanie\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z dôvodu zisťovania týchto\nskutočností“. Takýto výklad je teda zjavne nelogický, dokonca absurdný, a preto ho je nutné\nodmietnuť...»\nSťažovateľ argumentoval vo svojom návrhu tým, že ak by aj zákon č. 511/1992 Zb.\numožňoval prerušiť daňovú kontrolu a podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií\nmohlo byť dôvodom na jej prerušenie, v jeho prípade neboli splnené podmienky podľa § 25a\nzákona č. 511/1992 Zb. Poukázal na to, že postup finančného riaditeľstva nebolo možné\nkvalifikovať ako medzinárodnú výmenu informácií podľa § 2 zákona č. 76/2007 Z. z. o\nmedzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 76/2007 Z. z.“). Poukázal pritom\nna to, že „Uvedené žiadosti o súčinnosť žalovaný vydal na základe § 32 ods. 3 zákona\nč. 511/1992 Zb. Aj podľa odpovede MF SR takýto postup však nie je možný, keďže vzhľadom\nna obmedzenú teritoriálnu pôsobnosť zákona, daňové orgány SR nie sú oprávnené ukladať\npovinnosť poskytnúť informácie akýmkoľvek orgánom cudzieho štátu. Súčasne MF SR\npotvrdilo, že takáto výmena informácií nie je, pre absenciu medzinárodnej zmluvy, možná\nani s Hong Kongom ani Spojenými arabskými emirátmi, a teda daňové orgány\nnie sú oprávnené takéto informácie požadovať od subjektov, ktorým adresovali predmetné\nžiadosti o súčinnosť. Taktiež Veľvyslanectvu SR v Egypte nie je subjekt oprávnený vykonávať\nakékoľvek úkony v oblasti správy daní v prípade medz. výmeny informácií. Je preto zrejmé,\nže tieto úkony nemajú oporu v zákone, naopak sú porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a preto\nnemohli vyvolať žiadne právne účinky. Podaná žiadosť o MVI do Singapuru, s ktorým SR\nmá uzatvorenú medz. zmluvu sa týka iného daňového subjektu a tiež inej dane (dane\nz príjmov za rok 2009) než tej, ktorá bola predmetom daňovej kontroly u sťažovateľa.\n... využitie informácií na účely dane z pridanej hodnoty u sťažovateľa by bolo\nv priamom rozpore so záväzkom SR vyplývajúcim z uvedenej zmluvy...“.\n4\n\nSťažovateľ v súvislosti s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu v sťažnosti\nuvádza:\n„Sťažovateľ mal za to, že v súlade s § 250v ods. 3 OSP využil prostriedok, ktorého\npoužitie umožňoval osobitný predpis, ktorým je podľa ustanovenia § 15 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. námietka proti postupu zamestnanca správcu dane, a dodržal 30 dňovú\nlehotu, ktorá sa v danom prípade počíta odo dňa doručenia rozhodnutia o námietke\nnavrhovateľovi, t. j. dňa 9. septembra 2011 (v súlade s § 57 ods. 1 a ods. 2 OSP\nje posledným dňom lehota 10. októbra 2011) a preto boli splnené všetky zákonné podmienky\nna priznanie ochrany podľa § 250v OSP.“\nSťažovateľ namieta predovšetkým záver najvyššieho súdu, že nedodržal subjektívnu\nlehotu podľa § 250v ods. 3 OSP na podanie návrhu. V tejto súvislosti poukazuje na podstatu\nsvojej námietky, podľa ktorej k nezákonnému zásahu malo dôjsť tým, že finančné\nriaditeľstvo pokračovalo vo výkone opakovanej daňovej kontroly aj po uplynutí zákonnej\nlehoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly považuje za nezákonné, preto nemohlo\nvyvolať účinky prerušenia plynutia lehoty na jej ukončenie. Argumentuje pritom tým,\nže „Pri namietanom nezákonnom zásahu pritom vychádzal z ustálenej judikatúry práve NS\nSR podľa ktorej daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže\npokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade môže\nkonanie správcu dane vytvoriť protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu\nverejnej správy (napr. rozsudok NS SR 3 Sžf 9/2007 zo dňa 19. 04. 2007, 3 Sžf 107/2009\nzo dňa 8. 10. 2009)... Táto ustálená judikatúra bola potvrdená Nálezom ÚS SR\nIII. ÚS 24/2010­57... Samotné súdne orgány teda jednoznačne potvrdili, že daňová kontrola\nnemusí byť nezákonným zásahom už od svojho začiatku, ale môže sa ním stať až neskôr –\nz dôvodu uplynutia času. Sťažovateľ poukazuje na to, že to nie je jediný prípad, kedy\nsa zákonná daňová kontrola môže zmeniť na nezákonný zásah, bezpochyby by k tomu došlo\naj v prípade, ak by počas jej vykonávania došlo k zániku práva vyrubiť daň.“.\n5\n\nSťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, ktorý, vychádzajúc z princípu\njednotnosti daňovej kontroly, považoval za rozhodný okamih deň, kedy začala opakovaná\ndaňová kontrola. Subjektívna lehota na podanie návrhu takto začala plynúť nasledujúci deň,\nt. j. 29. júla 2010, a uplynula 30. augusta 2010 v pondelok. V tejto súvislosti uvádza,\nže „... interpretácia súdu... teda znamená, že sťažovateľovi uplynula zákonná subjektívna\nlehota na podanie návrhu cca 11 mesiacov pred tým (dňa 31. 8. 2010), ako vôbec\nk tvrdenému nezákonnému zásahu v podobe pokračovania v daňovej kontrole po uplynutí\nzákonnej lehoty na jej vykonanie došlo (od 28. 7. 2011) a teda sa o ňom sťažovateľ mohol\ndozvedieť je výkladom nelogickým, absurdným, zasahujúcim samotnú podstatu práva\nprístupu k súdu, odporujúcim požiadavke, že účelom stanovenia lehoty nesmie byť zabrániť\núčastníkovi konania využiť práva, ktorými disponuje... Takýto výklad je tiež v úplnom\nrozpore s dikciou § 250v ods. 1 OSP, z ktorého úplne jednoznačne vyplýva, že v čase\npodania návrh k tvrdenému nezákonnému zásahu už muselo dôjsť a tento trvá alebo hrozí\njeho opakovanie. Ak chcel NS SR poprieť doterajšiu judikatúru... bolo je povinnosťou\nprávne relevantným spôsobom svoje závery vysvetliť.“.\nSťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa bez akéhokoľvek odôvodnenia priklonil\nk záveru, že námietka proti postupu zamestnanca správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. nemôže byť považovaná za opravný prostriedok v zmysle § 250v ods. 3\nOSP, čo vyplýva z toho, ako určil začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie\nnávrhu na súde. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu\n(napr. 3 Sžf 4/2011 z 8. novembra 2011), na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n1 S 89/2011 z 25. októbra 2011 a na uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky č. k. 2 Afs 144/2004­110 z 31. augusta 2005, z ktorých vyplýva\nopačný záver, t. j. že uvedenú námietku je potrebné považovať za opravný prostriedok podľa\n§ 250v ods. 3 OSP.\nSťažovateľ tiež cituje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie\no prerušení daňovej kontroly nepodlieha pre svoj procesný charakter samostatnému\n6\n\nsúdnemu prieskumu [§ 248 písm. a) OSP], sťažovateľ ho môže namietať v následnom\nvyrubovacom konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:\n„Preto... je v danom prípade, na prijatie záveru, či došlo k namietanému\nnezákonnému zásahu z dôvodu uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nevyhnutné\nprejudiciálne posúdenie procesného postupu odporcu, ktorý tvrdenému zásahu predchádzal\na to v spojení § 250v ods. 8 OSP s ustanovením § 245 ods. 1 OSP. NS SR vôbec nevysvetlil,\nprečo podľa jeho názoru nie je v danom prípade prípustné aplikovať uvedené ustanovenia\nOSP tak ako to požadoval sťažovateľ. Neobstojí ani jeho argumentácia týkajúca sa toho,\nže sťažovateľ bude môcť uvedený postup namietať v jemu dostupných opravných\nprostriedkoch, a to z dôvodu, že postup správcu dane nemusí vždy viesť k vydaniu\nrozhodnutia, ktoré by bolo preskúmateľné, či už v rámci odvolacieho konania alebo súdnej\nžaloby podľa § 247 OSP... tieto prostriedky nemožno použiť za situácie, kedy správca dane\nvydá rozhodnutie, ktorého zákonnosť účastník konania nemá dôvod spochybňovať. Ani\npriorizovanie fiškálnych záujmov štátu však nemôže viesť k situácii, kedy by bol daňový\nsubjekt ukrátený práva domáhať sa ochrany proti daňovej kontrole, ktorá ak vybočuje\nzo zákonných medzí, porušuje množstvo ústavne zaručených práv daňového subjektu, len\npreto že neskôr správca dane, ktorý takýto nezákonný zásah vykonal, dospel k rozhodnutiu,\nktoré je pre daňový subjekt priaznivé... možnosť ochrany pred nezákonnou daňovou\nkontrolou musí byť daná v reálnom čase a umožnená všetkým daňovým subjektom, nie len\ntým, u ktorých vyústi do rozhodnutia, ktoré daňový subjekt považuje za nezákonné.“\nSťažovateľ tiež nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého sa nápravy mal\ndomáhať v konaní o odstránenie nečinnosti správneho orgánu. Tento právny záver podľa\nneho nekorešponduje s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu a ani s nálezom ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, podľa ktorých lehota na vykonanie daňovej kontroly je lehotou\nzákonnou, ktorá je pre správcu dane záväzným limitom determinujúcim zákonnosť\nuskutočňovanej daňovej kontroly. Pred uplynutím lehoty na vykonanie daňovej kontroly sa\nsťažovateľ navyše bránil proti nečinnosti správcu dane námietkou.\n\n7\n\nV súvislosti so svojou argumentáciou sťažovateľ tiež poukazuje na odlišné stanovisko\npripojené k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.\nSťažovateľ namieta, že najvyšší súd neodôvodnil riadne svoj rozsudok, jeho výklad\n§ 250v ods. 3 OSP je v rozpore s princípom ústavne konformného výkladu podľa čl. 152\nods. 4 ústavy, ako aj s princípom právneho štátu a právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,\nkonštatujúc, že „... súdom uplatnená aplikácia má za následok, že sťažovateľovi podľa\nnej uplynula subjektívna lehota na podanie návrhu o ochranu pred nezákonným zásahom\nešte pred tým, ako vôbec k nemu došlo. Takýto záver súdu je z ústavného hľadiska\nneudržateľný a neospravedlniteľný, nakoľko potiera samotnú podstatu a zmysel práva na\nsúdnu ochranu... je zároveň neudržateľný aj z pohľadu možnosti obmedzenia prístupu\nk súdu v kontexte judikatúry ESĽP, podľa ktorej je porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru taký\nvýklad lehôt, ktorý bráni účastníkovi konania využiť práva, ktorými disponuje a ktorý\nnerešpektuje zásadu právnej istoty a predvídateľnosti.“.\nSťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že boli splnené uvedené procesné podmienky,\nnajvyšší súd namietaným rozsudkom zamietol jeho návrh, čím podľa neho došlo\nk porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd aplikoval § 250v OSP arbitrárne, čím poprel\nzmysel a účel uvedeného ustanovenia.\nNa základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 porušil základné\nprávo sťažovateľa VARINSKÝ, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR.\n2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 porušil základné\nprávo sťažovateľa VARINSKÝ, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n\n8\n\n3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžz/4/2011 z 10. januára 2013 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia\n§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby (prevzatie právneho\nzastúpenia a podanie sťažnosti) vo výške 260,32 EUR bez DPH a 2 x režijný paušál vo\nvýške 15,62 EUR bez DPH a DPH 55,19 EUR, spolu 331,13 EUR.“\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa\na zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n9\n\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo\nnamietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistí žiadnu možnosť vyslovenia porušenia označeného základného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\ntiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa uplatnenú v sťažnosti ústavný súd\npoukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom\nprerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb\na právnických osôb.\nÚstavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie\nprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd\nich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu\nzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,\núloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez\nakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto\nkonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto\nich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou\ntakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním\nzákladných práv a slobôd.\n\n10\n\nÚstavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým\nsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým\nzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.\nÚstavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej\nmoci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a\nrozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa\nmusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu\nna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré\npreukázateľne\n\nvychádza\n\nz\n\ntýchto\n\nobjektívnych\n\npostupov\n\na ich využitia\n\nv súlade\n\ns procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nÚčelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť\nkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné\nprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal\npo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba\nsplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)\nstať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,\nktoré z tohto postavenia vyplývajú.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym\nvýchodiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky\npríslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele\ndruhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46\nods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého\n\n11\n\nsa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil\naj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup\nk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení\nvšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,\nže by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia\nsú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,\nlen vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými\nprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\n12\n\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,\nže vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom\nna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje\nsa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nséria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B;\nGeorgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej\nveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania\nsťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať\nzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov\nústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je\n13\n\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v\nkonaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nV súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému\nrozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho\nsúdneho poriadku), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní\nzohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy\npreskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v\nsprávnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať\n„zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno­právne a procesno­právne predpisy.\nTeda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý\nposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy\n(m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).\nSťažnostná argumentácia sťažovateľa je založená na tvrdeniach, že najvyšší súd\n­ zaujal nesprávny právny názor k možnosti uplatnenia inštitútu prerušenia konania\nna výkon opakovanej daňovej kontroly:\n\n14\n\nPodľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane môže konanie prerušiť,\nnajmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti\nrozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.\nPodľa § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. ak je konanie prerušené, lehoty podľa\ntohto zákona neplynú.\nPodľa § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. možno ustanovenia prvej časti zákona\nprimerane použiť aj na daňovú kontrolu.\nZ „Rozhodnutia“ o prerušení opakovanej daňovej kontroly č. 1/332/11274­\n33848/2011/Meli, Jnč z 21. marca 2011, ktoré bolo doručené splnomocnenému zástupcovi\ndaňového subjektu VARINSKÝ, s. r. o., 23. marca 2011, vyplýva, že opakovaná daňová\nkontrola je prerušená odo dňa doručenia rozhodnutia o prerušení opakovanej daňovej\nkontroly daňovému subjektu do dňa získania (zaslania) všetkých odpovedí správcom dane\nna všetky žiadosti zakladajúce dôvod na prerušenie opakovanej daňovej kontroly.\nPri prerušení predmetnej opakovanej kontroly postupovali zamestnanci správcu dane\nv zmysle interného riadiaceho aktu z 24. februára 2009, v zmysle ktorého zaslaním žiadosti\no medzinárodnú výmenu informácií je opakovaná kontrola prerušená z dôvodu konania\no inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.\nZ odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že „správca dane bude v kontrole pokračovať,\nlen čo pominú prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila.“\n­ nezohľadnil skutočnosť, že správca dane prekročil zákonom ustanovenú lehotu\nna vykonanie opakovanej daňovej kontroly:\nZ priloženej spisovej dokumentácie vyplýva, že finančné (daňové) riaditeľstvo\ndva razy rozhodovalo o námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane\npri výkone opakovanej kontroly – nezákonného zásahu z dôvodu porušenia zákazu\n15\n\nprekročenia zákonom ustanoveného časového rámca pre jeho výkon (26. júna 2011\na 28. augusta 2011) a v obidvoch prípadoch rozhodlo tak, že týmto námietkam nevyhovelo\n(argumentujúc aj prerušenia konania); proti týmto rozhodnutiam odvolanie nebolo\nprípustné. Tento postup finančného (daňového) riaditeľstva bol stimulom pre sťažovateľa\nna podanie návrhu/žaloby (10. októbra 2011) najvyššiemu súdu, ktorý o nej rozhodol\ntak, že jeho návrh/žalobu napadnutým rozsudkom z 10. januára 2013 zamietol.\n­ nesprávne vyhodnotil návrh/žalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu\nverejnej správy vo veci opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie august 2008 a zamietol ju podľa § 250v ods. 3 OSP:\nPodľa § 250 ods. 3 OSP návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal\nprostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha\nlen určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,\nkeď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,\nkeď k nemu došlo.\n\nNajvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:\n„Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany\nsprávnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány\nverejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo\nohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo\nk náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo\nprávnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva\nto z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia\nsprávneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov\nverejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly.\n\n16\n\nPodľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov\norgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí\norgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nsa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku.\nPodľa § 244 ods. 5 veta prvá OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred\nnezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích\nsprávnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje\nkonanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.\nÚčelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy\nje poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená\nna svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej\nsprávy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho\ndôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku\ntrvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti\nodporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné,\nobnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu,\nktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.\nPrávna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na\nrozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých\núkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu\nverejnej správy podľa § 250v OSP, keďže v odseku S citovaného ustanovenia je stanovené,\nže na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti\nprimerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.\nKonanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje\nsubsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať\niba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade, ak bolo vydané\nrozhodnutie orgánu verejnej správy, je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa\ndruhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.\n17\n\nCieľom ochrany podľa § 250v OSP je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho\norgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.\nSúd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými\nje nezákonný zásah v ustanovení § 250v OSP vymedzený.\nMusí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená\nna svojich právach a právom chránených záujmoch a\nide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy,\nzásah nie je rozhodnutím,\nzásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti...\nvykonaný,\ndôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,\nnavrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,\nnávrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom\ndozvedela,\nnajneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.\nZ citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, že návrh nie je úspešný,\nak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný.\nNajvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je\nnezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v OSP. V prvom rade sa zaoberal\nskúmaním, či je návrh prípustný, a dospel k záveru, že je neprípustný.\nZ obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu súd zistil nasledovné\nskutočnosti:\nOdporca rozhodnutím č. 1/221/5328­29420/2010/990447­r zo dňa 9. marca 2010\npodľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie Daňového úradu Trnava\nč. 649/231/100870/09/Sta zo dňa 16. novembra 2009, ktorým správca dane podľa § 15\nods. 14 zákona č. 511/3992 Zb. znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní\nza zdaňovacie obdobie august 2008 o sumu 623 279,49 € a priznal nadmerný odpočet\nv sume 378,12 € navrhovateľovi, zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n\n18\n\nDňa 23. marca 2010 odporca podľa § 15b ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb.\nvydal podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie august 2008 u navrhovateľa.\nOznámením o výkone opakovanej daňovej kontroly č. I/182/11274­73289/2010/Kono\nzo dňa 21. júna 2010 bol navrhovateľovi oznámený výkon opakovanej daňovej kontroly\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008. Predmetné oznámenie bolo\ndoručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa\n\ndňa 1. júla\n\n2010. Opakovaná daňová kontrola bola začatá dňa 28. júla 2010 na Daňovom úrade\nv Trnave, o čom bola odporcom spísaná zápisnica č. I/182/11274­83727/2010/Kono zo dňa\n28. júla 2010.\nUpovedomením č. I/332/11274­128135/2010/Meli, Jnč zo dňa 16. decembra 2010\nbolo navrhovateľovi oznámené predĺženie lehoty na jej vykonanie do 28. júla 2011.\nOdporca vydal dňa 21. marca 2011 rozhodnutie č. I/332/1 1274­33848/2011/Meli,\nJnč o prerušení opakovanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie august 2008 podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu konania o inej\nskutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, ktorou sú: podaná Žiadosť\no medzinárodnú výmenu informácii č. I/332/11274­5744/2011/Meli, Jnč, podaná Výzva −\nAppeal č. I/332/11274­24186/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for co­\noperation č. I/332/11274­24202/2011/Meli, Jnč, podaná Žiadosť o súčinnosť − Request for\nco­operation č. I/332/11274­242/2011/Meli, Jnč a podaná Žiadosť o súčinnosť − Request\nfor\n\ncooperation\n\nč. I/332/11274­24220/2011/Meli, Jnč.\n\nNavrhovateľ\n\npodal\n\ndňa\n\n26. mája 2011 námietku proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone opakovanej\ndaňovej kontroly, v ktorej namietal zbytočné prieťahy v konaní a nečinnosť žiadajúc,\naby odporca pokračoval v daňovej kontrole tak, aby bola v zákonnej lehote\nna jej ukončenie, t. j. do 28. júla 2011 riadne skončená. Odporca námietke nevyhovel.\nDňa 3. augusta 2011 podal navrhovateľ ďalšiu námietku proti postupu zamestnancov\nsprávcu dane pri výkone opakovanej daňovej kontroly − nezákonnému zásahu z dôvodu\nporušenia zákazu prekročenia zákonom ustanoveného časového rámca na jej výkon\nžiadajúc, aby bolo zamestnancom okamžite zakázané pokračovať v tejto kontrole, ktorú\npo uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie považuje za nezákonný zásah do svojich práv\n19\n\na právom chránených záujmov. Rozhodnutím č. I/332/87966/2011/Jend o námietke proti\npostupu zamestnanca správcu dane pri výkone opakovanej daňovej kontroly zo dňa\n26. augusta 2011 odporca námietke nevyhovel. Podľa pripojenej doručenky bolo toto\nrozhodnutie doručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa\ndňa 9. septembra 2011.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že daňová kontrola ako\naj opakovaná daňová kontrola, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia o daňovej kontrole,\nje inštitút, ktorým správca dane zisťuje skutkový stav za účelom správneho určenia dane\nalebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú\nkontroluje nutné chápať ako jeden celok, ktorý sa nemôže pre účely rozhodovania\no nezákonnom zásahu deliť na etapy (začatie, prerušenie, ukončenie daňovej kontroly) tak,\nako sa mylne domnieval v svojej žalobe o nezákonnom zásahu žalobca, a ktorý spočíval\npodľa jeho názoru v tom, že daňová kontrola mala byť ukončená v lehote 12 mesiacov\nod jej začatia, pričom konanie o opakovanej daňovej kontrole bolo rozhodnutím správcu\ndane prerušené.\nV danom prípade je nesporné, že sa navrhovateľ dozvedel o začatí opakovanej\ndaňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 dňa\n1. júla 2010, kedy bolo zástupcovi navrhovateľa doručené oznámenie o výkone opakovanej\ndaňovej kontroly č. I/182/11274­73289/2010/Kono zo dňa 21. júna 2010. Rozhodujúcou\nskutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je v tejto veci deň, keď reálne bola\nzačatá opakovaná daňová kontrola, t. j. deň, ktorý vyplýva zo Zápisnice o začatí\nopakovanej daňovej kontroly č.: I/182/11274­83727/2010/Kono t. j. dňa 28. júla 2010.\nSubjektívna lehota na podanie návrhu vo veci ochrany pred nezákonným zásahom začala\nplynúť nasledujúci deň, t. j. 29. júla 2010. Posledný deň subjektívnej lehoty padol\nna 28. augusta 2010 (sobota), čo znamená, že posledným dňom subjektívnej lehoty bol\npondelok 30. augusta 2011. Lehota uplynula dňa 31. augusta 2010. V uvedenej lehote nebol\npodaný návrh na súd, bol podaný osobne na Najvyššom súde Slovenskej republiky až dňa\n10. októbra 2010.\nNajvyšší súd je toho názoru, že prerušenie opakovanej daňovej kontroly\nmá charakter procesného rozhodnutia, a teda jeho preskúmanie súdom v konaní\n20\n\no nezákonnom zásahu neprichádza do úvahy, nakoľko by bolo predčasné a prejudikovalo\nby ďalší postup správcu dane, čo by v konečnom dôsledku znamenalo neprípustný zásah\nvšeobecného súdu do právomoci správcu dane. Navrhovateľ môže podľa názoru najvyššieho\nsúdu nim tvrdené pochybenia zo strany správcu dane namietať po ukončení daňovej\nkontroly v následnom vyrubovacam konaní, a to v rámci jemu dostupných opravných\nprostriedkov (napr. odvolanie v daňovom konaní alebo v konaní na súde o prípadnej\no správnej žalobe podľa V časti druhej hlavy OSP).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky si dovoľuje poukázať aj na svoje predchádzajúce\nrozhodnutie týkajúce sa prerokovania vecí bez zbytočných prieťahov a preskúmania\nzákonnosti postupu správneho orgánu (rozsudok NS SR č. 5 Sž/51/2002), kedy správny\norgán nevydá v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie a tak zasiahne svojou nečinnosťou\ndo práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Aj v tomto prípade sa navrhovateľ domáhal\nodstránenia podľa jeho názoru trvajúceho protiprávneho stavu, ktorý spočíval v tom,\nže opakovaná daňová kontrola nebola v zákonnej lehote ukončená. Podľa názoru\nodvolacieho súdu sa však odstránenia takéhoto prípadného nezákonného stavu nemal\ndomáhať neprípustným návrhom na odstránenie nezákonného zásahu, ale iným\nprostriedkom nápravy, a to postupom podľa § 250t ods. 1 a nasl. OSP odstránením\nnečinnosti správneho orgánu.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne zamietol\npodľa § 250v ods. 3 OSP, keďže nie je prípustný.“\nÚstavný súd pre úplnosť uvádza, že\n„Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov\n2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení účinnom od 1. mája 2011).“.\nZákladom pre odlišný právny názor disentujúcej sudkyne od väčšinového právneho\nnázoru rozhodujúceho senátu najvyššieho súdu a aj pre odlišný právny názor sťažovateľa\nv danej veci bolo posúdenie počítania plynutia lehoty na vykonanie opakovanej daňovej\nlehoty. Druhý senát ústavného súdu nespochybňuje už uvedený právny názor ústavného\n21\n\nsúdu na zákonom ustanovené lehoty, na ktoré sa odvoláva tak sťažovateľ, ako aj disentujúca\nsudkyňa senátu najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodoval, vysloveného vo veci vedenej\npod sp. zn. III. ÚS 24/2010, poukazuje však na to, že v danej veci však nešlo\no nedodržanie/prekročenie zákonnej lehoty, resp. súdom predĺženej zákonnej lehoty,\nposunutie skončenia uplynutia zákonnej lehoty na vykonanie opakovanej daňovej kontroly\nvzhľadom na prerušenie konania, t. j. s ohľadom na „zastavenie“ plynutia času počas\nprerušenia opakovanej daňovej kontroly (§ 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.). Podľa\nnázoru ústavného súdu je potrebné rozlišovať inštitút predĺženia zákonnej lehoty\nna uskutočnenie konania (pri ktorom sa v konaní pokračuje ďalej pri „predĺženom“ plynutí\nlehoty), o čo išlo vo veci III. ÚS 24/2010, s inštitútom prerušenia konania (počas ktorého\nlehoty neplynú) práve vzhľadom na právne dôsledky ich uplatnenia, čo v posudzovanom\nprípade sťažovateľ a ani disentujúca sudkyňa v rámci svojej argumentácie nezobrali\ndo úvahy, opierajúc sa o svoj právny názor, že v danom prípade prerušenie daňovej kontroly\nnie je možné.\nK možnosti uplatnenia inštitútu prerušeniu opakovanej daňovej kontroly ústavný súd\nuvádza, že správca dane vychádzal − a najvyšší súd toto východisko pri svojom\nrozhodovaní o žalobe (návrhu) sťažovateľa nespochybnil, z toho, že z relevantnej právnej\núpravy účinnej v danom čase, a to z § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb., vyplýva,\nže o „ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 zákona č. 511/1992 Zb. sa primerane použijú\naj na daňovú kontrolu“ [do prvej časti patrí okrem iného aj inštitút prerušenia konania\n(§ 25a zákona č. 511/1992 Zb.)].\nZohľadňujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom\nrozsudku zrozumiteľne a ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou\nsťažovateľa. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený\nna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel\nrelevantných na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov. Najvyšší súd svoj právny záver\nústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, odvolajúc sa na relevantné právne predpisy.\n22\n\nO arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení relevantných právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel\na význam. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu však toto nevyplýva, rovnako\nani jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty\na zmyslu.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej\nuvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,\nnemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\n\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká\npríčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom\n\n23\n\nprerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. mája 2015\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-daňová kontrola", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:95a21c9a-39a5-4586-aea0-21a9de8f7a56", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 207/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 207/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95a21c9a-39a5-4586-aea0-21a9de8f7a56"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:fed12845-0c38-4b9c-a491-b0db57ef4ef7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 428/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 428/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fed12845-0c38-4b9c-a491-b0db57ef4ef7"}, {"guid": "ussr:c739df26-a6af-4326-a8ad-621cc20f6d16", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c739df26-a6af-4326-a8ad-621cc20f6d16"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:c4779b9f-e368-46ad-97da-1967575d0c32", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 94/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 94/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4779b9f-e368-46ad-97da-1967575d0c32"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}