{"guid": "ussr:63da03a6-6b9b-47e1-9817-e8fc1c5492a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2015 z 27. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. mája 2015, sp. zn. II. ÚS 332/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2015-05-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/63da03a6-6b9b-47e1-9817-e8fc1c5492a1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 332/2015­21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,\nKošice, vedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namieta\nporušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti\nna rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.\n3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014 a jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a sp. zn.\n6 Sžo 9/2014 a jeho rozsudkom z 28. januára 2015, a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti\n\nvedené pod sp. zn. Rvp 3035/2015\n\na sp. zn. Rvp 5507/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.\nRvp 3035/2015.\n\n2. Sťažnosti\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2015\na 20. apríla 2015 telefaxom a 6. marca 2015 a 22. apríla 2015 osobne doručené sťažnosti\n(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného\nadvokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vedené pod sp. zn.\nRvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015, ktorými namieta porušenie základných práv podľa\nčl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti\nna rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia\n(ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžo 62/2014 a sp. zn. 3 Sžo 23/2014\na jeho rozsudkami z 2. decembra 2014 a pod sp. zn. 6 Sžo 9/2014 (spolu ďalej aj „napadnuté\nkonania“) a jeho rozsudkom z 28. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).\nZo sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v správnych\nkonaniach, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o povolení výnimky z podmienok\nochrany chráneného živočícha medveďa hnedého (ďalej len „výnimka“) podľa § 35 zákona\nč. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon\no ochrane prírody“ (usmrtenie medveďa hnedého, pozn.)] v označených poľovných\nrevíroch, domáhal v súlade s § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov priznania postavenia účastníka konania z dôvodu, že\n\n2\n\nmôžu byť dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z príslušných\nustanovení Aarhuského dohovoru.\n1. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nživotného prostredia“) vo veci žiadosti\n(žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím\nč. 3726/2009­2.1 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 13. mája 2009“) nepriznalo\nsťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu\nministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 rozhodol minister životného prostredia\nSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 6305/2009­7.2 z 26. júna 2009\n(ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho zamietol. Krajský súd v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 141/2009 z 30. septembra 2011 zrušil\nrozhodnutie ministerstva životného prostredia z 13. mája 2009 a rozhodnutie ministra\nz 26. júna 2009 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nRozhodnutím č. 3726/2009­2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla\n2009“) ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného jedinca\nmedveďa hnedého v poľovnom revíri\n\n, pričom v podmienkach\n\nrozhodnutia sa uvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne\ndo 15. decembra 2009.\nMinisterstvo životného prostredia po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím\nč. 3726/2009 z 19. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie z 19. decembra 2011“) zastavilo\nkonanie vo veci nepriznania postavenia účastníka konania sťažovateľovi, keďže odpadol\ndôvod na konanie. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva životného\nprostredia z 19. decembra 2011 rozhodol minister rozhodnutím č. 3691/2012­1.10 z 2. apríla\n2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 19. decembra 2011 zrušil\na prikázal ministerstvu životného prostredia doručiť sťažovateľovi rozhodnutie z 30. júla\n2009 o povolení výnimky. Proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla\n2009, ktoré bolo sťažovateľovi doručené listom č. 3546/2012­2.2 z 3. mája 2012, podal\n3\n\nsťažovateľ rozklad, ktorým sa domáhal zamietnutia žiadosti žiadateľa o povolenie výnimky.\nO rozklade rozhodol minister rozhodnutím č. 6320/2012­1.10 z 21. augusta 2012 tak, že\nkonanie o ňom zastavil. Krajský súd o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nministra z 21. augusta 2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 S 1738/2012 z 8. apríla 2014\n(ďalej len „rozsudok z 8. apríla 2014“) tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú. O odvolaní\nproti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n3 Sžo 62/2014 z 2. decembra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 8. apríla 2014 potvrdil\na sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.\nRvp 3035/2015).\n\n1. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti obce\n\n(žiadateľ, pozn.)\n\no povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím č. 4252/2010­2.1\nz 15. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 15. apríla 2010“) nepriznalo sťažovateľovi\npostavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva\nživotného prostredia z 15. apríla 2010 rozhodol minister rozhodnutím č. 7375/2010­7.2\nz 22. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 22. júna 2010“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu potvrdil.\n\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 294/2010 zo 7. decembra 2011 zrušil rozhodnutie\nministerstva životného prostredia z 15. apríla 2010 a rozhodnutie ministra z 22. júna 2010\na vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorý ďalej pokračoval\nso sťažovateľom ako s účastníkom konania a doručil mu rozhodnutie č. 4252/2010­2.1\nz 19. júla 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 19. júla 2010“); Ministerstvo pôdohospodárstva,\nživotného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky označeným rozhodnutím\npovolilo výnimku podľa zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť jedného jedinca medveďa\nhnedého v poľovnom revíri obce\n\n, pričom v podmienkach rozhodnutia sa uvádza, že\n\nodstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2010, prípadne do 15. decembra 2010.\n\n4\n\nProti\n\nrozhodnutiu\n\nMinisterstva\n\npôdohospodárstva,\n\nživotného\n\nprostredia\n\na regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 19. júla 2010 podal sťažovateľ rozklad,\no ktorom rozhodol minister rozhodnutím č. 6891/2012­1.10 z 23. augusta 2012 (ďalej len\n„rozhodnutie z 23. augusta 2012“) tak, že konanie o ňom zastavil z dôvodu, že odpadol\ndôvod na konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 1743/2012­84 z 3. decembra 2013\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013“) žalobu o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší súd rozsudkom\nsp. zn. 3 Sžo 23/2014 z 2. decembra 2014 rozsudok krajského súdu z 3. decembra 2013\npotvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť vedená pod sp. zn.\nRvp 3035/2015).\n\n2. Ministerstvo životného prostredia vo veci žiadosti\n(žiadateľ, pozn.) o povolenie výnimky podľa zákona o ochrane prírody rozhodnutím\nč. 2369/2009­2.1 z 29. apríla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 29. apríla 2009“) nepriznalo\nsťažovateľovi postavenie účastníka konania. O rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu\nministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 rozhodol minister rozhodnutím\nč. 76234/2009­7.2 z 26. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 26. júna 2009“) tak, že ho\nzamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.\n\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 149/2009 z 18. novembra 2011 zrušil rozhodnutie\nministerstva životného prostredia z 29. apríla 2009 a rozhodnutie ministra z 26. júna 2009\na vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, na základe čoho boli\nsťažovateľovi priznané procesné práva účastníka konania. Následne bolo sťažovateľovi\ndoručované rozhodnutie č. 2369/2009­2.1 z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z 30. júla\n2009“), ktorým ministerstvo životného prostredia povolilo výnimku, a to usmrtiť jedného\njedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri\n\n, pričom v podmienkach rozhodnutia sa\n\nuvádza, že odstrel možno zrealizovať do 30. novembra 2009, prípadne do 15. decembra\n2009, a zároveň zamietlo žiadosť o povolenie výnimky – usmrtiť jedného medveďa\nv poľovnom revíri\n\n.\n\n5\n\nProti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia z 30. júla 2009 podal sťažovateľ\nrozklad,\n\nkonanie\n\nvo\n\nveci\n\nktorého\n\nminister\n\nrozhodnutím\n\nč.\n\n6850/2012­1.10\n\nz 23. augusta 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 23. augusta 2012“) zastavil z dôvodu,\nže odpadol\n\ndôvod\n\nna\n\nkonanie.\n\nKrajský\n\nsúd rozsudkom\n\nsp. zn. 1\n\nS 1677/2012\n\nz 5. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 5. decembra 2013“) žalobu\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra z 23. augusta 2012 zamietol. Najvyšší\nsúd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015 rozsudok krajského súdu\nz 5. decembra 2013 potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal (sťažnosť\nvedená pod sp. zn. Rvp 5507/2015).\nSťažovateľ v sťažnostiach v zásade zhodne uvádza, že ako občianske združenie,\nktorého cieľom je ochrana životného prostredia a osobitne prirodzeného prostredia\nviacerými spôsobmi, sa vo viacerých správnych konaniach vedených ministerstvom\nživotného prostredia a ministrom domáhal priznania postavenia účastníka konania\ns odkazom predovšetkým na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého ako člen\nzainteresovanej verejnosti má právo napadnúť v správnom alebo súdnom konaní akékoľvek\nopomenutie súkromných osôb či orgánov verejnej moci vydané v rozpore s vnútroštátnymi\npredpismi v oblasti životného prostredia. V tomto kontexte sťažovateľ požiadal najvyšší súd\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 o zodpovedanie prejudiciálnych otázok\nSúdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom zmysel a cieľ týchto\notázok bolo možné zhrnúť do otázky, či z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva\nverejnosti právo byť účastníkom správnych a súdnych konaní, v ktorých sa rozhoduje\no otázkach životného prostredia. Súdny dvor vo svojom rozsudku C­240/09 z 8. 3. 2011\nuviedol, že citované ustanovenie Aarhuského dohovoru „... nemá priamy účinok v práve\nÚnie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva\ntýkajúceho sa podmienok, ktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku\nalebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3\ntohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaným právom Únie,\naby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je\n6\n\n, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by\nmohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.\nPo vydaní označeného rozsudku Súdneho dvora najvyšší súd v konaniach, ktorého\núčastníkom bol sťažovateľ a predmetom ktorých bola otázka priznania jeho účastníctva\nv konaní pred správnymi orgánmi o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného\nživočícha medveďa hnedého podľa § 35 zákona o ochrane prírody, žalobám sťažovateľa\nvyhovel „a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách\nsťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia... rozhodovali“.\nPredmetom sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3035/2015\na sp. zn. Rvp 5507/2015 sú konania vo veci samej, ktoré nasledovali po tom, čo\n„sťažovateľovi pôvodne rozhodnutím Ministerstva ŽP SR nebolo priznané postavenie\núčastníka konania, toto rozhodnutie na rozklad sťažovateľa potvrdené, Krajský súd\nv Bratislave následne rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka sťažovateľovi zrušil,\nvec vrátil Ministerstvu ŽP SR na ďalšie konanie a po tom, čo bolo sťažovateľovi doručené\nrozhodnutie vydané vo veci samej (o povolenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého),\ntento podal rozklad proti nemu, o ktorom bolo Ministrom ŽP SR zastavené konanie. Krajský\nsúd v Bratislave aj Najvyšší súd SR zamietli žalobu žalobcu proti rozhodnutiu o zastavení\nkonania o rozklade argumentujúc tým, že sťažovateľ nemá aktívnu legitimáciu (teda nemôže\nnamietať porušenie jeho práv), keďže časová platnosť výnimky uvedená v prvostupňovom\nrozhodnutí (MŽP SR) uplynula dňa 30. 11. 2009, resp. 15. 12. 2009. Sťažovateľ ako to\nvyplýva z príloh, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu založenom na uvedenom právnom\nnázore podal odvolanie, v ktorom poukázal na to, že uvedený právny názor a na ňom\nzaložené rozhodnutie ho zbavuje možnosti účinne konať pred správnymi orgánmi\nv konaniach týkajúcich sa ochrany prírody, keďže rozhodnutia o udelení výnimiek\na súhlasov podľa ZOPK sú rozhodnutiami, ktorých časová platnosť je prakticky\nbezvýnimočne obmedzená a nie je možné dosiahnuť taký stav, aby k preskúmavaniu\nrozhodnutia súdom došlo pred uplynutím platnosti uvedenej výnimky. Za uvedeného stavu je\n\n7\n\npotom možnosť sťažovateľa domôcť sa reálneho a efektívneho využitia práva podľa čl. 9 ods.\n3 Aarhurského dohovoru menej než imaginárna.“.\nV sťažnostiach sťažovateľ zhodne poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd v skutkovo a právne obdobnej\nveci vyslovil: „10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno­konformný\nvýklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v\noblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v\nsvojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek\nprocesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v\ndôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn.\nvýklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).\nNaopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum\nviedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho\norgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť\nvýkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom\nuvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv\nprostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku\n(vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej\nmiere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu\nvyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.\nPreto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné\nnaďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“\nSťažovateľ rovnako poukazuje na právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho\nrozsudku sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014, podľa ktorého „... absolútne nemožno\nakceptovať názor prezentovaný v odvolaní žalovaným, že napriek vytýkaným formálnym\nprocesným pochybeniam, výsledok ďalšieho správneho konania bude spočívať pre uplynutie\nlehôt v zastavení konania...“.\n\n8\n\nSťažovateľ k tomu ďalej uvádza, že zmyslom jeho účasti v konaniach pred správnymi\norgánmi je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť\nnaplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny\nporiadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je\nrozhodovanie orgánov ochrany prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej\nrepubliky na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie\npred takýmito orgánmi. Sťažovateľ sa postupom správnych orgánov a konajúcich\nvšeobecných súdov cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa\nboli zastavené bez toho, aby na to bol právny dôvod, a zároveň sa tým správny orgán\ni konajúce súdy vyhli svojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí\nsprávnych orgánov. Takýto postup robí práva sťažovateľa ako účastníka správneho konania,\ntoto postavenie mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, abstraktnými\na imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia\nprvostupňového správneho orgánu, a súčasne je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho\ndvora C­240/09 z 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru\ntak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je\n, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by\nmohlo byť v rozpore s právom únie v oblasti životného prostredia. Postup najvyššieho súdu\nako poslednej inštancie v skutočnosti znamená, že sťažovateľ nielen v napadnutých\nkonaniach, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách o preskúmanie postupu\na rozhodnutí správnych orgánov bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania\nzákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\njeho sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 44 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom\nv konaniach, ktorý predchádzal ich vydaniu, zrušil napadnuté rozsudky najvyššieho súdu\na veci vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd\n\n9\n\nzakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľom označených práv\na zároveň priznal sťažovateľovi úhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to\n\n10\n\nbuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nII.1 K spoločnému prerokovaniu vecí\nPodľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak\na povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane\nustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „OSP“).\nPodľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých účastníkov.\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade\ns citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde, je však možné v konaní\npred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1\nOSP.\nZo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 3035/2015 a sp. zn. Rvp 5507/2015 vyplýva,\nže tieto veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a v sťažnostiach sa\nna obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie\nrovnakých základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a Aarhuského dohovoru.\n\n11\n\nPrihliadajúc na uvedené, ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade\ns ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol\no spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto\nuznesenia.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami\nSťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných\nsúdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli\nzastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli\nsvojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto\npostup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konania\nvyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárne\nbez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n\n12\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy\npreskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky\nuvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup\nk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí\nsúkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom\nv oblasti životného prostredia.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do\nrozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť\nskutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je\nprieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II.\nÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa\núloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a\nzákladných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky\nzo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom\nrozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne\npopreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS\n88/07).\nZ napadnutých\n\nrozsudkov\n\nvyplýva,\n\nže\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nv nich\n\nvychádzal\n\nzo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna\n13\n\n2014 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), v ktorom sa okrem iného uvádza:\n„... neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha medveďa\nhnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že\nodpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla\na neexistuje. Správny orgán preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to\nv ktoromkoľvek štádiu konania.“\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto\nzákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\nV súlade s § 82 ods. 9 písm. a ) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody\nkonanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v napadnutých rozsudkoch ak\nrozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha –\nmedveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím\nčasu, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky.\nRozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody\npotom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je samotné chránené\nzviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je\nrozhodovanie o právnej podmienke, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka\nneexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania.\nZnamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa na povolenie odstrelu, uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká\ndôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie\nčasu spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by správny orgán konajúci\no rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo\npotvrdiť, či rozklad zamietnuť.\n\n14\n\nÚstavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach\nsťažovateľa už rozhodoval prvý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce sťažnosti\nsťažovateľa\n\nodmietol\n\npri\n\npredbežnom\n\nprerokovaní\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnené\n\n(I. ÚS 783/2014 a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel pri predbežnom\nprerokovaní k odchylným právnym názorom než prvý senát ústavného súdu vo veciach\nvedených pod sp. zn. I. ÚS 783/23014 a sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych\nnázorov vyslovených v uvedených veciach (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).\nPo ústavnom prieskume napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vydaných\nv napadnutých konaniach a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd konštatuje,\nže rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu a jeho rozsudky vychádzajú zo zjednocujúceho\nstanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu, ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia\nčinnosť senátu 1 Sžp a senátu 10 Sžp najvyššieho súdu, konkrétne išlo o právoplatné\nrozsudky senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.\n10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.\nSprávne kolégium najvyššieho súdu svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnilo takto:\n«Samotný zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu ochrany prírody\npovinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že\nrozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo\nvydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť\nv prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku\nuplynutia času, na ktoré bolo vydané.\nÚstredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie\nvýnimky zastaviť tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto\nzákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto\nzákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Ak správny orgán postupoval v súlade\ns týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu prvého stupňa je žalobu proti takémuto\njeho rozhodnutiu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu,\nzmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani\n15\n\npráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už\nnimi nemôžu byť priamo dotknuté.\nAj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 1. júla 2008, sp. zn.\nIII. ÚS 341/2007 o. i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť\núčel zákona. Uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových\nmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom\ndopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho\npredpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená\nvýlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných\nzákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych\norgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.\nZákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je\nskutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné\n(pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu\nnezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky\nk odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu\nurčitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi\nvznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia\ndoby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na\nsvojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom\nsúd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\no zastavení konania o rozklade zamietnuť.\nAk došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania\no rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu\nkonania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,\nformálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu\nk skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech\n16\n\na za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok\nporušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie\nvo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.\nZákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť\nkonanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa\ntohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý\nmá za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo\nvydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania\nzanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého). Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení\ns § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z\ndôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha –\nmedveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a\nrozhodnutie v súlade so zákonom.\n... aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého\nstupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká\ndôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie\nčasu spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už\nnemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť,\nči rozklad zamietnuť. Samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval\npre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by\nv rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.\nSúd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať\nsúčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu\nkonania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.\nIný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade\nbez toho, aby umožňovalo účastníkovi konania reálnu možnosť dosiahnuť materiálne iné\nrozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho\nkonania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»\n17\n\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviska\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššieho\nsúdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť\nzáverov najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch.\nAj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať\nna špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú\npri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale\nsúdmi, do právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich\nsa postupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve\npodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť\nlen takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú\noprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,\nprávom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo\ndotknuté.\nÚstavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,\nz ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých rozsudkov. Aj podľa\nnázoru ústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie\nchráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie\ntakejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým\nje uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto\naj vtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu\nuplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní\no rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný.\nPreto ak druhostupňový správny orgán postupoval v súlade s už citovanými závermi\na konania o rozklade proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu o povolení\nvýnimky zastavil, bolo povinnosťou krajského súdu žaloby proti rozhodnutiam\n18\n\ndruhostupňového správneho orgánu zamietnuť, keďže týmito rozhodnutiami nedochádza\nk založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických\nosôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti sťažovateľa už týmto\nrozhodnutím nemôžu byť priamo dotknuté.\nÚstavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup, ktorým za uvedenej\nsituácie rozhodnutia krajského súdu potvrdil ako vecne správne, mohol zakladať dôvod na\njeho zásah do napadnutých rozsudkov v súlade s právomocami ustanovenými v čl. 127\nods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozsudky najvyššieho súdu boli\nsvojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ\nsťažovateľ argumentuje právnymi názormi prezentovanými najvyšším súdom v jeho\nrozhodnutiach sp. zn. 1 Sžp 13/2013 a sp. zn. 1 Sžp 3/2011, ústavný súd k tomu dodáva, že\ntieto boli najvyšším súdom prijaté pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho\nkolégia tohto súdu k zjednoteniu výkladu relevantných ustanovení zákona o ochrane\nprírody, z ktorého vychádzal tento súd aj v napadnutých rozsudkoch, preto neexistuje dôvod\nna to, aby sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal podrobnejšie.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľa\ndospel k záveru, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupom, ktorý\npredchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa ústavy,\ndohovoru a Aarhuského dohovoru, a preto ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietol ako zjavne neopodstatnené.\n\nKeďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, ústavný súd o jeho ďalších návrhoch\nuplatnených v sťažnostiach už nemal dôvod rozhodovať.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n19\n\nV Košiciach 27. mája 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-pripomienkové konanie", "správne súdnictvo-vylúčenie z preskúmavania súdom", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva-právo na priaznivé životné prostredie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-návrh zákona", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8b3e3a83-bce7-4535-a7d3-b8cd8eec7afb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 217/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1"}, {"guid": "ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 783/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 783/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c0aa9217-b315-42ee-88fc-42e7c3945f4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.90.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2022 z 1. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.90.2022.1"}, {"guid": "ussr:5a5e589d-a0c0-425c-a6af-922662e6b2cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.126.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 126/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 126/2020 z 1. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-01", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.126.2020.1"}, {"guid": "ussr:9793a281-e745-44b3-b3ef-39f7475731d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 487/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 487/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1"}, {"guid": "ussr:216bd8ca-81ad-4516-a756-fe72cad2f984", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 463/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 463/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1"}, {"guid": "ussr:9e84b6f5-2415-4cfd-9146-370506862508", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 369/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 369/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.369.2015.1"}]}