{"guid": "ussr:f1100eaa-e36b-4897-937b-434b8915a324", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.368.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 368/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 368/2015 z 11. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 368/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.368.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-06-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "nazov": "čl. 38 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f1100eaa-e36b-4897-937b-434b8915a324", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.368.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.368.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.368.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 368/2015­11\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n, zastúpeného\n\nAdvokátskou kanceláriou AK H.I.F., spol. s r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter\nFilip, Radvanská 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.\nPK­1 T 18/2013 z 10. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 To 8/2014 z 23. októbra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n23. decembra 2014 doručená sťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\n\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného\nsúdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK­1 T 18/2013 z 10. apríla 2014\n(ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 8/2014 z 23. októbra 2014\n(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\nSťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol:\n«Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, z 10. 4. 2014, sp. zn.\nPK­1T/18/2013, som bol uznaný za vinného zo zločinu založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., z obzvlášť závažného zločinu\nvydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) Tr. zák. a z obzvlášť\nzávažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Tr. zák., a bol mi\nuložený trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov, trest prepadnutia majetku, ochranný\ndohľad v trvaní 3 rokov a povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 7. 000 eur...\nNajvyšší súd SR uznesením z 23. 10. 2014, sp. zn. 5To/8/2014, podľa§ 319 Tr. por.\nzamietol moje odvolanie ako nedôvodné...\nDovoľujem si vysloviť názor, že porušovatelia vyššie uvedenými rozhodnutiami\nporušili moje právo na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1\nDohovoru.\nUvádzam, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\n(obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6\nods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\n\n2\n\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06,\nIII. ÚS 153/07)...\nMám za to, že právo na spravodlivý proces si vyžaduje riadne odôvodnenie\nrozhodnutia súdu. Vyplýva to z potreby transparentnosti celého trestného procesu v záujme\njeho spravodlivosti, čo je jedna zo základných a neoddeliteľných súčasti tohto procesu.\nOdôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že proces nie je arbitrárny.\nZ judikatúry ES ĽP vyplýva, že sa nevyžaduje odpoveď na každý argument strany ak\nje pre rozhodnutie bezvýznamný. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.\nVzhľadom na obsah odôvodnenia napadnutých rozhodnutí porušovateľov mám za to,\nže ich rozhodnutia o mojej vinne sú arbitrárne a nedôvodné...\nV tejto súvislosti si dovoľujem poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR\nz 18. 6. 2014, sp. zn. 3 To 1/2014, zaoberajúce sa hodnotením výpovedí osôb s aplikovaným\nodklonom v trestnom konaní, podľa ktorého „nemôže pre uznanie viny stačiť len výpovede\nspolupracujúcich osôb, ktoré nie sú potvrdené aj ďalšími, či už priamymi alebo nepriamymi\ndôkazmi, ak navyše nie je možné vylúčiť ich účelovosť motivovanú snahou získať miernejší\npostih oproti ostatným obžalovaným z tej istej trestnej činnosti.“\nVzhľadom na uvedené mám za to, že porušovatelia v rozpore s týmto názorom\nNajvyššieho súdu založili moju vinu práve (a výlučne) na tvrdeniach takýchto osôb,\na to bez toho, aby sa s otázkou motívu a dôveryhodnosti výpovedí tzv. „spolupracujúcich\nosôb“ akýmkoľvek spôsobom vysporiadali.\nTaktiež zdôrazňujem, že porušovatelia nevymedzili žiadne relevantné skutočnosti,\nodôvodňujúce subsumovanie mojej údajnej trestnej činnosti pod kvalifikované skutkové\npodstaty podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c), resp. podľa § 221 ods. 1, ods. 2,\nods. 4 písm. b) Tr. zák. ...\nVyslovujem názor, že napadnutým rozhodnutím bolo taktiež porušené moje ústavné\nprávo na prejednanie veci zákonným sudcom v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy z dôvodu, že\nSúdna rada SR doposiaľ nerozhodla o pridelení a preložení sudcov na novozriadený súdny\norgán, a to Špecializovaný trestný súd.\n\n3\n\nPorušovateľ v 1. rade v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie § 18i novely\nzákona o sídlach a obvodoch súdov č. 371/2004 Z. z., podľa ktorého výkon súdnictva, všetky\npráva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinnosti vyplývajúcich\nz pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych\nvzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia\nnálezu Ústavného súdu SR, PL. ÚS 17/08 z 20. 5. 2009, zo Špeciálneho súdu\nna Špecializovaný trestný súd, nebolo Ústavným súdom vyhlásené za protiústavné a teda\nplatí princíp prezumpcie ústavnosti.\nK uvedenému názoru porušovateľa v 1. rade si dovoľujem uviesť, že nálezom\nÚstavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 17/08, bolo rozhodnuté, že zákon č. 458/2003 Z. z.\no zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a ustanovenia iných\nrelevantných právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 , čl. 141 ods. 1, čl. 141a\nods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy a s čl. 11\nods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii.\nNa základe uvedeného bol zákonom č. 291/2009 Z. z. zriadený nový súdny orgán,\nŠpecializovaný trestný súd.\nDovoľujem si uviesť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR patrí do pôsobnosti\nSúdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) rozhodovať o pridelení\na preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12\na 14 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 385/2000 Z. z.“)\nSúdna rada k dnešnému dňu nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo\npreložení sudcov na Špecializovaný trestný súd...\nZ citovaných nálezov Ústavného súdu teda vyplýva jednoznačný záver, že\nza zákonného sudcu, ústavne konformným spôsobom, môžeme považovať len sudcu, ktorý\nspĺňa nasledovné podmienky:\na) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,\nb) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,\nc) jeho funkcia nezanikla,\nd) bol určený v súlade s rozvrhom práce.\n4\n\nVšetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje\nktorákoľvek z nich, nemôžeme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov.\nDovoľujem si uviesť, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu nespĺňajú zákonnú\npodmienku vyššie uvedenú pod písm. b), a síce trvalé alebo dočasné pridelenie na výkon\nfunkcie k určitému súdu, a to z nasledovného dôvodu:\nSúdna rada je Ústavou zriadený orgán, ktorý bol vytvorený ako inštitucionálny\ngarant nezávislosti súdnej moci a sudcov, pričom sa zriadila s jednoznačne formulovaným\nzámerom, posilniť svojou existenciou nezávislosť súdnej moci od iných zložiek moci. Jedným\nz účelov jej existencie je rozhodovanie o personálnom obsadení súdov a pod...\nNa základe vyššie uvedených skutočností si dovoľujem vysloviť záver, že vzhľadom\nna skutočnosť, že zákonom č. 291/2009 Z. z. bol zriadený nový súdny orgán, a síce\nŠpecializovaný trestný súd, je v zmysle článku 141a ods. 4 písm. a), b) Ústavy SR a v zmysle\n§ l1 ods. l zákona č. 385/2000 Z. z. nevyhnutné, aby sudcovia tohto nového súdneho orgánu\nboli na výkon svojej funkcie, po ich predchádzajúcom súhlase, pridelení súdnou radou.\nVzhľadom na skutočnosť, že súdna rada k dnešnému dňu nerozhodla o pridelení, dočasnom\npridelení alebo preložení predsedu senátu a členov senátu v mojej trestnej veci\nna Špecializovaný trestný súd, títo nespĺňajú ústavný nárok zákonného sudcu, čím došlo\nk porušeniu môjho ústavného práva na prejednanie veci zákonným sudcom v zmysle článku\n48 ods. 1 Ústavy SR.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky a Špecializovaného trestného súdu bolo porušené moje právo\nna prejednanie veci zákonným sudcom v zmysle článku 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 10. 2014, sp. zn.\n5To/8/2014, v spojitosti s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 10. 4. 2014, sp. zn.\nPK­1T/18/2013, bol porušený článok 46 odsek 1 Ústavy SR, článok 48 odsek 1 Ústavy SR,\nčlánok 38 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd a článok 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n5\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 10. 2014, sp. zn.\n5To/8/2014, a súčasne rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 10. 4. 2014, sp. zn.\nPK­1T/18/2013 sa zrušujú.\n3. Špecializovanému trestnému súdu sa vec vracia na ďalšie konanie.\n4.\n\n,\n\n,\n\n, sa prepúšťa z výkonu trestu na slobodu ihneď.“\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd\nskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie\n6\n\nnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa č. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňaťjeho z ákonnému sudcovi.\nPríslušnosťs údu aj sudcu ustanoví zákon.\nSťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv a práv podľa čl. 46\nods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 1 listiny rozsudkom\nšpecializovaného trestného súdu a uznesením najvyššieho súdu.\n1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy\na dohovoru rozsudkom špecializovaného trestného súdu\n\n7\n\nPokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv rozsudkom špecializovaného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity\nzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo\ndomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto\nochranu nemôže poskytnúť iný súd.\nZmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je\na ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\nZásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov\nústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní\no sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\nÚstavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal,\nči sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala\nvoči napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu, a dospel k záveru,\nže vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach\nporušenia označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom špecializovaného trestného\nsúdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu súdu ako odvolaciemu\nsúdu. Najvyšší súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením\n\n8\n\nsp. zn. 5 To 8/2014 z 23. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému\npatrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.\nZ tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá\nsmerovala proti rozsudku špecializovaného trestného súdu, pre nedostatok právomoci.\n2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy\na dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nPri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa vznesených vo vzťahu\nk označenému uzneseniu, v zmysle ktorých podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie nespĺňa\nparametre zákonného rozhodnutia a vykazuje známky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti,\nústavný súd vzal do úvahy obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu aj uznesenia\nnajvyššieho súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria\njeden celok.\nÚstavný súd sa oboznámil s rozsudkom špecializovaného trestného súdu\nz 10. apríla 2014. Vzhľadom na rozsiahlosť jeho odôvodnenia a rozsiahlosť hodnotenia\njednotlivých svedeckých výpovedí ústavný súd poukazuje na tieto závery špecializovaného\ntrestného súdu: «Zo zvukového záznamu telefonického rozhovoru obžalovaného a svedka\nzo dňa 27. 10. 2009 vyplýva, že obaja sa zainteresovaným spôsobom rozprávajú\no osobách s prezývkami\n\n,\n\na\n\n, ktorého dokonca v súvislosti s políciou\n\nmenuje priamo obžalovaný, pričom sa jedná o jednu z prezývok\nalias\n\nalias\n\n,\n\n. Z ďalšieho telefonického rozhovoru vyššie menovaných osôb zo dňa 21. 01.\n\n2010 vyplýva, že opäť sa zainteresovane rozprávajú o osobách s prezývkami\na spomínajú chalanov\na\n\nje\n\n. V súvislosti s ďalšími dôkazmi vyplýva, že\n\n,\nbol\n\n. Z ďalšieho rozhovoru zo dňa 23. 01. 2010 vyplýva, že sa\n9\n\nrozprávajú o\n\na\n\na\n\n. Z ďalších dôkazov vyplýva, že sa jedná o\n. Samotný obžalovaný, ktorý nepoprel účastníkov tohto\n\ntelefonického rozhovoru v ňom uvádza o určitej osobe „však nech ide za\nPodľa záznamu z ciel\n\n,\n\nzo dňa 25. 03. 2011 vyplýva, že v čase, ktorý sa\n\nzhoduje so zadržaním\ns\n\n,\n\ntešili, že sú ďalší zadržaní a\n\na ďalších osôb, sa\nuž vtedy spomínal, že sa vyhrážajú jeho mame.\n\nĎalej spomínajú, že zoberú aj téčka aj maskáče.\na\n\n“.\n\nsa vyjadruje aj k\n\n,\n\n. Z ich rozhovoru je však zrejmé, že nevedia identitu všetkých\n\nsiedmich zadržaných, ale len štyroch z nich. ...\nZ prehratého telefonického rozhovoru medzi obžalovaným a\n24. 03. 2011 vyplýva, že obžalovaný oznamuje\n\n, že\n\nzo dňa\n\nzobrali v tomto okamihu\n\nkukláči z Auparku. S odstupom štrnástich minút obžalovaný\n\noznamuje, že\n\nzobral ÚBOK a posiela ho preč „... ja neviem teraz, Nejdeme preč? Pre istotu aspoň na pár\nhodín.“. Obžalovaný ďalej spomína, že volal s\n\n, ktorý mu niečo aj vysvetľoval.\n\nZ uvedených rozhovorov vyplýva, že obžalovaný sledoval zatýkanie členov skupiny\n, mal obavy a chcel ujsť, pričom spomína\n\n. Jedná sa o prezývku\n\n, toho času už právoplatne odsúdeného za obdobnú trestnú činnosť. S odstupom\nďalších pätnástich minút obžalovaný\n\noznamuje\n\n, že mu volal aj\n\n.\nZ ďalších dôkazov vyplýva, že\n\nje svedok v tejto trestnej veci\n\n...\n\nZo všetkých vyššie uvedených telefonických rozhovorov medzi obžalovaným\na svedkom\n\nvyplýva, že obžalovaný bol o zatýkaní členov skupiny informovaný\n\nrýchlejšie a presnejšie ako svedok\n\n...\n\nŠtruktúrovanosť skupiny súd videl v hierarchickom rozdelení, keď na čele skupiny\nvystupovala osoba pod prezývkou\nnapríklad odsúdený\n\n, na čele nižších štruktúr mali byť ďalšie osoby,\n, obžalovaný\n\n.. V rámci nižších štruktúr mali tieto\n\nosoby svojich zástupcov, napríklad..., členov výjazdov, napríklad... a ochrankárov,\nnapríklad... Prípadne ďalšie už právoplatne odsúdené osoby, ako to vyplýva z listinných\ndôkazov v danej trestnej veci. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplývalo aj\n\n10\n\nteritoriálne rozdelenie územia. Dôvodom pôsobenia skupiny ako vyplývalo z výpovedí\nviacerých svedkov bolo páchanie trestnej činnosti za účelom dosahovania príjmov.\nVo vzťahu k obžalovanému\n\nsúd dospel k záveru, že bol\n\nčlenom zločineckej skupiny. S poukazom na skutkové a právne závery k bodom 2) a 3) súd\npoukazuje na to, že obžalovaný mal záujem chrániť záujmy skupiny, resp. sa dopustil\ntrestnej činnosti s úmyslom získavať finančné prostriedky pre skupinu, ako aj seba.\nZ výpovedí niektorých svedkov bola zrejmá snaha obžalovanému neuškodiť (svedok\n), resp. popísať jeho činnosť viac menej neutrálne (svedok\nz výpovedí ďalších svedkov (\n,\n\n,\n,\n\na\n\n), avšak\n,\n\n,\n\n), ako aj z informačno­\n\ntechnických prostriedkov vyplýva, že obžalovaný sa aktívne podieľal na činnosti skupiny\na dopúšťal sa protiprávneho konania s cieľom zabezpečiť ochranu skupiny alebo finančné\nprostriedky pre skupinu. Súd bol limitovaný obžalovacou zásadou a nebolo jeho úlohou\ndokazovať ďalšiu konkrétnu trestnú činnosť obžalovaného nad rámec obžaloby, hlavne\ns poukazom na skutky v bodoch 2) a 3), a preto nehodnotil výpoveď jednotlivých svedkov,\nktorí najmä na otázky obhajoby nevedeli konkretizovať ďalšie konkrétne protiprávne skutky\nobžalovaného, ako výpovede v jeho prospech. Skôr ich hodnotil v tom zmysle, že v skupine\nv podstate nikoho nezaujímalo kto a ako zarobí peniaze, podstatné je, aby boli peniaze\n(napríklad svedok\n\n). Z výpovedí skoro všetkých svedkov jednoznačne vyplynulo, že\n\nobžalovaný bol tým všeobecne známy, že vedel zarobiť peniaze, a preto podľa názoru súdu\nby bolo nad rámec obžaloby skúmať, či to bolo z obchodu s drogami, z úžery, z konkrétnych\nskutkov vydierania alebo hrubého nátlaku. Napriek tomu zo správy daňového úradu\nvyplynulo, že od roku 2005 nemal obžalovaný\n\nžiadne oficiálne legálne\n\npríjmy...\nHodnotiac všetky vyššie popísané dôkazy v súhrne, súd dospel k záveru, že sa stal\nskutok, teda, že odzneli vyhrážky na adresu poškodenej\n\na teda, že sa jedná\n\no konanie, ktoré je trestným činom. S poukazom na výpoveď samotnej poškodenej súd\ndospel k záveru, že tento skutok spáchal práve obžalovaný\n\n. S poukazom\n\nna skutkové a právne závery súdu vo vzťahu k obžalovanému v bode 1), jeho konanie\n\n11\n\npopísané v bode 2) potom naplňuje zákonné znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného\nzločinu vydierania...\nPo vyhodnotení všetkých dôkazov k tomuto bodu súd dospel k jednoznačnému záveru,\nže poškodený\n\nbol podvedený, vozidlo mu vrátené nebolo, sumu 8.000,­ €\n\ns úmyslom dosiahnuť vrátenie vozidla odovzdal a teda skutok sa stal a má znaky trestného\nčinu. Pri závere o tom, že tento skutok spáchal obžalovaný\nvychádzal z výpovede poškodeného\na\n\nsúd\n\n, ako aj z výpovedí svedkov\n\na nepriamo aj z výpovede svedka\n\nK spáchaniu samotného skutku nasvedčovala aj výpoveď svedka\nTakéto konanie obžalovaného\n\n.\n.\n\nnaplnilo zákonné znaky skutkovej\n\npodstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu...»\nPokiaľ sťažovateľ namietal, že «... porušovatelia v rozpore s týmto názorom\nNajvyššieho súdu založili moju vinu práve (a výlučne) na tvrdeniach takýchto osôb (pozn.\nspolupracujúcich osôb“), a to bez toho, aby sa s otázkou motívu a dôveryhodnosti výpovedí\ntzv. „spolupracujúcich osôb“ akýmkoľvek spôsobom vysporiadali», neuviedol konkrétne\nsvedecké výpovede, resp. neoznačil konkrétnych svedkov, a obmedzil sa len na uvedenú\nvšeobecnú námietku.\nĎalej z odôvodnenia rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva:\n«Svedok\n\nv čase svedeckej výpovede bol právoplatne odsúdený\n\nna trest odňatia slobody vo výmere osem rokov. Je zrejmé, že svojou výpoveďou vo veci\nobžalovaného\n\nuž nemohol dosiahnuť žiadne zvýhodnenie v súvislosti\n\ns posudzovaním vlastného protiprávneho konania. Naopak, ako motív jeho výpovede\nlogicky vyznieva jeho výpoveď o tom, ako sa dozvedel, že obžalovaný sa mal vyhrážať jeho\nmatke, čo ho podnietilo k tomu, aby popísal vlastnú trestnú činnosť v celom rozsahu a\nzároveň, aby popísal aj činnosť skupiny tak, ako ju sám vnímal. K hodnoteniu výpovede\nsvedka\n\na v neposlednom rade aj k hodnoteniu ďalších nižšie uvádzaných svedkov,\n\nktorí sami priznali členstvo a činnosť v skupine\n\nsúd uvádza, že bol uzrozumený\n\no tom, že sa nejedná o bezúhonné osoby, ale fakticky o páchateľov rôznej trestnej činnosti,\n12\n\nktorí častokrát mali tendenciu pri svojich výpovediach niektoré skutky popísať tak, aby sa\nsami javili v lepšom svetle ako tomu bolo v skutočnosti. Rovnako vzhľadom k tomu, že\nprotiprávne konanie bývalo častokrát ich „každodennou prácou“, je len logické, že\ns odstupom času sa môžu v menej podstatných detailoch odlišovať ich výpovede od výpovedí\nďalších osôb, prípadne nesúhlasia úplne s ďalšími dôkazmi. Súd preto posudzoval zhodu\nvýpovede takýchto svedkov, najmä čo sa týka podstatných súvislostí a v spojitosti s ďalšími\ndôkazmi.\nPri posudzovaní hodnovernosti výpovede svedka\n\nsúd poukazuje\n\nna niektoré ním reprodukovane konkrétne zážitky, z ktorých súd vyvodil záver, že tieto by\nnedokázal popísať, pokiaľ by ich osobne nezažil a nevnímal...\nSvedok\n\npopísal z vlastného uhla pohľadu štruktúru skupiny, ako aj\n\njej územnú pôsobnosť v zásadných súvislostiach zhodne ako ďalší svedkovia. Ako jeden\nz dlhoročných členov skupiny vedel posúdiť aj časové začlenenie sa obžalovaného\ndo skupiny, ako aj to, že bol spájaný s drogami, resp. ďalšími členmi skupiny, ktorí\nobchodovali s drogami. Potvrdil aj angažovanosť obžalovaného pri preberaní drogového\nbiznisu\n\n...\n\nSúd v plnom rozsahu uveril výpovedi svedka\n\n, nakoľko jeho\n\nvýpoveď bola v zásade v zhode s ďalšími výpoveďami, čo sa týka štruktúry skupiny. Taktiež\npriamo potvrdil, že obžalovaný preberal peniaze za ochranu podnikateľa, s ktorým\nspolupracoval\n\n. Rovnako potvrdil, že obžalovaný sa prostredníctvom neho\n\nsnažil ovplyvniť\n\n, aby nevypovedal...\n\nSúd pri hodnotení výpovede svedka\no jeho členstve v skupine\n\nnemal akékoľvek pochybnosti\n\n, tak s poukazom na jeho už právoplatné odsúdenie,\n\nako aj s poukazom na spôsob jeho výpovede pred súdom. Prejavil veľmi dobrú orientáciu\nv zložení skupiny, v jej územnom rozčlenení, ako aj v spôsoboch jej činnosti. Vo vzťahu\nk obžalovanému súd bral do úvahy ním niekoľkokrát zdôrazňované vzájomné priateľstvo,\nv ktorej časti jeho výpoveď hodnotil ako účelovú so snahou obžalovanému pomôcť. Bral\npritom do úvahy protirečivosť v samotnej výpovedi svedka, keď napríklad ani\na\n\nneoznačil za členov, hoci títo obaja zhodne trestnú činnosť\n\nkladenú im za vinu v plnom rozsahu priznali a toho času sú už obaja právoplatne odsúdení\n13\n\nna viacročné tresty odňatia slobody. Protirečivá výpoveď vo vzťahu k obžalovanému je\naj v tom, že\n\nby nikdy nezobral peniaze od nečlena, alebo komu by nedôveroval,\n\navšak od obžalovaného peniaze prijímal. Súd ďalej bral do úvahy, že vzťah obžalovaného\na svedka vznikol až v čase, keď sa obžalovaný chcel vymaniť spod vplyvu skupiny\n\na\n\nsvedok ho mal následne ochraňovať, čo je vlastne predmet dokazovanej trestnej činnosti,\nktorý v zásade nevylučuje aj následné priateľské vzťahy. Svedok s obžalovaným v podstate\nnemal predchádzajúcu „civilnú známosť“ a ich vzájomné vzťahy bezprostredne súvisia len\ns trestnou činnosťou...\nSúd hodnotil výpoveď svedka\n\nako hodnovernú s poukazom na to, že\n\nv zásadných veciach bola jeho výpoveď v súlade s výpoveďami ostatných svedkov, čo sa týka\njednotlivých členov skupiny, ako aj spôsobu činnosti tejto skupiny. Svedok v čase svojej\nvýpovede už bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní osem rokov\na svojou svedeckou výpoveďou žiadnym spôsobom nemohol dosiahnuť prospech v súvislosti\ns vlastným odsúdením. Zo žiadnych okolností nevyplynulo, prečo by mal mať snahu\nobžalovanému vlastnou výpoveďou uškodiť, prečo by ho bezdôvodne označoval za člena\nskupiny\n\n, ktorý rád dáva pokyny okolo seba, chváli sa vlastnými príjmami\n\nz trestnej činnosti...\nSúd nemal žiadne pochybností o tom, že svedok\n\nbol členom skupiny\n\n. Toho času je právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov.\nSvojou svedeckou výpoveďou nemohol reálne dosiahnuť žiadny prospech vo vlastnej\ntrestnej veci. Jeho znalosť o zložení skupiny jednotlivých členoch v územnom rozčlenení,\npravidlách a vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti bola natoľko presvedčivá, že súd tejto\nnemal inú možnosť ako uveriť. Poukazuje pritom aj na spontánnosť jeho reakcie po otázke\nobhajcu, či bol osobne prítomný, že by\n\ndal obžalovanému nejaký pokyn formou\n\nrozkazovacej vety, keď uviedol, že v skupine to nefungovalo tak, ako si predstavuje obhajca,\nlebo keď\n\naj bez rozkazovacej vety povedal „prosím ťa vybav to“, tak to bolo\n\nvybavené. V súvislosti s jeho členstvom rovnako po otázke obhajcu uviedol, že o členstve\nobžalovaného sa dozvedel od\nmyslené\n\n, že po konflikte s\n\n...\n\n14\n\nho chránime my,\n\nVýpoveď svedka\n\nsúd hodnotil ako hodnovernú, ktorá bola v súlade\n\ns výpoveďami ďalších svedkov, resp. ďalšími dôkazmi, napríklad zvuková nahrávka z\no tom, čo svedok\nčlenom skupiny\n\nvykrikoval z okna. Svedok bol nepochybne dlhoročným\na pohyboval sa v blízkosti jej najvyššieho šéfa. Vo vzťahu\n\nk obžalovanému súd poukazuje na spôsob jeho reakcie na otázky obžalovaného, ktorý sa ho\ndokonca dvakrát opýtal, či ho svedok registroval od roku 2007, kedy svedok presvedčivo\na jednoznačne reagoval, že to bolo až od roku 2008, 2009...\nSvedok\n\nuviedol, že v skupine\n\nRobil ochranku\n\n. Obžalovaného pozná od roku 2003, 2004, keď bol kamarát\n\ns\n\nalias\n\nso\n\nbol činný do roku 2008.\n\n. Do roku 2008 obžalovaný určite nemal nič\n\n... Výpoveď tohto svedka súd hodnotil ako hodnovernú, v zásade zhodnú\n\ns ďalšími svedeckými výpoveďami ohľadne dlhoročných členov\nsvedka k obžalovanému, že do roku 2008 nemal nič so\n\n. Vyjadrenie\n, len potvrdzuje ďalšie\n\nsvedecké výpovede...\nVýpoveď svedka\npatril ku skupine\n\nsúd hodnotil ako hodnovernú a vyplynulo z nej, že tiež\n. Hoci je zrejmé, že svedok nemal úplný prehľad o tom, kto\n\npatrí do skupiny a je jej členom, jeho výpoveď v zásadných súvislostiach bola zhodná s tým,\nako ďalší svedkovia popisovali zloženie skupiny...\nSúd výpoveď tohto svedka (pozn. svedka\n\n) hodnotil ako účelovú,\n\npričom táto je v rozpore s výpoveďami množstva ďalších svedkov napríklad v tom, že akciu\n„preberania“ dílerov mal riadiť\n\n...\n\nVýpoveď svedka (pozn. svedok\n\n) súd hodnotil ako hodnovernú a nemal\n\nžiadne pochybnosti o dlhoročnom členstve svedka v skupine\n\n. Jeho výpoveď bola\n\ndoplnená takými konkrétnosťami, ktoré nevzbudzovali žiadnu pochybnosť, že ich svedok\nosobne vnímal, napríklad spôsob, ako popisoval tašku so zbraňami. Rovnako reakcia\nsvedka na otázky obhajcu obžalovaného, čo znamená výpalné, keď uviedol, že osobne nebol\npritom, keď obžalovaný preberal finančné prostriedky, ale nosil mu ich a nedával by ich zo\nsvojho.\nV\n\ngaráži našiel zošit, kde mal evidované podniky, z ktorých sa preberalo\n\nvýpalné. Tento zošit aj s peniazmi odovzdal\n15\n\n. V tomto zošite boli evidované\n\n,\n\nubytovňa, nejaký privát a ďalšie, na ktoré si nespomenul. Ešte doplnil, že po zatvorení\nčasť nosil obžalovaný a časť\n\nsynovec\n\n...»\n\nNajvyšší súd v uznesení z 23. októbra 2014 v prvom rade konštatoval, že v otázke\nskutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na dostatočne rozvedené dôvody rozsudku\nšpecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd\nk uvedenému záveru dospel po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho, ako aj súdneho spisu\na nad rámec argumentácie špecializovaného trestného súdu zaujal stanovisko k odvolacím\nnámietkam sťažovateľa v bodoch a) až g).\nNajvyšší súd teda nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku špecializovaného\ntrestného súdu konštatoval: «K odvolacej námietke pod bodom a)\nPri nadobudnutí účinnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\nPL. ÚS 17/08, zároveň nadobudol účinnosť aj zákon č. 291/2009 Z. z. z 18. júna 2009\no Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nPodľa jeho čl. II bodu 15 bol Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších\npredpisov doplnený o ustanovenie § 567f, na základe ktorého podľa jeho odseku 1\nvo veciach, ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo\nzačaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona ­ teda zákona\no Špecializovanom trestnom súde ­ je príslušný Špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je\nustanovené inak.\nPodľa čl. XII bodu 2 zákona o sídlach a obvodoch súdov č. 371/2004 Z. z. v znení\njeho neskorších predpisov sa tento zmenil tak, že za § 18h tohto zákona bolo vložené\nustanovenie § 18i, podľa ktorého výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane\nprechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych\nvzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv\na povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov\nzo Špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd...\nK odvolacej námietke pod bodom b)\n16\n\nPri posudzovaní otázky, či existuje prekážka veci rozhodnutej podľa § 9 ods. 1\npísm. e/ Tr. por., sa prelína hmotnoprávna i procesná problematika skutku. Z hľadiska\ntrestného práva hmotného ide o to, či popis skutkových okolností, ktorý je obsiahnutý\nv príslušnom rozhodnutí v skoršej právoplatne skončenej veci a vo veci teraz posudzovanej,\nzakladá vo svojom súhrne jeden skutok alebo dva samostatné skutky spáchané\nvo viacčinnom súbehu. Z hľadiska trestného práva procesného potom má vyriešenie\nuvedenej hmotnoprávnej otázky ten význam, že v prípade keby išlo o jeden skutok, vznikla\nby po právoplatnom skončení prvej trestnej veci prekážka veci rozhodnutej v druhej veci...\nV prípade, že tomu tak nie je, nie je možné vyvodiť vznik prekážky veci rozhodnutej,\nnapriek tomu, že popis oboch skutkov obsahuje určité spoločné črty!!!\nZ odôvodnenia uznesenia prokurátora, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie a ktoré\nnadobudlo právoplatnosť vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ právne kvalifikovaného ako\ntrestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej\nskupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 vyplýva, že vykonaným\ndokazovaním sa vyvrátila účasť obvinených, vrátane\n\n, na skutku pod\n\nbodom 2/ ­ zavraždenie poškodeného\n\n­ v dôsledku čoho nebolo\n\npotvrdené ani žiadne ich vzájomné spojenie pri trestnej činnosti v roku 2004, kedy malo\ndôjsť ku skutku pod bodom 2/, teda prepojenie osôb\n,\n\na\n\n,\n\n,\n\n.\n\nPráve naopak, vykonané dôkazy svedčili pre záver, že obžalovaný\nv predmetnom období mohol byť členom inej zločineckej skupiny, tzv.\n\n, resp. mohol\n\nmať s nimi bližšie vzťahy.\nTreba potom uzavrieť, že na obžalovaného\n\nbola v inom\n\nkonaní podaná obžaloba, na ktorej podklade bol uznaný za vinného v súvislosti s jeho\nčinnosťou v zločineckej skupine tzv.\n\n, avšak táto sa týkala iného obdobia, inej\n\ntrestnej činnosti a iných obvinených ktorí sú už toho času v prevažnej miere právoplatne\nodsúdení.\nK odvolacej námietke pod bodom c)\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\n17\n\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu...\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo obžalovaného na spravodlivý proces.\nNajvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku Špecializovaného trestného súdu\nkonštatuje, že toto rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje.\nK odvolacej námietke pod bodom d)\nZa štruktúrovanú treba považovať takú skupinu, ktorá má určitú vnútornú\norganizačnú štruktúru s rozdelením funkcií a deľbou činnosti, ktorá je charakterizovaná\nvzťahmi nadriadenosti a podriadenosti, relatívnou stabilnosťou a prísnym dodržovaním\npravidiel (tzv. kódex organizácie, napr. zákon mlčanlivosti) vrátane zásadného utajenia\nskupiny, jej štruktúry a jej akcií. K vzťahom nadriadenosti a podriadenosti medzi\njednotlivými členmi skupiny prevláda názor, že skupina by mala byť „rozdelená minimálne\ndo dvoch horizontálnych stupňov riadenia. V takejto skupine jeden alebo niekoľko\npáchateľov figurujú ako vedúci, ktorí organizujú činnosť ostatných páchateľov a určujú im\nkonkrétne druhy vykonávaných činností, prípadne aj konkrétne úlohy, ktorým sa majú\nv rámci fungovania zločineckej skupiny venovať“.\nV posudzovanej veci niet žiadnych pochybností, že v prípade tzv. skupiny\nide o zločineckú skupinu v tom pravom slova zmysle, keďže vykonaným dokazovaním bolo\npreukázané, že členovia tejto skupiny hierarchicky pyramídovým spôsobom riadení\na koordinovaní najvyššie postaveným členom\npodskupín pôsobiacich v\n\na riadiacimi členmi jednotlivých\n\na v jej okolí takpovediac na remeselnom základe\n\nkontinuálne po dlhšiu dobu páchali trestnú činnosť rôzneho charakteru a rôznej závažnosti\nv úmysle získania finančnej alebo inej výhody.\nTento záver napokon už potvrdili aj iné odvolacie senáty Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ktoré právoplatne uzavreli trestné veci niektorých vetiev tejto\nzločineckej skupiny...\n\n18\n\nRovnako niet žiadnych pochybností o tom, že členom zločineckej skupiny tzv.\nbol aj obžalovaný\n\n.\n\nTento skutkový záver potvrdzuje celý rad priamych a nepriamych dôkazov na seba\nnadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, počnúc svedeckými výpoveďami členov tejto\nzločineckej skupiny (napr.\n,\ndôkazmi\n\n,\n\n,\nzaistenými\n\n,\n\n,\npri\n\nprehliadkach\n\nobžalovanému\n\n,\n\n,\n\nosobných\n\nmotorových\n\n), listinnými\nvozidiel\n\npatriacich\n\n, vecnými dôkazmi a ich obsahom ­ mobilné\n\ntelefóny patriace obžalovanému\n\n, záznamami telekomunikačnej\n\nprevádzky obžalovaného\n\ns inými členmi tejto zločineckej skupiny,\n\nzáznamami z rozhovorov z ciel z obdobia výkonu väzby, daňovými priznaniami\nobžalovaného\n\nod roku 2005.\n\nObhajobnú argumentáciu obžalovaného\nna svedeckú výpoveď\n\nodvolávajúcu sa\n\nvyhodnotil odvolací súd ako vyslovene účelovú, pretože\n\nz vykonaných dôkazov evidentne vyplýva, že obidve tieto osoby mali spolu obchodné aktivity\n(firma\n\n, prenájom bytu, atď.), ktoré fungovali aj v čase ich vzatia do väzby,\n\npričom napriek obmedzeniu osobnej slobody mali obidvaja z nich príjmy (viď výpoveď\nsvedka\n\n, ktorý aj po ich vzatí do väzby odovzdával peniaze z tejto aktivity\n\nmanželke\n\n) a je logické, že už toho času odsúdený\n\nsa takýmto\n\nspôsobom snažil jednoducho povedané „neublížiť“ svojmu „obchodnému“ partnerovi,\nz ktorého mal v tom čase ďalej majetkový prospech. Obdobný záver platí aj vo vzťahu\nk svedeckej výpovedi\nzločineckej skupiny tzv.\n\n, ktorý sa k trestnej činnosti páchanej v rámci\nzačal priznávať, ale treba zároveň dodať, že spôsobom,\n\nktorým by zásadne nepriťažil jemu samotnému, ako aj členom tejto zločineckej skupiny...\nV posudzovanom prípade tieto ďalšie dôkazy bez akejkoľvek pochybnosti potvrdili, že\nvýpovede týchto spolupracujúcich osôb sú vierohodné, a to aj vzhľadom na existujúce\nrozpory v ich výpovediach, keďže tieto rozpory sa netýkali skutočností podstatných\npre rozhodnutie o vine...\nK odvolacej námietke pod bodom e)\n\n19\n\nNad rámec odôvodnenia Špecializovaného trestného súdu považuje za potrebné\nzdôrazniť, že vydieranie matky člena zločineckej skupiny tzv.\nnebol jediný prípad, ktorý sa podaril vykonanými dôkazmi preukázať. V tomto smere neušlo\npozornosti odvolacieho súdu, že pri prehliadke osobného motorového vozidla zn.\nEČ:\n\n, patriacemu obžalovanému\n\n,\n\n, bola okrem iných\n\nlistinných dôkazov nájdená a zaistená zápisnica o výsluchu obvineného\nzo 4. októbra 2011, v ktorej tento na 13­tich stranách okrem iného detailne popisoval\nštruktúru zločineckej skupiny tzv.\nskupiny svedka\n\n. Z výpovede ďalšieho člena tejto zločineckej\nbolo zistené, že obžalovaný\n\nsa aj\n\nv tomto prípade rozhodol vplývať na v tom čase obvineného\n\nzastrašením jeho\n\nmanželky, aby viac s orgánmi činnými v trestnom konaní nespolupracoval.\nK odvolacej námietke pod bodom f)\nNie je pravdou, že by v prípade skutku pod bodom 3/ existovali pochybnosti\no skutkovom závere a bolo na mieste použitie zásady ,,in dubio pro reo“. Výpoveď) svedka\nje jednoznačná a korešponduje aj s ostatnými výpoveďami (poškodeného\na svedkov\na\n\n,\n\n,\n\n), pričom niet žiadnych pochybností o tom, že uvedený skutok bol spáchaný\n\nso súhlasom samotného šéfa zločineckej skupiny tzv.\n\n, ktorý ich v tomto\n\nsmere osobne inštruoval.\nK odvolacej námietke pod bodom g)\nTrestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov\npotrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné\nv trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho\nvnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolnosti prípadu\njednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom\nkonaní alebo niektorá zo strán.\nZáver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený podľa § 2 ods. 12\nTr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať\n\n20\n\nďalšími dôkazmi, nie je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ všetkými dovtedy\nvykonanými dôkazmi bol skutkový stav zistený správne a úplne...\nNa tomto mieste snáď treba iba dodať, že zatiaľ čo právna kvalifikácia zločinu\nzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. postihuje\niba jeho členstvo v zločineckej skupine tzv.\n\n, právna kvalifikácia obzvlášť\n\nzávažných zločinov vydierania podľa § 189 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. a podvodu podľa § 221\nods. 4 písm. b/ Tr. zák. postihuje skutočnosť, že týchto činov sa dopustil ako člen zločineckej\nskupiny. V tomto prípade ide o dve rôzne konania, ktoré majú aj dva rôzne následky.»\nÚstavný súd poukazuje zásadne na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda\nsúdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť\no dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.\nÚlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)\nnie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,\nktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,\npričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna\nalebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).\nAko\n\nvyplýva\n\nz\n\ncitovaných\n\nčastí\n\nodôvodnení\n\nnapadnutých\n\nrozhodnutí\n\n(prvostupňového aj odvolacieho konania), najvyšší súd sa sťažovateľovými argumentmi\nnamietanými v odvolaní dostatočne zaoberal. Uviedol, ktoré skutočnosti považoval\nv predmetnom trestnom konaní za preukázané, a čím sa riadil pri rozhodovaní o vine a treste\nsťažovateľa. Vychádzal pritom zo všetkých v danej veci vykonaných dôkazov, ktoré\nracionálne a logicky vyhodnotil bez toho, aby jeho výklad vyvolával vnútornú rozpornosť\nrozhodnutí (prvostupňového aj odvolacieho) ako jednotlivých celkov.\n\n21\n\nPokiaľ sťažovateľ namieta jednostranné vyhodnotenie dôkazov v jeho neprospech,\npoukazuje ústavný súd na skutočnosť, že do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnepatrí právo účastníka konania, resp. strany v trestnom konaní na to, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, preto neúspech\n(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie\ntohto základného práva (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Toto základné\nprávo je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)\nskutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,\nže skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je\nmožné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 352/06).\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu, resp. špecializovaného\ntrestného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti,\narbitrárnosti označených rozhodnutí alebo svojvôli najvyššieho súdu.\nVzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto časti\nzjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že nebol vykonaný dôkaz, „ktorý by zdôvodnil\nsubsumovanie mojej údajnej trestnej činnosti pod kvalifikované skutkové podstaty za\nsúčasnej absencie relevantnej argumentácie“, tak ústavný súd uvádza, že sa nemohol\nzaoberať uvedenou námietkou, pretože aj judikatúra ústavného súdu ustálila, že právomoc\nústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená\nna princípe subsidiarity.\n\n22\n\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého\npokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní\npred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní\npred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,\nIII. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť\no určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol a mal uplatniť v napadnutom konaní,\npričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť\niný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného\nsúdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku\nprávomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ mohol námietku nesprávneho právneho\nposúdenia uplatniť v rámci dovolacieho konania [§ 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005\nZ. z. Trestný poriadok], ústavný súd nemá na základe dosiaľ uvedeného právomoc\nrozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto\nčasti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nJe nevyhnuté zdôrazniť, že ústavný súd neplní a ani nemôže plniť funkciu ďalšej opravnej\ninštancie všeobecného súdnictva, ale preskúmava, či postup všeobecných súdov spĺňal\npožiadavky kladené na spravodlivý proces tak, ako ho chápe ústava, prípadne dohovor.\nVzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol\nuž na predbežnom prerokovaní sťažnosti pre nedostatok právomoci.\nV ďalšom sťažovateľ namietal, že v jeho trestnej veci rozhodoval senát\nšpecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní\nústavne konformným spôsobom. Poukázal pritom na nález ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 17/08, ktorým bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z.\no zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s príslušnými článkami ústavy\na medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.\n23\n\nV zmysle svojej konštantnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že kontinuitu\npri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil zákon\nč. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“), ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005\nZ. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný\nod 1. januára 2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil,\nže vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo\nzačaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie\nšpecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval\nzákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov\nč. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon\nsúdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv\na povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov\na iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu\nprechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd\n(m. m. II. ÚS 45/2010, III. ÚS 26/2010).\nÚstavný súd vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona\nč. 291/2009 Z. z. a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb\npodľa § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde skúmať ústavnosť predmetného\nprávneho predpisu. Priestor pre riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade\nprávnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého však\nv zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona\no ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný, námietka sťažovateľa\nv súvislosti s okolnosťou, že členovia konajúceho senátu neboli na tento súd pridelení\nSúdnou radou Slovenskej republiky (obdobne III. ÚS 330/09, III. ÚS 344/09), je zjavne\nneopodstatnená.\n24\n\nZ toho možno vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúci\nvec sťažovateľa bol kreovaný v súlade so zákonom, konkrétne na základe relevantných\nustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., prostredníctvom ktorých je v danom konkrétnom\nprípade sťažovateľa ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.\nNa tomto mieste ústavný súd poukazuje na ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré\nv zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu limituje právomoc ústavného súdu\nvo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. V zmysle tohto\nprincípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná\nv prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci\na poskytnúť tak ochranu označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa,\nporušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09).\nPodľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006\ndovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ mohol námietku rozhodovania nepríslušným\nsúdom uplatniť v rámci dovolacieho konania, ústavný súd nemá na základe dosiaľ\nuvedeného právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod\nna odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde).\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2015\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "konanie pred ústavným súdom-vyčerpanie prostriedkov nápravy", "návrh-zjavne neopodstatnený", "trest-odňatia slobody", "subsidiarita"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935db083-3ff2-4fe7-a901-5ba8431a1a9f"}, {"guid": "ussr:e5bb3fde-1675-4975-955b-d611890b7c01", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 45/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 45/2010 z 4. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e5bb3fde-1675-4975-955b-d611890b7c01"}, {"guid": "ussr:897d7481-abf8-4c32-9548-1c67d25c9597", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:897d7481-abf8-4c32-9548-1c67d25c9597"}, {"guid": "ussr:e632629c-9c88-4658-8cf4-8562585265ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/09 z 10. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e632629c-9c88-4658-8cf4-8562585265ce"}, {"guid": "ussr:a4610e6a-161a-46e8-9322-795b68677f46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 330/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 330/09 z 13. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4610e6a-161a-46e8-9322-795b68677f46"}, {"guid": "ussr:2e09cf36-d2c4-4e7e-9fe2-46fdc030c790", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 29/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 29/09 z 27. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-27", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2e09cf36-d2c4-4e7e-9fe2-46fdc030c790"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:8c8607c3-9a6d-4463-84d2-d7f630f63c90", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c8607c3-9a6d-4463-84d2-d7f630f63c90"}, {"guid": "ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 266/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 266/08 z 11. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-11", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d3ccd42-d11a-4598-9d66-f537b9591464"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:4ed278f0-7412-4f32-adc3-c8e273f160df", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 228/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 228/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ed278f0-7412-4f32-adc3-c8e273f160df"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 201/04 z 17. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-17", "citacie_n": 207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2aad4559-0abe-4150-87d2-2bad891ea2d1"}, {"guid": "ussr:9da61e72-9bf8-447f-93c9-01f18d8faf2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 181/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 181/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9da61e72-9bf8-447f-93c9-01f18d8faf2f"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}], "citovane_v": []}