{"guid": "ussr:0426fdc5-1a61-4ab3-91e6-a3757aa86c82", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.374.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 374/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 374/2015 z 11. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 374/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.374.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-06-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0426fdc5-1a61-4ab3-91e6-a3757aa86c82", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.374.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.374.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.374.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 374/2015­15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou LYSO & PARTNERS spol. s r. o.,\nNámestie sv. Michala 30/27, Hlohovec, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa\nMgr. Michala Lysa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17\nods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jeho uznesením\nz 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jeho uznesením\nz 20. novembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jeho\nuznesením z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jeho\nuznesením z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Korunného súdu\nv Sheffielde sp. zn. T20097410 z 11. decembra 2009 uznaný za vinného zo spáchania\ntrestných činov pašovania ľudí do Spojeného kráľovstva na účely sexuálneho\nvykorisťovania, obchodovania s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva, na účely sexuálneho\nvykorisťovania, obmedzenia osobnej slobody, nútenia k detskej prostitúcii alebo pornografii\na trestný čin riadenia detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii,\nza čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Sťažovateľ nastúpil na výkon\ntrestu vo Veľkej Británii.\nNa základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky Krajský\nsúd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Ntc 10/2013\nz 5. novembra 2013 o uznaní rozsudku Korunného súdu v Sheffielde vo výroku o treste\nv trvaní 17 rokov a nariadil sťažovateľovi vykonať zvyšok uloženého trestu odňatia slobody\nna území Slovenskej republiky, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom\npoukazoval, že týmto rozhodnutím sa de facto zhoršilo jeho postavenie, pretože vo Veľkej\nBritánii by mal po vykonaní polovice uloženého trestu automaticky nárok na podmienečné\n\n2\n\nprepustenie z jeho výkonu s podriadením sa probačnému dohľadu až do uplynutia pôvodne\nuloženého trestu a navyše v prípade odsúdených cudzincov, ktorí majú byť po vykonaní\ntrestu deportovaní, môže byť výkon trestu skrátený o ďalších 270 dní. Takto by sťažovateľ\nmohol byť podmienečne prepustený v marci 2017. Naproti tomu v Slovenskej republike\nsú stanovené prísnejšie podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia\nslobody podľa § 66 a nasl. Trestného zákona.\nSťažovateľ uviedol, že „za skutkovej a právnej situácie ako je vyššie opísaná,\nmal súd prvého stupňa odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie alebo mal v zmysle § 17\nzákona č. 549/2011 Z. z. primerane upraviť trestnú sankciu tak, aby nedošlo k zhoršeniu\npostavenia odsúdeného a takto upravená trestná sankcia by svojou dĺžkou zodpovedala\nprávnej úprave automatického podmienečného prepustenia odsúdeného v štáte pôvodu“.\nOkrem toho v odvolaní poukazoval na to, že „listom z 13. 12. 2013 adresovaným\npríslušnému orgánu štátu pôvodu vyjadril svoj nesúhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia\ndo Slovenskej republiky z dôvodu, že jeho pôvodný súhlas bol získaný v rozpore s právom\nštátu pôvodu a to tak, že odsúdenému zo strany úradníka The Foreign national Office\nv HMP Full Sutton mala byť poskytnutá informácia, že jeho repatriácia na Slovensko\nnebude mať žiaden vplyv na jeho prepustenie v marci 2017... Tým, že odsúdený\nnebol poučený o následkoch udelenia súhlasu s vydaním na výkon trestu odňatia\nslobody do vykonávajúceho štátu v súlade s právom štátu pôvodu, sa odsúdený domnieva,\nže takýto súhlas nebol účinne udelený a preto by bolo v rozpore so spomenutými\nustanoveniami Rámcového rozhodnutia rady, ak by bol odovzdaný výkon trestu odňatia\nslobody zo štátu pôvodu do vykonávajúceho štátu.“.\nNajvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 3 Urto 2/2014\nz 5. marca 2014 s odôvodnením, že krajský súd postupoval správne a najvyšší súd rovnako\nnezistil žiadny z dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákona\nč. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená\ns odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone\n3\n\nväzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“). Sťažovateľ\nnapadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), h)\na i) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho dovolanie uznesením sp. zn. 1 TdoV 15/2014\nz 20. novembra 2014 odmietol.\nSťažovateľ s rozhodnutiami najvyššieho súdu nesúhlasí z dôvodov už uvedených\na namieta, že v dôsledku rozdielnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu\ntrestu odňatia slobody „došlo de facto k výraznému sprísneniu pôvodne uloženého trestu\nbritským súdom... a takéto\n\nďalšie uväznenie (presahujúce dátum automatického\n\npodmienečného prepustenia vo Veľkej Británii) nemožno považovať za zákonné v zmysle\nčl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru“, v súvislosti s čím namieta aj porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.\nPorušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutých\nrozhodnutí, v ktorých sa podľa sťažovateľa najvyšší súd obmedzil „len na konštatovanie,\nže k porušeniu zákona o uznávaní a výkone rozhodnutia nedošlo resp. že súd nezistil\npotrebu nahradenia či primeranej úpravy trestu. Toto stanovisko súdu nebolo bližšie\nvysvetlené t. j. nebolo odôvodnené, prečo nemožno uložený trest upraviť resp. cudzie\nrozhodnutie neuznať, aj keď muselo byť súdu zrejmé k ako podstatnému zhoršeniu\npostavenia odsúdeného\n\ndôjde. Súd sa tiež nevysporiadal presvedčivým\n\nspôsobom s námietkou odsúdeného\n\ntýkajúcou sa absenciou právne\n\nperfektného súhlasu s vydaním (jednak čo do okolnosti jeho odvolania odsúdeným a jednak\nčo do okolnosti, že jeho súhlas bol potrebný, pretože aj keď je občanom SR, v skutočnosti\npred uväznením nežil v SR ale vo Veľkej Británii).“.\nNa základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva\npodľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1\ndohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil\n4\n\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho\nzastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z\ndôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre\nneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n\n5\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s\nkonaním ustanoveným zákonom:\na) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republike\nuznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak\na) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území\nSlovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné\nväzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej\ns odňatím slobody na území Slovenskej republiky,\nb) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt\nna území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody\nmá byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom\nkonaní na územie Slovenskej republiky, alebo\nc) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členského\nštátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jeho\nuznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členského\nštátu.\n\n6\n\nPodľa § 3 písm. g) zákona č. 549/2011 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie\nobvyklým pobytom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.\nPodľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. ak nie je dôvod na odmietnutie uznania\na výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne\nrozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom\nuznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu\npôvodu.\nPodľa § 17 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia\nspojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou,\nktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá\no to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej\nmiere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím\nslobody nemožno nahradiť peňažným trestom.\nPodľa § 17 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii\nuložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví.\nTakto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie\nustanovené pre rovnaké trestné činy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.\nPodľa § 17 ods. 4 zákona č. 549/2011 Z. z. súd nesmie podľa odsekov 1 až 3 uložiť\nprísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí.\nPodľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone\nrozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej\nsankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.\n\n7\n\nSťažovateľ namieta porušenie svojich práv vo vzťahu k obidvom napadnutým\nrozhodnutiam z rovnakých dôvodov:\n­ nesprávne právne posúdenie podmienok uznania a výkonu rozsudku, ktorým\nmu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s rozdielnymi podmienkami\npodmienečného prepustenia z jeho výkonu vo Veľkej Británii a v Slovenskej republike\na v súvislosti s neudelením súhlasu s vydaním zo strany sťažovateľa a\n­ nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí k námietkam, ktoré uplatnil\nv opravných prostriedkoch.\nZ argumentácie v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv\nv podstate z dôvodu, že v odvolacom ani v dovolacom konaní nebol úspešný, pričom\nv obidvoch konaniach predložil rovnaké argumenty. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva\nrovnaký právny názor odvolacieho aj dovolacieho súdu na splnenie podmienok uznania\na výkonu rozsudku Korunného súdu v Sheffielde.\nVzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona\no ústavnom súde včas vo vzťahu k obidvom rozhodnutiam, ústavný súd sa zameral\npri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená,\npričom posudzoval obidve napadnuté rozhodnutia spoločne, a to aj s prihliadnutím na to,\nže najvyšší súd v rozhodnutí o odmietnutí dovolania odkázal na odôvodnenie rozhodnutia\no zamietnutí odvolania s tým, že odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa náležite\nvysporiadal.\nSťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) − zásadným\nspôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. h) − bol uložený trest mimo zákonom\nustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný\ntrestný čin nepripúšťa, a písm. i) Trestného poriadku − rozhodnutie je založené\nna nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť.\n8\n\nNajvyšší súd konštatoval, že je zrejmé, že argumenty sťažovateľa sa týkajú\nlen dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a posúdil ich takto:\n„Pokiaľ ide o okolnosť tvrdeného skoršieho možného podmienečného prepustenia\npodľa právneho poriadku štátu pôvodu, túto okolnosť nemožno použiť. Ako dovolateľ sám\nuvádza, Slovenská republika nevyužila možnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 4 rámcového\nrozhodnutia Rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom\nprepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom\npôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné alebo podmienečné prepustenie\nv istom stanovenom čase. Z uvedeného vyplýva, že nemôže ísť o nesprávnu aplikáciu\npredmetného ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiu o výkone trestu (jeho zvyšku) uloženého\norgánom štátu pôvodu (a to z dôvodu možnosti skoršieho podmienečného prepustenia\nv štáte pôvodu). Pri rozhodovaní o výkone trestu nejde o otázku podmienečného\nprepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného\nzákona Slovenskej republiky.\nZ predloženého spisového materiálu, konkrétne z časti g/ osvedčenia Ministerstva\nspravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 vyplýva, že rozsudok a osvedčenie sa zaslali\nvykonávajúcemu štátu, pretože orgán štátu pôvodu bol presvedčený o tom, že výkon trestu\nzo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej\nosoby a vykonávajúci štát je štát, ktorého je odsúdená osoba štátnym príslušníkom\na v ktorom žije (str. 5), čo dovolací súd ani ďalej nie je oprávnený v dovolacom konaní\npreskúmavať. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať údajný rozpor s právom štátu pôvodu\npri získaní súhlasu obvineného s výkonom trestu v Slovenskej republike, pričom v konaní\npred slovenskými súdmi boli všetky obhajobné práva menovaného zachované. Preto\nneprichádza do úvahy splnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/\nTr. por. Navyše je zrejmé, že súhlas obvineného v danom konaní, tak ako uvádza aj\nodvolací súd nebol potrebný.\nSplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. poriadku (bol uložený\ntrest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý\nzákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa) nie je dovolateľom nijako vecne\n9\n\nargumentované (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), zrejme je odvodené od otázky možnosti\npodmienečného prepustenia, ktorá je riešená vyššie.“\nV rozhodnutí o odvolaní najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:\n„Ako\n\nvyplýva\n\nz\n\nosvedčenia\n\nMinisterstva\n\nspravodlivosti\n\nVeľkej\n\nBritánie\n\nz 12. júla 2013 (č. l. 8), z časti h/ bod 2/, trestné činy pašovanie ľudí do Spojeného\nkráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obchodovanie s ľuďmi v rámci\nSpojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obmedzenie osobnej\nslobody..., nútenie k detskej prostitúcii alebo pornografii..., riadenie detskej prostitútky\nalebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii..., boli označené v osvedčení ako\nobchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia. V danom prípade\nbola teda splnená podmienka uvedená v § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí\n(tento trestný čin patrí do kategórie trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona\no uznávaní a výkone rozhodnutí, konkrétne § 4 ods. 3 písm. c/, písm. d/ zákona o uznávaní\na výkone rozhodnutí).\nNajvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil žiadny dôvod pre odmietnutie uznania\na výkonu predmetného rozhodnutia, uvedený v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone\nrozhodnutí, a to ani dôvod uvedený v § 16 ods. 1 písm. g/ predmetného zákona (odsúdený\nneudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje).\nV súvislosti s námietkou obhajcu, že odsúdený odvolal svoj súhlas s odovzdaním na výkon\ntrestu na Slovensko, najvyšší súd poukazuje na článok 6 bod 2 písm. a/ Rámcového\nrozhodnutia, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje, ak sa rozsudok spolu\nosvedčením postupuje členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba\na v ktorom žije.\nNa záver najvyšší súd vo vzťahu k danému trestu poznamenáva, že rovnako ako\nkrajský súd nezistil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 až ods. 4 zákona o uznávaní\na výkone rozhodnutí potrebu jeho nahradenia, či primeranej úpravy a ako správne hodnotí\ntiež i zaradenie odsúdeného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom\nstráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.\n\n10\n\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol\no odvolaní odsúdeného\n\ntak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto\n\nuznesenia.“\nZ citovaných častí odôvodnení rozhodnutí vyplýva, že sa najvyšší súd v odvolacom\naj v dovolacom konaní zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré posudzoval\npodľa podmienok ustanovených v zákone č. 549/2011 Z. z. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 zákona\nč. 549/2011 Z. z. a zo skutočnosti, že sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým\npobytom na území Slovenskej republiky, ktorý mal byť po vykonaní trestu deportovaný\nz územia Veľkej Británii (spolu s ďalšími príslušníkmi jeho rodiny odsúdenými za rovnaké\ntrestné činy), sťažovateľ svojím všeobecným tvrdením, že pred spáchaním trestných činov\nžil vo Veľkej Británii, nemôže nijako spochybniť záver najvyššieho súdu, že jeho súhlas\ns odovzdaním výkonu rozhodnutia nebol potrebný.\nPokiaľ ide o namietané zhoršenie situácie sťažovateľa v súvislosti s prísnejšími\npodmienkami podmienečného prepustenia, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ\nnepredložil relevantné argumenty, ktoré by spochybňovali zákonnosť pozbavenia jeho\nosobnej slobody v Slovenskej republike v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1\npísm. a) dohovoru. V prípade sťažovateľa neboli dané podmienky na úpravu trestu\nuloženého rozsudkom Korunného súdu v Sheffielde z 11. decembra 2009 podľa § 17 ods. 1,\n2 a 3 zákona č. 549/2011 Z. z., opak netvrdí ani sťažovateľ. Úpravy dĺžky trestu\nsa dovolával v súvislosti s predpokladanou dobou jeho skutočného výkonu vzhľadom\nna rozdielne podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.\nTáto okolnosť však nie je relevantná pre posudzovanie, či sú splnené podmienky na uznanie\na výkon rozhodnutia podľa zákona č. 549/2011 Z. z.\nVychádzajúc aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nVeermäe v. Fínsko z 15. 3. 2005, samotná možnosť, že odsúdená osoba zostane vo väzení\ndlhšiu dobu, ako by bola zrejme nútená odpykať si v krajine, v ktorej jej bol trest uložený\n(práve aj s ohľadom na rozdielnu právnu úpravu podmienok podmienečného prepustenia\n11\n\nz výkonu trestu odňatia slobody), neznamená rozpor s čl. 5 ods. 1 dohovoru za predpokladu,\nže dĺžka skutočne vykonaného trestu odňatia slobody nepresiahne výmeru uloženého trestu.\nOkrem toho otázka podmienečného prepustenia sťažovateľa nebola ešte v trestnom\nkonaní riešená, a preto je podľa názoru ústavného súdu predčasné robiť závery\ntýkajúce sa primeranosti dĺžky skutočne vykonaného trestu odňatia slobody.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ\npoukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavného\nsúdu najvyšší súd reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa, a to aj s odkazom na\nzákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Skutočnosť, že\nsťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani\nprávomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.\nNa základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2015\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-spáchaný v cudzine", "výkon trestu", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}