{"guid": "ussr:4c1e87ad-d9eb-4694-adfe-2716992eb4dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.405.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 405/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 405/2015 z 23. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 405/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.405.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Protokol č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Protokol č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyProtokol č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4c1e87ad-d9eb-4694-adfe-2716992eb4dc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.405.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.405.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.405.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 405/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného\n, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa\n\n, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom\npod sp. zn. 21 CoKR 3/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2012\na jeho uznesením zo 16. mája 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra\n2013 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\npostupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n21 CoKR 3/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)\na postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2012 a jeho uznesením zo 16. mája 2013 (ďalej\naj „napadnuté uznesenie“).\nV sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že 26. mája 2005 uzatvoril s obchodnou\nspoločnosťou\nlen „\n\n,\n\n(ďalej\n\n“), ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička\n\nvo výške 5 880 320 Sk s 34 % úrokom, so splatnosťou do 5. júla 2006. Zmluvné strany\nuzavreli 5. júla 2006 dodatok k zmluve o pôžičke, ktorým predĺžili dobu splatnosti\ndo 31. júla 2006 a do 5. novembra 2006. Dňa 5. novembra 2006 uzavreli zmluvné strany\ndohodu o urovnaní a 6. februára 2008\n\nuznal svoj dlh voči sťažovateľovi\n\nvyplývajúci zo zmluvy o pôžičke.\nDňa 30. mája 2005 uzatvoril\n\nako zhotoviteľ zmluvu o dielo\n\nso sťažovateľom ako objednávateľom, ktorej predmetom bola výstavba štyroch radových\nrodinných domov na kľúč v obci\n\n. Sťažovateľ 3. mája 2010 odstúpil od zmluvy\n\no dielo z dôvodu nedodržania termínu dodania diela.\n\nfaktúrou z 3. júna\n\n2010 uplatnil voči sťažovateľovi pohľadávku vo výške 435 513,94 € za práce vykonané\npodľa zmluvy o dielo do okamihu odstúpenia.\n\n2\n\nSťažovateľ a\n\nuzavreli 6. februára 2008 dohodu podľa § 262\n\nObchodného zákonníka, podľa ktorej sa ich vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke\na zmluvy o dielo budú riadiť režimom Obchodného zákonníka.\nDňa 7. júna 2010 si sťažovateľ svoju pohľadávku vo výške 486 015,33 € zo zmluvy\no pôžičke započítal voči pohľadávke\n\nvo výške 435 519,94 € zo zmluvy\n\no dielo. Na základe tohto započítania pohľadávka\n\nzanikla a z pohľadávky\n\nsťažovateľa zostala prevyšujúca časť vo výške 50 495,39 €.\nUznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 K 10/2010\nz 18. júna 2010 bol vyhlásený konkurz na majetok\n\nSťažovateľ si v rámci\n\nkonkurzu prihlásil pohľadávku vo výške 50 495,39 €.\nSprávca konkurznej podstaty 7. septembra 2010 poprel pohľadávku sťažovateľa\nvo výške 50 495,39 € z dôvodu jej premlčania a doplnil súpis oddelenej podstaty o novú\nsúpisnú zložku majetku – pohľadávku vo výške 435 519,39 € voči sťažovateľovi\nako dlžníkovi.\nNa základe žaloby o určenie popretej pohľadávky rozhodol okresný súd rozsudkom\nsp. zn. 25 Cbi 16/2010 z 24. októbra 2012, ktorým určil pohľadávku sťažovateľa vo výške\n50 495,39 € za zistenú.\nSťažovateľ podal tiež vylučovaciu žalobu podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z.\no konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), ktorou sa domáhal vylúčenia pohľadávky\nzo súpisu majetku z dôvodu jej zániku započítaním.\nO vylučovacej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cbi 15/2010\nz 29. februára 2012 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku,\nv ktorom okresný súd okrem iného uviedol právny názor, podľa ktorého vylučovaciu žalobu\n3\n\n„je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda\npohľadávka patrí jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom“.\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 29. februára 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresného\nsúdu.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 tak, že dovolanie odmietol.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n„Právny poriadok Slovenskej republiky explicitne nepozná tip konania, ktorým by sa\nosoba nesprávne označená za dlžníka v rámci konkurzu, mohla brániť voči takému konaniu,\nktoré je plne spôsobilé zasiahnuť do jej osobnostných a vlastníckych práv a zároveň\nju (ako aj jej právnych nástupcov) vystaviť značnej právnej neistote, že niekedy v budúcnosti\nmohla byť voči nim takáto pohľadávka vymáhaná súdnou cestou. Jediným spôsobilým typom\nkonania, ktorý v danom prípade prichádza do úvahy je vylučovacia žaloba podľa § 78\nzákona č. 7/2005 Z. z. ... Spôsob, akým sa všeobecné súdy vysporiadali so žalobou\nsťažovateľa, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv, preukazuje z ich strany mimoriadny\nformalizmus, ktorým zároveň vedome odňali sťažovateľovi právo na súdnu a inú ochranu,\nkeď konštatovali, že svoje právo si môže úspešne uplatniť len v inom konaní, ktoré však musí\niniciovať výhradne protistrana.\nUvedené je o to závažnejšie, že sťažovateľ figuruje ako dlžník vo verejne dostupných\nzdrojoch, akými sú napríklad Obchodný vestník, resp. internetové vyhľadávanie. Vzhľadom\nna skutočnosť, že sťažovateľ je podnikateľom, jeho spájanie s nie malým dlhom voči inej\nspoločnosti má negatívne dopady na jeho kredibilitu a podnikateľské aktivity.\nJe nesporné, že vylučovacia žaloba podľa § 78 ods. 3 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii sa využíva predovšetkým pri vylúčení majetku, ktorý bol zapísaný\ndo súpisu, ale patrí inej osobe. Odsek 3 § 78 však nemožno vykladať izolovane\nod predchádzajúcich odsekov, ktoré sa rovnako týkajú vylučovacej žaloby.\n4\n\nV danom prípade, tieto pochybnosti jednoznačne svedčia v prospech sťažovateľa,\nktorý svojim jednostranným úkonom a v rámci dispozície so svojim majetkom započítal\nsvoju pohľadávku voči pohľadávke\n\nčím zanikla. Vzhľadom na omisívny\n\npostup správcu bol sťažovateľ nútený uplatniť svoje právo na súde.\nAbsentuje akýkoľvek právny základ, aby všeobecné súdy označovali za sporný len ten\nmajetok, pri ktorom existuje nejaká pochybnosť o oprávnenom subjekte, bez ohľadu\nna možnú spornosť jeho samotnej existencie. Majetok je potrebné považovať za sporný vždy\nvtedy, ak (i) nie je zrejmý oprávnený subjekt alebo (ii) nie je zrejmý jeho predmet. Zužujúci\nvýklad všeobecných súdov označujúci za sporný majetok len ten, kde nie je zrejmý\noprávnený subjekt nemá zákonnú oporu a zároveň je v rozpore s akýmkoľvek legitímnym\ncieľom.\nVšeobecné súdy na všetkých stupňoch sa odmietli meritórne zaoberať návrhom\nsťažovateľa s tým, že vylučovacia žaloba nie je právny prostriedkom, ktorý by bol spôsobilý\nzabezpečiť sťažovateľovi sledovaný cieľ, pretože konanie v ktorom môže sťažovateľ uplatniť\nsvoje právo je len možné budúce konania iniciované výhradne protistranou...\nSvojim formalistickým výkladom všeobecné súdy nerešpektovali samotný účel\nvylučovacej žaloby, ktorý spočíva v tom, že správcom vyhotovený súpis majetku možno\nmeniť aj bez jeho súhlasu a to jeho oklieštením, v konaní o vylúčenie pohľadávky, prípadne\ndoplnením, v konaní o určenie popretej pohľadávky. Tento formalizmus všeobecných súdov\nje o to podstatnejší, že ním vedome odňali sťažovateľovi jediný reálny prostriedok ochrany\njeho práv, ktorý mal k dispozícii...“\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:\n„Tým, že sťažovateľ rozhodol o zániku svojej pohľadávky započítaním zároveň\nrozhodol o tom, že spoločne s tým zanikne aj jeho dlh, čím nebude ohrozené jeho ďalšie\nužívanie majetku prípadným možným vymáhaním tohto dlhu v budúcnosti. Vzájomnosť\npohľadávok ako nevyhnutný predpoklad pre započítanie spôsobuje, že právne následky\npri oboch pohľadávkach nastávajú súčasne. Tým, že sťažovateľ svojim konaním spôsobil\nzánik svojej pohľadávky a zároveň všeobecné súdy mu odmietli poskytnúť ochranu\n5\n\npred účinkami zániku jeho dlhu, reálne dochádza k ohrozeniu práva sťažovateľa ďalej\npokojne užívať svoj majetok.“\nNa záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza:\n„Okresný súd, krajský súd, ako ani najvyšší súd nerešpektovali ústavné záruky\nprístupu sťažovateľa k súdnej ochrane, ako ich stabilne judikuje ústavný súd, pretože:\n­ odňali právo sťažovateľa na prístup k súdu a to bez akéhokoľvek legitímneho cieľa,\n­ odkázali sťažovateľa na neisté budúce konanie, iniciovanie ktorého však nie je\nv jeho dispozícii, a\n­ ignorovali argument sťažovateľa o zániku pohľadávky z dôvodu započítania.\nSťažovateľ v dôsledku napadnutého rozhodnutia zostal bez akejkoľvek súdnej ochrany\nsvojich majetkových a osobnostných práv, pretože všeobecné súdy sa odmietli vôbec\nzaoberať možnosťou vylúčiť pohľadávku\n\nzo súpisu majetku z dôvodu jej\n\nzániku (neexistencie). Sťažovateľ bol týmto zbavený práva na prístup k súdu a ochranu\nsvojich majetkových a osobnostných práv a to napriek tomu, že v súdnom konaní preukázal\nexistenciu jednostranného započítania pohľadávok. Pre sťažovateľa tak jediným\nprostriedkom ochrany jeho práv zostáva ústavný súd.“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1\nústavy a čl. 1 Protokolu..., uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n16. mája 2013, sp. zn. 2 Obdo 67/2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2013, sp. zn.\n2 Obdo 67/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nďalšie konanie.\n... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy\na čl. 1 Protokolu... rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. septembra 2012, sp. zn.\n21 CoKR 3/2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.\n6\n\n... Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. septembra 2012, sp. zn.\n21 CoKR 3/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinné spoločne\na nerozdielne uhradiť sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH,\nna účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\n7\n\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS\n12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou\nčasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň\nvymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na\nposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho\nsa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil\nza porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).\n\n8\n\nVychádzajúc z petitu sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právneho\nzástupcu, je jej predmetom namietané porušenie práv sťažovateľa označených v sťažnosti\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\na konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu.\n\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom\nz 25. septembra 2012\nJednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie\nv lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná\na začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom\nustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej\nlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.\nIV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).\nÚstavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.\nI. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné\npodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj\nvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to\nkonkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací\nsúd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu\nnemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré\npredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.\n\n9\n\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou\nsťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom\nz 25. septembra 2012 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\nz hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\nKrajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 25. septembra\n2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, poukázal na § 212 ods. 1\na tiež na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a uviedol:\n„Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje\nza dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi\ntvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich\nvzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že\nnávrh na vylúčenie pohľadávky zo súpisu majetku z dôvodu nepreukázania zo strany\nžalobcu, že mu táto pohľadávka patrí nie je dôvodný je správny.\nNa zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací sud uvádza, že\nvylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol\nnemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže\ndlžník poukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Existenciu pohľadávky zapísanej\ndo súpisu dlžník ­ žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že ju započítal voči svojej\npohľadávke. Skutočnosť, že Žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom\npohľadávky ale znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže domáhať práva na\nvylúčenie pohľadávky zo súpisu.\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil\ns rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne\nsprávne potvrdil.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\n10\n\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného\n\nposudzovania\n\nvšetkých\n\nrozhodnutí\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(tak\n\nprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia\nv sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmal\naj rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 Cbi 15/2010 z 29. februára 2012, ktorým tento\nzamietol vo vymedzenej časti žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal vylúčenia predmetnej\npohľadávky zo súpisu oddelenej podstaty\n\nOkresný súd v odôvodnení\n\npoukázal na obsah vykonaného dokazovania a následne uviedol svoj právny záver, podľa\nktorého návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vylúčenia pohľadávky vo výške 435 519,94 €\nzo súpisu oddelenej podstaty z dôvodu, že pohľadávka v tejto výške zanikla započítaním\ns pohľadávkou\n\nvo výške 486 015,33 €, nie je dôvodný. Tento právny záver\n\nnásledne takto odôvodnil:\n„Súčasťou konkurznej podstaty sú pravidelne aj pohľadávky, ktoré má úpadca\nv právnej pozícii veriteľa voči svojim dlžníkom. Tieto pohľadávky je správca povinný\nvymáhať, alebo ich môže speňažiť formou odplatného uspokojenia pohľadávok. Správca\nkonal s odbornou starostlivosťou, keď zahrnul aj predmetnú pohľadávku úpadcu voči\nžalobcovi. Priložené písomné doklady, ako i vyjadrenie žalobcu na pojednávanie, totiž\nvzbudzujú potrebu ich dôsledného preskúmania pre určenie ich platnosti, či už vcelku alebo\nv častiach. V tomto konaní však nebolo potrebné skúmať platnosť či neplatnosť priložených\ndokladov, nakoľko toto bude predmetom iného konania, napr. konania o popretie\npohľadávky alebo v ďalších konaniach, ktoré môžu vzniknúť po skončení tohto konania\nv prípade vymáhania prípadne speňaženia tejto pohľadávky, keďže podľa § 78 ods. 5 ZKR\nsprávca nemôže majetok speňažiť, kým sa o majetku vedie na súde konanie o jeho vylúčenie\nzo súpisu. Taktiež žiadny z účastníkov konania nenavrhol vykonať dokazovanie k týmto\notázkam napriek poučeniu, že sú povinní tak urobiť do skončenia prvého pojednávania.\n\n11\n\nŽaloba, v ktorej žalobca namieta existenciu dlhu, ktorý má voči úpadcovi, ktorý\nje v tomto prípade v pozícii veriteľa, nemôže byť úspešná. Žalobca môže byť vo vylučovacom\nkonaní úspešný len vtedy, ak preukáže, že mu patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje\nzapísanie majetku do súpisu. Vylučovaciu žalobu je možné podať len takou osobou, ktorá by\ntvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patri jej a nie úpadcovi, nikdy však\nnie dlžníkom. K takej situácii by mohlo dôjsť vtedy, ak by napr. úpadca pred vyhlásením\nkonkurzu postúpil spornú pohľadávku a neuviedol by toto v účtovnej evidencii, v dôsledku\nčoho by správca zapísal pohľadávku, ktorá patrí tretej osobe, do súpisu ako pohľadávku,\nktorá patri úpadcovi.\nŽalobca teda s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 78 ods. 3 ZKR\nvôbec nepreukázal, že by mu patrilo právo vylučujúce zapísanie pohľadávky vo výške\n435.519,94 eur do súpisu.\nAko už bolo uvedené žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nepreukázal,\nže by bol veriteľom pohľadávky namiesto úpadcu, a preto súd žalobu žalobcu v celom\nrozsahu zamietol ako nedôvodnú.“\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012.\nSťažovateľ namieta, že krajský súd v spojení s okresným súdom mu odmietli v dôsledku\npoužitého právneho výkladu poskytnúť súdnu ochranu. Tvrdí, že konajúce súdy uplatnili\nformalistický výklad § 78 zákona o konkurze, ktorý nerešpektuje účel vylučovacej žaloby.\nNamieta, že je arbitrárny ten právny záver konajúcich súdov, že sťažovateľ ako dlžník\nnemôže úspešne použiť v konkurznom konaní vylučovaciu žalobu ako právny nástroj. Svoju\nargumentáciu o zániku pohľadávky započítaním takto môže uplatniť až v inom konaní,\nv ktorom dlžník alebo správca konkurznej podstaty pristúpia k priamemu vymáhaniu\npohľadávky.\nNapadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu je\nzaložený na právnom názore, že vylučovaciu žalobu podľa § 78 zákona o konkurze nemôže\n12\n\nuplatniť dlžník pohľadávky, ktorý tvrdí, že pohľadávka zanikla. V takomto prípade podľa\nkonajúcich súdov nie je potrebné skúmať argumentáciu žalobcu – dlžníka o neexistencii\npohľadávky. Relevantné je výlučne to, či žalobca v žalobe tvrdí, že on je veriteľom\npohľadávky, ktorá takto nemala byť zaradená do súpisu majetku úpadcu, a preto uplatňuje\njej vylúčenie zo súpisu. Ústavný súd považuje uvedený výklad § 78 zákona o konkurze\nza jeden z možných výkladov, nie je v rozpore so zmyslom a účelom uvedeného zákonného\nustanovenia, nemožno ho preto považovať za arbitrárny.\nUvedený právny výklad § 78 zákona o konkurze korešponduje aj s rozhodovacou\nčinnosťou najvyššieho súdu. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Obo 90/2007 z 30. júla 2008\nuviedol, že z „vylúčenia vecí sú vylúčené tie veci, ktoré aj po vyhlásení konkurzu zostávajú\nvo vlastníctve úpadcu. Osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,\nmusí preukázať nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo\nvylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej, t. j. že vec je v jeho vlastníctve,\nspoluvlastníctve alebo držbe. Nemožno sa úspešne domáhať vylúčenia veci, ktorá\naj po vyhlásení konkurzu zostáva vo vlastníctve úpadcu.“. Obdobne z rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 7 Obo 64/2000 z 22. júna 2000 vyplýva, že ak bol na majetok objednávateľa\nvyhlásený konkurz, zhotoviteľ sa nemôže úspešne domáhať proti správcovi konkurznej\npodstaty vylúčenia veci, ktorá bola predmetom údržby, opravy alebo úpravy z konkurznej\npodstaty úpadcu, pretože vlastníkom veci je úpadca.\nÚstavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným súdom svoje právne\nzávery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu ako súdu\nprvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku krajského súdu, ktorým\ntento potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\n13\n\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (I. ÚS 8/96,\nI. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť\nporušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo\npráva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení\ns čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 25. septembra 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu\nv spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť\nk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 78\nzákona o konkurze krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako\nsúdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením\nzo 16. mája 2013\nNajvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 odmietol dovolanie\nsťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania\npodľa § 238 OSP, pričom uviedol:\n„V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že dovolanie proti rozhodnutiu vydanému\nv procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok, (§ 238\n\n14\n\nods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru\ndovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok\npotvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,\nže je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu,\nalebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku\nvyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).\nNakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací\nsúd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania\nnevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd\nprvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné,\nže prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.“\nNásledne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:\n„S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral na otázku,\nči dovolateľovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá\ndovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.\nPodstatná časť dovolacích námietok žalobcu spočíva v odkazoch na prípady, podľa\nktorých argumenty súdov pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť\nzrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty\núčastníka konania. Z uvedeného je preto zrejmé, že podľa dovolateľa odôvodnenie\npísomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, resp.\nnedostatočné.“\nNajvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na požiadavky na riadne odôvodnenie\nrozhodnutí súdov, ktoré vyplývajú z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a taktiež\nna relevantné právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Následne\nuviedol svoje právne závery:\n„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších\nstupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.\n\n15\n\nSúd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 29. 02. 2012\nč. k. 25 Cbi/15/2010­84, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal\npriebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých\nvyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.\nS odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej\nargumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol, nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval\ni súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže podľa odvolacieho súdu dlžník\npoukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Odvolací súd ďalej uviedol,\nže existenciu pohľadávky zapísanej do súpisu dlžník – žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí,\nže ju započítal voči svojej pohľadávke. Skutočnosť, že žalobca nie je osobou, ktorá\nby tvrdila, že ona je veriteľom pohľadávky, ale podľa odvolacieho súdu znamená,\nže sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže domáhať práva na vylúčenie pohľadávky\nzo súpisu.\nDovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací\nsúd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo\nčiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné\nskutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho\nsúdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,\ns ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa,\nako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok,\nktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu\nmedzi účastníkmi konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu\nprvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,\ns poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia\n(§ 157 ods. 2 O. s. p.).“\n16\n\nV odôvodnení najvyšší súd poukázal tiež na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa,\npodľa ktorej krajský súd v spojení s okresným súdom prerokúvanú vec nesprávne právne\nposúdili. K tejto skutočnosti najvyšší súd uviedol:\n„Dovolací súd ďalej uvádza, že žalobca podané dovolanie odôvodnil s poukazom na\ntvrdenie, že súd prvého stupňa a odvolací súd v danom prípade nesprávne vec právne\nposúdili. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci...\nDovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p.\ndáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou\nčinnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších\nstupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne\nprípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie\nale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho\nporiadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti\nkaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky\nprípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,\na preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.\nNámietka dovolateľa, týkajúca sa aktívnej legitimácie a práva pokojne užívať\nsvoj majetok, z pohľadu osoby dotknutej, je otázkou právneho posúdenia, čo v súvislosti\ns vyššie uvedeným, nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.\nVzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že nakoľko prípustnosť dovolaniu v danom\nprípade nemožno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) vady uvedené v\nust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa ust. §\n243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti\nrozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,\nriadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím\nodvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“\nSťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\n17\n\npostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. mája 2013.\nVo svojej argumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniu\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto\nuznesenia. Argumentácia sťažovateľa sa všeobecne týka výkladu a aplikácie § 78 zákona\no konkurze konajúcimi súdmi a toho, že v dôsledku prijatého právneho výkladu, podľa\nktorého vylučovaciu žalobu nemôže v konkurznom konaní úspešne uplatniť ten, kto je\ndlžníkom pohľadávky, sa konajúce súdy nezaoberali tvrdením sťažovateľa o zániku\npohľadávky započítaním. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti takú argumentáciu, ktorá\nby priamo namietala arbitrárnosť právnych záverov najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,\nprípadne zjavnú neodôvodnenosť jeho uznesenia zo 16. mája 2013.\nVychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu z tých hľadísk, ktoré vyplývajú\nzo sťažnosti sťažovateľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,\nže najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 238 OSP.\nVzhľadom na obsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľovi\nmožnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP predovšetkým tým, ako okresný\nsúd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu dáva odpovede\nna všetky relevantné skutkové a právne otázky a spĺňa tak zákonné parametre odôvodnenia\npodľa § 157 ods. 2 OSP. Poukázal tiež na možnosť odvolacieho súdu vyhotoviť na základe §\n219 ods. 1 a 2 OSP zjednodušené odvolanie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia. Rovnako\ntak uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá samo osebe prípustnosť\ndovolania a nemôže konštituovať dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Uvedené\nprávne závery nemožno podľa ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne\nneodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného\nsúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje\n18\n\nsvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti\nnezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len\nna jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné\na neudržateľné.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného\nsúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nnajvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. júna 2015\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "započítanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "návrh-zjavne neopodstatnený", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-prihlásenie pohľadávky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc"}, {"guid": "ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 64/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 486, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "1c309af5-f6f8-4e83-a162-00cba7607c22:c915b219-9228-4f1b-bfae-78ae9818760d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2110223624.1", "spisova_znacka": "21CoKR/3/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoKR/3/2012 z 24. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2110223624.1"}, {"guid": "443a5e8f-dafe-4f10-afa3-7a999782ad1b:6f261c52-2478-450f-a9a1-c735077ed549", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cbi/16/2010", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 25Cbi/16/2010 z 21. 5. 2014", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2014-05-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/443a5e8f-dafe-4f10-afa3-7a999782ad1b:6f261c52-2478-450f-a9a1-c735077ed549"}], "citovane_v": []}