{"guid": "ussr:b3cfef7f-1323-401f-91ae-7a7f8247390c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.416.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 416/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 416/2015 z 25. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. júna 2015, sp. zn. II. ÚS 416/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.416.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-06-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b3cfef7f-1323-401f-91ae-7a7f8247390c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.416.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.416.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.416.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 416/2015­9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom\nBajtošom, Advokátska kancelária, Alžbetina 3, Košice, vo veci namietaného porušenia\nčl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 T 87/2007\nz 25. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 121/2013\nz 13. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 7/2015\nz 12. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015\nosobne na podateľňu doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 87/2007\n\nz 25. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015.\n\n2\n\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007\nz 25. septembra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným z dvoch skutkov kvalifikovaných ako\ntrestný čin podvodu, ktoré mal spáchať v roku 1992. Ďalej bol uznaný vinným zo spáchania\ntrestného činu sprenevery a podvodu, ako aj z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej\nčinnosti, pričom tieto skutky mal spáchať v rokoch 1998 – 1999. Bol mu za to podľa § 252\nods. 3 Trestného zákona z roku 1961 uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 bolo odvolanie\nsťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnuté.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015 bolo\nodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.\nAko to vyplýva zo skutkov, tie mali byť spáchané v rozmedzí rokov 1992 až 2001.\nObvinenie bolo vznesené v roku 1999. Obžaloba bola podaná v roku 2007, teda po ôsmich\nrokoch vyšetrovania. Vec bola právoplatne ukončená v máji 2014, teda po ďalších siedmich\nrokoch. Celé trestné konanie trvalo približne 15 rokov, pričom prvé dva skutky mali byť\nspáchané pred 22 rokmi a ostatné 13 až 15 rokov pred odsudzujúcim rozsudkom.\nUž v rozsudku okresného súdu sa uviedlo, že u sťažovateľa bolo porušené jeho právo na\nprejednanie veci v primeranej lehote, pričom ako dôvod dĺžky trestného konania okresný\nsúd neuviedol nijakú skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že dĺžku konania\novplyvnil sťažovateľ. Okresný súd správne konštatoval, že vo výnimočných prípadoch\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uznal za primeranú lehotu konania\nlehotu v trvaní 6 rokov a táto svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov od spáchania skutku\nmôže nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti.\nPodľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili porušenie práva\nna spravodlivý súdny proces a nezohľadnili mimoriadnu dĺžku celého trestného konania.\nV prípade dvoch skutkov kvalifikovaných ako podvod malo dôjsť k zastaveniu trestného\nstíhania, a to z dôvodu § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o ďalšie skutky,\nak nedošlo k zastaveniu trestného konania, mala sa zohľadniť jeho mimoriadna dĺžka, ako aj\n3\n\nčas, ktorý ubehol od spáchania skutkov, s tým, aby bol uložený ešte miernejší trest odňatia\nslobody s podmienečným odkladom na dlhšiu skúšobnú dobu.\nNeprimeranosť dĺžky trestného konania je zásahom do základných práv\nobžalovaného garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd môže v prípade uplatnenia\nkompenzácie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote trestné stíhanie\nzastaviť s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku z dôvodu\nporušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru za predpokladu, že obžalovaný túto kompenzáciu\nv prebiehajúcom trestnom konaní uplatní a súd tieto prieťahy zistí (I. ÚS 236/2011). Takúto\nformu kompenzácie za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pripustil aj ESĽP (Eckle\nc. Nemecko).\nSťažovateľ si túto kompenzáciu uplatnil minimálne v odvolacom konaní a prieťahy\nokresný súd konštatoval aj v odsudzujúcom rozsudku.\nĎalej sa sťažovateľ domnieva, že krajský súd sa nezaoberal jeho odvolacími\ndôvodmi, čo sa odzrkadlilo v odôvodnení rozhodnutia, keďže sa obmedzil na konštatovanie,\nže sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu. Sťažovateľ má preto pochybnosti, či sa\nkrajský súd zaoberal obsahom spisu a vykonanými, resp. nevykonanými dôkazmi.\nRozsiahlosť spisu nemôže byť dôvodom na takýto postup. Sťažovateľ z vlastného pohľadu\nnezavinil, že orgány činné v prípravnom konaní pospájali do jedného konania aj nesúvisiace\nalebo málo súvisiace skutky, čo malo vplyv na dĺžku konania a jeho kvalitu.\nSťažovateľ navrhuje rozhodnúť, že „že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica\nč. k. 4T 87/2007 zo dňa 25.09.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej\nBystrici č. k. 2To 121/2013 zo dňa 13.05.2014 a nadväzujúcom uznesení Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky 5Tdo 7/2015 zo dňa 12.02.2015 bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení\nprotokolu č. 11, účinný od 01.01.1998 a zrušil napadnuté rozhodnutia vo všetkých\nvýrokoch a nariadil, aby súdy opätovne vo veci konali a rozhodli.“\n4\n\nII.\nZ odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007\nz 25. septembra 2013 podaného 4. novembra 2013 obhajcom vyplýva, že sťažovateľ žiada,\naby bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že žalované skutky spáchal.\nZ uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 vyplýva, že ním\nbolo zamietnuté inter alia odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.\n4 To 87/2007 z 25. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu u sťažovateľa (rovnako\nako u ostatných obžalovaných) bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej\nlehote. Treba však zdôrazniť, že pôvodná obžaloba bola podaná okresnému súdu 31. júla\n2007 na 17 obžalovaných za 16 skutkov, kde všetkých obžalovaných spájala osoba\nsťažovateľa. Keďže vec sa nedala prerokovať v celku pre neprítomnosť niektorých\nobžalovaných, bolo potrebné vylúčiť časť skutkov na samostatné konanie, resp. následne ich\nspojiť na spoločné konanie. Od spáchania skutkov teda uplynula značná doba. Dokazovanie\nvšak, čo sa týka niektorých skutkov, bolo sťažené potrebou zabezpečiť dôkazy súvisiace\ns medzinárodnou účasťou, ako aj zabezpečiť doklady z Maďarska a ich preklad, zabezpečiť\ndaňové a colné doklady, vypracovať znalecké posudky k jednotlivým skutkom, ako aj\nneprítomnosťou najmä sťažovateľa v istej časti konania, čo všetko malo vplyv na jeho dĺžku,\navšak to v konečnom dôsledku nemôže byť na neprospech ostatných obžalovaných. Preto\ntreba považovať trest uložený sťažovateľovi za primeraný a zákonný.\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2015 z 12. februára 2015 vyplýva, že\nním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.\n2 To 121/2013 z 13. mája 2014. V podanom dovolaní sťažovateľ namietal porušenie\nustanovenia § 40 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961, čo malo znamenať nesprávne použite\nhmotnoprávneho ustanovenia, ako aj založenie výroku o vine na dôkaze vykonanom\nnezákonným spôsobom. Ani jeden z týchto dovolacích dôvodov nepovažuje najvyšší súd za\npreukázaný.\n\n5\n\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a\no postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\nNa rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu\nsp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.\nAko to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nkeď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\n\n6\n\nProti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu\nvoči rozsudku okresného súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. To zároveň\nvylučuje v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že\nsťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.\nOdlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu\nvedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 To 121/2013 a jeho uzneseniu z 13. mája 2014\na proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2015 a jeho uzneseniu\nz 12. februára 2015, v oboch prípadoch pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Tieto časti sťažnosti treba považovať (s jednou výnimkou uvedenou v ďalšom) za\nzjavne neopodstatnené.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a\naplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o\n7\n\nľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O\narbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka, že vzhľadom na veľmi dlhé trvanie trestného\nstíhania, ktoré nie je možné považovať z hľadiska jeho dĺžky za primerané, správne mal byť\n(prinajmenšom čo sa týka niektorých najstarších skutkov) spod obžaloby oslobodený\nv zmysle judikatúry ESĽP, na ktorú poukazuje. Alternatívne je toho názoru, že za zbytočné\nprieťahy mu mal byť uložený podstatne miernejší trest odňatia slobody s podmienečným\nodkladom na skúšobnú dobu. Napokon namieta, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal\ndôvodmi jeho odvolania.\nÚstavný súd predovšetkým poznamenáva, že uvedená argumentácia sťažovateľa\nnebola uplatňovaná v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu. Najvyšší súd sa\nňou preto ani nezaoberal. Tým je bez ďalšieho daná zjavná neopodstatnenosť tej časti\nsťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu a rozhodnutiu najvyššieho súdu.\nPri posudzovaní konania a rozhodovania krajského súdu považuje ústavný súd jeho\nargumentáciu za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej\nneodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor,\nneznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.\nZ judikatúry ESĽP vyplýva, že odškodnenie za ujmu spôsobenú porušením práva na\nprejednanie veci v primeranej lehote možno poskytnúť aj inou formou, a to priznaním určitej\nfinančnej čiastky v osobitnom konaní. Špecificky v prípade trestného konania prichádza do\núvahy predovšetkým zmiernenie uloženého trestu, samozrejme, za podmienky, že je\nobvinený uznaný vinným. Pokiaľ súd vo svojom rozhodnutí výslovne uzná, že právo\n8\n\nobvineného na primeranú dĺžku konania bolo porušené, a z tohto dôvodu mu uložený trest\nurčitým spôsobom zmierni, potom možno konštatovať, že spôsobená ujma bola\nkompenzovaná (Beck proti Nórsku, Van Laak proti Holandsku). Prípadné zastavenie\ntrestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky konania môže byť považované za\ndostatočnú nápravu len za predpokladu, že je pravdepodobné, že sa obvinený takto vyhne\nodsúdeniu, teda nie vtedy, ak je trestné stíhanie zastavené ešte skôr, než bolo vynesené\naspoň jedno meritórne rozhodnutie (Sprotte proti Nemecku).\nKrajský súd v zásade uznal, že došlo k porušeniu práva na prejednanie veci\nv primeranej lehote. Na základe argumentov, ktoré konkrétne uviedol, dospel k názoru, že\ntrest uložený sťažovateľovi (ktorý je pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, pozn.) je za\ndaných okolností primeraný.\nÚstavný súd nevidí dôvod, aby do týchto záverov zasiahol, a to tým menej, že pokiaľ\nsťažovateľ nepovažuje krajským súdom priznanú kompenzáciu za prieťahy v konaní\n(uloženie trestu pri dolnej hranici trestnej sadzby) za primeranú, potom môže (prípadne\nmohol v minulosti) požadovať aj finančné zadosťučinenie. Treba tiež dodať, že sťažovateľ\nargumenty krajského súdu týkajúce sa dĺžky konania nijako nespochybňuje.\nPokiaľ ide o námietku, podľa ktorej krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť\nodvolacím argumentom sťažovateľa, treba uviesť, že sťažovateľ túto svoju námietku nijako\nbližšie nekonkretizoval. Neuviedol teda, ktoré odvolacie argumenty má na mysli.\nZ pohľadu ústavného súdu je potrebné osobitne sa zaoberať námietkou sťažovateľa,\npodľa ktorej malo byť jeho trestné stíhanie zastavené, a to prinajmenšom čo sa týka\nniektorých najskoršie spáchaných skutkov. Túto námietku považuje ústavný súd za\nneprípustnú.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\n9\n\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nZ odvolania sťažovateľa zo 4. novembra 2013 podaného proti rozsudku okresného\nsúdu sp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 vyplýva, že síce namietal neprimeranú dĺžku\ntrestného konania, ale nedomáhal sa zastavenia, prípadne čiastočného zastavenia konania\nz tohto dôvodu. Vyjadril názor, že vzhľadom na prieťahy by mal dostať trest omnoho\nmiernejší, než aký mu uložil okresný súd. Domáhal sa výlučne len oslobodenia spod\nobžaloby, keďže sa necítil byť vinný, zastavenie trestného stíhania ani alternatívne\nnepožadoval.\nTreba konštatovať, že hoci sťažovateľ možnosť podať proti rozsudku okresného súdu\nodvolanie využil, zastavenia trestného stíhania sa nedomáhal. Z tohto pohľadu platí, že\nformálne vzaté zákonom daný účinný opravný prostriedok síce využil, ale z materiálneho\nhľadiska sa tak nestalo, keďže sa zastavenia trestného stíhania nedomáhal.\nV uvedenej súvislosti treba napokon dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej\npreukazoval), že zastavenia konania sa v odvolaní nedomáhal z dôvodov hodných\nosobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa\n§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. júna 2015\n10", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "rozhodnutie-zákonnosť", "subsidiarita", "návrh-zjavne neopodstatnený", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:489c5e6e-093e-47c5-a6db-0df2378dc98d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:489c5e6e-093e-47c5-a6db-0df2378dc98d"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "3509bf53-26dc-41d9-84e0-24024969a61a:1e2da1e2-3891-4f79-b490-c7b00700528f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3613010182.1", "spisova_znacka": "2To/121/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/121/2013 z 4. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-12-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3613010182.1"}], "citovane_v": []}