{"guid": "ussr:3e8963ae-8ed0-4593-ba63-5e42439d43de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.426.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 426/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 426/2015 z 1. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. II. ÚS 426/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.426.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "nazov": "čl. 20 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35", "nazov": "čl. 35 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3e8963ae-8ed0-4593-ba63-5e42439d43de", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.426.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.426.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.426.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 426/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti\n\n,\n\n, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL. M., Ulica\nJanka Kráľa 1, Banská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný\nprostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky\na základného práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nKrajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti\n\n,odmieta.\n\n2\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015\ndoručená sťažnosť spoločnosti\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\npráva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBanskej\n\nBystrici\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nč. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, ktorou žiada\nvydať tento nález:\n«1. Základné práva sťažovateľky, spoločnosti\n\n, vlastniť a užívať\n\nmajetok a právo na nezasahovanie doň v rozpore so zákonom garantované čl. 20 ods. 1, 4\na 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p. (ďalej len „Ústava SR“),\nprávo podnikať garantované čl. 35 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu\ngarantované čl. 46 Ústavy SR ako aj článkom 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici č. k. 23S/244/2013­59 zo dňa 13.11.2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Sžf/10/2014 zo dňa 27.01.2015, porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/244/2013­59 zo dňa\n13.11.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/10/2014 zo dňa\n27.01.2015 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke, spoločnosti\n, trovy právneho zastúpenia v sume 296,4 EUR... do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»\n3\n\nAko vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol\nako žalobca účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 S 244/2013,\nv ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)\ndomáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100301/1/162922/2013/6014\nz 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica\n(ďalej len „daňový úrad“) č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Týmto\nrozhodnutím daňového úradu bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok 61,70 €\nza nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej rozhodnutím daňového úradu\nč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 vo výške 154,25 € za zdaňovacie obdobie\nseptember 2007 v lehote určenej rozhodnutím (právneho predchodcu) žalovaného\nč. I/221/16503­93884/2008/991909­r z 8. decembra 2008. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia,\nna základe výsledkov daňovej kontroly u sťažovateľa daňový úrad rozhodnutím\nč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej\nhodnoty uvedený sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2007\na určil mu vlastnú daňovú povinnosť 154,25 €, ktorú však sťažovateľ neuhradil v určenej\nlehote do 13. januára 2013. Sankčný úrok bol vypočítaný za 1 461 dní omeškania (t. j.\nza štyri\n\nroky)\n\npri\n\núrokovej\n\nč. 1100301/1/162922/2013/6014\n\nsadzbe\n\n10\n\nz\n\napríla\n\n8.\n\n%\n\nročne.\n2013\n\nŽalovaný\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\nv\n\nkonaní\n\npred krajským súdom sp. zn. 23 S 244/2013 potvrdil rozhodnutie daňového úradu\nč. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, keď dospel k záveru, že odvolacie\nnámietky sťažovateľa sú nedôvodné, najmä pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nezákonnosť\npostupu správcu dane pri vyhotovovaní protokolu o daňovej kontrole, na nezákonnosť\nskorších rozhodnutí daňových orgánov, ktorými bola určená vlastná daňová povinnosť.\nŽalovaný poukázal na rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 22/2009­70 z 13. mája 2009\na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 10. marca 2010, na základe ktorých\nbola zamietnutá skoršia žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým\nbola uložená vlastná daňová povinnosť.\n\n4\n\nSťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popísal okolnosti predchádzajúce\nvydaniu rozhodnutia, ktoré bolo predmetom preskúmavania krajským súdom v konaní\nsp. zn. 23 S 244/2013, tak, že daňový úrad rozhodnutím č. 851/230/53223/2008/Šim\nz 8. augusta 2008 nepriznal sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty\nuvedený v daňovom priznaní za september 2007 v sume 142 413 Sk a určil vlastnú daňovú\npovinnosť v sume 4 647 Sk. Sťažovateľ si uplatnil nadmerný odpočet z faktúry\nč. 300907/TA z 30. septembra 2007, v ktorej bol uvedený základ dane 774 000 Sk a daň\nz pridanej hodnoty 147 060 Sk, za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy\no jeho prevode z 30. septembra 2007. Dôvodom tohto rozhodnutia bol záver správcu dane,\nže prevodom spolumajiteľského podielu malo dôjsť len k zmene rozsahu vlastníckych\npodielov, pretože sťažovateľ už i prv bol spolumajiteľom, resp. spoluprihlasovateľom\nprihlášky vynálezu č. PP 5017­2007, o ktorý vo veci išlo, a teda už mal právo vyžívať\nvynález ako celok. Z tohto dôvodu si podľa názoru správcu dane nemohol sťažovateľ\nz prevodu práv uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty.\nKrajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie\ndaňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, rozsudkom\nč. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 zamietol. Dospel k záveru, že sankčný úrok bol\nsťažovateľovi vypočítaný správne. Skoršie rozhodnutie o určení vlastnej daňovej povinnosti\nsťažovateľovi za zdaňovacie obdobie september 2007 bolo pre daňové orgány záväzným\nrozhodnutím. Ani krajský súd už nemohol pri preskúmavaní rozhodnutia o sankčnom úroku\nopätovne posudzovať zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa\npreskúmavané rozhodnutie o sankčnom úroku opieralo. Na tom, že bolo nevyhnutné\nvychádzať zo záväznosti skorších rozhodnutí, nemôže nič zmeniť ani neskôr prijatý\nrozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011, na ktorý\npoukazoval sťažovateľ. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého\nv dôsledku prijatia tohto rozsudku sa skoršie rozhodnutia o určení vlastnej daňovej\npovinnosti sťažovateľa stávajú nulitnými. V súvislosti s prijatím rozsudku Súdneho dvora\n\n5\n\nEurópskej únie by bolo možné privodiť zmenu s dopadom na záväznosť týchto rozhodnutí\nlen zákonne korektnými opravnými prostriedkami.\nRozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011,\nna ktorý poukazoval sťažovateľ, sa týkal prejudiciálnej otázky položenej najvyšším súdom\nv inej veci sťažovateľa, ktorá sa týkala nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty\na zdaňovacieho obdobia august 2007 a ktorá súvisela s prevodom spolumajiteľského podielu\nsťažovateľovi na vynáleze „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom\nčistoty“, kde cena za prevod bola stanovená na 387 miliónov Sk bez dane z pridanej\nhodnoty a v daňovom priznaní bola ako nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty\nsťažovateľom za zdaňovacie obdobie uplatnená suma 75 530 000 Sk, pričom nadmerný\nodpočet správcom dane nebol uznaný. K prevodu spolumajiteľského podielu na vynáleze\nmalo dôjsť na základe zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a spoločnosťou\n, z 5. júla 2007, pri uzatvorení ktorej boli obidve zmluvné strany zastúpené\ntou istou osobou (J. Kovandom). Pri daňovej kontrole sa zistilo, že päť spoločností, ktoré\npodali prihlášku patentu, medzi ktorými bol i sťažovateľ a spoločnosť\n, malo sídlo na tej istej adrese a riaditeľom týchto spoločností bola tá istá osoba, a to\n. Spoločnosť\n\ndaň na vstupe splatnú v súvislosti s touto\n\noperáciou neuhradila a bola zrušená bez likvidácie v roku 2008. Prejudiciálna otázka\npoložená najvyšším súdom smerovala k výkladu šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.\nmája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu –\nspoločný systém dane z pridanej hodnoty (po korekcii Súdnym dvorom Európskej únie už v\nrozhodnom čase platnej smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila šiestu smernicu).\nZo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C­504/10\nz 27. 10. 2011 vyplynul záver, že možnosťou započítať daň z pridanej hodnoty splatnej\nza prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol\nvynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie sťažovateľa, nielen pokiaľ ide\no právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.\n6\n\nNadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ\nobjektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade,\nak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom\nrozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie\na nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá\npodlieha dani z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené už existujúce zákonné právo\nplatiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej\nslužby. Vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, však vyplýva,\nže vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (sťažovateľovi) iba v prípade, že\nneexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.\nPreto sa zdaniteľná osoba v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak\nuplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach\nk vynálezu. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové\nokolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlo\nk zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej\nna vstupe, alebo nie.\nO odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59\nz 13. novembra 2013 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára\n2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľovi náhradu\ntrov konania nepriznal.\nSťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný\nprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom krajského\nsúdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil tým, že neobstojí názor všeobecných\nsúdov, podľa ktorého rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010\n7\n\nz 27. 10. 2011 nemá na vec sťažovateľa žiaden vplyv. Tento rozsudok bol totiž vydaný\naž potom,\n\nčo\n\nbola\n\nsťažovateľovi\n\nurčená\n\nrozhodnutím\n\ndaňového\n\núradu\n\nč. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 za september 2007 vlastná daňová povinnosť\nv sume 4 647 Sk (právoplatné 29. decembra 2008), žaloba o preskúmanie tohto rozhodnutia\nbola rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 22/2009­70 z 13. mája 2009 v spojení\ns rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 právoplatne\nzamietnutá a jeho ústavná sťažnosť smerujúca proti týmto rozhodnutiam ústavným súdom\nuznesením č. k. III. ÚS 255/2010­15 z 29. júna 2010 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,\navšak predtým, ako bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok rozhodnutím žalovaného\nč. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie\ndaňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Hoci sťažovateľ\nargumentoval rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011\nuž\n\nv konaní\n\npred daňovými\n\norgánmi\n\na správnymi\n\nsúdmi,\n\njeho\n\nargumentácia\n\nnebola zohľadnená. Pritom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010\nz 27. 10. 2011 jednoznačne vyplýva, že daňovník v takýchto prípadoch mal nárok\nna odpočet dane okrem prípadu, že existovali podvodné alebo zneužívajúce okolnosti\nsmerujúce k daňovej výhode, ktoré však neboli v prípade sťažovateľa žiadnym rozhodnutím\n(daňovým ani súdnym) zistené. Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014\nz 8.\n\napríla\n\n2013,\n\nktorým\n\npotvrdil\n\nrozhodnutie\n\ndaňového\n\núradu\n\nč. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, ako aj rozsudok krajského\nsúdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Sžf 10/2014\n\nz 27.\n\njanuára\n\n2015\n\nsú\n\nzaložené\n\nna\n\nodlišnom\n\nvýklade\n\ndotknutých právnych predpisov, než je výklad Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku\nvo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011 (ktorý už v čas rozhodovania slovenských orgánov\nbol vydaný), a teda všetky tieto rozhodnutia slovenských orgánov sú v rozpore s právom\nEurópskej únie a smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty. V rozpore s nimi sú i pôvodné rozhodnutia daňových orgánov\na správnych súdov týkajúce sa určenia vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa za september\n2007. Pokiaľ sú tieto rozhodnutia v rozpore s právom Európskej únie, nemožno na ne\nprihliadať a ak sa tak deje, dochádza k porušovaniu záväzkov Slovenskej republiky voči\n8\n\nEurópskej únii a k porušovaniu európskeho práva. Pokiaľ sťažovateľ nesplnil vlastnú daňovú\npovinnosť, ktorá bola určená v rozpore s právom Európskej únie, neobstojí ani vyrubenie\nsankčného úroku. Hoci nie je pochybné, že k vyrubeniu sankčného úroku došlo\nv odvodenom konaní, to neznamená, že z nezákonnosti možno vyvodzovať zákonnosť,\na neznamená to ani, že iba preto možno opustiť základnú zásadu daňového konania, a to\nzásadu zákonnosti. Chybným je preto i záver najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.\n5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, podľa ktorého krajský súd nemohol (pri preskúmavaní\nzákonností rozhodnutí o sankčnom úroku) opätovne preskúmavať zákonnosť skorších\nrozhodnutí daňových orgánov (o určení vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa). Ak sa po\nvydaní rozhodnutí správnych súdov ukáže, že sú v rozpore s právom Európskej únie a sú\nvyvrátené rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, súdy nimi naďalej nie sú viazané\na neprihliadajú na ne, pretože právo Európskej únie je im nadradené. K porušeniu\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva\npodnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59\nz 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára\n2015 došlo tým, že daňové orgány neuznali zákonný nárok sťažovateľa na odpočet dane\nz pridanej hodnoty a namiesto toho mu uložili vlastnú daňovú povinnosť a sankčný úrok,\na tým mu odňali časť majetku, ktorý mu patrí. K porušeniu základného práva sťažovateľa na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 malo dôjsť tým, že tieto rozhodnutia nie sú v súlade\ns právom Európskej únie, ktoré je pre nich záväzné, nerešpektovali rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011, nepreskúmali v konaní pred nimi\nnapadnuté rozhodnutia daňových orgánov v rozsahu správnej žaloby podanej sťažovateľom,\nale pri preskúmavaní týchto rozhodnutí vychádzali zo skorších rozhodnutí, a odmietli\npreskúmať ich zákonnosť. S ohľadom na to sťažovateľ nemal v konaní k dispozícii taký\nopravný prostriedok, ktorý by bol aj reálne účinný. Správne súdy nevzali do úvahy, že\nv zmysle čl. 7 ods. 2 ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky vrátane smernice Rady\n9\n\nč. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme DPH a Zmluvy o Európskej\núnii.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\n\n10\n\nneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa\nnemusí odôvodniť.\nAko vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou sťažovateľ namieta\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa\nčl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy\na základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, táto smeruje jednak proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a jednak proti rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smeruje proti\nrozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí\ntakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.\nI. ÚS 103/02).\nPri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského\nsúdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 v súlade s princípom subsidiarity svojej\nprávomoci ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti\nsťažnosti, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127\nústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom\nuplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože\n11\n\npreskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade\nodvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol\nrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. Najvyšší súd ako súd\nodvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo\ndôvodné, a rozhodnúť o ňom.\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\nsťažnosť\n\nsmerujúcu\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol\npre nedostatok právomoci ústavného súdu.\nOdlišná je situácia vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl.\n13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy\na základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. V tejto časti jej prerokovaniu nebráni nedostatok\nprávomoci ústavného súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n12\n\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\nPodľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,\nak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide\no opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu\nverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo... podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú\nčinnosť.\nNajvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil takto:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10\nods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného\nodvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) vo veci v zmysle\ndôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O. s. p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej\nporade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie\nje vo svojom výroku vecne správne, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté\nrozhodnutie potvrdil.\n13\n\nPo vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu\nnajvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O. s. p. konštatuje,\nže nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych\nzáverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom\nrozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu\nsprávnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí\niba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku\na doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.\nNajvyšší súd zdôrazňuje, že v obdobných veciach týkajúcich sa žalobcu bolo už\nsúdom viac krát rozhodované, pričom tieto konania sú už právoplatne ukončené v jeho\nneprospech. Predovšetkým, je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania je vyrubenie\nsankčného úroku žalobcovi, čiže ide len o odvodené konanie od základného konania\no určení vlastnej daňovej povinnosti. Ako vyplýva zo žaloby a odvolania žalobcu, právny\nzástupca žalobcu si neustále zamieňa toto odvodené konanie a argumentuje a používa\nnámietky týkajúce sa základného konania o určení daňovej povinnosti, ktoré je už\nprávoplatne skončené (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf/105/2009 zo dňa\n10.03.2010). V žiadnom prípade nemôže žalobca žiadať prostredníctvom inštitútu obnovy\nkonania obnovenie tohto základného konania, pretože v správnom súdnictve je inštitútu\nobnovy konania ako opravný prostriedok neprípustný (§ 246c ods. 1 O. s. p. veta druhá\na veta tretia).\nPokiaľ ide o žalobcov návrh na prerušenie konania z dôvodu, aby sa najvyšší súd\nobrátil na Súdny dvor EÚ ohľadom vyriešenia predbežnej otázky, Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky nevyhovel tomuto návrhu žalobcu z dôvodu, že tento vôbec neuviedol, akú\npredbežnú otázku by mal najvyšší súd položiť, keď nakoniec aj sám ďalej uvádza, že takáto\notázka bola už Súdnym dvorom EÚ riešená. Bolo by preto nadbytočné (a v tomto konaní\no sankčnom úroku aj neprípustné), obracať sa na Súdny dvor EÚ s predbežnou otázkou,\n\n14\n\ntýkajúcou sa toho istého právneho problému – zneužitia práva (toho istého daňového\nsubjektu, avšak za iné zdaňovacie obdobie), už Súdnym dvorom EÚ vyriešeného.\nZo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku\nsp. zn. C­504/10 z 27. októbra 2011 vyplynul záver, že „možnosťou započítať DPH splatnej\nza prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol\nvynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide\no právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.\nNadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi\npredloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve\nna riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím\nďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie\nďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH.\nVzhľadom na uvedené, už existujúci zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie\npatentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc\nz citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vzniknuté právo\nna odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo\nzneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.“\nPo vyriešení tejto predbežnej otázky, sa Krajský súd v Banskej Bystrici, v ďalšom\nkonaní vysporiadal s otázkou zneužitia práva v neprospech žalobcu zamietnutím žaloby\nrozsudkom sp. zn. 23S/4/2009 zo dňa 07.06.2013. Krajský súd vyriešil otázku zneužitia\npráva tak, že „zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií\nzbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa\nformálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje\nhlavný cieľ a to získanie daňovej výhody. Predmetný vynález nebol zapísaný ako patent\nPrávo spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov, ktorí sú personálne\nprepojení. Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou personálne sú\nprepojení predovšetkým cez osobu\n\n, ktorý často vystupuje\n\nv spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci\nprihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie\n\n15\n\ndaňovej výhody. Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú\nmusí súd prihliadať z úradnej povinnosti.“\nUvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený Najvyšším súdom SR, rozsudkom\nsp. zn. 5 Sžf /137/2013 zo dňa 27. novembra 2014.\nVzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd riadne a v súlade\nso zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo,\nneopomenul dôležité námietky žalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto\nnajvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219\nods. 1 O. s. p. potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol\npodľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1\nO. s. p., nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov\nkonania zo zákona neprislúcha.»\nPodľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je\npovinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako\nplatiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.\nPodstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že neuznanie jeho nároku\nna odpočítanie dane z faktúry za odplatný prevod spolumajiteľského podielu (a následné\nurčenie vlastnej daňovej povinnosti a od jej neuhradenia odvíjajúci sa sankčný úrok) nemá\noporu v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane\nz pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v čom vidí porušenie svojho základného práva\nzaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu\n16\n\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).\nÚstavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú\nneopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí\nžiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by\nmohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).\nTeda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či\npreskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých\nz práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby\nurčil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný\nsúd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a\nbez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nÚstavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade\noprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,\nku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich\nrozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).\nSkutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).\n17\n\nSkutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené\na toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami\nobsiahnutými v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ústavne predvídaným\nspôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného\nkrajským súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna\nvec spravuje.\nZ odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že jeho rozhodnutie\nnadväzuje na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 S 4/2009 zo 7. júna 2013\nv spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 137/2013\nz 27. novembra 2014, z ktorého vyplýva, že za zneužitie práva treba považovať vytváranie\numelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť\ndaňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového\nsubjektu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Vo vzťahu\nk sťažovateľovi bolo zdôraznené, že právo spojené s vynálezom má viacero personálne\nprepojených prihlasovateľov (cez\n\n) majúcich rovnaké sídlo, z čoho\n\nvyplynulo, že zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú\nhospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Nemožno sa preto\nstotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenia smernice Rady 2006/112/ES\nz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty by boli\nvykladané v rozpore so závermi výkladu Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku vo veci\nC­504/2010 z 27. 10. 2011.\nNavyše tak ako to vyplýva i z rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59\nz 13. novembra 2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014\nz 27. januára 2015, predmetom tohto konania bolo vyrubenie sankčného úroku žalobcovi,\nčiže išlo o odvodené konanie od základného konania o určenie vlastnej daňovej povinnosti,\nktoré bolo právoplatne skončené (rozhodnutie daňového úradu č. 851/230/53223/2008/Šim\nz 8. augusta 2008, konanie právoplatne skončené 29. decembra 2008) a jeho\n18\n\nnezákonnosť nebola zistená ani prieskumom súdu v správnom súdnictve – rozsudok\nkrajského súdu č. k. 23 S 22/2009­70 z 13. mája 2009 v spojení s rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 a uznesením ústavného súdu\nč. k. III. ÚS 255/2010­15 z 29. júna 2010 o odmietnutí ústavnej sťažnosti.\nZ uvedeného je zrejmé, že s ohľadom na charakter prieskumu rozhodnutí správnych\norgánov v správnom súdnictve nebolo v tomto konaní možné ani dôvodné (odznova)\npreskúmavať závery týchto právoplatných rozhodnutí.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové a právne\npoznatky a z nich následne vyplyvajúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému\nvo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd ako odvolací súd sa podľa § 10 ods. 2 OSP stotožnil\nv plnom rozsahu s výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH krajského súdu vo veci\nmožného odpočtu platiteľa dane (sťažovateľa), ktorú použije na dodávky tovarov a služieb\nako platiteľ, s výnimkou odsekov 3 a 7 tohto ustanovenia zákona.\nRozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup\na rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k namietanému porušeniu sťažovateľom\noznačenéhoých práv. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení\npredmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými\notázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.\nNajvyšší súd predložil odpovede na všetky vznesené otázky, ktoré právne\nkvalifikoval spôsobom súladným s ústavou. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\nsťažnosti uzavrel, že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento svoje\nprávne závery aj dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich podstaty a zmyslu. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné\n\n19\n\nkvalifikovať ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie\nústavno­procesných princípov konania pred týmto súdom.\nSamotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia.\nÚstavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nnie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.\nprávo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce\nmožnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva\nna účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru), preto sťažnosť odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nZa tejto situácie niet ani žiadnych skutočností nasvedčujúcich možnosti, že by\nrozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 mohlo dôjsť\nk porušeniu ostatných sťažovateľom označených základných práv (základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy).\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil a ktoré sú viazané\nna úspech v konaní.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júla 2015\n20\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-odpočet dane", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ee159b18-b0f8-443a-ad3a-49b2d7f92cbd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee159b18-b0f8-443a-ad3a-49b2d7f92cbd"}, {"guid": "ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 502, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02910483-2678-482d-95d9-8557bf523acc"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/03 z 29. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-29", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:072e386c-5acf-465d-8931-d4a47ae7b9e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/97 z 16. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-16", "citacie_n": 342, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}