{"guid": "ussr:d4cf7e9c-cd67-4780-8e2d-3083f44299b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2015 z 12. 8. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. augusta 2015, sp. zn. II. ÚS 478/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-08-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d4cf7e9c-cd67-4780-8e2d-3083f44299b8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.478.2015.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 478/2015­13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nTANOARCH, s. r. o., Podháj 57, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom\nKostovčíkom, Advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia\njej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\na základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa\nčl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 25/2012 z 20. júna 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., o d m i e t a\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nako zjavne\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra\n2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o. (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva\nna rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 dohovoru\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n8 Sžf 25/2012 z 20. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len\n„daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. 851/230/70886/09/Šim z 12. novembra\n2009 vyrubil sťažovateľke daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007\nv sume 1,56 € (sťažovateľka poznamenáva, že rozdiel oproti priznaniu činí 4 881,49 €).\nDaňový úrad nepriznal sťažovateľke odpočítanie dane z faktúry spoločnosti VARS Slovakia,\ns. r. o., za prevod spolumajiteľského podielu k vynálezu. Nepriznanie odpočítania dane\nodôvodnil daňový úrad tým, že zo strany VARS Slovakia, s. r. o., bola zmluva o prevode\nspolumajiteľského podielu podpísaná neoprávnenou osobou, pretože\n\nbol\n\nsplnomocnený na zastupovanie uvedenej spoločnosti len do 31. decembra 2001. Podľa\ndaňového úradu sťažovateľka k predmetnému vynálezu deklarovala vlastníctvo práva na\nriešenie, ktoré ju už oprávňovalo využívať vynález ako celok, teda ide o prevod práva na to\nisté riešenie, a tým došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej\nhodnoty“).\n2.1 Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.\nDaňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím\nč. I/221/5376­64347/2010/991909­r z 20. mája 2010 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.\nOdvolací správny orgán uvádza, že sťažovateľka ako jedna zo spoluprihlasovateľov\nprihlášky k vynálezu deklarovala vlastníctvo podielu práva na riešenie, ktoré by ju\n2\n\noprávňovalo využívať vynález ako celok, preto prevod práva na to isté riešenie nepoužije na\núčely svojho podnikania. Tým neboli splnené podmienky na odpočítanie dane podľa\nustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.\n2.2 Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva bola podaná žaloba. Krajský súd\nv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 23 S 84/2010­41 z 21. februára\n2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke\nvo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžf 88/2009. Krajský súd následne\npokračoval v konaní a rozsudkom sp. zn. 23 S 84/2010 z 15. februára 2012 žalobu zamietol.\n2.3 Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyšší súd\nodôvodnil týmito závermi: «Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C­255/02\nHalifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici, v napadnutom rozsudku\nuviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane\nna odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva\npredstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné\nplnenia\n\nnapriek\n\nformálnemu\n\ndodržaniu\n\npodmienok\n\nstanovených\n\nv\n\npríslušných\n\nustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli\nk získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito\nustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že\nhlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.\nVnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do\núvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne\nprepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ\nz 21. februára 2006 vo veci C­255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1­1609, bod 76), keďže\nz takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný\ncieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami\ntýkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“ ...\n\n3\n\nZ obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že\npredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. I/221/5376­64347/2010/991909­r zo dňa 20.5.2010, potvrdzujúceho prvostupňové\nrozhodnutie správcu dane č. 851/230/70886/09/Šim zo dňa 12. novembra 2009, ktorým bola\nžalobcovi vyrubená DPH za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 1,56 €. Týmto\nrozhodnutím správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane uvedený v daňovom priznaní za\nzdaňovacie obdobie august 2007 v sume 147 060 Sk z dôvodu, že vykonanou kontrolou bolo\nzistené porušenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane nepriznal\nžalobcovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. D­1/VII/07\n(VS č. 300807/TA) zo dňa 30. augusta 2007 v zdaňovacom období august 2007 v sume\n147 060 Sk, dodávateľa VARS Slovakia, s.r.o., za odpredaj (prevod) spolumajiteľského\npodielu na základe Zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TA zo dňa\n30. augusta 2007, základ dane 774 000 Sk (19% DPH 147 013 Sk). ...\nVzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť, že je\npovinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú\npredstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota\na s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada\nrozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.\nUvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená\nprostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom\nkonania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné\nrozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.\nNa základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody\nuvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa\n15. decembra 2011 a aj sp. zn. 3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa\nv plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom\nprípade, a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text ich\nodôvodnenia:\n4\n\nPredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 1/221/12055­93491/2009/991909­r zo dňa 6. augusta 2009. Týmto\nrozhodnutím\n\nžalovaný\n\npotvrdil\n\nrozhodnutie\n\nDaňového\n\núradu\n\nBanská\n\nBystrica\n\nč. 651/230/13562/09/Simk zo dňa 25. marca 2009, ktorým správca dane rozhodol tak, že\nžalobkyni znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie\naugust 2007 o sumu 14 644,49 € a priznal nadmerný odpočet v sume 31,54 €,\nz dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom ­\nobchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., za prevod spolumajiteľského podielu na základe\nzmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi\nprevodcom\n\nspoločnosťou\n\nVARS,\n\ns.r.o.,\n\nzastúpenou\n\na nadobúdateľom spoločnosťou TALCO SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom\n, predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu\n0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového\nzákona.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa\ns rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a po oboznámení\nsa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2\nO.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou všetkých právnych noriem,\nktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v\ncelom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby\nnadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty spolu s právnymi závermi krajského\nsúdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným\nv odvolaní dopĺňa nasledovné:\nV priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej\nrepubliky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej\nspoločnosti TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej\n5\n\nrepubliky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,\ndôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej\ninštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym\nprávnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon\no DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len\n„patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade\ns požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája\n1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu\nzúžené len na príjmy z jeho využívania.\nS prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad\nprávneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom\ndaňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež\ns ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti\npráva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES\nz 21. februára 2006, C­255/02 Halifax pla. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva\nžalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci\npod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor\nEurópskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady\n77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich\nsa daní z obratu ­ spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého\nplatiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré\npoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným\nplatiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak\nnadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte\nudelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom\npatentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné\nprávo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu\nna dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii\nnadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na\n6\n\nvstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C­255/02 Halifax plc. a iní,\nvplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako\npatent, a iba sa prevádzajú podiely.\nSúdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa\n27. októbra 2011 v predmetnej veci C­504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade\nmôže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na\nvstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje\nprevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu\nsúdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide\nvo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane\nz pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.\nSúdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na\notázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť,\nže systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú\npre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho\nhospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú\nneutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod\npodmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky\nz 22. februára 2011, Abbey National, C­408/98, Zb. s. 1­1361, bod 24; z 8. februára 2007,\nInvestrand, C­435/05, Zb. s. 1­1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction\nDanmark, C­174/08, Zb. s. 1­10567, bod27).\nPrávo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa\nSúdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému\nsystému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002,\nMetropol a Stadler, C­409/99, Zb. s. 1­81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C­\n465/03, Zb. s. 1­4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C­\n538/08 a C­33/09, Zb. s. 1­3129, bod37).\nSúdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,\na to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá\nzaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o\n7\n\nspor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu\nna vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek\ntomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii\nmôže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide\no úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,\no ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec\nrelevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle\nrelevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho\nje potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v\nzásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za\nposkytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod\nspolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.\nPokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C­\n255/02 Halifax pla, Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,\ndaňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri\nrozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C­487/01\na C­7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých\nkonštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú\nvýhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C­162/07 Zb.). Súdny\ndvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si\npreukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia\nnapriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach\nsmernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej\nvýhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami\na na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ\npredmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že\nprináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť,\nči vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH\ntransakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti\nzahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo\n8\n\nspojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej\nadrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená\na spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.\nVychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej\núnie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C­504/10, ktoré si najvyšší súd\nvzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj\nv danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde\nSlovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za\nprevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol\nvynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide\no právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.\nNadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi\npredloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na\nriešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského\npodielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu\npredstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce\nzákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu\nnadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej\núnie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba\nv prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu\ndaňovej výhody.\nVzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku\nč. k. 23S/59/2009­102 zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 3Sžf/20/2010­125 zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať\ns otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú\nide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH\nzaplatenej na vstupe, alebo nie.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí\nzo dňa 29. februára 2012 otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc\nz dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného\n9\n\nprípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského\npodielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS,\ns.r.o., zastúpenou\n\na nadobúdateľom spoločnosťou TALCO\n\nSLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom\n\n, predmetom ktorej bol prevod\n\npráva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle\nustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že\nhlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody.\nS týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto\nnasvedčuje nepochybne personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej\nprihlášky PP 5017­2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na\nvstupe dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez\nlikvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu\na napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na\nÚrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací\ndospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za\nopodstatnené.\nPodľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na\npodanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol\nsvojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie\nnapadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné\na nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou\nSúdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»\n3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom\nkrajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy\na práva na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13\n10\n\ndohovoru. Krajský súd podľa sťažovateľky konal v rozpore s uvedenými ustanoveniami\nústavy a dohovoru a najvyšší súd v odvolacom konaní nápravu nezabezpečil. Z uvedeného\npodľa názoru sťažovateľky vyplýva, že súdne konanie bolo ako celok nespravodlivé, a preto\naj jeho výsledok je nespravodlivý. V súdnom konaní došlo podľa mienky sťažovateľky\nk zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného piatou časťou\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\n3.1 Sťažovateľka v záujme rozvitia už uvedených námietok dôvodí, že krajský súd\nnepostupoval podľa ustanovenia § 247 ods. 1 a § 250j ods. 1 OSP a zákonnosť rozhodnutia\nžalovaného vôbec neskúmal. Ak by skúmal zákonnosť uvedeného rozhodnutia, potom\nby podľa názoru sťažovateľky musel vychádzať z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie\nC­504/10, z ktorého podľa sťažovateľky vyplýva, že prevod práva spolumajiteľského\npodielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť a pri takejto transakcii\nmôže vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Krajský súd uznesením č. k.\n23 S 84/2010­41 z 21. februára 2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora\nEurópskej únie o predbežnej otázke, no rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci\nC­504/10 Tanoarch, ktorým sa rozhodlo o predbežnej otázke, a jeho závermi sa krajský súd\npodľa sťažovateľky vôbec nezaoberal a obmedzil sa len na konštatovanie, že rozsudok\nSúdneho dvora Európskej únie bol vynesený 27. októbra 2011. Krajský súd po preskúmaní\nrozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie daňového\nriaditeľstva je v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľky krajský súd dospel k tomuto záveru\naj napriek tomu, že jediný dôvod, na ktorom je rozsudok krajského súdu založený, označil\npodľa presvedčenia sťažovateľky Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C­504/10 Tanoarch\nza nesprávny. Podľa sťažovateľky z rozsudku krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie\ndaňového riaditeľstva je v súlade so zákonom, ale výlučne len z dôvodov, ktoré rozhodnutie\nneobsahuje a ktoré nie sú podkladom rozhodnutia. Takýto záver krajského súdu podľa\nsťažovateľky popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a krajský súd sa pri výklade a\naplikácii konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, že zásadne\npoprel ich účel a význam (na tomto mieste odkazuje sťažovateľka na judikatúru ústavného\n11\n\nsúdu ­ I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, III. ÚS 305/08) a rozsudkom\nkrajského súdu došlo k zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného\npiatou časťou Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok krajského súdu je podľa\nvyjadrenia sťažovateľky zjavne arbitrárny, čo znamená zároveň aj porušenie čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy a čl. 6 dohovoru.\n3.2 Najvyšší súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku uvádza, že ako súd\nodvolací preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP). Z obsahu napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že dôvodmi uvedenými v odvolaní sa vôbec\nnezaoberal a nedal ústavne konformnú odpoveď ani na jednu zásadnú otázku nastolenú\nsťažovateľkou. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky potrebné\nz uvedeného dôvodu považovať za arbitrárny. Sťažovateľka podľa svojich slov v odvolaní\nproti rozsudku krajského súdu namietala, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej\nústavných práv. V uvedených odvolacích námietkach išlo o argumenty, ktoré boli pre\nrozhodnutie rozhodujúce a vyžadovali špecifickú odpoveď. Najvyšší súd v napadnutom\nrozsudku podľa sťažovateľky tvrdí, že námietky sťažovateľky vznesené v odvolaní nemožno\npovažovať za opodstatnené. Dôsledkom nezákonného postupu najvyššieho súdu podľa\nustanovenia § 250ja ods. 7 OSP bolo nielen to, že najvyšší súd nedal odpoveď ani na jednu\nnámietku sťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam, ale aj to, že najvyšší súd vo\nsvojom napadnutom rozsudku na obsah opravného prostriedku vôbec nereagoval a je\notázne, na základe čoho dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nemožno považovať za\nopodstatnené. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je\npodľa názoru sťažovateľky porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Ak sa odvolací\nsúd obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými\nv prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili\nalebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľky uvedené v odvolaní, ide podľa vyjadrenia\nsťažovateľky o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva\nna súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (sťažovateľka odkazuje v tomto\n12\n\nsmere na judikatúru ústavného súdu IV. ÚS 149/09). Najvyšší súd podľa sťažovateľky\npochybenie krajského súdu, ktorý neústavnou a nezákonnou zmenou právneho rámca\npredmetu sporu postupoval v priamom rozpore so znením ustanovení § 247 ods. 1, § 249\nods. 2 a § 250j ods. 1 OSP, nenapravil. Práve naopak, svojím napadnutým rozsudkom\nspôsobil podľa mienky sťažovateľky ďalšiu nezákonnosť a zaťažil súdne konanie ďalšou\nvadou, ktorá spôsobuje jeho neústavnosť.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:\n„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil základné\nprávo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR\na právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\nNajvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil základné\nprávo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.\nNajvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil právo\nsťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11\nods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 260,32 €, režijný paušál\nk úkonom právnej služby v sume 15,62 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, spolu 331,19 €.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13\n\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej\nprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS\n35/02).\nIII.\n7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd neposkytol ochranu\njej ústavným právam, keď (i) nedal odpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľky a (ii)\nneodstránil protiústavnosť založenú rozsudkom krajského súdu, ktorý sa materiálne\nnezaoberal nezákonnosťou rozhodnutí správnych orgánov, a nepostupoval tak v súlade\ns Občianskym súdnym poriadkom.\n14\n\nVšeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia\nústavných práv\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu\nna to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.\n8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\n15\n\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05).\n8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46\nods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému\nprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,\nvo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).\n8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú\nupravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.\n8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.\nv zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový\nstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená\npovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení\nrozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci\nvyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne\nvysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie\nnavrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia\nrozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad\nvzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného\nprostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe\nvyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného\npostupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.\n16\n\n8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie\nESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].\n8.7 K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje\nprimárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnených\npodmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na\npodanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí\nrešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia\norgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).\n8.8 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych\nzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n8.9 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej\njudikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky\na rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95). Všeobecné súdy sú podľa\nuvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom občianskeho\nsúdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce\ntvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich\n17\n\ntvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, aby\nsúd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jeho\nprednesený argument. Podľa § 120 ods. 1 OSP je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy\nvykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť dokazovanie tým\nsmerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný.\n8.10 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je\nv zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného\npostupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové\nalebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany\nústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,\nIII. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).\nZávery ústavného súdu vo veci samej\n9. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na tie námietky, ktorými sa podľa jej\nnázoru krajský súd ani najvyšší súd v konaní nezaoberali. Tieto sa mali týkať (i)\nrozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie vo veci prejudiciálnej otázky, ako aj\n(ii) preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych (daňových) orgánov. Sťažovateľka\nnavyše upozornila, že najvyšší súd neodstránil neústavnosť založenú rozsudkom krajského\nsúdu, ktorý nepreskúmal zákonnosť uvedených rozhodnutí správnych orgánov.\n9.1 Ústavný súd na úvod prieskumu odkazuje na už citované odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, najmä na tieto časti: «Súdny dvor Európskej únie\n18\n\nv rozsudku vo veci C­255/02 Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici,\nv napadnutom rozsudku uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať y tom zmysle, že\nbráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce\nzáklad tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje,\naby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v\npríslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto\nsmernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom\nsledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov\ntakisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.\nVnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do\núvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne\nprepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ\nz 21. februára 2006 vo veci C­255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1­1609, bod 76), keďže\nz takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný\ncieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami\ntýkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“ ...\nNa základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody\nuvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa\n15. decembra 2011 a aj sp. zn. 3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa\nv plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom\nprípade, a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text ich\nodôvodnenia...\nV priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej\nrepubliky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej\nspoločnosti TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,\ndôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej\ninštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym\nprávnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon\no DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach\n19\n\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len\n„patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade\ns požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája\n1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu\nzúžené len na prímy z jeho využívania.\nS prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad\nprávneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom\ndaňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež\ns ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti\npráva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES\nz 21. februára 2006, C­255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva\nžalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci\npod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor\nEurópskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady\n77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich\nsa daní z obratu ­ spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého\nplatiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré\npoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným\nplatiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak\nnadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte\nudelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom\npatentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné\nprávo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu\nna dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii\nnadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na\nvstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C­255/02 Halifax plc. a iní,\nvplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako\npatent, a iba sa prevádzajú podiely.\nSúdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa\n27. októbra 2011 v predmetnej veci C­504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade\n20\n\nmôže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na\nvstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje\nprevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu\nsúdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide\nvo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane\nz pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.\nSúdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na\notázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť,\nže systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú\npre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho\nhospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú\nneutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod\npodmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky\nz 22. februára 2011, Abbey National, C­408/98, Zb. s. 1­1361, bod 24; z 8. februára 2007,\nInvestrand, C­435/05, Zb. s. 1­1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction\nDanmark, C­174/08, Zb. s. 1­10567, bod27).\nPrávo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa\nSúdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému\nsystému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002,\nMetropol a Stadler, C­409/99, Zb. s. 1­81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C­\n465/03, Zb. s. 1­4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C­\n538/08 a C­33/09, Zb. s. 1­3129, bod37).\nSúdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,\na to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá\nzaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o\nspor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu\nna vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek\ntomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii\nmôže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide\no úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,\n21\n\no ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec\nrelevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle\nrelevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho\nje potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v\nzásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za\nposkytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod\nspolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.\nPokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C­\n255/02 Halifax pla, Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,\ndaňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri\nrozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C­487/01\na C­7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých\nkonštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú\nvýhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C­162/07 Zb.). Súdny\ndvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si\npreukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia\nnapriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach\nsmernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej\nvýhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami\na na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ\npredmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že\nprináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť,\nči vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH\ntransakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti\nzahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo\nspojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej\nadrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená\na spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.\nVychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej\núnie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C­504/10, ktoré si najvyšší súd\n22\n\nvzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj\nv danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde\nSlovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za\nprevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol\nvynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide\no právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.\nNadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi\npredloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na\nriešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského\npodielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu\npredstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce\nzákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu\nnadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej\núnie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba\nv prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu\ndaňovej výhody.»\n9.2 Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (nielen) v citovaných odsekoch dal\nodpoveď na ťažiskový argument sťažovateľky, ktorý sa mal týkať aplikovateľnej judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie na prerokúvanú vec sťažovateľky, odkázal na relevantnú\njudikatúru samotného najvyššieho súdu, prezentoval právne závery relevantnej judikatúry\nk aplikovateľnej právnej úprave, zohľadnil aplikovateľnú právnu úpravu, pričom tieto\nzávery a odkazy najvyššieho súdu nemožno považovať za prejav arbitrárnosti a za ústavne\nneudržateľné.\n9.3 Najvyšší súd sa ďalej v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s argumentom\no nepreskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov krajským súdom: «Vzhľadom na\nuvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku č. k. 23S/59/2009­102\nzo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.\n3Sžf/20/2010­125 zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom\n23\n\nna všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, došlo\nk zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí\nzo dňa 29. februára 2012 otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc\nz dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného\nprípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského\npodielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS,\ns.r.o., zastúpenou\n\na nadobúdateľom spoločnosťou TALCO\n\nSLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom\n\n, predmetom ktorej bol prevod\n\npráva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle\nustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že\nhlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody.\nS týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto\nnasvedčuje nepochybne personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej\nprihlášky PP 5017­2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na\nvstupe dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez\nlikvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu\na napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na\nÚrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací\ndospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za\nopodstatnené.\nPodľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na\npodanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol\nsvojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie\nnapadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné\na nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou\nSúdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»\n24\n\n9.4 Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,\naplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ich\nznením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku je\nnásledne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu. Postup\na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny)\nalebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu\naplikovanej právnej úpravy.\n10. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v rámci súdneho konania mala\npríležitosť predniesť svoje stanovisko (v odvolaní, ako aj v prípadnom doplnení svojho\nstanoviska), predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo navrhnúť dôkazy na podporu svojich\ntvrdení, a to v rovnakej miere ako žalovaný správny (daňový) orgán. V tomto smere ústavný\nsúd nenachádza v postupe najvyššieho súdu rozhodujúceho ako odvolací súd, ako ani\nv napadnutom rozsudku žiadne ústavno­relevantné pochybenie.\n11. Ústavný súd tak nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich\narbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd\nkonštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv\nsťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13\ndohovoru.\n12. Zohľadňujúc uvedené konklúzie, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n13. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania\nsprávnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru\nESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci\n25\n\ndaňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public­authority\nprerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nz 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nz 12. 7. 2001, body 24  31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde\ndaňové konanie považuje za konanie trestné.\n13.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1\ndohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) je potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods.\n2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj z titulu\nskutočností prezentovaných v predchádzajúcom bode.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. augusta 2015\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "duševné vlastníctvo-práva k predmetom priemyselného vlastníctva", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "spoluvlastníctvo-podielové", "protiprávne zvýhodnenie", "daň-platobný výmer", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-odpočet dane"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:ff63d510-1e2b-4f1b-b497-cec2e30625dd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 149/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 149/09 z 29. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff63d510-1e2b-4f1b-b497-cec2e30625dd"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:316a41f0-e9b1-4538-b368-35abeb23eba7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.13.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 13/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/2019 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.13.2019.1"}, {"guid": "ussr:5fbc4580-ffc7-4676-b23f-7f7ebfeffc55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.572.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 572/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 572/2018 z 6. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.572.2018.1"}, {"guid": "ussr:d1bf71c4-1355-4b63-8248-51f4155d2a72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1"}, {"guid": "ussr:1b7e25f4-e977-4e17-93b5-c4e95f353eee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 482/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 482/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1"}, {"guid": "ussr:6c5c985e-23c8-41df-92c8-cc0891723c53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.313.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 313/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 313/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.313.2018.1"}, {"guid": "ussr:c1a26455-063b-49f8-8b10-3feaefe7271a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.198.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 198/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 198/2018 z 12. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.198.2018.1"}, {"guid": "ussr:9cfa5b1b-a8ed-48dd-b7f7-b4eec50607c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.351.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 351/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 351/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.351.2017.1"}]}