{"guid": "ussr:771de35f-9cd1-46f4-8818-ee11f90637ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.516.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 516/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 516/2015 z 3. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 516/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.516.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-09-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/771de35f-9cd1-46f4-8818-ee11f90637ad", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.516.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.516.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.516.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 516/2015­17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta\na Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Plastika, a. s., Novozámocká 222, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nBIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou\nprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Obdo V 18/2013 zo 17. decembra 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nPlastika,\n\na.\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\ns.,\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014\nfaxovou správou a 1. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\nPlastika, a.\n\ns.,\n\nNovozámocká\n\n222,\n\nNitra\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľka“,\n\nv citáciách\n\naj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,\nHviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta\nJUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo V 18/2013\nzo 17. decembra 2013.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení\nžalobkyne v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala\nproti\n\n, správkyni konkurznej podstaty úpadcu\n(ďalej len „žalovaná“), aby zo súpisu konkurznej podstaty boli\n\nvylúčené nehnuteľnosti zapísané na LV č.\n\nv katastrálnom území\n\n–\n\npozemok parc. č.\n\no výmere 3 288 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,\n\na pozemok parc. č.\n\no výmere 1 145 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria\n\n(ďalej len „nehnuteľnosti“).\nSťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že „hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991\nč. 4/91 Bu­práv. o prevode vlastníctva medzi Sťažovateľom a preberajúcou organizáciou\ns názvom\n\n... je neplatný právny úkon, čo sťažovateľ odôvodnil najmä nasledovnými\n\nskutočnosťami:\n(a) Prevod Nehnuteľností bol realizovaný v rozpore s § 5 zákona č. 92/1991 Zb.\no podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, podľa ktorého podnik nakladá s časťou\nnadbytočného majetku v súlade so schváleným privatizačným projektom, pričom tento bol\nschválený až dňa 10. 04. 1992 po podpise Hospodárskej zmluvy.\n\n2\n\n(b) Nehnuteľnosti boli predané v rozpore s vyhláškou Ministerstva financií\nč. 465/1991 Zb..., podľa ktorej cena 1 m2 pozemku v meste Nitra je 500,­ Kčs.\n(c) Sťažovateľ ako organizácia riadená ústredným orgánom štátnej správy mohol\nv zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb... previesť nehnuteľný majetok iba so súhlasom\npríslušného ministerstva financií, cien a miezd, avšak takýto súhlas ministerstva na prevod\nNehnuteľností nebol udelený.\n(d) Sťažovateľ v zmysle § 2 zákonného opatrenia č. 364/1990 Zb. o nakladaní\ns majetkom zvereným štátnemu podniku nebol oprávnený uzavrieť Hospodársku zmluvu\no prevode Nehnuteľností, nakoľko takýto právny úkon nebol obvyklým hospodárením a teda\nprevod vyžadoval povolenie zo strany príslušného ministerstva. Takéto povolenie na prevod\nNehnuteľností však príslušné ministerstvo nevydalo.\n(e) Prevod Nehnuteľností sa uskutočnil v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb.\no podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (na ktorý Hospodárska zmluva výslovne\nodkazovala), nakoľko podľa § 4 uvedeného zákona sa nemôže majetok prevádzať ani vtedy,\nak bol navrhnutý alebo zaradený na prevod vlastníctva podľa osobitných predpisov, dokiaľ\nnie je rozhodnuté, že sa podľa týchto predpisov do zoznamu prevádzkových jednotiek\nurčených na prevod nezaraďuje, alebo bol z tohto zoznamu vylúčený.\n(f) Prevod Nehnuteľností podľa Hospodárskej zmluvy nebol uskutočnený oprávneným\nsubjektom, nakoľko v uvedenej veci prevodu bolo v zmysle § 1 zákona č. 474/1990 Zb...\npríslušné Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR a jeho komisie,\npričom Hospodársku zmluvu mal v súlade s § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 253/1991 Zb...\nuzavrieť Fond národného majetku SR.\n(g) Hospodárska zmluva nebola nikdy registrovaná štátnym notárstvom, hoci to\nzákon na jej účinnosť vyžadoval. Žalovaný teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo\nk Nehnuteľnostiam na základe neúčinnej zmluvy. Hospodársku zmluvu naviac podpisoval\nako preberajúci neexistujúci subjekt, ktorý nemal spôsobilosť na právne úkony.“.\nKrajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Cbi 27/2007 z 22. septembra 2011 žalobu\nsťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie\nargumentujúc, že „prvostupňový rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia\n3\n\nveci“. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Obo 101/2011\nz 23. apríla 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.\nSťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v priebehu odvolacieho konania podal\nna odvolacom súde písomné vyjadrenie zo dňa 16. 04. 2013, ktorým spresnil právnu\nargumentáciu týkajúcu sa uplatneného odvolacieho dôvodu. Predmetným vyjadrením zo\ndňa 16. 04. 2013 sťažovateľ poukázal na skutočnosti a právne argumenty uvedené v bode 4.\npísm. a) ­ f) tejto sťažnosti, ktoré boli taktiež uvedené aj prvostupňovému súdu\na to už priamo v žalobe zo dňa 16. 07. 2007 na stranách 2 ­ 4. Hoci tieto skutočnosti\na právne argumenty mali zásadný význam v prejednávanej veci, prvostupňový súd sa nimi\nnezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.“.\nV tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „prvostupňový rozsudok je nedostatočne\nodôvodnený a nepreskúmateľný, čo sťažovateľ označil za vadu konania majúcu za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. Hoci v odvolaní podanom sťažovateľom nie je ako odvolací\ndôvod výslovne uvedená iná vada konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, z obsahu podaného odvolania uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu vyplýva.\nAk by aj odvolací súd nepovažoval takýto odvolací dôvod za uplatnený, v zmysle § 212\nods. 3 OSP má odvolací súd z úradnej povinnosti prihliadnuť na vady konania, ktoré mali\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli účastníkom konania v odvolaní\nvýslovne uplatnené.“.\nProti označenému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podala\nsťažovateľka dovolanie z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“) namietajúc, že „rozsudkom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť\nkonať pred súdom, nakoľko odvolací súd opomenul prihliadnuť na písomné vyjadrenie\nsťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ktoré obsahovalo podstatnú časť právnej argumentácie\nsťažovateľa,\n\nteda\n\nrozsudok\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\na vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.\n\n4\n\nnenapĺňa\n\npožiadavky\n\nna\n\nriadne\n\nNajvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Obdo V 18/2013 zo 17. decembra\n2013 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa názoru sťažovateľky došlo\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti argumentuje relevantnou právnou\núpravou, judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.\nPodľa jej názoru „postup dovolacieho súdu bol neústavný, pretože odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia sa vôbec nezaoberá špecifickými okolnosťami prípadu\na konkrétnym uplatneným dovolacím dôvodom.\n... sťažovateľ dôvodil, že Hospodárska zmluva zo dňa 30. 10. 1991 je neplatný\nprávny úkon a teda sťažovateľ nikdy neprestal byť vlastníkom Nehnuteľností. Odvolaciemu\nsúdu boli tieto právne argumenty prezentované v rámci písomného vyjadrenia zo dňa\n16. 04. 2013...\n... Prvostupňový aj odvolací súd vo veci rozhodli tak, akoby sťažovateľ vyššie\nuvedené právne argumenty v rámci súdneho konania vôbec nepredniesol...“.\nSťažovateľka sa nestotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu o neprípustnosti jej dovolania a tvrdí, že „ak pred dovolacím súdom namietal postup\nodvolacieho súdu, spočívajúci v opomenutí vysporiadať sa s konkrétnym písomným\nvyjadrením sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, resp. s konkrétnymi taxatívne vymenovanými\nprávnymi argumentmi sťažovateľa, bolo úlohou dovolacieho súdu zaoberať sa týmito\nkonkrétnymi okolnosťami prípadu a preskúmať, či v konaní na odvolacom súde došlo\nk namietanému procesnému pochybeniu. Primárnou úlohou dovolacieho súdu bolo teda\npreskúmať, či sa rozsudok odvolacieho súdu dostatočne zaoberal právnou argumentáciou\nsťažovateľa obsiahnutou v písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013, teda vo svojom\nrozhodnutí\n(a) uviesť sťažovateľovi, na ktorom mieste a akým spôsobom sa odvolací súd v rámci\nsvojho rozhodnutia vysporiadal s konkrétnymi argumentmi sťažovateľa špecifikovanými\nv rámci písomného vyjadrenia zo dňa 16. 04. 2013, alebo\n5\n\n(b) jasným a presvedčivým spôsobom sťažovateľovi uviesť, z akého dôvodu boli\nargumenty sťažovateľa špecifikované v rámci jeho písomného vyjadrenia zo dňa\n16. 04. 2013 pre rozhodnutie odvolacieho súdu nepodstatné, teda z akého dôvodu sa\nodvolací súd s nimi nemusel osobitne zaoberať.“.\nV tejto súvislosti sťažovateľka vytýka dovolaciemu súdu, že „napriek jasnému\nšpecifikovaniu konkrétnych právnych argumentov sťažovateľa, s ktorými sa odvolací súd\nv rámci rozsudku odvolacieho súdu nezaoberal, odôvodnil Napadnuté rozhodnutie iba\nvšeobecnou interpretáciou právnych noriem o prípustnosti dovolania, bez skúmania\nprípustnosti dovolania v nadväznosti na špecifické okolnosti prípadu. Dovolací súd sa\nopomenul vyjadriť ku konkrétnemu uplatnenému dovolaciemu dôvodu, podľa ktorého\nodvolací súd ignoroval vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 16. 04. 2013, ale iba všeobecne\nskonštatoval, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.\n2 Obdo V/18/2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa\nna spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.\n2 Obdo V/18/2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“\nSúčasne sa sťažovateľka domáha úhrady trov jej právneho zastúpenia v sume\n340,90 € do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.\nII.\n\n6\n\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila\nsťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\n7\n\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je\nsúčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho\núlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom\nsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,\nak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že integrálnou\nsúčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka\nnamieta, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\n\n8\n\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. pozri\nnapr. III. ÚS 209/04).\nPožiadavky ústavného súdu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia korešpondujú\njudikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje,\nže čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať\ntak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či\nsúd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nmožno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29;\nHiro Balani c Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky,\nči možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné\na akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.\nZo sťažnosti vyplýva, že názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu je\nzaložený na tvrdení, že jej bola odopretá súdna ochrana tým, že dovolací súd „neskúmal\nprípustnosť uplatneného dovolacieho dôvodu, nakoľko sa v Napadnutom rozhodnutí\nnezaoberal skutočnosťou, či v odvolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu bola\nalebo nebola poskytnutá odpoveď na relevantné právne argumenty sťažovateľa obsiahnuté v\njeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013“.\nÚstavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľkou v sťažnosti považuje\nza potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní.\n9\n\nNajvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľky zaoberal v dovolacom konaní,\npričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je\nprípustný, a preto ho odmietol.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963\nZb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú\n§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku\nodvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti\ndovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,\nže dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.\nDovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239\nods. 1 a 2 OSP.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,\npatrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,\na nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných\nsúdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nZo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné\n10\n\nsúdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv\na slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného\nsúdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú\nochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno­procesnými\nprincípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.\nNa základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho\nsúdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo V 18/2013 a jeho uznesenie\nzo 17. decembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred súdmi prvého a druhého\nstupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, ktoré odôvodnila tým, že „podľa §\n237 písm. f) OSP... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom... Žalobca poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní zo dňa 19. 10. 2011\nvýslovne uviedol predovšetkým právnu argumentáciu, podľa ktorej prvostupňový súd\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na vzťahy žalobcu a úpadcu\npri podpisovaní hospodárskej zmluvy neaplikoval príslušné ustanovenia\nObčianskeho zákonníka. Tieto pritom výslovne vyžadovali na účinnosť zmluvy o prevode\nnehnuteľností registráciu zmluvy na štátnom notárstve. Nakoľko hospodárska zmluva nebola\nregistrovaná, nemohla nadobudnúť účinnosť a k platnému prevodu vlastníckeho práva k\npredmetným nehnuteľnostiam teda podľa žalobcu nedošlo. Nesprávnosť právneho posúdenia\nveci zo strany prvostupňového súdu žalobca doplnil aj argumentáciou, podľa ktorej\nhospodárska zmluva je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko subjekt\n\nako\n\npreberajúci z hospodárskej zmluvy neexistoval a teda nemal spôsobilosť na právne úkony...\nPísomným podaním zo dňa 16. 04. 2013 sa žalobca vyjadril k skutkovému\na právnemu stavu súdneho konania a k písomnému vyjadreniu žalovaného. Podľa žalobcu\nprvostupňový rozsudok vychádza nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale\nzároveň z dôvodu nerešpektovania zákonných požiadaviek na riadne a vyčerpávajúce\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je nepresvedčivý a nepreskúmateľný... žalobca zistil\n\n11\n\nskutočnosť, že odvolací súd pri rozhodovaní úplne opomenul prihliadať na argumentáciu\nžalobcu prezentovanú v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 16. 04. 2013...“.\nVychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového\nstavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:\n„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nObčiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu\nz dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.\n§ 238.\nDovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky\nrozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na\npovahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že\ndovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených\nv tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade\nprípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,\nv dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.\nPodľa ust. § 237 O. s. p. je dovo1anie prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/\nten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,\nc/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci\nsa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal\nnávrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa\npostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol\nsúd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\nK tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237\nO. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242\nods. 1 O. s. p.). V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí\nniektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie\n\n12\n\nnenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust.\n§ 238 a § 239 O. s. p. prípustné.\nĎalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p.,\na to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa\nzmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru\ndovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd\nvyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide\no rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku\nsúdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej\npodmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým\nbol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné. Rovnako nejde o potvrdzujúci\nrozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by vo výroku svojho rozsudku vyslovil neplatnosť\nzmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Procesnú prípustnosť dovolania preto z\nust. § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. nie je preto možné vyvodiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti\ndovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tiež\notázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.\nDovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní\nnenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto\nopravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.“\nK námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] nedostatočným odôvodnením napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:\n„S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne\nzameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že mu postupom súdu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod žalobca odôvodnil tým, že súd opomenul\nprihliadnuť a vyjadriť sa k podstatnej časti právnej argumentácie žalobcu, ktorá bola\n13\n\nrozhodujúca pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, čím toto rozhodnutie nie je riadne\nodôvodnené.\nVadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré ustanovenie zahŕňa aj právo\núčastníka na spravodlivý proces, sa rozumie závadný procesný postup, ktorým sa\núčastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky\nsúdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\nUstanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva\ndo súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým\nv napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,\nprávo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy\na k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť\nsa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\nide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné\npráva.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nVyjadruje to aj znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení\nrozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti\nmá preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený\nskutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.\nOdôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.\nSúd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám\nlogického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické\nhľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť\nrozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti\n14\n\npostupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.\nOdôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci\nvyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom\nrozhodovaní vo veci samej.\nDovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade s ust.\n§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. a obsahuje všetky náležitosti\nkladené zákonom.\nV odôvodnení rozhodnutia je uvedený rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísaný priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,\nvýsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný\nprípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd\nzaoberal argumentáciou všetkých účastníkov konania a nemožno ho považovať ani\nza arbitrárne.\nDovolací súd ďalej konštatuje, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku\nneobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa\nust. § 219 ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom rozhodnutí poukázal, nakoľko\nodvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté\nrozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom na všetky relevantné\nargumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.\nNemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom súdu bolo odňaté právo konať pred\nsúdom.“\nNa základe citovanej argumentácie dospel dovolací súd k záveru, že „vzhľadom\nna to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol\npodľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.\n\n15\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení pritom uviedol, že „so zreteľom na\nodmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska\njeho vecnej správnosti“.\nSkúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov\nuvedených v odôvodnení, ale aj ich kvality. Toto hodnotenie takto v sebe inkorporuje aj\naspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu\nmožno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu\n[sporným skutočnostiam, námietkam účastníkov konania a pod. (IV. ÚS 52/2014)]. Tento\nzáver potvrdzuje aj konštatovanie najvyššieho súdu v namietanom uznesení, podľa ktorého\nrozsudok odvolacieho súdu je riadne odôvodnený, ak dovoľuje účastníkom konania posúdiť,\n„ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa\nspravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej“. Uviedol tiež, že „odvolací súd sa\nv napadnutom rozsudku neobmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia\nsúdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., na ktoré ustanovenie v napadnutom\nrozhodnutí poukázal, nakoľko odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu\nprvého stupňa napadnuté rozhodnutie doplnil, reagoval a zohľadnil zákonným spôsobom\nna všetky relevantné argumenty účastníkov konania berúc do úvahy aj ich všetky podania.“.\nPre posúdenie toho, či je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu ako dovolacieho\nsúdu o tom, že rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je riadne odôvodnený,\nje potrebné preskúmať odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 101/2011\nz 23. apríla 2013, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa\no zamietnutí žaloby sťažovateľky.\nZ odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil\ns odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, v súlade s § 219 ods. 2 OSP poukázal\nna jeho odôvodnenie a na potvrdenie vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody:\n„Predmetom konania je tzv. vylučovacia žaloba podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb.\no konkurze a vyrovnaní, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému, aby zo súpisu podstaty\n16\n\nvylúčil v žalobe označené nehnuteľnosti. O vylúčenie žiadal z dôvodu, že úpadca nebol\nvlastníkom nehnuteľností a ich vlastníkom je žalobca, pretože zmluva, ktorou mal úpadca\nnehnuteľnosti od žalobcu nadobudnúť je absolútne neplatná. Zo spisu v prejednávanej veci\naj z pripojeného spisu vyplýva, že rovnakí účastníci, v rovnakom procesnom postavení,\nviedli pod sp. zn. 20 Cb 110/1998 spor na Okresnom súde v Nitre. Pôvodným žalovaným bol\n, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz, takže jeho procesným\nnástupcom sa stala, ako správkyňa konkurznej podstaty terajšia žalovaná. Predmetom\nkonania bola žaloba, ktorou žiadal žalobca o určenie neplatnosti rovnakej hospodárskej\nzmluvy označenej č. 4/91 Bu­práv, uzavretej účastníkmi 30. októbra 1991. Žaloba bola\nprávoplatne zamietnutá a ani žalobcom podané dovolanie (prípustnosť dovolania bola\nzaložená rozhodnutím odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O. s. p.) nebolo úspešné, keďže\nho dovolací súd zamietol.\nOdvolací súd konštatoval, že predmet konania v predchádzajúcom konaní bol iný ako\nv prebiehajúcom konaní, preto právoplatné rozhodnutie vydané v ňom netvorí prekážku\nrozhodnutej veci pre prebiehajúce konania podľa § 159 ods. 3 O. s. p. Základom\nrozhodnutia vydaného v predchádzajúcom konaní bola otázka, či účastníkmi uzavretá\nzmluva (hospodárska) o prevode sporných nehnuteľností, pre účinnosť vyžadovala\nregistráciu štátnym notárstvom. Ako už bolo uvedené, súdy všetkých stupňov vrátane\ndovolacieho súdu v tejto otázke zaujali jednoznačné stanovisko, že právna úprava účinná\nv čase uzavretia zmluvy registráciu nevyžadovala a to, že nebola registrovaná\nnie je dôvodom, pre ktorý by mala byť považovaná za neplatnú alebo neúčinnú. V tejto\nsúvislosti odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 27. januára 2011, č. k. II. ÚS 31/2011­22.\nZ uvedených dôvodov nemal ani odvolací súd v prebiehajúcom konaní dôvod\nodchýliť sa od právneho názoru, ktorý k výkladu právnych ustanovení relevantných\npre posudzovanie platnosti spornej zmluvy zaujal dovolací súd aj ústavný súd.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s ďalším dôvodom, pre ktorý odvolateľ považoval\nnapadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne. Hoci definícia obchodného mena\nv § 5 ods. 1 hosp. zák. výslovne neuvádza, že je to názov, pod ktorým organizácie robia\nprávne úkony, (§ 8 Obch. zák.), nepochybne aj zo znenia, že vykonávajú svoju podnikateľskú\n17\n\nčinnosť pod svojim obchodným názvom vyplýva, že pod týmto názvom robia aj právne\núkony, ku ktorým pri podnikateľskej činnosti dochádza. Platilo to aj pre obchodné meno\nfyzických osôb podnikajúcich podľa zák. č. 105/1990 Zb.\nOdvolací súd konštatoval, že uvedený zákon § 8 ods. 1 písm. d) stanovuje,\nže obchodné meno sa skladá z priezviska podnikateľa, prípadne aj z dodatku zamedzujúceho\nzameniteľnosť. Naproti tomu podnikateľ do žiadosti o registráciu (§ 8 ods. 1 písm. a) zák.\nč. 105/1990 Zb.) musí uviesť svoje celé meno, to znamená meno a priezvisko. Vychádzajúc\naj z uvedenej úpravy treba prisvedčiť odvolateľovi, že je rozdiel medzi obchodným menom\npodnikateľa a samotným podnikateľom resp. jeho skutočným plným menom. Treba súhlasiť\naj s tým, že podnik fyzickej osoby ani jeho označenie nemá právnu subjektivitu a má ju len\nsamotná fyzická osoba ­ podnikateľ.\nOdvolací súd je toho názoru, že medzi obchodným menom a samotným podnikateľom\nje však spojitosť daná tým, že každé obchodné meno utvorené podľa citovaného ustanovenia\nje priradené konkrétnej nezameniteľnej fyzickej osobe. Ak fyzická osoba pri svojej\npodnikateľskej činnosti urobí právny úkon pod obchodným menom, práva a povinnosti\nz tohto úkonu vznikajú fyzickej osobe, ktorej je toto obchodné meno priradené (zapísané\nv príslušnom registri). Platí to napokon aj pre úpravu obchodného mena podľa teraz platnej\núpravy i keď rozdiel medzi obchodným menom fyzickej osoby a jej skutočným (plným)\nmenom nie je natoľko zjavný, keďže povinnou súčasťou obchodného mena je podľa § 9\nods. 1 Obch. zák. nielen jej priezvisko ale aj meno (tzv. krstné meno).\nOdvolací súd mal za to, že v spornej hospodárskej zmluve je za preberajúceho\nprevádzanej nehnuteľnosti označený\n\ns adresou\n\nje doplnené identifikačným číslom\n\n, pričom\n\n. Podľa zápisu z 02. decembra 1990\n\nv obchodnom registri Okresného súdu v Nitre, na vložke č.\nobchodným menom podnikateľa\n\nodd. Firm, je názov\n\ns bydliskom v\n\n, s rovnakým miestom podnikania. Ďalej mal za to, že obchodné meno bolo\nutvorené a zapísané do obchodného registra v súlade s vtedy platnou úpravou\npre žalovaného. Práva a povinnosti z právneho úkonu, ktorý bol urobený pod uvedeným\nmenom vznikli osobe, ktorej obchodné meno patrí (bolo mu na jeho žiadosť priradené),\nteda\n\n.\n18\n\nV uvedenej súvislosti, bez tohto, aby to ovplyvnilo vecnú správnosť napadnutého\nrozhodnutia, odvolací súd podotkol, že nie je správny názor súdu prvého stupňa,\nže žalovaný (úpadca) vznikol zápisom do obchodného registra). Odvolací súd konštatoval,\nže fyzická osoba existuje bez ohľadu nato, či je zapísaná do akéhokoľvek registra. Zápisom\ndo obchodného registra nevzniká a vymazaním z obchodného registra nezaniká.\nDo obchodného registra môže byť zapísaná len existujúca osoba. Zápisom fyzickej osoby\ndo obchodného registra sa nemení jej subjektivita, jej podstata (nestáva sa právnickou\nosobou), a nevzniká nový subjekt odlišný od zapisovanej osoby. Zápisom do obchodného\nregistra sa status fyzickej osoby menil len v tom, že jej vzniklo oprávnenie na podnikateľskú\nčinnosť za podmienok stanovených v zák. č. 105/1990 Zb. (§ 6 ods. 1). Podľa odvolacieho\nsúdu je nepresné aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalovaného je možné považovať\nza organizáciu s právnou subjektivitou. Odvolací súd poukázal na zákon č. 105/1990 Zb.,\nktorý stanovil, že podnikateľ môže prevádzkovať aj činnosť vyhradenú organizáciám (§ 2\nods. 1), a ak je zapísaný v obchodnom registri vzťahujú sa na neho primerane predpisy\nupravujúce práva a povinnosti československých právnických osôb (§ 14 ods. 1). Nestanovil\nvšak, že sa zápisom stáva právnickou osobou (organizáciou).\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako\nvecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“\nPri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a argumentácie\nv ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa\nktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj\npožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak\nprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (m. m. IV. ÚS 350/09).\n\n19\n\nZ tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 9 Cbi 27/2007 z 22. septembra 2011, ktorý po podrobnom opise skutkového stavu\na príslušných zákonných ustanovení vtedajšej platnej právnej úpravy interpretovaných\nv posudzovanej veci (§ 1 ods. 1 a § 347 Hospodárskeho zákonníka) v relevantnej časti\nuviedol:\n„Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. 09. 2011 č. k. 9 Cbi 27/2007­158 zamietol\nžalobu, ktorou žalobca žiadal vylúčiť zo súpisu podstaty nehnuteľnosti zapísané\nna liste vlastníctva č.\na parc. č.\n\npre katastrálne územie\n\nako parc. č.\n\nako výlučné vlastníctvo úpadcu. O vylúčenie žiadal žalobca z dôvodu, že\n\núpadca (ďalej žalovaný) so žalobcom (jeho právnym predchodcom) neuzavrel kúpnu\nzmluvu, ktorej predmetom by boli uvedené nehnuteľnosti, a ktorá by nadobudla účinnosť\na vecnoprávne účinky registráciou na štátnom notárstve. Zápis žalovaného ako vlastníka\nnehnuteľnosti bol vykonaný na základe absolútne neplatnej hospodárskej zmluvy uzavretej\n30. 10. 1991 č. 4/91 Bu­práv, preto nemá žiadne účinky a vlastníkom nehnuteľnosti je stále\nžalobca.\nV odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na výsledok konania\nvedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 20 Cb 110/1998, v ktorom žalobca žiadal\nurčiť, že hospodárska zmluva uzavretá 30. októbra 1991, č. 4/91 Bu­práv je neplatná.\nOkresný súd rozsudkom zo 17. októbra 2001, č. k. 20 Cb 110/98­169 žalobu zamietol\ns odôvodnením, že predmetná hospodárska zmluva má všetky náležitosti vyžadované\nvtedajšou platnou právnou úpravou (Hospodársky zákonník). Krajský súd v Nitre,\nrozhodujúc o odvolaní žalobcu rozsudkom z 10. júna 2009, č. k. 20 Cb 110/98­169\nrozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.\nOdvolací súd v odôvodnení uviedol, že v zmysle vtedajšej právnej úpravy (§ 1 ods. 1\nHosp. zák. a zák. 105/1990 Zb.) žalovaného možno nepochybne považovať za organizáciu\ns právnou subjektivitou. Zmluva, ktorú uzavrel žalovaný s predchodcom žalobcu, je zmluvou\nhospodárskou, ktorej účinnosť nastala aj bez registrácie štátnym notárom. V uvedenej veci\nodvolací súd proti rozhodnutiu pripustil dovolanie. Pripustil ho z dôvodu, že právne\nvýznamnou skutočnosťou pre rozhodnutie vo veci samej je ustálenie zákonnej podmienky\npotreby registrácie štátnym notárstvom zmluvy, predmetom ktorej je prevod nehnuteľnej\n20\n\nveci v zmysle ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase\nuzavretia predmetnej hospodárskej zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd\ndovolací rozsudkom zo 07. apríla 2010, č. k. 2 Obdo 38/2009 dovolanie žalobcu proti\nrozsudku odvolacieho súdu zamietol. Keďže zmluvu uzavrela akciová spoločnosť zriadená\npodľa zák. č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach a súkromný podnikateľ podľa zák.\nč. 105/1990 o súkromnom podnikaní občanov, zmluva sa spravuje § 347 Hosp. zák.\nÚčastníci konania neboli účastníkmi občianskoprávneho vzťahu, preto ich úkon sa nemôže\nposudzovať podľa občianskeho zákonníka. Keďže Hospodársky zákonník nemal úpravu\npostupu registrácie prevodu nehnuteľnosti štátnym notárstvom, na platnosť zmluvy sa\nregistrácia nevyžadovala.\nS poukazom na uvedené súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že\nžalobca nepreukázal neplatnosť zmluvy ani iný dôvod, pre ktorý by mala byť nehnuteľnosť\npovažovaná za nesprávne zapísaná do súpisu podstaty. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu,\nže žalovaný v čase uzavretia zmluvy nemal spôsobilosť na sporný úkon, keďže úpadca\nvznikol 02. decembra 1990 podľa zák. č. 105/1990 Zb. zápisom do obchodného registra a\nzískal tak oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti, ktorá sa podľa § 1 ods. 1 Hosp. zák.\nspravuje uvedeným zákonníkom.“\nV nadväznosti na citované časti rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že tieto rozhodnutia poskytujú dostatočný\npodklad pre záver dovolacieho súdu, že „nemožno preto vyvodiť, že dovolateľovi postupom\nsúdu bolo odňaté právo konať pred súdom“.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu ako\ndovolacieho súdu, že odvolací súd neodňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom\nz dôvodu, že svoj rozsudok náležite neodôvodnil, nie je arbitrárny. Najvyšší súd svoj právny\nzáver primerane odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený\na z ústavného hľadiska neudržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť\naplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V tejto\nsúvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup\n21\n\nsúdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v občianskoprávnom alebo trestnoprávnom konaní, nemožno\npovažovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nÚstavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť\nporušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1\nlistiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nzo 17. decembra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky\nnevykazuje.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú\nskutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal\nďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti\nvyhovie.\n\n22\n\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. septembra 2015\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-konkurzná podstata", "návrh-zjavne neopodstatnený", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:647bb549-4698-47d1-bebf-ecb55212beda", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:647bb549-4698-47d1-bebf-ecb55212beda"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:7ac9bee3-3b2e-42c2-99fa-834bd1929e2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ac9bee3-3b2e-42c2-99fa-834bd1929e2b"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "4725de87-8c1a-4583-af43-dffcf011bbfd:ba271b7a-23c4-444f-bc27-6ee2926ce4d1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2011:1007201014.6", "spisova_znacka": "9Cbi/27/2007", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Cbi/27/2007 z 21. 9. 2011", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2011-09-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2011:1007201014.6"}], "citovane_v": []}