{"guid": "ussr:eae203ef-380a-40d6-96c6-ce60c8a6acad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.532.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 532/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 532/2015 z 3. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 532/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.532.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-09-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eae203ef-380a-40d6-96c6-ce60c8a6acad", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.532.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.532.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.532.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 532/2015­11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa\nMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MERKURY\nMARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11, Prešov, zastúpenej Advokátskou\nspoločnosťou JUDr. Patrik Holinga, s. r. o., Hlavná 25, Košice, za ktorú koná advokát JUDr.\nPatrik Holinga, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom\nOkresného súdu Michalovce č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015\ndoručená sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11,\nPrešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný\nsúd“) č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra\n2014 (doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015), ktorou\nžiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,\nIČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov na spravodlivé súdne konanie v zmysle\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu\nMichalovce sp. zn. 8C/107/2011­60 zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 5Co/238/2012­88 zo dňa 23.05.2013 a uznesením Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.\n2. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,\nIČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného\nsúdu Michalovce sp. zn. 8C/107/2011­60 zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/238/2012­88 zo dňa 23.05.2013 a uznesením\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.\n3. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Michalovce sp. zn.\n8C/107/2011­60 zo dňa 30.04.2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n5Co/238/2012­88 zo dňa 23.05.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 a vec vracia na ďalšie konanie.\n4. Spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891,\nDuklianska 11, 089 01 Prešov priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € na účet jeho\nprávneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, 040 01 Košice...“\n\n2\n\nAko\n\nvyplynulo\n\nzo\n\nsťažnosti\n\ndoručenej\n\nústavnému\n\nsúdu\n\naz\n\njej\n\npríloh,\n\nsťažovateľka bola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného okresným súdom\npod sp. zn. 8 C 107/2011, v ktorom sa proti nej a\n\n,\n\n, ako žalovanému (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) domáhala\n\n,\n\n, ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) určenia neplatnosti\nkúpnej zmluvy z 19. novembra 2008, ktorou žalovaný v 1. rade odpredal sťažovateľke\nnehnuteľnosť zapísanú na LV č.\n\n, k. ú.\n\nako parc. č.\n\no výmere\n\n9 167m2 orná pôda (ďalej len „pozemok“), vklad vlastníckeho práva podľa ktorej bol\npovolený Správou katastra Michalovce 21. novembra 2008 pod č. V­4306/08 (ďalej len\n„kúpna zmluva“). Žalobkyňa žalobu doručenú okresnému súdu 23. augusta 2011\nodôvodnila tým, že ako manželka žalovaného v 1. rade s uzatvorením tejto kúpnej zmluvy\nnesúhlasila a o jej uzatvorení nevedela, pričom nehnuteľnosť patrila do bezpodielového\nspoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade (hoci na liste vlastníctva bol zapísaný iba\nžalovaný v 1. rade), a preto je kúpna zmluva relatívne neplatným právnym úkonom, keď jej\nrelatívnej neplatnosti sa voči sťažovateľke dovolala listom z 21. júla 2011. Žalovaný\nv 1. rade uviedol, že manželstvo so žalobkyňou uzatvoril 5. septembra 1987, rozsah ich\nbezpodielového spoluvlastníctva dosiaľ nebol zúžený, nehnuteľnosť bola nadobudnutá\npôvodne v roku 1995 na základe kúpnej zmluvy, ktorú ako kupujúci uzatvoril sám, pretože\nju chcel užívať ako samostatne hospodáriaci roľník. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že\nžalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s jej uzatvorením nesúhlasila, pretože\nkúpna cena sa jej zdala príliš nízka, žalovaný v 1. rade však napriek tomu kúpnu zmluvu\nuzatvoril. Sťažovateľka sa bránila tým, že na podanej žalobe nemá žalobkyňa naliehavý\nprávny záujem, pretože mohla žalovať o plnenie; žalobkyni v skutočnosti ide o doplatenie\nkúpnej ceny, čo vyplýva z listu, ktorým žalobkyňa vyzvala sťažovateľku na vyriešenie veci\ntak, že sťažovateľka zaplatí ešte žalobkyni 170 000 €. Sťažovateľka poukázala i na to, že\nžalobkyňa musela od roku 1995 vedieť, že v katastri nehnuteľností je zapísaný ako vlastník\nnehnuteľnosti iba žalovaný v 1. rade, zápis nenamietala, a preto je jej právo premlčané,\na uviedla, že v roku 2008 pri jednaniach o uzatvorení kúpnej zmluvy bola so žalovaným\nprítomná aj iná osoba, nevie ju identifikovať, ale predpokladá, že išlo o žalobkyňu.\n\n3\n\nOkresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012\na určil, že kúpna zmluva je neplatná, a žalobkyni priznal náhradu trov konania. Právne\nrozhodnutie odôvodnil poukazom na § 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď mal\nza preukázané, že nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne\na žalovaného v 1. rade, s jej uzatvorením žalobkyňa nesúhlasila a medzi manželmi nešlo\no bežnú vec. Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení videl okresný súd\nv tom, že bez takéhoto určenia je postavenie žalobkyne neisté, a pokiaľ sťažovateľka tvrdila,\nže žalobkyni ide iba o doplatenie 170 000 € na kúpnej cene, to na veci nič nemení, pretože\ntento návrh dala žalobkyňa iba v záujme mimosúdneho riešenia veci s tým, že po doplatení\nkúpnej ceny by dala dodatočný súhlas s uzatvorením kúpnej zmluvy. Pokiaľ sťažovateľka\nžiadala vypočuť žalobkyňu k rozporu jej tvrdenia, podľa ktorého o uzatvorení kúpnej\nzmluvy nevedela, a tvrdenia žalovaného v 1. rade, ktorý, naopak, uviedol, že žalobkyňa\no uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s ňou nesúhlasila, okresný súd jej návrhu\nnevyhovel, pretože za podstatné považoval to, či žalobkyňa s uzatvorením zmluvy súhlasila\nalebo nie. S obdobným odôvodnením nevyhovel ani návrhu na výsluch konateľa\nsťažovateľky, ktorý bol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, k otázke, kedy sa žalobkyňa\no uzatvorení kúpnej zmluvy dozvedela.\nO odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 238/2012­88\nz 23. mája 2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny [§ 219 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] potvrdil a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu\nz účastníkov.\nRozsudok okresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 nadobudol\nprávoplatnosť 16. septembra 2013.\nProti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 podala\nsťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 445/2013\nz 12. decembra 2014 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti\n4\n\nktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. d) OSP],\na žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.\nUznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 7. januára 2015.\nSťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla\n2012, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 odôvodnila v prvom rade\ntým, že všeobecné súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľky na výsluch žalobkyne a konateľa\nsťažovateľky smerujúcemu k vyjasneniu rozporov medzi výpoveďami žalobkyne\na žalovaného v 1. rade k otázke, kedy sa žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vlastne\ndozvedela, a táto otázka ostala nevyjasnená. Pretože všeobecné súdy dostatočne nereagovali\nna argumenty sťažovateľky, sú ich rozhodnutia nedostatočne odôvodnené. Najvyšší súd sa\nnesprávne vysporiadal s otázkou, či sťažovateľke bola postupom súdov odňatá možnosť\nkonať pred súdom, dovolanie sťažovateľky mal meritórne prerokovať. V konečnom dôsledku\nvšeobecné súdy nedostatočne a nesprávne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne\nposúdili. Súdy poskytli ochranu žalobkyni v jej špekulatívnom postupe motivovanom iba jej\nsnahou dodatočne získať vyššiu kúpnu cenu (hoci v zmluve dojednaná kúpna cena\nzodpovedala hodnote predmetu zmluvy) a neposkytli ochranu sťažovateľovi, ktorý konal\nv dobrej viere, že nehnuteľnosť kupuje od jej výlučného vlastníka. Sťažovateľka poukázala\ni na to, že zásadnou vo veci bola výpoveď žalovaného v 1. rade, tento výsluch prebehol až\nna v poradí druhom pojednávaní, na ktorom okresný súd už aj rozhodol. Tým mala\nsťažovateľka podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení než\nžalobkyňa, keďže sa nemohla riadne vyjadriť k obsahu výsluchu žalovaného v 1. rade, čím\njej bolo nielen odňaté právo vyjadriť sa k tomuto dôkazu, ale bol porušený aj princíp\nrovnosti zbraní. V doplňujúcom podaní doručenom ústavnému súdu sťažovateľka,\nvychádzajúc z toho, že jej jediným spoločníkom je MERKURY MARKET SPÓŁKA\nAKCYJNA, Czajkowskiego 51, Krosno 38­400 v Poľskej republike, uviedla, že je potrebné\nvziať do úvahy aj dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou\n5\n\nrepublikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave, ktorá má\nprednosť pred zákonom (čl. 7 ods. 5 ústavy).\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia\njeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.\nÚstavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie\ndôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n6\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto\npráv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012, jednak\nrozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 a nakoniec aj uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku\nokresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(napr. I. ÚS 103/02).\nV súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú\nsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,\nže vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach\nporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie\njeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.\nKrajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol\n7\n\nrozsudkom č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol\nsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,\na rozhodnúť o ňom.\nÚstavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť\nsťažovateľky pre nedostatok právomoci v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie\nsvojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012.\nOdlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88\nz 23. mája 2013 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014.\nNa prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšak\nsťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nÚstavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013\nz 12. decembra 2014, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že toto je nedostatočne\nodôvodnené a že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd dovolanie\nsťažovateľky meritórne neprerokoval a jej dovolanie odmietol, hoci bola splnená podmienka\njeho prípustnosti v dôsledku odňatia možnosti sťažovateľke konať pred súdom.\nNajvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 odôvodnil\nodmietnutie dovolania takto:\n„Pokiaľ dovolateľka namietala prejednanie veci bez vykonania výsluchu účastníkov\nkonania dovolací súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/1999 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod\nč. 26/2000, podľa ktorého výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazným\nprostriedkov, pričom nevykonanie tohto dôkazu nie je postupom, ktorým by súd odňal\núčastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd zváži, že jeho\nnevykonanie nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. Samotné nevykonanie\nvšetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti\n8\n\nkonať pred súdom, pretože v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd rozhodne, ktoré\nz navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazu výsluchom žalobkyne a konateľa\nžalovanej 2/ súd prvého stupňa i odvolací súd riadne odôvodnili.\nDovolateľkou ďalej namietané nesprávne právne posúdenie veci, je síce dovolacím\ndôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorý však možno uplatniť len vtedy, ak je\ndovolanie prípustné. Samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania\nnezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho priadku upravené ako\nmimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,\nnemožno napadnuté rozhodnutia podrobiť vecnému preskúmavaniu, a teda zaoberať\nsa správnosťou jeho právnych záverov.\nSo zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 5\nO. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je prípustné.“\nAko vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver, že\nz tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\nPravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným\nrozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.\nJednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili\nexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.\nŠpanielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\nOtázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných\npredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť\nk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie\nnepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže\nbyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov.\n9\n\nÚstavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na\nspravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol\núčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade\ns jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,\nže neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.\nJe v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je\narbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).\nÚstavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nodmietnutie dovolacieho konania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho\nrozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť\nmedzi\n\nnamietaným\n\nporušením\n\npráv\n\nsťažovateľa\n\na\n\npostupom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\npri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.\nÚstavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súdu\nvyslovený vo vzťahu k nevypočutiu účastníkov, pretože nevykonanie dôkazov v rozsahu\npodľa predstavy účastníka nemôže byť postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť\nkonať pred súdom.\nPretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmu\nzáveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014, sťažnosť\nsťažovateľky smerujúcu voči tomuto rozhodnutiu podľa § 25 zákona o ústavnom súde\nodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\n10\n\nĎalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013. Sťažovateľka (aj) túto časť sťažnosti\nodôvodnila tým, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy došlo nevyhovením jej\nnávrhu na výsluch žalobkyne a konateľa sťažovateľky.\nSťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája\n2013 odôvodnila tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch žalobkyne\na konateľa sťažovateľky, ďalej tým, že k výsluchu žalovaného v 1. rade sa nemala možnosť\nvyjadriť, keďže bol vykonaný na pojednávaní, v závere ktorého okresný súd aj rozhodol,\nresp. tým mala podstatne nevýhodnejšie podmienky než žalobkyňa, ako aj tým, že krajský\nsúd nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľka\npoukázala i na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou\nrepublikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej\naplikácie pred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Argumentovala aj tým, že rozhodnutie\nkrajského súdu je nedostatočne odôvodnené.\nKrajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 takto:\n„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. – v ostatných\nprípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia\npojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3\nO. s. p, [súd nie je viazaný obsahom odvolania v prípadoch, keď ide o také spoločné práva\nalebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú\nna jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci\nodvolanie podal len niektorý z účastníkov] a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2\nO. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil,\nodôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním\nv celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne.\nAni jeden zo žalovaným v 2. rade uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.\n\n11\n\nOdňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj\nrozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva\npriznané mu O. s. p.\nPodľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca\ndomáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník\nkonania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nZ cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré\nskutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo\niným zák. predpísaným spôsobom – podľa jeho názoru – preukázané a ktoré nie, príp. tiež,\nktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej\ni nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto\nzáveru dospel, teda z akých dôkazov – podľa jeho názoru – záver vyplýva, ako tieto dôkazy\npodľa § 132 – § 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné,\na prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad\nmusí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania,\nzložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie\ndôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových\nzisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.\nJednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov\no skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový\nstav veci (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením\nveci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného\nprávneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho\npríp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu\npodľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec\nrozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené\n\n12\n\nprípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové\nzistenie robí.\nÚstavný súd SR judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý\nproces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení\nneskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.\nč. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania,\nv ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti\nkonať pred súdom, lebo mu neumožňuje – ak s rozhodnutím nie je spokojný – efektívne\nvyužitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá\nveta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1, 2 O. s. p., lebo ak\nrozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom\nprípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť\nrozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím\ndôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.\nPreto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné\ndôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa\nna ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených\nodvolacích dôvodov.\nNapadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O. s. p.\na zásadám súdnej praxe, je preskúmateľný, a preto konanie nemá vadu uvedenú v § 221\nods. 1 písm. f) O. s. p.\nVýhrada žalovaného v 2. rade, že súd sa vo veci nevysporiadal s otázkou vrátenia\nplnení z neplatnej zmluvy podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia a k cit. judikatúre\nNS SR, na ktorú poukazuje, je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o konanie\no určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe určovacej žaloby podľa § 80 písm. c)\nO. s. p. a cit. judikatúra je použiteľná len v prípade, ak by šlo – na základe zrušenej zmluvy\n\n13\n\n– o žalobu o vydanie veci, t. j. žalobu podľa § 80 písm. b) O. s. p., teda o splnenie\npovinnosti, kedy povinnosť vydať vec synalagmaticky zodpovedá povinnosti vrátiť kúpnu\ncenu a v prejednávanej veci o takýto prípad nejde, preto aplikácia § 457 a § 458 ods. 1\nv prejednávanej veci neprichádza do úvahy.\nV konaní nebola zistená žiadna vada uvedená v § 221 ods. 1 O. s. p., v dôsledku\nktorej by bolo potrebné rozsudok zrušiť, lebo je riadne a presvedčivo odôvodnený\na žalovanému v 2. rade nebola ani odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd svojim\nprocesným postupom nevytvoril situáciu, že by nemohol uplatniť svoje konkrétne procesné\npráva priznané mu v O. s. p.\nPokiaľ žalovaný v 2. rade vytýka súdu, že neúplné zistil skutkový stav veci, pretože\nnevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (nereagoval\nna jeho podstatné námietky, nevykonal ním navrhované dôkazy) a tým, že nevykonal\nnavrhované dôkazy, odôvodnenie rozsudku považuje za nepresvedčivé, nepostačujúce\na rozsudok za nepreskúmateľný, je potrebné uviesť, že postup súdu, ktorým znemožnil\núčastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva sa musí\nprejaviť už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Posúdenie návrhu účastníka\nkonania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou\nsúdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania a aj súdna prax sa zjednotila v právnom\nnázore (R 37/1993), že prípadné nevykonanie určitého dôkazu, môže mať za následok\nneúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.\na, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné\ndôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred\nsúdom, preto namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou\nvadou konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.\nNeúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom\nkonaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení\nbola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý\npreukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre\nvec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť\nv sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,\n\n14\n\nktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol\nnavrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli\ntvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné\na ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.\nSúdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového\nstavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu.\nK výhrade žalovaného v 2. rade, že súd nevyhovel jeho návrhom na doplnenie\ndokazovania a nevyslúchol opätovne žalobkyňu a jeho konateľa, je potrebné uviesť, že\nnavrhnuté dokazovanie je nadbytočné, lebo nešlo o spornú skutočnosť, ktorú by bolo\npotrebné v tomto konaní preukazovať, so zreteľom na skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho\npráva na tretiu osobu bol potrebný súhlas žalobkyne, a to so všetkými podstatnými\nnáležitosťami zmluvy na predaj predmetnej nehnuteľnosti, t. j. aj s jej kúpnou cenou, ktorá\nje podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bez ktorej nie je zmluva\no prevode nehnuteľnosti (bez dohody o cene) platná. Ak žalobkyňa, čo je nesporné, s\nkúpnou cenou nesúhlasila, stačí to bez ďalšieho pre záver, že nesúhlasila s podstatnou\nnáležitosťou zmluvy, t. zn. s prevodom nehnuteľnosti za daných zmluvných podmienok. Je\npotrebné vziať zreteľ i na skutočnosť, že preukazovanie vedomosti o existencii zmluvy o\nprevode nehnuteľnosti, nie je v prejednávanej veci pre právne posúdenie právne významné,\nrelevantné je zistenie súhlasu druhého manžela s takýmto právnym úkonom. Aj súdna prax\nsa zjednotila na tom, že predaj spoločnej nehnuteľnej veci nie je bežnou vecou, ktorú môže\npodľa § 143 ods. 1 O. z. vybavovať každý z manželov, že ak jeden z manželov uzavrie zmluvu\no predaji nehnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za\nplatný len do času, kým druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a O. z.) a dovolať sa\nmusí voči všetkým účastníkom právneho úkonu.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva\na povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym\nposúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),\npričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý\nmal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho\n\n15\n\nna daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu\nnormu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).\nSúd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového\nstavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov\nkonania) a na vecnej správností napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti\nuvedené v odvolaní.\nV prejednávanej veci nešlo o vybavovanie bežných záležitostí, týkajúcich sa\nspoločných vecí manželov, ale o predaj spoločnej nehnuteľnej veci, ktorá nie je bežnou\nvecou a žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o predaji predmetných nehnuteľností bez súhlasu\ndruhého manžela – žalobkyne, čo je nepochybné z vykonaného dokazovania, a preto takýto\nprávny úkon je neplatný, lebo žalobkyňa sa jeho neplatnosti dovolala (§ 40a O. z.)\na dovolala sa ho voči všetkým účastníkom právneho úkonu, t. j. voči obom žalovaným.\nV konaní nebolo preukázané, žeby bola takýto súhlas dala v akejkoľvek forme, t. zn.\npísomne alebo ústne, resp. mlčky – konkludentne, a nebolo to preukázané ani z jej\nsprávania, z ktorého by bolo možno usúdiť, že s takýmto právnym úkonom súhlasila, teda\naby bola táto záležitosť takto vybavená a tvrdenia žalovaného v 2. rade, ohľadom\nkonkludentného, resp. ústneho súhlasu s uzavretím zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľností, ktoré\nsú predmetom tohto konania, nie sú ničím podložené a nemajú oporu vo vykonanom\ndokazovaní.\nŽalovaný v 2. rade neuvádza ani žiadne skutočnosti a konkrétne argumenty,\nspochybňujúce naliehavosť právneho záujmu na podanie určovacej žaloby žalobkyňou a iba\nvšeobecne argumentuje a vysvetľuje, aké podmienky majú existovať, aby súd mohol\nrozsudkom o určovacej žalobe meritórne rozhodnúť a žalobe vyhovieť.\nK správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že ak\núčastníci právneho úkonu, proti ktorým sa jeden z jeho účastníkov dovolá neplatnosti,\nneuznajú jeho neplatnosť, ostáva iba jeden prostriedok súdnej ochrany, a to práve žalobou\no určenie neplatnosti právneho úkonu, a preto možno jednoznačne uzavrieť, že žalobkyňa\npreukázala v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti zmluvy.\nRozhodnutím súdu o určení relatívnej neplatnosti zmluvy, aj keď z nej vznikli práva\na povinnosti, tie zanikajú od začiatku, akoby nikdy neboli vznikli a to znamená, že pri\n\n16\n\nrelatívnej neplatnosti vyhlásením zmluvy za neplatnú, obnoví sa vlastnícke právo\npôvodného vlastníka – predávajúceho a jeho právo potom zapíše katastrálny úrad do\nkatastra nehnuteľností.\nNapokon k výhradám žalovaného v 2. rade, ohľadom nesprávnosti protokolovania\nvýpovede žalovaného v 1. rade súdom, je potrebné uviesť, že počas pojednávania túto\nskutočnosť nenamietal a nežiadal o opravu, resp. doplnenie zápisnice.\nPodľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa\npatrí i pre odvolacie konanie.“\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nkonštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval na otázku skutkového\na právneho posúdenia veci okresným súdom, dostatočnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia,\notázku vrátenia plnení z neplatnej zmluvy, nevypočutia žalobkyne a konateľa sťažovateľky,\nale aj na namietaný nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne.\nOdôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 spĺňa\nvšetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces\nvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nÚstavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný\n(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou\ntvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému\nmalo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu napriek\nnevypočutiu žalobkyne a konateľa sťažovateľky, ako aj tým, že žalovaný v 1. rade bol\nvypočutý na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený aj rozsudok. Rovnako ako najvyšší súd\nani ústavný súd nepovažuje nevypočutie žalobkyne a konateľa sťažovateľky k otázkam\nuvádzaných sťažovateľkou za taký postup, ktorý mohol byť považovaný za porušenie práva\nna súdnu ochranu, a to z dôvodu, že takéto doplnenie dokazovania nebolo pre riadne\n17\n\nzistenie skutkového stavu potrebné, keďže z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobkyňa\ns uzatvorením zmluvy súhlas nedala. Pokiaľ bol žalovaný v 1. rade vypočutý\naž na poslednom pojednávaní vo veci, na ktorom okresný súd rozhodol, ústavný súd\nnepovažuje vykonanie dokazovania na poslednom pojednávaní pred vyhlásením\nrozhodnutia za porušenie práva účastníka na súdnu ochranu. V takomto postupe nemožno\nvidieť ani porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože možnosť reagovať na tento dôkaz\npo jeho vykonaní bola rovnako poskytnutá obom stranám.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\niba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom\nskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nÚstavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa\nvzťahujúcich (§ 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá by poprela ich účel\na zmysel, a to ani pokiaľ ide o posúdenie prevodu nehnuteľnosti ako veci, ktorá nie je bežná,\na ani pokiaľ ide o záver všeobecných súdov o tom, že nehnuteľnosť patrila\ndo bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade, a teda na jej prevod\nsa vyžadoval súhlas oboch manželov. Iba samotná skutočnosť, že žalobkyňa nebola zapísaná\nako spoluvlastníčka nehnuteľnosti v katastri, na veci nič nemôže zmeniť. Pokiaľ ide o\n18\n\nvydanie vzájomného plnenia z neplatnej kúpnej zmluvy a jeho synalagmatickú povahu, tak\nako uviedol krajský súd, aj podľa názoru ústavného súdu tento postup prichádza do úvahy\niba v konaní, ktorého predmetom je plnenie.\nPrávne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 5 Co 238/2012­88\nz 23. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne\nkonformnej aplikácie ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (citovaných\nv rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich následky zverejnenia uznesenia o potvrdení\nreštrukturalizačného plánu súdom.\nPokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje\nna dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou republikou\na Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej aplikácie\npred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla žiadne\ndôvody, prečo mali byť v konaní pred všeobecným súdom použité (a ktoré) ustanovenia\ntejto dohody namiesto príslušnej vnútroštátnej zákonnej úpravy (a ktorých jej ustanovení).\nSťažnosť, v ktorej sťažovateľ nepreukázal dôvody na použitie medzinárodnej zmluvy\nv konaní pred všeobecným súdom,\n\ntreba považovať za zjavne neopodstatnenú\n\n(IV. ÚS 12/05). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto konštatoval, že ani tento\nargument sťažovateľky nemôže viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom\na rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoré by signalizovala\nreálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n19\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. septembra 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-kúpna zmluva", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "nehnuteľnosť", "dovolanie-prípustnosť", "návrh-zjavne neopodstatnený", "príčinná súvislosť", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "právny úkon-neplatnosť relatívna", "spoluvlastníctvo-bezpodielové spoluvlastníctvo manželov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64"}, {"guid": "ussr:cf9b40e2-485c-4fc7-ab87-2edd297a1bf4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 12/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf9b40e2-485c-4fc7-ab87-2edd297a1bf4"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}