{"guid": "ussr:b1c10537-f52f-4050-b3b9-a88eadca5126", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.543.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 543/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 543/2015 z 3. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 543/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.543.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-09-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b1c10537-f52f-4050-b3b9-a88eadca5126", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.543.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.543.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.543.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 543/2015­23\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,\nAdvokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015 a postupom Krajského súdu v Prešove\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo\n\nveci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015\n\na postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudkom z 15. januára 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na\npoštovú prepravu 3. júla 2015.\nZo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 31 T 80/06 z 10. januára 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania\ntrestného činu porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona účinného\ndo 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 180 €, resp. náhradný\ntrest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov. Zároveň mu bolo uložené aj ochranné\nopatrenie spočívajúce v zhabaní CD nosičov v počte 1 244 ks. Podľa právnej vety výroku\nrozsudku došlo k porušeniu autorského práva k dielu.\nRozsudkom krajského súdu č. k. 5 To 15/2013­1260 z 15. januára 2014 bol rozsudok\nokresného súdu zrušený a sťažovateľ bol uznaný vinným v rovnakom rozsahu, avšak s tým\nrozdielom, že podľa právnej vety neoprávnene nakladal so zvukovým či s obrazovým\nzáznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného autorskému právu. Bol mu ako\nsamostatný trest uložený trest prepadnutia vymenovaných konkrétnych CD nosičov.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 bolo\nodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013\nz 15. januára 2014.\nPodľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu došlo\nk porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady\nprávnej istoty.\nOkresný súd rozhodol podľa sťažovateľa o jeho vine bez relevantných dôkazov.\nV odôvodnení rozsudku absentujú nové skutočnosti a dôkazy, a to tak, že vôbec nie sú\nspomenuté, alebo sú neúplné, vytrhnuté z kontextu, úplne vymyslené, nepodložené.\nV mnohých prípadoch sa opierajú o výpovede v pôvodnom znení, a to aj napriek tomu, že\nvýpovede boli počas súdneho konania pozmenené. V niekoľkých prípadoch sa okresný súd\n2\n\nodvolával na dôkazy alebo výpovede, ktoré nikdy neexistovali. Mnohé skutočnosti a fakty,\nktoré počas pojednávaní zazneli, v odôvodnení úplne absentujú, a to aj napriek tomu, že\nsťažovateľ niekoľkokrát výslovne žiadal, aby boli uvedené do zápisu.\nKrajský súd uznal sťažovateľa vinným na tom skutkovom základe, že v čase od\n9. decembra 2002 do 16. januára 2004 mal zadovažovať do predajne s hudobnými\nproduktmi patriacej jeho otcovi nosiče CD hudobného, softwarového a filmového\ncharakteru pirátskeho pôvodu, alebo sám mal napaľovať nosiče hudobného charakteru\na odpredávať ich za nižšiu cenu zákazníkom, ktorým mal hneď pri prvom kontakte\nponúknuť, aby sa stali členmi klubu vlastníkov SD SONG a budú mať lacnejšie CD nosiče\nna predaj alebo požičanie. Túto činnosť mal vykonávať aj napriek tomu, že mal vedieť, že na\nto potrebuje súhlas majiteľa autorských práv. Takýmto konaním mal spôsobiť Českej\nnárodnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, ako aj Slovenskej\nnárodnej skupine Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu škodu najmenej\nv sume 374 400 Sk (12 427 €), Slovenskému ochrannému zväzu autorskému škodu\nnajmenej v rozsahu 65 894 Sk (2 187 €) a spoločnosti Microsoft Corporation škodu\nnajmenej v sume 13 900 Sk.\nObžaloba bola podaná na základe svedeckej výpovede svedka\nzáklade odborných vyjadrení svedkov\n\na\n\na na\n\n, hoci ani jeden z nich nemá\n\nžiadne súdno­znalecké oprávnenie. Všeobecné súdy opomenuli fakt, že títo svedkovia\nnemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená Colným úradom Prešov (ďalej len\n„colnica“) má svoje „originálne dvojča“. Tento fakt opomenuli aj pri vyjadreniach súdneho\nznalca\n\n, ktorému boli na podanie posudku doručené iba CD nosiče zaistené\n\ncolnicou. Znalec\n\nnakoniec pred okresným súdom potvrdil, že kópie vyrobené\n\nz originálnych nosičov sa nepovažujú za pirátske kópie, lebo sú vyrobené v súlade\nso zákonom č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom\n(autorský zákon) (ďalej len „autorský zákon“).\n\n3\n\nV odôvodnení uvedené vyjadrenie znalca\n\npodľa sťažovateľa neobsahuje to,\n\nže znalec potvrdil súladnosť konania sťažovateľa ako správcu občianskeho združenia\n(ďalej len „združenie“) s autorským zákonom.\nSťažovateľ viackrát požadoval uviesť do zápisu, že všetky kópie CD nosičov\nnachádzajúce sa v priestoroch združenia boli vyrobené výhradne z originál nosičov\nzakúpených v predajni prevádzkovanej otcom sťažovateľa alebo na iných predajných\nmiestach na Slovensku. Tieto skutočnosti boli zdokumentované pokladničnými blokmi.\nPreto nemôže ísť o nelegálne kópie alebo pirátske nahrávky. Keďže tieto napodobeniny boli\nzakúpené do združenia z oficiálnych predajných miest, a to pre potreby klubovej fonotéky,\nbolo potrebné považovať ich za originálne nosiče. Uvedené skutočnosti nie sú v odôvodnení\nrozsudku uvedené.\nVšeobecné súdy sa podľa sťažovateľa opierali aj o výpovede svedkyne\na\n\n, ktoré neboli oboznámené s tou významnou skutočnosťou, podľa ktorej\n\nrozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené z originálnych nosičov ako kópie pre osobnú\npotrebu (v danom prípade pre potreby združenia), a ako také preto nespĺňali kvalifikáciu\nnelegálnych pirátskych nahrávok.\nSvedkovia\n,\n\n,\n,\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\nna hlavnom pojednávaní zmenili svoje výpovede\n\na potvrdili, že im bolo správcom združenia (sťažovateľom) vysvetlené, ako sa vykonáva\nčinnosť klubu, že sa stávajú vlastníkmi originálnych nosičov založených v klube, vstupom\ndo združenia sa stávajú spoluvlastníkmi originálnych nosičov majúcimi právo vyrobiť si\nrozmnoženinu, a sťažovateľ im oznámil, že združenie nie je predajňa a rozmnoženiny môžu\nzískať, pokiaľ sa spolupodieľajú na činnosti klubu dobrovoľnými finančnými prostriedkami.\nŽiadna z týchto skutočností nie je v rozsudkoch všeobecných súdov uvedená. Naopak,\nuvádzajú sa tam pôvodné výpovede bez zmien, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní.\nNavodzuje sa tým podľa sťažovateľa dojem, že priestory združenia neboli jeho priestormi,\nale predajňou, kde sa predávali napálené rozmnoženiny.\n4\n\nZdruženie začalo svoju činnosť 9. decembra 2002 v priestoroch prenajatých otcom\nsťažovateľa na základe ústnej dohody. Podľa tejto dohody mal otec sťažovateľa poskytnúť\nzdruženiu priestory, ktoré by boli jasne vyhradené a označené, a to až do času, kým\nprevádzka otca sťažovateľa neukončí svoju činnosť, čo sa stalo 30. decembra 2003. Od tohto\ndátumu prevádzka otca sťažovateľa neexistovala. V období od 9. decembra 2002 do 5.\nmarca 2004 pôsobilo už len združenie, a to na základe novej nájomnej zmluvy. Prevádzka a\nprenájom priestorov zo strany otca sťažovateľa bola zrušená 30. decembra 2003, teda\nnetrvala do 25. februára 2004, ako sa to kládlo sťažovateľovi za vinu. Napriek všetkým\nvykonaným dôkazom všeobecné súdy rozhodli o vine sťažovateľa so záverom, že nešlo o\npriestory združenia, ale otca sťažovateľa.\nKrajský súd vychádzal podľa sťažovateľa aj z údajnej výpovede otca sťažovateľa,\npodľa ktorej mal tvrdiť, že CD nosiče postupne od neho nadobudol sťažovateľ na účely\npodnikania, čo má byť v rozpore s výpoveďou sťažovateľa, podľa ktorého CD nosiče si\nzaobstaralo združenie. V skutočnosti však otec sťažovateľa nikdy nič podobné nepovedal,\na to ani pred vyšetrovateľom, ale ani pred súdom. Jasne sa vyjadril, že pre potreby združenia\nvyčlenil časť prenajatého priestoru, ktorý bol oddelenou a riadne označenou časťou\npriestorov. Uviedol tiež, že svoju prevádzku mal v likvidácii a tovar z prevádzky postupne\nskúpilo združenie pre svoje potreby. Nikdy netvrdil to, čo uviedol súd. Ako dôkaz slúži\npripojené čestné vyhlásenie sťažovateľa. Zároveň vzniká podozrenie zo spáchania trestného\nčinu pozmeňovania dôkazového materiálu. Rovnaké podozrenie vzniká aj pri údajných\nvýpovediach svedkov\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n. Podľa všeobecných súdov mali títo\n\nsvedkovia potvrdiť, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť zameranú na dosiahnutie\nspoločného účelu združenia, ale účastníkmi združenia sa stali primárne z dôvodu\nvýhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. zapožičaní CD nosiča. Z toho malo vyplynúť, že\npristúpenie svedkov k zmluve o združení sledovalo iný účel než účel vymedzený v čl. I\nzmluvy o združení, a že preto ide o zastretý právny úkon. Tým je podľa všeobecných súdov\ndané aj to, že účastníci združenia nemohli nadobudnúť CD nosiče do spoluvlastníctva,\npretože tieto neboli získané pri výkone spoločnej činnosti účastníkov združenia. Pritom\n5\n\nv skutočnosti všetci svedkovia pred súdom jasne vypovedali, že do združenia vstúpili\ndobrovoľne. Dôvody ich osobného rozhodnutia vstúpiť do združenia v žiadnom prípade\nnemôžu byť dôkazom o zastretom úkone. Podľa sťažovateľa ani jeden svedok nikdy\nnepovedal, že zakupoval lacné CD nosiče. Každý z nich potvrdil, že peniaze, ktoré do\nzdruženia vložil, boli členským príspevkom na činnosť klubu. Preto, pokiaľ ich svedeckú\nvýpoveď v zápisniciach niekto pozmenil, ide o trestný čin pozmeňovania dôkazov.\nK tvrdeniu o zastretom úkone sťažovateľ udáva, že celá činnosť združenia bola\nv súlade so zákonom a nepotrebovala písomnú formu. Napriek tomu kvôli odstráneniu\npochybností združenie písomnú formu malo. Výpovede ďalších viac ako 60 účastníkov\nzdruženia potvrdzujúcich skutočný stav všeobecné súdy úplne odignorovali a opreli sa\no údajných 12 výpovedí, ktoré podľa súdov zneli úplne inak, než čo títo svedkovia skutočne\nv nich vypovedali.\nSťažovateľ sa opakovane bránil s poukazom na to, že združenie, základná zmluva\no jeho vzniku, jeho stanovy a podmienky činnosti, resp. podmienky vstupu do združenia\nboli vypracované právničkou\n\na následne konzultované s právnikom\n\n,\n\nako aj ďalšími dvomi právnikmi. Ešte aj počas súdneho konania si právnu stránku veci\nsťažovateľ overoval v právnickej spoločnosti\nu dr.\n\n, a to konkrétne\n\n. Všetci títo právnici mu potvrdili, že združenie je v súlade so zákonom. Z toho\n\nsťažovateľ vyvodil, že nevykonával, a to dokonca ani nevedome, nič, čo by nebolo v súlade\nso zákonom. Postupoval striktne na základe zmlúv vypracovaných\na rozmnoženiny, ktoré vyrábal, boli výhradne iba z originálov nosičov vo vlastníctve\nzdruženia a slúžili výhradne iba pre osobné potreby združenia, resp. jeho účastníkov. Žiadna\nrozmnoženina nebola vyhotovená pre komerčný účel, resp. pre účel ďalšieho predaja.\nNeexistuje žiadny dôkaz o tom, aby rozmnoženiu vyhotovil na účely zisku.\nSťažovateľ ďalej poukazuje na to, že po zaistení majetku klubu colnicou podal voči\nrozhodnutiu colnice odvolanie, ktoré bolo uznané za dôvodné a rozhodnutie colnice\no zaistení tovaru bolo zrušené. Tým bolo potvrdené, že jeho konanie a činnosť ako správcu\nzdruženia je plne v súlade so zákonom a že zabavený majetok združenia vrátane\n6\n\nrozmnoženín nebol vyrobený alebo držaný nelegálne. Napriek tomu okresný súd tvrdí, že\n25. februára a 5. marca 2004 vykonala colnica kontrolu, pri ktorej zaistila 2 051 kusov\nnosičov zvukových a zvukovo­obrazových záznamov, a preto vzniklo podozrenie\nzo spáchania trestného činu porušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona.\nSťažovateľ navyše dodáva, že zo zásahu colnice z 5. marca 2004 neexistuje oficiálna\nzápisnica o zaistení vecí. V zozname zaistených vecí chýba viac ako 800 kusov originálnych\nhudobných nosičov z majetku združenia.\nZ hľadiska včasnosti podania sťažnosti ústavnému súdu poukazuje sťažovateľ na to,\nže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 mu bolo doručené\n21. mája 2015.\n1. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\n(...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. č. k.\n2 Tdo 15/2015 a jeho Uznesením pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015 zo dňa 31.03.2015 porušené\nbolo.\n2. Základné právo\n\n(...) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 5To/15/2013 a jeho\nRozsudkom pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014 porušené bolo.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 2 Tdo 15/2015\nzo dňa 31.03.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn.: 5To/15/2013 zo dňa 15.01.2014\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n5.\n\n(...) sa priznáva primerané finančné zadosť učinenie vo výške\n\n10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do\ndvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.\n\n7\n\n6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške\n296,44 Eur (slovom: dvestodeväťdesiat šesť Eur aj štyridsaťštyri centov) na bankový účet\nprávnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky(...) do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 To 15/2013­1260 z 15. januára 2014 vyplýva, že\nním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 31 T 80/2006 z 10. januára 2013 v celom\nrozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným na rovnakom skutkovom základe s tou právnou\nvetou, že so zvukovým či s obrazovým záznamom, ktoré sú predmetom práva príbuzného\nautorskému právu, neoprávnene nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového či\nobrazového záznamu. Bol mu za to ako samostatný trest uložený trest prepadnutia\nkonkrétne označených CD nosičov celkom v počte 1 244 kusov. Podľa názoru krajského\nsúdu označenými dôkazmi bolo jednoznačne a bez pochýb preukázané, že v období od\n5. marca 1996 do 31. januára 2004 otec sťažovateľa prevádzkoval predajňu hudobnín,\nv ktorej sťažovateľ pracoval ako samostatný technický pracovník a predavač. Nebytové\npriestory zmluvou o nájme z 1. februára 2004 prenajal sťažovateľ v postavení živnostníka na\núčely ich užívania na obchodnú činnosť, t. j. predaj nosičov zvukových a zvukovo­\nobrazových záznamov na dobu neurčitú. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v období od 9.\ndecembra 2002 do 5. marca 2004 bol v nebytových priestoroch prevádzkovaný klub, a nie\npredajňa, je tak vyvrátené. V obchodných priestoroch vykonala kontrolu colnica\n25. februára a 5. marca 2004. Zaistila 2 051 kusov CD nosičov. Kontrola bola vykonaná na\nzáklade rozkazu nadriadeného orgánu, a preto postup zaistenia tovaru colnicou bol\nopodstatnený. Keďže podľa predbežného vyjadrenia\n\nzaistený tovar nevykazoval\n\nznámky originality, colnica so zreteľom na podozrenie zo spáchania trestného činu\nporušovania autorských práv podľa § 152 Trestného zákona postúpila vec polícii, pričom jej\nsúčasne odovzdala zaistené veci. Vzhľadom na zákonný postup pri zaistení CD nosičov\nmohli tieto tvoriť podklad znaleckého skúmania s tým, že jeho výsledky boli použiteľné ako\ndôkaz v trestnom konaní. Zo zaisteného množstva CD nosičov bolo znalecky\n8\n\nposudzovaných 2 026 kusov, pričom 800 kusov bolo legálne vyrobených, 47 kusov bolo\nneoriginálnych „pirátsky“ lisovaných, 1 166 kusov zodpovedalo CD nosičom napáleným\nklasickým spôsobom na čisté CD – R médiá a 13 kusov bolo vyrobených prostredníctvom\nnapaľovacích strojov – liniek, ktoré sú považované za tzv. neoriginálne „pirátsky“\nnapaľované CD – R nosiče. Skutočnosť, že v priestoroch predajne hudobnín sa nachádzalo\nveľké množstvo neoriginálnych CD nosičov, bola podkladom na zisťovanie účelu ich\nvyhotovenia, resp. ich zaobstarania. Keďže predmetom ochrany autorského práva je\nzvukový a zvukovo­obrazový záznam, bolo potrebné posúdiť, či sťažovateľ so zvukovým\na zvukovo­obrazovým záznamom nakladal spôsobom, ktorý patrí výrobcovi zvukového\na zvukovo­obrazového záznamu, prípadne inak tieto práva porušoval. Vzhľadom na dobu\npáchania skutku od 9. decembra 2002 do 16. januára 2004 bolo konanie sťažovateľa\nposudzované tak podľa autorského zákona účinného do 31. decembra 2003, ako aj podľa\nautorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2004. V danej veci niet sporu\no tom, že na zaistené CD nosiče sa vzťahuje autorský zákon, ktorého predmetom je aj vzťah\nk výrobcom zvukových a zvukovo­obrazových záznamov. Vyhotovenie rozmnoženiny\nzvukového a zvukovo­obrazového záznamu bez súhlasu jeho výrobcu na účely jeho\nrozširovania predajom, požičiavaním či nájmom je porušením zákona. Sťažovateľ vo vzťahu\nk neoriginálnym CD nosičom uvádzal, že tieto vyhotovil sám pre členov združenia, ktoré\nvzniklo na základe zmluvy z 9. decembra 2002. Legálnosť vyhotovenia zo zaistených\nrozmnoženín opieral sťažovateľ o ustanovenie § 21 ods. 1 autorského zákona, pričom\nsúčasne poukázal aj na to, že rozmnoženiny zaistené colnicou boli vyrobené pre potreby\nzdruženia a ako také podľa autorského zákona nie sú nelegálnymi pirátskymi nahrávkami.\nVšetci členovia združenia sa vstupom do klubu súčasne stali vlastníkmi originálnych\nnosičov, a preto mali právo vyrobiť si rozmnoženinu. Okresný súd na rozdiel od sťažovateľa\nuzavrel, že jeho výklad ustanovenia § 21 ods. 1 autorského zákona nie je možné akceptovať,\npretože združenie v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka nie je samostatným nositeľom\npráv a povinností. S týmto názorom okresného súdu treba súhlasiť. Znamená to, že\nzdruženie nemohlo vlastniť po svojom založení CD nosiče. Okresný súd však opomenul\ntvrdenie sťažovateľa o existencii spoluvlastníctva členov združenia k CD nosičom, hoci\npráve na tomto tvrdení zakladal sťažovateľ legálnosť vyhotovenia rozmnoženín zvukových a\n9\n\nzvukovo­obrazových záznamov. Podľa názoru krajského súdu spoluvlastníctvo k CD\nnosičom nemohli nadobudnúť ani členovia združenia, keďže ide o veci jednotlivo určené. Z\nustanovenia § 833 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že iba poskytnuté peniaze a iné\nveci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých účastníkov združenia. Veci\njednotlivo určené sú naproti tomu v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov združenia. Za\nveci jednotlivo určené je potrebné považovať individuálne identifikovateľné veci. Medzi ne\nnesporne patria aj zvukové a zvukovo­obrazové záznamy, ktoré sú špecificky určené najmä\nich obsahom. CD nosiče vzhľadom na ich charakter sa teda nemohli stať spoluvlastníctvom\nostatných účastníkov združenia, ale ich výlučným vlastníkom naďalej ostali jednotliví\núčastníci združenia a ostatní účastníci združenia ich mohli iba bezplatne užívať. Keďže\núprava vlastníckych vzťahov uvedených v ustanovení § 833 Občianskeho zákonníka je\nkogentná, odlišné dojednanie v zmluve treba považovať za neplatné. Ďalej je podstatné, že\nsťažovateľ sa stal účastníkom združenia ako fyzická osoba, a preto nemohol vniesť\nobchodný majetok do združenia. Tento záver vyplýva z výpovede otca sťažovateľa, ktorý\ntvrdil, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ od neho kúpou na podnikanie, čo je v rozpore s\nvýpoveďou sťažovateľa, podľa ktorej CD nosiče si zaobstaralo združenie. Výpoveď otca\nsťažovateľa je objektivizovaná aj daňovými priznaniami a výpoveďami svedkov\n,\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\n,\n\n, ktorými sa preukázalo, že v združení nevyvíjali žiadnu činnosť\n\nzameranú na dosiahnutie spoločného účelu združenia, pretože členmi združenia sa stali\nprimárne z dôvodu výhodnejšej ceny pri zakúpení, resp. požičaní CD nosiča. Pristúpenie\nsvedkov k zmluve o združení sledovalo teda iný účel ako účel vymedzený v čl. I zmluvy o\nzdružení, a preto ide o zastretý právny úkon. V dôsledku aj uvedeného účastníci združenia\nnemohli nadobudnúť do spoluvlastníctva CD nosiče, keďže tieto neboli získané pri výkone\nspoločnej činnosti účastníkov združenia. Záver o výlučnom vlastníctve sťažovateľa,\nprípadne iných účastníkov združenia k CD nosičom vylučoval, aby sťažovateľ mohol\npostupovať pri vyhotovovaní rozmnoženín pre iné osoby podľa § 21 ods. 1 autorského\nzákona, keďže tieto neboli vyhotovené pre jeho osobnú potrebu, prípadne pre osobnú\npotrebu účastníkov združenia, ktorí boli vlastníkmi CD nosičov, ale vyhotovené\nrozmnoženiny boli určené na obchodný účel, ktorý vyplýva z výpovedí svedkov.\n10\n\nZ výsledkov vykonaného dokazovania možno bez rozumných pochybností uzavrieť, že\nzo strany sťažovateľa, keď ponúkal svedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších\nkúpnych cien, resp. cien nájmu, pričom týmto sledoval najmä predaj a nájom CD nosičov,\nktoré neboli originálne, za odplatu, išlo o predstieraný úkon v ponúkaní služieb v združení.\nV skutočnosti zo strany sťažovateľa dochádzalo k uzavretiu kúpno­predajných a nájomných\nzmlúv, o čom účastníci združenia nemali pochybnosti a nevadilo im ani to, že zakúpené CD\nnosiče neboli originálne. O predaji CD nosičov svedčí skutočnosť, že niektoré zvukové\nzáznamy boli vyhotovené vo viacerých kópiách, čo vyplýva z dodatku znaleckého posudku.\nMedzi preskúmavanými CD nosičmi bolo napríklad 68 párov rovnakých napaľovaných CD\nnosičov, 11 trojíc rovnakých napaľovaných CD nosičov, 2 štvorice rovnakých\nnapaľovaných CD nosičov, čo preukazuje obchodný účel vyhotovovania rozmnoženín CD\nnosičov. Tento účel vyplýva aj z evidencie vyhotovovania rozmnoženín CD nosičov, ktorú\nsi sťažovateľ viedol a z ktorej vyplýva, že opakovane vyhotovoval rozmnoženiny rovnakých\ntitulov. Záver o rozširovaní rozmnoženín predajom sa zakladá aj na tom, že účastníci\nzdruženia až na jednu alebo dve výnimky neposkytovali CD nosiče a ani ich zoznamy\nzdruženiu, z čoho je nutné usudzovať, že rozmnoženiny vyhotovoval sťažovateľ výlučne\nz tovaru zakúpeného od jeho otca. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné úkony účastníkov\nzdruženia posudzovať podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ako zastreté právne úkony\na hodnotiť ich ako kúpno­predajné a nájomné zmluvy.\n3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2015 z 31. marca 2015 vyplýva, že\nním podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 15/2013 z 15. januára 2014. Podľa názoru najvyššieho\nsúdu podané dovolanie nespĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, a preto bolo potrebné ho odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c)\nTrestného poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie\nje založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom\npoužití iného hmotno­právneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však\ndovolací súd nemôže skúmať a meniť. Skutkový stav, tak ako je slovne sformulovaný\nvo výroku rozsudku krajského súdu, nepripúšťa odlišné právne posúdenie, či dokonca\n11\n\nkonštatovanie, že skutok nie je trestným činom, či už pre absenciu subjektívnej stránky\ntrestného činu, ktorá je v skutku takisto obsiahnutá vo forme úmyslu, alebo pre popis\ndovoleného konania na základe ustanovení autorského zákona či Občianskeho zákonníka.\nVzhľadom na to, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať\na meniť, nemožno ani vyhovieť dovolaniu, pretože dovolanie spočíva na inom hodnotení\ndôkazov a na inom skutkovom stave, než ktorý bol zistený okresným súdom a krajským\nsúdom.\nIII.\n4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n\n12\n\n5. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 15/2015\na jeho uzneseniu z 31. marca 2015 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a\naplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o\nľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať\npredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O\narbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS\n12/05, I. ÚS 352/06).\nNajvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľ v podanom dovolaní\nz obsahového hľadiska napadol v skutočnosti správnosť a úplnosť zisteného skutku, hoci\n13\n\ntvrdil, že napáda nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Pritom dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť skutkový stav tak, ako je slovne sformulovaný vo výroku rozsudku.\nPreto bolo podľa názoru najvyššieho súdu nevyhnutné dovolanie odmietnuť ako neprípustné.\nZ pohľadu ústavného súdu je potrebné konštatovať, že v podanej sťažnosti nie je\nobsiahnutá žiadna argumentácia, ktorou by sťažovateľ uvedený právny záver najvyššieho\nsúdu akokoľvek spochybňoval. Chýba teda konkrétna argumentácia zo strany sťažovateľa,\nktorou by namietal správnosť záveru najvyššieho súdu o tom, že v podanom dovolaní\nz obsahového hľadiska napádal správnosť a úplnosť zisteného skutku.\nZa uvedeného stavu ústavný súd nemá dôvod nahrádzať chýbajúcu argumentáciu\nsťažovateľa vlastnými úvahami. Zároveň to znamená, že sťažnosť je v tejto časti zjavne\nneopodstatnená.\n6. Do určitej miery odlišná je situácia týkajúca sa ďalšej časti sťažnosti, ktorá smeruje\npre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 15/2013 a jeho rozsudku z 15. januára 2014.\nSťažovateľ v podanej sťažnosti namieta inter alia, že krajský súd sa oprel aj o údajnú\nvýpoveď jeho otca, ktorý mal tvrdiť, že CD nosiče nadobudol sťažovateľ postupne od neho\nkúpou na podnikanie, hoci v skutočnosti otec sťažovateľa nikdy nič takého nepovedal, a to\nani pred vyšetrovateľom, ani pred súdom.\nTúto námietku považuje ústavný súd za neprípustnú.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\n\n14\n\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nZ podaného odvolania (ktoré právna zástupkyňa sťažovateľa predložila ústavnému\nsúdu), ale ani z obsahu dovolania (ako to je oboznámené v uznesení najvyššieho súdu)\nnevyplýva, že by sťažovateľ namietal nesprávnosť obsahu výpovedí jeho otca, teda že tento\nnevypovedal tak, ako to súd uviedol. Vzhľadom na túto situáciu možno konštatovať, že hoci\nsťažovateľ formálne využil možnosť podania odvolania, ako aj dovolania, v podaných\nopravných prostriedkoch uvedenú námietku neuplatnil. Z materiálneho hľadiska vzaté teda\nmožnosť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom v tomto rozsahu nevyužil.\nTo zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil\n(tým menej preukazoval), že námietku neuplatnil pred všeobecnými súdmi z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup\nústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n7. Ostatné námietky treba považovať za zjavne neopodstatnené.\nPodľa zásadného stanoviska krajského súdu zo strany sťažovateľa, ktorý ponúkal\nsvedkom účastníctvo v združení z dôvodu výhodnejších kúpnych cien a ceny nájmu CD\nnosičov, išlo o predstieraný úkon, pretože v skutočnosti jeho úmysel smeroval k predaju\na nájmu CD nosičov za odplatu.\nPodľa názoru ústavného súdu sú zásadné závery krajského súdu dostatočným\na presvedčivým spôsobom zdôvodnené s podrobným označením dôkazov, z ktorých tento\nzáver vznikol. Rozsudok krajského súdu preto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti, ale\nani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže\nsama osebe znamenať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.\nV súvislosti s konkrétnymi námietkami sťažovateľa treba uviesť toto:\n\n15\n\nKeďže podľa záverov krajského súdu uzavretie zmluvy o združení a vznik združenia\nsú iba simuláciou majúcou účel zakryť skutočnú vôľu sťažovateľa smerujúcu k nelegálnemu\nobchodovaniu s CD nosičmi na škodu majiteľov autorských práv, viaceré námietky\nsťažovateľa sa tým stávajú irelevantné. Vzťahuje sa to na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia\na\n\nnemali informácie o tom, že každá kópia CD zaistená colnicou má svoje\n\n„originálne dvojča“, ďalej na tvrdenie, podľa ktorého vo výpovedi znalca\n\nchýbajú\n\nskutočnosti potvrdzujúce, že konanie sťažovateľa bolo v súlade s autorským zákonom\na zaistené CD nosiče boli vyrobené z originálnych nosičov, ktoré ako také nemôžu byť\npovažované za nelegálne alebo pirátske, potom na tvrdenie o tom, že svedkyne\na\n\nnevedeli o tom, že zaistené rozmnoženiny boli vyrobené\n\nz originálnych nosičov a ako také boli legálne, a tiež na tvrdenie, podľa ktorého svedkovia\na spol. svoje výpovede počas hlavného pojednávania pozmenili v prospech\nsťažovateľa.\nSťažovateľ ďalej poukázal na to, že zmluvu o vzniku združenia, jeho stanovy,\npodmienky činnosti a vstupu do združenia pre záujemcov konzultoval s právničkou\n, ktorá zmluvu aj vypracovala. Následne správnosť a súlad zmluvy s autorským\nzákonom konzultoval s právnikom\n\n, ale aj ďalšími dvoma právnikmi a napokon aj\n\ns právnikmi špecializovanými v oblasti autorského práva.\nHoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, podľa všetkého má na mysli, že bol\ndobromyseľne presvedčený o legálnosti svojich aktivít. Táto argumentácia zrejme smeruje\nk záveru, že trestného činu porušovania autorských práv sa nemohol dopustiť pre nedostatok\nzavinenia, keďže subjektívne bol presvedčený o legálnosti vlastného postupu. Inými\nslovami, samotné porušenie autorského zákona, pokiaľ vyplýva z legitímnej interpretácie\nustanovení, ktoré je možné vykladať viacerými spôsobmi, ešte nemusí automaticky\nznamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, a to pre absenciu zavinenia ako\nsubjektívnej stránky trestného činu.\n\n16\n\nAni uvedená argumentácia nemôže byť z pohľadu ústavného súdu relevantná, a to\nvzhľadom na záver krajského súdu o tom, že celé právne pozadie aktivít, na ktoré sťažovateľ\npoukazuje, boli simuláciou.\nNeobstojí ani ďalší argument sťažovateľa, podľa ktorého uznesenia colnice o zaistení\ntovaru boli v rámci autoremedúry zrušené, z čoho má podľa sťažovateľa vyplývať legálnosť\nzaistených CD nosičov. Z rozhodnutí colnice sp. zn. 160/1226­1/04 z 8. apríla 2004, ako aj\nsp. zn. 240/2248­1/04 z 28. apríla 2004 je totiž zrejmé, že colnica v rámci autoremedúry ruší\nsvoje vlastné rozhodnutia sp. zn. 02/2004­P z 25. februára 2004, ako aj sp. zn. 03/2004­PP\nz 5. marca 2004, ktorými došlo k zaisteniu tovarov uvedených v prílohe, a to v oboch\nprípadoch jednak z dôvodu, že nebola podaná žiadosť o prijatie opatrenia na zabránenie\nporušovania práva duševného vlastníctva, resp. návrh na začatie konania, či tovar je\nfalzifikát alebo nedovolená napodobenina, ale aj preto, lebo zaistený tovar bol 30. marca\n2004 prevzatý políciou vykonávajúcou vo veci vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činu\npodľa § 152 ods. 1 Trestného zákona. Je teda evidentné, že k zrušeniu rozhodnutia o zaistení\ntovaru nedošlo preto, že by colnica dospela k záveru o jeho legálnom štatúte.\nTak v súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom sp. zn. 2 Tdo 15/2015, ako aj\nv súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 5 To 15/2013 treba z pohľadu\nústavného súdu osobitne zdôrazniť, že bez zreteľa na argumenty už uvedené vôbec\nneprichádzalo do úvahy porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy (ako to sťažovateľ namietal), podľa\nktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov verejnej správy,\nmôže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví\ninak.\nUvedené základné právo sa totiž vzťahuje na súdnu ochranu poskytovanú v rámci\nsprávneho súdnictva. Vo veci sťažovateľa sa však nerozhodovalo v rámci správneho\nsúdnictva, a preto do úvahy prichádzalo iba prípadné porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\nZa celkom nedoloženú a neopodstatnenú treba považovať úvodnú námietku\nsťažovateľa, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho\n17\n\nrozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Ako na to aj sťažovateľ správne\npoukazuje, o porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,\nkeď v skutkovo a právne obdobných veciach rozhodujú súdy odlišne. Sťažovateľ však\nnepoukazuje na žiadnu inú vec, ktorú by bolo možné považovať za skutkovo a právne\nobdobnú a v ktorej by došlo k odlišnému rozhodnutiu ako v prípade sťažovateľa.\n8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. septembra 2015\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "návrh-zjavne neopodstatnený", "autorské právo-dielo", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "0664af27-17b0-4bbd-8471-efdb83dc4b4e:17baa370-6e06-43e4-a91b-ddeeec027a74", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7212000318.1", "spisova_znacka": "5To/15/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5To/15/2013 z 8. 4. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-04-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7212000318.1"}], "citovane_v": []}