{"guid": "ussr:9ff5bdc2-f1aa-4ba5-8689-3f19468fc66f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.562.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 562/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 562/2015 z 10. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 562/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.562.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9ff5bdc2-f1aa-4ba5-8689-3f19468fc66f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.562.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.562.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.562.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 562/2015­23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa\n\na Ladislava\n\nOrosza\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\nspoločnosti\n\nSLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Ružička\nCsekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Dana\nNemčíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý\nsúdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove\nč. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014\ndoručená sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava (ďalej\naj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\npráva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podnikať zaručeného\nv čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy\na čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014, ktorou\nsťažovateľ žiada vydať tento nález:\n„Uznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv\n\nkonaní\n\nspis.\n\nzn.\n\n3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné\nprávo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR\na bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013\nz 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bol porušený základný princíp právneho\nštátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013\nz 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo\nSťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR a bolo porušené právo\nSťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nUznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013\nz 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo\nSťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.\n2\n\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013\nz 21. júla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie\na\nRozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.\n4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné\nprávo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR\na bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nRozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.\n4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bol porušený základný\nprincíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého je\nSlovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nRozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.\n4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné\nprávo Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR a bolo porušené právo\nSťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nRozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.\n4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné\nprávo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.\n4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 sa zrušuje a vec sa mu\nvracia na ďalšie konanie.“\nAko vyplýva zo sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný\npôvodne účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného pred\nOkresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 240/02. Priebeh konania\nvedeného pred okresným súdom sťažovateľ zhrnul v sťažnosti doručenej ústavnému súdu\ntakto:\n\n3\n\n„... Okresný súd v Prešove vydal dňa 02. 02. 2005 rozsudok spis. zn. 9C 240/02­103\nv konaní o určenie vlastníckeho práva a určenie neplatnosti osvedčenia, že žalobca\n,\n\n, bytom\n\nje vlastníkom nehnuteľností v kat. území\n\n, proti Sťažovateľovi\n: parc. č.:\n\n­ orná pôda vo výmere\n\n733m2;\n\n­ ostatná plocha vo výmere 91m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere\n\n186m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 419m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere\n\n105m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 44m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere\n\n1141m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 979m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere\n\n712m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 340m2;\n\n­zastavaná plocha vo výmere\n\n435m2;\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 932m2;\n\nvo výmere 99m2;\n\n­ zastavaná plocha\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 1017m2;\n\nplocha vo výmere 213m2;\n\n­ zastavaná\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 1130m2;\n\n­\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 239m2;\n\n­\n\nzastavaná plocha vo výmere 42m2;\nzastavaná plocha vo výmere 154m2;\n\n­zastavaná plocha vo výmere 208m2; parcelu\n\nčíslo\n\n­ zastavaná plocha vo výmere 4208m2; zapísaných na LV číslo\n\nk. ú.\n\n. Vo zvyšku žalobu zamietol...\n... Okresný súd Prešov tak žalobcovi priznal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v celkovej\n\nvýmere 13 427 m2, ktoré žalovaný a jeho právny predchodca užíval a vlastnil nepretržite\nod roku 1976 ako súčasť areálu svojho závodu\n\n, ktorý má strategický\n\nspoločensko­hospodársky význam.\n... Krajský súd v Prešove v konaní o odvolaní Sťažovateľa spis. zn. 3Co 255/05 dňa\n10. novembra 2005 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove z 02. 02. 2005.\n... Z dôvodu, že prvostupňový ani odvolací súd sa v rozsudkoch nevysporiadali\nso zásadnou skutkovou a právnou argumentáciou Sťažovateľa v celom konaní a súdy svoje\nrozhodnutia nezdôvodnili ústavnoprávne konformne, podal Sťažovateľ dňa 3. marca 2006\nsťažnosť vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 Ústavy SR.\n... Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 79/06­12 vydal dňa\n29. marca 2006 uznesenie, ktorým sťažnosť Sťažovateľa v časti sťažnosti smerujúcej proti\nrozsudku Okresného súdu v Prešove zo dňa 02. 02. 2005 odmietol pre nedostatok\nprávomoci na jej prerokovanie a v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu\n4\n\nv Prešove zo dňa 10. 11. 2005 odmietol ako neopodstatnenú už po jej predbežnom\nprerokovaní.“\nNa návrh sťažovateľa z 2. apríla 2006 bola okresným súdom uznesením\nsp. zn. 7 C 81/06 zo 4. marca 2008 povolená obnova tohto konania a odložená\nvykonateľnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Priebeh obnoveného konania\npopisuje sťažovateľ takto:\n„... V dôsledku obnovy konania vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2006 súd opakovane\nrozhodoval vo veci. Súd rozsudok odôvodnil tým, že dôvodom obnovy konania bola\nnesprávna identifikácia nehnuteľností, ktoré zdedil žalobca a sú zapísané vo vlastníctve\nžalovaného. Pri identickom odôvodnení rozhodnutia s Rozsudkom 1 tak súd určil, že\nžalobca je vlastníkom nehnuteľnosti v kat. úz.\n\n: parc. č.\n\nvo výmere\n\n721 m2 ­ ostatná plocha, vytvorená oddelením od pozemku KN C parc. č.\nplocha, pôvodná výmere 7602 m2, evidovanom na LV č.\nvytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\nvýmera 581 m2, evidovanom na LV. č.\n;\n\n, na základe\n\nvo výmere 521 m2, druh ­ ostatná plocha,\n\ngeometrického plánu č. 180/2008;\n\nplánu č.\n\n, k. ú.\n\n­ ostatná\n\n, druh ostatná plocha, pôvodná\n\n, k. ú.\n\n, na základe Geometrického\n\n, vo výmere 348 m2, druh ­ zastavané plochy a nádvoria,\n\nvytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\n\n, druh ­ zastavané plochy a\n\nnádvoria, pôvodná výmera 4325 m2, evidovanom na LV. č.\n\n, k. ú.\n\nGeometrického plánu č.\n\n, vo výmere 441 m2, druh ostatná plocha,\n\n;\n\nvytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\nvýmera 5511 m2, evidovanom na LV. č.\nplánu č.\n\n;\n\n, na základe\n\n, druh ostatná plocha, pôvodná\n\n, k. ú.\n\n, na základe Geometrického\n\n, vo výmere 2520 m2, druh ­ zastavané plochy a nádvoria,\n\nvytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\n\n, druh — zastavané plochy\n\na nádvoria, pôvodná výmera 4208 m2, evidovanom na LV. č.\nna základe Geometrického plánu č.\n\n;\n\nGeometrického plánu\n\n5\n\n,\n\n, vo výmere 747 m 2, druh ­ ostatná\n\nplocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\npôvodná výmera 5511 m2, evidovanom na LV. č,\n\n, k. ú.\n\n, k. ú.\n\n, druh ostatná plocha,\n, na základe\n\n.\n\n, vo výmere 564 m2, druh ­ zastavané plochy a nádvoria,\n\n;\n\nvytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\n\n, druh ­ zastavané plochy\n\na nádvoria, pôvodná výmera 4325 m2, evidovanom na LV. č.\nna základe Geometrického plánu č.\n\npôvodná výmera 9242 m2, evidovanom na LV. č.\n\n, druh ­ ostatná plocha,\n, k. ú.\n\n, na základe\n\n, vo výmere 202 m2, druh ­ zastavané\n\n; parc. č.\n\nplochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\nzastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 1130 m2, evidovanom na LV. č,\n, na základe Geometrického plánu č.\nostatná plocha, evidovanom na LV. č.\ndruh ostatná plocha, evidovanom na LV. č.\n\n,\n\n, vo výmere 787 m 2, druh ­ ostatná\n\n;\n\nplocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č.\nGeometrického plánu č.\n\n, k. ú.\n\n, k. ú.\n\n, k. ú.\n\n, vo výmere 43 m 2, druh ­\n\n;\n\n, k. ú.\n\n, druh ­\n\n, vo výmere 249 m2,\n\n,\n...\n\n... Krajský súd v Prešove v konaní spis. zn. 4Co 25/2012 rozsudkom zo dňa\n09. 11. 2012 potvrdil rozsudok 2. Skonštatoval, že dôvodom obnovy konania bola\nidentifikácia parciel. So skutkovou a právnou argumentáciou v konaní Sťažovateľa sa\nnapadnutý rozsudok nevysporiadal. ...“\nAko vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012,\ntýmto rozhodnutím bol ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu\nč. k. 9 C 240/2002­375 z 30. januára 2012. Okresný súd žalobe vyhovel s odôvodnením,\npodľa ktorého mal za preukázané, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti\nv dedičskom konaní po neb.\nneb.\n\n,\n\n, a svojom starom otcovi\n\n, pričom právni predchodcovia žalobcu nadobudli nehnuteľnosti\n\nvýmerom o vlastníctve pôdy podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. z 19. marca 1943 (ďalej len\n„výmer“), tieto nehnuteľnosti od ich pridelenia užívali až do vzniku družstva. Sťažovateľ\nnehnuteľnosti nadobudol od svojho právneho predchodcu BENZINOL, š. p., Bratislava, tak,\nže tieto prešli do správy Fondu národného majetku Slovenskej republiky založením\nBENZINOL, a. s., a sťažovateľ ich nadobudol zlúčením s BENZINOLOM, a. s. Pretože\nsťažovateľ poukazoval na intabulačný princíp a výmer nebol zapísaný knihovným súdom,\nokresný súd i krajský súd konštatovali, že aj v prípade, ak by sa takýto zápis vyžadoval,\n6\n\nnadobudli právni predchodcovia vlastnícke právo vydržaním, a to k 1. januáru 1961. Pokiaľ\nsa sťažovateľ bránil tým, že vlastnícke právo k predmetu sporu následne vydržal on alebo\njeho právny predchodca, okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, že táto obrana\nneobstojí, pretože sťažovateľ nebol nikdy dobromyseľný, čo vyplýva i z toho, že v konaní\nbolo ako dôkaz predložené osvedčenie o vydržaní z 18. augusta 1999, hoci poukazujúce\nna dobromyseľnosť predchodcu sťažovateľa od roku 1976.\nRozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 nadobudol\nprávoplatnosť 28. decembra 2012.\nSťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie 28. januára 2013, ktoré\nodôvodnil tým, že tento rozsudok trpí vadou podľa § 237 f) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“), keď odôvodnenie rozhodnutia nie je zdôvodnené ústavne konformným\nspôsobom,\n\nodvolací\n\nsúd\n\nsa\n\nnevysporiadal\n\nzrozumiteľným,\n\nprávne\n\na skutkovo\n\nakceptovateľným spôsobom so zásadnou argumentáciou sťažovateľa v celom súdnom\nkonaní, pričom preberá iba tú časť argumentácie žalobcu a odôvodnenia rozsudku, ktorá\nviedla k bezdôvodnej konštatácii o vydržaní nehnuteľností žalobcom, resp. jeho právnymi\npredchodcami. Argumentáciu sťažovateľa, že prvostupňový súd nesprávne skutkovo\na právne vec posúdil v rozsahu preukázaného vlastníctva sporných nehnuteľností\nsťažovateľa, odvolací súd celkom v napadnutom rozsudku nezdôvodnil a ani dôkazy\nzaložené v súdnom spise neposúdil tak, aby sťažovateľ dostal odpovede na tie zásadné\nargumenty, ktoré mohli mať a podľa názoru sťažovateľa aj mali zásadný vplyv na správne\nrozhodnutie veci.\nAko vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014,\nnajvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP v\nspojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], pretože sa nepreukázala opodstatnenosť argumentácie\nsťažovateľa o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a v\ndovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 OSP.\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 nadobudlo\nprávoplatnosť 8. augusta 2014.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva\n7\n\nna spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podnikať\nzaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20\nods. 1 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy tak rozsudkom krajského súdu\nč. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014.\nPorušenie označených základných práv a čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ odôvodnil\ntým, že obe rozhodnutia sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a založené na takom\nvýklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel. Ďalej\nv sťažnosti argumentoval vo vzťahu k rozsudku krajského súdu takto:\n«... Sťažovateľ dôrazne namieta správnosť Napadnutého rozsudku KS v Prešove\no preukázaní úplnosti prídelového konania právnym predchodcom žalobcu, v rámci ktorého\nnebola vydaná prídelová listina, ani vlastnícke právo prídelcov nebolo zapísané\nv pozemkovej knihe...\nKS v Prešove sa v Napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentáciou\nSťažovateľa, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcu nebolo zapísané\nv pozemkovej knihe. K Sťažovateľom namietanému intabulačnému princípu Sťažovateľ\nuvádza, že po roku 1945 dochádzalo na základe pozemkových reforiem k odňatiu\nvlastníckych práv k nehnuteľnému majetku vybraných osôb, označených či už na základe\nnárodnostnej príslušnosti, alebo na základe označenej činnosti ako nepriateľskej\na následným pridelením vlastníctva k skonfiškovanému majetku podľa príslušných\nosobitných nariadení. Bez ohľadu na to, že k odňatiu vlastníckych práv pôvodných\nvlastníkov (v posudzovanom prípade\n\na spol.) napr. podľa vládneho\n\nnariadenia 15/1959 Zb. alebo podľa nariadenia 104/1945 Sb. n. podľa názoru Sťažovateľa\ndošlo k odňatiu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov v rozpore s vtedy platnou ústavou,\npodľa ktorej bolo možné odňať vlastnícke právo len na základe zákona a nie na základe\nnariadenia, je potrebné posudzovať bezvýhradnosť intabulačného princípu v rozsahu\nvýznamu právnej úpravy prideľovania skonfiškovaného majetku prídelcom.\nObyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 spájalo vznik vlastníckeho\npráva so zápisom nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe. Vládne\n8\n\nnariadenie 104/1945 Sb. n. stanovuje, že príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho\npráva v prospech prídelcu na základe návrhu štátneho orgánu, ktorý výmer o prídele\nvlastníctva vydal. Podľa vyššie uvedeného zákona č. 90/1947 Sb., pokiaľ je nehnuteľnosť\npridelená podľa nariadenia návrh na realizáciu knihového „poriadku“ náleží Povereníctvu\npoľnohospodárstva a pozemkovej reformy.\n... KS V Prešove sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v rozsahu\nnadobudnutia účinnosti Výmeru o vlastníctve pôdy až vydaním prídelovej listiny, ktorá je\nvkladu schopnou listinou v pozemkovej knihe, a teda s neúplnosťou prídelového konania,\nkeď podľa § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. sa ako vkladu schopné listiny uvádzajú\nrozhodnutia o prídele (prídelové listiny) vydané fondom.\n... tvrdenie žalobcov v rozsahu výlučne konštitutívneho charakteru Výmeru, ako\ndokladu preukazujúceho vlastnícke právo prídelcu k pozemku je sporné nielen vo význame\nintabulačného princípu, ktorý v čase vydania Výmeru na Slovensku platil ale aj vo význame\nsporného znenia samotného nariadenia 104/1945 a nariadenia 104/1946. Kým nariadenie\n104/1945 uvádza iba neurčité pozemnoknižné prevedenie skonfiškovaného a prideleného\nmajetku v súvislosti s prídelovou cenou, v ktorej sú zahrnuté všetky poplatky, nariadenie\n104/1046 už výslovne uvádza na jednej strane výmer o pridelení pozemkov ako verejnú\nlistinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu na základe ktorej príslušný knihový súd urobí\nzáznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu (§ 1 ods. 2 nariadenia), z čoho KS\nv Prešove a aj Okresný súd v Prešove dôvodia konštitutívny charakter Výmeru, na druhej\nstrane v § 2 nariadenia 104/1946 je uvedený výslovne vklad vlastníckeho práva\nv pozemkovej knihe, aj keď v spojení s pôžičkami a zaistením hypotekárnych záložných práv\nv prospech úverujúceho ústavu v príslušnom pozemnoknižnom poradí. KS v Prešove sa tak\nnedostatočne vysporiadal s hmotným právom platným v čase vydania Výmeru právnym\npredchodcom žalobcu a jednoznačne konštatovaná výnimka z intabulačného princípu\nvo veciach prídelu do vlastníctva výmerom podľa nariadenia je nedostatočne zdôvodnená\na nesprávna. Rovnako konštatovaná výnimka nevyplýva ani zo zákona č. 90/1947, ktorý\nopäť nedostatočne určito označuje ako vkladu schopné listiny rozhodnutia o prídele\nv zátvorke prídelové listiny, vydané fondom. Z uvedeného znenia tohto zákona tak\ndostatočne určito nevyplýva ani to, že výmer o vlastníctve bol tou verejnou listinou,\n9\n\nna základe ktorej súd vykoná či už záznam alebo vklad vlastníckeho práva v pozemkovej\nknihe a na vklad alebo záznam platná právna úprava predpokladala vydanie prídelovej\nlistiny. Za zásadnú v danom spore tak Sťažovateľ oprávnene, násobne namietal\nnepreukázanú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov potrebnú pre nadobudnutie\nvlastníctva k spornej pôvodnej nehnuteľnosti vydržaním (pri súčasne námietke neúplnosti\nprídelového konania) počas celej desaťročnej premlčacej doby z pohľadu jej ničím\nnerušeného, nepretržitého užívania.\n... Sťažovateľ namieta porušenie jeho vyššie uvedených základných práv nesprávnym\nposúdením dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu Napadnutým rozsudkom KS\nv Prešove. Za dôležitú otázku dobromyseľnosti držby a vlastníctva Sťažovateľ namietal\ndobu, podľa ktorej údajne právni predchodcovia žalobcu užívali sporné nehnuteľnosti\na to v rozsahu dostatočného nepreukázania času skutočného odovzdania nehnuteľností\ndo ich užívania. Súd konštatoval začatie doby užívania na základe výpovede svedkov,\nktorých namietal Sťažovateľ v celom konaní, nakoľko sú to žalobcovia v iných súdnych\nkonaniach proti Sťažovateľovi o určenie ich údajného vlastníctva v tom istom areáli\nSťažovateľa, teda ich dôveryhodnosť bola Sťažovateľom v konaní spochybnená.\n... Výmer bol vydaný dňa 19. marca 1948. Do roku 1950 platil na Slovensku\nIntabulačný princíp. Vlastníkom sa tak stal iba ten, koho vlastnícke právo bolo riadne\nv pozemkovej knihe zapísané a to na základe uznesenia príslušného vkladového súdu\no povolení vkladu vlastníckeho práva. V danom prípade tak žalobca, podľa názoru\nSťažovateľa uvedeného v odvolaní, ale aj počas celého konania na súde prvého stupňa\nnepreukázal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a to s ohľadom na znenie samotného\nvládneho nariadenia 104/1946 Sb. n., intabulačného princípu platného do roku 1950,\nabsenciu vydania prídelovej listiny a zápisu v pozemkovej knihe.\n... Sťažovateľ namieta odôvodnenie Napadnutého rozsudku KS Prešov v rozsahu\nvydržania spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcu. Tvrdenie, že právni\npredchodcovia držali spornú nehnuteľnosť oprávnene a nepretržite podľa doby stanovenej\nzákonom, nie je podľa Sťažovateľa preukázané, keď sa zakladá iba na výsluchu svedkov,\nktorí zrejme v rozhodnom čase nežili a ktorí majú vlastné záujmy na takom preukázaní.\nSvedok\n10\n\nna ktorého svedeckej výpovedi je založené odôvodnenie Napadnutého\n\nrozsudku KS v Prešove je so Sťažovateľom v identickom konaní o určenie vlastníckeho\npráva (Okresný súd Prešov, sp. zn.: 8C/255/2010, 29C/255/201). Zápisnica, list\nPovereníctva z 23. 11. 1948 na ktorú sa odvoláva Napadnutý rozsudok KS v Prešove nie je\npodľa názoru Sťažovateľa dostatočným dôkazom o údajnom užívaní nehnuteľností právnymi\npredchodcami žalobcov, takým by bol iba a výlučne Výmer o odovzdaní nehnuteľností\ndo držby, pričom právni predchodcovia žalobcu by museli byť vo výmere o odovzdaní\ndo držby riadne identifikovaní.\n... Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove celkom ústavne neakceptovateľne\nodmietol vlastnícke právo Sťažovateľa, s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní\nproti prvostupňovému rozsudku a v celom prvostupňovom konaní sa v odôvodnení\nNapadnutého rozsudku nevysporiadal. Tým porušil všetky vyššie uvedené základné práva\nSťažovateľa garantované mu Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Sťažovateľ\nuvádza, že právny predchodca Sťažovateľa, vtedajší Benzinol n. p. Bratislava,\npri majetkovoprávnom vysporiadaní v roku 1979 vychádzal z platných údajov evidencie\nnehnuteľnosti a pozemkovej knihy, ktoré podľa vtedy platného zákona o evidencii\nnehnuteľností a jeho vykonávacej vyhlášky, boli taktiež záväzné pre spísanie zmlúv\na verejných listín. Na základe týchto údajov a na podklade GP č. 761­707­0186­1970 boli\nspísané Hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Čsl. štátom a ONV Prešov\nako dovtedajším správcom majetku. V roku 1999 po vykonaní obnovy kat. operátu novým\nmapovaním boli tieto parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN), tak\nako sú uvedené na LV č.\n\nk. ú.\n\n. Následne bol majetok Benzinolu n. p.\n\nBratislava v roku 1992 prevedený na Benzinol a. s., podľa Notárskej zápisnica N 201/92,\nNz 188/92, z ktorej jednoznačne vyplýva, že aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, boli\nvložené do akciovej spoločnosti Benzinol, a. s. a neskôr došlo k ďalším prevodom na\nSlovnafi: Benzinol a. s. Bratislava. Posledný zápis je na SLOVNAFT a. s. so sídlom Vlčie\nhrdlo, Bratislava. Odporca uvádza, že ochrana vlastníckeho práva sa zaručuje\naj pre žalovaného. Predmetné pozemky patria obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s.,\nktorá získala aj predmetné pozemky v rámci privatizácie podniku. Teda došlo k odpredaju\nzo strany štátu a ku kúpe a vyplateniu kúpnej ceny zo strany obchodnej spoločnosti...\n\n11\n\n... Sporná pôvodná parcela bola odo dňa nadobudnutia správy/vlastníctva sporných\nnehnuteľností k 1. máju 1971 nepretržite v užívaní pôvodne Benzinol n. p., po jeho\nprivatizácii Benzinol a. s. a následne SLOVNAFT, a. s. Právnická osoba až do 31.\ndecembra 1991 nebola spôsobilým subjektom vydržania, keď vlastnícke právo k pozemku\nmohlo byť vydržané iba fyzickou osobou. Vzhľadom na túto skutočnosť mohla právnická\nosoba na základe vydržania nadobudnúť vlastnícke právo až k 1. januáru 1992 (§ 134\nzák. č. 509/1991 Zb.). Právnická osoba tak mohla vydržať nehnuteľnosť, ak ju mala\nnepretržite v držbe počas desiatich rokov, pričom do vydržacej doby je treba započítať\ni dobu oprávnenej držby vykonávanej jej predchodcom pred uvedeným dňom.\n... Sťažovateľ namieta porušenie všetkých vyššie uvedených základných práv\nNapadnutým rozsudkom KS v Prešove, ktorý vôbec nezohľadnil správne tvrdenie\nSťažovateľa, že právni predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní pri údajnom\nnadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ani počas vydržacej doby, keď\nneboli nikdy zapísaní v PK, rovnako tak neboli zapísaní v registri E KN, a neboli vôbec\nzapísaní ako vlastníci ani registri C KN. Právnemu predchodcovi Sťažovateľa tak nemohlo\nbyť jasné, že sporné nehnuteľnosti boli na základe Výmeru pridelené do vlastníctva tretej\nosobe, alebo že pozemky, ku ktorým získal vlastníctvo/správu od čsl. štátu ako vlastníka\nvedeného v danom čase v PK mu nepatria, alebo ich nemá v oprávnenej držbe a to\nminimálne v zákonom stanovenej desať ročnej vydržacej dobe, alebo až do času privatizácie\nštátneho podniku v roku 1992, a po privatizácii minimálne po dobu desať rokov. Krajský\nsúd v Prešove sa tak ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s otázkou nadobudnutia\nvlastníckeho práva právnym predchodcom Sťažovateľa, Sťažovateľom a nezákonne\nignoroval preukázané držanie sporných nehnuteľností Sťažovateľom, resp. jeho právnym\npredchodcom.\n... Sťažovateľ a jeho právni predchodcovia nadobudli do vlastníctva sporné\nnehnuteľnosti, ktoré už ani v čase privatizácie štátneho podniku nemali charakter\npoľnohospodárskej pôdy. Napadnutý rozsudok KS v Prešove celkom ignoruje oprávnené\nnámietky a argumenty Sťažovateľa, že predmetom súdneho konania už nie sú orné pôdy,\nči pasienky, ale zastavané plochy.»\n\n12\n\nVo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014\nsťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv tým, že „vada konania podľa\n§ 237 OSP znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, to však\nnevyhnutne neznačí aj opak, teda že každé porušenie práva na spravodlivý proces dosahuje\nintenzitu až vady konania v zmysle 237 OSP. NS SR s odvolaním sa najmä na uznesenie\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 sa priklonil k tým rozhodnutiam\nNS SR, ktoré konštatovali, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nedostatočne zistený\nskutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237\npísm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa 241 ods. 2 písm. b) OSP. Následne NS SR\nkonštatuje, že ak by aj (prípadne) bola opodstatnená námietka odporcu, že dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne\nodôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací\ndôvod, avšak úspešne uplatniteľný je len ak je dovolanie procesne prípustné, pričom o tento\nprípad v preskúmavanej veci nešlo (napadnutý rozsudok nezmenil prvostupňový rozsudok,\nani nepripustil dovolanie pre posudzovanú závažnú právnu otázku). Citované uznesenie\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 konštatuje pritom nasledovné: ustálená\nrozhodovacia prax NS SR vychádza z rozhodnutia NS SR z 28. 8. 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997\nuverejnené v Zbierke stanovísk pod č. R 111/1998 časť právnej vety konanie je postihnuté\ninou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd\nsvoj právny názor riadne nezdôvodnil, takže jeho rozsudok je nepreskúmateľný.“\nSťažovateľ ďalej uviedol, že k porušeniu ním označených základných práv uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 došlo aj z dôvodu, že toto\nrozhodnutie je neprípustne formalistické, nevyporiadava sa s rozhodnutiami najvyššieho\nsúdu, ktoré naopak, považujú nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozhodnutia za naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.\nII.\n\n13\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá\nzásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej\nústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných\nsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi\nústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).\n\n14\n\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom\norgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\n\n15\n\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nIII.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014\nÚstavný súd sa zaoberal najprv splnením podmienok prijatia na ďalšie konanie\ntej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013\nz 21. júla 2014.\nNajvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 odôvodnil takto:\n«Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal\nvčas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.),\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr,\nči dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným\nprostriedkom.\n1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy právnym štátom. Jedným\nzo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky\nsúd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu\nrešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré\nuž nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata.\nPrincíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach,\nktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných\nprostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorým možno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne\n\n16\n\nstanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.\nNajvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje\nkonštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou\ninštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,\n4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).\nV súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný\nprostriedok nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako\n„ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté\nodvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej\nprieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty\na podliehať určitým pravidlám.\n2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty\na riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou\nktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov\nv konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len\nvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd\nmôže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred\nobčianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nV prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa\n§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol\nzmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je\ndovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho\nnázoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie\nprípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého\nstupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie\nprípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide\n\n17\n\no potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil\nneplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.\nPodané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O. s. p.).\nNapadnutý je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238\nods. 3 O. s. p. V danej veci už síce najvyšší súd rozhodoval (uznesením z 19. apríla 2007\nsp. zn. 3 Cdo 161/2006 odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu\nv Prešove z 10. novembra 2005 sp. zn. 3 Co 255/2005), z procesných dôvodov sa však\nnevyjadroval k skutkovým a právnym záverom súdov nižších stupňov a nevyslovil právny\nnázor, ktorým by boli v tejto veci viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie žalovaného\npreto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.\nDovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom\nbol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Povinnosť\nskúmať, či v konaní došlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O. s. p.\nDovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 238 O. s. p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.\nPodľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa\nrozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako\núčastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú\nspôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo\nalebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci\npodľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať\npred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže\nnamiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného\nustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak\ndovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia\nnajvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).\nPre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny\nnázor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;\nrozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\n18\n\nDovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.\nnenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania\nžalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva.\n3. Žalovaný tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej\nnesprávnosti, ktorá má znaky odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).\n3.1. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie\nprocesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému\nprávnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení\núčastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania,\nvyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).\nObčiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v § 237\npísm. f/ so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí\npublikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia\nnemožno extenzívne vykladať v súvislostí s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu\nrozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno rozumieť len jeho faktickú\n(ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho\nsúdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza vydaniu\nkonečného rozhodnutia. „Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať\nrozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie\nnajvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa teda „postupom súdu“\nmôže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé\nprocesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako\nvýsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie\na podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“ vôbec\nnemôže byť ani\nasť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob,\nkvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia\nsúdu.\n3.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/\nO. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1\n19\n\nústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo\núčastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne\nkonanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie\n(I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom\nrozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou\nk porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).\nVada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,\nteda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady\nkonania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné\nnesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje\npredpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne\ngarantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo\nsvojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu\nv občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky\ntýchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom\nkonaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším\nprocesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje\nObčiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť\nzakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací\ndôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania\nnedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje\nObčiansky súdny poriadok význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád\nvymenovaných v § 237 O. s. p. (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.\n\n20\n\nPri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,\nže dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému\nrozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.).\nZ tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných\npráv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež\nv nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2\nO. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčastí právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej\nmiery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce\notázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto\nustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých\nústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05\na IV. ÚS 481/2011).\nV prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovaným\nzdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval\nústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej\nistoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd\npri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému\nprincípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí\nnevykazoval znaky odňatia možností žalovaného konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).\nDovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd\nza rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného\ndokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory\nvysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv žalovaného.\n3.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p. je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe\nuznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok\n21\n\nnajvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho\nrozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor\nzaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací\nsúd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu,\nktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním\nprejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne\na bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv.\ninú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania\nv zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,\n3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľností rozhodnutia súdu nižšieho stupňa\nako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí\nďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,\n1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,\n5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).\nSprávnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu\na jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým\nrozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných\ns R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,\nI. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,\nIV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd\nv náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým\nnázorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že\nnedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/\nO. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Na doloženie\naktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný\nsúd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k\ntomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia\n22\n\n(ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pričom zotrval „na opakovane\nvyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej\nudržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho\nodôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav\nalebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s.\np.“.\nVzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, sa\nriadi judikátom R 111/1998, v zásade by nemusel odôvodňovať, prečo sa od neho\nneodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaného však považuje za potrebné\nuviesť nasledovné:\n3.3.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov\nv občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O. s. p.) a právnou úpravou občianskeho\nsúdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa\nlen nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho\nustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy\nnesprávností, ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom\nriadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania,\ndovolanie, mimoriadne dovolanie).\nNesprávnosťou rozhodnutia – finálneho produktu občianskeho súdneho konania je aj\njeho nepreskúmateľnosť (resp. žalobcom tvrdená „nepresvedčivosť“ alebo rovnako\nnamietaná „arbitrárnosť“). Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie\ndostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť realizovať jeho\nprocesné oprávnenia. Účastník prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný\ns rozhodnutím súdu prvého stupňa, nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich\nprávnym posúdením alebo v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky,\nposúdenie a vyriešenie ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení\nďalších predpokladov uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť\nprvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní\npred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne\n23\n\nrozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo že rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane\nneúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p.), alebo že toto rozhodnutie\nvychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom nevystihujúceho\nalebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).\nAj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje\nza nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné\noprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník\nkonania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.).\nObčiansky súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu,\nrozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť\nargumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody\nrozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú\nneúplné, nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej\nstrane ale Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania\nnezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní\npred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa\ntakéhoto obsahu a takejto povahy naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené\nobmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti\ndovolania (§ 236 a nasl. O. s. p.). Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie\ndovolací súd prekročiť.\nAk mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené\nzákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46\nods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu\nnižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa\npo rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než\nv ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého\nprocesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu,\nktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného\nprostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd,\n24\n\nktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej\nneistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“\n(II. ÚS 172/03).\n3.3.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy\nobsiahnutej v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny\ncharakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril\nna jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli\nprávoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238\nods. 1 až 3 O. s. p.). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky\n(než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.\nV preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho\nsúdu. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 3 O. s. p. vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok\nodvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť dovolaciemu\nprieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona),\nbolo\n\nby\n\nnielen\n\nnelogické\n\na\n\nv\n\nrozpore\n\ns\n\nvýnimočnou\n\npovahou\n\ndovolania,\n\nale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou\nv § 237 písm. f/ O. s. p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania\nmožnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho\nsúdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne)\nspočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť\na v dovolacom konaní ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje\nzávery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným,\nurčitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.\n3.3.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že\nprávna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte\nnarušiteľné len mimoriadne a výnimočne.\nÚspešné uplatnenie dovolania je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho\nsúdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom\ndovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd\n25\n\nnedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje\npostúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia\na konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia\nnapadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd\ndospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok\nodmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.\nPre opačný prístup dovolacieho súdu (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska\núplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia\nalebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné\n(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny poriadok\npodklad v žiadnom z jeho ustanovení.\n3.3.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny\nporiadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239\nO. s. p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných\nvád konania súdov nižších stupňov (§ 237 O. s. p.). Účelom takéhoto (objektívneho)\nvymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo\naspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.\nZáver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,\nzávisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,\nale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný)\nsúd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť\nrozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej\nzhovievavosti (benevolencii).\nPodľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby\nriešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty\nosobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne\nmožno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované\ntým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie\n\n26\n\nnapadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú\na právnu podstatu veci.\n3.3.5. V nadväznosti na vyššie uvedené možno uzavrieť, ak by aj (prípadne) bola\nopodstatnená\n\nnámietka\n\nžalovaného,\n\nže\n\ndovolaním\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie\n\nje\n\nnepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len)\ntzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p.), avšak úspešne uplatniteľný, ale len ak je dovolanie procesne prípustné (o tento\nprípad v preskúmavanej, veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania (v § 237 O. s. p.\nneuvedená) prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998).\n4. Dovolateľ zastáva názor, že súdy nemali pre rozhodnutie dostatok úplných\na správnych skutkových podkladov. Dovolací súd k tomu uvádza, že v prípade neúplnosti\nskutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu\nkonania v zmysle § 237 f/ O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad\nsp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011\na 7 Cdo 38/2012). Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že súd nie je viazaný návrhmi\núčastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.\nPosúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci\ndokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov\nkonania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania, nevykonal všetky účastníkom navrhované\ndôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť\ndovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto\npostupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993\na R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237\nO. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho\nrozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2001).\n5. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením\n27\n\nje činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený\nskutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\nnesprávne právne závery.\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že\nho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), samo\nnesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012\na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,\n3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde\ntotiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý\nby bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.\n6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 238 O. s. p.,\nnepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovaného o dôvode zakladajúcom\nprípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani\niné vady vymenované v § 237 O. s. p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalovaného ako\nprocesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p.)\nbez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia\nporušenia označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu tým, že najvyšší súd\ndovolanie sťažovateľa odmietol, hoci boli splnené podmienky jeho prípustnosti.\nPravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným\nrozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.\nJednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili\nexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.\nŠpanielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\n\n28\n\nOtázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných\npredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť\nk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie\nnepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže\nbyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\nPodľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred\nsúdom.\nSťažovateľ prípustnosť podaného dovolania odôvodňuje tým, že odňatím možnosti\nkonať pred súdom je i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,\na poukazuje na časť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ktorá dospela k rovnakému\nzáveru. V situácii, keď je rozhodovacia prax najvyššieho súdu v tejto otázke nejednotná,\nnarúša to zásadu legitímnych očakávaní a jednotnej súdnej praxe, ktorá je neoddeliteľnou\nsúčasťou právneho štátu.\nVzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že\nnie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie\nrozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným\nzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav\na právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,\nak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).\nÚstavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli\nriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.\n\n29\n\nÚstavný súd tiež pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax\nvšeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe v danom (posudzovanom)\nprípade je vecou samotného najvyššieho súdu (obdobne I. ÚS 235/07, III. ÚS 26/08,\nIII. ÚS 208/08, I. ÚS 93/09). Úlohou ústavného súdu v tejto veci je iba posúdiť napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti.\nÚstavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru ďalej uvádza, že\nna posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný\nnajvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia,\nči sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,\npatrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy\n(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou\nopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých\nsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPodstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu\npri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia\nkrajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať\nlen tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá však nezakladá prípustnosť\ndovolania. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.\nÚstavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa\nktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237\npísm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť\nv okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného\nzákladného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie konanie.\n\n30\n\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237\npísm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by\nvždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúc\ni z rozhodovacej praxe ústavného súdu, zohľadnil právnu úpravu dovolania v Občianskom\nsúdnom poriadku odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení,\nku ktorým môže v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konaní\ns tým, že iba s niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami,\nktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť\ndovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím\ndôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Hoci aj niektorým ďalším vadám majúcim\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky\nsúdny poriadok význam, na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád nepovažuje ich\nza dôvod prípustnosť dovolania, ale iba za dôvod, ktorým možno odôvodniť dovolanie\nprocesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).\nJe vecou individuálneho posúdenia v jednotlivom prípade (II. ÚS 261/06,\nI. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010), aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo\nv postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie\nako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom\nustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje\nproti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza\nv dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných\nprincípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty\nako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty,\nktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\ntreba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu\noboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch\ndotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva\n(m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom\n31\n\nzdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby\nzachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom\nprávnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami\nokresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného\ndovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľom\nnamietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevykazoval znaky odňatia\nmožnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský\nsúd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu,\nopísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky\nvykonaného dokazovania, obsah dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad,\nz ktorých vyvodil svoje právne závery. Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom\nje založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,\na v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa\ns právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc\nústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.\nÚstavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania\nje v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol\ndôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné,\npričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami\nsťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre\nuvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnené\ndovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa o príliš\n32\n\nformalistickom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vo veci\nposúdenia ním uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí.\nZa situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru\no neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty\nsťažovateľa (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti).\nPretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nodmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,\nktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nupravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd\nnezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom\nnajvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.\nS odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods.\n2 zákona o ústavnom súde).\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012\nĎalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý\nsúdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nč. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012.\nKrajský súd rozsudok č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 odôvodnil takto:\n„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní\n(§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších\n\n33\n\npredpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.),\npreskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad\nvyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., s nariadením odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1\npísm. a) O. s. p.), ako aj doplnením dokazovania, oboznámením sa s aktuálnym výpisom\nz obchodného registra žalovaného, ďalej aktuálnymi LV č.\nk. ú.\n\na LV č.\n\n,\n\n, ako aj oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Prešov\n\nsp. zn. 8C 78/1998, geometrickým plánom č.\n\nvypracovaným\n\novereným Správou katastra Prešov dňa 16. 06. 2008, pod č.\n\n(§ 213\n\nods. 1, 4, 5, 6 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n... Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.\nO omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,\nalebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.\nOdvolací súd po oboznámení sa s výsledkami vykonaného dokazovania, ako aj\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že namietané nesprávne skutkové\nzávery, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nebolo\nopodstatnené. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne\nvec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.).\nOdvolací súd poukazuje na to, že vo veci samej ide o konanie po povolení obnovy\nkonania uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7C 71/2006­99 zo dňa 04. 03. 2008\ns právoplatnosťou od 30. 04. 2008 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov\npod sp. zn. 9 C 240/2002, v ktorom konaní bolo právoplatne vo veci rozhodnuté rozsudkom\nč. k. 9 C 240/2002­103 zo dňa 02. 02. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v\nPrešove č. k. 3 Co 255/2005­127 zo dňa 10. 11. 2005 s právoplatnosťou od 13. 01. 2006.\nDôvodom na povolenie obnovy konania bola identifikácia pozemkov, ku ktorým bolo určené\nvlastnícke právo v prospech žalobcu.\nVo veci samej súd prvého stupňa doplnil dokazovanie nariadením znaleckého\ndokazovania a následne vypracovaní znaleckého posudku\n\n, geodetom,\n\nznalecký posudok č. 13/2008 (č. l. 238), k tomu vypracovaný geometrický plán č.\n\n,\n\noverený správou katastra (v spise na č. l. 251), ktorý potvrdil predložený geometrický plán\nvypracovaný\n34\n\nč.\n\n, overený Správou katastra Prešov dňa\n\n16. 06. 2008 pod č.\n\n. Namietaná nesprávna identifikácia geometrického plánu\n\nnebola opodstatnená. Podkladom pre zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam\nje teda geometrický plán\n\nč.\n\n, ktorý bol overený Správou katastra\n\nPrešov dňa 16. 06. 2008 pod č.\n\n. Neuvedenie bližších údajov ohľadne overenia\n\ngeometrického plánu správou katastra nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia, a preto\nna tento nedostatok neuvedený vo výrokovej časti rozhodnutia odvolací súd neprihliadal\nv súlade s ust. § 212 ods. 3 O. s. p.\nTaktiež namietané nesprávne označenie žalovaného – jeho obchodného mena nebolo\nopodstatnené. Ide len o chybu v písaní, ktorú odvolací súd napravil tým, že uviedol správne\nobchodné meno žalovaného. Ani táto skutočnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, odvolací súd v rámci\ndoplneného dokazovania pripojil spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C 78/1998, ktorého\nobsah ­ vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 10. 03. 2005 bol oboznámený jeho čítaním.\nOdvolací súd poukazuje na to, že podľa ust. § 121 O. s. p., tvrdené skutočnosti o založení\nJRD v\n\nboli súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, konkrétne z obsahu\n\npripojeného spisu. Právny zástupca žalovaného v rámci nariadeného odvolacieho\npojednávania mal možnosť sa vyjadriť k obsahu oboznámeného vyjadrenia žalobcu\nk užívaniu nehnuteľností pridelených na základe výmeru o vlastníctve pôdy a následného\nodovzdania do užívania JRD\n\n. Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo\n\numožnené právnemu zástupcovi žalovaného vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle\nust. § 123 O. s. p. Je pravdou, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej obsah\npripojeného spisu sp. zn. 8C 78/1998 nebol súčasťou tejto veci, avšak išlo o skutočnosť,\nktorá súdu bola známa z rozhodovacej činnosti v iných súdnych konaniach.\nVo veci samej odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným\nsúdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal so všetkými tvrdenými\nskutočnosťami žalovaným ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnickou\nosobou, ako aj so splnením zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva,\npríp. nedostatkom naliehavého právneho záujmu, ako aj aplikáciou ustanovení reštitučných\n35\n\nzákonov a žaloby ohľadne určenia vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa vychádzal\nz uloženej povinnosti sa vysporiadať s týmito námietkami v uznesení Krajského súdu\nv Prešove č. k. 4Co 171/2009, 4Co 172/2009­312 zo dňa 12. 03. 2010. Žalovaný, ani jeho\nprávny predchodca nemohol byť dobromyseľný v užívaní spornej nehnuteľnosti, pokiaľ\nk odňatiu časti nehnuteľnosti došlo štátom bez osobitného konania (vyvlastnenia, príp.\nposkytnutia náhrady za vyvlastnenú časť pozemku). Splnenie zákonných podmienok pre\nnadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalobcu boli\nsúdom prvého stupňa posúdené správne.\nOdvolací súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalovaného, že pokiaľ právnická\nosoba spĺňa zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, môže\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť. V danom prípade však zákonná podmienka\ndobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného žalovaného\nsplnená. Vo vzťahu k titulu pre vstup do držby na strane právnych predchodcov žalobcov,\nsúd prvého stupňa správne poukázal, na to že výmer a prídelové listiny sú ako verejné\nlistiny vkladu schopnými dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam sú\nspôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho\nsúdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať správnosť správneho aktu, môže ho\npreskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Nulitným aktom je správny akt,\nvydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne\nprávne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho\nsprávnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov. Súd je teda viazaný rozhodnutím správneho\norgánu o pridelení nehnuteľností potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa\nprejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich\nprídele (Zo súdnej praxe 44/2005, § 135 ods. 2 O. s. p.).\nVo vzťahu k namietanej skutočnosti uvedenej súdom ohľadne notárskej zápisnice\nvydanej\n\n, notárom v Kežmarku, odvolací súd uvádza, že\n\nv prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá ohľadne určenia neplatnosti osvedčenia,\na preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nepreskúmaval výrok, ktorý\nodvolaním napadnutý nebol (§ 212 ods. 3 O. s. p.).\n\n36\n\nAni uplatnená námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia\nnebola opodstatnená. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s doplneným dokazovaním\npo povolení obnovy konania, predloženými listinnými dôkazmi, najmä záverom znaleckého\nposudku vypracovaným\ndokazovania\n\n, ako aj výpoveďami svedkov v rámci doplneného\n,\n\na správne dospel k záveru, že\n\nani skutkový stav po povolení obnovy konania sa nezmenil. Je pravdou, že po povolení\nobnovy konania došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného k pozemku\nparc. č.\n\nnie na LV č.\n\nk pozemku parc. č.\n\n, ale na LV č.\n\n, k. ú.\n\n, ktorý je taktiež vedený na LV č.\n\n, ako aj vo vzťahu\n, k. ú.\n\n.\n\nZ výrokovej časti napadnutého rozhodnutia však z bodu 5 a 9, ktoré sa týkajú sporných\nčastí nehnuteľností vyplýva, že súd vo výrokovej časti uvádza, že ide o pôvodne evidované\npozemky na LV č.\n\n, k. ú.\n\n. Len nesprávne uvedenie nesprávneho listu\n\nvlastníctva nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto odvolací\nsúd ani túto namietanú skutočnosť nepovažoval za opodstatnenú.\n... Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny\nvo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách štátu v súlade s ust. § 219 ods. 1\nO. s. p.“\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n\n37\n\nVo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom\nnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho\npred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu\n\nzlučiteľnosti\n\ntakejto\n\ninterpretácie\n\na\n\naplikácie\n\ns\n\nústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nV sťažovateľovej veci ide o spor vedený pred všeobecnými súdmi o určenie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemkom nachádzajúcim sa v k. ú.\n\n,\n\nkde v tomto spore účastníkmi sú žalobca – fyzická osoba a žalovaný – obchodná spoločnosť\nSlovnaft, a. s. (sťažovateľ pred ústavným súdom). Ide teda o ochranu vlastníctva ako\nústavného práva vlastniť majetok, pričom sťažovateľ sa cíti byť poškodenou stranou, keďže\nvšeobecné súdy judikovali v neprospech sťažovateľa a priznali vlastnícke právo žalobcovi.\nVlastnícke právo bolo priznané k nehnuteľnostiam, ktoré mal na LV zapísané sťažovateľ\na na ktorých má vybudovaný svoj závod.\nVo veci sú podľa ústavného súdu kľúčové nasledovné otázky (argumenty), ktorých\nposúdenie bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie\nvo veci:\na) či predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky,\nb) či predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní pri užívaní pozemkov,\n38\n\nc) či predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo k pozemkom,\nd) či a kedy nastala zmena držiteľa pozemkov,\ne) či nový držiteľ a užívateľ pozemkov nadobudol vlastnícke právo k pozemkom.\nVšeobecné súdy na uvedené ťažiskové otázky odpovedali, so všetkými sa\nvysporiadali, a to týmto spôsobom:\nK bodu a) ­ predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky v rokoch\n1945 až 1948 výmerom o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady\nč. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku\nNemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších\npredpisov. Uvedené nehnuteľnosti predchodcovia žalobcu užívali (pôdu obrábali\na hospodárili na nej) až do momentu vzniku družstva (rok 1958).\nK bodu b) ­ predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní v užívaní predmetných\npozemkov, k čomu všeobecné súdy dospeli na základe listinných dôkazov (verejných listín\n– výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom),\nako aj na základe výsluchu svedkov.\nK bodu c) ­ predchodcovia žalobcu z dôvodov popísaných v bodoch a) a b), ako aj\nz dôvodu, že podľa v tom čase platného zákona č. 140/1950 Zb. Občiansky zákonník splnili\npodmienku 10­ročnej vydržacej lehoty, nadobudli vlastnícke právo k pozemkov z titulu\nvydržania.\nK bodu d) ­ zmena držiteľa pozemkov nastala v roku 1966, kedy sa na základe\nrozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 začala výstavba\nzávodu Benzina, n. p., Praha.\nK bodu e) ­ nový držiteľ a užívateľ pozemkov nenadobudol vlastnícke právo\nk pozemkom,\n\nkeďže\n\nuž\n\nv rozhodnutí\n39\n\nOkresného\n\nnárodného\n\nvýboru\n\nv Prešove\n\nzo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávne vysporiadať dotknuté\npozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p., Praha, staval\naj na nevysporiadaných pozemkoch a zároveň všeobecné súdy konštatovali neexistenciu\ndôkazu o majetkovoprávnom vysporiadaní týchto pozemkov, čo mali za preukázané\naj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove\nz roku 1971 (čo potvrdzuje aj sťažovateľ, keďže tvrdí, že vlastnícke právo k dotknutým\npozemkom nadobudla z titulu vydržania). Všeobecné súdy zároveň doplnili, že obchodná\nspoločnosť Slovnaft, a. s., nenadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom ani\nvydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných pozemkov\nbolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 zrejmé, že\nnie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha, a je potrebné\npozemky majetkovoprávne vysporiadať.\nPodľa názoru ústavného súdu sú závery všeobecných súdov správne, presvedčivé\na vyčerpávajúce, založené na úplnom zistení skutkového stavu, na nearbitrárnom výklade\na hodnotení dôkazov.\nPokiaľ sťažovateľ dôvodí, že predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní\na nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, pretože po roku 1948\n(keď predchodcovia boli uvedení do držby predmetných pozemkov na základe verejných\nlistín ­ výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov\nprídelcom) nedošlo k zápisu vlastníctva do pozemkovej knihy (intabulačný princíp),\nvšeobecné súdy veľmi správne reagovali na tento argument sťažovateľa a uviedli, že v tom\nčase (1961) platný zákon nevylučoval (resp. umožňoval) nadobudnutie vlastníckeho práva\niným spôsobom (vydržaním) a za splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva\nk pozemkov vydržaním je irelevantné, či v roku 1948 bolo alebo nebolo zapísané vlastnícke\nprávo v pozemkovej knihe [skúška správnosti – ak by predchodcovia žalobcu mali už od\nroku 1948 (keď boli na základe verejných listín už popísaných uvedení do držby pozemkov)\nzapísané vlastnícke práva v pozemkovej knihe, neskúmalo by sa nadobudnutie vlastníckeho\npráva z iného titulu – vydržaním. Inými slovami, všeobecné súdy skúmali splnenie\n40\n\npodmienok vydržania práve preto, že predchodcovia žalobcu nemali zapísané vlastnícke\npráva k pozemkov v pozemkovej knihe, ale boli dobromyseľnými držiteľmi pozemkov (na\nzáklade verejných listín – výmerov z roku 1948 a prídelových listín, ako aj situačných\nnáčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom)].\nPokiaľ sťažovateľ ďalej dôvodí, že jeho predchodca Benzina, n. p., Praha, bol\ndobromyseľným držiteľom predmetných pozemkov od roku 1976, a teda došlo k vydržaniu\npredmetných pozemkov v roku 1992 sťažovateľom (ako právny nástupca spoločnosti\nBenzina, n. p., Praha), všeobecné súdy správne uviedli, že už v rozhodnutí Okresného\nnárodného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávne\nvysporiadať dotknuté pozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p.,\nPraha, staval aj na nevysporiadaných pozemkoch, a zároveň všeobecné súdy konštatovali\nneexistenciu dôkazu o majetkovoprávnom vysporiadaní týchto pozemkov, čo mali\nza preukázané aj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného\nvýboru v Prešove z roku 1971. Všeobecné súdy zároveň správne doplnili, že obchodná\nspoločnosť\n\nSlovnaft,\n\na.\n\ns.,\n\nnenadobudla\n\nvlastníctvo\n\nk predmetným\n\npozemkom\n\nani vydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných\npozemkov bolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966\nzrejmé, že nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha,\na je potrebné pozemky majetkovoprávne vysporiadať.\nAk sa sťažovateľ odvoláva na notárske osvedčenie č. N 405/99 o nadobudnutí\nvlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, je potrebné uviesť, že ani notárske osvedčenie\nnebráni spochybniť vlastnícke právo takto určené v prípade, ak tretia osoba (domnelý\nvlastník) sa domnieva, že nemohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov, keďže vlastníkom týchto\npozemkov je práve tento domnelý vlastník, a uvedené tvrdenia preukáže, a teda nič nebráni\ntakto určené vlastníctvo spochybniť žalobou o určenie vlastníckeho práva, o ktorej rozhodne\nsúd. Uvedená situácia nastala v prípade sťažovateľa, kde sa domnelý vlastník (žalobca)\nobrátil na príslušný súd so žalobou o určenie vlastníckeho práva a na základe predložených\ndôkazov (verejné listiny, svedkovia a pod.) mali všeobecné súdy za preukázané, že\n41\n\nvlastníkom pozemkov je žalobca, keďže nemohlo dôjsť zo strany sťažovateľa (ktorý\ndisponuje notárskym osvedčením) k vydržaniu pozemkov z dôvodov, ktoré súd starostlivo\nuviedol.\nZároveň je ústavný súd tohto názoru, že všeobecné súdy postupovali v prerokúvanom\nprípade určenia vlastníckeho práva v súlade s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej\nústavný súd vyžaduje od orgánov verejnej moci, aby pri rozhodovaní o reštitučných\nnárokoch oprávnených osôb alebo určení vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré boli\nzabraté štátom v čase neslobody, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu,\npristupovali k interpretácii zákonov s vedomím, že pre minulý režim boli príznačné\nnedostatky vtedajšej legislatívy, ale najmä však často sa vyskytujúca svojvôľa vtedajších\nštátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci (ústavný súd uvedené zdôraznil tak vo veci\nsp. zn. III. ÚS 185/2010, ako aj v nedávno prerokúvanej veci sp. zn. II. ÚS 7/2014).\nZ rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu je zrejmé,\nz akých dôvodov dospeli všeobecné súdy k záveru, podľa ktorého v danom prípade zákonná\npodmienka dobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného\nžalovaného splnená. Rovnako zrejmé a nepochybné je i to, že výmer a prídelové listiny\nmajúce povahu verejných listín preukazujú nadobudnutie vlastníckeho práva prídelcami\nk prideleným nehnuteľnostiam a mimo rámec správneho súdnictva nemôžu byť\npreskúmavané z hľadiska správnosti, iba prípadnej nulitnosti, ktorá však zistená nebola.\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu\ndospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský\nsúd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu\ndospel k záveru o tom, že tu niet okolností, ktoré by bránili vyhoveniu žaloby smerujúcej\nproti sťažovateľovi. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty\nsťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto\n42\n\nspĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo\nmožné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu\nposúdenie „nároku“ uplatneného žalobcom v napadnutom konaní krajským súdom takéto\nnedostatky nevykazuje.\nÚstavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné\nalebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce\nzmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené\nrozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.\nÚstavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie\nzáveru všeobecného súdu.\nZ týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nna porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 rovnako z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nK namietanému porušeniu čl. 20, čl. 35 a čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj samostatne\nčl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra\n2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014\nÚstavný súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 4 Co 25/2012­407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2, čl. 20 a čl. 35\na samostatne i čl. 1 ods. 1 ústavy, zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti\n\n43\n\nuviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol\nústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.\nNič totiž vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu nenasvedčuje tomu,\nže sťažovateľovi mohla byť upretá možnosť obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť\nrozhodnutia správneho orgánu, a ani právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,\nteda že by týmito rozhodnutiami mohlo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 20\nústavy.\nPokiaľ sťažovateľ žiada vysloviť samostatne porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný\nsúd pripomína, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy preskúmava iba tvrdené\nporušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Existencia základného princípu\nobsiahnutého v čl. 1 ods. 1 ústavy sa premieta do tohto preskúmavania.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. septembra 2015\n\n44", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "vydržanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:43214e17-125e-4a6a-9762-15add6d45134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 7/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.7.2014.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2013 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/2012 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:dccd8113-29ba-4580-ace7-e960d81f94ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 264/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 264/2011 z 30. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-30", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dccd8113-29ba-4580-ace7-e960d81f94ca"}, {"guid": "ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 141/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1"}, {"guid": "ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/2011 z 19. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-19", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96bdb114-e7c3-452b-94b1-80f8a2a0cc09"}, {"guid": "ussr:3d59d9a0-971c-4ae5-bde8-b8fab95d4c6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 185/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 185/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d59d9a0-971c-4ae5-bde8-b8fab95d4c6b"}, {"guid": "ussr:9990762d-28c4-47ae-8fe8-c2fcc188b638", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9990762d-28c4-47ae-8fe8-c2fcc188b638"}, {"guid": "ussr:6a13df84-341f-4b78-a8de-28546b6765e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 393/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 393/08 z 29. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a13df84-341f-4b78-a8de-28546b6765e2"}, {"guid": "ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/09 z 9. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-09", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:700f5ee8-6712-4219-a808-7cc359fece7c"}, {"guid": "ussr:81c4faaf-133d-4a63-a096-2ae7c7033797", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 93/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 93/09 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81c4faaf-133d-4a63-a096-2ae7c7033797"}, {"guid": "ussr:655a28ad-524d-4e84-9647-709a929d7914", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 208/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 208/08 z 16. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-16", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:655a28ad-524d-4e84-9647-709a929d7914"}, {"guid": "ussr:3c12ea4f-5229-4ea6-a14c-a5aebeacf9eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 99/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 99/08 z 1. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-01", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c12ea4f-5229-4ea6-a14c-a5aebeacf9eb"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:719f4e0f-a588-4bda-a83a-bc5f8739819a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 235/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/07 z 22. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-22", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:719f4e0f-a588-4bda-a83a-bc5f8739819a"}, {"guid": "ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 228/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:a0118fa7-8bf7-4639-977d-a33baa9c1e5f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 79/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 79/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0118fa7-8bf7-4639-977d-a33baa9c1e5f"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}], "citovane_v": []}