{"guid": "ussr:b1f460fa-1539-4749-acd1-36f9576f0d30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 567/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 567/2015 z 10. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. septembra 2015, sp. zn. II. ÚS 567/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b1f460fa-1539-4749-acd1-36f9576f0d30", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 567/2015­22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\nzastúpeného\n\nAdvokátskou\n\nkanceláriou\n\nGRIŠČIK & PARTNERS s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Griščik,\nHviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n14 Co 125/2011­318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 14 Co 125/2011­318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015,\nktorou žiada vydať tento nález:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie\ngarantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k. 14Co/125/2011­318\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015, sp. zn.\n5 Cdo 228/2012 porušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2012, č. k.\n14Co/125/2011­318 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 02. 2015,\nsp. zn. 5 Cdo 228/2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní\nnahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktorých výška ku dňu podania sťažnosti\npredstavuje 355,73 EUR.“\nAko vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,\nsťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Žiar\nnad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 4/2006, v ktorom sa\n,\n\n, ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti\n\nsťažovateľovi určenia, že do výlučného vlastníctva žalobcu v celosti patrí CKN\nparc. č.\n2\n\nzastavaná plocha vo výmere 17 m2 identifikovaná v geometrickom pláne\n\nč.\nna\n\npre k. ú. Banská Štiavnica z pôvodnej KN parc. č.\n\nvedenej\n\n(ďalej len „pozemok“).\nŽalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že pozemok užíva, užívací stav bol vytvorený\n\nrozdelením pôvodného vlastníctva zapísaného v pzkn. vl. č.\n\npre k. ú. Banská Štiavnica,\n\nku ktorému došlo v roku 1961 geometrickým plánom č.\n\n, keď pôvodný celok\n\ntvorili dva domy a medzi nimi nachádzajúci sa dvor. Pri deľbe pripadla časť dvora k domu\nsúp. č.\n\nspolu s pozemkom CKN parc. č.\n\npôvodne evidovaným ako parc. č.\n\n,\n\nktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Druhá časť dvora pripadla k domu súp. č.\n\na je\n\nvo výlučnom vlastníctve sťažovateľa spolu s pozemkom CKN parc. č.\n\n.\n\nTakto vytvorený právny aj užívací stav bol rešpektovaný každým vlastníkom. Žalobcovi\nbol reštitučnou dohodou o vydaní nehnuteľnosti registrovanou Štátnym notárstvom\npod č.\n\nvydaný majetok tak, ako bol identifikovaný po deľbe v roku 1961,\n\nteda dom s pozemkom vo výmere 242 m2, avšak na list vlastníctva bol zapísaný tento\nmajetok podľa identifikačných údajov podľa mapovania na prelome 80. a 90. rokov\n20. storočia, teda pozemok parc. č.\n\niba s výmerou 216 m 2. Tomuto zápisu žalobca\n\nnevenoval pozornosť, keďže pozemok nerušene užíval. Sťažovateľ nadobudol vlastníctvo\nk svojej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou č.\n\na medzi účastníkmi vznikol spor\n\no užívanie časti dvora, ktorý bol predmetom určenia vlastníckeho práva v súdnom konaní.\nSťažovateľ vychádzal zo stavu evidovaného v katastri nehnuteľností, ktorý však bol chybný,\na žalobca zo stavu vytvoreného v roku 1961. Žalobca je preto vlastníkom pozemku, ktorý je\npredmetom sporu a ktorý je ako vlastníctvo sťažovateľa zapísaný na liste vlastníctva iba\nv dôsledku chyby spôsobenej orgánom evidencie nehnuteľností pri prevzatí mapovania.\nOkresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 4/2006­113 zo 4. augusta 2009\ntak, že žalobu zamietol. Výsluchom svedkov\n\n,\n\na\n\n(od roku 1995\n\npostupne predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľnosti sťažovateľa) zistil, že užívali celú\ndvorovú časť nehnuteľnosti, so žalobcom nedochádzalo k žiadnym sporom, čo sa týka jej\nužívania, vlastníctvo spornej časti nehnuteľnosti nebolo žalobcom spochybňované,\npred kúpou nehnuteľnosť ohliadli na mieste samom, nehnuteľnosť zakupovali v presvedčení,\nže k domu súp. č.\n\npatrí i celá dvorová časť, žalobcovi bolo umožnené prechádzať aj cez\n3\n\nspornú časť pozemku, ktorá tvorí prístup k jedinému vchodu do domu súp. č.\n\n. Svedkyňa\n\npotvrdila, že spornú časť pozemku upravil a spevnil žalobca, zrekonštruoval aj\nbráničku, žalobca ju užíva a má tam umiestnené kvety. Z výpovedí týchto svedkov mal\nokresný súd preukázané, že predmet sporu bol pri prevodoch vždy ich súčasťou, dvor bol\nzakupovaný ako celok, fakticky predmet sporu nepretržite „ovládali“ svedkovia (právni\npredchodcovia sťažovateľa) od roku 1995, boli preto jeho oprávnenými držiteľmi, rovnako\nako neskôr aj sťažovateľ, teda v trvaní zákonom ustanovenej desaťročnej vydržacej lehoty.\nNa odvolanie žalobcu krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 372/2009­165\nz 10. februára 2010 rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 4/2006­113 zo 4. augusta 2009 zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sa nezaoberal titulom nadobudnutia\npredmetu sporu žalobcom, pričom opomenul, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú\nzáväzné a hodnoverné iba do času, kým sa nepreukáže opak. Okresný súd sa zaoberal\nvydržaním nehnuteľnosti sťažovateľom, hoci bol zapísaný ako jej vlastník v katastri\nnehnuteľností, a nezaoberal sa predchádzajúcimi zápismi vlastníctva k nehnuteľnosti\nžalobcu od roku 1960. Krajský súd uložil okresnému súdu zamerať sa na zistenie\nhistorického prierezu prechodu vlastníckeho práva od roku 1960, na otázku rozdelenia\nvlastníckeho práva, požiadal o vyjasnenie a doloženie týchto skutočností Správu katastra\nv Banskej Štiavnici. Ak žalobca preukáže opak údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,\npotom bude na sťažovateľovi, aby prípadne preukázal vznik svojho vlastníckeho práva iným\nspôsobom alebo vlastníctvo bude svedčať sťažovateľovi na základe hodnoverných údajov\nkatastra a bude to žalobca, ktorý bude musieť dokazovať, že získal vlastnícke právo\nk spornej ploche iným spôsobom než klasickým prevodom. Okresnému súdu uložil zaoberať\nsa aj otázkou rozsahu reštituovaného sporného majetku žalobcom v zmysle dohody o jeho\nvydaní.\nOkresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 4/2006­256\nzo 14. decembra 2010 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca na základe\ndohody o vydaní nehnuteľností uzatvorenej v zmysle zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení\nnásledkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov nadobudol\n4\n\no výmere 216 m2. Dohodou o vydaní\n\ndo výlučného vlastníctva parcelu č.\n\nnehnuteľnosti však nenadobudol spornú plochu, preto jeho návrh na určenie vlastníckeho\npráva nebol dôvodný. V danej veci preto bolo potrebné vychádzať z toho, že údaje v katastri\nnehnuteľností sú záväzné a hodnoverné, pretože nebol preukázaný opak. Naproti tomu\nsťažovateľ preukázateľne nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe\nkúpnej zmluvy uzatvorenej 10. apríla 2003. Nehnuteľnosť v danom rozsahu nadobudol,\na to aj vrátane spornej plochy, a po nadobudnutí vlastníckeho práva k nej túto nehnuteľnosť\ndobromyseľne a v rozsahu podľa zápisu v katastri nehnuteľností aj užíval.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 125/2011­318 zo 17. januára 2012 zmenil\nrozsudok okresného súdu tak, že určil žalobcu výlučným vlastníkom pozemku. Rozsudok\nodôvodnil takto:\n„Z obsahu spisu vyplýva, že podaným návrhom sa navrhovateľ domáhal určenia\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti identifikovanej ako CKN parc. č.\nplocha o výmere 17 m2 vedenej na\n\nzastavaná\n\npre kat. úz. Banská Štiavnica. Predmetná\n\nnehnuteľnosť bola vytvorená z pôvodnej CKN parc. č.\n\nvedenej na\n\n.\n\nSporná v danom konaní bola okolnosť, komu svedčí vlastnícke právo k nehnuteľností\nidentifikovanej ako CKN parc. č.\n\n/2 zastavaná plocha o výmere 17 m2. Vzhľadom\n\nna uvedené bolo potrebné sa zaoberať otázkou, či sporná plocha, ktorá bola vytvorená\nz parcely č.\n\npatrí vlastníkovi tejto parcely, teda označenému odporcovi, alebo\n\nvlastnícke právo k nej patrí navrhovateľovi tak, ako tento uvedené právo uplatňuje.\nV tejto súvislosti treba poukázať na to, že parcela\nz pôvodnej pozemno­knižnej parcely č.\n\nvedenej vo vložke č.\n\nBanská Štiavnica. Táto bola vedená na meno\na\nč. p.\n\nkaždému v 1/2. Na parcele č.\na\n\na\n\nboli vytvorené\npre kat. úz. Obce\n, rod.\n\nsa nachádzali dva domy, dom\n\na medzi nimi bola dvorová časť nehnuteľnosti, ktorej sa týka aj sporná\n\nplocha uplatňovaná návrhom na začatie konania.\nNa základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici\nfinančného odboru zo dňa 28. 6. 1960 bolo rozhodnuté o rozdelení pôvodnej pozemno­\nknižnej parcely č.\n\nna dve parcely a to parcelu\n5\n\n/1 o výmere 181 m 2 s rodinným\n\ndomom č.\n\na parcelu č.\n\n/2, na ktorej je dom č.\n\na pozemok s celkovou\n\nvýmerou 242 m2. Podľa uvedeného rozhodnutia novovytvorená parcela č.\n181 m2 s domom\nč.\n\n/1 o výmere\n\nbola ponechaná vo vlastníctve pôvodných vlastníkov a parcela\n\n/2, na ktorej sa nachádza dom\n\na bola pridelená\n\no výmere 242 m 2 prešla do vlastníctva štátu\nMesta Banská Štiavnica. Uznesením okresného\n\nsúdu v Žiari nad Hronom zo dňa 19.6.1961 č. d.\n\nbol vykonaný zápis vo vložke č.\n\npre kat. úz. Banská Štiavnica tak. že podľa geometrického plánu vyhotoveného Strediskom\ngeodézie pracovnej skupiny v Banskej Štiavnici č.\n\nuloženého u tamojšieho\n\nsúdu v zbierke listín pod č.\n\nna parcelu\n\nsa rozdelila parcela č.\n\na dvor o výmere 181 m2 a parcela č.\nspätne sa zapísala do vložky č.\no parcelu č.\n\n/1 dom\n\n/2 dom a dvor o výmere 242 m2. Parcela č.\n\n/1\n\ntejto knihy k dobru doterajších vlastníkov a pokiaľ ide\n\n/2, tak podľa rozhodnutia Rady KNV v Banskej Bystrici ­ finančného\n\nodboru zo dňa 28. 6. 1960 č.\npráva na nehnuteľnosť parcela č.\n\nsa povolil vklad prevodu vlastníckeho\n/2 v prospech Československého štátu v správe\n\nMesta Banská Štiavnica. Uvedená parcela bola odpísaná do novej\nvložky č.\n\ntejto knihy. Z geometrického polohopisného plánu č.\n\npre kat. úz. Banská Štiavnica zo dňa 30. 1. 1960 vyplýva, akým spôsobom bola rozdelená\nparcela\n\n. Z tohto geometrického plánu vyplýva, že ku parcele\n\nnachádzajúcej domovej nehnuteľnosti\n\n/2 a to na nej sa\n\nbola pričlenená aj plocha zo spoločného dvora,\n\ntakže celková výmera novovytvorenej parcely č.\n\n/2 bola vo výmere 242 m2.\n\nZ uvedeného geometrického plánu vyplýva, ako boli ohraničené hranice parcely č.\na parcely č.\n\n/2\n\n/1. Pokiaľ v konaní bol vyhotovený geometrický plán č.\n\n, tak z tohto geometrického plánu vyplýva, že na ňom zakreslená sporná plocha\noznačená ako parcela\n\n/2 tvorí plochu, ktorá ku parcele\n\n/2 bola pričlenená aj\n\ngeometrickým plánom\n\nv roku 1960. Z uvedeného teda vyplýva, že sporná\n\nplocha označená ako parcela\n\n/2 pri odňatí pôvodným vlastníkom a nadobudnutí\n\nČeskoslovenským štátom patrila vždy k parcele\n\n/2. Nepatrila k parcele\n\n/1, ktorá\n\nzostala pôvodným vlastníkom.\nKeďže pôvodní vlastníci nadobudli parcelu\n\n/1 v hraniciach vyznačených\n\ngeometrickým plánom a Československý štát v tam určených hraniciach nadobudol parcelu\n6\n\n/2, tak mohli byť plochy ohraničené týmito hranicami, ako parcela č.\n\n/1,\n\n/2\n\nprevádzané len v uvedenom rozsahu.\nAk potom\ndom č.\n\ndňa 17. 3. 1966 prevádzal kúpnou zmluvou rodinný\n\ns parcelou č.\n\n/1 zapísaný vo vložke č.\n\nBanská Štiavnica nehnuteľnosť na kupujúcu\n\nv pozemkovej knihe kat. úz.\nlen v takom rozsahu, ako táto\n\nparcela bola vytvorená geometrickým plánom v roku 1960 v rámci hraníc tohto\ngeometrického plánu. Predávajúci\n\nmohol preto previesť len toľko\n\npráv, koľko k nehnuteľnosti mal. Následne aj ďalšie prevody nehnuteľností mohli byť len\nv danom rozsahu. Z obsahu spisu vyplýva, že\nparcelu č.\n\npredávala nehnuteľnosť\n\no výmere 181 m2 manželom\n\n/1 s domom č.\n\na\n\nkúpnou zmluvou zo dňa 8. 3. 1974. Títo následne kúpnou zmluvou z 1. 7. 1977\nodpredali predmetnú nehnuteľnosť, teda parcelu č.\n\n/1, dom č. p.\n\no výmere 181 m2\n\n.\nNa Okresnom súde v Žiari nad Hronom prebiehalo súdne konanie pod sp. zn.\n6C/554/79, kde navrhovateľmi boli\n\na\n\nproti odporcovi\n\n. Predmetom tohto konania bolo určenie vlastníckeho práva k časti\nparcely č.\n\n/1. V tejto veci rozhodol Okresný súd v Žiari nad Hronom rozsudkom zo dňa\n\n28. 09. 1979 pod sp. zn. 6C/554/1979 ­ 60 tak, že určil, že plocha o výmere 15 m2\nz nehnuteľnosti parcela č. EN\n\n/1 v katastrálnom území Banská Štiavnica patrí\n\ndo výlučného vlastníctva navrhovateľov, ako súčasť parcely č. EN\n\n/1 katastrálneho\n\núzemia Banská Štiavnica. Aj z pripojeného geometrického plánu a výkazu výmer k nemu\nvyplýva, že parcela č.\n\n/1 po odobratí plochy z tejto parcely mala výmeru 166 m2.\n\nKúpnou zmluvou zo dňa 10. 10. 1995 však\n\nprevádzal už novooznačenú parcelu\n\ns rodinným domom vo výmere 182 m2. Už z tejto okolnosti je zrejmé, že identifikovaná\nsporná plocha ako parcela č.\nparcele\n\no výmere 17 m 2 patriaca k pôvodnej pozemnoknižnej\n\n/2 bola pričlenená bez právneho dôvodu k parcele č.\n\ndo novovytvorenej parcely č.\n\n. Keďže\n\n/1 a zahrnutá\n\nvlastnil iba parcelu\n\n/1 a išlo\n\no zmenu hranice len v jej hornej časti, tak nemohol prevádzať viac práv ako k tejto\nnehnuteľnosti mal. Mohol prevádzať parcelu č.\n\n/1 len v hraniciach vytvorených\n\ngeometrickým plánom z roku 1960 a po jej úprave geometrickým plánom č.\n7\n\n,\n\nktorý bol daný do súdneho konania sp. zn. 6C/554/79 Okresného súdu v Žiari nad Hronom.\nPrevádzal však parcelu vo väčšom rozsahu a teda už aj so zabratou plochou\nidentifikovanou parcelou č.\n\n/2. Ak administratívne došlo k pričleneniu predmetnej\n\nspornej plochy k pôvodnej pozemnoknižnej parcele\nto považovať u\n\n/1 bez právneho dôvodu, nemožno\n\n, ale ani ďalších nadobúdateľov za nadobúdací titul pre\n\nnadobudnutie vlastníckeho práva, keďže tento k spornej ploche u nich v skutočnosti\nneexistoval. Sporná plocha sa tak nemohla platne stať súčasťou parcely č.\nju, teda platne nadobudnúť právni nástupcovia po\n\n. Nemohli\n\na teda ani označený\n\nodporca v konaní.\nPokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva navrhovateľa, tak tu poukazuje krajský\nsúd na podanie žiadosti o navrátenie jeho majetku, ktorá bola adresovaná navrhovateľom\nv Žiari nad Hronom. Z tejto žiadosti vyplýva,\nže navrhovateľ sa ako oprávnená osoba domáhal navrátenia majetku tak, ako bol\ntento odňatý rozhodnutím ONV v Banskej Štiavnici na základe Vládneho nariadenia\nč. 15/1959 Zb. a to parcely č.\n\n/2, na ktorej sa nachádzal dom popisné číslo\n\n.\n\nZ uvedeného vyplýva, že takto smerovala žiadosť navrhovateľa vo vzťahu k povinnej osobe.\nV zmysle tejto žiadosti bola vyhotovená aj dohoda o vydaní nehnuteľnosti\nŽiar nad Hronom a\n\n,\n\nzo dňa 09. 04. 1991, kde v bode I. je\n\nuvedený predmet vydania majetku, ako parcela č.\n\n/2 dom č.\n\no výmere 242 m2.\n\nDo tejto dohody je evidentne dopisovaný údaj, že má ísť o parcelu EN\n216 m2. Z pripojeného spisu R VI 14/1991 nevyplýva, že by parcela č.\n\no výmere\n/2 tak, ako bola\n\ntáto pôvodne žiadaná bola nejakým spôsobom bližšie v rámci tohto konania identifikovaná,\ntak ako táto zodpovedala hraniciam jej odňatia v roku 1960. Zámerom dohody o vydaní\nnehnuteľností tak, ako to vyplýva zo spisu R VI. 14/1991 bolo vydanie nehnuteľnosti tak, ako\ntáto bola odňatá, teda ide o vydanie v rozsahu pôvodnej pozemnoknižnej parcely č.\ns domom č.\n\n/2\n\n. K tomuto smerovala aj dohoda oprávnenej a povinnej osoby. Krajský súd\n\nje preto názoru, že predmetom dohody o vydaní nehnuteľnosti bola aj sporná plocha\noznačená ako parcela č.\n\n/2. Údaj o dodatočnom uvedení parcely č. EN\n\no výmere\n\n216 m2 do bodu I. dohody o vydaní nehnuteľnosti nemôže byť za daných okolností\n\n8\n\nv neprospech navrhovateľa, ak pôvodne bola žiadaná parcela č.\n\n/2, ktorá nebola\n\nriadnym spôsobom zidentifikovaná.\nKeďže sporná plocha označená ako parcela č.\npozemnoknižnej parcele\n\n/2 nikdy nepatrila k pôvodnej\n\n/1, ale vždy k parcele č.\n\n/2, tak mal krajský súd za to, že\n\ndohodou o vydaní nehnuteľnosti nadobúdal navrhovateľ aj spornú plochu teda parcelu\nč.\n\n/2, ktorú v rámci dohody o vydaní nehnuteľnosti tiež požadoval. Z obsahu spisu, ako\n\naj ohliadky miesta samého vyplýva, že predmetná sporná plocha označená ako parcela\nč.\n\n/2 slúžila a slúži ako prechod k domovej nehnuteľnosti navrhovateľa, tak aj domovej\n\nnehnuteľnosti odporcu. Československý štát prostredníctvom svojho správcu socialistickej\norganizácie, ktorá parcelu č.\n\n/2 s domom číslo popisné\n\npôvodným vlastníkom nehnuteľnosti parcely č.\n\nužívala, umožňovala\n\n/1 a domu číslo popisné\n\n, aby\n\ncez spornú plochu mali prístup ku nehnuteľnosti, ktorá zostala v ich vlastníctve. Prechod\nvlastníkom pozemnoknižnej parcely č.\n\n/1 a domu č.\n\ntak bol umožnený právom\n\nprechodu k domovej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č.\nže sporná plocha patrila k parcele č.\n\n/1 vzhľadom k tomu,\n\n/2. Pokiaľ sa teda prístup cez spornú plochu\n\numožňoval pôvodným vlastníkom nehnuteľností ako aj ich nadobúdateľom, tak mohlo\npre vlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely\n\n/1 a domu č.\n\nvzniknúť vecné\n\nbremeno práva prechodu cez spornú časť nehnuteľností. Ak sa takýto právny stav\nrešpektoval aj po vydaní nehnuteľnosti navrhovateľovi, tak táto okolnosť sama osebe\nneznamená, že by mala byť dôvodom pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech\nvlastníkov pôvodnej pozemnoknižnej parcely č.\n\n/1, teraz parcela\n\n.\n\nAk na základe dohody o vydaní nehnuteľností navrhovateľ dobromyseľne držal aj\nidentifikovanú spornú plochu označenú ako parcela č.\n\n/2, tak držal túto plochu\n\ndobromyseľne z dôvodu, že stále patrila k pôvodnej pozemnoknižnej parcele\n\n/2 tak, ako\n\ntáto bola vytvorená v roku 1960 a tak, ako táto okolnosť bola navrhovateľovi známa.\nNavrhovateľovi\n\nuž pri predaji nehnuteľnosti bolo známe, že im\n\nna základe rozhodnutia Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici ­ finančného\nodboru č. F IN/3­1537/1960 zo dňa 28. 06. 1960 zostala v pôvodnom vlastníctve len\nparcela č.\n\n/1 v hraniciach určených geometrickým plánom, preto následne mohol\n\nkúpnou zmluvou ďalej prevádzať túto nehnuteľnosť len v rozsahu ako bola vytvorená deľbou.\n9\n\nV zmysle ust. § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má\nnepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide\no nehnuteľnosť.\nZ obsahu vyhotovenej dohody o vydaní nehnuteľností, keď bolo žiadané aj vydanie\nodňatej nehnuteľnosti ako parcely č.\n\n/2 a teda vrátane aj spornej plochy treba mať\n\nza to, že bol navrhovateľ v súlade s ust. § 130 ods. 1 OZ dobromyseľným držiteľom tejto\nčasti nehnuteľnosti, v presvedčení, že táto plocha vždycky patrila k pôvodnej\npozemnoknižnej parcele č.\n\n/2. Vzhľadom na uvedené okolnosti aj obsah spisu možno\n\npotom vyvodiť, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo vydržaním nehnuteľnosti pokiaľ\nby nebolo možné zaujať záver, že už dohodou o vydaní nehnuteľností bola navrhovateľovi\nv rámci vydávania pôvodnej pozemnoknižnej parcely č.\n\n/2 vydatá aj sporná plocha,\n\nktorá je predmetom návrhu na určenie vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov preto\nkrajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\nrozhodnutia.“\nProti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie odôvodnené tým,\nže rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie\npred odvolacím súdom má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nV dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nevzal do úvahy vydržanie\npozemku sťažovateľom, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s touto obranou\nsťažovateľa a vec po skutkovej i právnej stránke nesprávne posúdil. V konaní boli podľa\nnázoru sťažovateľa preukázané všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva\nsťažovateľom ak nie inak, tak vydržaním, v dôsledku čoho aj v prípade, ak by v minulosti\nskutočne došlo k chybe v mapovaní pozemkov, mala byť žaloba zamietnutá. Záver o tom, že\npredmetom reštitučnej dohody boli pozemky o výmere 242 m2, neobstojí, pretože dohoda\nvýslovne uvádza, že štátny podnik\nužívateľ parc. č.\n\n, je v evidencii nehnuteľností vedený ako\n\no výmere 216 m2 a reštitučná dohoda sa mohla týkať iba tej veci, ktorá\n\nbola v držbe povinnej osoby. Pokiaľ krajský súd uvádzal, že údaj o výmere bol dopisovaný,\nz jeho rozsudku nie je zrejmé, kto a najmä kedy údaj dopísal, či to bolo pred podpisom\ndohody alebo po jej podpise. Ak si žalobca myslí, že mu mal štátny podnik\n10\n\n,\n\nvydať väčšiu výmeru pozemkov, mal ho žalovať. Žalobca nemohol byť potom ani\ndobromyseľný držiteľ predmetu sporu, ak z reštitučnej dohody vyplývalo, že mu bola\nvydaná iba výmera 216 m2 a v takejto výmere bola parcela zapísaná i na liste vlastníctva\nako vlastníctvo žalobcu.\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 dovolanie\nsťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je dostatočne\nodôvodnené, a teda konanie pred odvolacím súdom netrpí inou vadou, ktorá má za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, a krajský súd vec správne právne posúdil, keď správne\naplikoval ustanovenia o vydržaní a správne po tom, čo mal preukázané vydržanie\nnehnuteľnosti žalobcom, sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia, prečo\nnepovažoval za preukázané, že sťažovateľ pozemok nevydržal.\nRozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 bol\nsťažovateľovi doručený 19. marca 2015.\nSťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 14 Co 125/2011­318 zo 17. januára 2012 a rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 odôvodnil sťažovateľ tým, že tieto\nrozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a právne závery v nich obsiahnuté sú zjavne\nnedôvodné a arbitrárne. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je\nvlastníkom pozemku buď na základe reštitučnej dohody, alebo vydržaním – ani jedna\nmožnosť však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a to z dôvodov, ktoré sťažovateľ\nuviedol už v dovolaní. Na druhej strane sa krajský súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa o\ntom, že sťažovateľ vlastnícke právo k pozemku riadne zapísané v katastri následne\nnadobudol, a to ak už nie kúpnou zmluvou, tak vydržaním. Krajský súd neuviedol ani\nžiadne dôvody, pre ktoré zmeňovaný rozsudok okresného súdu a v ňom vyslovený právny\nnázor neobstojí. Neobstojí ani právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého ak sa\npreukázalo, že žalobca nadobudol vlastnícke právo, je už bez významu, či sťažovateľ splnil\npodmienky vydržania. Iba to, že jeden subjekt nadobudol vlastníctvo vydržaním, ešte\n11\n\nnevylučuje, aby ho neskôr rovnako vydržaním mohol nadobudnúť iný subjekt. Najvyšší súd\ntento svoj právny názor nijako neodôvodnil a neodôvodnil ani svoj záver, podľa ktorého\npráve argumenty v prospech vydržania pozemku žalobcom obstoja a v prospech vydržania\nsťažovateľa obstáť nemôžu. V dôsledku toho sťažovateľ dodnes nevie, z akého dôvodu má\nstratiť vlastníctvo k pozemku, ktoré je jednak riadne zapísané v katastri a jednak jeho\npredmet je sťažovateľom a jeho predchodcami užívaný dobromyseľne ako oprávnenými\ndržiteľmi po dobu dlhšiu ako desať rokov pred podaním žaloby žalobcom.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia\njeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n\n12\n\nÚstavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie\ndôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto\npráv jednak zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 125/2011­318\nzo 17. januára 2012 a jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012\nzo 4. februára 2015 vydaným po meritórnom preskúmaní rozsudku krajského súdu\nnajvyšším súdom ako súdom dovolacím.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 14 Co 125/2011­318 zo 17. januára 2012.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(napr. I. ÚS 103/02).\n13\n\nÚstavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú\nsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa a dospel k záveru, že\nvzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach\nporušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie\njeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade\ndovolaciemu súdu. Najvyšší súd ako súd dovolací vo veci o podanom dovolaní sťažovateľa\nmeritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015. Najvyšší súd\nako súd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolo\ndôvodné, a rozhodnúť o ňom.\nÚstavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa\nv časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu pre nedostatok právomoci.\nOdlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012\nzo 4. februára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc\nústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nNajvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015 odôvodnil takto:\n\n14\n\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s .p.) po\nzistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený\nadvokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti výroku\nrozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné.\nV prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je\ndovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu\nprvého stupňa vo veci samej.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a\nods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.\nV zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že\na/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,\nktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci.\nSo zreteľom na ustanovenie § 242 O. s. p. dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní\nnedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá\nnepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť\nbyť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne\nzastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv\nzačalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,\nf/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval\nvylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval\nsenát. V dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.\nPokiaľ dovolateľ označil vo svojom dovolaní, že konanie pred odvolacím súdom má\ninú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z obsahu jeho dovolania\nmožno vyvodiť, že namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré\n(ne) konanie „malo porušiť ústavou garantované právo žalovaného na spravodlivé\nkonanie.“ Žalovaný súdu vytýka nerešpektovanie jeho práva na spravodlivý súdny proces.\nPodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý má právo\ndomáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom\n15\n\nsúde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným\nz aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť\nvšeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov\nrozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou\nústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06,\nI. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).\nVzhľadom na námietky žalovaného bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné\nzaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nzakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok\nprocesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.\nVada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé\nporušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle\n§ 237 O. s. p.\nNa posúdenie prípustnosti dovolania ­ aj z aspektov významných v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).\nÚstava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým\nv praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy\nv opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu\nobsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj\nmožnosť vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti\nna podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady\na podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti\nkonania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú\ntaxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný\nvýznam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď §\n237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).\n16\n\nAj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti\nprocesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam.\nIné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [tzv. „iné (v § 237 O. s. p.\ntaxatívne nevymenované) vady“)] považuje ale ­ na rozdiel od procesných vád\nvymenovaných priamo v § 237 O. s. p. ­ len za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.\nPri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,\nže dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému\nrozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.).\nZ tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných\npráv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež\nv nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2\nO. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa č1.1 ods. 1\nústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej\nmiery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce\notázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto\nustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých\nústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05\na aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).\nV prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaným namietaný\nnedostatok odôvodnenia rozhodnutia nevykazuje znaky odňatia mu možnosti konať\npred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový\nstav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k predmetu\nrozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy, z ktorých odvolací\nsúd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv žalovaného.\nZ obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že dovolateľ tvrdí, že napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2\npísm. d/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\n17\n\nvyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový\nstav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Úlohou\ndovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci\n(§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil\nsprávny predpis a či ho aj správne interpretoval.\nVydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade\nsplnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby\ns vydržacej doby) – dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom\nstanovene a musia byť splnené kumulatívne ­ ak z nich nie je splnená čo i len jedna,\nnedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné\nna Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením\n§ 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení\ndo účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára\n1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.\nZa držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí\nísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.\nDobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa,\nktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie\nnadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok\nprejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania\na posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť\nobjektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka,\na vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno\nvzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo\nnemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí.\nDobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke\nprávo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Odvolací súd sám\n18\n\ndoplnil dokazovanie a presvedčivo odôvodnil skutočnosti týkajúce sa vzniku a následného\npriebehu vlastníctva žalobcu. Ak dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nezaoberal\notázkou vydržania žalovaným, treba poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v sporovom\nkonaní preukazuje svoj záujem na výsledku sporu a z tohto pohľadu odvolací súd pristúpil\ni k hodnoteniu vykonaných dôkazov tak súdom prvého stupňa, ale najmä dôkazov, ktoré sám\nvykonal. Je preto zrejmé, že keď dospel odvolací súd k záveru o vydržaní (a vlastníctve)\npredmetnej nehnuteľnosti zo strany žalobcu, ktorý záver i podrobne odôvodnil, nebolo\npotrebné odôvodňovať záver, prečo nepovažoval za preukázané, že žalovaný predmetnú\nparcelu nevydržal. Odpoveď na túto otázku tak dal v odôvodnení svojho rozhodnutia.\nOdvolací súd v prejednávanej veci otázku vydržania spornej nehnuteľnosti riešil na základe\nsprávnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a s jeho záverom o splnení\npodmienok vydržania sa dovolací súd stotožňuje; záver odvolacieho súdu pri posudzovaní\notázky dobrej viery žalobcu je v súlade s vykonaným dokazovaním a dovolací súd\nna správne závery odvolacieho súdu v plnom rozsahu poukazuje.\nZ uvedených dôvodov je zrejmé, že žalovaný neopodstatnene napadol rozsudok\nodvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p.,\nktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p.\nzamietol.»\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany vymedzenými podaným dovolaním, ktoré boli v konaní\nnastolené – reagoval na sťažovateľom tvrdený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b)\nOSP i dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel\nk záveru, že rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, i to, prečo považoval právne posúdenie veci sťažovateľa krajským\nsúdom za správne.\n19\n\nOdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 228/2012 zo 4. februára 2015\nspĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nÚstavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný\n(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľom\ntvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý\nsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd\ndovolanie sťažovateľa zamietol napriek tomu, že rozsudok krajského súdu bol založený\nna nesprávnom posúdení veci.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nI. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\niba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom\nskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nÚstavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol\n20\n\núčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade\ns jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,\nže neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.\nJe v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je\narbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať\n(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).\nÚstavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nzamietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré\nby bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel\na zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa\na postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.\nÚstavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa\nvzťahujúcich, ktorá by poprela ich účel a zmysel. Otázka vydržania spornej nehnuteľnosti\nbola vyriešená na základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a správny\nje i záver o splnení podmienok vydržania pozemku žalobcom a o jeho dobrej viere, ktorý je\nv súlade s vykonaným dokazovaním. Za tejto situácie, keď bol vznik a existencia\nvlastníckeho práva žalobcu k pozemku preukázaný, nič na tomto závere nemôže zmeniť\nargumentácia sťažovateľa, podľa ktorej (aj) on, resp. jeho právni predchodcovia, pozemok\nužívali v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi. Ústavný súd preto považuje za primeraný\ni záver najvyššieho súdu, podľa ktorého ak bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho\npráva vydržaním žalobcom, nebolo potrebné odôvodňovať, prečo sťažovateľ predmetnú\nparcelu nevydržal.\nPrávne názory dovolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 228/2012\nzo 4. februára 2015 ani podľa názoru ústavného súdu preto nevybočujú z medzí pravidiel\nústavne konformnej aplikácie ustanovení citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu\nupravujúcich inštitút vydržania.\n\n21\n\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom\na rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. septembra 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "príčinná súvislosť", "vlastníctvo-úprava vlastníckych vzťahov", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:3c12ea4f-5229-4ea6-a14c-a5aebeacf9eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 99/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 99/08 z 1. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-01", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c12ea4f-5229-4ea6-a14c-a5aebeacf9eb"}, {"guid": "ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 228/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "d60d03f0-0e8e-4d88-b71d-b570d07cdc29:0dbbcdff-9db2-45e1-9f08-2f1c5e807ba1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6406200275.3", "spisova_znacka": "14Co/125/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/125/2011 z 16. 1. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-01-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6406200275.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b340794b-74e2-4065-b4bb-5480b002fc67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.423.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 423/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 423/2023 z 6. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.423.2023.1"}, {"guid": "ussr:413443e6-07fd-403a-b997-7d54b0872e4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.256.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 256/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 256/2018 z 23. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.256.2018.1"}, {"guid": "ussr:c5fd3484-222c-4825-aa67-f782870adb0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.229.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 229/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/2018 z 10. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-10", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.229.2018.1"}, {"guid": "ussr:04b1b348-eb12-4dfd-a8a8-84014aaa8637", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 196/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 196/2018 z 12. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1"}, {"guid": "e5f24fe5-be67-4a00-9093-7061ef1408c2:54a26c41-62a8-4f7d-9488-058c69762be4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7713202354.3", "spisova_znacka": "11Co/338/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/338/2018 z 23. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7713202354.3"}]}