{"guid": "ussr:e502a016-110c-4b3c-ae2b-2913434100b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.653.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 653/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 653/2013 z 1. 7. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. II. ÚS 653/2013, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.653.2013.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e502a016-110c-4b3c-ae2b-2913434100b7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.653.2013.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.653.2013.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.653.2013.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 653/2013­87\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Detvaiom,\nCukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho\nrozhodnutím zo 4. apríla 2012 a takto\nrozhodol:\nZákladné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho\nrozhodnutím zo 4. apríla 2012 p o r u š e n é n e b o l i .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 653/2013­35 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v odvolacom konaní a jeho rozhodnutím sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012 (ďalej\naj „namietané konanie“).\nZ obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu\nv Pezinku zo dňa 13. mája 2011, č. k. PK­1Tš/21/2005­9360, boli obžalovaní\n,\n\na\n\noslobodení spod obžaloby prokurátora\n\nÚradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa\n14. decembra 2005, sp. zn. VII Gv 8/04, pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin\nprijímania úplatku a inej nenáležitej výhody vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2\nk § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 a\na\n\npre skutok obžalobou kvalifikovaný ako trestný čin prijímania\n\núplatku a inej nenáležitej výhody vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 160a\nods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania prokurátora Úradu\nŠpeciálnej\n\nprokuratúry\n\nGenerálnej\n\nprokuratúry\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\npodaného\n\nv neprospech obžalovaných uznesením zo dňa 4. apríla 2012, sp. zn. 5 To 9/2011, vyššie\n2\n\nuvedený rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu\nv Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“.\nProti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012 podal\nsťažovateľ dovolanie, pričom vyjadril právny názor, že toto «dovolanie je prípustné\nna základe ustanovenia § 368 ods. 1 a ods. 2 písm. h) Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 (ďalej\nlen „Tr. por.“) z dôvodov podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. e) g) a i) v spojení s § 372\nods. 1 Tr. por. (druhá veta), pretože\n­ vo veci (odvolacom konaní) konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania\núkonov trestného konania, pretože v prípravnom konaní rozhodoval vo veci mojej väzby\n­ rozhodnutie, založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom\n­ súd nepostupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, neobjasňoval\nokolnosti, ktoré svedčia v môj prospech a pri hodnotení dôkazov sa neriadil zásadou\nhodnotiť ich jednotlivo a v ich súhrne\n­ rozhodnutie, založené na nesprávnom právnom posúdení, zisteného skutkového\nstavu, nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia...\nOdvolací súd na žiadosť obž.\n\n... oznámil listom zo dňa\n\n15. 06. 2012 zloženie senátu, ktorý prerokoval a rozhodol o odvolaní prokurátora proti\nrozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. Z oznámenia sa zisťuje, že okrem\npredsedu JUDr. Juraja Klimenta, člena JUDr. Milana Karabína bol členom senátu „5 To“\naj JUDr. Peter Szabó. ...\nAko to vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou súdneho spisu JUDr. Peter\nSzabó ešte ako sudca a predseda senátu Krajského súdu v Bratislave konal a rozhodoval aj\nv prípravnom konaní o niektorých úkonoch v tejto trestnej veci ako aj ohľadne väzby\nobvinených\n\n,\n\na\n\n.\n\nA. V prípravnom konaní na podnet OČTK sudca JUDr. Peter Szabó vydával príkazy\nna priestorové odposluchy, odpočúvania a záznam telekomunikačnej činnosti ako aj\nna sledovanie osôb. Tieto príkazy boli predmetom našich námietok už v prípravnom konaní\nako aj v konaní na prvom stupni z dôvodu ich rozporu so zákonom, keďže neobsahujú\n3\n\npotrebné odôvodnenia ako ani osoby na ktoré sa odpočúvania v kancelárii KAME Slovakia\nGroup a. s. vzťahujú. ...\nNapriek našim námietkam, ktoré sme permanentne podávali počas celého trestného\nkonania však odvolací súd ustálil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky tieto obrazovo­\nzvukové záznamy vyhodnotil ako legálne, legitímne a proporcionálne a vzhľadom k tomu, že\npodľa odvolacieho súdu doposiaľ žiaden z obžalovaných, či už sám alebo prostredníctvom\nsvojich obhajcov, nenamietal ich zákonnosť, nepovažoval za potrebné sa bližšie k tejto\notázke vyjadriť...\nB. JUDr. Peter Szabó ako predseda senátu Krajského súdu v Bratislave rozhodoval\nuznesením sp. zn. 8 Tpo 123/04 z 18. augusta 2004 v našej väzobnej veci, ktorým uznesenie\nOkresného súdu Bratislava I, sp. zn. Tp 701/04 z 28. júla 2004 bolo zrušené a obvinení\nponechaní vo väzbe. ...\nNa základe ústavnej sťažnosti obvinených Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom\nsp. zn. I. ÚS 220/04­66 zo dňa 2. marca 2005 rozhodol, že Krajský súd v Bratislave v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 123/04 postupom a uznesením z 18. augusta 2004 porušil\nzákladné práva\n\n,\n\na\n\ngarantované v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo garantované\nv čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti\ns nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 701/04\nz 28. júna 2004, ako aj v súvislosti s tým, že o zákonnosti väzby nekonal urýchlene. ...\nVychádzajúc z uvedeného skutkového a právneho stavu je nesporné, že ide o súhrn\nokolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať podložené pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti\ntohto sudcu a vzhľadom na obsah dovolaním napadnutého uznesenia celého senátu\nodvolacieho súdu. Ide o okolnosti a o priamy pomer k veci a doterajšie konanie\nkonkrétneho sudcu, ktoré vo svojom celku dokážu u obžalovaných dôvodne vzbudiť\npochybnosti o objektivite a nestrannosti konkrétneho rozhodovania súdu v tomto zložení\nsenátu, resp. tohto senátu...\nrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom v tejto súvislosti sme poukázali jednak na odôvodnenie rozhodnutia súdu a\njednak na listinné dôkazy, ktorými preukazujeme, že sme permanentne v priebehu\n4\n\ndoterajšieho konania vznášali námietku zákonnosti, resp. nezákonnosti dôkazov –\nodpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, použitie tzv. „kvázy agenta“\na za jeho účasti a asistencie zo strany polície vyhotovené obrazovo­\nzvukové nahrávky. Navrhovali sme ich vyhlásiť za nezákonné a aby súd na ne neprihliadol\nvôbec, keďže sú nepoužiteľné. Svedok bol použitý ako agent bez príkazu súdu, teda bez\nkontroly zákonnosti, pričom vykonával všetky úlohy agenta.\nOdvolací súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne podľa § 2 ods. 6 Tr. por.\nv súvise s § 2 ods. 5 Tr. por., pretože prihliadol iba na okolnosti svedčiace v neprospech\nobvinených, aj to nesprávne, ale okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech vôbec\nnevyhodnotil. Vo svojom rozhodnutí vymenúva za radom niektoré listiny, ale ich\nnevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a nepoukázal na to, aký vzťah majú k veci a skutku.\nOkrem toho pri hodnotení dôkazov sa nevysporiadal ani s otázkou zákonnosti niektorých\npodstatných dôkazov a nevychádzal zo zistení, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania po\nprvom zrušujúcom rozsudku zo dňa 19. novembra 2009. Najmä z hľadiska, že dôkazy\nprodukované zo strany svedka\n\nsa oslabili a že jeho výpoveď sa postupne\n\nvyvíjala. Teda závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia nechal bez povšimnutia.\nNapriek existujúcim objektívnym listinným dôkazom svedčiacim o opaku, odvolací\nsúd dospel k záveru, citujem z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „Najvyšší súd\nSlovenskej republiky tieto obrazovo­zvukové záznamy vyhodnotil ako legálne, legitímne\na proporcionálne a vzhľadom k tomu, že podľa odvolacieho súdu doposiaľ žiaden\nz obžalovaných, či už sám alebo prostredníctvom svojich obhajcov, nenamietal ich\nzákonnosť, nepovažoval za potrebné sa bližšie k tejto otázke vyjadriť.“\nTakéto konštatovanie v dôvodoch dovolaním napadnutého uznesenia, resp. tvrdenia\nzo strany Najvyššieho súdu sú v príkrom rozpore s... písomnými podaniami obžalovaných,\nktoré sa nachádzajú v trestnom spise.».\nPodľa sťažovateľa «rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení\nzisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia\nčiastočne vyplýva z dôvodov dovolania uvedených... vyššie a jeho dôvodnosť bližšie sme\nodôvodnili vychádzajúc z napadnutého uznesenia ďalej nasledovne:\n5\n\n... Je potrebné poznamenať a to napriek tomu, že odvolací súd sa snaží odôvodniť\npozadie svojho predchádzajúceho rozhodnutia, že prvostupňový súd postupoval v\nintenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. novembra 2009 sp. zn. 1 Toš\n4/2009 a v nariadenom rozsahu vykonal aj dokazovanie, výsledkom ktorého bolo, že sa\noslabili svedkom produkované dôkazy a dôvody obžaloby, a naviac súd prvého stupňa zistil\naj nové skutočnosti, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaných spod obžaloby. ...\nTieto skutočnosti odvolací súd buď prehliadol, nevzal do úvahy, alebo ich vyhodnotil\nvýhradne v neprospech obžalovaných.\n... podstatný rozdiel medzi rozhodnutiami oboch súdov nie je v dôkazoch, ale\nv rozdielnom ponímaní trestnoprocesného práva a to najmä z hľadiska zákonnosti\na spravodlivosti, rovností zbraní a kontradiktórnosti konania ako súčastí spravodlivého\nsúdneho procesu. Rozdiel je v tom, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval\ndôsledne nie iba podľa § 2 ods. 6 Tr. por., ale aj podľa § 2 ods. 5 Tr. por., keďže vzal\ndo úvahy nie iba okolnosti svedčiace proti obvineným ale aj okolnosti, ktoré svedčia v ich\nprospech. Okrem toho pri hodnotení dôkazov sa vysporiadal aj s otázkou zákonnosti\nniektorých podstatných dôkazov a vychádzal aj zo zistení, ktoré vyplynuli z doplneného\ndokazovania, najmä z toho, že dôkazy produkované zo strany svedka sa oslabili a že jeho\nvýpoveď sa postupne vyvíjal. Žiaľ odvolací súd tieto princípy pri hodnotení dôkazov\nopomenul a postupoval opačne a napriek jasným pochybnostiam dôkazy hodnotil\nv neprospech obžalovaných.\n... Napadnutým uznesením NS SR ako súd odvolací zavádza nebezpečný precedens,\nkedy na jednej strane síce konštatuje nemožnosť zásahu do autonómie a voľného hodnotenia\ndôkazu súdu nižšieho stupňa a preto nemôže odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/\nTr. por. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia\nhodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, ale na druhej strane sa\nsnaží spochybniť jeho postup pri hodnotení dôkazov tým, že špecializovaný trestný súd ako\nsúd prvého stupňa jednak nevyhodnotil všetky doposiaľ známe okolnosti prípadu a jednak\npodľa jeho pojmoslovia „neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia“. Pritom súd\nprvého stupňa vyhodnotil dôkazy aj dodatočne vykonané tým, že správne nevzal do úvahy\nnezákonne zabezpečené dôkazy.\n6\n\nŽiaľ na druhej strane odvolací súd síce vyhodnotil dôkazy, (predpokladáme) tiež\npodľa svojho vnútorného presvedčenia, ale tie neboli založené na starostlivom uvážení\nvšetkých okolností prípadu a najmä nehodnotil a nevzal do úvahy okolnosti svedčiace\nv prospech obžalovaných, ale iba okolnosti svedčiace v prospech obžaloby. V súlade\ns odvolaním prokurátora preberá a uvádza iba okolnosti v neprospech obžalovaných\nskresľujúco hmlisto tak, ako to nepresne uvádza prokurátor a nie tak, ako to vyplýva\nz dôkazov. Naviac aj dobové právne úkony (zmluva o zabezpečení záležitostí, zmluva medzi\ndlžníkom s veriteľmi, účtovné doklady a uznávacie dohody), ktoré inak slúžia a vypovedajú\nv prospech obžalovaných vykladá v ich neprospech a priraďuje ich ako ďalšie nepriame\ndôkazy spolu s nepresne interpretovanými odvolacími dôvodmi prokurátora k dôkazom\nakoby svedčiacim o spáchaní skutku. ...\nSvojský a neobvyklý postup odvolacieho súdu v konaní 5 To 9/2011 pri preskúmaní\nprokurátorom napadnutého rozsudku preukazuje aj samotné nevyhodnotenie (ignorovanie)\nvyjadrenia obžalovaného\n\nk odvolaniu prokurátora. Neporovnanie\n\njednotlivých tvrdení strán so zabezpečenými dôkazmi a neskúmanie a neposudzovanie\nzákonnosti alebo nezákonnosti dôkazov (postavenie agenta, osoby svedka, obrazovo­\nzvukových záznamov, úplnosť prepisov atď.), ktoré obžalovaní a jeho obhajcovia namietali v\nkonaní svedčí o porušení práva na spravodlivý súdny proces (rovnosť zbraní\na kontradiktórnosť konania). Naopak odvolací súd v rozpore so skutočnosťou konštatuje, že\nnámietky k zákonnosti týchto dôkazov neboli dané a preto odvolací súd sa s otázkami\nnezákonnosti nezaoberá v tomto konaní!...\nV záujme zistenia objektívnej pravdy a spravodlivého súdneho procesu a vylúčeniu\ndojmu arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ak odvolacie dôvody prokurátora\nodvolací súd bod po bode vymenoval, bolo povinnosťou odvolacieho súdu vyjadrenie\nobžalovaného a najmä jeho námietky s dôvodmi a tvrdeniami prokurátora aspoň\nskonfrontovať a v záujme náležitého zistenia skutkového stavu zároveň ich porovnať\nso zápisnicami a inými dôkazmi na ktoré sa odvoláva. V každom prípade však bolo\npovinnosťou na námietky účastníka ústavne konformným spôsobom reagovať.».\n\n7\n\nO dovolaní sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu\n„zo dňa 18. septembra 2012, sp. zn. 2 TdoV 14/2012, ktorým bolo podľa § 382 písm. f)\nTrestného\n\nporiadku\n\ndovolanie\n\nobžalovaného\n\nodmietnuté,\n\nnakoľko\n\ndovolací\n\nsúd\n\npo preskúmaní veci zistil, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je\nprípustné“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že\n„1. Postupom Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 14/2012\na jeho rozhodnutím z 18. septembra 2012 v spojení s postupom Najvyššieho súdu... v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho rozhodnutím zo dňa 04. apríla 2012 základné právo\nsťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a jeho právo\nna spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2012\nz 18. septembra 2012 ústavný súd zrušuje a vec vracia mu na ďalšie konanie.\n3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“.\nII.\nK\n\nprijatej\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľa\n\nsa\n\nvyjadril\n\npredseda\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nprostredníctvom predsedu senátu listom č. k. KP 3/2014­13 doručeným ústavnému súdu\n16. septembra 2014, v ktorom uviedol:\n«1.) vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov\ntrestného konania – sudca – člen senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nJUDr. Peter Szabo, keďže v prípravnom konaní v tejto istej veci rozhodol o väzbe a vydal\npríkazy\n\nna\n\npriestorové\n\nodposluchy,\n\nsledovanie\n\nosôb,\n\nodpočúvanie\n\na\n\nzáznam\n\ntelekomunikačnej činnosti, pričom v rámci rozhodovania o väzbe podľa nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 2. marca 2005, sp. zn. I. ÚS 220/04, porušil základné práva\n,\n\na\n\ngarantované v čl. 17\n\nods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n8\n\na základných slobôd v súvislosti s nedoručením sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu\nBratislava I. z 28. júna 2004, sp. zn. Tp 701/04, ako aj v súvislosti s tým, že o zákonnosti\nväzby nekonal urýchlene;\n­ zákonná úprava vylúčenia sudcu priamo zo zákona upravená v § 30 Tr. por.\núčinného do 1. januára 2006 nepozná dôvod vylúčenia sudcu na základe toho, že v tej istej\nveci konal a rozhodoval ako sudca v prípravnom konaní (rovnako tak ani Tr. por. účinný\nod 1. januára 2006 v § 31);\n­ ušlo zrejme pozornosti konajúceho senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, že\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací už predtým vo veci konal a rozhodol\nuznesením z 19. novembra 2009, sp. zn. 1Toš 4/2009, a to v zložení predseda senátu\nJUDr. Juraj Kliment a členovia senátu JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala, pričom\nv tomto prípade nenamietal porušenie svojich základných práv\ngarantovaných ústavou a dohovorom – zrejme preto, že odvolací súd v tomto prípade zrušil\nodsudzujúci prvostupňový rozsudok, ktorým bol odsúdený k nepodmienečnému trestu\nodňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny\na k peňažnému trestu vo výmere 20.000 (dvadsať tisíc) Eur s náhradným trestom odňatia\nslobody vo výmere 1 (jeden ) rok;\n­ z uvedeného je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že sťažovateľ\nnamieta porušenie svojich základných práv ad hoc podľa výsledku „sporu“ a podľa\ntoho, či rozhodnutie odvolacieho súdu je alebo nie je v súlade s jeho subjektívnymi\npredstavami o jeho vine, resp. nevine;\n­ podotýkam, že prelomením princípu zakotveného v zákonnej úprave (sudca, ktorý\nkonal a rozhodoval v prípravnom konaní, môže v tej istej veci konať aj po podaní obžaloby)\nby došlo k opätovnému otvoreniu prípadov rádovo v tisíckach a rovnako tak k potrebe\nnovelizácie zákonnej úpravy o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní;\n2.) zákonnosť obrazových a zvukových záznamov\n­ odvolací senát sa problematikou týchto dôkazov bližšie nezaoberal, pretože\nsťažovateľ a ostatní obžalovaní zákonnosť konkrétne tohto dôkazu vôbec nenamietali – stalo\nsa tak sťažovateľom\n\n, rovnako ako v predchádzajúcom\n\nprípade až potom, čo odvolací súd vo svojom ostatnom uznesení zo 4. apríla 2012,\n9\n\nsp. zn. 5 To 9/2011, veľmi detailne rozviedol jednotlivé obrazovo zvukové záznamy,\nz ktorých potom logicky vyvodil v uznesení uvedené skutkové a právne závery;\n­ sťažovateľ\n\nvo svojich podaniach namietal len zákonnosť\n\nzáznamov telekomunikačnej činnosti, pričom odvolací súd v prípade tohto dôkazu uviedol\nveľmi podrobnú argumentáciu, v rámci ktorej rozviedol aj právne závery týkajúce sa\nrovnako obrazovo zvukových záznamov (absencia podrobného odôvodnenia rozhodnutia\no nariadení tohto úkonu, ktorú okolnosť nepovažoval za dôvod nezákonnosti týchto dôkazov\n– keďže sťažovateľ mal opakovane možnosť sa k týmto obrazovo­zvukovým záznamom\na na nich zachytených slovných prejavoch a gestikuláciách svojej osoby vyjadriť, čo ale\nna hlavnom pojednávaní opakovane nevyužil);\n3.) hodnotenie dôkazov\n­ odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil dôkazy vždy\njednostranne, sa v ostatnom rozhodnutí vyrovnal so všetkými dôkazmi v neprospech, či\nv prospech sťažovateľa a tieto logicky vyhodnotil v intenciách príslušných ustanovení\nTrestného poriadku;\n­ sťažovateľ v podstate svojou sťažnosťou si z ústavného súdu spravil tretí stupeň\nsúdneho konania (keďže dovolanie nie je prípustné) a ústavný súd tým, že uvedenú sťažnosť\nprijal na ďalšie konanie, sa na túto úlohu aj podujal, keď v neprávoplatne skončenej veci sa\nchystá zasiahnuť do merita veci (i keď v uznesení o prijatí ústavnej sťažnosti veľmi\nzdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým výlučne patrí právo\ninterpretovať a aplikovať zákony)\n­ zdôrazňujem, že takýmto procesným postupom bol vo veci vytvorený viac ako\ndvojročný prieťah, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky ostatne rozhodol 4. apríla 2012,\npričom sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 28. decembra 2012 (predtým podal neprípustné\ndovolanie) a Ústavný súd Slovenskej republiky túto prijal na ďalšie konanie až\n12. decembra 2013, pričom Špecializovaný trestný súd v Pezinku odvtedy vo veci nekonal\na nerozhodol.»\nV označenom liste predseda najvyššieho súdu oznámil, že najvyšší súd súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania v danej veci.\n10\n\nNa vyjadrenie najvyššieho súdu reagoval sťažovateľ stanoviskom doručeným\n22. decembra 2014, v ktorom prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol:\n„...\n\nrozhodoval vo veci na súde nižšieho stupňa v prípravnom\n\nkonaní, vydával príkazy a rozhodol aj o sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu\no prepustení z väzby...\nV zmysle uvedených rozhodnutí Európskeho súdu – preukázanie existencie pomeru\nvzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby nemusí byť vždy doložené len\nkonkrétnym priamym konaním úradnej osoby, jej priamym pomerom alebo vzťahom k veci\nalebo osobám uvedeným v zákone, ale môže ísť aj o taký súhrn preukázaných\na nepochybných skutočností, ktoré vo svojom celku dokážu najmä u niektorej zo strán\nvzbudiť pochybnosti o objektivite a nestrannosť konkrétneho rozhodovania súdu.\nPokiaľ ide o poukázanie NS SR na skutočnosť, že už raz rozhodol o odvolaní\na členom tohto senátu bol aj vtedy JUDr. Peter Szabo, by som snáď iba uviedol, že jednak\nnemal som vedomosť vtedy o tom, že JUDr. Peter Szabo na NS SR je totožný s tým\nJUDr. Petrom Szabom, ktorý bol predsedom senátu na Krajskom súde v Bratislave a jednak\nkonanie bolo vyhlásené na neverejné na ktorom rozhodol odvolací súd. Teda vtedy som\nnemal okrem preverenia skutočnosti ani časový priestor podať námietky zaujatosti voči\nsudcu. Z obsahu rozhodnutia a postupu v odvolacom konaní však vyplýva zaujatosť celého\nsenátu...\nZaujatosť sudcu, porušenie kontradiktórnosti konania, nezákonné a nepoužiteľné\ndôkazy a zásah do voľného hodnotenia dôkazov sú základné zásady, ktoré determinujú\nspravodlivý proces.\n2. Pokiaľ ide o nezákonné dôkazy a námietky proti takýmto dôkazom\nNie je pravdou konštatovanie vo vyjadrení odvolacieho súdu, že by som bol namietal\niba zákonnosť záznamov telekomunikačnej činnosti a že by som nebol využil na hlavnom\npojednávaní sa vyjadriť k obrazovo­zvukovým záznamom...\nDôležitou súčasťou podozrenia zo spáchania trestného činu je jeho odôvodnenosť.\nŠpecifickou situáciou odôvodnenosti je svedecká výpoveď tzv. kajúcnikov (osôb, ktoré\nsvedčia aj z dôvodu obmedzenia trestného stíhania voči vlastnej osobe). V prípade Labita c.\n11\n\nTaliansko (rozhodnutie zo 6. apríla 2000 týkajúce sa sťažnosti č. 26772/95) Súd zdôraznil,\nže spolupráca „kajúcnikov“ predstavuje veľmi dôležitý nástroj v boji, ktorý talianske štátne\núrady vedú proti mafii...\nVznikajú pochybnosti aj o zaujatosti niektorých osôb v konaní, ktorých teraz nie je\nmožné presne označiť. Rovnako vznikajú pochybnosti ohľadom miestnej a vecnej\npríslušnosti súdov.\nChráneným svedkom alebo svedkom s obdobným štatútom ako agent alebo agentom\nje človek v tiesni, trestne stíhaný na slobode, ktorý sa ocitol v tiesni a sa stal nástrojom\npolície... obvinenie a obžaloba je opretá a vychádza iba z nekontrolovateľných tvrdení tohto\nsvedka, údajne ním vyhotovených a za jeho pomoci vykonaných audiovizuálnych nahrávok\na nezákonne zabezpečených dôkazov a nepriamych dôkazov. Priamy dôkaz o tom, že kto\npeniaze žiadal a kedy, na aký účel a koľko a kedy prevzal neexistuje... som toho názoru,\nže v osobe\n\nide o agenta alebo o osobu obdobným štatútom,\n\nresp. o osobu prostredníctvom ktorého sa realizuje pôsobnosť agenta...\nV príkazoch ďalej neboli určené osoby, ktorých sa odposluchy mali týkať ale iba\nkancelárske priestory vo firme KAME­SLOVAKIA GROUP a. s. Teda bolo možné hocikoho\nv hociktorej v kancelárii odpočúvať. Rovnako to platí aj o príkazoch na sledovanie osôb...\nNámietky nezákonnosti odzneli aj v záverečných rečiach obžalovaných dňa 19. 01.\n2009.\nRovnaké námietky obsahuje aj moje podanie – návrh na dokazovanie zo dňa 21. 06.\n2010...\nZo zákonného ustanovenia § 88e ods. 7 v súvise s § 88 ods. 5 TP vyplýva, že ak sa\nmá zvukový záznam použiť ako dôkaz v konaní pred súdom, treba k nemu pripojiť doslovný\nprepis záznamu s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti vykonávania záznamu\nv zmysle citovaných ustanovení Trestného poriadku. Vyplýva to aj z judikátu 52/2010 –\nČinnosť agenta a použitie zvukového záznamu na v zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu SR,\nsp. zn. 3To6/2009. Za týchto okolností (neexistencia úplného prepisu záznamu) nie je\nvylúčené, že došlo k manipulácií s týmto dôkazom, a preto sa tento mohol stáť\nnedôveryhodným a vo svojej podstate aj nepoužiteľným...\n\n12\n\nNie je pravdou, že by odvolací súd vyhodnotil dôkazy v prospech aj v neprospech\nobžalovaných. Veď ani v jednom bode s námietkami sťažovateľa k odvolaniu prokurátora sa\nnevysporiadal, ani tieto námietky nespomína nieže by tieto bol skonfrontoval s odvolacími\ndôvodmi prokurátora a dôkazmi. Na margo môjho vyjadrenia na 22. stranách ku každému\nodvolaciemu dôvodu iba uviedol, že som podanie podal. Nemôžem to kvalifikovať inak ako\nza porušenie zásady kontradiktórnosti konania rovnako ako to bolo v rozhodnutí\nodvolacieho súdu vo väzobnej veci, kedy ústavný súd vyslovil porušenie základných práv\nnás sťažovateľov.\nNapriek tomu, že po výsledku opakovaného dokazovania sa posilnili dôkazy\nsvedčiace v prospech obžalovaných a svedkom produkované tvrdenia sa oslabili, dôkazy\nvyhodnotil odvolací súd v neprospech nás obžalovaných. Odvolací súd pri hodnotení\ndôkazov nepostupoval v intenciách svojho skoršieho rozhodnutia ani podľa § 2 ods. 6\nv spojení s § 2 ods. 5 Tr. por...\nSťažnosťou napadnutým rozhodnutím odvolací súd svojim postupom a rozhodnutím\noklieštil priestor a možnosť súdu prvého stupňa aby rozhodol v rámci vlastnej úvahy...\nPodanou ústavnou sťažnosťou vychádzajúc z Ústavy SR ako obžalovaný občan sa\nuchádzam iba o súdnu ochranu, keďže všeobecný súd v rámci trestného konania mi právnu\nochranu neposkytol a navrhujem ctenému senátu Ústavného súdu SR mojej ústavnej\nsťažnosti vyhovieť v zmysle petitu.“\nPodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval túto vec\nna neverejnom zasadnutí, keďže účastníci konania vyslovili súhlas s upustením od ústneho\npojednávania a podľa názoru ústavného súdu od ústneho pojednávania by nebolo možné\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n13\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPredmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či rozhodnutím\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 zo 4. apríla 2012, ktorým najvyšší súd v odvolacom\nkonaní rozhodol o odvolaní Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna\nprokuratúra“) proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len\n„špecializovaný súd“) č. k Pk 1 Tš 21/2005­9360 z 13. mája 2011 tak, že rozhodnutie\nšpecializovaného súdu zrušil a vec vrátil špecializovanému súdu, aby ju v potrebnom\nrozsahu znova prerokoval a rozhodol, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd v prvom rade konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim\no opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani\n14\n\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nVo svojej rozsiahlej judikatúre ústavný súd už ustálil, že podstatou základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je možnosť každého domáhať ochrany svojich\npráv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci\nkonať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach\nzákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46\nods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky\nalebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo\nna to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý\npredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený\nstav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie\nrozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n15\n\nMedzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným\nprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,\na prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uvádza:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto vykonaného prieskumu zistil, že\nzáver špecializovaného trestného súdu o nevine obžalovaných\na\n\n,\n\nje nezákonný pre prítomné chyby\n\nrozsudku v dôsledku toho, že špecializovaný trestný súd sa nevyrovnal so všetkými\nokolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací všeobecne považuje.za potrebné,\nuviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa\n§ 2 ods. 6 Tr. por., tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na\nstarostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky\nodôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr.\npor. napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí\ntie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je\nmožné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v posudzovanej veci zistil,\nže špecializovaný trestný súd ako súd prvého stupňa jednak nevyhodnotil všetky doposiaľ\nznáme okolnosti prípadu a jednak neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia.\nÚvodom Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť\nskutočnosť, ktorá mala zásadný význam pre ďalší procesný vývoj v tejto trestnej veci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako už bolo skôr spomenuté, uznesením\nz 19. novembra 2009, sp. zn. 1 Toš 4/2009, podľa § 258 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. zrušil\nnapadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil\nŠpecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.\nRozhodol tak preto, že bývalý špeciálny súd sa k pôvodnému odsudzujúcemu\nrozsudku dopracoval procesným postupom, ktorý nemožno nazvať inak ako diletantsky,\n16\n\nkeďže v tomto odsudzujúcom rozsudku uznal za vinného aj obžalovaného\n, ktorý takmer po celú dobu trestného konania pred bývalým špeciálnym súdom\nvystupoval v procesnom postavení svedka. Uvedené flagranrné procesné pochybenie malo\nten následok, že odvolací súd musel napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť už\nšpecializovanému trestnému súdu, aby ju úplne od začiatku opäť prejednal a rozhodol.\nVzhľadom k tomu nemohol ani vyhodnotiť dovtedy vykonané dôkazy každý jednotlivo i v ich\nsúhrne, keďže väčšina z nich v dôsledku vyššie uvedeného procesného postupu bývalého\nŠpeciálneho súdu sa stala nezákonnými.\nZ tohto dôvodu vznikol potom logicky vo veci prieťah, pretože nebyť tohto\nprocesného pochybenia bývalého špeciálneho súdu, mohla byť trestná vec obžalovaného\na spol. už dávno právoplatne skončená.\nNa tomto mieste je potrebné ešte vysvetliť, že do úvahy prichádzalo aj zrušenie\nrozsudku len v časti týkajúcej sa obžalovaného\n\ns tým,\n\nže v prípade ďalších obžalovaných\n\na\n\nby Najvyšší súd\n\nSlovenskej republiky vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu ich konania rozhodol\npostupom podľa § 259 ods. 3 Tr. por. sám. Uvedený procesný postup by však mal\nza následok, že opakovaný proces proti obžalovanému\n\nby bol\n\nlen formálnou záležitosťou, keďže o jeho vine by sa de facto rozhodlo už v tomto odvolacom\nkonaní. Vzhľadom k tomu sa odvolací súd priklonil k alternatíve zrušiť pôvodný odsudzujúci\nrozsudok v celom rozsahu a vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie, aby tak o vine\ntýchto obžalovaných bolo rozhodnuté v jednom konaní...\nTreba ešte pripomenúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že\nv odôvodnení prvého zrušujúceho uznesenia veľmi opatrne naznačil, ktorým smerom sa má\nšpecializovaný trestný súd v tejto trestnej veci uberať, a to aj vo vzťahu do úvahy\nprichádzajúcej právnej kvalifikácii konania obžalovaných (pozri stranu 24 uznesenia NS SR\nz 19. novembra 2009, sp. zn. 1 Toš 4/2009), špecializovaný trestný súd tento náznak vôbec\nnepochopil a namiesto toho rozhodnutie odvolacieho súdu v novom konaní neustále\nparafrázoval a spochybňoval, pričom nakoniec v otázke viny obžalovaných\n,\n\na\n\nsa opäť dopracoval k rozhodnutiu,\n\n17\n\nktorým „takpovediac obetoval spravodlivosť“ a ktoré nemožno nazvať inak ako „z jedného\nextrému do druhého extrému“.\nTreba povedať, že odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (až\nna jedného člena zložený zo sudcov bývalého senátu 1 Toš) v trestnej veci obžalovaných\n,\n\na\n\nlen kontinuálne\n\nnadväzuje na svoje právne názory aplikované v predchádzajúcich korupčných kauzách, a to\nči už išlo o prípad bývalého prednostu Krajského pozemkového úradu v Trnave (uznesenie\nNS SR z 13. decembra 2006, sp. zn. 1 Toš 23/2006), o prípad bývalého primátora v Čadci\n(uznesenie NS SR z 5. júna 2008, sp. zn. 1 Toš 16/2007) alebo o prípad bývalého sudcu\nOkresného súdu v Čadci (uznesenie NS SR z 15. apríla 2010, sp. zn. 1 Toš 8/2009).\nPre všetky tieto právoplatne skončené trestné veci je charakteristické, že výrok o vine\nvychádzal predovšetkým z lege artis zabezpečených obrazovo­zvukových záznamov, ktoré\nveľmi objektívne dokumentovali korupčné správanie vyššie uvedených osôb nielen\nv momente prevzatia úplatku, ale aj do minulosti, pokiaľ k takému konaniu došlo.\nRovnako uvedené obrazovo­zvukové záznamy objektívne dokumentovali spôsob,\nakým jednotlivé osoby kryli prevzatie úplatkov, či už v podobe sponzorského daru pre\nmiestny futbalový klub alebo ako zálohy za predaj rodinného domu, a to aj v písomnej\npodobe.\nA napokon uvedené obrazovo­zvukové záznamy objektívne dokazovali aj to,\nže v posudzovaných prípadoch nešlo zo strany polície o činnosť smerujúcu k vyprovokovaní\nu korupčnej trestnej činnosti, ale len o činnosť polície smerujúcej k jej zadokumentovaniu.\nA naopak chýbajúci obrazovo­zvukový záznam, ktorý nebyť úniku informácií a tým\npredčasného prezradenia akcie polície, zabezpečený mohol byť, bol v rozhodujúcej miere\ndôvodom pre záver bývalého odvolacieho senátu 1 Toš o nevine bývalého starostu Rače,\nkeďže absencia tohto dôkazu zapríčinila stav dôkaznej núdze (uznesenie NS SR\nz 26. novembra 2009, sp. zn. 1 Toš 6/2009).\nV posudzovanej veci sa začalo trestné stíhanie vo veci uznesením vyšetrovateľa\nPrezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ, Košice,\nzo 7. februára 2004, ČVS: PPZ­11/BPK­V­2004 pre trestné činy podvodu podľa § 250\n\n18\n\nods. 1, ods. 5 Tr. zák. a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1\nTr. zák.\nSudcovia Krajského súdu v Bratislave na základe návrhov prokurátora Úradu\nšpeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorého príslušnosť\nbola určená rozhodnutím generálneho prokurátora z 10. februára 2004, podľa § 88e ods. 1,\nods. 2, ods. 4 Tr. por. vydali v dňoch 19. a 27. februára 2004 písomné príkazy\nna vyhotovenie obrazovo­zvukových záznamov z kancelárskych priestorov firmy KAME –\nSlovakia Group a. s., Košice so sídlom Košice, Popradská č. 66, na obdobie\nod 19. do 27. februára a od 27. februára do 31. marca 2004.\nNa tomto základe boli následne zabezpečené príslušnou súčasťou polície obrazovo­\nzvukové záznamy zo stretnutí svedka\n\njednak s obžalovaným\n\nv dňoch 23. februára, 3. a 5. marca 2004 a jednak zo stretnutia\nsvedka\n\ns\n\na\n\nobžalovanými\n\nzo dňa 10. marca 2004, na ktorom došlo k odovzdaniu\n\na prevzatiu sumy 1.000.000,­ Sk.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky tieto obrazovo­zvukové záznamy vyhodnotil ako\nlegálne, legitímne a proporcionálne a vzhľadom k tomu, že doposiaľ žiaden z obžalovaných,\nči už sám alebo prostredníctvom svojich obhajcov, nenamietal ich zákonnosť, nepovažoval\nza potrebné sa bližšie k tejto otázke vyjadriť.\nZ obrazovo­zvukového záznamu zo stretnutia medzi svedkom\na obžalovaným\n\nz 23. februára 2004 boli Najvyšším\n\nsúdom Slovenskej republiky zistené tieto skutočnosti: (tu najvyšší súd „skutočnosti“\npodrobne rozpísal).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vyššie uvedené skutočnosti považuje za\npreukázané bez akejkoľvek pochybnosti, keďže v danom prípade ide o dôkaz (argumentum\nad veritatem ­objektívny), ktorý tak povediac „vis­á­vis ­ zoči­voči“ sprostredkováva slovné\nprejavy a gestikulácie obžalovaných\n\na\n\n, na\n\npodklade ktorých potom možno veľmi precízne posúdiť jednak objektívnu a subjektívnu\nstránku ich konania a jednak mieru participácie ďalších osôb na tomto ich protiprávnom\nkonaní.\n19\n\nPo prehratí týchto obrazovo­zvukových záznamov obrazne povedané to nemôže\nvidieť len slepý a nemôže počuť len hluchý Prisudzovať iný význam ich slovným prejavom\na gestikuláciám v týchto obrazovo­zvukových záznamoch aj v kontexte iných nepriamych\ndôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich môžu len samotní obžalovaní\nmajúci právo brániť sa spôsobom, ktorí uznajú za vhodný a samozrejme ich zvolení\nobhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku\na vyvodzovania.\nS poukazom na tento objektívny dôkaz je potom potrebné hodnotiť v neprospech\nobžalovaných aj celú skupinu nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa\ndopĺňajúcich, na ktoré správne poukázal prokurátor vo svojom písomne odôvodnenom\nodvolaní a ktoré už odvolací súd podrobne rozviedol v predchádzajúcej časti tohto\nuznesenia...\nRovnako podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanej\ntrestnej veci, pokiaľ ide o skutkové závery vychádzajúce z hodnotenia doposiaľ vykonaných\ndôkazov, každého jednotlivo i v ich súhrne, špecializovaný trestný súd sa dôsledne\nnevyrovnal so všetkými týmito nepriamymi dôkazmi a z nich vyplývajúcimi skutočnosťami.\nIde o tieto nepriame dôkazy a skutočnosti:...\nlistinné dôkazy, ktoré okrem iných boli zaistené u obžalovaného\nbezprostredne po jeho zadržaní, a to zmluva o pôžičke uzatvorená 26. februára\n2004 medzi KAME – Slovakia Group, a. s. Košice ako veriteľom a\nako dlžníkom, príjmový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004,\nna základe ktorého\n\nprijal od firmy KAME – Slovakia Group, a. s.\n\nKošice 250.000,­ Sk, výdavkový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004, na základe\nktorého bola firmou KAME – Slovakia Group, a. s. Košice vyplatená\nsuma 250.000,­ Sk, príjmový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004,\nna základe ktorého\n\nprijal od firmy KAME – Slovakia Group, a. s.\n\nKošice 250.000,­ Sk, výdavkový pokladničný doklad bez čísla z 10. marca 2004, na základe\nktorého bola firmou KAME – Slovakia Group, a. s. Košice vyplatená\nsuma 250.000,­ Sk, potvrdenie firmy KAME – Slovakia Group, a. s. Košice\no tom, že\n\nna základe zmluvy o pôžičke z 26. februára 2004 vrátil\n20\n\n28. apríla 2004 sumu 250.000,­ Sk aj s úrokmi, pričom na potvrdení je dátum 28. apríl\n2004...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky potom s prihliadnutým na zabezpečené a vykonané\nobrazovo­zvukové záznamy objektivizujúce subjektívnu a objektívnu stránku konania\nobžalovaných\n\na\n\n, na ktoré nadväzujú vyššie\n\nuvedené nepriame dôkazy vzájomne sa dopĺňajúce, vyhodnotil závery špecializovaného\ntrestného súdu týkajúce sa svedeckej výpovede\n\nako nelogické a tým\n\nabsolútne nepresvedčivé.\nPodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa od špecializovaného\ntrestného súdu vyžadovalo, aby všetky tieto dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti\nkonfrontoval s výpoveďami svedka\n\n, ktorý tvrdil, že... v tejto\n\nsúvislosti odvolací senát 5 T (bývalý 1Toš) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí\nopätovne poukázať na už skôr prezentovanú kontinuitu vlastnej rozhodovacej činnosti\nz hľadiska svojich hodnotiacich úsudkov a logického vyvodzovania...\n... špecializovaný trestný súd sa logicky nevyrovnal ani so samotnou obhajobnou\nargumentáciou obžalovaných založenou na tvrdení, že 29. novembra 2002 im svedok\nani nemohol odovzdať predmetnú sumu, keďže na jednej strane\nobžalovaný\n\nbol v ten deň dopoludnia v Spišskej Novej Vsi, kde sa stretol\n\nso svedkom\n\nv rámci predvolebného týždňa a odtiaľ cestoval\n\ndo Rožňavy, kde nechal svoje auto u sestry a až tam prestúpil k ostatným a na strane druhej\nobžalovaný\n\nbol cez obedňajšie hodiny kupovať darček v meste\n\nHoloház, o čom svedčí listinný doklad preukazujúci prechod štátnej hranice – na tomto\nmieste je potrebné uviesť, že obžalovaní boli pozvaní na oslavu päťdesiatky manželky v tom\nčase poslanca NR SR, pritom darčeky kupovali na poslednú chvíľu v deň odchodu a počas\ncesty, na tento deň si naplánovali ešte rôzne iné aktivity a stretnutia, komplikovaným\nspôsobom cestovali do Bratislavy, pričom na oslavu prišli podľa svojich prvých vyjadrení\naž okolo 21.00 hod. a odišli niečo po polnoci (neskôr to modifikovali), čo logicky svedčí pre\nzáver, že táto „cesta“ bola jednak zorganizovaná a dohodnutá takpovediac operatívne\na narýchlo a jednak mala úplne iný účel a cieľ (ako bola účasť na oslave), a to ten, ktorý\nprezentoval jednak svedok\n\na napokon aj samotní obžalovaní\n21\n\n„\n\na\n\nv obrazovo­zvukovom zázname z 10. marca\n\n2004, pričom nimi neskôr proklamované a dokazované rôzne iné aktivity a stretnutia mali\nposkytovať obžalovaným alibi, ktoré však podľa názoru odvolacieho súdu nevyzneli zvlášť\npresvedčivo, keď napr. svedok\n\nsvoje tvrdenia oprel o udalosť súvisiacu\n\ns poškodením svojho motorového vozidla, pričom z iného listinného dôkazu bolo zistené,\nže táto poistná udalosť bola nahlásená až 2. septembra 2003 s tým, že k nej došlo\n28. augusta 2003, tvrdeniam svedka\n\nnapokon zodpovedá aj to,\n\npokiaľ tento vypovedal, že to boli práve obžalovaní, ktorí iniciovali doplatenie „dohodnutej\nodmeny do Bratislavy“, zvlášť iniciatívny bol v tomto smere obžalovaný\n, čo napokon bez akýchkoľvek pochybností objektivizovali obrazovo­zvukové záznamy,\nna ktorých tento iniciatívne určoval termíny, výšku „splátky“, mechanizmus jeho krytia\na rozdelenie úloh, pričom k odovzdaniu a prevzatiu sumy v určenej výške – „jednička“ –\n1.000.000,­ Sk skutočne v termíne ním dohodnutom – 10. marca 2004 – aj došlo, a to za\nasistencie obžalovaného\n\ns tým, že jej prevzatie kryli spôsobom,\n\nna ktorom sa vopred dohodli a ktorý pripravil práve obžalovaný\n\n;\n\nže išlo o krycí manéver niet absolútne žiadnych pochybností, ktorá skutočnosť rovnako\nzodpovedá tvrdeniam svedka\n\n, pričom rovnako v tomto smere\n\nodvolací senát 5 T (bývalý 1 Toš) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí opätovne\npoukázať na už skôr prezentovanú kontinuitu vlastnej rozhodovacej činnosti z hľadiska\nsvojich hodnotiacich úsudkov a logického vyvodzovania, pretože už v korupčných kauzách\nbývalého prednostu Krajského pozemkového úradu v Trnave (sp. zn. 1 Toš 23/2006)\na bývalého primátora v Čadci (sp. zn. 1 Toš 16/2007) sa rovnakým spôsobom vyrovnal\ns obhajobnou argumentáciou týchto obžalovaných... – v kontexte týchto všetkých dôkazov\npotom sa vyžadovalo, aby špecializovaný trestný súd vyhodnotil aj ostatné dôkazy, – ktoré\nobžalovaní v rámci svojej obhajobnej argumentácie predložili alebo na ne poukazovali,\nzvlášť znalecký posudok vypracovaný na základe ich poverenia (viď vyjadrenie Ústavu\nsúdneho inžinierstva), a z neho rezultujúca obhajobná argumentácia obžalovaného\n, ktorú treba považovať za priam detinskú (svedok\n\n„vložil“\n\ndo počítačovej siete obžalovaného väčší počet mailov), vyšetrovacie spisy svedčiace jednak\no trestnom stíhaní a odsúdení svedka\n\na jednak o zastavení trestného\n22\n\nstíhania z dôvodu, že sa nestal skutok (trestné oznámenie.\n\nopäť\n\npre trestný čin), pretože špecializovaný trestný súd tieto dôkazy hodnotil jednotlivo\nbez vzájomných súvislostí a zároveň opäť nelogicky v prospech obžalovaných, pritom napr.\nz obrazovo­zvukového záznamu z 23. februára 2004 vyplýva, že aj tvrdenia svedka\n, pokiaľ tento vypovedal o korupcii vo vzťahu k nestotožneným\npríslušníkom PZ SR, ktorú mal opäť „sprostredkovať“ obžalovaný\n\n, majú\n\nreálny základ.\nPokiaľ ide o záver špecializovaného trestného súdu, že v posudzovanom prípade išlo\no policajnú provokáciu riadenú a realizovanú prostredníctvom kontrolovaného konania\nsvedka\n\n, keď „skutok mal umelo vytvorený dej a vznikol na základe\n\nčinnosti orgánov činných v trestnom konaní prezentovanej konaním\n, ktorý vytvoril situáciu, pri ktorej odovzdal obžalovaným peniaze, ktoré\nprezentoval ako úplatok, ale toto konanie nevykazovalo znaky trestného činu“, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné:\nV tejto otázke odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opäť\npoukazuje na kontinuitu svojej rozhodovacej činnosti v otázke posudzovania policajnej\nprovokácie, keď už v korupčnej kauze týkajúcej sa bývalého sudcu Okresného súdu v Čadci\n(sp. zn. 1 Toš 8/2009) veľmi precízne rozlišoval medzi policajnou provokáciou a tzv.\n„skrytou reakciou polície“, pričom aj v tomto prípade už vychádzal z judikatúry jednak\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (jeho klasické rozhodnutie Teixeira de Castro proti\nPortugalsku) a jednak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 21. júna 2001, sp. zn. Tzo V 5/2001, ktorého právne závery\nvychádzali\n\nz\n\nnálezu\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nČeskej\n\nrepubliky\n\nz\n\n22.\n\njúna\n\n2000,\n\nsp. zn. III. ÚS 597/99).\nPod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo\nnavádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti, u druhej osoby, ktorá by inak\nprotiprávne nekonala.\nSkrytá reakcia polície smie naproti tomu sledovať zistenie skutočností dôležitých pre\ntrestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno­\n\n23\n\nprávne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia\nspôsobených škôd.\nPokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba\nspáchala trestný čin, šlo by už o policajnú provokáciu trestného činu.\nZa kľúčovú odlišnosť skrytej reakcie polície od policajnej provokácie sa považuje\nskutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný\nčin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky.\nTieto podmienky však nesmú byť nijako mimoriadne, ale objektívne možné, v danej\nsituácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel\nspáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu...\nSudcovia Krajského súdu v Bratislave na základe dovtedy zabezpečených dôkazov\nsvedčiacich o dôvodnom podozrení voči konkrétnym osobám z páchania trestnej činnosti\nkorupčného charakteru na návrh špeciálneho prokurátora vydali po začatí trestného\nstíhania vo veci nasledovné príkazy...\nOdvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má za to, že orgány činné\nv prípravnom konaní v tomto posudzovanom prípade za účelom zistenia skutočností...\nV tomto smere je potrebné zdôrazniť, že celý tzv. skutkový dej s trestnoprávnymi\nnásledkami takpovediac vymysleli a zinscenovali práve obžalovaní a svedok\nsa mu len podľa pokynov obžalovaných prispôsobil a ho plnil. Za tohto stavu\npotom zo strany orgánov činných v prípravnom konaní nebolo potrebné, aby svedok\nvystupoval vo veci ako agent podľa § 88b Tr. por., keďže jeho konanie\nnemuselo byť založené na klame a predstieraní, ale len na realizácii zámeru zosnovaného\nobžalovanými, ktorého cieľom bolo dokončiť ich plán v podobe prevzatia sumy 1.000.000,­\nSk pre „ľudí z Bratislavy“, ktorá predstavovala splátku úplatku dohodnutého a sčasti už\nv novembri 2002 odovzdaného, a to za to, že požadované finančné prostriedky určené\nna výstavbu obecných nájomných bytov, boli príslušnými štátnymi orgánmi poskytnuté.\nPre tento záver napokon svedčí aj tá skutočnosť, že trestná činnosť obžalovaných\nz hľadiska jej vývojových štádií bola dokonaná už pri prevzatí prvej polovice dohodnutého\núplatku, pričom v prípade odovzdania splátky z druhej polovice úplatku už išlo len\no dokončenie dokonaného trestného činu.\n24\n\nOrgány činné v prípravnom konaní vo vzťahu k obžalovaným teda neuplatnili takú\nformu vplyvu, aby podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak nebol spáchaný, ale\nnaopak uplatnili takú formu vplyvu, aby bol trestný čin odhalený, teda obmedzili svoj vplyv\nlen na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym spôsobom (viď Ramanauskas proti Litve).\nNeobstojí ani tá časť argumentácie špecializovaného trestného súdu, pokiaľ tento\ndospel k záveru, že svedok\n\nv období od 6. februára do 10. marca 2004\n\n„nevystupoval dobrovoľne“, pretože nad ním visela hrozba trestného stíhania, ktoré bolo\ndočasne odložené.\nVyšetrovateľ Policajného zboru Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, odbor\nboja proti korupcii Východ, Košice dňa 7. februára 2004 pod ČVS: PPZ­11/BPK­V­2004\npodľa § 160 ods. 1 Tr. por. začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250\nods. 1, ods. 5 Tr. zák. a pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa\n§ 160a ods. 1 Tr. zák.\nProkurátor generálnej prokuratúry Slovenskej republiky\n\ndňa\n\n10. marca 2004 vydal súhlas na dočasné odloženie vznesenia obvinenia\npre trestný čin podplácania podľa § 160a ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal\ndopustiť v presne nezistenom čase v mesiaci november 2002 v Košiciach na ul. Mäsiarskej\nv súvislosti s odovzdaním úplatku v sume 9 miliónov Sk osobám\na\n\n,\n\n, ktorí tento úplatok požadovali\n\nza vybavenie žiadostí Mestských častí Košice – Dargovských hrdinov a Košice – Barca\no poskytnutie finančných prostriedkov na výstavbu obecných nájomných bytov zo Štátneho\nfondu rozvoja bývania, čo vyšetrovateľ Policajného zboru Prezídia PZ SR, Úradu boja proti\nkorupcii, odbor boja proti korupcii Východ, zrealizoval 29. marca 2004.\nVyššie uvedený vyšetrovateľ uznesením z 11. marca 2004, ČVS: PPZ­U/BPK­V­2004,\npodľa § 163 ods. 1 Tr. por. začal stíhať obvinených\na\n\n,\n\npre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody\n\nspolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák.\nTen istý vyšetrovateľ uznesením z 11. marca 2004 podľa § 23 ods. 1 Tr. por. vylúčil\ntrestnú vec trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. zo spoločného\nkonania na samostatné konanie.\n25\n\nNásledne uznesením z 15. apríla 2004 pod ČVS: PPZ­14/BPK­V­2004 podľa § 163\nods. 1 Tr. por. začal trestne stíhať\n\na\n\nako\n\nobvinených z pokračujúceho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,\n§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., druhého z nich aj pre trestný čin zneužívania právomoci\nverejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.\nVzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky obhajobnú\nargumentáciu obžalovaných založenú na tvrdení, že svedok\n\nv snahe\n\nzakryť vlastnú trestnú činnosť, o ktorej polícia už mala vedomosť, začal s políciou\nspolupracovať, aby sa tak sám vyhol trestnému stíhaniu, ktorú si rovnako osvojil aj\nšpecializovaný trestný súd, za nelogickú, keď práve naopak, z týchto skutočností vyplýva\nzáver, že svedok\n\nsa rozhodol s políciou spolupracovať a vo veci\n\nvypovedať napriek riziku, že sa sám vystaví možnému trestnému postihu, čo sa napokon aj\nstalo, keďže svedok\n\nbol neskôr v samostatnom trestnom konaní\n\nprávoplatne odsúdený pre trestný čin podvodu k trestu odňatia slobody vo výmere šesť\nrokov.\nPokiaľ ide o nariadené odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti\nobžalovaných, odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zotrváva\nna dôvodoch, ktoré uviedol vo svojom predchádzajúcom uznesení z 19. novembra 2009,\nsp. zn. 1 Toš 4/2009.\nOdvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tieto svoje právne\nzávery kontinuálne nadväzuje a vzhľadom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no ktoré sa opierala obhajobná argumentácia obžalovaných, zvlášť obžalovaného\n, považuje za potrebné tieto doplniť nasledovne:\nPodľa názoru odvolacieho senátu 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsamotná skutočnosť, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti, či už\npodľa § 88 ods. 2, ods. 3 Tr. por. alebo zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred\nneoprávneným použitím informačno­technických prostriedkov neobsahuje odôvodnenie,\nresp. jeho odôvodnenie je po obsahovej stránke nedostatočné, nemusí mať za každých\nokolností ten následok, že dôkaz získaný na základe takéhoto prikazuje po podaní obžaloby\nv súdnom konaní nepoužiteľný...\n26\n\nV tomto momente odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto\notázke nadväzuje na svoj právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí, keď\nkonštatoval: „pre záver, že príkaz príslušného sudcu bol dôvodný, svedčí skutočnosť,\nže vo veci aj na základe takto získaných dôkazov bolo následne týmto osobám vznesené\nobvinenie, pričom uvedený procesný postup a jeho dôvodnosť bolo potom možné preskúmať\nv rámci tohto trestného stíhania“.\nTeda špecializovaný trestný súd po podaní obžaloby v rámci dokazovania mal\npreskúmať, či použité dôkazné prostriedky boli legálne, legitímne a hlavne proporcionálne.\nNa základe týchto kritérií špecializovaný trestný súd mal potom rozhodnúť, či orgány činné\nv prípravnom konaní obmedzili svoj vplyv len na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym\nspôsobom, alebo zneužili inštitút nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej\nčinnosti obžalovaných.\nV tomto posudzovanom prípade nejde o vec totožnú s vecami, s ktorými sa zaoberal\nÚstavný súd Slovenskej republiky, najmä pokiaľ ide o jeho nález III. ÚS 80/2008\n(odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti u osoby, u ktorej nedošlo k trestnému\nstíhaniu – vzneseniu obvinenia). V tomto prípade totiž všetci obžalovaní, u ktorých sa do\npráva na súkromie zasiahlo, sa o tejto skutočnosti v rámci trestného stíhania dozvedeli\nriadne a včas, a to aj pokiaľ ide o skutočnosti, na základe akých podozrení orgány činné\nv prípravnom konaní žiadali o zásah do súkromia, pričom obžalovaní mali dostatok času\na priestoru k tomu uplatniť primeranú obhajobu.\nTreba navyše zdôrazniť, že v tejto veci už bolo začaté trestné stíhanie vo veci\nna základe trestného oznámenia podaného\n\n, pričom toto\n\npodozrenie z trestnej činnosti korupčného charakteru sa neskôr umocnilo jednak jeho\nsvedeckou výpoveďou a jednak ním predloženými listinnými dôkazmi.\nAž v tomto momente bol potom sudcovi krajského súdu predložený špeciálnym\nprokurátorom návrh na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti spolu s dôkazmi\na informáciami spôsobilými posúdenia, či zásah do súkromia obžalovaných je alebo nie je\nprimeraný a nevyhnutný.\n\n27\n\nRovnako treba dodať, že ani následne príslušným sudcom krajského súdu vydaný\npríkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti netrpel žiadnou formálnou\nchybou, keďže jeho výrok obsahoval všetky zákonom predpísané náležitosti.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky potom dospel\nk záveru, že zo strany orgánov činných v prípravnom konaní nešlo v tejto veci o žiadnu\nsvojvôľu, ale o legálny (v súlade s platnými právnymi predpismi), legitímny (týkal sa\nvymedzeného cieľa) a proporcionálny (primeraný, nevyhnutný a inými prostriedkami\nnedosiahnuteľný) zásah do súkromia obžalovaných\na\n\n,\n\n.\n\nV opačnom prípade by postup špecializovaného trestného súdu, ktorým si osvojil\nobhajobnú argumentáciu obžalovaných, hlavne obžalovaného\n\n,\n\npredstavoval prísne formalistický prístup k prípustnosti dôkazov, ktorý by tak minimalizoval\njeho prieskumnú právomoc na len akési formálne ponímanie práva, čo by na jednej strane\nmohlo negovať všeobecnú povinnosť štátu zabezpečiť spravodlivosť potrestaním\nprotiprávnych konaní a na strane druhej by mohlo znamenať aj porušenie práva\nna obhajobu, pokiaľ by z týchto záznamov napr. vyplývali skutočnosti svedčiace o tom,\nže v posudzovanom prípade išlo zo strany polície o zneužitie prostriedkov trestného práva\nna trestné stíhanie obžalovaných.\nVyššie uvedený záver však neplatí vo vzťahu k svedkyni\n\n,\n\nu ktorej pre absenciu možnosti preskúmania zásahu do jej súkromia sú všetky záznamy jej\ntelekomunikačnej činnosti, ktoré boli založené do vyšetrovacieho spisu, nepoužiteľné.\nNa druhej strane však treba priznať, že orgány činné v prípravnom konaní pochybili,\npokiaľ pred právoplatným skončením trestného stíhania skartovali väčšiu časť týchto\nzáznamov, pričom do vyšetrovacieho spisu založili len nimi vybrané záznamy.\nV tomto smere odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí\nzopakovať len to, čo už vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci, že:\n„takýto postup Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustný z dôvodu, že\nv konaní pred súdom potom obyčajne dochádza zo strany obžalovaných k vznášaniu\nrôznych pochybností o manipulácii s týmito záznamami, čo sa stalo aj v tomto konkrétnom\n\n28\n\nposudzovanom prípade. Navyše potom súdu chýba ucelený obraz o komunikácii osoby,\nktorej telekomunikačná činnosť bola zaznamenaná“.\nOdvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tomto stanovisku\nzotrváva a z tohto dôvodu všetky záznamy telekomunikačnej činnosti obžalovaných, ktoré\nboli zabezpečené a do vyšetrovacieho spisu založené, vyhodnotil ako nepoužiteľné.\nŠpeciálny prokurátor v podanej obžalobe konanie obžalovaných\n,\n\na\n\npo stránke subjektívnej a objektívnej\n\nprávne kvalifikoval ako trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody\nspolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák. s odôvodnením, že obžalovaní\nspoločným konaním v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu pre inú osobu\nžiadali a prijali úplatok...\nOdvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade právneho\nposúdenia konania obžalovaných\n\n,\n\na\n\nopäť len nadväzuje na svoje predchádzajúce uznesenie z 19. novembra\n2009, sp. zn. 1 Toš 4/2009, v ktorom k tejto otázke uviedol po prvé, že podľa jeho názoru\n„určite však doposiaľ neexistuje skupina dôkazov pre taký skutkový záver a také jeho\nprávne posúdenie, k akým dospel bývalý špeciálny súd v prvom odsudzujúcom rozsudku“,\nkeďže „zásada náležitého zistenia skutkového stavu vyžaduje, aby súd oprel svoje\nrozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, a nie iba o\nnejakú pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového\nriešenia odpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov tu,\nktorá je pre obžalovaných priaznivejšia (R 1/1966)“ a po druhé, že „pokiaľ by sa\nvykonaným dokazovaním potvrdila skutková verzia produkovaná svedkom\na na ňu nadväzujúcimi dôkazmi, bude potrebné z hľadiska jej právneho\nposúdenia uvažovať aj v rovine, či takto zistené konanie obžalovaných nenapĺňa len\nskutkovú podstatu trestného činu nepriamej korupcie podľa § 162 Tr. zák.“...\nPokiaľ ide o právnu kvalifikáciu uvedenú v podanej obžalobe treba zdôrazniť, že\nobžalovaní nedisponovali kompetenciami, v rámci ktorých by obstarávali veci všeobecného\nzáujmu, teda nerozhodovali o štátnej podpore pre výstavbu obecných nájomných bytov.\nSpáchať trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody § 160a ods. 1 Tr. zák. môže\n29\n\niba špeciálny subjekt, teda osoba, ktorá sa podieľa na obstarávaní veci všeobecného\nzáujmu. Rovnako treba dodať, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi úplatkom\na obstarávaním veci všeobecného záujmu, pretože prijatý alebo sľúbený úplatok musí\nsúvisieť s činnosťou osoby, ktorá zaisťuje plnenie činností súvisiacich s obstarávaním veci\nvšeobecného záujmu.\nZ týchto dôvodov odvolací senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nna podklade odvolania špeciálneho prokurátora opätovne zrušil napadnutý rozsudok\na špecializovanému trestnému súdu vec vrátil, aby ju v naznačenom smere znovu prejednal\na rozhodol.»\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia konštatuje, že\nnajvyšší súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia\npodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne udržateľným spôsobom, jeho\núvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne\nakceptovateľné a ústavne konformné. Napadnuté rozhodnutie je aj náležite odôvodnené.\nNajvyšší súd primerane a postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené\nodvolacie námietky, ku ktorým v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy.\nÚstavný súd sa osobitne zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej:\n„vo veci (odvolacom konaní) konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania\núkonov trestného konania, pretože v prípravnom konaní rozhodoval vo veci mojej väzby...\nAko to vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ktorý je súčasťou súdneho spisu JUDr. Peter\nSzabó ešte ako sudca a predseda senátu Krajského súdu v Bratislave konal a rozhodoval aj\nv prípravnom konaní o niektorých úkonoch v tejto trestnej veci ako aj ohľadne väzby\nobvinených\n\n,\n\na\n\n...“\n\nPodľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 bol z vykonávania\núkonov trestného konania vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, probačný\na mediačný úradník, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého\nmožno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,\n30\n\nktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom\nalebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\nPodľa § 30 ods. 2 Trestného poriadku bol sudca alebo prísediaci ďalej vylúčený\nz vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor,\nvyšetrovateľ, policajný orgán, spoločenský zástupca, obhajca alebo splnomocnenec\nzúčastnenej osoby alebo poškodeného.\nPodľa § 30 ods. 3 Trestného poriadku bol z rozhodovania na súde vyššieho stupňa\nokrem toho vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý sa zúčastnil rozhodovania na súde\nnižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o sťažnosti pre porušenie zákona je vylúčený\nsudca, ktorý sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca súdu iného stupňa.\nZ rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté\nrozhodnutie urobil alebo dal k nemu súhlas alebo pokyn.\nPodľa § 30 ods. 4 Trestného poriadku bola procesná strana povinná námietku\nzaujatosti vzniesť bezodkladne, ako sa dozvedela o dôvodoch na jej vznesenie...\nZ citovaných ustanovení znenia Trestného poriadku nevyplýva, že by z rozhodovania\no odvolaní sťažovateľa mal byť vylúčený sudca, ktorý v sťažovateľovej veci v prípravnom\nkonaní\n\nvydával\n\npríkazy\n\nna\n\npriestorové\n\nodposluchy,\n\nodpočúvania\n\na\n\nzáznam\n\ntelekomunikačnej činnosti, teda nerozhodoval vo veci samej.\nÚstavný súd už v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“), keď ESĽP opustil štrukturálne hľadisko a hľadisko nezlučiteľnosti\nin abstracto rôznych procesných funkcií a použil vo viacerých prípadoch konkrétny prístup.\nV uvedených prípadoch ESĽP vyslovil záver, že to, na čom záleží pri posudzovaní otázky\nnestrannosti, je povaha a rozsah úkonov, ktoré urobil sudca pred procesom. Treba\npreskúmať jednotlivé procesné úkony, ktoré sudca urobil pred rozhodnutím vo veci samej,\npodľa ich obsahu, t. j. podľa toho, či otázky, ktoré musel riešiť, a spôsob ako ich riešil,\n31\n\nneprejudikovali jeho stanovisko k vine či nevine obvineného. Európsky súd pre ľudské\npráva urobil záver, že tieto hľadiská sú zásadné pre vyvodenie záveru, či subjektívna obava\nsťažovateľa z nedostatku nestrannosti sudcu bola aj objektívne odôvodnená (pozri napr.\nrozhodnutia vo veciach Sainte­Marie c. Francúzsko z r. 1992, Fey c. Rakúsko z r. 1993,\nSaraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko z r. 1996, kde ESĽP nezistil\nporušenie zásady nestrannosti súdu; III. ÚS 153/08).\nO účelovosti námietky sťažovateľa o rozhodovaní sudcu JUDr. Petra Szabóa\nv odvolacom konaní svedčí aj skutočnosť, že sťažovateľ po prvýkrát rozhodovanie\nuvedeného sudcu v jeho trestnej veci namietal až v konaní pred ústavným súdom, hoci\npodľa ustanovenia § podľa § 30 ods. 4 Trestného poriadku bol povinný námietku zaujatosti\nvzniesť bezodkladne potom, ako sa dozvedel o dôvodoch na jej vznesenie.\nNámietka sťažovateľa, že v čase, keď JUDr. Peter Szabo v jeho trestnej veci\nrozhodoval už o skoršom odvolaní, nemal vedomosť o tom, že „JUDr. Peter Szabo na NS\nSR je totožný s tým JUDr. Petrom Szabom, ktorý bol predsedom senátu na Krajskom Súde\nv Bratislave“, sa javí ako veľmi nepravdepodobná.\nÚstavný súd poukazuje na svoj právny názor konštantne uplatňovaný v jeho\njudikatúre, podľa ktorého postup súdu v súdnom konaní v súlade s platným a účinným\nzákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci)\nnemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,\nII. ÚS 81/00).\nAplikujúc tento právny názor na vec sťažovateľa, možno konštatovať, že ak Trestný\nporiadok výslovne nezakazuje možnosť, aby sa sudcovia, ktorí v určitej trestnej veci\nvykonávali úkony v prípravnom konaní, rozhodovali ako sudcovia odvolacieho súdu,\ntak potom sa námietka sťažovateľa o porušení jeho ústavou garantovaných práv javí ako\nzjavne neopodstatnená (mutatis mutandis IV. ÚS 8/2011, III. ÚS 153/08).\n\n32\n\nV súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne\nakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\ndo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru\nústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť\nporušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch\ns požiadavkami účastníka konania.\nÚstavný\n\nsúd\n\nnezistil\n\npríčinnú\n\nsúvislosť\n\nmedzi\n\nnapadnutým\n\nrozhodnutím\n\na sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\na preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k\nporušeniu sťažovateľom označených práv, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júla 2015\n\n33", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "odpočúvanie", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5To/9/2011", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f487188a-6c80-44b2-81ed-7b2f735e40ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 8/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 8/2011 z 20. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f487188a-6c80-44b2-81ed-7b2f735e40ab"}, {"guid": "ussr:39e40624-372b-4985-82eb-001420a30d52", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/08 z 14. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-14", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39e40624-372b-4985-82eb-001420a30d52"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6a6ee059-c0b0-4cbd-8b87-c16d0cb9e074", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.121.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 121/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 121/2018 z 13. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.121.2018.1"}, {"guid": "ussr:95a63acb-ea66-46c1-bbc7-ef02311681cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.49.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 49/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.49.2018.1"}, {"guid": "ussr:99acd34c-e42d-452a-ade8-3696ae032e66", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.510.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 510/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 510/2017 z 1. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.510.2017.1"}, {"guid": "ussr:c2a536be-2b06-44bb-ab2a-56154f74d0ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.180.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 180/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/2016 z 30. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.180.2016.1"}, {"guid": "ussr:471686e5-c8f3-48ea-9ef9-22ab406367b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.282.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 282/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 282/2015 z 9. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.282.2015.1"}, {"guid": "ussr:f1829773-3462-45aa-940a-a22130289829", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 679/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 679/2014 z 25. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1829773-3462-45aa-940a-a22130289829"}, {"guid": "9705c5e7-29f6-4ce4-a778-c66cdff915ae:8e136a37-dee4-419e-b9e0-df06d6414572", "ecli": "ECLI:SK:SSPK:2024:9523100189.3", "spisova_znacka": "1T/6/2023", "nazov": "Rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1T/6/2023 z 18. 3. 2024", "sud": "Špecializovaný trestný súd", "datum_vydania": "2024-03-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SSPK:2024:9523100189.3"}]}