{"guid": "ussr:c0546906-e72e-4e06-ade0-058cc6143b59", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.665.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 665/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 665/2015 z 22. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 665/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.665.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2015-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c0546906-e72e-4e06-ade0-058cc6143b59", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.665.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.665.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.665.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 665/2015­11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa\n\nMészárosa\n\n(sudca\n\n,\n\nspravodajca)\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom,\n\nAdvokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2\nods. 2, čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 1 S 2/2014 z 20. marca 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna\n2014 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal\n\nporušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 2/2014 z 20. marca 2014 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že v dôsledku sťažovateľom\nnamietaných zásahov do jeho osobnostných práv a vlastníckeho práva a do osobnostných\npráv členov jeho domácnosti zo strany narušiteľov ­ susedov sťažovateľa ­ sa sťažovateľ\n2. apríla 2013 obrátil so žiadosťou o ochranu na mesto\n\n(miesto bydliska\n\nsťažovateľa a jeho susedov) podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Mesto\n\nvydalo vo veci\n\n30. apríla 2013 rozhodnutie (označené ako „rozhodnutie o predbežnom opatrení“)\nč. 1167/2013, ktorým s účinnosťou odo dňa doručenia rozhodnutia zakázalo zasahovanie do\npokojného stavu zo strany narušiteľov ­ susedov sťažovateľa. Podľa vyjadrenia sťažovateľa\nvšak naďalej dochádzalo k útokom voči nemu, členom jeho rodiny a narúšaniu pokojného\nvýkonu vlastníckeho práva. V dôsledku týchto skutočností podal sťažovateľ na mesto\nsťažnosť na postup v konaní, v ktorom namietal jeho nečinnosť. Sťažnosť bola\ndoručená mestu\n\n13. augusta 2013. Mesto\n\nsťažovateľovi listom\n\nz 21. októbra 2013 (označeným ako „oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti“)\noznámilo, že túto sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože predbežnú ochranu\nsťažovateľovi v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka už poskytlo. S uvedeným názorom sa\nsťažovateľ nestotožnil, v dôsledku čoho podal 7. januára 2014 návrh na začatie konania proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na krajskom súde. Ten napadnutým\nuznesením návrh zamietol.\n3. Sťažovateľ svoje výhrady proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zhrnul\nv sťažnosti takto: «Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave vyjadrenom v odôvodnení\nnapádaného rozhodnutia: [„]Odporca vo veci vydal rozhodnutie ktorým predbežne zakázal\nnarušiteľom ­ susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav\n\n2\n\nv medziach susedských vzťahov. Ak takto poskytnutá ochrana odporcom je neúčinná,\nneznamená to, že odporca je nečinný. Ochrana podľa § 5 Občianskeho zákonníka nie je\no riešení sporu o právo, ale o predbežnú ochranu faktického stavu. Ak takto poskytnutá\nochrana správnym orgánom je neúčinná, navrhovateľ sa môže kedykoľvek domáhať ochrany\nna súde svojho práva, čo však neurobil.[“]\nS uvedeným názorom Krajského súdu v Bratislave nemožno súhlasiť. S vyššie\nopísaného upovedomenia Verejného ochrancu práv vyplýva, že sťažovateľ a členovia jeho\ndomácnosti podnikli viacero krokov vrátane žaloby na súd podľa § 127 Občianskeho\nzákonníka.\nZáver Krajského súdu v Bratislave, je teda arbitrárny. Rozhodol bez akýchkoľvek\ndôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť predmetnej ochrany. Bez toho, aby si o uvedenej\nskutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa alebo si ju sám preveril.\nNie je tiež možné súhlasiť ani s názorom Krajského súdu v Bratislave v tom, že podľa\n§ 5 Občianskeho zákonníka ide len predbežnú ochranu. Toto ustanovenie v prvej vete\nzreteľne dáva právo každému domáhať sa ochrany na obci. Teda nie len predbežnej\nochrany, ale ochrany ako takej. Je pravdou, že druhá veta hovorí o možnosti obce\npredbežne zásah zakázať. Tá istá veta však dáva možnosť aj uložiť obnovenie predošlého\nstavu, čo súd nebral na zreteľ. Tiež je potrebné poukázať na tretiu vetu, ktorá hovorí\no možnosti domáhať sa ochrany na súde. Z jazykového výkladu tejto vety vyplýva, že osoba\nsa môže domáhať ochrany na obci a na súde paralelne. Ochranu na obci preto nemožno\npodmieňovať využitím súdnej ochrany, tak ako to urobil Krajský súd v Bratislave.\nPodľa názoru prvostupňového súdu, sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky podľa §\n250t odseku (1) poslednej vety zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších zmien, nakoľko nepodal žalobu podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku\n[správne má byť § 127 Občianskeho zákonníka; pozn.]. Sťažovateľ však poukazuje na to, že\npredmetom sporu pred Krajským súdom v Bratislave nebolo primárne nezákonné konanie\nosôb zdržiavajúcich sa v ich susedstve. Predmetom sporu bola nečinnosť mesta\n\n.\n\nTúto nečinnosť napadol sťažnosťou podľa zákona číslo 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení\nneskorších zmien. Žalobou podľa § 127 Občianskeho zákonníka sa sťažovateľ nemôže\ndomáhať ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej moci.\n3\n\nSťažovateľ si uvedomuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je ďalšou\ninštanciou voči všetkým porušeniam zo strany všeobecných súdov. Poukazuje však na to, že\nzo napádaným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo porušené jeho základné\nľudské právo na spravodlivý súdny proces a v súvislosti s tým aj jeho vlastnícke právo.\nNapádané rozhodnutie sťažovateľ považuje za svojvoľné. Súd totiž rozhodol o nároku\nodvolávajúc sa na argumenty, ktoré nemajú absolútne žiadnu oporu v skutkovom stave.\nNavyše súd takéto dokazovanie ani nevykonal. Sťažovateľovi nie je absolútne zrejmé, odkiaľ\nmal súd informáciu, že sa sťažovateľ nebránil podľa § 127 Občianskeho zákonníka.\nStanovenie takejto podmienky nemá žiadnu oporu v zákone a ani súd nemôže sťažovateľa\nnútiť k niečomu, čo zákon neprikazuje.»\n4. So zreteľom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že napadnuté\nuznesenie krajského súdu je arbitrárne, nemajúce oporu v účinnej právnej úprave a porušuje\n„člán[ok] 2 odsek (2) Ústavy v tom, že súd núti sťažovateľa k podaniu žaloby podľa § 127\nObčianskeho súdneho poriadku (správne má byť § 127 Občianskeho zákonníka, pozn.) voči\nrušiteľom pokojného užívania jeho vlastníckeho práva pre úspešné podanie žaloby\no nečinnosť mesta\n\nv konaní o ochranu podľa § 5 Občianskeho zákonníka, článok\n\n46, článok 48 odsek (2) Ústavy a článku 6 odseku (1) Dohovoru v tom, že Krajský súd\nv Bratislave bez akéhokoľvek zdôvodnenia a vykonaného dokazovania vychádza z tvrdení,\nktoré sú v rozpore so skutkovým stavom veci, napádané rozhodnutie a odôvodnenie nemá\noporu v zákone, rozhodnutie je teda svojvoľné, navyše v dôsledku jednostupňovosti tohto\nkonania bez nariadenia pojednávania a výzvy súdu na prípadné doplnenie dôkazov sa\nsťažovateľ nemal možnosť brániť nepravdivým tvrdeniam nachádzajúcim sa v odôvodnení\nnapadaného rozhodnutia týkajúcim sa nepodania žaloby podľa § 127 Občianskeho\nzákonníka, člán[ok] 20 Ústavy a člán[ok] 1 Dodatkového protokolu číslo 1 k Dohovoru,\nnakoľko v dôsledku názoru Krajského súdu v Bratislave v podstate sťažovateľ nemá ďalšie\nmožnosti brániť sa na meste\n\nzabezpečenia ochrany vlastníckeho práva a jeho\n\npokojného užívania. Krajský súd v Bratislave v podstate vyložil ustanovenia § 5\nObčianskeho súdneho poriadku tak, že ide o predbežnú ochranu. Takáto formulácia však\nv predmetnom ustanovení nie je“.\n\n4\n\n5. V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „základné práva\nsťažovateľa uvedené v článku 2 odseku (2), článku 20, článku 46, článku 48 odseku (2)\nÚstavy, článku 6 odseku (1) Dohovoru a článku 1 Dodatkového protokolu číslo 1\nk Dohovoru boli uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 3. 2014 vydaného\nv konaní číslo 1S 2/2014 porušené“, ďalej aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie\nkrajského súdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a uložil\nkrajskému súdu nahradiť trovy konania v sume 340,90 eur.\nII.\n6. Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa doručený mu 7. januára\n2014 zamietol a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Krajský súd v napadnutom\nuznesení uviedol: „Súd z návrhu aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu\nmal za preukázané, že odporca na základe žiadosti navrhovateľa rozhodnutím č. 1167/2013\nzo dňa 30.4.2013 predbežne zakázal narušiteľom ­ susedom navrhovateľa zasahovať do\npokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v medziach susedských vzťahov.\nPodľa § 5 Občianskeho zákonníka, ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu,\nmožno sa domáhať ochrany na príslušnom orgáne štátnej správy. Ten môže predbežne\nzásah zakázať, alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo\ndomáhať sa ochrany na súde.\nPríslušný orgán štátnej správy na návrh poskytuje predbežnú právnu ochranu najmä\nv prípadoch, keď zrejmý zásah do pokojného stavu trvá, alebo keď je nebezpečenstvo jeho\nopakovania. Má sa ňou urýchlene zabezpečiť poriadok a pokoj pred zasahovaním do\nfaktického pokojného stavu. Sporné právne otázky tento orgán nerieši. Právna ochrana\nposkytnutá orgánom štátnej správy môže spočívať v zakázaní rušiteľovi zasahovať do\nexistujúceho pokojného stavu, prípadne v odstránení závadného alebo v obnovení\npredošlého stavu. Spornú právnu otázku medzi účastníkmi právneho vzťahu môže\nv konečnom dôsledku vyriešiť na návrh až súd, pričom tento nie je viazaný rozhodnutím\norgánu štátnej správy.\n\n5\n\nSúd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca je v konaní o jeho žiadosti\no ochranu podľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka nečinný. Odporca\nvo veci vydal rozhodnutie č. 1167/2013 zo dňa 30.4.2013, ktorým predbežne zakázal\nnarušiteľom ­ susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav\nv medziach susedských vzťahov. Ak takto poskytnutá ochrana odporcom je neúčinná,\nneznamená to, že odporca je nečinný. Ochrana podľa § 5 Občianskeho zákona nie je\no riešení sporu o právo, ale o predbežnú ochranu faktického stavu. Ak takto poskytnutá\nochrana správnym orgánom je neúčinná, navrhovateľ sa môže kedykoľvek domáhať ochrany\nna súde svojho práva, čo však neurobil.\nSúd preto konštatuje, že odporca nebol v preskúmavanej veci nečinný. Súd ďalej\npoukazuje, že navrhovateľ v zmysle ust. § 250t posledná veta OSP nevyčerpal prostriedky,\nktorých použitie umožňuje osobitný predpis, čo je ďalší dôvod, aby súd návrh navrhovateľa\nzamietol. Ak mal za to, že predbežným opatrením boli uložené len povinnosti totožné\ns povinnosťami uloženými právnymi predpismi a fakticky ním boli len zdupľované\npovinnosti vyjadrené napríklad ust. § 127 Občianskeho zákonníka a k reálnej ochrane ním\nnedošlo, mal voči tomuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok, čo neurobil. Naviac\nprávnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na ktoré je účastník\nadministratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik povinnosti\nna strane správneho orgánu urobiť právne úkony na odstránenie nečinnosti.“\nIII.\n7 . Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\n6\n\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej\nprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS\n35/02).\nIV.\n9. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie\nviacerých článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením\nkrajského súdu, pričom sťažovateľ toto porušenie v konkrétnostiach spojil najmä\ns námietkami, podľa ktorých (i) krajský súd núti sťažovateľa na podanie žaloby podľa § 127\nObčianskeho zákonníka voči rušiteľom pokojného užívania jeho vlastníckeho práva pre\núspešné podanie návrhu podľa § 250t OSP proti mestu\n\n, (ii) krajský súd bez\n\nakéhokoľvek zdôvodnenia a vykonaného dokazovania vychádza z tvrdení, ktoré sú\nv rozpore so skutkovým stavom veci, napadnuté uznesenie a jeho odôvodnenie nemá oporu\n7\n\nv zákone, a je teda svojvoľné, (iii) v dôsledku názoru krajského súdu sťažovateľ nemá ďalšie\nmožnosti domáhať sa od mesta\n\nzabezpečenia ochrany vlastníckeho práva a jeho\n\npokojného užívania.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\n10. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho práva\nzaručené čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že závery krajského súdu sú arbitrárne,\nkrajský súd rozhodol bez akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť\npredmetnej ochrany, bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa\nalebo si ju sám preveril, t. j. krajský súd rozhodol o nároku sťažovateľa, odvolávajúc sa na\nargumenty, ktoré nemajú žiadnu oporu v skutkovom stave.\n11. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom\nnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ\noznačil namietané porušenie práva len článkom ústavy (čl. 46 ústavy), pričom z celého\nobsahu sťažnosti a charakteru jeho námietok (podľa sťažovateľa závery krajského súdu sú\narbitrárne, krajský súd rozhodol bez akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal\nmožnosť predmetnej ochrany, bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od\nsťažovateľa alebo si ju sám preveril) je možné konštatovať, že sťažovateľ namieta porušenie\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil\npredmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu\nk potenciálnemu porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n8\n\n13. Sťažnosť, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu vychádzajú z interpretácie §\n5 Občianskeho zákonníka.\n14. Podľa § 5 Občianskeho zákonníka ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného\nstavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť,\naby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.\n15. Uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka predstavuje občianskoprávnu\nochranu v prípade zrejmého zásahu do pokojného stavu, ktorá je zákonodarcom zverená na\núčely rýchlej nápravy obci. Ako je samotným ustanovením zdôraznené, ide o ochranu\npredbežnú a dotknutá osoba sa môže naďalej domáhať ochrany svojich práv na súde.\nK ochrane podľa § 5 Občianskeho zákonníka a predbežnosti rozhodnutia podľa tohto\nustanovenia právna doktrína uvádza: «Aj táto ochrana je... ochranou občianskoprávnou...\na § 5 ju vo svojej druhej vete výslovne charakterizuje ako ochranu predbežnú. ...\nPredbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva predovšetkým v tom, že... nevyhlasuje právny\nstav a ani ho nevytvára. K tomu je príslušný jedine súd. Rozhodnutie podľa § 5 konštatuje\nnie stav právny, ale pokojný stav, t. j. určitý stav faktický. Toto rozhodnutie je záväzné pre\núčastníkov konania i erga omnes jedine v otázke pokojnosti faktického stavu, a ani v tej\nnezaväzuje súd ... Ani vtedy, ak sa ten, kto je k tomu aktívne legitimovaný, neobráti na súd,\nsa rozhodnutie podľa § 5 nemôže stať „konečné“ v tom zmysle, že by záväzne určilo stav\nprávny. ... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva ďalej v tom, že o právnom stave\nrozhoduje... výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie podľa § 5 nie je prejudiciálne a ani inak\nzáväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia pokojného stavu samého. I túto\nskutkovú otázku môže súd zhodnotiť inak... Predbežnosť rozhodovania podľa § 5 naproti\ntomu neznamená, že... by bolo podmienkou konania súdneho. ... Z uvedeného vzťahu\nrozhodnutia súdu a rozhodnutia... podľa § 5 ostatne vyplýva, že označenie rozhodnutia\npodľa § 5 ako rozhodnutia predbežného je skôr parabolické, než exaktné. Súd i obec... tu\nsíce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale z hľadiska právneho každý o niečom úplne\ninom.» [Knap, V. Quieta non movere (§ 5 obč. zák.). IN Právní praxe, 1993, č. 3, s. 267 \n268; k tomu pozri aj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1406/14\n9\n\n(bod 9), II. ÚS 1256/13 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 207/2011].\n16. Ústavný súd k uvedenému názoru právnej doktríny a súdov dopĺňa, že v rámci\npostupu obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka ide o transformovaný inštitút sumárnej\nrepozície platný na našom území do roku 1950. V rámci sumárnej repozície sa mohol ten,\ndo koho pokojnej držby bolo zasiahnuté, obrátiť na súd, aby poskytol držbe ochranu. Súd\nneskúmal právo, ale iba faktickú držbu. Tento inštitút sa však následne (od roku 1950)\ntransformoval takto:\nPodľa § 151 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník:\n„(1) Kto bol svojmocne vo svojej držbe rušený alebo držby pozbavený, môže do\ntridsiatich dní po tom, keď sa dozvie o rušení a o rušiteľovi, žiadať na miestnom národnom\nvýbore, aby rušenie zakázal, a ak to zodpovedá povahe veci, aby nariadil všetko uviesť do\npôvodného stavu.\n(2) O právnych pomeroch medzi stranami a o povinnosti nahradiť škodu rozhoduje\nsúd.“\nPodľa § 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného od 1. 4. 1964 do\n31. 12. 1991:\n„Ak je socialistické spolužitie porušené zrejmým zásahom do práva, možno sa\ndomáhať ochrany na miestnom národnom výbore. Aby zachovávanie pravidiel\nsocialistického spolužitia bolo obnovené, môže miestny národný výbor predbežne zásah do\npráva zakázať alebo uložiť, aby závadný stav bol odstránený. Právo domáhať sa ochrany na\nsúde nie je tým dotknuté.“\nV roku 1992 zákonodarca novelizoval § 5 Občianskeho zákonníka a s účinnosťou od\n1. 1. 1992 do 31. 12. 2003 upravil:\n„Ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na\npríslušnom orgáne štátnej správy. Ten môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol\nobnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.“\n10\n\n17. K dnešnému dňu platné a účinné znenie § 5 Občianskeho zákonníka sa do jeho\ntextu dostalo novelou s účinnosťou k 1. 1. 2004 (namiesto orgánu štátnej správy prešla\nprávomoc na obce).\n18. V rámci teoretickej rozpravy nad úpravou § 5 Občianskeho zákonníka v dnešnej\npodobe, ktorá sa podstatne líši od sumárnej repozície spred roka 1950 a je čo do jasnosti\na určitosti svojho znenia (v zmysle právnych účinkov, ktoré má jeho aplikácia vyvolať)\nznačne vágna, je možné komunikovať vo vzťahu k právnej úprave § 5 Občianskeho\nzákonníka tieto úvahy: V rámci socialistického zjednodušovania civilistiky bol inštitút\nsumárnej repozície vskutku zjednodušený, čim sa zložito hľadá súčasná náplň v podstatne\npestrejšej spoločnosti. Pôvodnou ideou § 5 Občianskeho zákonníka bolo snáď\nromantizované využitie dobovej lokálnej komunitnosti, lokálnej autority predsedu\nmiestneho národného výboru. Otázne je, či aj na spory mimo ochrany držby. Presunúc sa do\ndnešných dní možno dôvodiť, že v konaní podľa § 5 Občianskeho zákonníka obec (v pozícii\norgánu verejnej správy) v rámci výkonu samosprávy (a teda nie preneseného výkonu štátnej\nsprávy) poskytuje v občianskoprávnej veci posesórnu ochranu faktickému stavu (opakom je\npetitórna ochrana subjektívneho práva v občianskoprávnej veci poskytovaná súdom\nv zmysle § 4 v spojitosti s § 126 Občianskeho zákonníka). Obec teda nerozhoduje\no súkromnom práve alebo povinnosti v rámci súkromnoprávneho vzťahu (nejde o „spor\no právo“, quid iuris; mohli by sme teda povedať, že ústavné nároky na judicializáciu sú\nznačne oslabené), avšak znenie § 5 Občianskeho zákonníka jasne ustanovuje, že obec ako\nverejno­mocenský orgán (orgán verejnej správy) má v rámci občianskoprávnej veci\nprávomoc niečo „zakázať“ a „uložiť“, čím obec bezpochyby ukladá subjektu určitú\npovinnosť (aj keď len vo vzťahu k faktickému stavu). Ide o netradičnú formu výrazného\nprelínania súkromného práva a verejného práva. Taktiež možno poukázať, že nemožno\nzo znenia a účelu § 5 Občianskeho zákonníka (t. j. účelu poskytnúť ochranu faktickému\nstavu TU a TERAZ ­ zmyslom právnej úpravy je okamžitosť a dočasnosť) jednoznačne\nustáliť, aký právny úkon (právny akt) má byť výsledkom poskytnutia ochrany faktickému\n\n11\n\nstavu zo strany obce, v akom procese dôjsť k poskytnutiu ochrany a pod. Lakonickosť\nprávnej úpravy § 5 Občianskeho zákonníka vytvára každopádne veľké aplikačné problémy.\n19. Akokoľvek, judikatúra všeobecných súdov, ako aj slovenská odborná spisba k § 5\nObčianskeho zákonníka zastáva konštantný právny názor, podľa ktorého obec v zmysle § 5\nObčianskeho zákonníka koná ako správny orgán a na postup obce podľa § 5 Občianskeho\nzákonníka sa použije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov (k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n1 S 47/2012 z 11. júla 2012; uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 208/2009\nz 12. januára 2010; Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos, 2007, s. 49;\nVojčík, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010,\ns. 43). Taktiež nie je v aplikačnej praxi nateraz sporné, že výsledkom postupu obce v konaní\npodľa § 5 Občianskeho zákonníka je individuálny právny akt (rozhodnutie) a že takýto\npostup a rozhodovanie obce sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Ústavný súd sa\nna pôdoryse prerokovávanej sťažnosti nemá dôvod v tomto momente od citovaných\na ustálených právnych názorov odchýliť.\n20. K judicializácii postupu obce podľa § 5 Občianskeho zákonníka je potrebné\nv prvom rade odkázať na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce správne\nsúdnictvo, a to s ohľadom na právnu vec sťažovateľa.\n21. Podľa § 244 ods. 4 OSP súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na\nuloženie povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia\nsvojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.\nPodľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán\nverejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym\npredpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť\norgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ\nnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.\n12\n\n22. V sťažovateľovej veci krajský súd napadnutým uznesením zamietol návrh\nsťažovateľa s tým, že sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca je v konaní o jeho\nžiadosti o ochranu podľa § 5 Občianskeho zákonníka nečinný, podľa krajského súdu obec\nrozhodnutím zakázala zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v medziach\nsusedských vzťahov. Podľa krajského súdu ak takto poskytnutá ochrana obcou je neúčinná,\nneznamená to, že odporca je nečinný. Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu\nobstojí vzhľadom na skutočnosť, že mesto\n\nvo veci vydalo 30. apríla 2013\n\nrozhodnutie (označené ako „rozhodnutie o predbežnom opatrení“) č. 1167/2013, ktorým\ns účinnosťou odo dňa doručenia rozhodnutia zakázalo zasahovanie do pokojného stavu\nzo strany narušiteľov ­ susedov sťažovateľa. Mesto teda poskytlo s konečnou platnosťou\npredbežnú ochranu v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd uznáva, že nazvať\nrozhodnutie, ktorým sa poskytuje predbežná ochrana „rozhodnutie o predbežnom\nopatrení“, nie je najšťastnejšie, keďže môže evokovať, že to nie je rozhodnutie konečné,\navšak materiálne týmto rozhodnutím mesta\n\nbola poskytnutá predbežná ochrana\n\nv kvalite, ako ju predpokladá § 5 Občianskeho zákonníka.\n23. Ústavný súd sa však nestotožňuje s krajským súdom v tvrdení, podľa ktorého\n„navrhovateľ v zmysle ust. § 250t posledná veta OSP nevyčerpal prostriedky, ktorých\npoužitie umožňuje osobitný predpis, čo je ďalší dôvod, aby súd návrh navrhovateľa\nzamietol. ... právnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na\nktoré je účastník administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok\nvznik povinnosti na strane správneho orgánu urobiť právne úkony na odstránenie\nnečinnosti.“. Krajský súd neuviedol, čo mal pod pojmom právne prostriedky, ktorých\npoužitie umožňoval sťažovateľovi v jeho veci osobitný predpis, na mysli, keďže § 5\nObčianskeho zákonníka žiadne opravné ani iné právne prostriedky ochrany neupravuje, a §\n50 správneho poriadku nemožno v prípade § 5 Občianskeho zákonníka aplikovať, keďže\nniet odvolacieho orgánu, ktorý by rozhodoval v prípade nečinnosti obce v konaní podľa § 5\nObčianskeho zákonníka.\n\n13\n\n24. Keďže však nosné dôvody napadnutého uznesenia krajského súdu obstoja\nvo svetle namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda že\nv prípade sťažovateľa obec poskytla predbežnú ochranu a nebola nečinná, ústavný súd\nnevyhodnotil neodôvodnené závery krajského súdu citované v predchádzajúcom bode za\ntaké, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľa.\n25. Z uvedených dôvodov sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy\n26. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n27. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil\nústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také\nkonanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno­\nprávnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne\na vecne správne využívať.\n28. Ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie\npred krajským súdom právoplatne skončené a aj potenciálna právna neistota sťažovateľa\nbola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu odstránená.\n\n14\n\n29. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že z rozhodnutia krajského súdu\nvyplýva, že sťažovateľ sa obrátil s návrhom na krajský súd dňa 7. januára 2014. Krajský súd\nvo veci rozhodol 20. marca 2014. Celková doba konania pred krajským súdom tak\npredstavuje dva a pol mesiaca. Ústavný súd toto obdobie nehodnotí ako zbytočné prieťahy\nv konaní pred krajským súdom. Uvedené obdobie nemožno nazvať ani ojedinelou\nnečinnosťou a postup krajského súdu možno hodnotiť ako súladný s čl. 48 ods. 2 ústavy.\n30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej\nporušenie čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu\n31. Ústavný súd sa musí i na tomto mieste vysporiadať s rozsahom namietaného\nporušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ označil\nnamietané porušenie práva len článkom ústavy (čl. 20 ústavy), pričom z celého obsahu\nsťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa (podľa sťažovateľa v dôsledku napadnutého\nuznesenia nemá ďalšie možnosti domáhať sa od mesta\n\nzabezpečenia ochrany\n\nvlastníckeho práva a jeho pokojného užívania) je možné konštatovať, že sťažovateľ namieta\nporušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd\nustálil predmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu\nk potenciálnemu porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.\n32. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nToto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,\n\n15\n\naby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie\ndaní alebo iných poplatkov alebo pokút.\n33. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z neho\nnemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade mal\nv zmysle už popísaných záverov konanie pred ním uznesením zastaviť a otázku ochrany\nvlastníckeho práva nemohol na základe návrhu sťažovateľa ani posudzovať. Avšak aj tým,\nže krajský súd návrh uznesením zamietol, nijako nezasiahol do právneho postavenia\nsťažovateľa a do jeho ústavných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 1\ndodatkového protokolu, keďže právne postavenie sťažovateľa a jeho právo na ochranu\nvlastníckeho práva nemohlo byť (a nebolo) ani týmto napadnutým uznesením o zamietnutí\nnávrhu dotknuté.\n34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\na základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu\nneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto\npráv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy\n35. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n36. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil „základné práv[o]\nsťažovateľa uvedené v článku 2 odseku (2)“ ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 2 ods. 2\nústavy neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, ale je základným či\nvšeobecným ustanovením limitujúcim konanie štátu, a tým i zásahy štátu vo vzťahu\n\n16\n\nk nositeľom základných práv a slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie\nporušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto\npožiadavka na vyslovenie porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu\nzákladnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov.\nIV. ÚS 115/04, III. ÚS 229/2011, I. ÚS 543/2012). Z obsahu sťažnosti nie je možné ani\nimplicitne vyvodiť spojitosť namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy s namietaným\nporušením konkrétneho základného práva alebo slobody sťažovateľa. Naopak, sťažovateľ\nexplicitne namieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy samostatne, bez spojitosti s porušením\nkonkrétneho základného práva alebo slobody napadnutým uznesením krajského súdu, resp.\nzo samotného čl. 2 ods. 2 ústavy odvodzuje garanciu domnelého základného práva. Z týchto\ndôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n37. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. októbra 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obec-samosprávna pôsobnosť", "správne súdnictvo-konanie proti nečinnosti", "príčinná súvislosť", "návrh-zjavne neopodstatnený", "rozhodnutie-meritórne", "právoplatnosť", "vlastníctvo", "rozhodnutie-predbežnej povahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73e9367e-0330-4cb8-b7e3-a2a2d20b170f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 543/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 543/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73e9367e-0330-4cb8-b7e3-a2a2d20b170f"}, {"guid": "ussr:f6fe6b51-29eb-4861-a5f7-a626f2d4683a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 229/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 229/2011 z 31. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-31", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6fe6b51-29eb-4861-a5f7-a626f2d4683a"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:f16e6778-d8f1-4d6c-8320-94d77f7d9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f16e6778-d8f1-4d6c-8320-94d77f7d9258"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:2fdd477e-709f-48c9-8c9c-6fed0d775560", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-25", "citacie_n": 1526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:93fb3cb0-057c-4a85-85d8-1a72498f19b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.237.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 237/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.237.2026.1"}, {"guid": "ussr:d92d0981-595d-4a69-9826-143bcb6811c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.236.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 236/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 236/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.236.2026.1"}]}