{"guid": "ussr:6cedc6d4-6be3-444c-bce2-9fd1ea781214", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.858.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 858/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 858/2014 z 11. 12. 2014", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. decembra 2014, sp. zn. II. ÚS 858/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.858.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2014-12-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44", "nazov": "čl. 44 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-45", "nazov": "čl. 45 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-45", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 45", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 45", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 45", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-45", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6cedc6d4-6be3-444c-bce2-9fd1ea781214", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.858.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.858.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.858.2014.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 858/2014­28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\nobčianskeho združenia\n;\n\n,\n\n,\n\n, a\n\n,\n\nzastúpených advokátkou Mgr. Evou Kováčechovou, Komenského 21,\nBanská Bystrica, ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na svojich základných práv podľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžp 15/2011 z 28. júna 2012,\na takto\n\nrozhodol:\nSťažnosť občianskeho združenia\n,\nako zjavne neopodstatnenú.\n\n,\na\n\nodmieta\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012\ndoručená sťažnosť občianskeho združenia\n;\n\n,\n\n,\n,\n\n,a\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou\n\nMgr. Evou Kováčechovou, Komenského 21, Banská Bystrica, ktorou namietajú porušenie\nčl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv\npodľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžp 15/2011 z 28. júna 2012.\nSťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že «v apríli 2008 predložil navrhovateľ činnosti\n,\n\nzámer v zmysle § 22 a nasl. zákona\n\nč. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie na Ministerstvo životného\nprostredia Slovenskej republiky. Predmetom zámeru bolo posúdenie vplyvov zamýšľanej\nčinnosti „Vodné dielo\nobjemu vody na toku\n\n“, ktorého účelom podľa zámeru malo byť „zabezpečenie\npre nadlepšovanie prietokov\n\ns odbermi chladiacej vody po dobudovaní 3. a 4. bloku\n\nnajmä v súvislosti\nv prípadoch klimaticky\n\n(hydrologicky) suchých období“ (s. 6 Zámeru).\nVerejnosť predložila k zámeru svoje pripomienky (napr. sťažovateľ\npredložil pripomienky podaním zo dňa 23. 05. 2008).\nMinisterstvo životného prostredia SR vydalo dňa 01. 07. 2008 tzv. rozsah\nhodnotenia, č. 2036/2008­3.4/mv, podľa ustanovenia § 30 zákona č. 24/2006 Z. z.\nPre posudzovanú činnosť („Vodné dielo\n2\n\n“) nebol navrhnutý žiadny časový\n\nharmonogram hodnotenia. Zainteresovaná verejnosť podala k rozsahu hodnotenia\npripomienky (\nnavrhovateľ\n\npodalo pripomienky podaním zo dňa 21. 07. 2008), ktoré\nčinnosti\n\n,\n\n,\n\nprerokoval\n\ns Ministerstvom životného prostredia SR... Stretnutie sa uskutočnilo dňa 20. 08. 2008 bez\núčasti zástupcov verejnosti, hoci o to vo svojom podaní žiadali.\nV júni 2008 bola v zmysle § 31 a nasl. zákona o EIA spracovaná tzv. správa\no hodnotení, ktorú podrobne ako zámer spracovala spoločnosť\n\n,\n\nVerejné prerokovanie správy o hodnotení podľa ust. § 34 ods. 2 zákona\nč. 24/2006 Z. z. sa dňa 10. 02. 2009 uskutočnilo vo\n\na dňa 11. 02. 2009\n\nvo\nV súlade s ust. § 36 zákona č. 24/2006 Z. z. sa k navrhovanej činnosti spracúva tzv.\nodborný posudok. Odborný posudok na navrhovanú činnosť „Vodné dielo\nspracoval\n\n“\n\n, v auguste 2009.\n\nMinisterstvo životného prostredia SR vydalo záverečné stanovisko z posúdenia\nnavrhovanej činnosti (§ 37 zákona č. 24/2006 Z. z.) dokumentom č. 693/2009­3.4/mv zo dňa\n25. 11. 2009. Záverečné stanovisko bolo v obci\n\nvyvesené na úradnej\n\ntabuli 15. 01. 2010.“.\nSťažovatelia ďalej v sťažnosti uvádzajú: «Sme presvedčení, že v procese\nposudzovania vplyvov činnosti „Vodné dielo\n\n“ došlo k závažnému porušeniu\n\nzákonných ustanovení a k závažnému zásahu do ústavných práv žalobcov...», a preto podali\n14. februára 2010 žalobu podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\naj „OSP“), ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti „postupu a zásahu“ Ministerstva\nživotného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v súvislosti\ns posudzovaním vplyvov na životné prostredie navrhovanej činnosti „Vodné dielo\n“.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 S 99/2010­152\nz 8. apríla 2011 konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 OSP z dôvodu, že žaloba smeruje proti\n3\n\nrozhodnutiu, ktoré nepodlieha súdnemu preskúmavaniu. Krajský súd uviedol, že záverečné\nstanovisko z procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie nie je rozhodnutím\nvydaným v správnom konaní, ale iba jedným z podkladov slúžiacich pre následné vydanie\nrozhodnutia vo veci. Podľa prvostupňového súdu je záverečné stanovisko „rozhodnutím“\npredbežnej povahy, ktoré v zmysle § 248 OSP nepodlieha súdnemu prieskumu. Sťažovatelia\npodali proti rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.\n8 Sžp 15/2011 z 28. júna 2012 tak, že potvrdil uznesenie krajského súdu.\nSťažovatelia sú presvedčení, že «... v procese posudzovania vplyvov Vodného diela\nna životné prostredie došlo k závažným zásahom do Ústavou garantovaných práv\nverejnosti (v zmysle čl. 1, čl. 44, čl. 45 a čl. 46 Ústavy SR), ako aj práva na účasť v konaní\nvyplývajúceho z Aarhuského dohovoru. V zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR „Kto tvrdí, že bol\nna svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,\naby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci\nsúdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv\na slobôd.“\nAk existuje garancia určitého okruhu práv, musí existovať aj právny rámec, kde\nsa možno domáhať ústavne konformného výkonu takýchto práv.\nDomnievame sa, že takýto právny rámec poskytuje druhá hlava piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku, ustanovenie § 247 a nasl., ktoré upravuje rozhodovanie\no žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, alebo ustanovenie § 250v,\nktoré upravuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.\nS ohľadom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR je zrejmé, že príslušný právny\nrámec je daný práve piatou časťou OSP, nie je však zrejmé, pod ktoré konanie upravené\ntouto časťou má preskúmanie záverečného stanoviska a procesu posudzovania vplyvov\nna životné prostredia spadať...\nVzhľadom na vyššie spomínanú povinnosť štátnych orgánov vykladať právne predpisy\ntak, aby výklad neodporoval právnym predpisom EÚ a medzinárodnému dohovoru,\nustanovenia piatej časti OSP musia byť teda bezpodmienečne vykladané tak, aby žalobcom\nbol umožnený prístup k súdu za účelom podania žaloby proti „úkonu“ správneho orgánu,\n4\n\nktorým je záverečné stanovisko a celý proces EIA. Treba pri tom zohľadniť aj judikatúru\nSúdneho dvora Európskych spoločenstiev, podľa ktorého zásada účinnosti (efektívnosti)\nkomunitárneho práva prikazuje vnútroštátnemu orgánu „aby uplatnil procesné podmienky\nustanovené jeho vnútroštátnym právnym poriadkom len v rozsahu, v akom nespochybňujú\nzmysel a účel... aktu Spoločenstva“ (rozsudok vo veci T­253/02 Ayadi). Aj z tohto rozsudku\nvyplýva povinnosť správneho orgánu uplatniť a vyložiť ustanovenia piatej časti OSP tak,\naby neznemožnil právo žalobcov na prístup k súdu...\nZáverečné stanovisko z procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie\nje nevyhnutným podkladom v ďalšom štádiu povoľovacieho procesu ohľadom navrhovanej\nčinnosti; bez priloženia záverečného stanoviska k činnosti nemôže povoľujúci orgán vydať\nrozhodnutie o jej povolení podľa osobitných predpisov (§ 38 ods. 2 zákona o EIA).\nPri rozhodovaní o povolení sa musí prihliadať na jeho obsah (§ 38 ods. 1 zákona o EIA).\nPlatnosť záverečného stanoviska bola v čase realizácie posudzovania vplyvov Vodného\ndiela\n\nstanovená zákonom na tri roky odo dňa jeho vydania (§ 37 ods. 6). Aktuálne\n\nzákon o EIA stanovuje platnosť záverečného stanoviska na sedem rokov odo dňa jeho\nvydania, pričom záverečné stanovisko nestráca platnosť, ak sa počas jeho platnosti začne\nkonanie o umiestnení alebo povolení činnosti podľa osobitných predpisov.».\nSťažovatelia okrem namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy a svojich základných\npráv podľa čl. 44, čl. 45 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré\nsú premietnuté aj do návrhu petitu v sťažnosti, namietajú aj porušenie svojho práva\nna prístup „k spravodlivosti garantovaného tzv. Aarhuským dohovorom“ [Dohovor\no prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia uverejnený pod č. 43/2006 Z. z.\n(ďalej len „Aarhuský dohovor“)], a to predovšetkým čl. 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru,\nčo však do návrhu petitu nepremietli.\nSťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd ako odvolací súd postupoval arbitrárne,\nodôvodnenie napadnutého uznesenia je vnútorne protirečivé a obsahovo nepresvedčivé.\nPoukazujú na to, že žalobou nenapadli rozhodnutie, ale postup ministerstva, k čomu\n5\n\nsa najvyšší súd nijako nevyjadril. V tejto súvislosti uvádzajú: „Odvolací súd však\nopomenul, že žalobcovia v žalobe nenamietali rozhodnutie, ale namietali postup\nMinisterstva životného prostredia SR v procese posudzovania vplyvov na životné\nprostredie... K uvedenému sa prvostupňový ani odvolací súd nijako nevyjadril, nezaoberal\nsa touto námietkou, a teda ani nie je zrejmé, prečo proces posudzovania vplyvov na životné\nprostredie Vodného diela\n\na Záverečné stanovisko, ktoré je jeho výsledkom,\n\nnepovažoval za postup Ministerstva životného prostredia SR.“ Za arbitrárny považujú aj\nnázor najvyššieho súdu, že záverečné stanovisko je len podkladom pre ďalšie povoľovacie\nkonanie, ktoré „možno preskúmať až v prípadnom konaní o preskúmanie zákonnosti\nnásledne vydaného rozhodnutia o povolení navrhovanej činnosti“. V tejto súvislosti\nuvádzajú: „Dôležitá je tiež skutočnosť, že jednou zo zásad správneho konania je zásada\nhospodárnosti konania – samotné povoľovacie konanie týkajúce sa vodného diela (v danom\nprípade by malo ísť o konanie o umiestnení stavby) je rozsiahle a zložité konanie,\npodkladom ktorého je množstvo odborných vyjadrení, záväzných posudkov a iných\ndokumentov, ktoré všetky musí príslušný správny orgán zohľadniť, posúdiť a vyhodnotiť ich\nz hľadiska vzájomných súvislostí a pod. Ak by mal konať z podkladom, ktorý je nezákonný\na túto skutočnosť by zistil až súd preskúmavajúci rozhodnutie v správnom súdnictve, bolo by\ntakéto konanie zjavne nehospodárne a neefektívne.“\nV nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) sp.\nzn. Sžp/15/2011 zo dňa 28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 44, čl.\n45, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nRozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. Sžp/15/2011 zo dňa 28. 06. 2012 sa ruší a vec sa vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania\na trovy právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne, a to do troch dní odo dňa\nprávoplatnosti rozhodnutia.“\n6\n\nÚstavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľov\nuviesť toto:\nBývalý predseda najvyššieho súdu\n\npodal proti sudcom\n\nIV. senátu ústavného súdu trestné oznámenia (proti Ladislavovi Oroszovi vo februári\na v auguste 2013, proti Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu v auguste 2013),\nv nadväznosti na čo sudcovia IV. senátu ústavného súdu oznámili tieto skutočnosti v zmysle\n§ 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu\na zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde,\nt. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich\nvylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľov, na rozhodnutie senátu\nústavného súdu, ktorý je o nej príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce\nústavného súdu. O oznámeniach sudcov IV. senátu ústavného súdu rozhodoval I. senát\nústavného súdu, ktorý uznesením č. k. I. ÚS 367/2013­8 z 5. júna 2013 rozhodol tak, že ich\nnevylúčil z rozhodovania v tejto veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát\nústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný\nsenát ústavného súdu.\nSudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu\n4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov je v súčasnosti podľa\nrelevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví\ntohto nálezu.\nII.\n\n7\n\nÚstavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,\nči nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť\nsťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,\nktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným\npostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov konanie (I. ÚS 66/98\ntiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna\nintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní\npríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami\nprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.\n8\n\nSťažovatelia namietajú porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu, pretože\npodľa ich názoru zastavením súdneho konania o preskúmanie zákonnosti postupu\nministerstva v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie navrhovanej činnosti\n„Vodné dielo\n\n“ im nebola poskytnutá adekvátna súdna ochrana ich práv, čím malo\n\ndôjsť k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu\nživotného prostredia a kultúrneho dedičstva podľa čl. 44 a čl. 45 ústavy.\nVzhľadom na takto vymedzený predmet konania ústavný súd poukazuje na svoju\nustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\n9\n\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nEurópsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,\nže čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať\ntak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom\nna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje\nsa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nséria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B;\nGeorgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľov napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného\nsúdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať\nčinnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov\norgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli\nnezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho\nkonania rešpektovali príslušné hmotno­právne a procesno­právne predpisy a v súlade\nso zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\nrozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014).\n\n10\n\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa ustanovenia § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú\nzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako\naj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,\npokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických\nosôb v oblasti verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku, pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom\nsprávneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPodľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa sťažovatelia žalobou podanou\nkrajskému súdu domáhali „zrušenia záverečného stanoviska žalovaného č. 693/2009­\n3.4/mv zo dňa 25. 11. 2009 alternatívne určenia, že proces posudzovania vplyvov Vodného\ndiela\n\nna životné prostredie je nezákonný a uloženia zákazu žalovanému pokračovať\n\nv porušovaní práv žalobcov a prikázať mu obnoviť stav pred zásahom“. V napadnutom\nuznesení sa ďalej uvádza, že krajský súd vyzval sťažovateľov na opravu – špecifikáciu\nžalobného petitu tak, aby nebol vymedzený alternatívne. Sťažovatelia na výzvu nereagovali,\nkrajský súd teda postupoval v rozsahu žaloby a rozhodoval o tej časti petitu, na konanie\no ktorej bol vecne príslušný, t. j. podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku, čomu zodpovedá žalobný návrh na zrušenie záverečného stanoviska ministerstva.\nPostup krajského súdu súvisiaci s odstraňovaním nedostatkov žaloby sťažovatelia v sťažnosti\nnenapadli, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovatelia napádajú len právny záver\nnajvyššieho súdu, že záverečné stanovisko ministerstva, ktorého zrušenia sa v súdnom\nkonaní domáhali, nie je rozhodnutím o právach a povinnostiach fyzických osôb\na právnických osôb, ktoré by (samostatne) podliehalo súdnemu preskúmaniu.\nPodľa právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v napadnutom uznesení:\n11\n\n„Výsledok procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie nezakladá\npre žalobcov vo vzťahu k posudzovanej činnosti žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym\núčinkom, nie je spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach\na slobodách. Záverečné stanovisko je nevyhnutný podkladový dokument pre ďalšie správne\nkonanie (napríklad o umiestnení stavby), a až výsledkom tohto administratívneho konania\n(tzn. vydaním individuálneho správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté\npráva jednotlivcov v oblasti životného prostredia. Tento právny názor bol už v skoršej\nrozhodovacej činnosti judikovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp/7/2008,\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžz/1/2010) a senát najvyššieho súdu nevzhliadol\ndôvody, pre ktoré by sa mal v prejednávanej veci od neho odchýliť...\nPokiaľ žalobcovia odvodzovali preskúmateľnosť záverečného stanoviska s poukazom\nna články Aarhuského dohovoru, najvyšší súd uvádza, že neodporuje čl. 9 ods. 2 taký výklad\nvnútroštátnych noriem, že členovia dotknutej verejnosti sa súdneho prieskumu môžu\ndomáhať až v štádiu po vydaní rozhodnutia, ktorým sa povoľuje posudzovaná činnosť. Čl. 9\nnie je možné vykladať tak, že akékoľvek rozhodnutie, akt alebo opomenutie je potrebné\nbezprostredne preskúmať v samostatnom súdnom konaní. Cieľom čl. 9 je poskytnúť\nverejnosti prístup k spravodlivosti vo veciach životného prostredia, avšak je na jednotlivých\nštátoch akým spôsobom sa tento cieľ zaistí.“\nNajvyšší súd sa odvoláva na tiež na to, že „Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy\npred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že v prípade rozporu\nmedzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej\nrepubliky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným spôsobom a zákonom,\nnepoužije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu. Keďže záverečné\nstanovisko je možné preskúmať ako jeden z podkladov pre vydanie rozhodnutia o povolení\nnavrhovanej činnosti, nemožno hovoriť nesúlade s vnútroštátnej úpravy s Aarhuským\ndohovorom a z tohto dôvodu neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho predpisu.\nPre podporu uvedeného výkladu je potrebné poukázať na čl. 10a smernice o EIA\n(teraz čl. 11), ktorý bol do smernice vložený na základe novelizácie smernicou Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/35/ES, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní\n12\n\nurčitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia\na dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti, smernice Rady\n85/337/EHS a 96/61/ES, práve v súvislosti s prístupom k spravodlivosti v zmysle čl. 9\nAarhuského dohovoru. Uvedené ustanovenie smernice o EIA naviac obsahuje pre členské\nštáty oprávnenie určiť, v akom štádiu možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť.\nUvedené ustanovenie je obsahom aj súčasného čl. 11 v jeho druhom odseku.\nČlenské štáty disponujú na základe procesnej autonómie, pričom musia dodržiavať\nzásady ekvivalencie (konania nesmú byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa týkajú obdobných\nopravných prostriedkov vnútroštátnej povahy) a efektivity (nesmú prakticky znemožňovať\nalebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie), manévrovacím\npriestorom pri vykonávaní čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a čl. 10a smernice o EIA.\nPredovšetkým im náleží, aby určili, ktorý súdny alebo nezávislý a nestranný orgán\nustanovený na základe zákona je príslušný rozhodovať o žalobách, na ktoré sa vzťahujú\ntieto ustanovenie, a podľa ktorých procesných spôsobov (rozsudok Súdneho dvora\nv spojených veciach C­12S/09 až C­131/09, C­134/09 a C­135/09 zo dňa 18. 10. 2011,\nbod 52).\nUvedené možno aplikovať aj na otázku, či záverečné stanovisko EIA možno\npreskúmavať v rámci prieskumu následne vydaného rozhodnutia, alebo je členský štát\npovinný umožniť resp. zaviesť pre jeho prieskum samostatné konanie.\nVychádzajúc z procesnej autonómie je podľa právneho poriadku SR umožnené\niniciovať zainteresovanej verejnosti (ktorá podala písomné stanovisko v priebehu procesu\nEIA, a teda má následne v povoľovacom konaní postavenie účastníka konania) súdne\nkonanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola posudzovaná činnosť povolená\na v rámci tohto konania uplatniť svoje námietky týkajúce sa pochybení v priebehu\nposudzovania vplyvov na životné prostredie, čo je plne v súlade s požiadavkami Aarhuského\ndohovoru a práva Únie.“.\nSťažovatelia tvrdia, že sa v súdnom konaní domáhali preskúmania zákonnosti\npostupu ministerstva a sú si vedomí, že záverečné stanovisko nie je rozhodnutím vydaným\nv správnom konaní. Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,\n13\n\nže najvyšší súd preskúmanie napadnutého postupu nevylúčil, tento postup však bude\npreskúmateľný až v štádiu, keď bude napadnuté rozhodnutie o povolení navrhovanej\nčinnosti, ktoré podlieha súdnemu preskúmaniu, v súvislosti s čím najvyšší súd poukázal\nna rozhodnutie o umiestnení stavby, ako výsledok nadväzujúceho správneho konania,\nktorého nevyhnutným podkladom je záverečné stanovisko. Najvyšší súd vychádzal\nz právnej úpravy účinnej v čase konania a jeho právny názor je podporený stabilnou\njudikatúrou najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 3 Sžp 7/2008 z 19. novembra 2008,\nrozsudok sp. zn. 5 Sžz 1/2010 z 28. apríla 2011, rozsudok sp. zn. 8 Sžp 27/2011\nz 28. júna 2012, ako aj potvrdený v nasledujúcej judikatúre − rozsudok sp. zn. 1 Sžp 1/2010\nzo 14. mája 2013). K zásadnej zmene právnej úpravy dôjde až s účinnosťou od 1. januára\n2015, podľa ktorej je záverečné stanovisko rozhodnutím záväzným pre ďalšie povoľovacie\nkonanie, ktoré je preskúmateľné súdom. Do 1. januára 2015 však právna úprava nepriznáva\nzáverečnému stanovisku charakter rozhodnutia a ani záväznosť, a teda správny orgán\nsa v nasledujúcom konaní musel zaoberať a vo svojom rozhodnutí aj vysporiadať\ns relevantnými námietkami účastníkov konania smerujúcimi proti procesu posudzovania\nvplyvov na životné prostredie.\nV uznesení sp. zn. 3 Sžp 7/2008 z 19. novembra 2008, na ktoré najvyšší súd\npodporne poukázal v napadnutom rozhodnutí, najvyšší súd k právnej povahe záverečného\nstanoviska uviedol, že vo vzťahu k správnemu orgánu má informačnú hodnotu a vo vzťahu\nk subjektom práva na životné prostredie má hodnotu vypovedaciu, čo však nemožno\nzamieňať s konštitutívnymi účinkami individuálneho správneho aktu. Poukázal tiež,\nže preskúmavanie záverečného stanoviska by bolo preventívnym zasahovaním do správnej\núvahy orgánu verejnej správy v nasledujúcej fáze konania, ktorou je konanie o umiestnenie\nstavby, a v ktorom práve správnemu orgánu prináleží hodnotenie záverečného stanoviska.\nV rozsudku sp. zn. 8 Sžp 27/2011 z 28. júna 2012 najvyšší súd konštatoval,\nže stavebný úrad je v konaní o umiestenie stavby povinný posúdiť a vyhodnotiť okrem iného\naj súlad predložených podkladov s právnymi predpismi, na ochrane ktorých je verejný\nzáujem. Najvyšší súd vychádzal z toho, že záverečné stanovisko nie je v nasledujúcom\n14\n\nsprávnom konaní pre správny orgán záväzné, a súc viazaný zásadou zákonnosti v správnom\nkonaní, je povinný posúdiť zákonnosť záverečného stanoviska, a to bez ohľadu na vznesenie\nnámietok účastníkmi konania. Práve namietaná neplatnosť záverečného stanoviska bola\ndôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia stavebného orgánu o umiestnení stavby\na vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nA napokon v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 14. mája 2013 najvyšší súd uviedol:\n„správny\n\nsúd\n\npreverujúci\n\nzákonnosť\n\nrozhodnutia\n\nsprávneho\n\norgánu\n\na jemu\n\npredchádzajúceho konania v určitom štádiu nemôže nechať bez argumentačného\npovšimnutia aj predchádzajúce štádia, ktoré do preskúmavaného rozhodnutia zasahujú\nprinajmenej vo forme podkladov pre toto rozhodnutie.“\nPodľa názoru ústavného súdu tak zastavením konania nedošlo k zásahu do tých práv,\nktoré označili sťažovatelia, pretože ochranu práva na priaznivé životné prostredie môžu\nuplatňovať v nadväzujúcom správnom konaní, v ktorom správny orgán nie je viazaný\nzáverečným stanoviskom. Na obsah záverečného stanoviska sa musí prihliadať, sťažovatelia\nvšak môžu námietkami prednesenými v správnom konaní spochybňovať zákonnosť procesu\nposudzovania vplyvov na životné prostredie, výsledok tohto procesu, ako aj platnosť\nzáverečného stanoviska v prípade relevantnej zmeny posudzovaných podmienok. Tento\nnázor opierajúci sa o doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu v obdobných veciach\npotvrdzujúcu možnosť sťažovateľov uplatňovať v súdnom konaní ochranu svojich práv,\nk porušeniu ktorých malo dôjsť v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie,\nnespochybňuje zmena právnej úpravy účinná od 1. januára 2015, ktorá priznáva\nzáverečnému stanovisku právne záväzný charakter, svojimi účinkami však nezasahuje\ndo konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z. z.\no posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, v ktorých už bolo vydané záverečné stanovisko.\nMožnosť napadnúť zákonnosť postupu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia správneho\norgánu, do ktorého patrí aj proces zavŕšený vydaním záverečného stanoviska ministerstva,\ntak ostáva pre sťažovateľov zachovaná v súdnom konaní podľa druhej hlavy piatej časti\n15\n\nObčianskeho súdneho poriadku o preskúmanie zákonnosti nasledujúceho rozhodnutia\nvydaného v správnom konaní, podkladom ktorého bude aj záverečné stanovisko\nministerstva.\nPodľa názoru ústavného súdu nemožno považovať právne závery najvyššieho súdu za\narbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, teda také, ktoré by nemali oporu v aplikovaných\nprávnych predpisoch, resp. by ich interpretácia a aplikácia popierala ich účel a zmysel\na nezohľadňovala by čl. 9 Aarhuského dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovatelia majú\niný právny názor, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať\ns procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania.\nVychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet príčinnej súvislosti\nmedzi právnymi závermi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a namietaným porušením\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.\nKeďže ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo\ndôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu\nzákladných práv sťažovateľov podľa čl. 44 a čl. 45 ústavy. Podľa ustálenej judikatúry\nústavného súdu by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by\nzo strany najvyššieho súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných\nprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS\n78/05 alebo IV. ÚS 326/07).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n16\n\nV Košiciach 11. decembra 2014\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "životné prostredie-enviromentálne posúdenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17c63df7-02ab-4af5-92e7-53733e0cb6f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 367/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 367/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17c63df7-02ab-4af5-92e7-53733e0cb6f1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 326/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "9b32b8ce-e073-4327-9057-0750ca73c441:436523af-c34e-4e54-a053-8884af597583", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5020200150.3", "spisova_znacka": "31S/48/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/48/2020 z 22. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5020200150.3"}]}