{"guid": "ussr:7fa7e6ca-e269-4c4f-9e55-d1d68b57d8d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.866.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 866/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 866/2014 z 20. 8. 2015", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. augusta 2015, sp. zn. II. ÚS 866/2014, ECLI:SK:USSR:2015:2.US.866.2014.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2015-08-20", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7fa7e6ca-e269-4c4f-9e55-d1d68b57d8d7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.866.2014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.866.2014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.866.2014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 866/2014­42\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. augusta 2015 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nKOVOPROJEKT Bratislava, a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom\nJUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Co 221/2014 a jeho uznesením z 29. apríla 2014, za účasti Krajského súdu\nv Bratislave, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava, a. s., podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 Co 221/2014 a jeho uznesením z 29. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 221/2014 z 29. apríla 2014\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT\nBratislava, a. s., uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur\n\na osem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Lászlóa Lengyela, Ružová dolina 6,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava, a. s., Ružová\ndolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 221/2014 a jeho\nuznesením z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“ alebo „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Pezinok\n(ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva k špecifikovanému pozemku\nproti V. S. (ďalej len „žalovaný“). Svoju žalobu odôvodnil tým, že bol založený\nzakladateľskou listinou z 15. apríla 1992 jediným zakladateľom Fondom národného majetku\nSlovenskej republiky (ďalej len „Fond“). Predmetom nepeňažného vkladu Fondu\ndo základného imania sťažovateľa mal byť aj predmetný pozemok, ktorý bol odovzdaný\nsťažovateľovi 1. mája 1992, vlastnícke právo sťažovateľa bolo do katastra nehnuteľností\nzapísané 19. apríla 1993. Vzhľadom na to, že tento stav trvá viac ako desať rokov, sťažovateľ\nzastáva právny názor, že vlastníkom predmetného pozemku sa stal 1. mája 2002 vydržaním.\nV napadnutom konaní sťažovateľ podal aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia\na navrhol, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa prevodu pozemku, ktorý\nje predmetom sporu. Svoj návrh odôvodnil tým, že pozemok, ktorý je predmetom\nnapadnutého konania, je aj predmetom exekúcie, pričom súdny exekútor vydal\n\n2\n\nupovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom tohto pozemku, ako aj exekučný\npríkaz na vykonanie exekúcie jeho predajom. Vykonanie exekúcie by podľa sťažovateľa\nvyvolalo nevratný právny stav, navrátenie do predošlého stavu je v exekúcii vylúčené, preto\nby rozhodnutie súdu bolo v napadnutom konaní bezvýznamné. Podľa sťažovateľa jediným\ndostupným právnym nástrojom pre neho je predbežné opatrenie, pretože nie je účastníkom\nexekučného konania.\nOkresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k. 5 C 61/2012­234\nz 28. marca 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zdržať\nsa prevodu vlastníckeho práva k špecifikovanému pozemku do právoplatného skončenia\nnapadnutého konania.\nProti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\nuznesením č. k. 4 Co 221/2014­251 z 29. apríla 2014 tak, že uznesenie okresného súdu\nzmenil a návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.\nSťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je riadne\nodôvodnené, krajský súd „neprihliadol na písomné vyjadrenie... zo dňa 08. 01. 2013 a na\njeho prílohy, na písomné dôkazy, ktoré... predložil v prílohe svojej žaloby a v prílohe svojho\npísomného podania zo dňa 10. 06. 2013 a ani na písomné vyjadrenie... zo dňa 28. 04. 2014\nk odvolaniu žalovaného“.\nSťažovateľ v sťažnosti poukazuje na obsah svojho podania z 8. januára 2013,\nv ktorom mal vyvrátiť tvrdenia žalovaného, že sťažovateľ nebol oprávneným držiteľom\npredmetného pozemku po celú vydržaciu dobu, a tiež tvrdenie, že žalovaný sa už v inom\nsúdnom konaní domáhal vydania predmetného pozemku. V tejto súvislosti uvádza:\n«Vloženie predmetného pozemku do majetku (základného imania) sťažovateľa,\nako nadobúdací titul vlastníckeho práva sťažovateľa k nemu, jeho odovzdanie sťažovateľovi\na vklad vlastníckeho práva sťažovateľa do katastra nehnuteľností, dostatočne opodstatňujú\n\n3\n\nvnútorné presvedčenie sťažovateľa, že sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.\nTeda niet pochýb, že sťažovateľ sa stal oprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti.\nPred uplynutím vydržacej doby (t. j. do 02. 05. 2002) nebola držba predmetnej\nnehnuteľnosti prerušená a ani jej oprávnenosť nebola nijak spochybňovaná.\nŽalovaný sa do uplynutia vydržacej doby nedomáhal vydanie predmetného pozemku.\nNaopak. V konaní pred Okresnom súde Bratislava II č. k. 16 C 37/95 a v odvolacích konaní\npred Krajskom súde v Bratislave č. k. 13 Co 37/96 a 2 Co 46/03 (v ďalšom len „konanie\no neplatnosti dražby“) robil také prejavy, ktoré sťažovateľa mohli v jeho dobromyseľnosti\no tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí, len utvrdiť.\nV konaní o neplatnosti dražby sa žalovaný domáhal, aby súd predmetnú dražbu určil\nza neplatnú. Tvrdil, že jej predmetom mal byť aj predmetný pozemok. Pokiaľ predmetný\npozemok do dražby nebol zahrnutý, trpí dražba ako právny úkon takou vadou, ktorá ho robí\nabsolútne neplatným.\nŽalovaný svoju žalobu svojím podaním zo dňa 25. 10. 1993 doplnil o ďalší petit,\nt. j. o uloženie povinnosti žalobcovi predať mu predmetný pozemok.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 27. 10. 1995, ktoré podal\nna okresnom súde Bratislava II v konaní č. k. 16 C 37/95 na s. 2 ako aj vo svojom odvolaní\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 12. 1997 spis. zn. 16 C 37/95­203\nna s. 3 uvádza: „... s ohľadom na petit žaloby, ktorým žiadame, aby odvolací súd určil, že\nprávny úkon dražby je neplatný a preto na navrhovateľa neprešlo vlastníctvo k vydržanej\nveci“.\nPrávny zástupca žalovaného v odvolacom konaní č. k. 13 Co 37/96 na pojednávaní\npred Krajským súdom v Bratislave súde dňa 05. 06. 1996 dal do pozornosti odvolacieho\nsúdu, že v danom prípade je uplatnený nárok podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho\nporiadku, t. j. určovací návrh na vyslovenie neplatnosti úkonu dražby ako aj rozhodnutie\no tom, že na žalovaného neprešlo vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti.»\nSťažovateľ ďalej poukazuje na obsah svojho podania z 28. apríla 2014, v ktorom\nargumentoval tým, že dosiaľ sa žiaden súd nezaoberal otázkou, či nadobudol vlastnícke\n\n4\n\nprávo k predmetnému pozemku vydržaním. Hodnovernosť a správnosť údajov katastra môže\nvyvrátiť až právoplatné rozhodnutie súdu.\n„Správnosť údaju katastra nehnuteľností, podľa ktorého výlučným vlastníkom\npredmetného pozemku je žalovaný, ešte nebola vyvrátená. Tento údaj musí rešpektovať\na z neho vychádzať každý.\nNie je pravdou, že sťažovateľ oznámil Mestu M., že nie je vlastníkom predmetného\npozemku a jeho vlastníkom je žalovaný. Nakoľko sťažovateľ ešte nemá právoplatné\nrozhodnutie súdu o tom, že je vlastníkom predmetného pozemku, oznámil Mestu M. iba\nskutočnosť, že podľa katastra nehnuteľností vlastníkom predmetného pozemku je žalovaný.\nVyššie uvedené argumenty odopreté relevantnými dôkazmi mali zásadný význam pre\nrozhodnutie o odvolaní žalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Napriek tomu\nsa odvolací súd vo svojom rozhodnutí s nimi vôbec nezaoberal. Z tohto dôvodu uznesenie\nodvolacieho súdu je arbitrárne a nespĺňa požiadavky pre riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.“\nSťažovateľ poukazuje na znenie odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,\npričom tvrdí, že z uvedeného odôvodnenia „nie je možné zistiť, akým postupom k tomuto\nsvojmu záveru odvolací súd dospel... Úplne chýba popis myšlienkového postupu a úvah o\ntom, ako k tomuto svojmu záveru odvolací súd dospel.“.\nPostup krajského súdu pri odôvodnení napadnutého uznesenia je podľa sťažovateľa\nv rozpore s princípom rovnosti účastníkov, keďže „tvrdenia jednej strany (žalovaného) boli\njednostranne prevzaté, zatiaľ relevantné argumenty sťažovateľa... k posúdeniu rozhodujúcej\notázky: či sťažovateľ dostatočne osvedčil svoj nárok, nie sú v ňom vôbec spomenuté\na vyhodnotené. Odvolací súd postupoval takto napriek tomu, že tvrdenia žalovaného vôbec\nnevyplývajú z ním predložených dôkazov alebo nie sú podložené žiadnym dôkazom.“.\nSťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, krajského\nsúdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré uvádza\nkrajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom v sťažnosti argumentuje:\n5\n\n„Z týchto rozhodnutí vyplýva jedine to, že sa žalovaný stal vlastníkom predmetného\npozemku dňom 29. 11. 1991. Táto skutočnosť nevylučuje tvrdenia sťažovateľa, podľa\nktorého sa sťažovateľ stal z titulu vydržania vlastníkom predmetného pozemku dňom\n01. 05. 2002.\nOtázku, či sťažovateľ nadobudol k predmetnému pozemku vlastnícke právo\nvydržaním, ani jedno z týchto rozhodnutí nevyriešil, a to ani ako o predbežnú otázku.\nSťažovateľ zastáva názor, že súd poruší právo na spravodlivý proces aj vtedy,\nak svoje rozhodnutie oprie iba o púhy odkaz na iné súdne rozhodnutia, a to bez toho,\naby aspoň stručne naznačil, ako bola predmetná právna otázka vyriešená.\nV predmetnom konaní (t. j. v konaní č. k. 5 C/61/2012 pred Okresným súdom\nPezinok) sa sťažovateľ domáha určenia svojho vlastníckeho práva k predmetným pozemkom\nz titulu vydržania. Odvolací súd mal vo svojom uznesení aspoň stručne uviesť, ako bola\notázka: či sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku vyriešená\n(rozhodnutá) vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov.“\nSťažovateľ tiež nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu o tom, že neosvedčil\nreálnu hrozbu ujmy, ktorej by bolo možné predísť nariadením predbežného opatrenia, a tiež\ns výkladom a aplikáciou § 134 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)\na o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti\npoukazuje na závery najvyššieho súdu, ktoré uviedol vo svojich rozhodnutiach, pričom\nuvádza:\n«Účelom a zmyslom ustanovenia § 134 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. je dať nástroj\nprávnej ochrany osobe, ktorá nie je účastníkom exekučného konania ale vedie spor voči\npovinnému o určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom\nexekúcie. Tento právna ochrana spočíva v zákaze predať nehnuteľnosť na dražbe v rámci\nexekúcie pred ukončením sporu o jej vlastníctve.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesením zo dňa 13. 10. 2011 spis. zn.\n3 M Cdo 20/2010... vyslovil záver, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie nebráni predaju\ntejto veci na dražbe exekútorom.\n6\n\nPodľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 2008 spis. zn.\n4 MCdo 22/2007... „Zákaz vykonania exekúcie predajom nehnuteľností, pri splnení\nzákonom stanovených podmienok, je výnimkou z inak všeobecnej povinnosti súdneho\nexekútora vykonávať exekučnú činnosť. Táto výnimka musí byť formulovaná a aj vykladaná\njednoznačne tak, aby nevznikali pochybnosti o tom, či tu je daná prekážka pre výkon\nexekučnej činnosti. Inak by totiž mohol byť zmarený účel vykonávania exekúcie. Tejto\npožiadavke zodpovedá doslovný jazykový výklad, podľa ktorého zákaz vykonania exekúcie\npredajom nehnuteľností možno spájať len s predbežným opatrením, ukladajúcim povinnému\nzdržať sa prevodu vlastníckeho práva, vydaným v konaní o určovacej žalobe, predmetom\nktorej je určenie vlastníctva k exekvovanej veci“.\nZ doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia exekučného poriadku\nplynie, že zákaz uloženým nariadeným predbežným opatrením platí bez ohľadne na to, kto\nrealizuje predaj dotknutej nehnuteľnosti.\nZ ustanovenia § 134 ods. 2 exekučného poriadku ani v spojení iným zákonným\nustanovením nevyplýva žiadne časové obmedzenie a nie je možné vyvodiť z neho taký záver\naký urobil odvolací súd, t. j. že toto ustanovenie „má na mysli nemožnosť výkonu exekúcie\nna majetok zastabilizovaný už pred začatím exekučného konania“.\nPrávne závery, ktoré odvolací súd z ustanovenia § 134 ods. 2 Exekučného poriadku\nvyvodil sú zjavne arbitrárne a logicky z neho ani nevyplývajú. Odvolací súd tak odchýlil\nod tohto ustanovenia, že zásadne poprel jeho účel, podstatu a zmysel.»\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom\na uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 2014 spis. zn. 4 Co 221/2014­251\nporušené boli.\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave... zo dňa 29. 04. 2014 spis. zn.\n4 Co 221/2014­251 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.\nKrajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia\nsťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\n7\n\nSťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. apríla\n2014. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 11. decembra 2014 prijal\nsťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie, vyhovel návrhu\nsťažovateľa a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. apríla 2014\ndo právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu\nsťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril\nk sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu\noznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nVzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,\nže netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30\nods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru,\nže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nPredseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3664/14\nz 12. januára 2015, v ktorom predložil stanovisko predsedníčky senátu „4Co“ krajského\nsúdu:\n„... predsedníčka senátu poukázala na to, že senát 4 Co v celom rozsahu zotrváva\nna dôvodoch ním vydaného uznesenia... Bližšie sa k veci... nevyjadrila, keďže sťažnosť\nsťažovateľa, vedená pod č. Rvp 7142/2014 zo dňa 12. 06. 2014, smeruje priamo proti\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky... a nie Krajskému súdu v Bratislave.“\n\n8\n\nSťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu\npredsedu krajského súdu v podaní z 26. januára 2015, v ktorom uviedol:\n„Sťažovateľka v plnom rozsahu trvá na svojej sťažnosti.\nSťažovateľka má za to, že námietka Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého\nsťažnosť sťažovateľky smeruje priamo proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,\nje neopodstatnená.\nNa prvej strane sťažnosti sťažovateľky v označení odporcu došlo k zrejmej\nnesprávnosti... Zo skutkovej a právnej konkretizácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľky\nje jednoznačné, že ide o postup Krajského súdu v Bratislave a o jeho uznesenie zo dňa\n29. 04. 2014 spis. zn. 4 Co 221/2014­251.\nV... svojom uznesení ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky spĺňa ústavou\na zákonom o ústavnom súde ustanovené predpoklady.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\n\n9\n\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom\nvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať\nuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto\nv súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej\nochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť\ntoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.\nÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n10\n\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).\nPodľa\n\nstabilizovanej\n\njudikatúry\n\nústavného\n\nsúdu\n\n(napríklad\n\nIV. ÚS 77/02,\n\nII. ÚS 264/04, IV. ÚS 106/2010) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46\nods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú aj konanie o nariadenie predbežného opatrenia.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).\n11\n\nPodľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03).\nPokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa\nktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však\nneznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.\nOtázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1\ndohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom\nna okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12.\n1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na\nkaždú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a\nnevyhnutná pre dané rozhodnutie.\nEurópsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú povinné poskytnúť\npodrobnú odpoveď na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk proti Holandsku\nz 19. 4. 1994, séria A, č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé, že základným otázkam\nprípadu súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku č. 19997/02, 2007).\nZ odôvodnenia rozhodnutia súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia\nmusia byť zrejmé dôvody, pre ktoré súd nariadil predbežné opatrenie (porovnaj § 74 ods. 1 a\n§ 76 ods. 4 OSP), alebo dôvody, pre ktoré návrh na nariadenie predbežného opatrenia\nzamietol.\n\n12\n\nÚstavný súd môže podľa svojej stabilizovanej judikatúry (II. ÚS 398/2014, m. m.\nII. ÚS 415/08) zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba\nza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý\nby zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.\nBez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu\nna vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré\ntvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať\npredovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným\norgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom\nodôvodnené (II. ÚS 398/2014, m. m. II. ÚS 415/08).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd porušil jeho základné právo podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny tým, že zmenil uznesenie okresného súdu\nz 28. marca 2014 a jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.\nSťažovateľ v prvom rade namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského\nsúdu z 29. apríla 2014 nespĺňa požiadavky podľa § 157 ods. 2 OSP. Poukazuje na obsah\nsvojho vyjadrenia z 8. januára 2013, vyjadrenia z 28. apríla 2014, rovnako tak na dôkazy,\nktoré predložil so žalobou a s podaním z 10. júna 2013. Podľa sťažovateľa uvedené\nargumenty mali význam pre rozhodnutie krajského súdu o odvolaní – krajský súd sa k nim\nnijako nevyjadril a nezaoberal sa nimi. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nemožno\ntakto zistiť, ako krajský súd dospel k svojim záverom.\n\n13\n\nPodľa sťažovateľa postup krajského súdu v napadnutom konaní a odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia sú v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, pretože krajský súd\nprevzal tvrdenia jedného účastníka bez toho, aby ich tento podporil dôkazmi, a tvrdenia\ndruhého účastníka podporené dôkazmi nijako nespomenul a nevyhodnotil.\nPrávny záver krajského súdu, že sťažovateľ dostatočne neosvedčil svoj nárok, nie je\npodľa sťažovateľa dostatočne odôvodnený a je v rozpore s písomnými dôkazmi. Z rozsudku\nOkresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 8 C 32/07 a nadväzujúcich rozhodnutí\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu „vyplýva\njedine to, že sa žalovaný stal vlastníkom predmetného pozemku dňom 29. 11. 1991. Táto\nskutočnosť nevylučuje tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého sa sťažovateľ stal z titulu\nvydržania vlastníkom predmetného pozemku dňom 01. 05. 2002.“.\nZáver krajského súdu o tom, že neosvedčil reálnu hrozbu ujmy, ktorú možno\nodstrániť predbežným opatrením, považuje sťažovateľ za arbitrárny. V tejto súvislosti\npoukazuje na výklad a aplikáciu § 134 ods. 2 Exekučného poriadku krajským súdom,\nktorý je podľa sťažovateľa v rozpore so zmyslom a účelom tohto ustanovenia\na tiež v rozpore s rozhodovacou praxou súdov.\nSťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 20/2010,\npodľa ktorého „žaloba o vylúčenie veci z exekúcie nebráni predaju tejto veci na dražbe\nexekútorom“. Rovnako tak uvádza rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 22/2007,\npodľa ktorého „zákaz vykonania exekúcie predajom nehnuteľností možno spájať len\ns predbežným opatrením, ukladajúcim povinnému zdržať sa prevodu vlastníckeho práva,\nvydaným v konaní o určovacej žalobe, predmetom ktorej je určenie vlastníckeho práva\nk exekvovanej veci“.\nSťažovateľ argumentuje, že zákaz podľa § 134 ods. 2 Exekučného poriadku platí\nbez ohľadu na to, kto realizuje predaj nehnuteľnosti, a z tohto ustanovenia nevyplýva časové\nobmedzenie a nemožno z neho vyvodiť záver, aký urobil krajský súd. Predmetný výklad\n\n14\n\na aplikácia tohto ustanovenia preto popiera jeho účel, podstatu a zmysel, závery krajského\nsúdu sú „zjavne arbitrárne a logicky z neho ani nevyplývajú“.\nKrajský súd napadnutým uznesením z 29. apríla 2014 uznesenie okresného súdu\nz 28. marca 2014 zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.\nV odôvodnení poukázal na uznesenie okresného súdu z 28. marca 2014, ktorým tento\nnariadil predbežné opatrenie, na obsah odvolania žalovaného, všeobecne na povahu\npredbežného opatrenia, následne uviedol svoje právne závery v predmetnej veci:\n„Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvého stupňa toho názoru, že ani v prípade\nvedenia súdneho konania s predmetom ochrany vlastníckeho práva nie je potrebné vždy\nzastabilizovať existujúce právne vzťahy, pretože je potrebné si uvedomiť už vyššie uvádzanú\nskutočnosť, že inštitút predbežného opatrenia je inštitút mimoriadny a výnimočný,\nprichádzajúci do úvahy až za stavu reálneho ohrozenia osvedčeného nároku navrhovateľa\npodloženého konkrétnymi skutočnosťami. Intenzita osvedčenia nároku v danom prípade nie\nje legitímna, a to s ohľadom na výsledok konania o určenie vlastníctva odporcu, ktorého\nvlastníctvo bolo právoplatne určené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III v spojení\ns rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, keď rozhodnutím NS SR\ndošlo i k odmietnutiu dovolania navrhovateľa vo veci. Taktiež nedošlo k osvedčeniu reálnej\nhrozby ujmy, na odstránenie ktorej ako jediný prostriedok môže slúžiť navrhované\npredbežné opatrenie, a to vzhľadom na vedenie konania o vylúčenie relevantného pozemku\nz exekúcie iniciovaného navrhovateľom. Navyše je potrebné uviesť, že ustanovenie § 134\nods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. nie je pre daný prípad použiteľné, nakoľko dané ustanovenie\nexekučného poriadku má na mysli nemožnosť výkonu exekúcie na majetok zastabilizovaný\nuž pred začatím exekučného konania, pretože predbežné opatrenie ukladajúce zákaz\nnakladať s nehnuteľnosťou logicky nemôže smerovať proti povinnému po začatí exekučného\nkonania, keďže v takomto štádiu vývinu právnej situácie predaj nehnuteľnosti realizuje\nexekútor, t. j. jej predaj nie je výsledkom realizácie vlastníckeho práva vlastníka. V tomto\nsmere odvolací súd jednoznačne prisvedčil odvolacím námietkam odporcu.\nVzhľadom na uvedené po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností\nna základe obsahu spisového materiálu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého\n15\n\nstupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil a rozhodol tak, že návrh na nariadenie predbežného\nopatrenie pre nedostatočné osvedčenie nároku vo veci samej a pre nelogickosť zákazu\nnakladať s nehnuteľnosťou odporcovi ako aktuálnemu vlastníkovi v štádiu realizácie\nexekúcie exekútorom zamietol, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie\nči zrušenie, pretože nemožno konštatovať, že by odvolací súd nemal vážnejšie pochybnosti\no potrebe navrhovanej predbežnej úpravy.“\nÚstavný súd konštatuje, že v prvom rade je potrebné zohľadniť, že v prerokúvanom\nprípade ide o konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. V konaní o takomto\nnávrhu príslušný súd v zásade nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených\nskutočností – skutočností, ktoré vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach,\nprípadne zo skutočností, ktoré možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili\nv príslušnom štádiu konania o veci samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu\nna nariadenie predbežného opatrenia (porovnaj § 76 ods. 4 OSP) musí byť zrejmé, aký bol\nskutkový základ jeho rozhodnutia, t. j. súhrn relevantných osvedčených skutočností a jeho\nzáver týkajúci sa splnenia zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia\n(najmä § 102 ods. 1, § 74 ods. 1 OSP). Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú\naplikáciu § 157 ods. 2 OSP týkajúcu sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože\nnapr. nevyhnutne budú absentovať úvahy o relevantných skutkových okolnostiach\na dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného\nopatrenia bude takto spravidla stručnejšie, ako rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu\nje potrebné trvať na tom, aby, hoci kvantitatívne stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú\nkvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie bolo dostatočne individualizované, obsahovalo sumu\nrelevantných osvedčených skutočností a tiež úvah, ktoré umožnia spätne preskúmať záver\no tom, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného\nopatrenia.\nVychádzajúc\n\nz\n\nuvedených\n\nskutočností,\n\nústavný\n\nsúd\n\ndospel\n\nk\n\nzáveru,\n\nže odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu z 29. apríla 2014 nie je dostatočne\n16\n\nindividualizované, obsahuje len minimum osvedčených skutočností a nie sú zrejmé závery,\nna základe ktorých krajský súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na nariadenie\npredbežného opatrenia. Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že v danom štádiu konania\nokresnému súdu predložil viaceré podania napr. samotný návrh, vyjadrenie z 8. januára\n2013 a predložil tiež viaceré dôkazy. Javí sa, že skutočnosti vyplývajúce z týchto dôkazov\nmohli byť relevantné pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.\nSťažovateľ napr. v rozsiahlej argumentácii poukazuje na obsah konania vo veci samej – t. j.\nurčenie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním a vzťah tohto konania ku konaniu\no určenie vlastníckeho práva žalovaného v konaní Okresného súdu Bratislava III vedenom\npod sp. zn. 8 C 32/07. Krajský súd však tieto skutočnosti neuviedol a nijako sa s nimi\nnevysporiadal. Rovnako tak záver krajského súdu o tom, že predbežné opatrenie nie je\njediným prostriedkom nápravy pre sťažovateľa vzhľadom na konanie o vylúčenie veci\nz exekúcie, sa javí byť v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu – napr. s jeho uznesením\nsp. zn. 3 M Cdo 20/2010, v ktorom tento dospel k záveru, že súdny exekútor\n„môže aj po podaní žaloby o vylúčenie veci z exekúcie v exekúcii pokračovať, vykonávať\núkony exekučnej činnosti a realizovať predaj veci na dražbe aj vtedy, ak konanie o\nvylúčenie veci z exekúcie nebolo právoplatne skončené“. Na tomto základe sa javí aj záver\nkrajského súdu o tom, že sťažovateľ neosvedčil hrozbu reálnej ujmy, za zjavne\nneodôvodnený, a tým nepreskúmateľný. Z týchto dôvodov je napadnuté uznesenie\nkrajského súdu z 29. apríla 2014 zjavne neodôvodnené, nepreskúmateľné a tak ústavne\nneudržateľné.\nNa tomto základe ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým uznesením\nsp. zn. 4 Co 221/2014 z 29. apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1\nlistiny (bod 1 výroku nálezu).\nNad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že námietku krajského súdu\nv prípise z 12. januára 2015, že sťažnosť smeruje proti najvyššiemu súdu, považuje\nza neopodstatnenú. Ústavný súd náležitosti sťažnosti vyhodnotil pri jej predbežnom\n17\n\nprerokovaní. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti a zo znenia jej petitu, ústavný súd dospel\njednoznačne k záveru, že sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Co 221/2014 a jeho uznesením z 29. apríla 2014. V tomto rozsahu sťažnosť\nuznesením č. k. II. ÚS 866/2014­21 z 11. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie.\nOznačenie najvyššieho súdu ako odporcu na prvej strane sťažnosti považoval ústavný súd\nv týchto súvislostiach za zjavnú nesprávnosť, ktorá nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť\no tom, proti ktorému orgánu smeruje.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec\nvrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nmôže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n18\n\nKeďže krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 221/2014 z 29. apríla 2014 a postupom,\nktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy\na listiny, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\n(bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom\nústavného súdu, opäť rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení\npredbežného opatrenia a svoje rozhodnutie ústavne konformným spôsobom odôvodniť.\nPodľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie\nprávoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom\nzrušení. V súlade s § 52 rozhodnutie o vykonateľnosti napadnutého uznesenia zaniká\nprávoplatnosťou tohto nálezu.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).\nSťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku nevyčíslil.\nÚstavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v sume\n284,08 €, v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby podľa\n§ 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady\ns klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej\nsadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 €\n(1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov\n(režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základu\npodľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 284,08 €.\n\n19\n\nTrovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa\n(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. augusta 2015\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vlastníctvo", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "vykonateľnosť-odklad", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "exekúcia-exekučné konanie", "vlastníctvo", "rozhodnutie-odôvodnenie", "arbitrárnosť", "predbežné opatrenie", "nehnuteľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/221/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:510ca337-8fec-4755-af33-835f516973f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/2014 z 23. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-23", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:510ca337-8fec-4755-af33-835f516973f1"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:794309c9-95bc-4f24-8f62-fb5f64051e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 106/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 106/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:794309c9-95bc-4f24-8f62-fb5f64051e73"}, {"guid": "ussr:03b60ca4-8a97-4b39-9d66-3a8ee2667ff0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 415/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 415/08 z 22. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03b60ca4-8a97-4b39-9d66-3a8ee2667ff0"}, {"guid": "ussr:9ff07d62-3cf7-4ffc-b548-7dc70dc49239", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ff07d62-3cf7-4ffc-b548-7dc70dc49239"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "995c334e-4886-4f78-adaa-e6dbf0e8261e:cd2ce544-0897-462e-ad3e-45157554ec34", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3612201336.1", "spisova_znacka": "4Co/221/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/221/2014 z 25. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-02-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3612201336.1"}], "citovane_v": []}