{"guid": "ussr:4ea5ba5b-2829-4c93-9bfa-eadc50dd2dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.102.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 102/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/2015 z 24. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. marca 2015, sp. zn. III. ÚS 102/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.102.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-03-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4ea5ba5b-2829-4c93-9bfa-eadc50dd2dcb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.102.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.102.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.102.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 102/2015­26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom\n\nJUDr. Romanom Juríkom, PhD., Račianska 62, Bratislava, ktorou namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom\nsp. zn. 41 Cob 9/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a pre neprípustnosť.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu\n\nv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 41 Cob 9/2013 a jeho\nuznesením z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je vedená exekúcia\nna základe právoplatného platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Veľký Krtíš\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Rob 55/2008 z 20. februára 2008. Sťažovateľka uvádza,\nže „si v tej dobe nebola vôbec vedomá, že súd, ktorý vydal platobný rozkaz, rozhodol\nv rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa a tým porušil komunitárne právo. Túto\nskutočnosť sa... dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej\nlen ,,združenie“), ktoré je vedľajším účastníkom tohto konania. Nebyť kontaktu\nnavrhovateľky so združením, nevedela by o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú\nzverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jej prípad. Napokon... nemala ani\ndôvod sa o najnovšiu judikatúru súdov zaujímať, keďže je dôchodkyňou, a teda to nesúvisí\ns jej pracovnou náplňou.“.\nBezprostredne po tom, ako sa dozvedela od združenia o zverejnených rozhodnutiach,\npodala za jeho pomoci na okresnom súde návrh na obnovu konania vedeného pod\nsp. zn. 3 Rob 55/2008. Okresný súd vo veci sťažovateľky o návrhu na obnovu konania\nrozhodol uznesením sp. zn. 7 Cb 1/2011 zo 16. februára 2011 tak, že jej návrh zamietol.\nProti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd\nodvolaniu sťažovateľky vyhovel a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný\nsúd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 7 Cb 1/2011 z 31. októbra 2012, pričom\nnávrhu sťažovateľky na obnovu konania vyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa\nodvolal odporca. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu\nsp. zn. 7 Cb 1/2011 z 31. októbra 2012 zmenil tak, že návrh sťažovateľky na obnovu\nkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 Rob 55/2008 zamietol.\nNapadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka tieto nedostatky:\n„a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov a neoboznámením so zmenou právneho\nposúdenia odvolacím súdom pri súčasnom neumožnení sa k zmene právneho posúdenia\nvyjadriť sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,\n2\n\nb)\n\nrozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,\n\nc)\n\nrozhodnutie je nepreskúmateľné,\n\nd)\n\nrozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa\n\na porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“\nOdňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa sťažovateľky v tom, že všeobecný\nsúd ju vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach a „Formalisticky... vychádzal iba z\nnávrhu a aj napriek všetkým jasným, vecným, zrozumiteľným a najmä logickým\nvysvetleniam a argumentom navrhovateľky odvolací súd rezignoval na akúkoľvek procesnú\naktivitu v zmysle dokazovania a odstránenia nejasností.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací\nsúd vo svojom odôvodnení „obmedzil len na všeobecné a povrchné konštatovania, ako\nnapr. nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu (§ 230 ods. 1 OSP) a pod,“\nalebo používal v odôvodnení uznesenia argumenty ako „Odvolací súd uvádza, že návrh na\nobnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predpokladá vyčerpanie\nriadnych opravných prostriedkov, ku ktorému zo strany navrhovateľky nedošlo ktoré\nrozhodne nemajú žiadnu oporu v zákone, nie sú správne a preskúmateľné“. Sťažovateľka je\ntoho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je založené na „neopodstatnených\ntvrdeniach, ktoré sú mimo rámec zákona ako aj nesprávnej aplikácií ustanovení právnej\núpravy pojednávajúcej o inštitúte obnovy konania (napr. nesprávna aplikácia zásady\nprávnej istoty účastníkov konania ako aj tretích osôb ­ Združenie na ochranu občana\nspotrebiteľa HOOS, ­ v prípade navrhovateľa, ktorá v tomto konaní vystupuje ako\nspotrebiteľ, vplyv zverejnenia rozhodnutí SD EÚ v Úradnom vestníku EÚ, na internetovej\nstránke SD EÚ na posúdenie včasnosti podania návrhu a iné)“. Postupu odvolacieho súdu\nnavyše vytýka, že bol „sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť\na nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému\nriešeniu súdneho sporu o opodstatnenosti návrhu na obnovu konania“. Podľa sťažovateľky\ntak bola „popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v\nkontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda\nzásada písomnosti, mal by konajúci súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to\nosobitne,\n\nak\n\nje\n\nvoči\n\nnavrhovateľovi\n\nvedená\n\nexekúcia,\n\nktorá\n\nje\n\ns najväčšou\n\npravdepodobnosťou (s ohľadom na rozhodovaciu prax konajúcich súdov SR) nezákonná“. K\n3\n\nodňatiu práva na prístup k súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť\n\n„vzhľadom\n\nna nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevysporiadanie sa s dôvodmi obnovy konania\na procesný postup pri dokazovaní“. Podľa sťažovateľky „Extrémna arbitrárnosť výkladu\nspôsobila, že právo navrhovateľa na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie\ndokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46\nÚstavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Podľa\nsťažovateľky k odňatiu práva konať pred súdom v materiálnom zmysle malo dôjsť porušením\njej procesných práv na vykonanie navrhovaných dôkazov.\nNesprávneho právneho posúdenia sa mal krajský súd podľa sťažovateľky dopustiť\nvo vzťahu k posúdeniu dôvodov obnovy konania a splnenia subjektívnej lehoty. Podľa\nsťažovateľky „Konajúci súd výhradne formalistický konštatoval, že navrhovateľkou podaný\nnávrh na obnovu konania nebol podaný včas z dôvodu nezachovania 3­mesačnej\nsubjektívnej lehoty. Konajúci súd však nesprávne právne posúdil splnenie subjektívnej\nlehoty pre povolenie obnovy konania, ktorú OSP v § 230 ods. 1 špecifikuje ako 3 mesiace\nod toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď ju\nmohol uplatniť.“. Sťažovateľka namieta, že „odvolací súd nevykonal žiadne relevantné\ndôkazy, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému úsudku, že návrh na obnovu konania bol\npodaný oneskorene“, a že „odvolací súd tak rozhodoval čisto formalisticky“. Sťažovateľka\nďalej uvádza, že „Ak by sa konajúci súd našim návrhom podrobne a precízne zaoberal,\nnemohol by v žiadnom prípade dôjsť k takémuto záveru. Od súdu by sa minimálne\nočakávalo, že vyzve navrhovateľku na odstránenie prípadných nejasností a sporných tvrdení\nuvedených v návrhu. Len obyčajným doplňujúcim podaním mohla navrhovateľka súdu\nobjasniť otázku, kedy sa presne o možnosti obnovy konania dozvedela.“.\nSťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „sa od Združenia... dozvedela o stránke\nMinisterstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre\njeho prípad. Nebyť kontaktu navrhovateľky so združením, nevedela by o týchto\nrozhodnutiach. Na tomto závere nič nemení ani to, či ich Európsky súdny dvor vydal v roku\n2000, 2005 alebo na jeseň minulého roku a tiež na tomto závere nič nemení, skutočnosť,\n4\n\nkedy boli zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, či v Úradnom vestníku\nEÚ.“. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto sťažovateľka považuje za „prepäto\nformalistické, čo má pre navrhovateľa za následok, stav denegatio justitiae, tzn.\nnavrhovateľovi bolo napadnutými formalistickými postupmi konajúcich súdov a ich\nrozhodnutiami priamo odňaté právo na prístup k súdu... a spravodlivosti...“. Podľa\nsťažovateľky „úvahy súdu a ich rýdze prepäto formalistické závery o oneskorenom podaní\nnávrhu zjavne vybočujú z rámca, ktorý pripúšťa ústavný regulatív práva na súdnu ochranu\na aj regulatív práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd“. Sťažovateľka je toho názoru, že „hrubo nesprávne právne\nposúdenia v spojení s prepätým formalizmom zasiahli do uvedených práv navrhovateľky\ntakou intenzitou, že mu vlastne bolo odňaté právo na spravodlivosť...“.\nPodľa názoru sťažovateľky odvolací súd počítanie trojmesačnej subjektívnej lehoty\nnesprávne odvíjal od účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny\ndvor“) uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie. Krajský súd uviedol, že rozsudky\nSúdneho dvora mohol ako dôvod obnovy konania navrhovateľ obnovy použiť najneskôr\nv lehote troch mesiacov od právoplatného platobného rozkazu. Odvolací súd je dokonca\ntoho názoru, že navrhovateľka mala skutočnosti uvedené v rozhodnutiach Súdneho dvora\nnamietať už v odpore, pritom však pri vydávaní platobného rozkazu mal spotrebiteľku\nochrániť práve súd. Uvedeným výkladom konajúci súd zo subjektívnej lehoty spravil lehotu\nobjektívnu, čím de facto znemožnil uplatnenie inštitútu obnovy konania navrhovateľke.\nSprávne mal podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd subjektívnu lehotu vykladať tak,\nže «počiatok jej plynutia sa má odvíjať od oboznámenia sa navrhovateľky s rozsudkami\nSúdneho dvora EÚ. Niet racionálneho základu pre taký výklad § 230 ods. 1 OSP aký\nuplatnil súd. Je zjavne arbitrárne, keď počiatok plynutia lehoty subjektívnej konajúci súd\nodvodil od účinnosti citovaných rozsudkov v úradnom vestníku ES, resp. od právoplatnosti\nplatobného rozkazu. Takéto počítanie lehoty priamo neguje jej subjektívny charakter\na znemožňuje\n\nv\n\ndôsledku\n\narbitrárneho\n\nvýkladu\n\nprocesných\n\npodmienok\n\nprístup\n\nnavrhovateľky k súdu a k mimoriadnemu opravnému prostriedku. Subjektívny prvok každej\nlehoty je daný práve tým, že jej počítanie sa odvíja od subjektívne daného momentu zistenia,\n5\n\noboznámenia sa so skutočnosťami opodstatňujúcimi začatie plynutia subjektívnej lehoty.\n(K tomu porovnaj a contrario dikciu § 230 ods. 2 OSP). V tom spočíva podstata\nsubjektivizmu počítania lehoty. Na publikovanie rozhodnutí sa vôbec neuplatní prezumpcia\nich znalosti (na rozdiel od všeobecne záväzných právnych aktov). To, že rozhodnutia\nSúdneho dvora EU boli zverejnené už skôr, neznamená, že sa s nimi človek nemôže\noboznámiť neskôr, a to tak, že bude splnená podmienka subjektívnej lehoty ­ ako to bolo aj\nv prípade navrhovateľky. Navrhovateľka sa o najnovšiu judikatúru súdov nezaujíma, a teda\nju ani pravidelne neštuduje, čo je aj pochopiteľné, nakoľko to nesúvisí s jej pracovnou\nnáplňou a rovnako štúdium judikatúry nepatrí medzi jej záľuby, ktoré by rozvíjala\nvo svojom voľnom čase. Keby ju na rozhodnutia neupozornil vedľajší účastník, nepoučil ju\nv „ľudskej reči“ o ich obsahu a o tom, že ich môže použiť na svoju obranu, nikdy by sa\no nich nedozvedela. V tomto zmysle hodnotíme argumenty súdu ako nesprávne.».\nĎalej sťažovateľka na podporu svojich tvrdení, že v napadnutom uznesení sa krajský\nsúd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dodáva, že „zamietnutím návrhu\nna povolenie obnovy konania, boli... porušené spotrebiteľské práva navrhovateľky, opäť\nstriktným formalizmom súdov, ktoré niežeby naplnili komunitárne právo, ale chránia\núdajnú právnu istotu pri tak hrubom nemorálnom rozsudku všeobecného súdu, ktorý\nspotrebiteľa zaväzuje na priam na úžerné plnenie“. Sťažovateľka poukazuje na to, že\n„judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a\nto aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní“, a do pozornosti dáva „rozhodnutia\nuvedené v... návrhu na obnovu konania a jeho doplnení a ďalej rozhodnutie OCÉANO\nGRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd\ndokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa“.\nTretiu sťažovateľkou vytýkanú vadu, ktorá mala mať za následok porušenie jej\nzákladných práv, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia, sťažovateľka zakladá\nna nedostatku dôvodov rozhodnutia a porušení zásad dokazovania v civilnom konaní.\nSťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že „konajúci súd... pre ustálenie\notázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotil,\n6\n\nresp. považoval za nedostatočné a nedôveryhodné tvrdenia navrhovateľky a súčasne pri\nnesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam“. Postupu odvolacieho súdu\nsťažovateľka vytýka, že nevykonal nijaké dokazovanie, „nedopytoval sťažovateľku, ktorej\ntvrdenia spochybňoval, rovnako konajúce súdy nedopytovali ani Združenie na ochranu\nobčana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala....“. Sťažovateľka tvrdí,\nže odvolací súd neurobili nič, aby „jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť\nnávrhu na obnovu konania“. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky „nielenže zle\na nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre\nsprávne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľka poukazuje na\nto, že „napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo\nk zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia.\nRozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek\nďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný\na zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v čl. 1 OSP.“. Sťažovateľka\nuzatvára, že „napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nepreskúmateľné“ a že «namiesto\ndokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory\nv relevantných dôvodoch rozhodnutia ­ rezignovali dokonca aj na tak imanentnú\nskutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty». Podľa sťažovateľky sa ,,súd\nnevysporiadal náležite a nespochybniteľne so žiadnym z dôvodov návrhu na obnovu\nkonania, celé odôvodnenie spočívalo len v zdôvodňovaní uplynutia subjektívnej lehoty\na v poučovaní sťažovateľky ako mal a nemal postupovať...“.\nŠtvrtý dôvod uvádzaný sťažovateľkou v sťažnosti vedúci k porušeniu jej v sťažnosti\noznačených práv spočíva v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi\nprávnymi normami na ochranu spotrebiteľa (predovšetkým s jej právom na ochranu pred\nneprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách) porušuje práva spotrebiteľa\npodľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, a rovnako tak v skutočnosti,\nže zo strany konajúceho súdu nedošlo k predloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru\nv situácii, ak výklad relevantných ustanovení práva Európskej únie nie je jasný.\n\n7\n\nSťažovateľka uvádza, že porušenie jej práv „ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38\nCharty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd\ntým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred\nneprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo\npostavené na roveň verejného poriadku ­ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ\nmajú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami\naj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“. Odvolávajúc sa na relevantnú\njudikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C­618/10 Banco Espaňol de\nCrédito SA/Joaquín Calderón Camino) sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že\n„vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej\nzmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.\nS ohľadom na nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru sťažovateľka\nuvádza, že „odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá Európske právo, konkrétne\nčl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit,\nak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire\nkonajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.\nSúdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ\nprejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy\neurópskeho práva ­ na úkor práv sťažovateľa ­ spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej\nsupranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto\nrozhodol:\n„I. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Banskej\nBystrici, sp. zn. 41 Cob/9/2013 z 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.)\nporušené.\n8\n\nII. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41 Cob/9/2013\nz 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia\nKrajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.\nIII. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke 2.000 € ako\nprimerané finančné zadosťučinenie.\nIV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania\na trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\nÚstavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci zistil, že sťažovateľka\nešte pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala 2. septembra 2013 proti\nnapadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom ku dňu predbežného\nprekovania veci ešte nebolo rozhodnuté.\n\nII.\nV zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\npredpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\n9\n\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPrincíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže\nkonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak\nsa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich\npráv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákon\nposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá\nautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nv sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v\nsúlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú\nprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v\ntejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS\n135/05, III. ÚS 114/2010).\nÚstavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti\nv rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka ešte pred podaním sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.\n\n10\n\nPri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je\nzaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel\na účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd\nspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne\núlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených\nkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio\ninštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti\nvšetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.\nOpačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu\npodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).\nV danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane\nzákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd\nv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa\nktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon\nsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých\npoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už\nsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom\npríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj\npodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali\nsúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný\nsúd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty\nprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci\nsťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie\nsťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné\n(m. m. IV. ÚS 142/2010).\nV judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého\nv prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej\n11\n\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po\nrozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza\n(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),\nže lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade\nza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou\nprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby\nsťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je\nprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré\npredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj\nk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti\nČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z\n12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body\n51, 53 a 54).\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v\nspojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nV závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti\nporušenie svojho práva na súdnu ochranu nenamieta rozhodnutím, ale postupom krajského\nsúdu.\nPodľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo\nprávnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom\nsa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd.\nPojem „postup“ ústava ani zákon o ústavnom súde nedefinuje. Za postup\nvšeobecného súdu preskúmateľný v ústavnom súdnictve predovšetkým možno považovať\n12\n\njeho činnosť, ktorou súd realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod\nčinnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem,\nktoré súd oprávňujú a zaväzujú na úkony (aj čiastkové rozhodnutia) v priebehu konania.\nPostup všeobecného súdu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä\nich hypotéz a dispozícií.\nSamotný postup všeobecných súdov bez toho, že by vyústil do vydania rozhodnutia,\nmôže byť preto predmetom preskúmania ústavným súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť\n[čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. marca 2015\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dovolanie", "obnova konania-v občianskom súdnom konaní", "návrh-neprípustnosť", "litispendencia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 453/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 453/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa"}, {"guid": "ussr:e126176c-71c7-4b3e-8047-3cf1e9455d49", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e126176c-71c7-4b3e-8047-3cf1e9455d49"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:275457ef-d649-4b94-8830-37d229621cee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 289/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 289/09 z 14. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-14", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:275457ef-d649-4b94-8830-37d229621cee"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:6655553a-1635-4bae-b878-4d96121840c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 177/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 177/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 566, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6655553a-1635-4bae-b878-4d96121840c6"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "bde9c062-43ee-430a-a6b2-f92ef8384202:32f3898e-e0e4-42ed-ba60-8a3441285d6e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6211200027.4", "spisova_znacka": "41Cob/9/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/9/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6211200027.4"}, {"guid": "04e0a366-8f43-4f34-be6f-42394c68d91d:34ed69e1-9233-4f52-89d6-e1dc47953a3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Rob/55/2008", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3Rob/55/2008 z 2. 11. 2017", "sud": "Okresný súd Veľký Krtíš", "datum_vydania": "2017-11-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/04e0a366-8f43-4f34-be6f-42394c68d91d:34ed69e1-9233-4f52-89d6-e1dc47953a3e"}, {"guid": "a69763bb-7ddf-48d4-84a7-90e07e61691d:d51ee69b-fd0b-42d5-b8fa-b3ede6bba3a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cb/1/2011", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 7Cb/1/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a69763bb-7ddf-48d4-84a7-90e07e61691d:d51ee69b-fd0b-42d5-b8fa-b3ede6bba3a4"}], "citovane_v": []}