{"guid": "ussr:83df6d55-a707-4fdc-97f1-9a241f4793d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.152.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 152/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 152/2015 z 28. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2015, sp. zn. III. ÚS 152/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.152.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "nazov": "čl. 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-152"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 152 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-152", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/83df6d55-a707-4fdc-97f1-9a241f4793d7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.152.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.152.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.152.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 152/2015­11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou\n\n,\n\n,\n\n, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2\na 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod 11 S 37/2012 a jeho\nrozsudkom z 27. novembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Sžf 12/2013 zo 4. júla 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47\n\nods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení\ns čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 37/2012 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 3 Sžf 12/2013 zo 4. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou\nkrajskému\n\nsúdu\n\ndomáhal\n\nriaditeľstva Slovenskej\n\npreskúmania\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nzákonnosti\nlen\n\nrozhodnutia\n\nFinančného\n\n„finančné\n\nriaditeľstvo“)\n\nč. 1020506/1/1074094/2012/5048­r z 13. júla 2012, ktorým potvrdil dodatočný platobný\nvýmer\n\nsprávcu\n\ndane\n\n–\n\nDaňového\n\núradu\n\nTrenčín\n\n(ďalej\n\naj\n\n„správca\n\ndane“)\n\nč. 9311301/1/616409/2012 z 26. marca 2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1\nzákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 511/1992 Zb.“)\nvyrubil sťažovateľovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume\n9 088,39 €.\nPodstatou\n\nžaloby\n\nsťažovateľa\n\nbolo\n\n„namietanie\n\nnesprávnosti\n\nrozhodnutia\n\nFinančného riaditeľstva SR, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a to jednak\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávne zisteného skutkového stavu, ako aj\nz nesprávneho hodnotenia vykonaného dokazovania. Súčasne sťažovateľ uvádzal, že vo veci\nbolo možné zabezpečiť ďalšie dôkazy, rozhodujúce pre správne rozhodnutie, čo však\nsprávny orgán neuskutočnil. Uvádzal..., že žalovaný svojim rozhodnutím a procesným\npostupom ukrátil žalobcu na jeho právach, namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsprávcu dane pre absenciu dôvodov, ktoré viedli k jeho vydaniu, tak vo formálnej rovine ale\nv rovine materiálnej, odôvodnenie nespĺňalo požiadavku riadneho odôvodnenia po stránke\nmateriálnej a vysporiadanie sa so zadováženými dôkazmi a tvrdeniami daňového\nsubjektu.“.\n\n2\n\nPredmetom daňového konania bola kontrola oprávnenosti odpočtu DPH, ktorému\npredchádzala daňová kontrola DPH za obdobie l. štvrťrok ̶ 4. štvrťrok 2008. Na základe\nvýsledkov daňovej kontroly a protokolu bol vydaný 26. marca 2012 dodatočný platobný\nvýmer č. 9311301/1/616409/2012, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel DPH\nza zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 9 088,39 €.\nZ odôvodnenia tohto dodatočného platobného výmeru vyplynulo, že sťažovateľ ako\ndaňový subjekt nepreukázal správcovi dane dodanie tovarov a služieb spoločnosťou GORS,\ns. r. o., uvedených a deklarovaných predmetnými faktúrami a daňový úrad predmetné\ndoklady považoval za nevierohodné.\nV odvolacom konaní sťažovateľ argumentoval predovšetkým tým, že z odôvodnenia\npredmetného platobného výmeru a z protokolu nevyplynul jediný dôkaz vykonaný vo veci,\nktorý by spochybnil reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb, reálnosť vykonaných\nčinností. Túto skutočnosť správca dane odôvodňoval iba nepredložením účtovníctva\nspoločnosťou GORS, s. r. o. Z vykonávaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľ ako\ndaňový subjekt bol vyzývaný správcom dane na predloženie dôkazov k reálnosti\nuskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov. Správca dane však, naopak, nebral\ndo úvahy a nevysporiadal sa dostatočne s tvrdeniami, ktoré svedčili v prospech daňového\nsubjektu. (napr. účtovníctvom, daňovými dokladmi, dodacími listami, ako aj výpoveďami\nvtedajšieho konateľa spoločnosti GORS, s. r. o. Miloša Gonu, prečo týmto tvrdeniam\nneuveril, a výpoveď svedkov\n\na\n\n, ktorí prakticky\n\nvýpoveď sťažovateľa potvrdzovali, nebral do úvahy). Zároveň sťažovateľ uvádzal,\nže finančné riaditeľstvo vo svojom odôvodnení uvádzalo, prečo došlo k pochybnostiam\no tom, kto bol skutočným dodávateľom tovaru pre sťažovateľa, čo z hľadiska\nprvostupňového rozhodnutia boli nové skutočnosti a dôvody, prečo správca dane považoval\ndaňové doklady a dodávku materiálu spol. GORS, s. r. o., za spochybnené a nepreukázané.\nSpochybnením\n\ndodávateľa\n\ntovaru\n\nbolo\n\npredloženie\n\nsprávcovi\n\ndane\n\npríjmových\n\npokladničných dokladov od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., ktoré preukazovali\n\n3\n\núhradu faktúry v sume, ktorá bola zhodná so sumou na príjmovom pokladničnom doklade\nod spoločnosti GORS, s. r. o.\nVo svojom odôvodnení sťažovateľ namietal, že o príjmových dokladoch spoločnosti\nZ+M INVESTMENT, s. r. o., ako o prakticky rozhodujúcich dôkazoch, z ktorých daňový\núrad vychádzal, niet ani zmienky ani v protokole o výsledku z daňovej kontroly týkajúcej sa\nDPH z 23. novembra 2011, a tieto dôvody neboli spomenuté ani v dodatočnom platobnom\nvýmere z 26. marca 2012. Daňový subjekt tak podľa sťažovateľa nemal žiadnu reálnu\nmožnosť vyjadriť sa v súvislosti s odpočtom DPH k tejto skutočnosti, nemal možnosť\nnavrhovať na ten účel dôkazy, a nemal tak možnosť urobiť ani v odvolacom konaní voči\nrozhodnutiu správcu dane. V konečnom dôsledku o túto skutočnosť oprel svoje rozhodnutie\naj krajský súd bez toho, aby sa zaoberal dostatočne konaním, ktoré mu predchádzalo.\nĎalej sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku\nuviedol, že „sťažovateľ mal možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť v daňovej kontrole\ntýkajúcej sa dani z príjmov, čo preukazuje, že daňový subjekt o tejto skutočnosti vedel.\nRovnako Najvyšší súd SR skonštatoval, že aj keď sporné faktúry spol. GORS, s. r. o.\nobsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť\nna nich deklarované skutočnosti aj preukázané inými dôkazmi, čo v tomto prípade\nabsentuje. Nakoľko došlo k pochybnostiam v preverovaných prípadoch ohľadom vecnej\nsúvislosti dodania a použitia tovarov a služieb, ako aj či boli dodania tovaru reálne\nuskutočnené osobou uvedenou na dokladoch, a daňový subjekt nepreukázal žiadne ďalšie\ndôkazy na podporu svojich tvrdení, uviedol, že postup správnych orgánov ako aj krajského\nsúdu bol v súlade so zákonom.“.\nVo svojich odvolaniach sťažovateľ uvádzal, že „do spisu... predložil riadne účtovné,\ndoklady, a to nielen predmetné faktúry, ale tiež pokladničné doklady a dodacie listy, daňový\núrad mal k dispozícii celé účtovníctvo za rok 2008.\nNamietané\n\na\n\nspochybňované\n\npokladničné\n\npríjmové\n\ndoklady\n\nspol.\n\nZ+M INVESTMENT, s. r. o. neboli nikdy súčasťou účtovníctva žalobcu, zaúčtovanie\n4\n\ndokladov spol. GORS, s. r. o. potvrdila nielen účtovníčka\n\n, dodanie\n\ntovaru aj konateľ spol. GORS, s. r. o. Miloš Gono. Príjmové pokladničné doklady spol.\nZ+M INEVESTMENT, s. r. o. súčasťou účtovníctva nikdy neboli a ak ich daňový úrad spolu\ns dokladmi našiel, mohol ich predložiť prakticky ktokoľvek. Pokiaľ táto skutočnosť nie je ani\nv protokole o daňovej kontrole, vznikajú naopak pochybnosti, kedy tieto doklady daňový\norgán získal a akým spôsobom.“.\nV tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na to, že najvyšší súd „na str. 10 svojho\nodôvodnenia nesprávne konštatoval skutkový stav, keď uviedol, že k výmene daňových\ndokladov v účtovníctve od dodávateľa Z+M Investment, s. r. o. za daňové doklady\nod spoločnosti GORS, s. r. o. došlo a pri uskutočnení a ukončení daňovej kontroly dane\nz príjmu za rok 2008. Takéto ustálenie skutkového stavu nemá oporu vo vykonanom\ndokazovaní, keďže naopak, sťažovateľ ako aj ostatní svedkovia nikdy neuvádzali, že by\núčtovné doklady spoločnosti Z+M Investment, s. r. o. boli niekedy súčasťou účtovníctva.\nZ dôkazov predložených a vykonaných v kontrolnom konaní k DPH vyplývala\nreálnosť predmetných obchodov, sťažovateľ sa podrobne k jednotlivým faktúram vyjadril,\npričom uviedol presne miesto, kde bol tovar dodaný, kde sa výrobky z neho nachádzajú, kde\nboli spracovane, dodané, príp. kde bol tovar zabudovaný. Navrhovanú ohliadku, objektu –\nPenziónu nachádzajúceho sa v Beckovskej Vieske s. č. 620 daňový úrad odmietol vykonať,\nkeďže nepopieral reálnosť toho, že sťažovateľ tovar kúpil, dokonca že ho zaplatil a odviedol\nsi svoju daňovú povinnosť, ale daňový subjekt nepreukázal, že prijatie dodávky bolo\nod spol. GORS, s. r. o.“\nSťažovateľ sa bránil tým, že „v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z o DPH\nmal faktúru od platiteľa, riadne vyhotovenú podľa § 71, neboli zistené žiadne nedostatky.\nSúčasne mal daň uvedenú vo svojich záznamoch podľa S 70, riadne viedol účtovníctvo, mal\nk tovaru dodacie listy. Okrem toho reálnosť týchto tvrdení bola preukázaná výpoveďami\nsvedkov, výpoveďami samotného konateľa spol. GORS, s. r. o. Miloša Gona, ktorý mal tento\ntovar dodať. Všetky dôkazy, ktoré predpokladá zákon o DPH, ktoré predpokladajú predpisy\no účtovníctve, boli riadne doložené. Žiaden iný doklad, ktorý by mohol predložiť sťažovateľ,\nby nemohol potvrdiť nič o tom, že predmetný tovar dodala skutočne spol. GORS, s. r. o.,\n5\n\na taktiež ani súd, ani správca dane, neuviedli žiaden relevantný dôkaz, ktorý by pre nich bol\ndostatočným dôkazom o tom, že dodávky uskutočnila spol. GORS, s. r. o., s výnimkou\núčtovníctva tejto spoločnosti.“\nSťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd, ako aj krajský súd porušili základné práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152\nods. 4 ústavy z toho dôvodu, že sa „neriadil ústavne konformným výkladom“ príslušných\nprávnych predpisov, ktoré vykladali v neprospech sťažovateľa, na úkor ochrany jeho\nzákladných práv a slobôd, pričom pri svojom výklade uprednostnili fiskálny záujem štátu.\nSúčasne došlo k porušeniu zásady zákonnosti a rovnosti účastníkov konania.“.\nĎalej sťažovateľ cituje zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 222/2004 Z. z.“), konkrétne § 29 týkajúci sa\ndokazovania, a konštatuje, že je zrejmé, že „dokazovanie je veľmi dôležitou súčasťou\ndaňovej kontroly, tvorí jej podstatnú časť, a toto by malo byť obsiahnuté v Protokole\no daňovej kontrole. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí síce spomína protokol o vykonaní\ndaňovej kontroly, o ktoré opiera svoje rozhodnutie, avšak táto kontrola sa týkala dane\nz príjmu fyzických osôb.\nProces vypracovania a prerokovania protokolu, ktorý smeruje k ukončeniu daňovej\nkontroly, upravuje § 15 ZSDP. Keď poverený zamestnanec správcu dane skontroluje to, čo\nsi vymedzil v oznámení o začatí daňovej kontroly, tak vypracuje o svojich zisteniach\npísomný protokol. Tento protokol musí mať zákonom stanovené náležitosti podľa § 15\nods. 11 ZSDP a musia v ňom byť obsiahnuté všetky kontrolné zistenia, pretože je podkladom\npre vydanie platobného výmeru resp. dodatočného platobného výmeru. Predmetné\nrozhodnutie daňového orgánu v zmysle zásady zákonnosti musí vychádzať zo zákonne\nuskutočnenej daňovej kontroly, ktorej súčasťou je protokol. Tento možno do skončenia\ndaňovej kontroly dopĺňať a meniť jeho obsah, a to aj vo forme dodatku, následne zákon\nstanovuje, akým spôsobom daňový subjekt je o výsledku kontroly upovedomený, ako aj\nmožnosť daňového subjektu vyjadriť sa k výsledkom kontroly. Iba na podklade protokolu\n\n6\n\no daňovej kontrole a jeho záverov možno vydať následne rozhodnutie, pokiaľ má byť\ndodržaná zákonnosť a procesný postup.“.\nPodľa sťažovateľa najvyšší súd správne cituje a konštatuje ustanovenia právnych\npredpisov, avšak tieto podľa jeho názoru „nevykladá v súlade s Ústavou SR ani\ns materiálnou podstatou týchto právnych predpisov. Správne orgány, ako aj súdy síce\nsprávne znenie právnych predpisov konštatujú, avšak ich výklad je jednostranne na úkor\ndaňového subjektu.“.\nHoci je podľa sťažovateľa pravdou, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, nie\nje však výlučne na jeho pleciach. Túto klauzulu totiž nemožno podľa jeho názoru\n„interpretovať izolovane. Platná súdna judikatúra Najvyššieho súdu SR túto skutočnosť\npotvrdzuje. Konkrétne poukazujem na judikát NS SR č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 07. 10. 2010, kde\nv obdobnej vecí Najvyšší súd SR vyjadril stanovisko, že dôkazná povinnosť daňového\nsubjektu nie je absolútna, a ani z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/\nzák. č. 222/2004 Z. z. nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce\nsa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Uvedený judikát vychádzal tiež\nz rozsudku Súdneho dvora EÚ C­354/03, C­355/03, C­484/03, ako aj z rozhodnutia\nNajvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2004, v zmysle ktorého dôkazné bremeno\nnemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek\nskutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Súčasne\npodporne poukazujeme i na rozhodnutie NS SR č. 3Sžf 82/2007 zo dňa 09. 10. 2008,\nv zmysle ktorého, ak majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba\npochybnosti, podozrenie, tieto sami osebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu,\na v prípade pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak.“.\nSťažovateľ je toho názoru, že „Súdy vo svojich odôvodneniach poukazovali iba\nna skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu a naopak, dôkazy vykonané v prospech\nsťažovateľa boli odsunuté ako dôkazy s menšou dôkaznou hodnotou. Hoci jednoznačne\n\n7\n\nvýpovede svedkov potvrdzovali rozhodujúce skutočnosti, súdy neuviedli, prečo týmto\ndôkazom neuverili, resp. ich nebrali do úvahy.“.\nĎalej sťažovateľ uvádza, že „súdy uviedli, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok\nna odpočítanie dane dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné\nplnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Svoje rozhodnutie\nodôvodnili predovšetkým tým, že v účtovníctve sa nachádzali príjmové pokladničné doklady\nZ+M INVESTMENT, s. r. o., a žalobca nevedel uviesť, prečo boli tieto doklady vystavované,\nčo malo vzbudiť pochybnosti o reálnosti obchodov. Ak sťažovateľ ako daňový subjekt musí\nvedieť a byť schopný preukázať svoje tvrdenie o prijatí dodávky od menovaného dodávateľa,\nnie je zrejmé, prečo za toto preukázanie okrem účtovných dokladov, vyjadrení svedkov,\nnepovažuje súd za vierohodné aj vyjadrenie samotného konateľa predmetného\ndodávateľa.“.\nNa jednej strane súdy podľa sťažovateľa «nepovažujú účtovný doklad za doklad,\nktorý by bol sám o sebe hodnoverným dôkazom, pre daňové účely majú byť tieto dôkazy\npreukázateľné inými dôkazmi. Na strane druhej však tzv. príjmový doklad spol. Z+M\nINVESTMENT, s. r. o., ktorý nikdy zaúčtovaný nebo, má byť dokladom ktorý vyvracia\nv celosti ostatné dôkazy v prospech sťažovateľa. Nič z dôkazov svedčiacich v prospech\nsťažovateľa pre daňové orgány ani súdy nebolo dostatočné, naopak, príjmový doklad, ktorý\nnie je ani zrejmé, kto kedy predložil a vystavil, ktorý sám o sebe nemá žiadnu dôkaznú\nhodnotu, bol považovaný „nad“ všetky ostatné dôkazy, čo je v rozpore so zásadou\nzákonnosti, rovnosti, ako aj so zásadou zistenia materiálnej pravdy. Tieto doklady nikdy\nneboli súčasťou účtovníctva, boli len vyplnenými predtlačenými formulármi, ktoré nikdy\nneslúžili ako skutočné daňové doklady.\nSúdy uviedli, že daňové orgány nevyžadovali od žalobcu účtovné doklady dodávateľa\na neprenášali na neho zodpovednosť za účtovníctvo tretieho subjektu, nikde však niet\nzmienky o tom, aký iný dôkaz mal, resp. mohol žalobca predložiť, ktorý by bol považovaný\nza dostatočný. Naopak, ak mal daňový úrad pochybnosti o dôkazoch predložených\n\n8\n\nsťažovateľom, mal tieto pochybnosti preukázať, príp. vykonať dokazovanie v naznačenom\nsmere (napr. vypočutím konateľa spol. Z+M INVESTMENT, s. r. o.)».\nSťažovateľ konštatuje, že hoci v daňovom konaní dôkazné bremeno je na daňovom\nsubjekte, za dôkaz však môžu slúžiť „akékoľvek iné dôkazné prostriedky, získané v daňovom\nkonaní. Súhlasíme s tvrdením, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že\nurčité plnenie bolo uskutočnené. V tomto konkrétnom prípade však existujú vyjadrenia\nsvedkov^ dodacie listy, príjmové doklady, ako aj skutočne existujúci reálny výsledok\npredmetných obchodov a služieb v podobe Penziónu v Beckovskej Vieske..., ktoré\npotvrdzujú všetky skutočnosti y predmetných faktúrach.\nPokiaľ súdy vo svojom rozhodnutí vyjadril záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné\nbremeno a nepreukázal nielen vecnú súvislosť dodania a použitia tovarov a služieb, ale tiež\nto, že dodania tovaru boli skutočne uskutočnené osobou uvedenou na predložených\ndokladoch, je na mieste skutočne sa konkrétne zaoberať tým, čo vlastne by bolo považované\nza dostatočné preukázanie a čo skutočne reálne mohol, resp. v zmysle ­svojich povinností\nmal sťažovateľ ako dôkaz uchovávať. Ako možno od daňového subjektu s odstupom 3 rokov\nvyžadovať preukázanie skutočností podkladmi, ktoré nemá v zmysle žiadneho právneho\npredpisu povinnosť uchovávať, spracovávať, požadovať.“.\nNa základe uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že „použitý výklad § 29 ods. 8 je\nv tomto konkrétnom prípade skutočne v rozpore s Ústavou SR a platnými medzinárodnými\ndokumentmi“, ako aj «so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na\njednej strane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie\npráv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na\ndaňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Z judikatúry Ústavného súdu SR\ntaktiež vyplýva, že hoci špecifiká súdnych či administratívnych konaní, či ich konkrétnych\nsúčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných práv a slobôd ich účastníkov, limity\ntakýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje čl. 13 ods. 4 ústavy, v súlade s\nktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel.\nTakéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený ciel.\n9\n\nKeďže cieľom každého konania musí byť snaha zistiť objektívnu pravdu, nie je možné\npochybnosti a znovu iba pochybnosti vykladať na ťarchu daňového subjektu, a naopak\nv prospech štátu, ktorý nadobudol iba pochybnosť na základe „dôkazu“, ktorý v obdobnom\nprípade ( ak by daňový subjekt predložil iba príjmový doklad bez faktúry, dodacieho listu )\nby nepovažoval za dostatočný.».\nVýklad § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. musí podľa sťažovateľa smerovať\nk „rozloženiu dôkazného bremena, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je\nabsolútne a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp.\nakýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný\nsubjekt“.\nNie je možné podľa názoru sťažovateľa „dokazovanie zo strany daňového subjektu\nv smere, že dodávku tovaru a služieb neuskutočnil iný dodávateľ (Z+M INVESTMENT,\ns. r. o.), ak túto dodávku uskutočnila spol. GORS, s. r. o. . Potom nemožno vykonávať\ndokazovanie negatívnym spôsobom, pretože daňový subjekt môže disponovať daňovými\ndokladmi, dodacími listami iba o tom, ktorý subjekt dodávku uskutočnil. Ak spol. GORS,\ns. r. o, nepredložila účtovníctvo, nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú\nnúdzu. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva\no existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový\nsubjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti\nvyžadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal tento vlastné\ndôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali\nu dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.\nPokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať zákonnosť daňového konania,\nt. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia dane postupovali striktne\nv súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom takého výkladu\ndaňových predpisov, ktorý zabezpečí rovnosť účastníkov, rovnosť a nestrannosť hodnotenia\ndôkazov.“.\n\n10\n\nV závere sťažnosti sťažovateľ zopakoval, že v jeho prípade nebola spochybnená\nmateriálna existencia tovaru ani jeho faktické dodanie, „avšak správca dane a súdy\nnesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu\npreniesli na ťarchu sťažovateľa ako daňového subjektu v zmysle § 29 ods. 8 ZSDP. Voľba\ndruhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých\notázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú\npovinnosť daňového subjektu. Pokiaľ iné subjekty vystavujú fiktívne faktúry a dopúšťajú sa\npodvodného konania, nesmie táto skutočnosť byť vykladaná na ťarchu daňového subjektu,\nktorý v danom prípade nemá vedomosť o takýchto obchodoch.“.\nSťažovateľ taktiež vo svojej sťažnosti poukazuje na právo Európskej únie, konkrétne\nna rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie „Optigen Ltd (C­354/03), Fulcrum\nElectronics Ltd C­353/03) a Bond House Systems Ltd (C­484/03)“, v ktorom súd\nkonštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani,\nktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo ak ich\nplnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, keď tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli\nalebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté.\nV rozhodnutí vo veci „Kittel (C­439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu\nk nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani,\nktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení,\nktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie\nnároku na odpočet dane odopreté“.\nSúčasne sťažovateľ podporne poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky (sp. zn. 2 Afs 7/2006).\nNa základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,\nže napadnutými rozhodnutiami krajského súdu (ako aj jeho vydaniu predchádzajúcim\npostupom) a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1\n11\n\na 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n12\n\nPredmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania\npodľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to\nza podmienok ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n1. Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého postupu a rozsudku\nkrajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni\nprincíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická\nosoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí\n13\n\npožiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý\npred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,\nIV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší\nsúd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedeného\ndôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.\n2. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoje výhrady voči napadnutému rozsudku\nnajvyššieho súdu, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 , ako aj základných práv podľa\nčl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.\nPodstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou\nustanovení § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s rozsahom uplatnenia\ndôkazného bremena na strane sťažovateľa (daňovníka), ktorý považuje za spôsobujúcim\narbitrárnosť rozhodnutia, ako aj porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa\nčl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.\nNajvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\na postupu správneho orgánu (finančného riaditeľstva) č. 1020506/1/1074094/2012/5048­r\nz 13. júla 2012 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu\ntak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.\nV nadväznosti na to ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to,\nže z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva,\nže ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré\nmu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený\nposudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych\n14\n\npredpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou\nústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale\núloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných\nsúdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych\npredpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými\nzisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne\nodôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len\nvtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02).\nNa účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu. Najvyšší súd\nv jeho odôvodnení najprv poukázal na obsah odvolaním napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:\n«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/1074094/2012/5048­r zo\ndňa 13. 07. 2012 a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím žalovaný\npotvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9311301/1/616409/2012\nzo dňa 26. 03. 2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej\nlen DPH) za zdaňovacie obdobie 11. štvrťrok 2008 v sume 9.088,39 € podľa § 44 ods. 6\npísm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov... (ďalej len zákon\nč. 511/1992 Zb.)\n15\n\nKrajský súd rozsudok odôvodnil tým, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2\npísm. a/ a v § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom\nv kontrolovanom období (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z.) sú hmotnoprávnej povahy a na\nich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady\ndokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje (pre ľahkú\nzneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu\npodmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné\nobchody boli reálne uskutočnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne\noboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré\nvyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných\npodmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom,\nže má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole,\nže k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedený tovar skutočne\nposkytol...»\nĎalej najvyšší súd zhrnul námietky sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ako aj\ncitoval z vyjadrenia finančného riaditeľstva.\nV ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol (citoval) relevantné\nustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. [§ 49 ods. 1 a 2; § 51 ods. 1 písm. a) ] a zákona\nč. 511/1992 Zb. (§ 2 ods. 2, 3 a 6; § 29 ods. 4 a 8) a interpretoval ich vo vzťahu\nk posudzovanej veci.\nPo podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom\nsa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym\nposúdením a hodnotením a uviedol, že u sťažovateľa „bola vykonaná daňová kontrola DPH\nza zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol\nč. 9311401/5/2840/2012 zo dňa 09. 02. 2012, a keďže sa žalobca nedostavil\n16\n\nna prerokovanie predmetného protokolu, správca dane postupoval v zmysle § 15 ods. 12\nzákona č. 511/1992 Zb. a za deň doručenia a prerokovania protokolu sa považuje deň\n22. 03. 2012.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/5238/2011/Bie zo dňa 14. 02. 2011,\nna ktorom bola ako svedok vypočutá\n\nvyplýva, že o obchodných\n\nvzťahoch v písomnej forme medzi žalobcom a spoločnosťou GORS, s. r. o., nemá vedomosť,\ndodávateľov si nepamätá, keďže odvtedy už prešlo určité časové obdobie a za rok 2008\nrobila účtovníctvo viacerým subjektom. Spoločnosti GORS, s. r. o., vykonávala účtovníctvo\nza rok 2007 a 2008.\nK pokladničným dokladom od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., uviedla,\nže p. Machara jej priniesol faktúry s príjmovými dokladmi od tejto spoločnosti, následne\nvšak priniesol účtovné doklady od spoločností GORS, s. r. o., s uvedením, že došlo k zmene\ndodávateľa. Účtovné operácie previedla a omylom ponechala v účtovníctve pokladničné\ndoklady od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o. Na otázky správcu dane odpovedala, že\nnebola osobne prítomná pri všetkých dodávkach materiálu od dodávateľov, ktorí dodali\ntento materiál v roku 2008 spoločnosti GORS, s. r. o., na zariadenie penziónu Beckovská\nVieska č. 620 a takisto nebola osobne prítomná pri dodávkach materiálu od dodávateľa\nGORS, s. r. o., ktoré v roku 2008 táto spoločnosť dodala žalobcovi. Dňa 15. 02. 2011\nk svojej svedeckej výpovedi doplnila, že účtovné operácie previedla v účtovníctve žalobcu\na zároveň v účtovníctve GORS, s. r. o.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/42820/2010/Bie zo dňa 12. 10. 2010,\nna ktorom bol ako svedok vypočutý\n\nvyplýva, že účtovné doklady za rok 2008\n\nspoločnosti GORS, s. r. o., nemôže predložiť, keďže boli odovzdané novému majiteľovi\nspoločnosti. Uviedol, že v roku 2008 bol konateľom spoločnosti GORS, s. r. o. ktorá bola\nzameraná na stavebnú činnosť, ako aj spoločnosti GOOS, s. r. o., ktorá bola zameraná\nna prenájom nehnuteľnosti. Vlastníkom nehnuteľnosti – rozostavaná stavba rodinného domu\nbola spoločnosť GOOS, s. r. o., ktorá predmetnú stavbu dokončila,\npričom bol zmenený účel stavby z rodinného domu na penzión. Spoločnosť GORS, s. r. o.,\nna stavbe penziónu zabezpečovala hrubé stavebné práce a dodávala stavebný materiál.\nŽalobca dodával stolárske a drevárske výrobky,\n17\n\nrobil zámkovú dlažbu.\n\nSo žalobcom mal ústnu dohodu a robil práce na objednávky. Žalobca robil dodávku\na montáž,\n\nchodil brať materiál sám, podľa toho ako potreboval. Faktúry boli\n\nvyhotovené následne po dodávke materiálu, faktúry vyhotovila účtovníčka za základe\npodkladov\n\n, ktoré on alebo jeho manželka podpísali. Príjmové pokladničné\n\ndoklady boli vyhotovené v tom dni, ktorý je uvedený na doklade, uvedené príjmy boli v tieto\ndni zaúčtované v účtovníctve spoločnosti GORS, s. r. o., a doručovala ich buď jeho\nmanželka, alebo on sám. Úhrady faktúr sa uskutočnili v hotovosti v tom termíne a takej\nvýške, ako je uvedené na predmetných príjmových pokladničných blokoch. Peniaze žalobca\nvyplatil naraz sám v hotovosti, ktoré prevzal\n\nosobne. Všetky príjmy boli\n\nzaúčtované v účtovníctve spoločnosti GORS, s. r. o. K účtovným dokladom spoločnosti\nGORS, s. r. o., za rok 2008 uviedol, že sa nakontaktuje na súčasného konateľa spoločnosti\np. Petroviča a potom ich doloží do konca budúceho týždňa.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/42916/2010/Bie zo dňa 12. 10. 2010,\nkde ako svedok vypovedal\n\nvyplýva, že v roku 2008 pracoval pre žalobcu ako\n\nživnostník, pričom žalobcovi za rok 2008 vystavil celkovo 12 faktúr. Peniaze mu žalobca\nvyplatil osobne v takej výške ako bola vyčíslená na faktúrach a príjmových pokladničných\ndokladoch. Predložil tiež knihu pohľadávok k 31. 12. 2008. Na otázku, aký bol dôvod\nnepodania daňového priznania za rok 2008 uviedol, že si nie je vedomý, že by toto daňové\npriznanie nebolo podané. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 644/320/8466/2010/Tru\nzo dňa 07. 09. 2010, na ktorom ako svedok vypovedal Dušan Petrovič (konateľ spoločnosti\nGORS, s. r. o., v čase od 01. 10. 2009 do 13. 01. 2012) vyplýva, že dňa 24. 08. 2010\nnavštívil predchádzajúceho konateľa spoločnosti GORS, s. r. o., Miloša Gonu, ktorý sa\nvyjadril, že nemá žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti GORS, s. r. o. Z uvedeného\ndôvodu nemohol Dušan Petrovič predložiť správcovi dane doklady týkajúce sa spoločnosti\nGORS, s. r. o.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 644/320/7789/2010/Bac zo dňa 21. 07. 2010,\nkde vypovedal Dušan Petrovič vyplýva, že Miloša Gonu navštívil osobne v miestne bydliska,\navšak nepodarilo sa mu s ním skontaktovať. Manželka Miloša Gonu mu uviedla, že sa\ndo 15. 08. 2010 nachádza pracovne v zahraničí a o požiadavke na vydanie dokladov\nza obdobie roku 2008 ho bude informovať.“.\n18\n\nZ uvedeného pre najvyšší súd preto vyplynulo, že v rámci administratívneho konania\nbolo vykonané rozsiahle dokazovanie prostredníctvom výsluchu svedkov, predloženia listín\na pod. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru najvyššieho\nsúdu „podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu“. Otázne\nvšak ostalo, „kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti GORS, s. r. o., keďže pôvodný\nkonateľ p. Gono tvrdil, že ho celé odovzdal novému konateľovi, avšak bez protokolu, pričom\nnový konateľ sa viackrát snažil nakontaktovať s p. Gonom ohľadom odovzdania účtovníctva\npredmetnej spoločnosti, ale bezvýsledne. Rovnako výkon prác pre žalobcu bol p.\npotvrdený, avšak dodávateľ materiálu ostal nevyriešený. Účtovníčka žalobcu mu robila\núčtovníctvo podľa dokladov, ktoré jej predložil a na jeho pokyn. Predložené jej boli aj\ndoklady od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., pri ktorých previedla účtovné\noperácie, avšak neskôr jej žalobca povedal, že došlo k zmene dodávateľa a v účtovníctve\nomylom ponechala predmetné doklady od uvedenej spoločnosti. Čo sa týka príjmových\ndokladov spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., žalovaný sa o nich zmienil na str. 5\nnapadnutého rozhodnutia a rovnako aj na výzvu č. 643/320/50147/2010/Bie zo dňa 14. 12.\n2010 sa mal žalobca vyjadriť k týmto príjmovým dokladom. Rovnako poukazuje senát\nnajvyššieho súdu i na dôvody prvostupňového rozhodnutia, z obsahu ktorého okrem iného\ndáva do pozornosti, že správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov\nč. 643/320/501 zo dňa 14. 12. 2010, na základe ktorej mal daňový subjekt predložiť dôkazy,\nktorými by nepochybne preukázal tvrdenie, že sporný materiál na stavbu penziónu\nv skutočnosti dodala spoločnosť GORS s. r. o., Javorinská 401/11, Nové Mesto nad Váhom,\nnakoľko z dovtedy vykonaného dokazovania neboli jeho tvrdenia preukázané. Žalovaný\nv napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že samotné faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné\ndoklady ešte nie sú dôkazom o tom, že predmetné plnenia, uvedené na dokladoch\nod spoločnosti GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, boli v skutočnosti zrealizované\nuvedenou spoločnosťou.\nŽalobca doručil dňa 17. 01. 2011 Daňovému úradu Nové Mesto nad Váhom písomné\nvyjadrenie k predmetnej výzve. V písomnom vyjadrení uviedol, že k prijatým faktúram\n\n19\n\nod dodávateľa GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, okrem pokladničných dokladov\nnemá žiadne iné dôkazy.“.\nNajvyšší súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho\nspisu a s prihliadnutím na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dospel k záveru,\nže „nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych\nzáverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch\nnapadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku\nrozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu“.\nĎalej najvyšší súd uviedol, že „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové\nsubjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno­právnymi predpismi svoje povinnosti voči\nštátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje\nosobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového\nsubjektu.\nDokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1\nzákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie\ndaňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).“.\nV tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 2 Sžo 4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím ústavného súdu\nč. k. III. ÚS 78/2011­17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné\nbremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení\ns § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné\nbremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si\nza zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\n(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\n20\n\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom\nstanovených podmienok.\nDokazovanie zo strany správcu dane slúži až následnú verifikáciu skutočností\na dokladov predpokladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt na ktorom leží\ndôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane\nz pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.\nNajvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že „žalobca v konaní\nnepreukázal vecnú súvislosť dodania tovarov a služieb a nepreukázal ani to, že dodania boli\nuskutočnené osobou, uvedenou na podložených dokladoch. Výpovede svedkov rovnako\nnepreukázali reálnosť tvrdených skutočností. Ani senát odvolacieho súdu nepopiera\nreálnosť skutočného dodania tovarov a služieb, ako aj reálnosť vykonaných činností, avšak\nani ohliadka objektu – Penziónu, nachádzajúceho sa v Beckovskej Vieske mal byť\npredmetný materiál zabudovaný by nepreukázala, tak ako to správne uviedol súd prvého\nstupňa, kto bol skutočným dodávateľom surovín resp. iného tovaru pre žalobcu.“.\nNajvyšší súd ďalej uviedol, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane)\nzákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa\nviaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti\ninej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, podľa najvyššieho\nsúdu „zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok\nna odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.\nOdpočet DPH si žalobca sám uplatnil, preto je povinný uchovávať a následne preukázať\nvšetky\n\ndoklady,\n\nktoré\n\npreukazujú\n\nreálne\n\nuskutočnenie\n\nskutočností,\n\nuvedených\n\nna faktúrach.“.\nSťažovateľ podľa názoru najvyššieho súdu neuniesol ani v administratívnom ani\nv súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými\nodvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové\norgány nevysporiadali. Aj keď sporné faktúry podľa názoru najvyššieho súdu „obsahujú\n21\n\npo formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti\nna nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi, čo v tomto prípade absentuje. Podľa\nnázoru najvyššieho súdu žalobca dôkazné bremeno v tomto prípade neuniesol. Svedecké\nvýpovede osôb, ktoré sa mali podieľať na dodávke tovarov alebo pre žalobcu viedli\núčtovníctvo, nepotvrdili skutočnosť, kto bol dodávateľom uvedeného zdaniteľného plnenia\npre žalobcu. Konatelia žalobcom označeného dodávateľa – spoločnosti GORS, s. r. o., Nové\nMesto nad Váhom, správcovi dane účtovníctvo nepredložili, napriek opakovaným výzvam.“.\nVýmenu daňových dokladov v účtovníctve sťažovateľa od dodávateľa žalobcu Z+M\nInvestment, s. r. o., za daňové doklady od spoločnosti GORS, s. r. o., považoval senát\nodvolacieho súdu za účelovú, keďže k tejto výmene prišlo až po uskutočnení a ukončení\ndaňovej kontroly dane z príjmu za rok 2008 u sťažovateľa (protokol o výsledku daňovej\nkontroly z príjmu 2008 č. 643/320/6817/2011/Bie z 31. marca 2011).\nĎalej najvyšší súd uviedol, že „Jednou zo základných zásad daňového konania jej\nzásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť\npostupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona\nč. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca\ndane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú\nkontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného\nhodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí\ndôkazy, podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada\nrovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú\nv daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej\nzásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).“.\nZáver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený\nzodpovedal podľa názoru najvyššieho súdu „zásadám logického myslenia a správneho\nuváženia a je v súlade s hmotno­právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.\n22\n\nV predmetných prípadoch žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1\nzákona č. 222/2004 Z. z. o DPH) nevzniklo. Potom je nesprávne aj konštatovanie, že nebola\ndodržaná Šiesta Smernica Rady 77/388/EEC zo dna 17. 05. 1977, ktorá zakladá spoločný\nsystém DPH, podľa ktorej na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len\nz dôvodu jej uvedenia na faktúre. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy,\nak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach.\nDôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži\naž na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.\nV preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti došlo k pochybnostiam\nohľadom vecnej súvislosti dodania a použitia tovarov a služieb, ako aj či boli dodania\ntovaru reálne uskutočnené osobou uvedenou na dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží\ndôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade\nnáslednej daňovej kontroly preukázal tvrdené skutočnosti, aj s určitým časovým\nodstupom.“.\nSúd prvého stupňa sa podľa názoru najvyššieho súdu dostatočným spôsobom\nvysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v žalobe. Krajský súd podľa najvyššieho\nsúdu uviedol, že „postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom.\nSkutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri posudzovaní práva\nna odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami je\nvychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení,\nči sú preukázané skutočnosti na nich deklarované, bol podľa názoru senátu odvolacieho\nsúdu dostatočne zistený a v rozhodnutiach náležité odôvodnený. Žalobca mal možnosť\nvyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko, rovnako mohol\nprodukovať dôkazy na svoje tvrdenia.“.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu\nako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane\nobsahovali podľa najvyššieho súdu „všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný\npri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky\n23\n\ndôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní\nvyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne\nako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s.\np. potvrdil.“.\nZ citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal\nso všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní\na zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti\npovažoval za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta\nporušenie svojho základného práva garantovaného ústavou napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho\nporiadku, t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.\nV rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov\norgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku). Úlohou súdu (či už prvostupňového alebo odvolacieho)\nv správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať\nzákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno­právne a procesno­právne predpisy.\nTeda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý\nposudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej\nsprávy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzoval\naj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.\nÚstavný súd zameral svoju pozornosť na aplikáciu procesno­právnych noriem zákona\no správe daní regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ústavný súd\nuž uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní\nzásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní\ns uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu\ntýkajúcu sa jeho tvrdení (III. ÚS 401/09). Daňový subjekt má v daňovom konaní dve\n24\n\nzákladné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Ak však správca\ndane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne\nspochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým\nsubjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo\nnavrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom\ndane.\nPodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom\nna podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu\n(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa\nnázoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným\na udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie\nsťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne\nzávery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,\npričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré\nsú podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z ústavného hľadiska konformné, a preto\nakceptovateľné a udržateľné, keďže korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť\nv danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní,\na aj to, ako z právneho hľadiska posúdil kľúčové sťažovateľove námietky. Za daných\nokolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,\nresp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo\n25\n\nargument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom\nkonaní (napr. IV. ÚS 358/08).\nÚstavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza\npostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou\nvo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä\nto, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú\nintenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,\nt. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom\nchránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie\nzákladných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).\nJe potrebné zdôrazniť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je vedená v rovine,\nktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým\n(nachádzacím) súdom, a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený\nprehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred správnymi orgánmi, prípadne pred\nvšeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol\naž stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec\nzásad spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci správneho\nsúdnictva zo strany všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza také dôvody,\nktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike\nvedenej pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania\npred ústavným súdom.\nPodľa ústavného súdu v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že by sa správne\norgány dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu a všeobecné súdy by na daný\nnedostatok primerane nereagovali, pretože záver o neunesení dôkazného bremena\n26\n\nsťažovateľa o uskutočnení zdaniteľného plnenia medzi ním a GORS, s. r. o., má dostatočný\nracionálny základ vo vykonaných dôkazoch. Správne orgány a všeobecné súdy v tomto\nsmere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového stavu,\na úsudok, že správne orgány, prípadne všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného\nvybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, v danom prípade preto\nneobstojí. Sťažovateľ tak od ústavného súdu nedôvodne očakáva, že ústavný súd prehodnotí\ndokazovanie uskutočnené pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a jeho výsledky\npodrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.\nZhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2\nústavy, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovateľ zakladá\nťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také tvrdenia, prostredníctvom ktorých\nby relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným\nspôsobom spochybňoval opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu.\nV súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje\nna závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie\nsťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným\nzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom\nalebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj\nnezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody\nnamietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,\nIII. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť\ntaký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.\nÚstavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,\nprostredníctvom ktorých namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\n27\n\nods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, vo väzbe na obsah odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu\nz ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť ako\nústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené dôvody, ktoré\nracionálne vedú k záveru uvedenému vo výrokovej časti namietaného rozhodnutia.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným\nrozsudkom najvyššieho súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými\nprávami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu\nmožnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší\nsúd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto\nrozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,\nktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel\nk záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,\na preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou\nsťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom\nnajvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nPokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 12, čl. 47\nods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, jeho sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje žiadne\nodôvodnenie porušenia práv sťažovateľa podľa uvedených článkov ústavy. Z uvedeného\ndôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa (návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a priznanie náhrady trov\nprávneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom\noznačených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\n\n28\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2015\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-platobný výmer", "daň-odpočet dane", "rozhodnutie-odôvodnenie", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "podanie-neúplné, odstránenie nedostatkov", "príčinná súvislosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 401/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 1126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:660e3604-feb9-4419-b9dc-6a57a7fcdf81", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 5/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:660e3604-feb9-4419-b9dc-6a57a7fcdf81"}, {"guid": "ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/04 z 24. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-24", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 138/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/02 z 25. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-25", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29"}, {"guid": "ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/02 z 18. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-18", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fab648a1-9e18-48ec-a62e-d3f60ecc4045", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.226.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 226/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.226.2019.1"}, {"guid": "ussr:f37f2853-0697-484f-9a49-fbd1580c10c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.644.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 644/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 644/2017 z 25. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.644.2017.1"}]}