{"guid": "ussr:f999a6ad-7e73-4e6a-b35f-ff842f5450f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.155.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 155/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/2015 z 28. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2015, sp. zn. III. ÚS 155/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.155.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f999a6ad-7e73-4e6a-b35f-ff842f5450f4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.155.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.155.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.155.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 155/2015­13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o., K výstavisku 15,\nTrenčín, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária,\nHorná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených\nv čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013 a jeho\nrozsudkom z 26. februára 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o., o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MANIPUL, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),\nktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 6 Sžf 12/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2014.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca\ndane“) vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu na daň z príjmu právnických osôb\nza zdaňovacie obdobie roka 2008, na základe ktorej bol správcom dane vydaný dodatočný\nplatobný výmer č. 645/230/14601/10/Ksi z 26. februára 2010, ktorým podľa § 44 ods. 6\npísm. b) bodu 1 v tom čase platného a účinného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z príjmov\nprávnických osôb za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 70 132,11 €. Proti tomuto výmeru\npodala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„finančné\n\nriaditeľstvo“)\n\nrozhodnutím\n\nč.\n\nI/226/11829­\n\n9129/2011/990565­r z 26. januára 2011 zrušilo napadnutý dodatočný platobný výmer\nsprávcu dane z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a procesného pochybenia\n(upretie práva na vyjadrenie sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole) a vec mu\nvrátilo na ďalšie konanie. Správca dane po doplnení dokazovania a odstránení vytýkaného\nprocesného\n\npochybenia\n\nvydal\n\n15.\n\njúla\n\n2011\n\ndodatočný\n\nplatobný\n\nvýmer\n\nč. 645/230/71716/11/Ksi, ktorým opäť vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov\nprávnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2008 v sume 70 132,11 €. O odvolaní\nsťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu správcu dane finančné riaditeľstvo rozhodlo tak,\nže dodatočný platobný výmer z 15. júla 2011 rozhodnutím č. 1040508/22653­\n140135/2012/5290­r z 20. januára 2012 potvrdilo.\nSťažovateľka sa následne žalobou podanou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len\n„krajský súd“) domáhala zrušenia rozhodnutia finančného riaditeľstva z 20. januára 2012\nz dôvodu jeho nezákonnosti, avšak krajský súd rozsudkom č. k. 13 S 54/2012­71\nz 21. novembra 2012 žalobu sťažovateľky podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku zamietol. Toto rozhodnutie krajského súdu najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nsp. zn. 6 Sžf 12/2013 z 26. februára 2014 na základe odvolania sťažovateľky potvrdil.\n2\n\nPodľa názoru sťažovateľky najvyšší súd týmto rozhodnutím porušil jej základné práva\nzaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6\nods. 1 dohovoru, a to z týchto dôvodov:\n„... proti rozsudku krajského súdu sme namietali, že správca dane vydal rozhodnutie\npo uplynutí zákonnej lehoty podľa § 44 ods. 6 písm. b bod 1) zák. č. 511/1992 Zb.,\nv dôsledku čoho tento nezákonný postup mal za následok vydanie nezákonného\nrozhodnutia... Najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou dospel k záveru, že je nedôvodná,\nčo odôvodnil tým, že správca dane konal pri zrušení pôvodného rozhodnutia na základe\niného skutkového stavu, na základe ktorého sa potom na vydanie rozhodnutia nevzťahovala\nlehota podľa § 44 ods. 6 písm. b bod 1) zák. č. 511/1992 Zb., ale lehota stanovená v § 30a\nuvedeného zákona, z čoho vyvodil, že správca dane nekonal v rozpore so zákonom.\nV tejto časti je rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, nepreskúmateľný a zmätočný.“\nSťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že v odôvodnení rozhodnutia neuviedol\nžiadnu konkrétnu právnu normu, na základe ktorej dospel k názoru, že lehota na vydanie\nrozhodnutia upravená v § 44 ods. 6 písm. b) bode 1 zákona o správe daní je v danom\nprípade nahradená lehotami uvedenými v § 30a zákona o správe daní. Sťažovateľka je\npresvedčená, že takéto ustanovenie najvyšší súd ani uviesť nemohol, „pretože neexistuje, čo\npreukazujeme tým, že dodatočne vyrubiť daň možno len vo vyrubovacom konaní podľa § 44\nzákona, a z tohto ustanovenia nemožno vyňať ustanovenie týkajúce sa lehoty a zmeniť ho\niným, pretože platná právna úprava to nedovoľuje. Postup akceptovaný najvyšším súdom je\nteda v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čím ide o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden\nzo základných prejavov nezákonnosti. Táto nezákonnosť, t. j. vydanie rozhodnutia\npo zákonnej lehote, vyvoláva nezákonnosť i ďalších po tomto úkone nasledujúcich úkonov\ndaňových orgánov.“.\nV ďalšom sťažovateľka tvrdí, že „Namietali sme a namietame, že... neboli dodržané\nani lehoty podľa § 30a ods. 1, 2, pretože nadriadený orgán správcovi dane predĺžil lehotu\nna vydanie rozhodnutia z dôvodu vykonávania dokazovania, pričom zákon pripúšťa\npredĺženie lehoty podľa § 30a ods. 2 tretia alinea len v osobitne zložitých prípadoch. Zákon\n3\n\nteda taxatívne stanovil dôvod predĺženia lehoty. V tomto prípade však tento dôvod\nna predĺženie lehoty nebol, ale bola lehota predĺžená z iného než zákonného dôvodu.\nNamietame a namietali sme, že toto predĺženie je nezákonné, pričom najvyšší súd sa\npodstatou tejto námietky v dôvodoch vôbec nezaoberal. Snažil sa zdôvodniť odpoveď na túto\nnámietku len formálne inými skutočnosťami, a to tým, že nadriadený orgán môže predĺžiť\nlehotu a predĺženie lehoty nám bolo správcom dane oznámené. My sme však tieto\nskutočnosti vôbec nenamietali. Inak povedané, my sme namietali inú skutočnosť, než\nskutočnosti, ktoré boli predmetom dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nV tejto súvislosti je teda rozhodnutie nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov.“.\nSťažovateľka taktiež v konaní pred všeobecnými súdmi namietala „nezákonnosť\npostupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania v daňovej kontrole, čo najvyšší súd tiež\nodôvodnil len formálne všeobecnými frázami bez toho, aby sa zaoberal podstatou našej\nnámietky, a to zákonom určeného postupu správu dane...“.\nNezákonnosť postupu správcu dane sťažovateľka videla v tom, že jej správca dane\n„neoznámil svoje pochybnosti a ich dôvody“, a tým „fakticky znemožnil splniť si našu\npreukaznú povinnosť, pretože sme nevedeli, aké má správca dane pochybnosti. Vyzýval nás\nlen na predloženie dôkazov, pričom objektívne vedel, že iné dôkazy neexistujú a následne\nvyvodil záver, že sme nepreukázali uskutočnenie plnenia podľa mandátnej zmluvy.\nV tejto súvislosti sme poukázali na preukázanie opodstatnenosti nášho tvrdenia\nna názor Najvyššieho súdu SR v podobnej veci, uvedený v rozsudku č. 3 Sžf 1/2011\nz 15. marca 2011. Najvyšší súd v dôvodoch tento argument neakceptoval s poukazom na to,\nže súčasťou nami predloženej faktúry nebol súpis vykonaných prác. Takéto dôvody sú\nabsurdné, pretože podstata veci spočíva v tom, že sme sa snažili preukázať, že dôkazné\nbremeno nebolo v tejto súvislosti na nás, ale na žalovanom. Podstata našej námietky\nspočívala v tom, že pri odvolaní sa na právny názor najvyššieho súdu v označenom\nrozsudku vyjadril princíp presunu dôkazného bremena medzi daňovým subjektom\na správcom dane. Nemôže byť teda argumentom vyvracajúcim naše tvrdenie, že prílohou\nfaktúry nebol rozpis prác a výkonov, pretože v posudzovanom prípade uvedeného rozsudku\n4\n\nnajvyššieho súdu išlo o stavebné práce a v našom prípade išlo o konzultačnú a poradenskú\nčinnosť.“.\nSťažovateľka doplnila, že „predmetné obchody, ktoré sme robili, sú obchodmi\nšpeciálneho druhu, ktoré podliehajú špeciálnym bezpečnostným režimom... Všetky činnosti\nv súvislosti s týmito obchodmi... sa vykonávajú pod aktívnym dohľadom špeciálnych\nbezpečnostných štátnych orgánov, takže akákoľvek pochybnosť o realizácii týchto obchodov\nby vyvolala zásah týchto orgánov.“. Tým chcela sťažovateľka zdôrazniť, že „pochybnosti\ndaňových orgánov i najvyššieho súdu sú za týchto okolností zjavne svojvoľné“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práv spoločnosti MANIPUL s. r. o., Trenčín na súdnu ochranu\na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR pod č. k. 6 Sžf/12/2013 z 26. februára 2014 bolo porušené.\n2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžf/12/2013\nz 26. februára 2014.\n3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 167,78 €...\na zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia...“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n5\n\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nZjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu\nverejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil\nsťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto\norgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní\npred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,\naby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo\n\n6\n\nstav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,\nII. ÚS 298/06).\nPredmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv\nzaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013\na jeho rozsudkom z 26. februára 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie krajského súdu\n. k. 13 S 54/2012­71 z 21. novembra 2012 a ktorého závery sťažovateľka považuje\nza arbitrárne, nepreskúmateľné a zmätočné z dôvodu nesprávneho výkladu a aplikácie\nzákonných ustanovení vzťahujúcich sa na jej vec. Predovšetkým sa podľa jej presvedčenia\nnajvyšší súd nesprávne vysporiadal s námietkou vydania rozhodnutia správcom dane po\nuplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 44 ods. 6 zákona o správe daní, ako aj s namietanou\nnezákonnosťou vykonania dokazovania v rámci vykonanej daňovej kontroly.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n7\n\nV súlade so svojou judikatúrou ústavný súd predovšetkým podotýka, že obsahom\nzákladného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým\na nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto\nprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\nÚstavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 13 S 54/2012­71 z 21. novembra 2012\nk podstatnej námietke sťažovateľky (nesúhlas s uplatnením lehoty uvedenej v § 30a zákona\no správe daní pri vydávaní dodatočného platobného výmeru správcom dane namiesto lehoty\nuvedenej v § 44 ods. 6 zákona o správe daní) uviedol:\n„Daňová kontrola bola v prejednávanej veci skončená dňa 19. februára 2010\nprejednaním Protokolu o výsledkoch zistenia z daňovej kontroly. Správca dane... vydal dňa\n26. februára 2010 dodatočný platobný výmer, t. j. k jeho vydaniu došlo do 15 dní\nod skončenia daňovej kontroly. Po zrušení dodatočného platobného výmeru nastala iná\nskutková ako aj právna situácia. Je potrebné zdôrazniť, že odvolací orgán nenariadil\n8\n\nsprávcovi dane vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Zákon neukladá správcovi dane\npovinnosť vo veci rozhodnúť v lehote 15 dní od zrušenia jeho predchádzajúceho rozhodnutia\nodvolacím orgánom, pretože v súlade s jeho názorom bol povinný doplniť dokazovanie za\núčelom úplného zistenia skutkového stavu a súčasne bol povinný odstrániť procesné\npochybenia. Až po vykonaní všetkých týchto úkonov mohol vo veci rozhodnúť, a to vo\nvšeobecnej lehote podľa § 30a zákona o správe daní a poplatkov. Z uvedených dôvodov mal\nsprávca dane právomoc rozhodnúť a vydať dodatočný platobný výmer dňa 15. júla 2011,\nktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie rok 2008 rozdiel dane z príjmov\nprávnických osôb, a teda nejde o nulitný právny úkon. Tento názor nie je v rozpore\ns nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. júna 2010,\nna ktorý žalobca v žalobe poukázal a ktorým bolo rozhodované o zákonných lehotách,\nktorými je správca dane viazaný.“\nNajvyšší súd sa s týmto záverom krajského súdu v napadnutom rozsudku\nsp. zn. 6 Sžf 12/2013 z 26. februára 2014 stotožnil a v jeho odôvodnení doplnil tieto\nrelevantné skutočnosti:\n„Najvyšší súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rozsahu\na dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich\nzo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého bol aj administratívny spis\nžalovaného správneho orgánu, sa plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu\no zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, považujúc ju za správnu.\nOdvolací súd zhodne ako prvostupňový súd konštatuje, že v danom prípade bol zistený\nskutkový stav v dostatočnom rozsahu, z ktorého nepochybne vyplynul záver o nepreukázaní\ndaňovým subjektom uplatnených nákladov..., keďže v rámci dokazovania správnym\norgánom sa nepreukázali tvrdenia daňového subjektu – žalobcu...\nV predmetnej veci považoval odvolací súd za správny záver krajského súdu o tom,\nže správca dane mal právomoc po vykonaní všetkých úkonov... rozhodnúť a vydať\ndodatočný platobný výmer... 15. júla 2011, ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie\nrok 2008 rozdiel dane z príjmov právnických osôb. Z obsahu administratívneho spisu je\nzrejmé, že správca dane listom..., ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20. 6. 2011, oboznámil\ndaňový subjekt so zisteniami... s tým, že daňový subjekt má právo sa k zisteným\n9\n\nskutočnostiam vyjadriť v lehote do 8 dní... Žalobca sa nevyjadril. Následne bol\nvo vyrubovacom konaní dňa 15. júla 2011 vydaný podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1\nzák. č. 511/1992 Zb. dodatočný platobný výmer... V záhlaví uvedený odkaz na ust. § 44\nods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. ustanovuje formu rozhodnutia, ktorou je správca\ndane povinný rozhodnúť o daňovej povinnosti daňového subjektu. Z uvedeného je teda\nzrejmé, že správca dane rozhodol poukazom na ust. § 30a zákona o správe daní v zákonnej\nlehote, potom ako doplnil dokazovanie na základe právne záväzného názoru žalovaného\nvyjadrenom v jeho zrušujúcom rozhodnutí.\nPokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného o predĺžení lehoty treba\npovažovať za nulitné, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu, ktorého\nsúčasťou je aj prvostupňový spis, nevyplýva, že by v predmetnej veci bolo vôbec rozhodnutie\no predĺžení lehoty vydané, t. j., že by žalovaný lehotu predlžoval. Uvedené podporuje aj\nvyjadrenie žalovaného (ako k žalobe, tak aj k odvolaniu žalobcu), že v žalobou napadnutom\nrozhodnutí... zo dňa 20. januára 2012 nespomína žiadnu informáciu o predĺžení lehoty ani\no upovedomení žalobcu o predĺžení lehoty. Za tohto stavu námietku žalobcu o nulite\nrozhodnutia o predĺžení lehoty odvolací súd vyhodnotil ako bezpredmetnú. Ak prvostupňový\nsúd na túto námietku ­ nemajúcu oporu v napadnutom rozhodnutí žalovaného a ani\nv postupe správnych orgánov ­ nereagoval, nemohlo dôjsť k ukráteniu žalobcu na jeho\nprávach.\nOdvolací súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, že prvostupňový\nrozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku krajského súdu vyplýva, že prvostupňový súd sa náležite vyporiadal so zásadnými\nžalobnými námietkami, keď v rámci svojej prieskumnej činnosti zameral svoju pozornosť\nna otázky, či správca dane a následne žalovaný si pre vydanie rozhodnutia zadovážili\ndostatok relevantných skutkových okolností v súčinnosti s daňovým subjektom, či skutkové\nokolnosti správne právne posúdili a vyvodili z nich správny právny záver, ako aj či náležíte\nsvoj právny záver zdôvodnili v odôvodnení rozhodnutia.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že správca dane porušil\njeho základné právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 8 a tým i § 2 ods. 1\nv spojení s § 15 ods. 16 a § 41 zákona č. 511/1992 Zb. keď v daňovej kontrole postupoval\n10\n\nbez toho, aby mu oznámil vo výzve jeho pochybnosti a dôvody týchto pochybností, čím mu\nneumožnil tieto pochybnosti odstrániť, ale naopak svojvoľne bez akejkoľvek príčinnej\nsúvislosti\n\nvykonával\n\ntoto\n\ndokazovanie.\n\nZo\n\nskutkových\n\nokolností\n\nvyplývajúcich\n\nz administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobcovi bolo doručené oznámenie\no začatí daňovej kontroly, boli mu doručené viaceré výzvy správcu dane postupom podľa\n§ 41 zákona o správe daní na predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie\nzdaniteľného plnenia, správca dane vykonal ústne pojednávania, o ktorých spísal zápisnicu,\nz ktorých vyplýva, že žalobcu oboznamoval o všetkých úkonoch, o vykonanom dokazovaní\na výsledkoch z nich preukázaných, pričom súčasne žalobca na týchto pojednávaniach mal\nprávo sa k všetkým zisteniam správcu dane vyjadriť. Vzhľadom k uvedenému je\nz administratívneho spisu preukázané, že žalobca v danom prípade vedel, čo bolo\npredmetom daňovej kontroly, ako aj mal vedomosť o tom, na ktorú skutočnosť v rámci\nvykonávaného dokazovania správca dane zameriava svoju pozornosť ­ na preukázanie\nrelevantných dôkazov, že deklarované služby boli naozaj poskytnuté a tiež na preukázanie\nvecnej súvislosti týchto služieb s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov (§ 2\npísm. i/, § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov). Žalobca o svojich právach a povinnostiach\nbol v rámci daňovej kontroly riadne správcom dane poučený, a preto jeho tvrdenie,\nže správca dane vo výzve nikdy neuviedol, aké sú jeho pochybnosti a aké sú dôvody jeho\npochybností, čím v podstate žalobca nevedel až do prerokovania protokolu, aké sú dôvody\npochybnosti správcu dane, sa odvolaciemu súdu prinajmenšom javia ako účelové a to aj\nvzhľadom na to, že žalobca bol v daňovom konaní zastúpený kvalifikovaným zástupcom ­\nadvokátom.\nOdvolací súd sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu pokiaľ vytýkal\nkrajskému súdu, že pri posudzovaní hodnotenia dôkazov daňovými orgánmi ako aj\nhodnotenia dôkazného bremena nepostupoval v súlade so zákonom, ale stotožnil sa so\nzáverom žalovaného. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z administratívneho spisu\nžalovaného vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a pre prijatie svojho\nprávneho záveru si zadovážil dostatok podkladov, pričom postupoval v súčinnosti sa\ndaňovým subjektom.\nV danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom\nsubjekte ­ žalobcovi ­ ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré\n11\n\nmali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní,\nhlásení a vyúčtovaní, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom.\nPokiaľ žalobca v súvislosti s prenesením dôkazného bremena poukázal\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/l/2011 zo dňa 15. marca 2011, odvolací\nsúd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou, pretože názor najvyššieho súdu vyslovený\nv uvedenom prípade vychádzal z iných skutkových okolností. Najvyšší súd SR v rozsudku\nsp. zn. 3 Sžf/1/2011 vyslovil názor, v zmysle ktorého daňový subjekt vyčerpal vlastné\ndôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu faktúru\na prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov\nod dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u platiteľovho\ndodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane.\nPokiaľ žalobca namietal nezákonnosť postupu správcu dane v daňovej kontrole\ni v následných konaniach, spočívajúcu i v tom, že do celého konania zasahoval nadriadený\norgán bez toho, aby na takéto konanie mal zákonné povolenie, poukazom na článok 2 ods. 2\nÚstavy SR a § 2 ods. 1 zákona č. 511/1990 Zb., čím spochybňoval objektivitu celého\nodvolacieho konania, odvolací súd nesúhlasil ani s touto jeho argumentáciou. Z obsahu\nlistu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 3. decembra 2009 ako odpovede na list správcu\ndane... zo dňa 20. novembra 2009, na ktorý list žalobca v námietke poukázal, vyplýva,\nže Daňové riaditeľstvo SR správcovi dane zaslalo metodické usmernenie k problematike\nmandátnej činnosti v zmysle zákonnej úpravy Obchodného zákonníka. Z obsahu uvedeného\nlistu, ktorý žalobca považoval za zásah do rozhodovacej činnosti správcu dane nijak\nnevyplýva, že by Daňové riaditeľstvo SR zasahovalo do konania a rozhodovania správcu\ndane v danom prípade. Do právomoci Daňového riaditeľstva SR okrem rozhodovania\no odvolaniach\n\ndaňových\n\nsubjektov\n\nproti\n\nrozhodnutiam\n\nsprávcu\n\ndane\n\nv\n\nrámci\n\ndvojinštančného daňového konania patrí aj riadiaca a kontrolná činnosť daňových úradov,\na preto namietané metodické usmernenie nie je možné v danom prípade považovať za zásah\nDaňového riaditeľstva SR do rozhodovacej právomoci správcu dane, majúci za následok\nspochybnenie objektivity celého odvolacieho konania...\n12\n\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa\nv preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj\nzákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa\nvysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu\nprvého stupňa, že v preskúmavanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože\nnepreložil dôkazy preukazujúce, že spoločnosť\n\nposkytla deklarované\n\nslužby na základe vystavených dokladov a ani to, že sa jednalo o náklady na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu v zmysle § 2 písm. i/ zákona o dani\nz príjmov. Za tohto stavu vo veci aj podľa názoru odvolacieho súdu faktúru od dodávateľa\nnebolo možné považovať za daňový náklad podľa § 21 ods. 1 zákona\no dani z príjmov, a preto správca dane v súlade so zákonom žalobcovi vyrubil rozdiel dane\nz príjmov právnickej osoby za obdobie roku 2008 v sume 70.132,11 €.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa o tom,\nže správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom,\nkeď žalobcovi ako platiteľovi dane za zdaňovacie obdobie roku 2008 vyrubili rozdiel dane\nz príjmov právnickej osoby v uvedenej sume, za správny.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil\npodľa § 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“.\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v spojení s citovaným odôvodnením rozsudku krajského súdu vrátane\nsťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že oba konajúce všeobecné súdy\npostupovali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné\npre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade so základným právom sťažovateľky\nna súdnu ochranu. Úvahy najvyššieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,\na preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom\nna aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom\nrozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval\n13\n\nna sťažovateľkou vznesené tvrdenia a ňou uvedené pochybenia, ku ktorým v primerane\npodrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj svoje úvahy.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa toho, že všeobecné súdy konali\nv rozpore s právom na spravodlivý proces, keď akceptovali postup správcu dane pri\nposúdení lehoty na dodatočné vyrubenie dane podľa § 30a zákona o správe daní, ústavný\nsúd ich považuje za účelové.\nPodľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu\nvykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní\nod jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej\nkontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom\npriznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej\ndaňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo\nak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.\nSťažovateľka je presvedčená, že v jej veci bola použiteľnou zákonná lehota\nna vydanie rozhodnutia uvedená v ustanovení § 44 ods. 6 zákona o správe daní, a nie\nvšeobecná lehota ustanovená § 30a zákona o správe daní.\nPodľa názoru ústavného súdu právne úkony správcu dane je potrebné vnímať\nv celkovom kontexte uskutočnenej daňovej kontroly. Doručenie rozhodnutia daňového\nriaditeľstva, ktorým bol zrušený správcom dane vydaný dodatočný platobný výmer,\nnemožno považovať za skutočnosť, ktorou sa končí daňová kontrola alebo opakovaná\ndaňová kontrola, a z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje názor najvyššieho súdu (v spojení\ns názorom krajského súdu) o tom, že správny orgán rozhodoval na základe iného\nskutkového a právneho stavu, aký predpokladá ustanovenie § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1\nzákona o správe daní, za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Za stavu, keď zákon danú\nsituáciu neupravuje, je interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení zákona o správe daní\no lehotách v rámci daňového konania všeobecnými súdmi ústavne akceptovateľná,\nnepopierajúca ich základný účel a význam.\n14\n\nPodľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia najvyššieho súdu, ktorý sa\nstotožnil s názorom krajského súdu, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore so\nzávermi uvedenými v judikáte ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, tak ako to tvrdila\nsťažovateľka. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere\nnemôže zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým\nrozsudkom nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie\noznačených práv sťažovateľky.\nÚstavný súd napriek tomu, že neprijal názor sťažovateľky na posúdenie lehoty\nna vydanie platobného výmeru, k veci ešte dodáva, že lehota na vydanie dodatočného\nplatobného výmeru uvedená v § 44 ods. 6 zákona o správe daní je lehotou, v rámci ktorej\nmá byť vydané príslušné rozhodnutie, a má preto charakter poriadkovej lehoty. Jej\nnedodržanie zákon nesankcionuje. Nedodržanie týchto lehôt nepredstavuje takú procesnú\nvadu, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo na vyrubenie dane správcom dane.\nZa rovnako ústavne konformné považoval ústavný súd odôvodnenie najvyššieho\nsúdu týkajúce sa aj ostatných sťažovateľkou namietaných otázok, a to najmä ňou\nspochybňovanú dostatočnosť zistenia skutkového stavu veci a s tým súvisiacu povinnosť\npreukazovania rozhodujúcich skutočností správcom dane (t. j. tvrdenie sťažovateľky\no prenesení dôkazného bremena na správcu dane), namietanú nulitnosť predĺženia lehoty na\nvydanie rozhodnutia nadriadeným orgánom správcu dane (ku ktorému v administratívnom\nkonaní ani nedošlo), ako aj tvrdený nezákonný zásah finančného riaditeľstva do postupu\nsprávcu dane. Ku všetkým uvedeným tvrdeniam sťažovateľky sa najvyšší súd dostatočne\njasne a zrozumiteľne vyjadril bez toho, aby jeho závery (ktorých zopakovanie na tomto\nmieste ústavný súd považuje za zbytočné) boli v akomkoľvek rozpore s na vec\naplikovanými právnymi predpismi, prípadne s ústavnoprávnymi princípmi.\nAk je sťažovateľka presvedčená, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí\nnevysporiadal so všetkými jej námietkami, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou\n15\n\njudikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania\nna spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\nDo práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia dôkazov.\nÚstavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144\nods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy\nrešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je\noprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani\nvtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).\nVzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npreto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 12/2013 a jeho rozsudkom\nz 26. februára 2014, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla\nvysloviť porušenie týchto základných práv, ale dôvody ich porušenia v texte sťažnosti\nžiadnym spôsobom nešpecifikovala. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ich porušenie\nspája s tvrdeným zásahom do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé\nsúdne konanie, ktoré však ústavný súd nezistil, preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti\n16\n\nnamietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy\nvyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmietol.\nPretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-dodatočný platobný výmer", "lehota-vyhotovenie rozhodnutia", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený", "aplikácia právnych noriem-súladná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:845a433c-a797-4b27-8aab-43c40d01da6a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 298/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:845a433c-a797-4b27-8aab-43c40d01da6a"}, {"guid": "ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/06 z 8. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-08", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:169a749c-a33e-4f25-bf1f-ab1ba61c185d"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": []}