{"guid": "ussr:24d4ab3d-108c-4678-bcf2-308868c8147a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.159.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 159/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 159/2015 z 28. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. apríla 2015, sp. zn. III. ÚS 159/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.159.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11", "nazov": "čl. 11 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 26 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-26", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/24d4ab3d-108c-4678-bcf2-308868c8147a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.159.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.159.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.159.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 159/2015­16\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Májkova 3, Bratislava, ktorou namieta\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/83/2014\nz 29. mája 2014, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n22. septembra 2014\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\ndoručená\n\nrepubliky\n\nsťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,\nčl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na podľa čl. 11, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“\nalebo „odvolací súd“) sp. zn. 2 CoKR 83/2014 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej\naj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) v konkurznej veci úpadcu Refim\ns. r. o v konkurze, Bratislava (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. 4 K 20/2013 z 1. apríla\n2014 odvolal sťažovateľku z funkcie správcu úpadcu a uložil jej vykonávať činnosti\nsúvisiace s výkonom funkcie správcu, najmä činnosti týkajúce sa správy a ochrany majetku,\nktorý podlieha konkurzu až do ustanovenia nového správcu.\nSťažovateľka sa proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolala. Krajský súd\nnapadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne\nsprávne.\nPodľa sťažovateľky okresný súd a následne krajský súd vychádzali z nedostatočne\n(neúplne) zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré sa\ntýkali platnosti a účinnosti speňaženia majetku úpadcu. K rozhodnutiu o odvolaní\nsťažovateľky došlo podľa jej názoru „bez náležitého preskúmania... relevantných právnych\núkonov správcu, ktorý by konajúcim súdom poskytol v danom prípade iný podklad pre\nrozhodnutie vo veci“.\nSťažovateľka je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu\npodobne ako odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2\n2\n\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“), a preto je z toho dôvodu\nnepreskúmateľné, od čoho odvíja aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko nedostatky odôvodnenia\nrozhodnutia je možné považovať za postup súdu, ktorým bolo účastníkovi odňaté\nkonať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva a súčasne zaťažuje\nkonanie tzv. inou vadou“.\nZ napadnutého uznesenia krajského súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového\nsúdu nie je sťažovateľke zrejmé, „ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil\nmajetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny\ndôvod odvolania správcu z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých\nzákonom predpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať\nna základe údajného závažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania\nobligatórneho osobitným zákonom stanoveného postupu.\nŽiaden zo súdov neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo\njednoznačne možnosť odvolať správcu bez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného\nveriteľa, ani dôvod pre vyslovenie právneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia\nodvolacieho súdu, že stanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má\npre súd len informatívny charakter, a preto si ho súd nemusí žiadať.\nRovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez uloženia\nzáväzného pokynu.“.\nSťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje, aký\nargument považoval súd za rozhodujúci pre odvolanie správcu bez splnenia zákonných\nnáležitostí a ako sa s ním v súlade s § 157 ods. 2 OSP vysporiadal. Pritom podľa názoru\nsťažovateľky nie je „možné zamieňať stručnosť odôvodnenia, ktorá nevylučuje,\nže rozhodnutie má všetky náležitosti a vysporiadava sa s celým rozsahom argumentácie,\ns rozhodnutím nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a náležitostí vyžadovaných\nprocesným predpisom“.\n3\n\nOdvolací súd podľa sťažovateľky „iba prevzal v plnom rozsahu zdôvodnenie 1. st.\nsúdu bez toho, aby neposúdil, či uplatnenie tejto právomoci odvolať správcu v zmysle § 42\nods. 1 ZoKR konkurzným súdom je v súlade so zákonom, teda či dôvody vymedzené\nkonkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie“.\nKrajský súd sa podľa sťažovateľky „nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by\nmali podstatný význam a dostatočne by objasnili skutkový stav a právny základ rozhodnutia\n(zistenie postoja zabezpečeného veriteľa, zváženie miery údajného porušenia jednej\npovinnosti správcu s ohľadom na účel konkurzného konania) a vedome sa stotožnil\ns nezákonným a neústavným postupom pri odvolaní správcu z funkcie!\nSúd nerešpektoval nevyhnutnosť splnenia zákonom ustanovených náležitostí\numožňujúcich odvolanie správcu z funkcie.“.\nOdvolací\n\nsúd\n\npodľa\n\nsťažovateľky\n\npochybil\n\naj\n\ntým,\n\nže\n\n„neprihliadol\n\nna nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je\nmožné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom\na jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st. ktoré\nnerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157 a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil,\nzaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nNaviac odvolací súd svoje rozhodnutie taktiež nezdôvodnil dôsledne, nevysvetlil,\nktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom vychádzal\na akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy\n(napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa).“.\nV konečnom dôsledku vydanie napadnutého uznesenia krajského súdu (ako aj\nprvostupňového súdu) bolo podľa sťažovateľky „odmietnutím spravodlivosti a nie len\nporušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ale aj základného práva\n4\n\nsťažovateľa zastávať, vykonávať a uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu\nsprávcu konkurznej podstaty), a zároveň právo vlastniť majetok“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Krajský súd Bratislava Uznesením sp. zn. 2 CoKR/83/2014­335 zo dňa\n29. 5. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona\nč. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. v spojení s Čl. 20 ods. 1, 35\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a Čl. 11, Čl. 26 ods. 1 Ústavného\nzákona č. 23/1991 Zb..\n2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 CoKR/83/2014­335 zo dňa 29. 5.\n2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd Bratislava je povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 4 728,95 Eur (náhrada\nnákladov speňaženia všeobecnej podstaty a odmena z výťažku v zmysle § 13 ods. 2, § 20\nvyhl. 665/2005 Z. z.).\n4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“\nPodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka\nnavrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť\nnapadnutého uznesenia krajského súdu.\n\nII.\n5\n\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje\nna neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa\nnemusí odôvodniť.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno\npovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný\nsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej\n6\n\nby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).\n\nII.1 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne\nkonanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené\nsplnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy.\nČlánok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnu\nochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté\nči porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46\nods. 4 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky\na podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi\npodrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)\na jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99).\nÚčelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje\nkaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho\nkonania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal\nby umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj\npovinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).\n\n7\n\nPodstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu\n(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.\nRešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny\nzákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti\nv podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má\nsvoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť\n„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný\nnázor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho\nrozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok\n6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred\nsúdom).\nÚstavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov\nvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je\nimplikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy\n(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným\nprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť\n(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho\n8\n\npráva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom\nnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01,\nIII. ÚS 53/09). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť\nkaždému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať\na rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané\nod prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. februára 1975) ako právo\nna prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti\na právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť,\nak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní.\nTakýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.\nZásadná námietka sťažovateľky sa odvíja od tvrdenia, že krajský súd v napadnutom\nuznesení nesprávne interpretoval ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý znie: „Súd aj bez návrhu odvolá\nsprávcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo\nosobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou\nprekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Pred odvolaním\nsprávcu počas konkurzu súd vypočuje členov veriteľského výboru a aspoň troch\nzabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich\nzistených zabezpečených pohľadávok.“\nPodľa právneho názoru sťažovateľky predmetné ustanovenie zákona o konkurze\na reštrukturalizácii je potrebné vykladať tak, že súd má možnosť odvolať správcu „... len\nna základe dvoch a viac závažných porušení povinností, nie jednej...“. Okrem sťažovateľkou\nnamietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, keď krajský súd nesprávne\n9\n\ninterpretoval právnu normu, k porušeniu v sťažnosti označených základných práv\nsťažovateľky malo zo strany krajského súdu rovnako dôjsť aj nesprávnou aplikáciou\npríslušnej normy na „daný nesprávne zistený skutkový stav“.\nPodľa sťažovateľky: „Súd nesprávne aplikoval § 42 ods. 1 druhá veta ZoKR, keď\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že stanovisko zabezpečeného veriteľa by\nprichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu.“\nSťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že: V dotknutom ustanovení sa však o oddelenej\npodstate nič neuvádza. Zákonodarca ustanovil, že súd má pred odvolaním správcu z funkcie\nvypočuť aspoň troch zabezpečených veriteľov. Súd si túto povinnosť uloženú zákonom\nnesplnil – zabezpečeného veriteľa nevypočul. Súd v tomto prípade procesne pochybil,\na preto považujeme napadnuté rozhodnutie za nezákonné.“. Podľa sťažovateľky „Nie je\npodstatné, či existuje alebo neexistuje oddelená podstata v tomto konkurznom, ale\npodstatné je to, že existuje zabezpečený veriteľ, ktorého mal súd vypočuť.“. Nevypočutie\nzabezpečeného veriteľa malo podľa sťažovateľky mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Sťažovateľka napokon konštatuje, že „Tým, že krajský súd vôbec nezisťoval\nskutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, napriek tomu, že ich správca navrhoval\na tvrdil, vznikla v konaní iná vada.“.\n\nSťažovateľka namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie aj tým, že odôvodnenie napadnutého uznesenia\nodvolacieho súdu podobne, ako aj odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu nespĺňa\nnáležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. Podľa\nsťažovateľky „Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového\nsúdu, nie je zrejmé, ako dospel súd k skutkovému zisteniu, že správca speňažil majetok ešte\npred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, aký bol konkrétny právny dôvod\nodvolania z funkcie a potvrdenia rozhodnutia súdu 1. stupňa, či a z akých zákonom\npredpokladaných dôvodov bol súd oprávnený správcu z funkcie odvolať na základe\n10\n\nzávažného porušenia len jednej povinnosti, a to bez rešpektovania obligatórneho osobitným\nzákonom stanoveného postupu.“. Sťažovateľka dodáva, že „Žiaden zo súdov neuviedol\nkonkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo jednoznačne možnosť odvolať správcu\nbez vypočutia alebo vyžiadania stanoviska záložného veriteľa, ani dôvod pre vyslovenie\nprávneho názoru v samotnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, že stanovisko\nzabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné, že má len informatívny charakter, a preto si\nho súd nemusí žiadať. Rovnako nepreskúmal splnené podmienky speňaženia majetku aj bez\nuloženia záväzného pokynu.“.\nSťažovateľka v sťažnosti namieta, že odvolací súd v napadnutom uznesení neposúdil,\nči uplatnenie právomocí konkurzného súdu odvolať správcu je v súlade so zákonom, teda či\ndôvody vymedzené konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie, ale\niba v plnom rozsahu prevzal odôvodnenie súdu prvého stupňa.\nPodľa sťažovateľky neboli naplnené náležitosti a podmienky na jej odvolanie\nz funkcie správcu. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považuje za zjavne\nneodôvodnené, nelogické a arbitrárne, prijaté na základe nezákonných (šikanóznych)\ndôvodov. Sťažovateľka konštatuje: „V tomto prípade možno hovoriť o arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu konkurzným a odvolacím súdom,\npretože sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušného ustanovenia, že zásadne poprel jeho\núčel a význam.“ Podľa jej názoru „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý\nproces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia „... nevysporiadal ani s ďalšími námietkami odvolaného správcu,\nkeď nevysvetlil, prečo by na danú situáciu nemohol vzťahovať postup v zmysle vykonania\nneodkladného úkonu podľa § 78 ods. 7 ZoKR a § 91 ods. 3 ZoKR (majetok bezprostredne\nohrozený skazou, zničením alebo iným podstatným znehodnotením možno predať bez\npokynu príslušného orgánu aj bez rozhodnutia súdu)“.\n11\n\nPodľa sťažovateľky odvolací súd napokon pochybil aj tým, že „neprihliadol\nna nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nie je\nmožné v odvolacom konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom\na jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st., ktoré\nnerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157 a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil,\nzaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Odvolací\nsúd pritom podľa sťažovateľky taktiež nezdôvodnil napadnuté uznesenie dôsledne, keď\n„... nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov\npritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie\nnavrhnuté dôkazy (napr. stanovisko zabezpečeného veriteľa)“. Sťažovateľka v sťažnosti\nuvádza, že uvedené nedostatky napadnutého uznesenia odvolacieho súdu spôsobujú jeho\nnepreskúmateľnosť a zakladajú posúdenie postupu súdu ako postupu odnímajúceho\nsprávcovi možnosť konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný\nsúd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚstavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že\núlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n\n12\n\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by\nvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/01). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZ napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu\nstotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, aj s jeho odôvodnením.\nVychádzajúc z § 219 ods. 2 OSP sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia\nobmedzil\n\nlen\n\nna\n\nkonštatovanie\n\nsprávnosti\n\ndôvodov\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia\n\na na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu ho doplnil o ďalšie dôvody.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že „Súd prvého\nstupňa dospel k záveru, že správca síce predmetnou žiadosťou požiadal súd o uloženie\nzáväzného pokynu, majetok zapísaný v súpise úpadcu však svojvoľne bez samotného\nuloženia záväzného pokynu speňažil a návrhom zo dňa 14. 01. 2014, ktorý bol súdu\ndoručený dňa 16. 01. 2014, požiadal súd o dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku.\nSúd poukázal na ust. § 91 ods. 2 ZKR, podľa ktorého účelom speňažovania majetku\npodliehajúceho konkurzu je síce získať čo najvyšší výťažok, v čo najkratšom čase,\na s vynaložením čo najnižších nákladov, proces speňažovania sa však musí uskutočňovať\nv súlade s pravidlami speňažovania ustanovenými ZKR. Jedným z takýchto pravidiel je\npodľa ust. § 84 ods. 1 ZKR povinnosť správcu vo veciach, v ktorých je príslušný orgán\noprávnený uložiť správcovi záväzný pokyn, požiadať príslušný orgán o uloženie pokynu, ako\npostupovať pred tým, ako urobí prvý úkon v tejto veci. V týchto veciach môže správca urobiť\nprvé právne úkony, až keď príslušný orgán uloží správcovi pokyn, ako postupovať alebo až\n13\n\nkeď súd rozhodne, ako postupovať. V konkurze na majetok úpadcu správca síce požiadal\nsúd ako príslušný orgán o uloženie záväzného pokynu, avšak nie k prvým právnym úkonom\nsmerujúcim k speňaženiu majetku, ale dokonca k samotnému speňaženiu pristúpil v čase,\nkedy mu záväzný pokyn nebol zo strany príslušného orgánu ešte uložený.“.\nPrvostupňový súd ďalej konštatoval, že „... správca závažne porušil zákonnú\npovinnosť uvedenú v § 84 ods. 1 ZKR, a to povinnosť urobiť prvý právny úkon vo veci,\nv ktorej sa vyžaduje súhlas príslušného orgánu, teda vo veci speňaženia majetku zapísaného\ndo súpisu majetku úpadcu, až po uložení záväzného pokynu príslušným orgánom. Napriek\ntejto zákonnej povinnosti správca svojvoľne bez predchádzajúceho uloženia záväzného\npokynu príslušným orgánom speňažil majetok zapísaný v súpise majetku úpadcu. Zdôraznil,\nže správca k priamemu predaju majetku pristúpil dňa 02. 12. 2013 a dňa 04. 12. 2013,\nčo zakladá prinajmenšom pochybnosť o tom, že k prvým úkonom smerujúcim k speňaženiu\nmajetku došlo zo strany správcu ešte v čase pred podaním žiadosti o uloženie záväzného\npokynu príslušnému orgánu.“.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd ďalej uviedol: „Správca síce svoje\nkonanie spočívajúce v speňažení majetku bez udelenia súhlasu príslušného orgánu\nodôvodňoval tým, že záujemca ponúkal odkúpenie majetku bez zbytočného odkladu,\nnajneskôr do konca roka 2013, túto rozhodujúcu skutočnosť v žiadosti o uloženie pokynu\nsúdu neuviedol. Správcom požadovaná trojdňová lehota na uloženie záväzného pokynu bola\nneprimerane krátka aj pre štandardne zložený veriteľský výbor, a nie to pre konkurzný súd,\nktorému prináleží rozhodovať o rozsiahlej konkurznej agende. Napriek neprimerane krátkej\nlehote bola správcom predložená žiadosť značne všeobecná, keďže neobsahovala ani\noznačenie konkrétneho záujemcu o kúpu majetku, či návrh kúpnej zmluvy. Súd mal za to,\nže pokiaľ správca vyhodnotil ponuku záujemcu ako relevantnú, mala žiadosť uvedené\nnáležitosti obsahovať. Tiež tvrdenie správcu, že majetok bol bezprostredne ohrozený skazou,\nzničením alebo iným podstatným znehodnotením, zakladá dôvod na speňaženie majetku bez\nsúhlasu príslušného orgánu v zmysle § 91 ods. 3 ZKR len vo výnimočných prípadoch, a to\n14\n\nv štádiu pred konaním prvej schôdze veriteľov. V čase podania žiadosti sa však konkurz na\nmajetok úpadcu nachádzal v štádiu speňažovania po konaní prvej schôdze veriteľov, kde\nfunkciu príslušného orgánu na účely speňažovania majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu\núpadcu zastával a naďalej zastáva súd. Správca bol teda povinný speňažovať majetok až\npo udelení súhlasu zo strany príslušného orgánu.\nSpeňaženie majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu\npríslušným orgánom súd prvého stupňa kvalifikoval ako závažné porušenie povinnosti\nuvedenej v ust. § 84 ods. 1 ZKR, ktoré je v zmysle § 42 ods. 1 ZKR dôvodom na odvolanie\nsprávcu z jeho funkcie správcu v konkurze na majetok úpadcu.“\nPrvostupňový súd vo svojom uznesení okrem porušenia povinnosti spočívajúceho\nv speňažení majetku správcom bez predchádzajúceho uloženia záväzného pokynu\npríslušným orgánom konštatoval aj závažné porušenie povinnosti ustanovenej v § 78 zákone\no konkurze a reštrukturalizácii, ku ktorému malo dôjsť tým, že „Správca úpadcu\nmá ... vedomosť o tom, že k majetku zapísanému v súpise majetku úpadcu si uplatňuje právo\ntretia osoba. Mal teda v súlade s ust. § 78 ZKR k majetku pripísať poznámku o spornom\nzápise v prospech tretej osoby a následne postupovať v súlade s ust. § 78 ZKR.“.\nZ dôvodu, že správca závažne porušil povinnosti ustanovené v § 84 ods. 1 a § 78\nzákona o konkurze a reštrukturalizácii, prvostupňový súd svojím uznesením podľa § 42\nods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odvolal správcu z jeho funkcie správcu úpadcu\nmimo schôdze veriteľov a konštatoval, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia\nbude postupovať v súlade s ustanovením § 42 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a\nbezodkladne zvolá schôdzu veriteľov na účely schválenia návrhu na nového správcu.\nKrajský súd v napadnutom uznesení poukazujúc na čl. 152 ods. 4 ústavy a príslušnú\njudikatúru ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľka by mohla byť poškodená na svojich\nprávach a pripustil odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu zo strany sťažovateľky,\n15\n\na to aj napriek tomu, že v poučení prvostupňový súd uviedol, že proti jeho uzneseniu\nodvolanie prípustné nie je, poukazujúc na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona o konkurze\na reštrukturalizácii.\nKrajský súd preskúmal uznesenie prvostupňového súdu podľa § 212 ods. 1 OSP\nodvolanie správcu podľa § 214 ods. 2 OSP prerokoval bez nariadenia pojednávania\na po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie nie\nje dôvodné. Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s právnymi závermi\nprvostupňového súdu a poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zaujal stanovisko len\nk tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.\nKrajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že „Dňa 16. 01. 2014 správca\npožiadal o odsúhlasenie úkonu správcu – speňaženie majetku úpadcu, ktorý správca bez\nuloženia súhlasu záväzného pokynu zo strany súdu speňažil. Z tejto žiadosti vyplýva,\nže správca predmetný majetok speňažil 02. 12. 2013 a 04. 12. 2013. To znamená,\nže ho speňažil ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu, ktorá bola\ndoručená súdu dňa 06. 12. 2013.“.\nKrajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:\n„Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením odvolateľa, že správca musí postupovať\ns odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ZKR a majetok ohrozený zničením a znehodnotením\nsa musí snažiť speňažiť čo najvýhodnejšie, avšak povinnosťou správcu je najmä požiadať\nsúd o uloženie pokynu ešte predtým, ako urobí prvý úkon súvisiaci s predajom. Len tým je\nzachovaná transparentnosť predaja majetku úpadcu.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že o uloženie záväzných pokynov je\nsprávca povinný žiadať operatívne tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom\nv konkurze. Je povinnosťou a úlohou správcu aktívne predkladať príslušnému orgánu\nžiadosti o záväzné pokyny, pričom príslušné žiadosti by mal spravidla predložiť príslušnému\n16\n\norgánu (v danom prípade to bol súd) až po ich predbežnom prerokovaní, aby postup bol\nplynulý a nedochádzalo k zbytočným rozporom medzi správcom a príslušným orgánom.\nSprávca má tiež možnosť po vyhlásení konkurzu pri speňažovaní majetku, ktorý patrí\ndo všeobecnej podstaty, požiadať súd o určenie, kedy sa záväzný pokyn nevyžaduje.\nK tvrdeniu odvolateľa, že súd bol povinný pred odvolaním správcu vypočuť aspoň\ntroch zabezpečených veriteľov so zistenými pohľadávkami, odvolací súd dodáva,\nže stanovisko zabezpečeného veriteľa by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by išlo\no majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu. Príslušným orgánom pri správe a speňažovaní\nmajetku, ktorý tvorí všeobecnú podstatu, je v danom prípade súd (nakoľko nebol zvolený\nveriteľský výbor). I v prípade, že by išlo o majetok, ktorý tvorí oddelenú podstatu,\nstanovisko zabezpečeného veriteľa nie je pre súd záväzné a má pre súd len informatívny\ncharakter, pričom dáva súdu pred odvolávaním správcu z dôvodu porušenia jeho povinností\nmožnosť úvahy.\nOdvolací súd dáva za pravdu odvolateľovi vtom, že zákon nevyžaduje uviesť\nv žiadosti meno záujemcu, či predložiť návrh kúpnej zmluvy, nakoľko by takýto pokyn mohol\nsprávca použiť len jednorázovo, čím by sa porušila zásada čo najrýchlejšieho speňaženia\nmajetku. Samotná žiadosť správcu doručená súdu dňa 06. 12. 2013 obsahuje zákonom\nstanovené náležitosti vyplývajúce z § 84 ods. 3 ZKR. Správca však mal podrobnejšie\nvysvetliť nutnosť vydania záväzného pokynu (záujemca bol len jeden a mal záujem\nuskutočniť kúpu len do konca roku 2013, stroje boli na voľnom priestranstve a podliehali\nkorózii, zlý technický stav, poškodené a mimo prevádzky od roku 2008) a mal komunikovať\npriamo so zákonným sudcom.\nV predmetnej veci súd odvolal správcu predovšetkým z dôvodu závažného porušenia\npovinnosti uvedenej v ust. § 42 ods. 1 a 84 ods. 1 ZKR, keď predal predmetný hnuteľný\nmajetok ešte pred podaním žiadosti o uloženie záväzného pokynu. Správca mohol predbežne\nzistiť záujem ohľadom kúpy majetku, avšak pristúpiť k speňaženiu mohol až vtedy, keď mu\nbol uložený záväzný pokyn. Správca však predal majetok pár dní pred tým, ako požiadal súd\no uloženie záväzného pokynu. Podľa § 91 ods. 2 ZKR musí správca na jednej strane\nspeňažiť majetok tak, aby získal čo najväčší výťažok, v čo najkratšom čase, s vynaložením čo\n17\n\nnajnižších nákladov, na druhej strane však musí postupovať pri speňažovaní majetku tak,\naby čo najlepšie splnil účel speňažovania a dodržal pravidlá speňažovania ustanovené\nzákonom. Len takéto konanie správcu je v súlade s konaním s odbornou starostlivosťou.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, zo strany správcu, predajom majetku pred podaním\nžiadosti o uloženie záväzného pokynu, došlo k závažnému porušeniu povinnosti uvedenej\nv § 84 ods. 1 ZKR, ktoré je dôvodom na odvolanie správcu z jeho funkcie.\nOdvolací súd dodáva, že žiadosť správcu zo dňa 16. 01. 2014 o dodatočné\nodsúhlasenie speňaženia predmetného majetku (majetok predaný 02. 12. 2013 a 04. 12.\n2013) je možné kvalifikovať taktiež ako konanie v rozpore s konaním s odbornou\nstarostlivosťou, nakoľko dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku ZKR nepozná. Nie je\npreto namieste ani kritika zo strany odvolateľa voči súdu, že súd o dodatočnom odsúhlasení\nrozhodol až 01.04.2014. Okrem toho súd svojím uznesením č. k. 4K/20/2013­232 zo dňa\n01. 04. 2014 návrh správcu na dodatočné odsúhlasenie speňaženia majetku zamietol.“\nVzhľadom na uvedené krajský súd uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej\nčasti v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil, pričom sa stotožnil aj\ns jeho odôvodnením.\nPri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu\nporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, teda otázky, či rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je\npotrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj\nuznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako to už bolo uvedené, sa krajský súd\nstotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej\nodôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého\nrozhodnutie sťažovateľ napáda,\n\nnemožno posudzovať izolovane\n\n(II.\n\nÚS 78/05,\n\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\n18\n\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom\npovinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy\nmajú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61).\nRozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa\npovahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov,\nktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch\nv súvislosti\n\ns právnou\n\núpravou,\n\nzvyklosťami,\n\nprávnymi\n\nnázormi\n\na vynášaním\n\na vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nRuiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že\nsúd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore\ns požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo\nprávo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa\nto explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. októbra 1986,\nD. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo\nveci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997, č. 20772/92).\nAko už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo\narbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu\n19\n\na aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej\nprávnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú\nzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto\ndôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti\n(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nÚstavný súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vyrovnal s námietkami\nsťažovateľky týkajúcimi sa náležitého zistenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci.\nPodľa ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu\nbolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretým\nnámietkam sťažovateľky. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné\nzákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani\nk záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a\nneudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom\noznačených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie\nsťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu (aj vzhľadom na odôvodnenie okresného\nsúdu) je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.\nJe potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave\nvšeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto\nsústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov\ndo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti\npreskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto\nneprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri\ninterpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu,\nči napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce\npožadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc\npritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade\n20\n\ns platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania\nv predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv\n(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).\nRozhodnutie krajského súdu v súlade so zákonom nemožno považovať za „denegatio\niustitiae“. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor, s ktorým\nsa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho\nprávny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05).\nPodľa názoru ústavného súdu sa krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoKR 83/2014\nz 29. mája 2014 takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.\nVychádzajúc z uvedeného je preto potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie\npráv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako\nzjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nII.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie predmetného článku\nústavy v súvislosti so skutočnosťou, že „... konkurzný súd aj napriek niekoľkonásobným\nosobným a telefonickým urgenciám s vyjadrením naliehavosti udelenia v čo najkratšom\nmožnom termíne..., nebol schopný udeliť záväzný pokyn, a to ani do žiadaného konca roka\n21\n\n2013 a ani počas ďalších štyroch mesiacov“, pričom sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že\nsprávca „... v žiadosti o uloženie záväzného pokynu zo dňa 4. 12. 2013 požiadal súd\nrozhodnúť do 3 dní od doručenia žiadosti (zohľadňoval urgentnosť veci, naliehavosť\nuloženia pokynu ešte pred vianočnými sviatkami), avšak táto bola pre súd nezáväzná\na pokyn mohol uložiť aj po tejto lehote, čo ale neurobil vôbec“. Okresný súd sa podľa\nsťažovateľky „... absolútne nevenoval tomuto naliehavému prípadu a vecou sa zaoberal až\nv roku 2014, o čom svedčí aj dátum jeho rozhodnutia až po 4 mesiacoch (uznesenie\nsp. zn. 4 K/20/2013­235 zo dňa 1. 4. 2014)“.\nPredmetom konania pred ústavným súdom by podľa sťažovateľky malo byť\nposúdenie, či okresný súd svojím postupom a uznesením č. k. 4 K/20/2013­135\nz 1. apríla 2014 neporušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov zaručené okrem čl. 48 ods. 2 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe práva\nna prejednanie veci v primeranej lehote.\nJe potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd\nviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\nViazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo\nviazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl.\n127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu\ndomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred\nústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.\nPlatí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym\nzástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\n\n22\n\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie\nzáležotosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením\nokresného súdu č. k. 4 K/20/2013­135 z 1. apríla 2014, hoci okresný súd neoznačila v petite\nsťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia jej práv.\nČasť argumentácie sťažovateľky dotýkajúca sa porušenia jej práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ktorá tvorí obsah odôvodnenia jej\nsťažnosti, sa netýka konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľka žiada\nod ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru\n(uznesenie krajského súdu), ale smeruje k pochybeniam na strane prvostupňového súdu.\nÚstavný súd sa v súvislosti s viazanosťou návrhom, ako aj zásadou ultra petitum iudex\ncondemnare non potest s námietkami, ktoré nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou\nnapadnutému rozhodnutiu), nepovažoval za potrebné podrobnejšie zaoberať.\nII.3 K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\nPodľa sťažovateľky krajský súd tým, že považoval jej odvolanie za nedôvodné\n„... neodstránil, ale potvrdil závažné bezprávie vykonané 1. st. konkurzným súdom, a tým\nnerešpektoval základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.\n23\n\nPodľa sťažovateľky „V konečnom dôsledku vydanie napadnutých rozhodnutí bolo\nodmietnutím spravodlivosti a nie len porušením práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivý proces, ale aj základného práva sťažovateľa zastávať, vykonávať\na uskutočňovať povolanie a hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej podstaty),\na zároveň právo vlastniť majetok.“.\nAko odôvodnenie porušenia uvedených práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:\n„Sťažovateľ získal do podstaty výťažok vo výške 24 000,­ Eur (dňa 13. 1. 2014) teda za 70 %\nsúpisnej hodnoty majetku, čo preukazuje vykonávanie jeho činnosti s odbornou\nstarostlivosťou\n\na rešpektovanie\n\núčelu\n\nkonkurzu.\n\nKonkurzný\n\nsúd\n\nuznesením\n\nsp. zn. 4K/20/2013­266 zo dňa 22. 4. 2014 zamietol predložený návrh sťažovateľa\nna schválenie čiastkového rozvrhu výťažku zo všeobecnej podstaty z dôvodu, že ho podal\nodvolaný správca. Sťažovateľ (správca) tak odvolaním z funkcie správcu úpadcu, Refim\ns. r. o. v konkurze stratil možnosť náhrady nákladov speňaženia všeobecnej podstaty\nv zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR a odmeny z výťažku v zmysle § 87 ods. 2 písm. a) ZoKR\nvo výške 4 728,95 Eur, ktorá mu prislúcha v zmysle § 13 ods. 2, § 20 vyhl. 665/2005 Z. z.“\nZ uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1\nústavy malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 4 K/20/2013­266 z 22. apríla 2014.\nOkresný súd však sťažovateľka neoznačila v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal\ndopustiť porušenia jej práv. Vzhľadom na uvedené, že ústavný súd môže rozhodnúť len\no tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,\nktorý označil za porušovateľa svojich práv, nepovažoval ústavný súd za potrebné\n\nvysporiadať sa ani s tou časťou sťažnosti, z ktorej vyplýva porušenie práv sťažovateľky\nzaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.\n\n24\n\nNa základe toho dospel ústavný súd k záveru, že nie je daná možnosť, aby krajský\nsúd svojím uznesením č. k. 2 CoKR/83/2014­335 z 29. mája 2014 porušil sťažovateľkino\nprávo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, aby okresný súd svojím postupom a uznesením č. k. 4 K/20/2013­235\nz 1. apríla 2014 porušil sťažovateľkino právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a okresný súd svojím uznesením č. k. 4 K/20/2013­266 z 22. apríla 2014\nporušil sťažovateľkino právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podnikať\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v celej\nčasti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa\nďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.\nOdmietnutím je sťažnosť sťažovateľky vybavená v celom rozsahu vrátane jej návrhu\nna vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade\nsťažnosti prijatej na ďalšie konanie.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. apríla 2015\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-správca konkurznej podstaty", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:ce08bca1-c272-4755-8c78-a496ddc9b477", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 53/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/09 z 13. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-13", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ce08bca1-c272-4755-8c78-a496ddc9b477"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:d96bba5f-ab02-4b5c-ae41-a8da76be4a13", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/01 z 28. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-28", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d96bba5f-ab02-4b5c-ae41-a8da76be4a13"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": []}