{"guid": "ussr:e4945f70-4ca3-4045-b74d-a30140816b07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.206.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2015 z 19. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2015, sp. zn. III. ÚS 206/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.206.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-05-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e4945f70-4ca3-4045-b74d-a30140816b07", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.206.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.206.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.206.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 206/2015­27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., Záhradnícka 14, Bratislava,\nzastúpenej spoločnosťou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokátka a konateľka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci namietaného porušenia jej\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky sp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014 a takto\nrozhodol:\n\nSťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014\ndoručená sťažnosť spoločnosti CENTINE, s. r. o., Záhradnícka 14, Bratislava (ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa je účastníčkou\nkonania o zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktoré je vedené\nOkresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb/201/2003 proti\nodporcovi Centrálnemu depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej len\n„žalovaný“ alebo aj „dovolateľ“). Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb/201/2003­439\nz 27. júna 2011 nároku sťažovateľky vyhovel. Sťažovateľka vytýkala v žalobe porušenie\nzákonných povinností žalovaného, ktorý nezamedzil prevod akcií žalobkyne na záložného\nveriteľa a spôsobil jej tak škodu, výšku ktorej stanovila na základe odborného posudku,\nktorý predložila súdu. Okresný súd rozhodol v súlade so záväzným právnym názorom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý krajský súd vyslovil v uznesení\no odvolaní č. k. 3 Cob/218/2009­315 z 9. júna 2010.\nProti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal\nnevykonanie nápravy porušenia jeho práva, neúplne zistenie skutkového stavu, opomenutie\nvykonania viacerých podstatných dôkazov, tiež skutočnosť, že nebola splnená podmienka na\npriznanie náhrady škody, a to vznik škody. Ďalej namietal, že súd sa nezaoberal jeho\nnámietkami, neprihliadol na jeho návrh na vypracovanie znaleckého posudku, nezaoberal sa\nposúdením liberačných dôvodov a tiež aj priznanú výšku náhrady trov konania. Odvolací\nsúd rozsudkom č. k. 3 Cob/414/2011­485 zo 14. decembra 2011 rozhodnutie prvého stupňa\npotvrdil ako vecne správne.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote,\nktoré odôvodnil tým, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Dovolací súd uznesením\n2\n\nsp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014 zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,\nako aj súdu prvého stupňa a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovateľka namieta postup a rozhodnutie najvyššieho súdu a považuje odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia za „nelogické, abstrahujúce od procesných súvislostí konania,\nsuplujúce prejav vôle účastníka konania, zmätočné, jednostranné, v rozpore s procesným\nprávom a konštantnou judikatúrou, a teda arbitrárne“. Odôvodnenie arbitrárnosti uvádza\nsťažovateľka vo vzťahu k dvom vadám konania identifikovaným najvyšším súdom a\nspočívajúcim v tom, že súdy nižších stupňov dostatočne neodôvodnili podmienky vzniku\nnároku na náhradu škody a že nevykonali navrhnutý dôkaz, resp. neuviedli dôvody, prečo\nnavrhnuté dokazovanie nebolo vykonané.\nSťažovateľka v sťažnosti argumentuje proti výhrade o nedostatočnom zdôvodnení\nvzniku nároku na náhradu škody, k čomu ďalej uvádza, že „je zrejmé že napadnuté\nuznesenie formalisticky, v rozpore so skutočným stavom bezdôvodne ukladá súdom nižšieho\nstupňa povinnosť odôvodniť predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, pričom sa\ntieto súdy v skutočnosti každým jednotlivým predpokladom zaoberali a odôvodnili ho\nvo väzbe na ustanovenia právnych predpisov ako i vykonané dokazovanie spôsobom, ktorý\npodľa vyššie citovaného nálezu ÚS SR zodpovedá požiadavke pre realizáciu práva\nna spravodlivý súdny proces. Strohé konštatovanie dovolacieho súdu o nedostatku\nv odôvodnení rozhodnutí nižších stupňov nepravdivo a v príkrom rozpore s odôvodnením\nuznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 218/09­315 uvádza, že toto\nrozhodnutie vyslovilo právny názor iba čo sa týka jedného predpokladu vzniku nároku\nna náhradu škody. Ako je zrejmé citácie uvedeného uznesenia Krajského súdu, ide\no tvrdenie dovolacieho súdu, ktoré je preukázateľne v priamom rozpore so skutočným\nstavom\n\na textáciou\n\ndotknutého\n\nrozhodnutia,\n\na\n\nktoré\n\nnavyše\n\nvytvára\n\nprocesnú\n\nnejednoznačnosť, zmätočnosť a rozporuplnosť v záväznosti právnych názorov pre\nprvostupňový súd po zrušení rozhodnutí a vrátení veci na konanie na prvý stupeň (v časti čo\nje vlastne konštatované ako preukázané). Tak nebezpečne vytvára právnu a aplikačnú\nneistotu nielen pre súdy nižších stupňov ale najmä pre účastníkov konania, keď v rozpore\ns jazykovým, logickým a jednoznačným odôvodnením právoplatného uznesenia Krajského\n3\n\nsúdu sp. zn 3Cob 218/09­315 vo veci predpokladov vzniku nároku na náhradu škody,\nnepravdivo uvádza, že toto rozhodnutie konštatuje len jeden predpoklad vzniku nároku\nna náhradu škody a pritom jednoznačne konštatuje v závere splnenie troch predpokladov.\nSám dovolací súd v napadnutom uznesení tak nerešpektuje požiadavku\nna odôvodnenie súdnych rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., hoci za to kritizuje súdy\nnižších stupňov. Isto je napadnuté uznesenie gramaticky, štylisticky a lexikálne správne,\navšak Sťažovateľ má z vyššie uvedených dôvodov za to, že z hľadiska jeho obsahu je\nnapadnuté uznesenie v rozpore s procesnou situáciou, odôvodnené formálne, stručne,\njednostranne a nelogicky vzhľadom na obsah odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa\na priebeh konaní.“.\nK námietke dovolacieho súdu o nevykonaní znaleckého dokazovania sťažovateľka\nuvádza:\n«V zmysle § 127 ods. 4 O. s. p. namiesto posudku znalca možno použiť potvrdenie\nalebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti.\nPrvostupňový súd tak použil odborné vyjadrenie spracované vo forme znaleckého\nposudku vypracovaného spoločnosťou INTERAUDIT Trenčín spol. s r.o. zo dňa 03.04.2002\npod číslom\n\nAko uviedol prvostupňový súd „Tento posudok je vypracovaný\n\nznaleckou organizáciou riadne zapísanou v zozname znalcov v odvetví oceňovanie\na hodnotenie podnikov. Znalecká organizácia zvolila kombinovanú metódu hodnotenia\nspoločnosti emitenta TOPOS Továrniky a. s., ktorá zohľadňuje majetkovú ako aj\npodnikateľskú metódu. V znaleckom posudku zohľadnila majetkové a nemajetkové výhody\npre majiteľa oceňovaného podielu ako aj jeho vplyv na riadenie podniku a možnosť\nspeňaženia podielu, keď ocenenie zahŕňa aj zrážku 15 %. Žalovaný namietol objektívnosť\nznaleckého posudku, ale túto svoju námietku nijak nepreukázal ani nenavrhol v tomto smere\nakýkoľvek dôkaz. Súd má za to, že znalecká organizácia pri vypracovaní znaleckého\nposudku postupovala v zmysle príslušných právnych predpisov a z toho dôvodu, ako aj\nz dôvodu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, akceptoval spomínaná znalecký\nposudok ako objektívny listinný dôkaz preukazujúci výšku škody na strane záložcu. Z tohto\n\n4\n\ndôvodu súd považuje výšku hodnoty akcií a teda aj výšku škody za dostatočne zistenú\na preukázanú.“\nJe teda zrejmé, že súd nemal pochybnosti o správnosti záverov predloženého\nznaleckého posudku a postupoval v súlade s § 127 ods. 4 O. s. p. a teda tento použil\nnamiesto posudku znalca, ktorého v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p. neustanovil.»\nSťažovateľka ďalej dodáva, že žalovaný po poučení súdom v zmysle § 120 ods. 1 a 4\nOSP nedeklaroval žiaden návrh na dokazovanie, a preto tvrdí, že dovolací súd „tak\nv napadnutom uznesení abstrahujúc od vyjadrenia samotného účastníka konania, ba\ndokonca v priamom rozpore s ním, identifikoval údajný návrh na dokazovanie, a nelogicky,\narbitrárne konštatoval zmätočnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov pokiaľ sa tieto\nvyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení nevysporiadali s de facto nečinnosťou a procesnou\nnezodpovednosťou účastníka konania. Napadnuté uznesenie je tak absolútne nelogické\npokiaľ za účastníka konania identifikuje návrh na doplnenie dokazovania, ktorý on\nkonštatoval po zákonom poučení, že nemá a navyše ukladá súdom nižšieho stupňa sa\ns takýmto neexistujúcim návrhom vyčerpávajúco vysporiadať. Dovolací súd ďalej v rozpore\nso svojou konštatnou judikatúrou konštatoval dôvod zmätočnosti rozhodnutia tam, kde\njednoznačne v predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ide prípadne o inú vadu\nkonania, ktorá ale sama osebe prípustnosť dovolania nezkladá. V rozpore s jestvujúcou\njudikatúrou nachádza dôvod prípustnosti dovolania v zmysle §237 písm. f) O. s. p. tam, kde\nho konštantne judikatúra aj Najvyššieho súdu SR odmieta a konštatuje iba vo výnimočných\nprípadoch dôvod dovolania podľa §241 ods. 2 písm. b) O. s. p. Najvyšší súd SR ústavne\nnekonformne aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku z hľadiska prípustnosti\ndovolania a nad rámec svojej prieskumnej činnosti za účastníka konania identifikoval jeho\nnávrh na dokazovanie a v rámci iracionálneho zdôvodnenia uložil súdom nižšieho stupňa,\naby sa s takýmto návrhom vysporiadali.“.\nVzhľadom na skutočnosti uvádzané v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný\nsúd po prerokovaní jej sťažnosti takto rozhodol:\n„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n5\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. januára 2014 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa\n30. januára 2014 zrušuje a vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom\nvyhotovení nálezu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“\nPodaním z 30. júna 2014 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť o ďalšie listinné\ndôkazy, ktoré majú svedčiť v jej prospech.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n6\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno\npovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto\nústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr.\n\nI.\n\nÚS\n\n19/02,\n\nI.\n\nÚS\n\n7\n\n27/04,\n\nI.\n\nÚS\n\n74/05).\n\nV sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Obdo/16/2012 z 30. januára 2014.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nNajvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. januára 2014, ktorým zrušil\nuznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob/414/2011­485 zo 14. decembra 2011 a uznesenie\nokresného súdu č. k. 26 Cb/201/2003­439 z 27. júna 2011 a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie, k dôvodom svojho rozhodnutia uviedol:\n„Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211\nO. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať\nna každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné\nna doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom\nkonám' (II. ÚS 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí\núčastníkov konania jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade\nkontroly správnosti rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov\nkonkrétneho rozhodnutia súdu.\nVychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, že právo\nžalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo.\nSúd prvého stupňa totiž napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi žalovaný nárok titulom\nnáhrady škody podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení s ust. § 373\n8\n\nObchodného zákonníka. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa však nie je dostatočne\nzrejmé ako boli v konaní preukázané základné predpoklady zodpovednosti za škodu, t. j.\nvznik škody a jej výška, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody\na porušením povinnosti a existencia okolností vylučujúcich zodpovednosť. Uvedený\nnedostatok neodstránil ani odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, keď sa obmedzil\nna konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k dovolateľom namietaným\nskutočnostiam neprihliadol s tým, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom, keď\nsa riadil v zmysle § 226 O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu v jeho skoršom\nzrušujúcom rozhodnutí. Opomenul pritom, že právny názor bol vyslovený len v jednom\npredpoklade zodpovednosti za škodu, a to k otázke porušenia právnej povinnosti.\nZ obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalovaný v priebehu konania navrhol vykonať\ndokazovanie nariadením znaleckého dokazovania, pretože znalecký posudok predložený\nžalobcom považoval za nereálny a neobjektívny, nakoľko pri jeho vypracovaní boli použité\nnáhradné metódy určovania hodnoty spoločnosti, a tým aj hodnoty akcií, ktoré sú\nspochybniteľné. Znalec pri stanovení hodnoty spoločnosti vychádzal z predpokladaného\nvývoja spoločnosti v horizonte piatich rokov, pričom ukazovatele vývoja boli nastavené\nideálne. Naplánoval neustály a ideálny rast spoločnosti, pričom nezobral do úvahy možné\nriziko podnikania. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom\nnavrhnuté dovolateľom a neuviedol dôvod prečo takýto dôkaz nevykonal. Odvolací súd\nrovnako neuviedol, prečo nebolo v prvostupňovom konaní vykonané dovolateľom navrhnuté\ndokazovanie, čím fakticky prevzal vady rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolací súd\nv súvislosti s uvedeným návrhom dovolateľa poukazuje na skutočnosť, že odkázanie\nodvolacieho súdu na poučenie podľa § 120 ods. 1 a ods. 4 O. s. p., ktoré bolo vykonané\nsúdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 21. apríla 2009 nie je dostačujúce a správne,\npretože rozsudok súdu prvého stupňa bol uznesením odvolacieho súdu zrušený a vec bola\nvrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí o veci na pojednávaní\n27. júna 2011 súd prvého stupňa nanovo poučil účastníkov podľa § 120 ods. 1 a 4 O. s. p.\nPodľa názoru dovolacieho súdu nie je možné uzavrieť, že na dôkazy navrhnuté do ostatného\nvyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, sa neprihliada. Bolo preto povinnosťou\nsúdu náležité sa vysporiadať s návrhom dovolateľa zo dňa 3. marca 2011, kedy tento\n9\n\nnavrhol vykonať kontraposudok, resp. doplnenie dokazovania vypracovaním nového\nznaleckého posudku. Keďže bolo doplnenie dokazovania riadne navrhnuté dovolateľom, súd\nv prípade jeho nevykonania mal jasne uviesť, prečo takýto návrh neakceptoval a takto\nnavrhnutý dôkaz nevykonal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd\nna argument účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa sním vyrovnať\ndostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť,\nprečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných\nprípadoch zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že pojem\nspravodlivého procesu vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre\nsvoje rozhodnutie, či už tým, že do neho včlenil dôvody uvedené nižším súdom alebo inak,\nsa skutočne zaoberal podstatnými otázkami, ktoré mu boli predložené na posúdenie a aby\nbez ďalšieho jednoducho neprevzal závery, ku ktorým dospel nižší súd (Helle c. Fínsko\nv rozhodnutí zo dňa 19. decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa\n22. februára 2007, Hirvisaari c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 27. septembra 2010). Keď sa\nkonajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada správne\nrelevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľné alebo nekonštatuje\nirelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu\ngarantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1\ndohovoru (III. ÚS 44/2011).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí absentuje\nvyčerpávajúca právna argumentácia, ktorá by sa týkala nevykonania dovolateľom\nnavrhnutého nariadenia znaleckého dokazovania ako aj v napadnutom rozhodnutí nie je\ntiež dostatočne odôvodnené preukázanie už uvedených základných predpokladov vzniku\nzodpovednosti za škodu a nároku na zaplatenie úroku z omeškania. Súd prvého stupňa a aj\nodvolací súd sa tak vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali so skutočnosťou,\nktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a to v otázke naplnenia predpokladov vzniku\nzodpovednosti za škodu podľa ust. § 89 zákona o cenných papieroch v spojení s ust. § 373\nObchodného zákonníka, a preto nespĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle\nust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tieto rozhodnutia sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné a zjavne\n10\n\nneodôvodnené, čím došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu\njeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.\nVzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p. dovolací súd\nzrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec\nvrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O. s. p.).“\nÚstavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a k nej pripojenými listinnými dôkazmi\nkonštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru,\nže základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu neboli v konaní dostatočne\npreukázané. Pokiaľ všeobecné súdy rozhodli o tom, že sťažovateľke vznikla škoda,\nz odôvodnenia ich rozhodnutí nevyplýva posúdenie všetkých skutočností, ktoré mohli mať\nvplyv na vznik reálnej škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením\npovinnosti.\nPodmienkou\n\nvzniku\n\nzodpovednostného\n\nprávneho\n\nvzťahu\n\nmedzi\n\nsubjektom\n\nporušujúcim právnu povinnosť je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku škody aj\npríčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou\nškodou. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný.\nExistencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne\npreukázaná, nemožno ju len predpokladať, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,\ndôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese,\nzaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Tvrdenie, že\nprvostupňový súd sa pri posúdení vzniku zodpovednosti za škodu riadil v zmysle § 226 OSP\nskorším zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, nie je namieste, keďže právny názor bol\nvyslovený len v jednom predpoklade zodpovednosti za škodu, a to v otázke porušenia\nprávnej povinnosti.\nNázor najvyššieho súdu, že sa všeobecné súdy dostatočne nevysporiadali\nso skutočnosťou, ktorá má pre rozhodnutie o tom, či boli naplnené predpoklady pre vznik\nškody rozhodujúci význam, a to v otázke naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti\n11\n\nza škodu podľa ustanovenia § 89 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení\nneskorších predpisov v spojení s § 373 Obchodného zákonníka, a preto nespĺňajú kritériá\nodôvodnenia rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 OSP, nepovažuje ústavný súd za nelogický\nani arbitrárny.\nPre stanovenie výšky preukázanej škody bolo tiež dôležité posúdenie hodnoty akcií\nsťažovateľky. Najvyšší súd konštatoval iba formálnu reakciu všeobecných súdov\nna nevykonanie dokazovania znaleckým posudkom navrhnutým dovolateľom. Dovolací súd\nnepovažoval za dostačujúci odkaz odvolacieho súdu na poučenie podľa § 120 ods. 1 a 4\nOSP. Podľa jeho názoru bolo doplnenie dokazovania riadne navrhnuté dovolateľom, a preto\nsa mal odvolací súd s týmto návrhom riadne vysporiadať. Ústavný súd ani v tejto časti\nodôvodnenia najvyššieho súdu neregistruje známky nelogickosti, arbitrárnosti či\nzmätočnosti.\nÚstavný súd ďalej konštatuje, že polemika sťažovateľky s právnym a skutkovým\nnázorom najvyššieho súdu stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie\nvšeobecného súdnictva, ktorý by podľa jej názoru mal vec opätovne posúdiť a stotožniť sa\ns jej skutkovým a právnym posúdením veci.\nÚlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti nie je rozvíjať, prípadne potvrdzovať\nsprávnosť právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných\nzásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť\nzákladné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí najvyššieho\nsúdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie\noznačených práv sťažovateľky.\nK sťažovateľkou namietaným dôvodom prípustnosti dovolania ústavný súd uvádza,\nže otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť\ndovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie\ndo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\n12\n\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,\nktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nNajvyšší súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil, prečo považuje podané\ndovolanie za procesne prípustné, pričom argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu\nporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vyhodnotil ako\nnedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie\nkonanie zistiť spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným\nporušením označených práv.\n\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu\nsvojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol\nnahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto\nnedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nÚstavný súd k veci ešte dodáva, že namietaným uznesením najvyššieho súdu sa\nnerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľky, súdne konanie sa vrátilo do štádia\nprvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude v súlade s názorom dovolacieho\nsúdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu. K vykonávaniu\n\n13\n\ndôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý\núčastník konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. mája 2015\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "náhrada škody (ujma)-majetková ujma", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:dd1de092-f1e3-4891-a0f5-59dcc17a3395", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 313/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd1de092-f1e3-4891-a0f5-59dcc17a3395"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "5f814465-190d-49a2-814b-6dbe826e80fd:30b27388-5120-4302-9dae-1fd693d3c10b", "ecli": null, "spisova_znacka": "26Cb/201/2003", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 26Cb/201/2003 z 10. 7. 2017", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2017-07-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5f814465-190d-49a2-814b-6dbe826e80fd:30b27388-5120-4302-9dae-1fd693d3c10b"}], "citovane_v": [{"guid": "2b0b76ab-b598-4bf0-9d28-e77a4ad2ef7b:546859b4-528e-4aa0-b227-e3c52f30b604", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8311206219.2", "spisova_znacka": "5Co/81/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/81/2018 z 13. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8311206219.2"}, {"guid": "2b0b76ab-b598-4bf0-9d28-e77a4ad2ef7b:d1d89c54-d4e7-4c39-adbc-0fc8488181be", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8311206219.2", "spisova_znacka": "5Co/81/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/81/2018 z 13. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-02-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8311206219.2"}]}