{"guid": "ussr:afe6c56f-ad6a-4851-a9ce-509bcc69747a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.207.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 207/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 207/2015 z 19. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2015, sp. zn. III. ÚS 207/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.207.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-05-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/afe6c56f-ad6a-4851-a9ce-509bcc69747a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.207.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.207.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.207.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 207/2015­24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej advokátom Mgr. Markom Turočkom, Račianska 66, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V\nč. k. 6 C 263/2009­152 z 9. júna 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 2 Co 276/2010­221 z 24. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia\n\njej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 263/2009­152 z 9. júna 2010 (ďalej aj\n„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 2 Co 276/2010­221 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 4 Cdo 163/2013 z 25. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).\nOkresný súd rozsudkom č. k. 6 C 263/2009­152 z 9. júna 2010 zamietol návrh\nsťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru, ktoré sú presne\nšpecifikované v žalobe, ako aj návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby týchto\nnehnuteľností. Krajský súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom č. k. 2 Co 276/2009­221\nz 24. októbra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie podané\nsťažovateľkou sčasti odmietol a proti jednému z účastníkov dovolacie konanie zastavil.\nV sťažnosti sťažovateľka opisuje podstatné skutkové okolnosti svojho prípadu a ich\nvlastné právne posúdenie, z ktorých predovšetkým vyplýva, že zmluvu o úvere\nz 26. júna 2008, ktorého sa stala ručiteľkou a vo vzťahu ku ktorej poskytla aj zabezpečenie\nv sťažnosti označenými nehnuteľnosťami, je potrebné považovať za simulovaný právny\núkon, pretože sa ním „mal zastrieť iný právny úkon a to reúver, resp. vyrovnávací úver...\nktorým sa mal dosiahnuť zánik skoršieho úveru“. Tento skorší úver mal byť podľa\nsťažovateľky spotrebiteľským úverom zabezpečeným zabezpečovacím prevodom práva s tým,\nže zmena právnej úpravy „bola s najväčšou pravdepodobnosťou impulzom na strane\nžalovanej v 1. rade, aby prehodnotila vlastné podmienky dovtedy uzatváraných úverových\nzmlúv a súčasne dovtedy uplatňované mechanizmy zábezpek (predovšetkým zabezpečovací\nprevod práv), nakoľko dovtedy uplatňované spôsoby uspokojovania svojich nárokov\n\n2\n\n(predpokladá sa dojednanie zabezpečovacieho prevodu práva ako tzv. prepadného zálohu)\nby sa mohli stať právne neudržateľné...\nSťažovateľka je presvedčená, že celú transakciu reúverovania... uzavretím novej\nzmluvy o úvere... dojednal jej syn\n\npod nátlakom a zo strachu, že\n\nneschopnosťou splácať úver... pripraví svoju matku o byt. V dôsledku vlastnej neskúsenosti\na naivity, pristúpil na podmienky žalovanej v 1./ rade a predložil sťažovateľke na podpis\nvšetky doklady, ktoré boli potrebné pre uzavretie zmluvy o úvere č. 2., ako aj zmluvy\no zriadení záložného práva a mandátnej zmluvy. Vzhľadom na to, že už v tom čase druhotne\nplatobne neschopná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. by nebola schopná splácať úver..., pri\nktorom bolí dokonca vyššie splátky než pri prvom úvere (so splácaním ktorého bola\nsťažovateľka vtom čase v omeškaní), nemala žalovaná v 1. rade, podľa presvedčenia\nsťažovateľky, žiaden záujem o reálne vyplatenie akýchkoľvek finančných prostriedkov\nnovému dlžníkovi.“.\nSťažovateľka v zásade namieta právne závery všeobecných súdov na všetkých\nstupňoch, na ktorých bola jej vec prerokovaná. Okresný súd mal odmietnuť vykonať ňou\nnavrhované dôkazy, ktorými sa „malo preukázať, že sťažovateľka v skutočnosti úverové\nprostriedky zo zmluvy o úvere č. 1 žalovanej v 1. rade nikdy nevrátila (návrh sťažovateľky\nna vykonanie písmoznaleckého dokazovania na preukázanie pravosti podpisu sťažovateľky\nna príjmovom pokladničnom doklade (bez uvedenia čísla) zo dňa 26.6.2008, znejúceho\nna sumu 36.513,31 EUR, resp. 1.100.000,­ Sk). Okresný súd v tomto prípade celkom\nnepodložene a úplne svojvoľne konštatuje, že právny zástupca sťažovateľky síce žiadal\nvykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, či podpis na uvedenom\npríjmovom pokladničnom doklade je vlastným podpisom sťažovateľky, avšak okresný súd\ntento návrh zamietol z dôvodu, že nielen sťažovateľka, ale ani žiaden z účastníkov (!)\nnespochybnil v konaní autenticitu podpisov.“. Namieta tiež svojvoľné vyhodnotenie\nsvedeckej výpovede syna sťažovateľky okresným súdom, ktoré podľa nej má znaky\n„účelového hodnotenia... v neprospech sťažovateľky“. Sťažovateľka obdobne namieta aj\nprávne závery krajského súdu, že v konaní „nijakým spôsobom nepreukázala, že by zmluva\no úvere č. 2 bola simulovaným právnym úkonom“, a že tak neuniesla dôkazné bremeno a jej\n3\n\nkonštatovanie zostalo „v rovine tvrdení“. Poukazuje pritom na rozpor záverov krajského\nsúdu so závermi okresného súdu, keď krajský súd konštatuje, že zmluva o úvere nemala\nza cieľ splatiť skorší úver a uvedené dáva do súvisu s postupom krajského súdu, ktorý\nz rovnakých dôvodov ako okresný súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie\no zisťovanie pravosti podpisu sťažovateľky na ňou namietanom príjmovom doklade.\nNadväzne na uvedené a po uvedení dôvodov neprípustnosti dovolania podaného\nnajvyššiemu súdu (ako boli konštatované v uznesení najvyššieho súdu) sťažovateľka\nvo vzťahu k ňou namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru prezentuje názor, že rozsudok okresného súdu vykazuje znaky absolútnej\nsvojvôle, keď jeho závery z vykonanej svedeckej výpovede vôbec nevyplývajú. S odkazom\nna judikatúru ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na to, že rozhodnutia súdov musia byť\nkonzistentné a presvedčivé a jeho argumenty musia príslušný záver súdu podporovať.\nOdmieta aj výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého nedodržaním postupu ustanoveného\n§ 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nedošlo k zásahu\ndo označených základných práv. Napokon nesúhlasí ani so spôsobom vyhodnotenia jeho\nnámietky o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu najvyšším\nsúdom poukazujúc ako na znenie § 156 ods. 3 a § 214 ods. 3 OSP, tak aj na súvisiacu\njudikatúru ústavného súdu (I. ÚS 252/05).\nNávrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľka\nodôvodňuje svojím vysokým vekom (76 rokov), v ktorom sa musela zúčastňovať súdneho\nkonania, v dôsledku ktorého „čelí do dnešného dňa niekoľkým exekučným konaniam, ktoré\njej natoľko znížili sumu pravidelne poberaného mesačného dôchodku, že sa ocitla v úplnej\nchudobe. Požadovaná suma primeraného zadosťučinenia predstavuje podľa názoru\nsťažovateľky minimálne odškodnenie materiálnej škody, ako aj nemateriálnej ujmy, ktorá jej\nza celú dobu trvania súdnych konaní, v rámci ktorých dochádzalo podľa jej presvedčenia\nk porušovaniu jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.“.\n\n4\n\nNa základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal\ntakéto rozhodnutie:\n„1. Základné právo\n\nupravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009­152 zo dňa 9.6.2010,\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 276/2010­221 zo dňa 24.10.2012\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 163/2013 zo dňa\n25.2.2014 porušené bolo.\nRozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 6 C 263/2009­152 zo dňa 9.6.2010,\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 276/2010­221 zo dňa 24.10.2012\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 163/2013 zo dňa\n25.2.2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.\npriznáva finančné zadosťučinenie 10.000,­ EUR... ktoré je Okresný súd\nBratislava V povinný vyplatiť\n\ndo 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOkresný súd Bratislava V je povinný uhradiť\n\ntrovy právneho\n\nzastúpenia v sume 284,08 EUR na účet advokáta Mgr. Marka Turočeka ...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n5\n\n(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,\nktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\n6\n\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom okresného súdu\nV čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd\nmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba\nvtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.\nNamietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky\nnezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany\ntohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže\n(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).\nÚstavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,\nktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona\no ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem\n\n7\n\niného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,\nktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\nPokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už\nuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie\nako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného\nsúdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol\nteda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to\nbolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci ústavného súdu.\n\n2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu\nMajúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl.\nústavy ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade\nprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota\nsťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus\nČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky\ndovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,\nzostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku\nkrajského súdu možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.\nPodľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n8\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa\nsiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet\nmedzi nimi zásadných odlišností.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\n9\n\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,\nteda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie\nnávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,\nIII. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia\n(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych\nnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel\na podstatu práva na spravodlivý proces.\nPodstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je jej\nnesúhlas s potvrdením právnych záverov okresného súdu ustálených v jej právnej veci ako\naj so záverom, že neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej tvrdenia o tom, že úverová\nzmluva z 26. júna 2008, v ktorej vystupuje ako ručiteľka, je simulovaným právnym úkonom\na že krajský súd rovnako ako okresný súd v odvolacom konaní odmietol doplniť\ndokazovanie zisťovaním pravosti podpisu sťažovateľky na príjmovom pokladničnom\ndoklade z 26. júna 2008.\nKrajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 2 Co 276/2010­\n221 z 24. októbra 2012 týkajúcej sa uvedených námietok sťažovateľky konštatoval, že\nokresný súd vo veci «správne postupoval, keď si v rámci konania o určenie vlastníckeho\npráva ako predbežnú otázku vyriešil platnosť Zmluvy o úvere zo dňa 26.06.2008 a v súlade\nso zásadou akcesority aj platnosť Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008\na následne aj Mandátnej zmluvy. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného\ndokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval Zmluvu o úvere za platný právny úkon,\nkeď pre jej platnosť sa vyžaduje dohoda o jej podstatných náležitostiach, a to: a) záväzok\nveriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, ktorý\nzáväzok je obsiahnutý v čl. II. označeného ako „Platobné podmienky úveru“, b) určenie\núverového limitu, ktorý limit bol explicitne vo výške 49.790,88 EUR dojednaný, c) záväzok\n10\n\ndlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, ktorý záväzok je obsiahnutý\nv čl. II označeného ako „Platobné podmienky úveru“. Aj keď z konsenzuálneho charakteru\ntohto zmluvného typu vyplýva, že na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy sa\nnevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom, takéto čerpanie úveru bolo skutočne,\nobchodnou spoločnosťou L.I.C. GROUP, s.r.o. využité, čo vyplýva z výdavkového\npokladničného dokladu zo dňa 26.06.2008 vystaveného odporcom v 1. rade s vyplatenou\nsumou vo výške 49.790,88 eur obchodnej spoločnosti L.I.C. GROUP, s.r.o. s podpisom jej\nkonateľa. Ako o platnom právnom úkone možno nepochybne hovoriť aj v prípade Zmluvy\no zriadení záložného práva zo dňa 26.06.2008, keď obsahuje označenie zmluvných strán,\npredmetu zálohu a aj označenie pohľadávky, ktorej splnenie záloh sleduje (rovnako\nmandátna zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle ust. § 566 Obchodného zákonníka\na nasl.). Rovnako došlo k platnému vzniku záložného práva k vyššie uvedeným\nnehnuteľnostiam, keď boli splnené obidve podmienky, a to uzavretá písomná zmluva\no zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a existencia rozhodnutia správy katastra\no povolení vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností.\nVzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť L.I.C. GROUP, s.r.o. sa dostala\ndo omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutých splátkach\nvo výške 2.531,04 eur mesačne, došlo tak k predčasnej splatnosti celého úveru v zmysle\nčlánku II. bodu 6 Zmluvy o úvere č. 82001 a z dôvodu, že pohľadávka ­ úver so splátkovým\nkalendárom nebol riadne a včas splnený, odporca v 1. rade ako záložný veriteľ mohol začať\nvýkon záložného práva formou predaju zálohu na dražbe, po ktorej nadobudol zhora\nopísané nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporca v 2. rade.\nV súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd považuje zdôrazniť nasledovné:\nNavrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v podanom odvolaní\nnepreukázala, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 je simulovaným právnym\núkonom, tento právny úkon má všetky náležitosti v zmysle ust. § 497 a nasledujúce\nObchodného zákonníka. Ak navrhovateľka uvádza, že Zmluva o úvere č. 82001 zo dňa\n26.06.2008 je simulovaným právnym úkonom, nakoľko jej účastníci nemali skutočný záujem\nna poskytnutí úverových prostriedkov, ale iba na zrušení Zmluvy o úvere č. 60653 zo dňa\n06.09.2006, takéto konštatovanie zostalo len v rovine tvrdení, ktoré navrhovateľka nijakým\n11\n\nspôsobom nepreukázala. Dôkaznú bremeno na preukázanie skutočnosti, že išlo o tzv.\nfiktívny úver s poukazom na § 120 O. s. p. zaťažovalo navrhovateľku, pričom navrhovateľka\nv danom prípade dôkazné bremeno neuniesla.\nJe nevyhnutné taktiež poznamenať, že Zmluva o úvere zo dňa 26.06.2008 je\nsamostatným právnym úkonom nezávislým od Zmluvy o úvere zo dňa 06.09.2006. Obidve\nzmluvy o úvere neboli viazané na konkrétny účel, boli bezúčelové t j. druhá Zmluva o úvere\nnemala za cieľ splatiť (nahradiť) prvú Zmluvu o úvere, previazanosť týchto dvoch zmlúv\nnijakým spôsobom nevyplýva ani z ich obsahu. Obidve zmluvy o úvere boli zároveň na\nstrane dlžníkov uzatvorené rozdielnymi subjektmi, keď v prípade prvej Zmluvy o úvere bola\ndlžníkom navrhovateľka v 1. rade ako fyzická osoba ­ spotrebiteľ, zatiaľ čo v prípade druhej\nZmluvy o úvere bola dlžníkom obchodná spoločnosť L.I.C GROUP, s.r.o., keď už\nzo samotnej povahy týchto subjektov vyplýva ich rozdielne postavenie.\nČo sa týka ďalšieho dokazovania v zmysle návrhu navrhovateľky, odvolací súd\npoukazuje nato, že v zmysle § 120 O. s. p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci\nzisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi\núčastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.\nVzhľadom na uvedené súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by\nbol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy\na rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú\npre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu\nskutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy), ako aj dôkazy, ktoré sú\nzjavne navrhované len preto, aby bol účelovo predlžovaný právny spor. Odvolací súd\npoukazuje na to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v dostatočnej miere\nzistil skutkový stav veci a preto aj správne rozhodol, keď nevykonal navrhovateľkou\nnavrhovaný dôkaz, ktorý bol pre vec nerozhodujúci, a z rovnakých dôvodov ani odvolací\nsúd nemal za potrebné v zmysle § 213 ods. 4 O. s. p. doplniť dokazovanie ­ zistenie pravosti\npodpisu navrhovateľky na príjmovom pokladničnom doklade v sume 36.513,31 eur, keď\nvzhľadom na nezávislosť obidvoch zmlúv o úvere by skúmanie pravosti takéhoto podpisu\nnemalo vzťah k Zmluve o úvere č. 82001 zo dňa 26.06.2008 a k úveru vo výške 49.790,88\neur, ktorá pohľadávka v tej výške bola zabezpečená záložnou zmluvou a v dôsledku ktorého\n12\n\nnedodržania splátkového kalendára sa odporca v 1. rade uspokojil zo predmetu záložnej\nzmluvy ­ zálohu.».\nNásledne sa krajský súd v napadnutom rozsudku vyjadril aj k sťažovateľkou\npožadovanému určeniu neplatnosti dobrovoľnej dražby zotrvávajúc na právnom názore\nokresného súdu, že tento návrh nebol uplatnený v prekluzívnej lehote ustanovenej § 21\nods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov.\nPodľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľka v odvolaní neargumentovala „žiadnymi\nnovými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ust. § 205a O. s. p. s ktorými by sa prvostupňový\nsúd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok\nzmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania\npred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený\nprávny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné\nprávne hodnotenie stavu veci.\nK námietke navrhovateľky uvedenej v odvolaní, že podala návrh na určenie\nneplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka a nie návrh na\nurčenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa ust. § 21 zák. č. 527/2002 Z. z.\no dobrovoľných dražbách, odvolací súd uvádza, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd\nvysloviť iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie\nneplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle ust. § 21 ods. 2 vyššie citovaného zákona a otázku\nneplatnosti nemôže súd posudzovať v inom konaní.“.\nÚstavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu\n(v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktorý krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil)\nzistil, že krajský súd pred rozhodnutím o oprávnenosti sťažovateľkou žalovaných nárokov\nskúmal najskôr otázku platnosti zmluvy o úvere z 26. júna 2008 a zmluvy o zriadení\nzáložného práva z toho istého dňa. Závery týkajúce sa uvedenej predbežnej otázky potom\ntvorili základ pre jeho rozsudok v merite veci, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.\nOboznámiac sa s obsahom označeného rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd\nk názoru, že z hľadiska princípov, ktoré sú imanentnou súčasťou základného práva na súdnu\n13\n\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je napadnutý rozsudok\nkrajského súd ústavne udržateľný a pre zásah ústavného súdu do výsledku tohto súdneho\nkonania niet dostatok dôvodov.\nVo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľky ústavný súd uvádza, že aj keď\nkrajský súd čiastočne dospel k odlišnému právnemu posúdeniu niektorých okolností\nprípadu, konkrétne, že z obsahu zmluvy o úvere z 26. júna 2008 nevyplýva žiadne jej\npreviazanie so zmluvou o úvere zo 6. septembra 2006, uvedené nemôže mať za následok\nporušenie označených práv, pretože platné procesnoprávne predpisy aj v prípade potvrdenia\nrozhodnutia prvostupňového súdu za predpokladu jeho vecnej správnosti umožňujú\nodvolaciemu súdu odlišne vyhodnotiť niektoré čiastkové právne otázky relevantné pre\nrozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu z obsahu rozsudku okresného súdu\nv danom prípade nevyplýva, že by prvostupňový súd považoval zmluvu o úvere z 26. júna\n2008 za poskytnutie reúveru, ale len záver, že tento nový úver bol poskytnutý na účely\n„pokrytia prvého úveru a v tomto smere si účastníci zaplatenie splátok a vyplatenie úveru\nkompenzovali“. Záver krajského súdu, že v danom prípade išlo o dve odlišné zmluvy\no úvere uzavreté medzi rôznymi subjektmi, z ktorých bolo pre právne posúdenie veci\npodstatné len posúdenie platnosti neskôr uzavretej úverovej zmluvy, však nemohol viesť\nk inému výsledku napadnutého konania krajského súdu, ako ku ktorému dospel aj okresný\nsúd, ktorého rozhodnutie krajský súd meritórne potvrdil.\nPodľa názoru ústavného súdu obstoja aj závery krajského súdu, podľa ktorých zostali\nnámietky sťažovateľky týkajúce sa zmluvy o úvere ako simulovanom právnom úkone\nv rovine nepodložených tvrdení. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku preto\nprimerane poukázal na podstatu § 120 OSP, ktorý účastníkom konania ukladá v konaní\npovinnosť preukázať vznesené tvrdenia a prezumuje aj následky neunesenia dôkazného\nbremena, ktoré sťažovateľku v procesnom postavení navrhovateľky zaťažovalo.\nAko porušenie označených práv nemožno hodnotiť ani rozhodnutie konajúcich súdov\nnevykonať sťažovateľkou navrhované dôkazy, pretože krajský súd sa k dôvodom ich\n14\n\nnevykonania v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyjadril a jeho závery k tejto\notázke hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné. Z obsahu predložených súdnych\nrozhodnutí a ostatných k sťažnosti pripojených dokumentov vzťahujúcich sa na napadnuté\nsúdne konanie sa ani podľa názoru ústavného súdu nejaví ako zjavne nesprávny (a tak\nneudržateľný) záver konajúcich súdov, že vykonanie ďalšieho sťažovateľkou navrhovaného\ndokazovania by neviedlo k zisteniu pre prípad podstatných skutočností, ktoré by mohli\nzvrátiť krajským súdom realizované právne hodnotenie prípadu.\nNapadnutý rozsudok krajského súdu preto nevykazuje znaky zjavných omylov ako\nv podstatných skutkových okolnostiach, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal,\ntak ani v právnych záveroch z nich vyvodených. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je\npodľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a dostatočne výstižne objasňuje závery,\nku ktorým konajúce všeobecné súdy dospeli, a odpovedá na všetky relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná\nintencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor\nkrajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale toto\nrozhodnutie krajský súd dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových\npostupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu\nústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí\npodľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre\nnamietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02). V tejto súvislosti ústavný súd\nopätovne pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je opravným súdom\nprávnych názorov všeobecných súdov a nie je ani oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Rovnako nie je oprávnený výklad formulovaný všeobecnými súdmi\nnahrádzať vlastným právnym výkladom (pokiaľ sú účinky napadnutého rozhodnutia ústavne\nakceptovateľné). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1\nústavy nie je ani posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného\nsúdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne\n\n15\n\nzáväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08),\nale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu\nč. k. 2 Co 276/2009­221 z 24. októbra 2012 k porušeniu sťažovateľkou označených práv\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť nemohlo, a to pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a označenými právami, čo\nviedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu\n\nVo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta, že jej dovolanie proti\nrozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože procesné pochybenia súdov\nnižších stupňov spočívajúce najmä v porušení povinností uložených § 118 ods. 2, § 156\nods. 3 a § 214 ods. 2 OSP podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f)\nOSP, teda že namietaným postupom týchto súdov malo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka\nkonať pred súdom.\nNajvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238\nods. 1 až 3 OSP, so zreteľom na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP, ktoré dovolaciemu súdu\nukladá povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané\nv konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, preskúmal\nobsah dovolania a vzhľadom na v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky\n„osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu možnosti\núčastníka konať pred súdom a dospel k záveru, že... procesnú vadu podľa § 237 písm. f/\nO. s. p. v konaní nezistil“. V záveroch svojho uznesenia k tejto otázke najvyšší súd uviedol:\n\n16\n\n„Dovolací súd nezistil existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať\nv nedodržaní procesného postupu súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p.,\núčinného od 15. októbra 2008.\nZ obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že dňa 9. júna 2009 sa nekonalo žiadne\npojednávanie, na ktorom by došlo k namietanému porušeniu a to predovšetkým z dôvodu, že\nžaloba žalobkyne bola doručená okresnému súdu až 21. júla 2009. Naviac, zo zápisnice\nz pojednávania z 31. marca 2010, kedy bolo vo veci uskutočnené prvé pojednávanie\nvyplýva, že konajúca sudkyňa po vykonaní úkonov podľa § 118 ods. 1 O. s. p., prednesení\nnávrhov, vyjadrení právnych zástupcov a vypočutí účastníkov a svedka, vykonala postup\npodľa § 118 ods. 2 O. s .p., kedy následne prítomní účastníci nenavrhli vykonať vo veci\nďalšie dôkazy (por: č. l. 123 p. v.). Pokiaľ v dovolaní dovolateľkou namietané pochybenie\nmalo smerovať do druhého konania na súde prvého stupňa, na ktorom bol vo veci vyhlásený\naj rozsudok, uskutočneného 9. júna 2010, dovolací súd dáva do pozornosti ustanovenie\n§ 118 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu\nalebo samosudca, pričom zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že by súd postup\npodľa § 118 ods. 2 O. s. p. bol povinný vykonávať na každom uskutočnenom pojednávaní.\nDovolací súd však na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že aj prípadné\nporušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/\nO. s. p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to\nžiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré\nmu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym\nspôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť\nprednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver\npojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj\nz obsahu oboch zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával\ndokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne\nvyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní\na v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy... Aj prípadné striktné\nnedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení,\nktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré\n17\n\nzostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe\nnezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.\nf/ O. s. p. Dovolateľka preto neopodstatnene, najmä však v prejednávanej veci tiedovodíie\nnamietala, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p., jej súd odňal\nmožnosť konať pred súdom.\nPostupu, ktorým mal súd odňať žalobkyni možnosť konať pred súdom sa mal potom\npodľa dovolateľky dopustiť odvolací súd a to v spôsobe oznámenia verejného vyhlásenia\nrozsudku, keď oznámenie o vyhlásení rozsudku na úradnej tabuli súdu bolo vyvesené\n18. októbra 2012 (štvrtok) a zvesené 25. októbra 2012 (štvrtok) z dôvodu, že do tejto lehoty\npripadli dva dni na sobotu a nedeľu a naviac oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo\nv elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu....\nDovolací súd považuje za potrebné upozorniť na znenie namietaného ustanovenia\n§ 156 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez\nnariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku\nna úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a pokiaľ z neho\nvýslovne nevyplýva, že sa jedná o päť pracovných dní, potrebné je ho chápať tak, že\noznámenie na úradnej tabuli musí byť zverejnené najmenej päť kalendárnych dní pred\nvyhlásením rozsudku.\nZ listín založených do súdneho spisu vyplýva, že na úradnej tabuli súdu bolo\nnajmenej 5 dní pred dňom vyhlásenia rozsudku oznámené, že rozsudok v danej veci bude\nvyhlásený 24. októbra 2012 o 9.00 hod. Zachovanie postupu odvolacím súdom pred\nvyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. vyplýva z písomných pokynov súdu\n(predsedu senátu) a ďalších nadväzujúcich úkonov pracovníkov súdnej kancelárie\nzabezpečujúcich ich vykonanie tak, aby bolo zachovanie uvedeného postupu zo súdneho\nspisu nepochybné.\nNedôvodná bola i námietka dovolateľky, že oznámenie o vyhlásení rozsudku nebolo\nv elektronickej podobe zverejnené na webovej stránke súdu, ktorú skutočnosť dovolateľka\nv dovolacom konaní preukazovala výpisom obsahu z úradnej tabule Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 2. decembra 2012. Na overenie správnosti tejto námietky dovolací súd\n18\n\nvykonal dopyt na Krajský súd v Bratislave, na základe ktorého mu bol poskytnutý výtlačok\nz úradnej tabule... z ktorého vyplýva, že oznámenie o čase a mieste vyhlásenia rozsudku\nvo veci sp. zn. 2 Co 276/2010 bolo na webovej stránke súdu zverejnené od 19. októbra 2012\ndo 25. októbra 2012, spolu s podaním vysvetlenia postupu pri zverejňovaní oznámení o čase\na mieste verejného vyhlásenia rozhodnutí súdu...\nPostupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho\nsúdneho poriadku, sa preto navrhovateľke neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle §\n237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd však považuje za potrebné uviesť, že i prípadné\nnezverejnenie oznámenia o vyhlásení rozsudku na webovej stránke súdu za situácie, keď\ntoto oznámenie bolo riadne zverejnené na úradnej tabuli súdu, by bolo možné považovať len\nako tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá sama osebe\nnezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.\nf/ O. s. p.\nPokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala porušenie ustanovení o dokazovaní vo vzťahu\no vykonaní ňou navrhnutých dôkazov, treba uviesť, že podľa ustálenej súdnej praxe\nnevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal\núčastníkovi možnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiž zákon ukladá\npovinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť\nvšetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký\nposudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch\núčastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhovaných\núkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd.\nZ uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo\nvykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobkyňa v danej veci aj\nvyužila (nebolo jej odňaté). Nevykonaním žalobkyňou navrhovaného dokazovania nedošlo\nteda k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Dovolací súd poznamenáva, že v dovolacom\nkonaní môže prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený\npredpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Tvrdenie\no neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/\n19\n\nO. s. p., t. j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, ktorou otázkou sa dovolací súd môže zaoberať len v prípade ak je\ndovolanie procesné prípustné. Dovolací súd sa nezaoberal ani námietkou dovolateľky\ntýkajúcou sa doručovania rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože spôsob a dĺžku\ndoručovania poštovej zásielky súd ovplyvniť nemôže, a nemá vplyv na výsledok konania.“\nNadväzne na uvedené najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že rozsudok krajského\nsúdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že právne posúdenie veci\nsúdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno\nodôvodniť procesné prípustné dovolanie, ale zároveň je zhodne zastávaný názor, že\nnesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania\nv zmysle § 237 písm. f) O. s. p., pretože nesprávnym právnym posúdením veci súd\núčastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia.\nNajvyšší súd v tomto smere poukázal aj na svoju predchádzajúcu relevantnú judikatúru\na uzavrel, že vzhľadom na neprípustnosť dovolania k posúdeniu správnosti právneho\nposúdenia veci odvolacím súdom nemohol pristúpiť. Neprípustnosť dovolania pritom bránila\nrovnako aj dovolaciemu prieskumu sťažovateľkou namietaných iných vád konania majúcich\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože tento dôvod, ak by aj bol daný, sám\nosebe prípustnosť dovolania nezakladá.\nZ ústavným súdom uvádzaných častí pomerne obšírneho odôvodnenia uznesenia\nnajvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným\nspôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu.\nZaoberal sa pritom jednotlivými sťažovateľkinými námietkami, podľa ktorých malo\npostupom krajského súdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu\nzakotveného v § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom), resp.\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu dáva dostatočnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa ňou namietaného\nporušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 118 ods. 2, § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3\nOSP. Závery dovolacieho súdu, podľa ktorých námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu\n20\n\nsúdov nižšieho stupňa a interpretácie označených ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku nezakladajú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom,\nposudzuje ústavný súd ako zhodné s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, na ktorú\nnajvyšší súd aj poukázal a v podrobnostiach objasnil.\nÚstavný súd navyše pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre\nuskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou\nzákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré\nv zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na\nsúdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených práv\nsťažovateľky. Pre neprípustnosť dovolania nemal najvyšší súd ani právomoc preskúmavať\ndôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej\nvady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)\nOSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].\nÚstavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky\narbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel,\na súčasne nezistil existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by bolo možné\npovažovať toto uznesenie za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.\nNa základe uvedeného dospel ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu\nk záveru, že najvyšší súd sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nneporušil, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n21\n\nV Košiciach 19. mája 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "zmluva-zmluva o úvere", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-22", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48bbb5a3-740a-455f-869e-56bdb5bd2f5a"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "b59d2ec7-19e9-4308-a44a-01aec2c6858e:ee577898-9159-4541-8115-eabce1182c06", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1509211980.1", "spisova_znacka": "2Co/276/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/276/2010 z 23. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1509211980.1"}], "citovane_v": []}