{"guid": "ussr:c37fd581-878b-41f5-a7bd-f42e21312981", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.209.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 209/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/2015 z 19. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2015, sp. zn. III. ÚS 209/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.209.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-05-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c37fd581-878b-41f5-a7bd-f42e21312981", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.209.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.209.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.209.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 209/2015­7\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n,a\n\n,\n\n, zastúpených\n\nadvokátom JUDr. Jánom Sopiakom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nHumenné\n\nč. k. 10 C/173/2010­208 z 12. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove\nč. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\n\na\nOdôvodnenie:\nI.\n\nodmieta.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n4. decembra 2014 doručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n,\n\n,a\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)\nč. k. 10 C/173/2010­208 z 12. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len\n„krajský súd“) č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014.\nSťažovatelia v sťažnosti uviedli:\n„... V konaní OS v Humennom 10C 173/2010 bol prejednávaný žalobný návrh zo dňa\n2.12.2010 nás sťažovateľov, ktorým sme žiadali určiť, že parcela\no výmere 357 m2, ktorá je zapísaná na LV\npo našej neb. matke\n\n, rod.\n\norná pôda\npatrí do dedičstva\n.\n\nŽalobný návrh, ktorému v konečnom dôsledku bolo vyhovené, sme podávali z\ndôvodu, že naša sestra\n\n, rod.\n\nsi dala osvedčiť vlastníctvo k parcele\n\nna základe nepravdivých tvrdení\na to formou notárskej\n\nzápisnice o vydržaní.\nPo právoplatnom rozhodnutí vo veci samej potom bolo samostatným uznesením\nrozhodované o trovách konania, pričom prvostupňový súd nám najprv svojim uznesením\n10C 173/2010 zo dňa 30.1.2014 trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych\npoplatkov a trov nášho práv. zastúpenia priznal, ale toto uznesenie na základe odvolania\nnašej sestry, bolo zrušené uznesením KS v Prešove 18C 62/2014 zo dňa 27.2.2014 zrušené.\nNásledne I. stupňový súd teda OS v Humennom svojim uznesením, ktoré teraz svojou\nsťažnosťou napadáme a považujeme za protiústavné a to uznesením 10C 173/2010 zo dňa\n12.6.2014 trovy konania nepriznal a toto uznesenie bolo potvrdené uznesením KS v Prešove\n18Co 167/2014 zo dňa 28.8.2014. ktoré je podľa názoru rovnako nezákonné a protiústavné.\nTak I. stupňový súd ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia o nepriznaní trov konania\nopreli o ust. § 150 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak sú tu dôvody hodné osobitného\n2\n\nzreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Dôvody\nhodné osobitného zreteľa pre ktoré nám súdmi neboli priznané trovy konania, súdy videli\nv tom, aké v čase sporu boli majetkové, sociálne, osobné a iné pomery na strane našej\nsestry, ktorá v pôvodnom konaní vystupovala ako žalovaná, pričom z obsahu súdneho spisu\nje zrejmé, že tieto pomery i na našej strany sú viacmenej obdobné ako u pôvodnom konaní\nžalovanej, avšak súdy ich vyhodnotili ako pomery, ktoré sú pri porovnávaní s pomermi\nžalovanej neporovnateľne lepšie. Máme ale za to, že pri rozhodovaní o trovách konania\nnemôžu sa súdy riadiť takouto zjednodušenou numerickou úvahou, že pomery na strane\núspešného účastníka sú o niečo, povedzme o 100 € lepšie ako u druhej strany, ktorá\nv konaní úspešná nebola. Dôvody hodné osobitného zreteľa ak sa pri rozhodovaní o trovách\nkonania použije ust. § 150 O. s. p. treba skúmať a hodnotiť v širších súvislostiach. K tomu\ntreba uviesť nasledovne.\nV prvom rade musia súdy vychádzať z toho, že aplikácia ust. § 150 O. s. p. pri\nrozhodovaní o trovách konania sa môže použiť len výnimočne a základnou zásadou pri\nrozhodovaní o náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok sporu. Z tohto\npohľadu potom, aby súdy mohli použiť ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách\nkonania, treba brať zreteľ i na tú skutočnosť, aké okolnosti viedli účastníkov konania na\nstrane žalobcov k uplatneniu svojho práva na súde, kto dal príčinu k vedeniu sporu a aký\nbol potom postoj oboch sporových strán v konaní k prejednávanej veci. Ako z pohľadu\nrozhodovania súdov o trovách konania a to či už OS v Humennom alebo KS v Prešove bola\nvyhodnotená tá skutočnosť, že ochrany svojich vlastníckych práv sme sa nemohli dovolať\niným spôsobom ako žalobou na súde, že na vedenie sporu sme nevyhnutne potrebovali\nprávne zastúpenie, nakoľko my nemáme právnické vzdelanie, že v pôvodnom konaní\nžalovaná, teda naša sestra kládla odpor, i keď dobre vedela , že vlastníctvo k parcele, ktorá\nbola predmetom sporu si dala osvedčiť neoprávnene, že dokonca sa dala zastupovať\nadvokátkou, to nám v rozhodnutiach týchto súdov v ich odôvodneniach chýba. Nevieme teda\nako z pohľadu rozhodovania o trovách konania si všímali tak prvostupňový ako aj odvolací\nsúd okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ako potom vyhodnotili\ni postoj účastníkov v konaní.\n\n3\n\nV druhom rade treba tiež poukázať na to, že súdy ak túto zásadu, alebo toto zákonné\nustanovenie, teda ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania výnimočne použijú,\ntrovy konania úspešnému účastníkovi môžu nepriznať buď celkom alebo len z časti. Prečo\nsúdy v prípade ak mali za to, že na rozhodovanie o trovách konania treba použiť výnimočne\n§ 150 O. s. p. a nepriznať nám trovy konania, nezaoberali sa i otázkou len prípadného\nčiastočného nepriznania trov konania úspešnému účastníkovi konania, to nevieme a nedá sa\nto ani z týchto rozhodnutí zistiť. Chýba nám totiž v zdôvodneniach napadaných uznesení\nokresného i krajského súdu, či sa súdy touto otázkou vôbec zaoberali a ak sa ňou zaoberali,\nk akému dospeli záveru...“\nV nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol\nnálezom, ktorým vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. 10 C/173/2010­208\nz 12. júna 2014 a uznesením krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014\nbolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresného\nsúdu\n\nč.\n\nk.\n\n10\n\nC/173/2010­208\n\nz 12.\n\njúna\n\n2014\n\na uznesenie\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a prizná\nsťažovateľom úhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže\nodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/173/2010­208 z 12. júna 2014,\npreskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity\nzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach\nfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv\nalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).\nTakýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu\npreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 18 Co/167/2014­223\nz 28. augusta 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej\nprávomoci na jej prerokovanie.\n2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta\n2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu\nč. k. 10 C/173/2010­208 z 12. júna 2014, sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie\n5\n\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že\nk úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie\na ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.\nAk je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť\nkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy\ntakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov\nzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon\na ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné\nzáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú\nústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto\nkonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania\nuskutočňujú,\n\nkoná\n\nzásadne\n\nnestranne,\n\nnezávisle\n\na s využitím\n\nvšetkým\n\nzákonom\n\nustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd\nz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci\n(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese\nvylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny\npostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov\nzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje\naj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich\nvyužitia v súlade s procesnými predpismi.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť\nkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné\nprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov\nustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady\n6\n\nustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania\nso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia\nvyplývajú.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne\nnáhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či\núčastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom\núkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy\nuplatniť.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil\naj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup\nk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení\nvšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by\nuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú\nzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len\nvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými\nprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\n7\n\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy\nodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý\nargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa\npovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie\nvyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného\nprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý\nje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, § 29;\nHiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko\nz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nÚstavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\n8\n\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej\nveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania\nsťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať\nzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nSťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd napadnuté uznesenie\nneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľov.\nPodľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávne posúdil dôvody hodné osobitného zreteľa,\nktoré viedli k nepriznaniu náhrady trov konania úspešným sťažovateľom. V dôsledku toho\nmalo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta\n2014 krajský súd uviedol:\n„... Podľa § 150 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd\nvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.\nZ citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplývajú taxatívne\nvymedzené dôvody hodné osobitného zreteľa a z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že tieto sa\nskúmajú v konkrétnom prípade na konkrétne podmienky. V danom prípade súd prvého\nstupňa v skoršom rozhodnutí vychádzal zo zásady úspechu a z ustanovenia § 142 ods. 1\nO. s. p. a priznal žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania v celkovej sume 1.508,­\neur. Tieto pozostávali tak zo zaplatených súdnych poplatkov z konania a z odvolania a tiež\n9\n\nz náhrady trov právneho zastúpenia, keďže žalobcovia v 1/ až 3/ rade boli zastúpení\nadvokátom.\nOdvolací súd v dôsledku odvolania žalovanej toto skoršie rozhodnutie súdu prvého\nstupňa zrušil a uložil povinnosť súdu prvého stupňa dôsledne skúmať pomery na strane\nžalobcov v 1/ až 3/ rade a tiež na strane žalovanej a z tohto pohľadu z oboch procesných\nstrán skúmať okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré je možné podriadiť pod ustanovenie\n§ 150 O. s. p.. Konkrétne v tejto veci malo ísť o osobné, majetkové a zárobkové pomery\nna strane žalovanej, na ktoré poukázala už v skoršom odvolaní, keďže je poberateľkou\nstarobného dôchodku vo výške 272 eur a ešte má vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, ktoré\nštuduje dennou formou na vysokej škole a 2/3 príjmu zo starobného dôchodku sú použité\nna bývanie a náklady s tým spojené.\nAko vyplynulo zo skutočností, ktoré boli predložené v rámci konania pred súdom\nprvého stupňa nič sa nezmenilo na pomeroch žalovanej, naďalej je starobnou dôchodkyňou,\nnaďalej má vyživovaciu povinnosť a výdavky sú spojené predovšetkým s bývaním a užívaním\nbytu. Je rozvedená a na náklady, ktoré sú spojené s bývaním a užívaním bytu prispieva\nvýlučne žalovaná.\nPokiaľ ide o žalobcov v 1/ až 3/ rade, z odvolania k uzneseniu, ktorým súd nepriznal\nnáhradu trov konania účastníkom na strane žalobcov vyplynulo, že žalobca v 1/ rade žije\nv spoločnej domácnosti s manželkou, obaja sú evidovaní na Úrade práce, sociálnych vecí\na rodiny, žijú v spoločnom staršom rodinnom dome a starajú sa o jedno nezaopatrené dieťa.\nŽalobkyne v 2/ a 3/ rade pracujú v zahraničí na turnusoch.\nPorovnaním týchto pomerov na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade a na strane žalovanej\nsprávne dospel súd prvého stupňa k záveru, že sú tu okolnosti hodné osobitného zreteľa\nvzhľadom na vyššie spomenutú sociálnu situáciu žalovanej v porovnaní na strane žalobcom\nv 1/ až 3/ rade. Z týchto dôvodov je možné súhlasiť s odôvodnením súdu prvého stupňa\na odvolací súd naviac poukazuje na to, že tieto pomery na strane žalobcov v 1/ až 3/ rade\na žalovanej neporovnateľné v neprospech žalovanej, a preto rozhodnutie súdu prvého\nstupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p..\nNaviac je potrebné poukázať, že úhrada nákladov alebo trov konania vo výške 1.508\neur by pri príjme a povinnostiach žalovanej voči dieťaťu, ktoré ešte nie je schopné samo sa\n10\n\nživiť, by malo likvidačný charakter voči žalovanej. Pokiaľ ide o argumenty žalobcov, že\nuhradila trovy u notára v minulosti pri vydaní osvedčenia, ktoré práve bolo potom\npredmetom tohto konania, kde opäť vznikli trovy konania, táto okolnosť nemôže byť\nrozhodujúca pre posúdenie náhrady trov konania v tomto spornom konaní, keďže sa\nvychádza zo skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce v čase rozhodovania o veci a pomery, ktoré\nboli u žalovanej v minulosti ani okolnosť, že vyvolala súdny spor nemôže byť jedinou\nskutočnosťou, na ktorú by súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal...“\nNa základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom\nuznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými\nodvolacími námietkami sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil, a preto uznesenie súdu\nprvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno\npodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.\ntaké, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.\npopierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych\npredpisov.\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\nkrajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014 a základným právom podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia\nnamietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd\npo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov\nv časti,\n\nv ktorej\n\nnamietajú\n\nporušenie\n\nsvojich\n\npráv\n\nuznesením\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia\n\n11\n\nkrajského súdu č. k. 18 Co/167/2014­223 z 28. augusta 2014, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie a priznanie úhrady trov konania).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. mája 2015\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dedič", "vlastníctvo", "trovy konania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:660e3604-feb9-4419-b9dc-6a57a7fcdf81", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 5/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:660e3604-feb9-4419-b9dc-6a57a7fcdf81"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ea0866e1-be2b-4b5d-b3fd-15bbcf00fa9a:2673d457-f660-4a23-a4a7-ee9589cbd663", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:4225200626.1", "spisova_znacka": "14CoP/11/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 14CoP/11/2026 z 23. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-02-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:4225200626.1"}, {"guid": "22220f2f-8dcf-49b5-8681-1ecbcd288170:d18d24c3-eb60-498f-aad1-5cc3780967cb", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:4225201050.1", "spisova_znacka": "14CoE/1/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 14CoE/1/2026 z 6. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:4225201050.1"}]}