{"guid": "ussr:a3c06b46-12c4-43a4-981e-e43f8c5708ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.306.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 306/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 306/2015 z 16. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 306/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.306.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-06-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a3c06b46-12c4-43a4-981e-e43f8c5708ca", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.306.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.306.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.306.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 306/2015­12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 predbežne\nprerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného\n\nsúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)\nZo sťažnosti vyplýva, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej len\n„špecializovaný súd“) vedie pod sp. zn. BB­3 T 43/2014 trestné konanie proti osobe\nsťažovateľa pre spáchanie trestných činov vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961\nZb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný zákon“), hrubého\nnátlaku podľa § 235a ods. 1 Trestného zákona, organizátorstva spáchania trestného činu\npoškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 257 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného\nzákona, organizátorstva spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 10 ods. 1\npísm. a) a § 179 ods. 1 Trestného zákona a zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333\nods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.\nSťažovateľ vzniesol v označenej trestnej veci voči predsedovi senátu špecializovaného súdu\nJUDr. Jánovi Hrubalovi námietku zaujatosti, o ktorej špecializovaný súd rozhodol\nuznesením č. k. BB­3 T 43/2014­2969 z 15. januára 2015 (ďalej len „uznesenie\nšpecializovaného súdu“) podľa § 32 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že z vykonávania trestných\núkonov nie je vylúčený. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd\nnapadnutým uznesením sťažnosť proti označenému uzneseniu špecializovaného súdu\nzamietol.\nK dôvodom vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľ uvádza, že sudca JUDr. Ján\nHrubala bol aj členom senátu Špeciálneho súdu vo veci sp. zn. PK­2 T/14/2007, v ktorej\nbola iná osoba ako sťažovateľ odsúdená za ten istý skutok, z ktorého je v súčasnosti\n2\n\nsťažovateľ obžalovaný v konaní špecializovaného súdu sp. zn. BB­3 T 43/2014. Zaujatosť\noznačeného sudcu má vyplývať z porušenia prezumpcie jeho neviny vydaním rozsudku\nvo veci sp. zn. PK ­ 2 T/14/2007, ktorého opis skutku mal obsahovať „konštatovanie mojej\nviny za podplácanie“, hoci mal v danom konaní len postavenie svedka a trestné stíhanie\nvoči jeho osobe bolo v tom čase vedené len v prípravnom konaní. Z toho dôvodu mal\nsťažovateľ podať proti členom senátu bývalého Špeciálneho súdu, ktorí konali vo veci sp. zn.\nPK­2\n\nT/14/2007,\n\na členom\n\nsenátu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nktorí\n\nkonali\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. 2 Toš 2/2008, žalobu o ochranu osobnosti. Ako ďalší dôvod podanej námietky\nzaujatosti sťažovateľ uvádza, že JUDr. Ján Hrubala mal zaslaním fotokópie utajovaných\nskutočností porušiť zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukazuje aj na zverejnenie\nobsahu jeho žaloby o ochranu osobnosti v týždenníku Plus 7 dní a vyjadrenie sudcu\nJUDr. Hrubalu k nej v uvedenom tlačovom médiu.\nNásledne sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s uznesením špecializovaného súdu, ktorý\nmal dôvody zaujatosti namietaného sudcu označiť «ako „akcie“ proti predsedovi senátu\nJUDr. Jánovi Hrubalovi», čo už samo osebe má svedčiť o jeho zaujatosti. Vo vzťahu\nk napadnutému uzneseniu sťažovateľ poukazuje na člena senátu najvyššieho súdu\nJUDr. Pavla Farkaša, ktorý o uznesení špecializovaného súdu rozhodoval a ktorý mal byť\nčlenom aj odvolacieho senátu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Toš 2/2008\nvedenej o odvolaní proti rozsudku Špeciálneho súdu vydanému v už spomínanej veci\nsp. zn. PK­2 T/14/2007, na ktorého mal sťažovateľ taktiež podať žalobu o ochranu osobnosti.\nPodľa názoru sťažovateľa vzhľadom na to, že „ťažiskovým dôvodom námietkového konania\nproti JUDr. Hrubalovi bola kauza\n\nsp.zn. PK­2T/14/2007 a na to nadväzujúce\n\nkonanie o ochranu osobnosti na OSMI sp. zn. 14C/137/2010, ktoré konanie sa\nbezprostredne týkajú aj JUDr. Farkáša, je absolútne neprípustné, aby JUDr. Farkáš bol\nčlenom sťažnostného senátu sp.zn. 4Tos. 4/2015 a rozhodoval o mnou podanej sťažnosti.\nSkutočnosť, že JUDr. Pavol Farkáš vypracoval uznesenie NS SR sp.zn. 4Tos. 4/2015\niba dokresľuje absurdnosť celého námietkového konania.\n3\n\nSudcovia JUDr. Hrubala a JUDr. Farkáš sa stali sudcami vo vlastnej veci.“.\nSťažovateľ následne poukazuje na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské\npráva, ústavného súdu aj najvyššieho súdu namietajúc, že judikatúra, na ktorú odkazuje\nuznesenie špecializovaného súdu, je už prekonaná, a že pred rozhodovaním o podanej\nnámietke si mal konajúci súd vyžiadať aj spis Okresného súdu Michalovce vo veci podanej\nžaloby o ochranu osobnosti. K dôvodu zaujatosti podanej žaloby o ochranu osobnosti\nsťažovateľ poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Nto 1/2015 z 3.\nfebruára 2005 o vylúčení sudcu JUDr. Šefčoviča pre podanie obdobnej žaloby a na\nokolnosti jej medializácie. Sťažovateľ preto prezentuje názor, že sudca JUDr. Ján Hrubala už\n„nedokáže objektívne a spravodlivo posudzovať prípad podplácanie\n\na moju osobu v\n\nkonaní pod sp. zn. BB­3T /43/2014. So žiadnym sudcom nemám taký vyostrený vzťah ako s\nJUDr. Hrubalom. Nepodal som žalobu o ochranu osobnosti ani proti zvyšným dvom členom\nsenátu BB­3T/43/2014 JUDr. Jánovi Giertlimu a JUDr. Romanovi Púchovskému (mylne bol\nuvedený JUDr. Jozef Šutka) a ani nepodám! Nepodal som žalobu ani proti iným sudcom, a\nto som bol právoplatne odsúdený v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn.\n4T88/08, OSKEI sp. zn. 3T28/2013 som dokonca nevzniesol ani námietku zaujatosti.\nTvrdenie, že som podal žalobu z obštrukčných dôvodov, je zavádzajúce a nepravdivé.\nJa som predsa v roku 2010 nemohol vedieť, že v roku 2014 pripadne moja trestná vec\npodplácanie\n\npráve JUDr. Hrubalovi.“.\n\nNa základe uvedeného sa sťažovateľ svojím návrhom domáha vydať vo veci takéto\nrozhodnutie:\n„1.) Základne právo\n\n, domáhať sa svojho práva na nestrannom\n\nsúde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 4/2015\nzo dňa 26.marca 2015 porušené bolo.\n2.) Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tost 4/2015 dňa 26. marca 2015\na vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n4\n\n3.) Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia\nna účet advokáta JUDr. Jozefa Sabóa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých\nhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n5\n\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nÚčelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie\nv konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených\nprávnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).\nČlánkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom\n6\n\nprípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou\nosobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý\na nestranný.\nObsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo\nvýsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať\na rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich\nnenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.\nNestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie\nvšetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto\npráve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným\nsúdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi\noznačeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom\nzákladného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať\nkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia\nveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).\nPožiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1\nústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť\npredsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,\nna ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti\npodľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania\nkonkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či\nsudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek\noprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení\nsubjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či\nje možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byť\ndôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu\nchýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982 súd konštatoval,\n7\n\nže z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie\nje celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať\nv demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom v otázke\nrozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne\noprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú\ntaké, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).\n\nDôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31\nods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\nPodľa judikatúry všeobecných súdov sa pomerom orgánu trestného konania\nk osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorej\nz uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánu\ntrestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale aj\no vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osobou\na niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod.\nExistencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov\nSlovenskej republiky, zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného\nkonania z dôvodov podľa § 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné,\nže jeho vzťah k účastníkom konania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebude\nschopný nezávisle a nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov\nSlovenskej republiky, zv. 1 r. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Toš 8/2006 z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti\nuzneseniu špecializovaného súdu, v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:\n8\n\n„Zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre ktoré možno mať pochybnosti\no nezaujatosti toho ktorého orgánu činného v trestnom konaní, a v dôsledku existencie\nktorých je preto vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Ustanovenia trestného\nporiadku bližšie rozvádzajú všeobecnú požiadavku na činnosť orgánov činných v trestnom\nkonaní, aby postupovali nestranne a nezaujato. Rozhodnutie o vylúčení sudcu z dôvodov\nuvedených v § 31 Tr. por. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie\nbyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\nVzhľadom na uvedené možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci\niba celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať\nv súlade so zákonom spravodlivo a nezaujato.\nUplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Tr. por., o ktorý oprel obžalovaný svoju námietku\nzaujatosti, prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia pomeru, vzbudzujúceho\npochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci, k osobám, ktorých sa úkon\npriamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom preukázaná. Pre\ntaký záver nepostačuje subjektívna domnienka obvineného založená iba na predpoklade, že\nsudca je vopred rozhodnutý obžalovaného odsúdiť. Tak, ako na to správne poukázal\nprvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, skutočnosť, že sudca bol v inej\ntrestnej veci členom senátu, ktorý rozhodol rozsudkom a ustálil skutkovú vetu na základe\nurčitých výsledkov vykonaného dokazovania, nemôže eo ipso zakladať pochybnosti\no nezaujatosti sudcu.\nRovnako tak to platí aj na skutočnosť, že obžalovaný iniciatívne vyvolal občianske\nsúdne konanie podaním žaloby, ktorou osobu sudcu takpovediac vtiahol do súdneho sporu.\nTakúto okolnosť bez ďalších konkrétnych okolností, ktoré by eventuálne mohli vzbudzovať\npochybnosti o nezaujatosti sudcu nie je možné považovať za dôvod opodstatňujúci vylúčenie\ndaného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Naviac, takýto postup obvineného\nresp. obžalovaného by bol vo všeobecnosti ľahko zneužiteľný ako účelový postup\nna dosiahnutie vylúčenia akéhokoľvek sudcu v ktoromkoľvek súdnom konaní.\nV predmetnej veci obžalovaný\n\nsvoju námietku nepodložil žiadnou\n\nkonkrétnou objektívnou skutočnosťou alebo dôkazom, ktoré by mohli v danom prípade\nspochybňovať objektivitu a nestrannosť zákonného predsedu senátu. Sťažovateľ neuviedol\n9\n\nžiadne bližšie okolnosti, ani súvislosti za ktorých a akým spôsobom mal namietaný predseda\nsenátu dospieť k úmyslu obžalovaného odsúdiť, bez riadneho vykonania objektívnych\ndôkazov.\nSo zreteľom na uvedené skutočnosti najvyšší súd nepovažoval tvrdenie, uvedené\nv odôvodnení sťažnosti obžalovaného za opodstatnené a spôsobilé na vyvodenie záveru\no zaujatosti predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu.\nPreskúmaním veci neboli zistené ani žiadne iné zákonom predpokladané dôvody pre\njeho vylúčenie z vykonávania procesných úkonov v predmetnej trestnej veci.“\nV danej veci sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\nvyjadruje nespokojnosť predovšetkým s tým, že o jeho sťažnosti proti ním napadnutému\nuzneseniu špecializovaného súdu rozhodoval najvyšší súd v zložení senátu, ktorého členom\nbol aj sudca najvyššieho súdu JUDr. Pavol Farkaš, ktorý rozhodoval aj v odvolacom konaní\no obžalobe podanej proti inej osobe za skutok, za ktorý bola podaná obžaloba aj proti\nsťažovateľovi, konanie o ktorej vedie špecializovaný súd pod sp. zn. BB­3 T 43/2014.\nĎalším dôvodom spochybňujúcim nestrannosť sudcu najvyššieho súdu JUDr. Pavla Farkaša\nmá byť aj konanie o ochranu osobnosti, ktoré proti nemu vedie sťažovateľ od roku 2010 pred\nOkresným súdom Michalovce.\nÚstavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní, v ktorom bolo napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu vydané (sp. zn. 4 Tost 4/2015), nebolo rozhodované o vine\nalebo nevine sťažovateľa, ale len o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu\no sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti sudcovi špecializovaného súdu\nJUDr. Jánovi Hrubalovi. Námietke sťažovateľa o tom, že sudca JUDr. Pavol Farkaš\nrozhodoval ako člen senátu najvyššieho súdu o vine inej osoby než sťažovateľa za skutok, za\nktorý bola neskôr podaná obžaloba aj proti sťažovateľovi, preto nemožno priznať žiadnu\nrelevanciu. Táto skutočnosť totiž neosvedčuje žiaden pomer označeného sudcu k osobe\nsťažovateľa, a to či už pozitívny alebo negatívny.\n\n10\n\nJudikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani\nz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých\norgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd\npredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade\nzlyhania všetkých ostatných do\n\núvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci\n\n(napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,\naby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej\nveci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ\nneskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už\nostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).\nV tomto prípade však súdy prerokúvajúce sťažovateľovu trestnú vec právomoc\nna nápravu prípadného protiústavného stavu založeného nesprávne obsadeným senátom\nmajú, keďže dosiaľ sa konanie o obžalobe sťažovateľa nachádza v štádiu konania pred\nsúdom prvého stupňa. Ústavný súd preto sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie\noznačených práv zaručených ústavou a dohovorom uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Tost 4/2015 z 26. marca 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. júna 2015\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "sudca-nestrannosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 322/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 322/09 z 25. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-25", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc6fd4e-5706-4816-a9b0-c41ea3b54d79"}, {"guid": "ussr:01a8426d-4935-43c0-aa70-dee29c5f7c82", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 214/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 214/09 z 17. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-17", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01a8426d-4935-43c0-aa70-dee29c5f7c82"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:b051f306-6b1c-4f4f-855d-c0cf4b46bb34", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/00 z 15. 6. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-06-15", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b051f306-6b1c-4f4f-855d-c0cf4b46bb34"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:3efee3ec-fd93-46f3-954e-d13184abe5b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.73.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 73/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 73/97 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 304, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.73.1997.1"}, {"guid": "ussr:0d527086-1bee-4010-bb6c-086fdf93e4e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/96 z 22. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-22", "citacie_n": 506, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1"}], "citovane_v": []}