{"guid": "ussr:63c09098-3a48-429a-aa51-840ab7c01911", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.313.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 313/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 313/2015 z 16. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 313/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.313.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2015-06-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/63c09098-3a48-429a-aa51-840ab7c01911", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.313.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.313.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.313.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 313/2015­9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nčasu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody\n\n, toho\n, zastúpeného advokátom JUDr.\n\nPavlom Novotným, Advokátska kancelária, A. Sládkoviča 1801/4, Dolný Kubín, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\nv Ústave na výkon trestu odňatia slobody\n\n, toho času\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014.\n\n2\n\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu\nDolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 26/2012 z 19. júla 2013 v spojení\ns uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 111/2013 zo 17.\ndecembra 2013 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania\na obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005\nZ. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).\nDruhostupňové rozhodnutie napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré najvyšší súd\nv zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože neboli zistené\ndôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.\nSťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namietal, že uznesením\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, došlo k porušeniu jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podľa názoru sťažovateľa sa\nnajvyšší súd nevysporiadal so sťažovateľom uplatnenými dovolacími námietkami dostatočne\na súčasne nezohľadnil iné rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa vecí analogických\ns vecou sťažovateľa.\nSťažovateľ v odôvodnení sťažnosti prezentoval obsah argumentačných námietok\ndovolania, na ktoré podľa názoru sťažovateľa neposkytol najvyšší súd náležitú odpoveď.\nSťažovateľ uviedol, že podané dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa\nustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku.\nNaplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda\nnámietku nesprávneho právneho posúdenia skutku podporil sťažovateľ argumentáciou\no nesprávnosti aplikácie objektívneho prístupu pri určovaní obvykle jednorazovej dávky\ndrogy, ktorý považoval sťažovateľ za odporujúci Trestnému zákonu, ako aj ustálenej\njudikatúre dôvodiac, že «Pre rozhodnutie o naplnení znaku „obvykle jednorazová dávka“ je\ntak potrebné vychádzať z miery závislosti konkrétneho páchateľa a druhu drogy, nakoľko\n3\n\nslovenská právna úprava skutočne neumožňuje stanoviť paušálne množstvo omamnej\na psychotropnej látky ako obvykle jednorazovú dávku na použitie všeobecne, preto je\npotrebné v konkrétnom prípade stanoviť množstvo takejto dávky individuálne.». Sťažovateľ\nje toho názoru, že v jeho prípade takýmto nesprávnym postupom bolo pre množstvo\npsychotropnej látky (uňho zaistenej) ustálených až 13 jednorazových dávok, ktorých počet\nby bol podľa názoru sťažovateľa nepomerne nižší, ak by konajúce súdy zvolili správny\npostup založený na spomínanom individuálnom prístupe.\nV ďalšom bode bol označený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného\nporiadku, pod ktorý sťažovateľ subsumoval argumentáciu o nesprávnej aplikácii ustanovenia\n§ 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na skutkové okolnosti jeho prípadu. Sťažovateľ\ncitujúc toto ustanovenie („odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ\npotrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a už bol za taký čin odsúdený“) argumentoval,\nže „Nie je pravdou, že trestný čin, za ktorý som bol v minulosti odsúdený, by zodpovedal\ntrestnému činu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ, pretože v minulosti som nebol odsúdený\ntzv. dílerstvo, pričom nie je ani podstatné, v akom množstve mi bola v tom čase omamná\nlátka (pervitín) zaistená. Podstatné by bolo iba to, keby som bol odsúdený za poskytnutie\ndrogy inej osobe, za čo som však odsúdený nebol.“.\nAko poslednú uplatnenú dovolaciu námietku prezentoval sťažovateľ tvrdenie\no nezákonnosti získania usvedčujúceho dôkazu (injekčnej\n\nstriekačky\n\nobsahujúcej\n\npsychotropnú látku), ktoré odôvodnil „bezdôvodnosťou vykonania služobného zákroku,\nspojeného so zastavením vozidla (ktoré zasahujúci policajti vysvetlili spáchaním\ndopravného priestupku vodiča), keďže chýba dokumentácia o spôsobe riešenia priestupku“ ,\nod čoho odvíjal záver o nezákonnosti prehliadky vozidla, a teda i procesného zaistenia\npredmetného dôkazu. Navyše, sťažovateľ namietal porušenie ustanovenia § 101 Trestného\nporiadku, keď bola prehliadka vozidla vykonaná bez predbežného súhlasu a príkazu\nprokurátora, poukazujúc pritom na judikát najvyššieho súdu v inej, podľa neho analogickej\nveci (sp. zn. 2 Tdo 37/2011).\n\n4\n\nVzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd\npo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil\nporušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014\npredmetné rozhodnutie zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal tiež\nsťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ, tak ako to sám uviedol vo svojej sťažnosti, vidí porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n5\n\nv neodôvodnenosti právnych záverov namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj\nv porušení princípu právnej istoty, keď podľa vyjadrenia sťažovateľa konajúci súd\n„nezohľadnil iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré boli skutkovo a právne obdobné“.\nÚstavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či\nvýkon právomoci najvyššieho súdu, a teda kvalita obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá\npožiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia\nrozhodnutí všeobecných súdov.\nZ obsahu sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že\nsťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle\nustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, a síce že rozhodnutie krajského\nsúdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a je tiež\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.\nV podanom dovolaní sťažovateľ prezentoval argumentáciu v podstatných bodoch\ntotožnú s tou, ktorú predostrel v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.\nNajvyšší súd namietaným uznesením o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol tak,\nže ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože nezistil splnenie\nprezentovaných dôvodov dovolania podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného\nporiadku.\nNajvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa o naplnení dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý videl sťažovateľ\nv nesprávnosti\n\naplikácie\n\nobjektívneho\n\nprístupu\n\n(kritéria\n\nkonzumného\n\npriemeru)\n\npri ustaľovaní obvykle jednorazovej dávky, a zdôraznil, že spôsob ustálenia množstva\ndrogy konajúcimi súdmi v trestnej veci sťažovateľa predstavuje dôkazné úvahy, ktoré\ndovolací súd nemôže skúmať, keďže ako mimoriadna opravná inštancia nemôže skúmať\na korigovať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Na základe uvedeného najvyšší súd\nkonštatoval, že zvolená právna kvalifikácia [§ 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona]\n\n6\n\npo zohľadnení ustanovenia § 135 ods. 2 Trestného zákona korešponduje ustálenému\nskutkovému zisteniu (13 obvykle jednorazových dávok ), a je teda správna.\nPozornosti ústavného súdu neušlo, že najvyšší súd napriek uvedenému nad rámec\nmantinelov svojej prieskumnej právomoci prezentoval svoje stanovisko k otázke výkladu\npojmu obvykle jednorazovej dávky, teda k otázke rýdzo skutkovej, kde sa priklonil\nk sťažovateľom kritizovanému objektívneho prístupu využívajúcemu kritérium konzumného\npriemeru. Na tomto mieste vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o porušení princípu\nprávnej istoty uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd ktorý nemá\npostavanie „skutkového“ súdu, prezentoval svoje úvahy (podľa vyjadrenia sťažovateľa\nodlišné od judikátov v analogických veciach) nad rámec svojej prieskumnej právomoci,\na teda nemohol reálne do princípu právnej istoty v rámci dovolacieho konania vo veci\nsťažovateľa nijako zasiahnuť.\nV ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vysporiadal\ns argumentáciou, ktorú sťažovateľ subsumoval pod rovnaký dovolací dôvod ako v prípade\nprvej námietky. Najvyšší súd na tomto mieste konštatoval, že znak kvalifikovanej skutkovej\npodstaty uvedený v ustanovení § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol v prípade\nsťažovateľa aplikovaný správne. Podľa názoru sťažovateľa prezentovaného v podanom\ndovolaní trestný čin, pre ktorý bol v minulosti odsúdený, keďže nešlo o „tzv. dílerstvo“\nnekorešpondoval trestnému činu, pre ktorý bol odsúdený v posudzovanej trestnej veci,\na teda podmienky pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty [§ 172 ods. 2 písm. a)\nTrestného zákona] neboli v jeho prípade splnené.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že zákon č. 140/1961 Zb.\nTrestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „predchádzajúci trestný kódex“),\nktorý bol aplikovaný v prípade sťažovateľovho predchádzajúceho odsúdenia, rozlišoval dva\ndruhy drogových deliktov, a to miernejší delikt (§ 186 predchádzajúceho trestného kódexu)\nspočívajúci v prechovávaní omamnej alebo psychotropnej látky pre vlastnú potrebu, najviac\nvšak v legálne definovanom množstve, kde podľa ustanovenia § 89 ods. 12\npredchádzajúceho trestného kódexu išlo o najviac obvykle jednorazovú dávku na použitie.\nNajvyšší súd uviedol, že tomuto miernejšiemu deliktu v aktuálnom Trestnom zákone\n7\n\nzodpovedá prečin zakotvený § ustanovení § 171 ods. 1 a 2 Trestného zákona, kde je\nv zmysle § 135 citovaného zákona prechovávanie pre vlastnú potrebu limitované\ntrojnásobkom obvykle jednorazovej dávky a pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu\ndesaťnásobkom obvykle jednorazovej dávky. Najvyšší súd ďalej interpretoval, že druhý,\nzávažnejší z kategórie drogových deliktov bol v predchádzajúcom trestnom kódexe\nzakotvený v ustanovení § 187 a spočíval v prechovávaní drogy v množstve definovanom\nustanovením § 89 ods. 12 (teda najviac obvykle jednorazová dávka na použitie) na iný účel\nako osobnú spotrebu, ďalej tiež v prechovávaní drogy v množstve prevyšujúcom uvedenú\nobvykle jednorazovú dávku, a to či už na osobnú spotrebu alebo na iný účel, a tiež v inej\nforme disponovania s touto drogou [vymenovanej v ustanoveniach § 187 ods. 1 písm. a), b)\na c) predchádzajúceho trestného kódexu]. Najvyšší súd vysvetlil, že označenému\nzávažnejšiemu deliktu v aktuálnom Trestnom zákone zodpovedá kvalifikácia podľa § 172\nTrestného zákona.\nV nadväznosti na prezentovanú interpretáciu dotknutej právnej úpravy najvyšší súd\nkonštatoval, že pokiaľ sťažovateľ v prípade predchádzajúceho odsúdenia prechovával\npsychotropnú látku vo väčšom množstve, ako bolo zákonné maximum podľa § 89 ods. 12\npredchádzajúceho trestného kódexu, teda v množstve presahujúcom obvykle jednorazovú\ndávku na použitie, bolo jeho konanie kvalifikované bez ohľadu na to, či išlo\no prechovávanie na osobnospotrebný účel alebo na iný účel („dílerstvo“), podľa\nprísnejšieho trestného režimu zakotveného v § 187 predchádzajúceho trestného kódexu,\nktorému tak, ako už bolo povedané, korešponduje v aktuálnom Trestnom zákone\nkvalifikácia podľa ustanovenia § 172 citovaného zákona. Najvyšší súd tak uzavrel, že znak\nuvedený v ustanovení § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona – skoršie odsúdenie za „taký“\nčin ako okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby, bol v prípade sťažovateľa\naplikovaný správne.\nVo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa o nezákonnosti zaistenia usvedčujúceho\ndôkazu najvyšší súd odkazujúc na príslušnú judikatúru (R 47/2013) predovšetkým vyvrátil\nargumentáciu sťažovateľa, že v jeho prípade išlo o situáciu analogickú, akú predpokladá\nsťažovateľom prezentovaný judikát najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 37/2011, keďže vo veci\nsťažovateľa išlo o pátranie po omamných a psychotropných látkach, ktoré nebolo spojené\n8\n\ns konkrétnou predbežnou informáciou polície o ich výskyte, individualizovanou v miere\nzodpovedajúcej identifikácii osoby alebo vozidla už vopred. Najvyšší súd dôvodil,\nže vzhľadom na uvedené bol zvolený správny postup podľa § 21 ods. 1 a 2 zákona\nč. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, na ktorý nadväzoval\npostup podľa § 92 Trestného poriadku (prevzatie veci zaistenej podľa osobitného zákona\nna účely trestného konania) a následne prehliadka vozidla podľa § 101 citovaného zákona,\nkde predbežný súhlas prokurátora ani vydanie príkazu na prehliadku neboli v zmysle\nustanovenia § 101 ods. 3 Trestného poriadku potrebné, keďže išlo o osobu pristihnutú\npri trestnom čine. Argumentáciu sťažovateľa o spochybnení postupu polície úradným\nnedoriešením priestupku, ktorý bol pôvodne dôvodom na zastavenie vozidla sťažovateľa,\nkvalifikoval najvyšší súd ako irelevantnú, keďže vykonávanie trestnoprocesných úkonov\nsmerujúcich k vyšetreniu obzvlášť závažného zločinu malo podľa vyjadrenia najvyššieho\nsúdu zásadne prednosť pred dokumentovaním priestupku a legitímnosť zastavenia vozidla\nbola dostatočne podložená svedeckými výpoveďami príslušníkov polície, ktorí ho vykonali.\nÚstavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade podrobne formulovanej\ninterpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním\nprezentovaná argumentácia obsiahnutá v prvom bode podaného dovolania de facto\npredstavuje výhrady k skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako\nmimoriadna opravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť, ďalej že je jeho\nargumentácia o nesprávnosti aplikácie § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona\nneopodstatnená, a napokon že zaistenie usvedčujúceho dôkazu v jeho trestnej veci bolo\nvykonané v medziach limitov príslušných ustanovení Trestného poriadku.\nNajvyšší súd skonštatujúc nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích\ndôvodov dovolanie ako neprípustné odmietol. V prijatom uznesení najvyšší súd náležite\ninterpretoval\n\ndotknutú\n\nprávnu\n\núpravu\n\na vo\n\nvzťahu\n\nk nej\n\nposúdil\n\nrelevantnosť\n\nargumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové\nargumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnom právnom posúdení\nskutkového stavu a o nezákonnosti vykonaného dôkazu. Na základe náležitého odôvodnenia\n\n9\n\nvylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného\nporiadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.\nKonštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,\nnáležitom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera\njej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.\nOdôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný\nzáklad pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy\na vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej\ntento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia\nza dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa ako zjavne\nneopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nZ týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,\nako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. júna 2015\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie", "návykové látky-drogy", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "976b5684-fefd-4d2d-956c-15dedf7f4dc9:49e00d6f-ed8c-41f7-a67d-0f56f7cff391", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5412010053.1", "spisova_znacka": "2Tdo/56/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/56/2014 z 16. 12. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-12-16", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5412010053.1"}, {"guid": "41a23f6f-a7ad-4c0b-adff-35204fd2b453:6bf3eb9c-e98d-444e-8c76-b16cc475adb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "1To/111/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/111/2013 z 17. 12. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/41a23f6f-a7ad-4c0b-adff-35204fd2b453:6bf3eb9c-e98d-444e-8c76-b16cc475adb8"}], "citovane_v": []}