{"guid": "ussr:ab95e1b5-070b-437d-add4-48a857e86e77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.332.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 332/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/2015 z 30. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 332/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.332.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-06-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ab95e1b5-070b-437d-add4-48a857e86e77", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.332.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.332.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.332.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 332/2015­18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015\npredbežne prerokoval sťažnosti\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, vedené\npod sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn. Rvp 139/2015, ktorými namieta\nporušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práva vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Nitre\nč. k. 11 S 32/2012­106 z 2. júla 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Sžf 117/2013 z 29. októbra 2014, rozsudkami Krajského súdu v Nitre\nč. k. 26 S 20/2012­86 z 21. marca 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Sžf 97/2013 z 29. októbra 2014 a rozsudkami Krajského súdu v Nitre\nč. k. 11 S 27/2012­116 z 2. júla 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014, a takto\nrozhodol:\n\n1. Sťažnosti\n\nvedené Ústavným súdom Slovenskej republiky\n\npod sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn. Rvp 139/2015 s p á j a na spoločné\nkonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 332/2015.\n2. Sťažnosti\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára\n2015 doručené tri sťažnosti\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta\n\nporušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,\nzásady rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a základné právo na verejné\nprerokovanie veci bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označenými rozsudkami\nKrajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej aj „najvyšší súd“), ktorými boli zamietnuté žaloby, ktorými sa sťažovateľ domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj\n„finančné riaditeľstvo“) č. 1020504/1/938805/2012 z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený\nplatobný výmer Daňového úradu Šurany (ďalej aj „daňový úrad“) č. 633/230/16743/11/Dan\nz 28. novembra 2011, ďalej rozhodnutia finančného riaditeľstva č. 1020504/1/938806/2012\nz 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu\nč. 633/230/16751/11/Dan z 28. novembra 2011 (v sťažnosti mylne označený ako\n. 633/230/16743/11/Dan,\n\npozn.),\n\na\n\nrozhodnutia\n\nfinančného\n\nriaditeľstva\n\nč. 1020504/1/614252/2012 z 2. apríla 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný\nvýmer daňového úradu č. 633/230/15323/11/Dan z 25. októbra 2011. Uvedené rozhodnutia\ndaňových orgánov považoval sťažovateľ za nezákonné, nepreskúmateľné, ako aj\nnezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené.\nAko zo sťažností a ich príloh vyplýva, označenými dodatočnými platobnými\nvýmermi správca dane vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj\n„DPH“) za obdobie II. štvrťroka 2008 (v sume 63 384,94 €), za obdobie III. štvrťroka 2008\n\n2\n\n(v sume 73 509,95 €) a za obdobie III. štvrťroka 2009 (v sume 1 317,22 €), a to vo všetkých\nprípadoch na základe toho, ako uvádza sťažovateľ, že správca dane „prekvalifikoval spôsob\nzdaňovania nákupu a predaja automobilov z osobitného režimu ustanoveného v § 66 zákona\no dani z pridanej hodnoty do režimu podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty.\nSťažovateľ nakupoval použitý tovar – motorové vozidlá od dodávateľov\n, pričom išlo o použitý tovar, ktorý je v zmysle § 66 zákona o DPH zdaňovaný\nosobitným režimom, pričom pri predaji použitého tovaru sa za základ dane považuje kladný\nrozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Sťažovateľ pri zdaňovaní\npostupoval v zmysle § 66 zákona o dani z pridanej hodnoty t. j. podľa osobitného režimu,\nnakoľko mal za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady na jej uplatnenie, pričom v §\n66 ods. 2 písm. b/ zákona o dani z pridanej hodnoty, obchodník pri predaji použitého\ntovaru, ktoré mu bolo dodané na území EÚ je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak\nuvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo inom\nčlenskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa\nzodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.“.\nSťažovateľ vo vzťahu ku každému dotknutému zdaňovaciemu obdobiu –\nII. a III. štvrťroka 2008 a III. štvrťroka 2009 argumentoval totožnými tvrdeniami, že\nuplatňoval „rovnaký spôsob zdaňovania, t. j. v zmysle § 66 zákona o DPH ako v roku 2007,\nza ktorý mu v roku 2008 bola vykonaná daňová kontrola, pričom predmetom daňovej\nkontroly bola aj daň z pridanej hodnoty.\nDaňový úrad mal pri výkone kontroly za rok 2007 a 2008 (resp. 2009, pozn.)\nrovnaké daňové doklady, pričom nedošlo ani k zmene právnej úpravy – kontrolované\nfaktúry obsahovali údaj Innergemeinschaftliche steuerbefreite Lieferung It. Art. 6 (1) Ust.\nG, pričom napr. faktúra č. 70038351 je opatrená pečiatkou Daňového úradu Šurany.\nZ protokolu o výsledku z daňovej kontroly za rok 2007 č. 633/320/246/2009/Szo zo dňa\n20. 01. 2008 str. 5 bod 2.2.1, 2.2.2 i bod 2.2.4 je jednoznačne uvedené, že Kontrolou\npredložených dokladov neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty.\n…\n3\n\nNásledne, o pár rokov neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 Daňový\núrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ\nmal postupovať podľa § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH, a to napriek\ntomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny nesúlad\nso zákonom o DPH a nedošlo k zmene ani právnej úpravy, ani k účtovaniu na základe iných\nfaktúr.“.\nPodľa sťažovateľa krajský súd, „ktorý mal poskytnúť ochranu sťažovateľovi\nproti svojvoľnému a nezákonnému konaniu odporcu (finančného riaditeľstva, pozn.), sa\nbez ďalšieho priklonil na stranu odporcu a potvrdil jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa\nvysporiadal s námietkami sťažovateľa, ohľadne odlišného výkladu a aplikácie právnej\nnormy odporcu na totožný skutkový a právny stav“.\nKrajský súd a najvyšší súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu\na na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nkeď sa nezaoberali námietkou sťažovateľa, že ani prípadné pochybenie správcu dane pri\nvýkone daňových kontrol za obdobie roku 2007 nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, ktorý aj v\nďalších obdobiach postupoval v dobrej viere, že odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdené\npráve daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za obdobie roku 2007, a preto nemal\ndôvod na pochybnosti o správnosti svojho postupu. Krajský súd a najvyšší súd\n„sa nevysporiadali ani s tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať\na vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, t. j. daňového subjektu“. V tomto smere\nsťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžp 1/2010 citujúc, že\n„neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy –\núčastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, s tým, že krajský\nsúd a najvyšší súd sa s týmto argumentom nevysporiadali.\nSťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd a najvyšší súd ho ukrátili na základnom\npráve podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého každý má právo na preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že bol ukrátený vo svojich\nprávach, pretože „náležitým spôsobom rozhodnutie odporcu nepreskúmali, keď akceptoval\n4\n\ntak odlišný postup odporcu pri výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy\nna totožné skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a 2008“. Tento ich postup sťažovateľ\noznačil za „nielen nesprávny, ale aj nezákonný, svojvoľný a arbitrárny, nakoľko práve\nsprávne orgány sú povinné pri výklade a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby\nneuvádzali adresáta právnej normy do stavu právnej neistoty, ale právne naopak ako\norgán, ktorý má kontrolovať súlad postupu daňových orgánov so zákonom by mal byť\norgánom, ktorý vykladá právny predpis tak, aby sa o tento výklad mohli oprieť aj samotní\nadresáti právnej normy“. Dodal, že hoci cestou žaloby v správnom súdnictve toto svoje\nprávo realizoval, namietol však spôsob, akým najvyšší súd skonštatoval náležité zistenie\nskutkového stavu, no ani on, ani krajský súd sa nevysporiadali s námietkou sťažovateľa, že v\npriebehu daňovej kontroly nemal k dispozícii žiadne údaje zo systému VIES, ktoré mali byť\nrozhodujúce pri zmene právnych záverov daňových orgánov pri výkone daňovej kontroly.\nKrajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal, resp. sa vysporiadal len okrajovo, a\nsvoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý by v účastníkoch konania vzbudzovalo\npresvedčenie, že ide o rozhodnutie správne a spravodlivé, ani nedal odpovede na námietky,\nktoré môžu byť zásadného právneho či skutkového významu (išlo o námietku týkajúcu sa\nvýpočtu rozdielu DPH, pozn.).\nVo svojich sťažnostiach sťažovateľ tiež namietol, že tým, že nemal k dispozícii\nvýsledky medzinárodného šetrenia a informácie zo systému VIES, ktoré boli rozhodujúcim\npodkladom, a to ani v čase zdaňovania, ani v čase daňovej kontroly, nemohol teda overiť ich\npravdivosť a správnosť. Najmä však týmto postupom daňových orgánov bol vylúčený\nz realizácie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.\n2 ústavy. Obdobne tak podľa obsahu sťažností sa sťažovateľ nemohol riadne oboznámiť so\nstanoviskom MLP 188, o ktorom krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol opak s tým, že\npodľa sťažovateľa „stanovisko MLP 188 nikdy súčasťou spisu nebolo, keďže zrejme ani len\nneexistuje pričom stanovisko MLC 188 zo dňa 12.12.2011 obsahuje informácie len vo\nvšeobecnej rovine koľko vozidiel bolo dodaných na Slovensko v osobitnom režime zdanenia\nv r. 2005­2010 bolo, pričom ostatné intra­komunitárne dodania v období 2005­2012 boli\nuskutočnené v bežnom režime. Z predloženého stanoviska nemôže sťažovateľ vedieť, ktoré\n5\n\nvozidlá a prečo boli ostatné intrakomunitárne dodania uskutočnené v bežnom a nie v\nosobitnom režime.“. Tento postup krajského súdu, pri ktorom mal vyhodnotiť skutkové\nokolnosti bez ich vzájomnej súvislosti a možnosti reálneho využitia práv účastníka konania,\noznačil sťažovateľ za zásah do zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47\nods. 3 ústavy, ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci na nezávislom a\nnestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n«Porušovatelia v 1. a 2. rade (krajský súd a najvyšší súd, pozn.) vôbec nevykonali\nsubsumpciu skutkového stavu pod hypotézu právnej normy (t. j. pod pojmové znaky\n„intrakomunitárnej dodávky“ a rovnako nedostatočne posúdili či boli naplnené všetky\npojmové znaky na uplatnenie osobitného režimu § 66 zákona o DPH). Namiesto toho\nrozhodli na základe úvahy, z ktorej vôbec nevyplývalo, či sú naplnené pojmové znaky\nhypotéze právnej normy, a či môže nastúpiť následok predpokladaný dispozíciou právnej\nnormy… Uvedeným výkladom a aplikáciou zákonných ustanovení týkajúcich sa\nintrakomunitárnej dodávky a uplatnenia osobitného režimu v zmysle § 66 zákona o DPH\ndošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zakotveného v čl. 46\nods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»\nSťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí prevzal\nodôvodnenie z iného rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.\n2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014, ktoré bolo zasa prevzaté z rozhodnutia vo veci vedenej\npod sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, pričom neprihliadol na osobitnosti veci\nsťažovateľa, okrem iného opomenul tiež námietku obsiahnutú v odvolaní, že krajský súd\nsvoje rozhodnutie založil na dôkazoch a podkladoch, ktoré sťažovateľ nemal a nemohol mať\nk dispozícii, ani sa nevysporiadali s poukazom sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 241/2007, v zmysle ktorého „v daňovom konaní sa právne či iné rozhodujúce\nskutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci\npostupujú voči daňovému subjektu miernejšie.“.\n\n6\n\nSťažovateľ bol toho názoru, že obmedzením odôvodnenia svojho rozhodnutia\nna postup podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd\n„porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže sa nevysporiadal\nso zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí, ktoré považuje\nsťažovateľ za argumenty zásadného významu“. Doplnil námietku, že najvyšší súd sa\nnevysporiadal s odvolacími námietkami jednak nesprávnosti právneho posúdenia veci\nkrajským súdom, jednak nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu ako\nvychádzajúceho z neúplných a nesprávnych skutkových zistení.\nSťažovateľ uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie odôvodnil tým, že\nrozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj daňových orgánov došlo\nk závažnému zásahu nielen do majetkovej sféry sťažovateľa, ale tiež k naštrbeniu dôvery\nv právny systém, keďže novší výklad zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) vo vzťahu k posudzovaniu\nrovnakého skutkového stavu a rovnakých dokladov (faktúr) bez toho, že by došlo k zmene\nprávnej úpravy, viedol k iným záverom, než o 5 rokov skôr.\nSťažovateľ súčasne požiadal o dočasný odklad vykonateľnosti citovaných rozsudkov\nkrajského súdu v spojení s rozsudkami najvyššieho súdu z dôvodu, že momentom ich\nprávoplatnosti by sťažovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel na dani\nz pridanej hodnoty, čo by na sťažovateľa malo likvidačné dôsledky.\nNa základe uvedeného s opätovným poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 241/2007 sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:\nI.\n„1. Konaním sp. zn. 11S/32/2012 a rozhodnutím 11S/32/2012­106, č. 4012200573\nzo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené\nzákladné právo\n\n,\n\nprávo na súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených\n7\n\nrozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť\núčastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným\ndôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.\n2. Konaním sp. zn. 2Sžf/117/2013 a rozhodnutím 2Sžf/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014\nNajvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo\n,\n\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nprávo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu\nverejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania\nv zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48\nods. 2 Ústavy SR.\n3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/32/2012­106,\nč. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/117/2013\nzo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.\n4. Sťažovateľ\n\n,\n\nsúčasne žiada,\n\naby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra\nsp. zn. 11S/32/2012­106, č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 v spojení s rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014.\n5.\n\n,\n\npriznáva primerané\n\nzadosťučinenie v sume 20.000 €.\n6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €\n(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134€, 2 úkony\ná 134 € ­ príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,\nt. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia.“\nII.\n„1. Konaním sp. zn. 26S/20/2012 a rozhodnutím 26S/20/2012­86 č. 4012200571\nzo dňa 21.03.2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené základné\nprávo\n\n,\n\nprávo na súdnu ochranu\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n8\n\na základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených\nrozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť\núčastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným\ndôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.\n2. Konaním sp. zn. 2Sžf/97/2013 a rozhodnutím 2Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014\nNajvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo\n,\n\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nprávo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu\nverejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania\nv zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48\nods. 2 Ústavy SR.\n3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26S/20/2012­86\nč. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/97/2013\nzo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.\n4. Sťažovateľ\n\n,\n\nsúčasne žiada,\n\naby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra\nsp. zn. 26S/20/2012­86 č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 v spojení s rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR 3Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014.\n5.\n\n,\n\npriznáva primerané\n\nzadosťučinenie v sume 30.000 €.\n6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €\n(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134 €, 2 úkony\ná 134 € ­ príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,\nt. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia.“\nIII.\n„1. Konaním sp. zn. 11S/27/2012 a rozhodnutím 11S/27/2012­116, č. 4012200539\nzo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené\nzákladné právo\n\n,\n\nprávo na súdnu\n9\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených\nrozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť\núčastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným\ndôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.\n2. Konaním sp. zn. 2Sžf/119/2013 a rozhodnutím 2Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014\nNajvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo\n,\n\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nprávo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu\nverejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania\nv zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48\nods. 2 Ústavy SR.\n3. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/27/2012­116,\nč. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/119/2013\nzo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.\n4. Sťažovateľ\n\n,\n\nsúčasne žiada,\n\naby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra\nsp. zn. 11S/27/2012­116, č. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 v spojení s rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR 3Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014.\n5.\n\n,\n\npriznáva primerané\n\nzadosťučinenie v sume 5.000 €.\n6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €\n(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134€, 2 úkony\ná 134 € ­ príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH,\nt. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia.“\nII.\n\n10\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nPodľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci\nto nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona\nObčianskeho súdneho poriadku.\nII.1 K spoločnému prerokovaniu vecí\nPodľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých účastníkov.\n\n11\n\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade\ns citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred\nústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.\nZo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn.\nRvp 139/2015 vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých\núčastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa\nna obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie\noznačených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia\nnapadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu celkom identické.\nPrihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie\na v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\nII.2 K namietanému porušeniu označených práv konaniami krajského súdu sp. zn.\n11 S 32/2012, sp. zn. 26 S 20/2012 a sp. zn. 11 S 27/2012 a jeho rozhodnutiami č. k. 11 S\n32/2012­106 z 2. júla 2013, č. k. 26 S 20/2012­86 z 21. marca 2013 a č. k. 11 S 27/2012­11\nz 2. júla 2013\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnosti\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri\npredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané\n\n12\n\noneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).\nPrávomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je\nzaložená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana\nústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale\núlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd\npredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až\nv prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane\nústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci\nústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde\n(III. ÚS 149/04).\nPodľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov\nverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej\nmoci, ak tak ustanoví zákon.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých\nfyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím\na postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súd\npreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí\nsprávneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy\nrozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,\nnadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže\nbyť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon\nnepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.\n\n13\n\nPodľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho\norgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel\nk záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade\nso zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.\nPodľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné\nodvolanie.\nZ podaných sťažností je zrejmé, že sťažovateľ v časti svojich sťažností namieta\nporušenie označených práv rozhodnutiami krajského súdu, ktorý ako súd v správnom\nsúdnictve vecne príslušný na konanie v prvom stupni rozhodol o jeho žalobách\nproti označeným rozhodnutiam finančného riaditeľstva.\nÚstavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu\nčinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.\nÚstava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania\nzvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,\nčl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných\nprostriedkov nápravy.\nNapadnuté rozsudky krajského súdu bolo možné preskúmať – a boli preskúmané –\nnajvyšším súdom ako súdom odvolacím v správnom súdnictve, ktorého rozsudky sú tiež\npredmetom sťažovateľových sťažností. Vykonanie prieskumu napadnutých rozsudkov\nkrajského súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným\nv čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nsťažnosti sťažovateľa v častiach, v ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojich\nzákladných práv týmito rozsudkami a žiada ich zrušenie, odmietol z dôvodu nedostatku\nprávomoci na prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,\nIV. ÚS 155/2010, III. ÚS 532/2014).\n\n14\n\nII.3 K namietanému porušeniu označených práv konaniami najvyššieho súdu sp.\nzn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn. 2 Sžf 119/2013 a jeho rozhodnutiami sp.\nzn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn. 2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014\nPri hodnotení rozsudkov krajského súdu, aj v nadväznosti na nižšie citované\nustanovenie § 219 ods. 2 OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru,\npodľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento\nprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných\nsúdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho\nkonania (m. m. IV. ÚS 350/09).\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\n\n15\n\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač\na verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,\nverejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to\nvyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu\npovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti\nmohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nPodľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nsprávneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa\nžalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie\nsprávneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak\no odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP odvolací súd rozhodnutie\npotvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP ak sa odvolací súd v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení\n\n16\n\nobmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 250ja ods. 7 OSP ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej\nveci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.\nNajvyšší súd rozsudkami sp. zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn.\n2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014 rozhodol o odvolaniach sťažovateľa proti označeným\nrozsudkom krajského súdu tak, že ich vo výroku ako vecne správne potvrdil a vo svojom\nodôvodnení uviedol: „Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy osebe boli\ndôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa\ndostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami\nžalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto\nv plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu\nspisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.“ Odôvodnenie svojho\nrozsudku najvyšší súd postupujúc podľa § 250ja ods. 7 OSP doplnil o poukaz a citáciu\nskorších rozhodnutí, konkrétne rozsudkov sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, sp. zn.\n6 Sžf 29/2011 z 25. apríla 2012, sp. zn. 2 Sžf 30/2012 z 24. apríla 2013, sp. zn.\n2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 a sp. zn. 2 Sžf 42/2013 (nedatované, pozn.). Citujúc\nodôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 prevzal\nv prvom rade explikácie zákonných podmienok na uplatnenie osobitného režimu pre daň\nz pridanej hodnoty v prípade nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11,\n§ 66 ods. 2 zákona o DPH), výpočtu dane podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, oslobodenia\nod dane (§ 42 prvá veta zákona o DPH) a povinnosti platiť daň (§ 69 zákona o DPH),\nt. j. pochopiteľným spôsobom obsiahol tak definície, o ktorých sťažovateľ tvrdil,\nže absentujú.\nVzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudkov najvyššieho súdu s rozsudkami\nkrajského súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru\n\n17\n\npovažoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia\nrozsudkov krajského súdu.\n1. V rozsudku č. k. 11 S 32/2012­106 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.\nRvp 137/2015) a v rozsudku č. k. 11 S 27/2012­116 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.\nRvp 139/2015) poukazujúc na relevantnú európsku (unijnú) a slovenskú právnu úpravu\nrozhodnutie zamietnuť žalobu sťažovateľa krajský súd odôvodnil okrem iného takto:\n«Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako namieta žalobca bez bližšej\nkonkretizácie, čo správca dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup\nojazdených motorových vozidiel od dvoch vyššie uvedených rakúskych spoločností.\nRozdielny bol ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák.\nč. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na danú vec (daňové\ntransakcie žalobcu podľa daňových dokladov). V preskúmavaných prípadoch súd dospel\nk záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky skutočnosti v súvislosti\ns nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako daňového\nsubjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane, podľa ktorej\nzákladom dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou\nznížený o daň. Správca dane na základe faktúr vystavených rakúskymi spoločnosťami\na z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu\ndane podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z\niného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. V danom prípade mal žalobca\npostupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., tzn. tovar nadobudnutý\nv tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si\nmohol v tom istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako\npri prijatí plnenia z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru\nv tuzemsku z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie\nintrakomunitárnej dodávky ojazdených motorových vozidiel žalobcom od rakúskej\nspoločnosti\n\nso sídlom vo Viedni, Rakúsko a nemeckej spoločnosti\n, ktoré následne predával v tuzemsku. Taktiež nebolo sporné, že\n\nna základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa Daňové riaditeľstvo SR zapojilo\ndo multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či vybrané\n18\n\nslovenské daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených\nmotorových vozidiel v rokoch 2007 až 2009 od uvedených rakúskych spoločností.\nV zozname, ktorý je súčasťou spisu a ktorý bol predložený správcovi dane Daňovým\nriaditeľstvom SR, bol aj kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) a tiež jeho dodávateľ\nspoločnosť\n\n, ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol\n(žalobca), ktorá spoločnosť tiež pri následnom predaji určil nesprávny\n\nzáklad dane nadobudnutého tovaru.\n…\nŽalobca namieta, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácii\no DPH v rámci Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH\npredávajúci uviedol vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnom výkaze, a preto pri kúpe\nojazdených motorových vozidiel od obchodných partnerov ­ osôb identifikovaných pre daň\nv inom členskom štáte, mal informáciu od predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru\nzdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania a on následne postupoval tiež\npodľa osobitného režimu upraveného v § 66 zákona o DPH, teda pri predaji takto\nnadobudnutého ojazdeného motorového vozidla on zdaňoval len kladný rozdiel medzi\npredajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako\nkontrolovaný daňový subjekt mal právo nahliadať do spisu na požiadanie kedykoľvek\na v rámci daňovej kontroly a prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal\nprávo požiadať o predloženie zaslaného stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami\n(tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný, aby sa vyjadril k vypracovanému\nprotokolu z daňovej kontroly, iba uviedol, že s jeho závermi nesúhlasí a podľa jemu\ndostupných informácií a možností preveriť danú problematiku, on účtoval správne\nna základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá\nnakúpil „na aukcii v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona\no DPH, ktorý definuje a upravuje daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto\nskutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že\nžalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil svoje obchodné aktivity s uvedenými\nspoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových vozidiel pod ust. § 66 zákona\no DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné postupovať iba\n19\n\nv prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého tovaru\n(napr. motorového vozidla), podľa názoru súdu, je potrebné považovať predajcu\n„finančného leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia,\na teda ide o iný prípad osobitnej úpravy uplatnenia dane pri použitom tovare podľa § 66\nods. 1 zákona.\nZo zaslaného stanoviska rakúskej daňovej správy, týkajúcej sa multilaterálnej\nkontroly MLC 188 a podľa nariadenia č. 1798/2003/EC zo dňa 07. 10. 2003, ako aj\nsmernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005 až 2010 boli\nna Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH\nv počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli\nuskutočnené v bežnom režime. Jednoznačne neboli potvrdené tvrdenia žalobcu, že on\nv Rakúsku nakupoval ojazdené motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom\npredaji mohol postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom\nobdobí. Obchodné aktivity žalobcu preto správne podriadil správca dane pod ust. § 69\nods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH, teda žalobca nadobudol tovar\nz iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne zdaniť podľa zákona\nplatného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH si mal\n19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že\nžalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku\nz iného členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie\nuvedeného a pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel podľa jednotlivých faktúr,\nktoré sú súčasťou rozhodnutia, ako aj protokolu, nesprávne určil základ dane, teda\nv rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou\ncenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré odpredal záujemcovi na území\nSlovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda základ dane neurčil\nz celkovej hodnoty tovaru.\n…\nZ administratívneho spisu a zadovážených listín nesporne vyplýva, že žalobca\nnakupoval ojazdené vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí\npri predaji ojazdených vozidiel používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených\n20\n\nfaktúr od rakúskych dodávateľov (vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca\nvysvetlil v rozpore s ust. § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, keďže nešlo\no nadobudnutie tovaru podľa tohto ustanovenia, lebo dodávatelia žalobcu podľa\npredložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku,\nv nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho\ndodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov,\nktorí uplatnili oslobodenie od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru\nv Slovenskej republike.\nZ obsahu spisu a samotného postupu žalobcu možno vyvodiť, že žalobca\nna predmetné ojazdené motorové vozidlá nemal vopred uzavretý písomný kontrakt\ns dodávateľom (predajcom), t. j. osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale\niba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej faktúry. Pokiaľ ide o postup žalobcu\npri predaji predmetných ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, i súd dospel k záveru,\nže žalobca nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na jeho\ndodávateľských faktúrach pri predaji ojazdených motorových vozidiel, že svojím\nodberateľom fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný\nrežim. Súd konštatuje, že daňové zákony ­ a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty ­\nneukladajú daňovým subjektom, akým spôsobom si majú preveriť subjekt, s ktorým\nobchodujú (v danom prípade zahraničný dodávateľ v rámci EÚ) a informácie\npredávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy\nplatnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým\nspôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že\nneznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat“) a preto aj\nv podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov\ns inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré\nsamozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR\nč. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR\na je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má\nnielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je\nplatcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými\n21\n\npovinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.\n…\nNámietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených\nmotorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je\ndôvodná, pretože v predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že by žalobca spĺňal\nhmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane\nv rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu\na žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona\no DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva\n(zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne\nuplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich\nďalšom predaji v tuzemsku odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená\ndaň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň\nurčil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového\nvozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru. Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal\nna informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (účinný\ndaňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení s § 66 ods. 3 zákona, daňové\nbremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno, ktoré ho zaťažuje,\nnakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu\npri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí\nvedieť preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene\na za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až\nna následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom\n(pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžf 52/2011 v spojení s nálezom ÚS SR\nč. k. III ÚS 78/2011­17 z 23. 02. 2011).»\n2. V rozsudku č. k. 26 S 20/2012­86 z 21. marca 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.\nRvp 138/2015) krajský súd svoje rozhodnutie po tom, ako zhrnul argumenty sťažovateľa ako\n\n22\n\nžalobcu a finančného riaditeľstva ako žalovaného a poukázal na relevantnú právnu úpravu,\nodôvodnil tým, že:\n„Dodatočný platobný výmer č. 633/230/16751/11/Dan zo dňa 28.11.2011 bol vydaný\nv náväznosti na nesprávny postup žalobcu v súvislosti s nákupom ojazdených motorových\nvozidiel v Rakúsku a ich následným predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú\núpravu dane stanovenú v § 66 zákona o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ\ndane ako rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň. Táto skutočnosť\njednoznačne vyplýva z faktúr rakúskeho dodávateľa, na ktorých je uvedené, že dodávka je\noslobodená od dane podľa čl. 6(1) o dani z predaja, resp., že ide o nezdanenú dodávku\nv rámci EÚ podľa čl. 6(1) UStG. Išlo teda o tovar v štáte dodania ­ Rakúsko oslobodený\nod dane, ktorý však v tuzemsku mal žalobca zdaniť postupom podľa § 69 ods. 6\nv nadväznosti na § 11 a § 22, § 23 zákona o DPH. Tento právny názor súdu podporuje\ni čl. 226 Smernice rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade uplatňovania jednej\nz osobitných úprav na použitý tovar rady 2006/112/ES, podľa ktorého v prípade\nuplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz\nna články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz,\nktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Dodávateľské faktúry však neobsahujú\nodkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto povinný tovar zdaniť v bežnom režime\nzdanenia.\nZ dodatočného platobného výmeru správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume\n73.509,95 eura, ako z písomnej, tak i tabuľkovej časti tohto výmeru jednoznačne vyplýva\nakým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých právnych dôvodov bol tento rozdiel\nDPH žalobcovi vyrubený, pričom správnosť jeho výpočtu je matematicky ľahko overiteľná.\nK tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoje rozhodnutie (vrátane správcu dane) založil\nna údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou\ndaňovou správou súd uvádza, že toto tvrdenie považuje súd za účelové. Súd bez nejakého\nkonkrétneho tvrdenia žalobcu, napr. v čom sú tieto údaje nepravdivé so skutočnosťou, nemá\ndôvod upodozrievať a spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty a preto pre súd nie\nje napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.“\n23\n\nHlavným účelom § 250ja ods. 7 OSP je zefektívniť rozhodovanie najvyššieho súdu\nako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj napriek skutočnosti, že celý text podobného\nrozhodnutia nemusí mať relevanciu na prejednávaný prípad, a to predovšetkým\ns prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania, prípadne ich hodnotenia predmetu konania,\nuvedenie celého textu podobného rozhodnutia v rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej\nveci vyplýva z gramatického výkladu citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku.\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil\nrozhodnutím v obdobnej veci, pričom túto skutočnosť len stroho skonštatoval.\nV nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu bolo v konkrétnych okolnostiach\nposudzovanej veci nevyhnutné preskúmať, či odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie § 250ja ods. 7 OSP, t. j. založené na citácii\nodôvodnenia obdobného rozhodnutia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska udržateľné,\nteda také, ktoré spĺňa základné atribúty kladené na rozhodnutie všeobecného súdu,\npredovšetkým z pohľadu vysporiadania sa so sťažovateľom uplatnenou argumentáciou\nv odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Oboznámením sa s rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 ústavný súd zistil, že nielenže ide o skutkovo\nobdobnú vec, ale ide o skutkovo totožnú vec, a teda o vec, ktorá bola už najvyšším súdom\nprávoplatne rozhodnutá a skutkovo i právne vyriešená.\nÚstavný súd však považuje za dôležité pripomenúť, že ustanovenia § 219 ods. 2 OSP\na § 250ja ods. 7 OSP slúžia na upevňovanie výkladu práva súdmi prvého stupňa\n(v správnom súdnictve krajskými súdmi), ako aj nástroj zjednocovania výkladu práva\nnajvyšším súdom (v správnom súdnictve ako súdom odvolacím). V neposlednom rade tiež\nzjednodušujú a urýchľujú rozhodovaciu činnosť súdov. Nemožno však pripustiť situáciu, že\npostup najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom súdnictve sa zredukuje\nna aplikáciu § 219 ods. 2 a § 250ja ods. 7 OSP s tým, že nebude prihliadané na určité\nosobité námietky účastníka konania. Najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu ostáva\n\n24\n\nzachovaná povinnosť v odôvodnení sa zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán\nprednesenými v konaní na súde prvého stupňa (v tomto prípade napr. námietkou odlišného\npostupu Daňového úradu Šurany pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za rok 2007\na následne za II. a III. štvrťrok 2008 a III. štvrťrok 2009). Stále je povinný vysporiadať sa\ns podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.\nPri aplikácii § 250ja ods. 7 OSP sa predpokladá, že najvyšší súd aspoň v hrubom\nskonštatuje skutkové okolnosti obdobnej veci, aby tak bolo možné bez ďalšieho posúdiť\nvhodnosť prevzatého odôvodnenia.\nPokiaľ ide o tieto výhrady ústavného súdu, vzhľadom na rozsah a spôsob\nodôvodnenia rozsudkov krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, ústavný súd\ndospel k záveru, že nie sú natoľko závažné, aby mali za následok porušenie základných práv\nsťažovateľa. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov poskytujú sťažovateľovi zrozumiteľné\na logické odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovaných\na ústavne súladne interpretovaných právnych normách. V tejto súvislosti ústavný súd\nuvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie\n(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právny\nnázor, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\nÚstavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že niet príčinnej súvislosti medzi\nprávnymi závermi napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto časti\n\n25\n\nzjavne neopodstatnená, keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutými rozsudkami\nnajvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možné\nuvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu\nprimárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46\naž čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa, ktorou s poukazom na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 8 Sžp/1/2010 zdôraznil, že „neurčité právne normy nemožno aplikovať\na vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy\nna ťarchu tvorcu právnej normy“, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti a jej príloh\nnevyplynulo, že by podstatou sporu bol výklad neurčitej právnej normy, ale neunesenie\ndôkazného bremena zo strany sťažovateľa.\nVzhľadom na uvedené zistenia a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,\nktorá smeruje proti rozsudkom najvyššieho súdu, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú\na ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.\nKeďže ústavný súd sťažnosti odmietol, ďalšími nárokmi v nich uplatnenými sa\nnezaoberal. Na margo žiadosti sťažovateľa o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov\nvšak uvádza, že ich vykonateľnosť nemá vplyv na vykonateľnosť jednotlivých rozhodnutí\nfinančného riaditeľstva, a teda ani na povinnosť sťažovateľa zaplatiť vyrubený rozdiel dane z\npridanej hodnoty. Táto nastúpila v zmysle zákona nezávisle od podania žaloby, keďže\nz rozsudkov krajského súdu ani najvyššieho súdu nevyplýva, že by vykonateľnosť\ndotknutých rozhodnutí daňových orgánov bola na návrh sťažovateľa odložená (§ 250c ods. 1\nOSP).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. júna 2015\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5be37bb1-b73e-4e9c-a268-c56a97e39b11", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 532/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 532/2014 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5be37bb1-b73e-4e9c-a268-c56a97e39b11"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:07269280-1c0b-4f8b-b79b-c6d77c9c9131", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 155/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 155/2010 z 1. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-01", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:07269280-1c0b-4f8b-b79b-c6d77c9c9131"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 326/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f192b98a-a811-44fd-9763-0c08ce3802e0"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/05 z 5. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-05", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:505d2c5f-0fdc-4db3-9597-132450bee9c7"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 405/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 405/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4dd614-4aef-4bc1-b5bb-f07d9db62da2"}, {"guid": "ussr:daa0b51f-36f3-4cdb-9585-ae2588696d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 292/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 292/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:daa0b51f-36f3-4cdb-9585-ae2588696d89"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}], "citovane_v": []}