{"guid": "ussr:f2e014aa-447d-4fb0-ac53-903a24fbec0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.42.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 42/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/2015 z 10. 2. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2015, sp. zn. III. ÚS 42/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.42.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-02-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f2e014aa-447d-4fb0-ac53-903a24fbec0b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.42.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.42.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.42.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 42/2015­15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Zvončekom, Mostová 19, Ružomberok, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 215/2011 z 21. septembra 2011 a\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia jeho základných práv čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 215/2011 z 21 . septembra 2011 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu“).\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 13. mája 2010 podal na Okresnom súde\nRužomberok (ďalej len „okresný súd“) «žalobu o určenie, že pozemkové nehnuteľnosti\nparc. č.\n\n, parc. č.\n\nparcely registra „C“ k. ú.\n\n, parc. č.\n\na parc. č.\n\nvedené na LV č.\n\nako\n\npatria v rozsahu 2/6­ín do dedičstva po poručiteľovi\n\n».\nK žalobe okrem iných písomností predložil notársku zápisnicu z 25. októbra 1993\n„o oprávnenej držbe podľa zák. č. 293/92 Zb., na základe ktorej bola žalovaná v 1. rade\nzapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastník“, ako aj právoplatné uznesenie krajského\nsúdu sp. zn. 5 Co 178/2009 z 20. októbra 2009, „podľa ktorého ust. § 2 až 9 zák.\nč. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, už nemožno\npoužiť, nakoľko boli s účinnosťou od 1. 12. 2000 vypustené a to zák. č. 393/2000 Z. z.\na preto je potrebné od 1. 12. 2000 na posúdenie vydržania aplikovať ust. § 134 občianskeho\nzákonníka, vrátane skúmania splnenia všetkých podmienok vydržania/faktické ovládanie\nveci, vôľa nakladať s vecou ako vlastnou a dobrá viera, že im nehnuteľnosti patria a to\nnepretržite počas celej zákonom stanovenej 10­ročnej lehoty“.\nOkresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 C 58/2010 z 27. apríla\n2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011“) určil, že „sporné pozemkové\nnehnuteľnosti patria v spoluvlastníckom podiele 2/6­iny do dedičstva po\n“. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „ust. § 2 ods. 2 zák. č.\n293/1992 Zb. v znení do 30. 11. 2000 nebolo možné od 1. 12. 2000 použiť, nakoľko bolo z\n2\n\ntextu zákona vypustené zákonom č. 393/2000 Z. z. a preto na posúdenie vydržania aplikoval\nust. § 134 Občianskeho zákonníka a skúmal, či boli splnené podmienky vydržania podľa\ntohto ustanovenia a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru že žalovaná v 1. rade ako\nosoba zapísaná na liste vlastníctva podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho\nzákonníka nesplnila, najmä preto, že nebola a nemohla byť oprávneným držiteľom, keďže\nv roku 1987, kedy mala pozemky dostať do držby od nášho otca, poručiteľa\nnestalo sa tak ani na základe písomnej zmluvy, ani na základe jej registrácie\nŠtátnym notárstvom, ktoré ako podmienky nadobúdania nehnuteľností v tom čase platné\nznenie Občianskeho zákonníka jednoznačne vyžadovalo a preto jej právny omyl nemohol\nbyť ospravedlniteľný“.\nNa základe odvolania podaného žalovanou v 1. rade krajský súd napadnutým\nrozsudkom rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011 zmenil tak, že žalobný návrh\nsťažovateľa zamietol. Ako sťažovateľ uvádza, krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie\n„nesprávnym právnym posúdením zo strany I. stupňového súdu... hoci zákonom č. 393/2000\nZ. z. došlo k zrušeniu § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. a to pred uplynutím 10­ročnej doby\nod zápisu odporkyne v 1. rade a jej manžela do katastra nehnuteľností ako oprávnených\ndržiteľov, vydané osvedčenie o vydržaní ostalo v platnosti. Z toho vyplýva, že ostali aj\nvšetky účinky tohto osvedčenia v zmysle cit. § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb., ktoré je\npotrebné posúdiť podľa hmotného práva účinného v čase vydania osvedčenie. Hoci pred\nuplynutím kvalifikovanej 10­ročnej doby od zápisu odporkyne v 1. rade do katastra\nnehnuteľností došlo k zrušeniu predmetného ustanovenia zákona, podľa právneho záveru\nkrajského súdu je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré platili ku dňu vydania osvedčenia o\nvydržaní, na ktorom podklade bola odporkyňa a jej manžel zapísaní do katastra\nnehnuteľností. Je pravdou, že zákon č. 393/2000 Z. z., ktorým došlo k zrušeniu § 2 až 9\nzákona č. 293/1992 Zb. neobsahuje prechodné ustanovenia, pokiaľ však ide o nadobudnutie\nvlastníckeho práva na základe vydržania uplynutím 10­ročnej doby, ide o ustanovenie\nhmotnoprávneho charakteru, a je preto potrebné aplikovať na tento právny vzťah\nustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne a jej manžela do katastra\nnehnuteľností na základe notárskej zápisnice, tj. ku dňu 14. 4. 1994. Kvalifikovaným\n3\n\nuplynutím času ­ 10­ročnej doby bez toho, žeby si vlastnícke právo k predmetným\nnehnuteľnostiam uplatnila iná osoba, nadobudla odporkyňa v 1. rade vlastnícke právo k\npredmetným nehnuteľnostiam osobitným spôsobom, na základe skutočnosti upravenej\nzákonom ­ § 2 zákona č. 293/1992 Zb. Po uplynutí doby 10 rokov sa odporkyňa v 1. rade\nstala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nie je možné prihliadať na\nexistujúce vzťahy spred tohto zápisu. Tieto skutočnosti mohli byť relevantné len počas\nplynutia ustanovenej 10­ročnej doby, spôsobom, ktorý predpokladal zákon. Z uvedeného\ndôvodu sú tvrdenia navrhovateľa, že jeho právny predchodca\n\nmal\n\nnadobudnúť spoluvlastnícky podiel v predmetných nehnuteľnostiach dedením po svojej\nmatke na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Liptovský Mikuláš č.\nD/1694/91­38 zo dňa 13. 2. 1992, právne irelevantné.“.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom\nvyslovil „svoj nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu ohľadom otázky, ktoré\nhmotnoprávne ustanovenie je potrebné resp. možné aplikovať v prípade, ak určité\nhmotnoprávne ustanovenie upravujúce vznik nárokov, práv, právnych vzťahov, bolo zrušené\nalebo vypustené z právneho poriadku novým zákonom, ktorý neobsahuje prechodné\nustanovenia. Ak podľa právnych záverov odvolacieho súdu mala odporkyňa v 1. rade\nnadobudnúť vlastníctvo vydržaním /márnym/ uplynutím 10­ročnej doby od zápisu\ndo katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice o oprávnenej držbe, ktorý zápis\nbola vykonaný dňa 14. 4. 1994, tak vlastnícke právo mala nadobudnúť resp. vlastníctvo\nk nehnuteľnostiam jej malo vzniknúť dňom 14. 4. 2004. V roku 2004 však žiadny\nhmotnoprávny predpis upravujúci vznik či nadobudnutie vlastníctva na základe takejto\nprávnej skutočnosti, t. j. uplynutia doby 10 rokov odo dňa zápisu notárskeho osvedčenia\no oprávnenej držbe do katastra nehnuteľností neexistoval a v našom právnom poriadku\nnebol. Preto som aj v dovolaní tvrdil, že po 1. 12. 2000 možno otázku nadobudnutia\nvlastníctva vydržaním posudzovať len podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka a nie podľa\nzrušeného ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb.“.\n\n4\n\nV dovolaní taktiež argumentoval tým, že «je právne neudržateľná situácia, kedy\nnotárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd,\nprehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa\nust.§ 134 Občianskeho zákonníka, hoci notárske osvedčenie o vydržaní, ktorého podmienky\nsú nepochybne prísnejšie ako podmienky osvedčenia o oprávnenej držbe, možno spochybniť\nbez časového obmedzenia a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek obrátiť na súd so žalobou\npodľa ust. § 80 pís. c/ OSP. Rovnako som poukázal na to, že je právne neudržateľné, aby\n/verejnej/ listine, teda notárskemu osvedčeniu o oprávnenej držbe /ktorého právne účinky\nani nemohli nastať, pretože pred „špeciálnym“ nadobudnutím vlastníctva bola táto\n„špeciálna“ právna norma zrušená/ bola prisúdená vyššia právna sila ako právnym aktom\nvydaným príslušným orgánom, napr. súdom.».\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a uviedol\nv ňom, že podľa jeho názoru celkový právny záver krajského súdu bol správny a zodpovedal\nskutkovému stavu. Na tom nič nemení skutočnosť, že vecná správnosť rozsudku bola daná\nčiastočne z iných, než v ňom uvedených dôvodov.\nSťažovateľ je toho názoru, že ak krajský súd „v prejednávanej veci v celom rozsahu\naplikoval ustanovenia zrušeného právneho predpisu /§ 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb./\ns poukazom na jeho hmotnoprávnu povahu a teda nutnosť aplikovať na tento právny vzťah\nustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne do katastra nehnuteľností, s tým,\nže uplynutím 10 ročnej doby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam osobitným\nspôsobom, na základe skutočnosti ustanovenej zákonom ­ § 2 zák. č. 293/1992 Zb., tak\nNajvyšší súd SR vo svojom vecne potvrdzujúcom rozhodnutí modifikoval právne závery\nodvolacieho súdu v tom, že odporkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam\nvydržaním podľa ust.§ 134 OZ /teda nie podľa ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb./, avšak\nz troch zákonných podmienok vydržania podľa § 134 OZ, dve podmienky /oprávnenú držbu\na nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/ posudzoval podľa /zrušeného/ ustanovenia § 2\nzák. č. 293/1992 Zb.“.\n\n5\n\nSťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej nastoľuje otázky adresované ústavnému\nsúdu: „Ktorá právna norma sa teda mala na skutkový stav veci aplikovať a ako mala byť\ntáto právna norma interpretovaná, aby jej výklad i aplikácia boli právne udržateľné\nči ústavne konformné?\nMalo sa výlučne aplikovať len ustanovenie § 134 OZ o vydržaní a skúmať splnenie\nvšetkých zákonných podmienok, ako to vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline\nv uznesení č. 5Co/178/2009­110 zo dňa 20. 9. 2009?\nAlebo sa mali výlučne aplikovať ustanovenia § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb.\na odporkyňa mala nadobudnúť vlastnícke právo na základe skutočnosti ustanovenej\nzákonom ­ § 2 zák. č. 293/1992 Zb., ako to konštatuje Krajský súd v Žiline v rozsudku\nč. 7Co/215/2011 zo dňa 21. 9. 2011?\nAlebo sa mali aplikovať jednak ustanovenie § 134 OZ /ako lex generali/, pričom\nsplnenie dvoch základných podmienok tohto všeobecného ustanovenia /oprávnenosť držby\na nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu 10 rokov/ podľa špeciálnej úpravy\n/lex specialis/ uvedenej v ust.§ 2 zák. č. 293/1992 Zb., ako to interpretoval Najvyšší súd SR\nv rozsudku č. 6 Cdo 47/2032 zo dňa 30. 4. 2013?“\nSťažovateľ\n\ntaktiež\n\npoukazuje\n\nna\n\niné\n\nrozhodnutie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\n(sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16. decembra 2010) „v skutkovo rovnakej veci o určenie,\nže nehnuteľnosti patria do dedičstva /osvedčenie o oprávnenej držbe z roku 1992 a žaloba\no určenie, že nehnuteľnosti v určitých podieloch patria do dedičstva podaná až v roku\n2007/...“.\nSťažovateľ\n\npovažuje obe\n\nním\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutia\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nza „svojvoľné, nepredvídateľné, ich interpretáciu a aplikáciu právnych noriem za právne\nneudržateľnú a ústavne nekonformnú. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva\naj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentami strán\ns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.“.\n\n6\n\nPodľa názoru sťažovateľa na jeho argument, že „je právne neudržateľná situácia,\nkedy notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd,\nprehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa\n§ 134 OZ, hoci notárske osvedčenie o vydržaní možno spochybniť bez časového obmedzenia\na dotknutá osoba sa môže kedykoľvek na súde domáhať určenia, že podmienky pre vydanie\nosvedčenia o vydržaní neboli splnené, alebo určenia, že je vlastníkom veci resp. že patrí\ndo dedičstva po poručiteľovi“, ako aj argument, že «je právne neudržateľné, aby nikdy\na nikto, ani súd po uplynutí 10 rokov odo dňa zapísania „oprávneného držiteľa“ do\nkatastra nehnuteľností, nemohol skúmať a hodnotiť splnenie podmienok pre nadobudnutie\nvlastníctva vydržaním», všeobecné súdy nedali žiadnu a už vôbec zrozumiteľnú či právne\nakceptovateľnú odpoveď, «prečo by mali mať „oprávnení držitelia“, ktorí svoje „postavenie\noprávneného držiteľa“ nadobudli podľa právneho predpisu zrušeného ešte predtým, než\nmohli podľa tohto zrušeného predpisu nadobudnúť vlastníctvo, mali mať výsadnejšie\n„postavenie“ než osoby, ktoré boli do katastra nehnuteľností zapísané ako vlastníci na\nzáklade notárskej zápisnice o vydržaní /nie o oprávnenej držbe/. Pritom aj pred 1. 12. 2000,\nkedy boli zákonom č. 393/2000 Z. z. zrušené ust. § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb., mohli notári\npodľa notárskeho poriadku spisovať nielen osvedčenia o oprávnenej držbe ale aj osvedčenia\no vydržaní. /Zák. č. 397/2000 Z. z. a taktiež od 1. 12. 2000 boli podmienky osvedčenia o\nvydržaní len „sprísnené“/ Avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri nehnuteľností na\nzáklade notárskeho osvedčenia o vydržaní, bez ohľadu na to, či sa tak stalo pred 1. 12. 2000\nalebo po tomto dátume, možno „napadnúť“ na súde bez časového obmedzenia, avšak\nvlastníctvo osoby zapísanej v katastri ako vlastník na základe osvedčenia o oprávnenej\ndržbe, po uplynutí 10 rokov odo dňa zápisu do katastra, podľa rozhodnutí Krajského súdu v\nŽiline i Najvyššieho súdu SR, už nemožno na súde „napadnúť“ žiadnou formou žaloby,\nnakoľko podľa ich právnych záverov nadobudli vlastníctvo vydržaním na základe\nosobitného /aj keď zrušeného/ zákona prípadne na základe „splnenia“ podmienok\nvydržania podľa ust.§ 134 OZ, z ktorých dve podstatné, rozhodujúce a spravidla sporné\npodmienky /oprávnenosť držby a jej nepretržité trvanie po dobu 10 rokov/, súd už ani nemá\na nemôže skúmať, nakoľko vyplývajú resp. ich nadobudli zo zákona!! Súd teda môže skúmať\nlen podmienku skoro samozrejmú, teda či ide o spôsobilý predmet vydržania.».\n7\n\nRovnako sa sťažovateľ domnieva, že nemôže byť ústavne konformný taký\nvýklad § 134 Občianskeho zákonníka a zrušeného § 2 zákona Slovenskej národnej rady\nč. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o úprave niektorých vlastníckych vzťahov\nk nehnuteľnostiam“), «ktoré malo byť vo vzťahu k ust. § 134 OZ špeciálnou úpravou\na Najvyšší súd SR zásadu „lex specialis derogat generali“ vyložil tak, že uplatnil obe\nprávne normy súčasne, a to časť ustanovenia § 134 OZ /jednu podmienku vydržania/\na aj ustanovenie § 2 zák. č. 293/1992 Zb. dve podmienky vydržania ­ oprávnenosť držby\na nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/. Domnievam sa, že uvedená zásada vylučuje\nsúčasné použitie všeobecnej i špeciálnej úpravy. Ak špeciálny predpis vec sám neupravuje,\nuplatní sa všeobecná / generálna / úprava, avšak kompletne a teda podľa ust. § 134 OZ\nje potrebné skúmať splnenie všetkých podmienok vydržania.».\nNa základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 6 Cdo 47/2012 zo dňa 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 7 Co 215/2011 zo dňa 21. septembra 2011 porušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012 zo dňa\n30. apríla 2013 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 215/2011 zo dňa\n21. septembra 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n275,94 €...“\n\nII.\n\n8\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených\nzákladných práv podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovorom napadnutými rozsudkami\nkrajského súdu a najvyššieho súdu.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\n9\n\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 443/2012). K iným dôvodom, ktoré\nmôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny\nrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti\nalebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi\nokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 443/2012).\nÚstavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,\nz ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový\nstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nUvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných\nzákladných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu. Bolo preto\núlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi\n10\n\nnapadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými\nzákladnými právami podľa ústavy, resp. práv podľa dohovoru existuje taká príčinná\nsúvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala\nopodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť\nmajetok. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo\nprejednaná.\n\n1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu\nsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje právomoc ústavného súdu\na všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že\nsťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade,\nak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných a účinných\nprostriedkov právnej nápravy.\nÚstavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súd\nkrajský súd, pričom jeho rozsudok napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde.\nNajvyšší súd po zistení, že ide o rozsudok, ktorý možno napadnúť týmto opravným\nprostriedkom (§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie\nsťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho bola námietka porušenia základných práv\n\n11\n\noznačených sťažovateľom uplatniteľná v systéme všeobecného súdnictva na základe\ndostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.\nÚstavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127\nods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože to\nbolo v právomoci najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania začatého na základe\npodnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatie\nkonania o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd\nsťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej\nprávomoci.\nPreto z ústavnoprávneho hľadiska môže byť relevantným len preskúmanie\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu.\n2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je\nsúdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy\nvšeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd\nvyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu\nprávnych predpisov, ktoré všeobecný súd v konkrétnom prípade aplikoval. Za výklad\na aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd, pričom ústavný súd sa\nobmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím\núčelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu\nobmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov\nvšeobecným súdom s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\n12\n\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné\na mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,\nIII. ÚS 268/05, III. ÚS 259/2012).\nPrvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,\nčo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci\nvšeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny\na je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis\nnapr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu\nje iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných\nprincípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor\nvšeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom\nprávnych názorov všeobecných súdov.\nNa posúdenie ústavnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný\nsúd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp.\nsvoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského súdu, je ústavne konformný. Inými\nslovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných\nustanovení a aplikovaných právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných\nprávnych úprav.\nÚstavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsah\nodôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré\nsťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákonov, ktoré by\nmohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými základnými právami podľa ústavy\na medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.\n\n13\n\nV napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil, že § 2 zákona\no úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam umožňoval, aby na základe\nnotárskeho osvedčenia o držbe (vydaného za podmienok ustanovených zákonom) sa\nv evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený\nv tomto osvedčení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu\nneuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo iná\nosoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. Zároveň v zmysle § 2\nods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a to\npo dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl.\nObčianskeho zákonníka (o držbe a oprávnenej držbe). Ďalej najvyšší súd uviedol, že\n„Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z. z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000\nzo zák. č. 293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 až 9. Právne postavenie osôb zapísaných\nv katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.“.\nPodľa názoru najvyššieho súdu § 2 ods. 2 zákona o úprave niektorých vlastníckych\nvzťahov k nehnuteľnostiam bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou\núpravou, „ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho\npráva za jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie\nvlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok,\na to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho\nosvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba.\nZrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t. j. po ôsmich rokoch a šiestich\nmesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri\nnehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, nemohlo dôjsť\nk zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie\ndesaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka).\nTým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva\nsplnením podmienok vydržania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka. Týmito\npodmienkami boli: a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité\n14\n\ntrvanie oprávnenej držby po dobu desiatich rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka\noprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe\nnotárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny\núčinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba\nnadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov\nodo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie\nzískala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv.\nOprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako\nsubjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130\nObčianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších\nprechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada\nsúkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy\nvzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich\nvzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada,\nzakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov\nzákona č. 393/2000 Z. z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb.\nJej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich\nrokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2\nods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu.\nZrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré\nosoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho\nosvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu\noprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z. z. oprávnená držba osoby zapísanej\nv katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah,\nnezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože\nby neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu\nprávneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné\nprávo a ochrany nadobudnutých práv.“.\n\n15\n\nPre najvyšší súd v prerokovávanej veci uvedené znamenalo, že „žalovaná 1/\nzapísaná v katastri nehnuteľností od 14. apríla 1994 za vlastníčku sporných pozemkov\nna základe osvedčenia o ich držbe, nadobudla týmto zápisom právne postavenie oprávnenej\ndržiteľky zo zákona. Preto v konaní nebola povinná tvrdiť, a teda ani preukazovať\nnadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcom tomuto zápisu (dokazovanie\nvykonané súdom prvého stupňa na túto okolnosť bolo nadbytočné). Keďže účinnosťou\nzákona č. 393/2000 Z. z. sa na jej právnom postavení oprávnenej držiteľky nič nezmenilo\na neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej\nodo dňa jej zápisu do katastra) došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu\ndobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby (žalobca takéto skutočnosti ani netvrdil), splnila\npodmienky vydržania vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 134 Občianskeho zákonníka.\nUplynutím doby desiatich rokov, t. j. dňom 14. apríla 2004, sa tak stala výlučnou\nvlastníčkou sporných pozemkov, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke\nprávo doterajších vlastníkov. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že\nv čase smrti poručiteľa bola žalovaná 1/ spolu so svojím manželom zapísaná za vlastníčku\npozemkov, odvolací súd správne rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku\nzmenil tak, že žalobu o určenie predmetu dedičstva zamietol.“.\nIngerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená\nlen v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú\n„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor\nnajvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.\nústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného\nsúdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.\nÚstavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu\n\n16\n\nochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.\nAj keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentoval sťažovateľ,\nsvoj rozsudok dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov\na hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. V sťažnosti\nsťažovateľ iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnil v dovolaní proti rozsudku\nkrajského súdu. Takto poňatá sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy stavia ústavný súd\ndo pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží\nvzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým\nsúdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil\nprávne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti\na nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu\nsvojím vlastným.\nK argumentácii sťažovateľa, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,\nv dôsledku čoho rozhodli inak ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy (pričom\nk sťažnosti sťažovateľ priložil fotokópie uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 178/2009\nz 20. októbra 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 154/2010\nzo 16. decembra 2010), považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha\nzjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje\nnajvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc\nzaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k\nurčitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky\nvyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 či čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom na\nsvoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov,\nktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho)\nstavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.\n17\n\nVo vzťahu k otázkam sťažovateľa (smerujúcim v zásade k výkladu zákonov), ktoré vo\nsvojej sťažnosti adresoval ústavnému súdu, týkajúcim sa jeho právnej veci ústavný súd\npoukazuje na to, že je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a jeden\nzo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy,\nvyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 128 ústavy podáva ústavný súd iba výklad ústavy alebo ústavného zákona,\nak je vec sporná. Výklad iných než ústavných zákonov ústavný súd nepodáva. Taktiež\nústavný súd nepodáva fyzickým ani právnických osobám výklad zákonov a nižších\nprávnych noriem, pretože k tomu nie je príslušný.\nPre úplnosť pripomíname, že ústavný súd neposkytuje právnu pomoc, to znamená\nprávne rady a právne stanoviská ku konkrétnym právnym otázkam, pretože to nepatrí\ndo jeho právomoci.\nVychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti\nmedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím\nna odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)\nnie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,\nresp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,\nI. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.\n2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nSťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\n\n18\n\nÚstavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle\na v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod\na ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru,\nže označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom\nv sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných\nprincípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov\npodľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\nVzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa\nv tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nPo odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa\nostatnými návrhmi uvedenými v petite jeho sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. februára 2015\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-zákonnosť", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "nehnuteľnosť", "vydržanie", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:01f3ebee-370e-490f-8460-985dc3cfce80", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 443/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 443/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01f3ebee-370e-490f-8460-985dc3cfce80"}, {"guid": "ussr:fb13d349-910f-4235-934c-bf95857c2f49", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 259/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 259/2012 z 19. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb13d349-910f-4235-934c-bf95857c2f49"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 357/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/06 z 31. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-31", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0845e61e-85c2-47e6-9380-052cb5f5ebd2"}, {"guid": "ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/05 z 4. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-04", "citacie_n": 333, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f59342f7-2a38-4304-852c-8e6da74669d1"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "88da88f3-136e-4027-be17-97de164240b6:29a4ea3c-1a2a-493c-a7d6-82032f7bd610", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5119211747.1", "spisova_znacka": "6Cdo/17/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/17/2022 z 23. 7. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-07-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5119211747.1"}]}