{"guid": "ussr:1657c719-a093-4806-85e7-fff855a098c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.422.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 422/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 422/2015 z 8. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. septembra 2015, sp. zn. III. ÚS 422/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.422.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-09-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1657c719-a093-4806-85e7-fff855a098c3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.422.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.422.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.422.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 422/2015­11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Jánom Garajom, advokátska kancelária, Hlavná 137, Prešov, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014, ako aj jeho\nrozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\n\nsp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2013\nzo 16. apríla 2013.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 7/2004 z 11. mája 2012 uznaný vinným zo\nspáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona\nč. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)\nv spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu podľa § 8\nods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom\nzneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a c)\nTrestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov\nso zaradením na jeho výkon do prvej nápravnovýchovnej skupiny.\nKrajský súd takto rozhodol po tom, ako jeho predošlý, sťažovateľa oslobodzujúci\nrozsudok sp. zn. 3 T 7/2004 z 3. februára 2010 bol zrušený uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 To 4/2010 z 10. mája 2011.\nProti prvostupňovému rozhodnutiu z 11. mája 2012 podal sťažovateľ odvolanie,\no ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 v bode III výroku\nrozhodol tak, že ho podľa § 256 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný\nporiadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší Trestný poriadok“) zamietol.\nRozhodnutie súdu druhého stupňa sťažovateľ napadol mimoriadnym opravným\nprostriedkom – dovolaním, a to z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“).\nDovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 10/2014\nzo 17. septembra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože\n\n2\n\nsťažovateľom označené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku\nneboli splnené.\nPodľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 10/2014\nzo 17. septembra 2014, ako aj predchádzajúcim rozsudkom sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla\n2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj právo na spravodlivé súdne konanie a svoje presvedčenie odôvodnil takto:\n«... skutočnosti, z ktorých súd pri uznaní viny vychádzal nie sú podložené žiadnymi\npriamymi dôkazmi. Z rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol potvrdený rozsudkom\nNajvyššieho súdu zo dňa 16. 04. 2013 nevyplývajú žiadne dôkazy, ktoré by bez akýchkoľvek\npochybností preukazovali, že by sťažovateľ predmetné skutky spáchal a že sú trestnými\nčinmi. ... Krajský súd v Košiciach... len obšírnejšie popísal skutkový dej a to výsluchy\nsvedkov, ako aj vykonané dôkazy, no z hľadiska zmenenej úvahy oproti predošlému\nrozsudku zo dňa 03. 02. 2010 nijakým spôsobom bližšie neodôvodnil, prečo vyhodnotil\nskutkovú\n\na právnu\n\nsituáciu\n\ntak,\n\nže\n\nuznal\n\nsťažovateľa\n\nvinným\n\nna\n\nrozdiel\n\nod predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku. Ide teda o arbitrárne rozhodnutie...\nNajvyšší súd rovnako ako prvostupňový súd dospel k záverom o trestnej\nzodpovednosti sťažovateľa na podklade toho, že mal pri výkone svojho povolania porušiť § 9\nods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. tým, že protokol o daňovej kontrole prerokoval\ns neoprávnenými osobami. ... bolo preukázané, že pri daňovej kontrole v spoločnosti\n, sťažovateľ prejednal protokol s osobou, ktorá preukázala svoju totožnosť\nobčianskym preukazom, a ktorá bola oprávnená konať v mene spoločnosti na základe\nrozhodnutia jej valného zhromaždenia. To že táto osoba... bola niekým iným, nebolo možné\nzistiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti sťažovateľa... ... bolo taktiež preukázané,\nže osoba vydávajúca sa za\n\ndisponovala pravým občianskym\n\npreukazom. Z... rozsudku Krajského súdu Košice zo dňa 03. 02. 2010... vyplýva,\nže skutočnosť o nepochybení vo vykonávaní kontroly bola dosvedčená aj svedkyňou..., ktorá\nvzhľadom na jej pracovné zaradenie v rámci daňovej správy bola na vyvodenie takých\nzáverov kompetentná.\n\n3\n\nČo sa týka tvrdenej zaujatosti sťažovateľa vo vzťahu k spoločníčke spoločnosti\n.. poukazujeme na závery prijaté v rozsudku Krajského súdu... zo dňa\n03. 02. 2010..., t. j. že v rozhodnom čase k nej nemal bližší vzťah, keďže ich manželstvo bolo\nprávoplatne rozvedené. Nakoľko\n\nnebola osobou oprávnenou konať\n\nv mene spoločnosti, nemohlo dôjsť k zaujatosti v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.\nZáver o zaujatosti sa teda v rozsudku prvostupňového súdu zmenil bez hlbšieho\nodôvodnenia.\n... nebol preukázaný ani záver o zúčastňovaní sa sťažovateľa... na vyberaní peňažnej\nhotovosti z bankového účtu spoločnosti\n\n.. vyplynula len skutočnosť, že nie je\n\nvylúčené, aby sťažovateľ bol prítomný ako svedok. To však nijakým spôsobom nepreukazuje,\naby sa finančné prostriedky dostali do dispozície sťažovateľa a mohol s nimi nakladať.\nV nadväznosti na skutok v bode 2), kedy mal sťažovateľ vykonať daňovú kontrolu\noprávnenosti priznania nárokov na vrátenie DPH spoločnosti\n\n, túto\n\nkontrolu mal vykonať v rozpore s ustanovením § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení\nneskorších predpisov, pretože protokol o kontrole..., ktorý bol podkladom pre vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH, mal prejednať s neoprávnenou osobou vydávajúcou sa za\n, ktorá nebola konateľom, ani splnomocneným zástupcom spoločnosti\n, sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že tento záver nie je v súlade\ns výsledkami vykonaného dokazovania a je založený len na subjektívnom názore súdu.\nNa základe vykonaného dokazovania bolo taktiež preukázané, že predmetná správa\ndaňového úradu Nové Mesto nad Váhom ako odpoveď na dožiadanie bola upravovaná\na svojim obsahom nezodpovedá pôvodnej správe, ale žiaden dôkaz nepreukázal vzťah\nsťažovateľa k jej autorstvu. Zároveň z výsledkov zisťovania pohybu došlej pošty v rámci\nDaňového úradu Košice IV. je zrejmé, že skôr ako sa predmetná správa dostala k rukám\nsťažovateľa, bola prevzatá a prerozdeľovaná inými pracovníkmi vrátane riaditeľa Daňového\núradu Košice IV., čo vyplýva aj z výsluchov svedkov. V tomto smere dávame do pozornosti\naj rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 03. 02. 2010, sp. zn.: 3 T/7/2004 a jeho\nodôvodnenie. Preto nie je zrejmé, na akom základe dospel Najvyšší súd k názoru, že z toho\nmal profitovať sťažovateľ.\n\n4\n\nNedá sa opomenúť, že sťažovateľ bol v čase, kedy sa mal dopustiť predmetných\nskutkov vo funkcii daňového kontrolóra pomerne krátku dobu od absolvovania\nvysokoškolského štúdia, a na jeho činnosť bolo nevyhnutné odborné vedenie jeho\nnadriadených. Taktiež je nutné zdôrazniť, že sťažovateľ nemal žiadne oprávnenie pre\novplyvňovanie prideľovania daňových subjektov kontrolórom, bola to výlučná kompetencia\njeho nadriadených. V tomto postupe sa uplatňoval tzv. „písmenkový systém“, ale zavádzal\nsa do praxe aj systém „rotujúcich kontrolórov“, čo malo byť zárukou objektivity vykonania\ndaňovej kontroly. Na základe toho boli sťažovateľovi pridelené daňové subjekty náhodne,\npreto akékoľvek závery súdu o účelovosti zakladania obchodných spoločností s konkrétnym\nzačiatočným písmenom v názve a určením ich sídla sú len vykonštruovanou domnienkou\nsúdu.\n... poukazujeme na nesprávne hodnotenie dôkazov vo vzťahu k listinnému dôkazu,\nv ktorom je v rozpore so skutočnosťou uvedená platba za tovar formou bezhotovostného\nprevodu. Výpisy z bežného účtu\n\nza obdobie november 1998... jednoznačne\n\npotvrdzujú... názor protokolu, že došlo k splneniu podmienky vychádzajúcej z ustanovenia\n§ 20 ods. 2 zákona o DPH o zaplatení dane dodávateľovi.\n... v priebehu dokazovania nebolo preukázané, aby sťažovateľ úmyselne zatajoval\nskutočný stav veci a do daňových kontrolných protokolov vedome uvádzal nepravdivé\nskutočnosti, a že by mal na tomto základe nadobudnúť majetkový prospech spolu\ns\n\n, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu.\n... sťažovateľ poukazuje na ďalšie nedostatky rozsudku Najvyššieho súdu spočívajúce\n\nv jeho odôvodnení. Na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní dňa 16. 04. 2013 predložil\nobhajca ods.\n\n... uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 7 To/83/2010\n\nzo dňa 08. 12. 2010, ktorým Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok Okresného súdu\nKošice II, sp. zn.: 2 T/109/2009, v ktorej sa prejednáva trestná vec proti\n, ktoré však Najvyšší súd vôbec nevzal vo svojom rozhodnutí do úvahy...\nOkrem vyššie uvedených vád rozsudku Najvyššieho súdu nemožno opomenúť ani\nďalší aspekt nesúladu tohto rozhodnutia s požiadavkami ústavnosti, ktorým je neprimeraný\ntrest s prihliadnutím na okolnosť podmieňujúcu mimoriadne zníženie trestu spočívajúcu\n\n5\n\nv extrémne dlhej dobe trestného konania. Je nutné zdôrazniť, že do právoplatného\nskončenia veci uplynulo od údajného spáchania skutkov viac ako 15 rokov...\nV priebehu konania bol sťažovateľ neustále obmedzovaný na svojich právach, čo\nzasiahlo všetky sféry jeho života... dôsledky na živote a právach sťažovateľa boli\nnepochybne dostačujúcou, prísnou a vážnou sankciou, ktorá de facto znamenala čiastočné\nodňatie slobody.\nJe v rozpore s účelom čl. 6 Dohovoru, aby súd, ktorý z väčšej časti prieťahy spôsobil,\nnekompenzoval vážne dôsledky na živote sťažovateľa, napriek jeho odsúdeniu,\nv zodpovedajúcej miere a v súlade s účelom trestania...\nV prípade sťažovateľa uložený nepodmienečný trest odňatia slobody nesplní žiaden\núčel trestu. Už samotné zdĺhavé trestné konanie pôsobilo dostatočne odstrašujúco. Dĺžka\ntrestu uložená sťažovateľovi je v tomto smere zjavne neprimeraná...\n... meritórne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ani následné rozhodnutie\nNajvyššieho súdu o odvolaní voči nemu nenapĺňali znaky spravodlivého rozhodnutia, ktoré\nsa náležitým spôsobom vyjadruje ku všetkým podstatným okolnostiam prípadu, a ktoré by\nracionálne a spravodlivo reflektovali extrémne prieťahy v konaní vo výroku o treste pre\nsťažovateľa.\n... nie je možné v rámci ochrany právneho štátu a práva na spravodlivý súdny proces\nprehliadať tak podstatné skutočnosti, na aké bolo upozornené v tejto sťažnosti,\na ospravedlniť to iba konštatovaním o ich irelevantnosti. Jednalo sa o zásadné medzníky\nv skutkovom deji trestných činov, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, a súdy boli teda povinné\nsa s nimi vysporiadať. Iba konštatovanie, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená\nprávo na rozhodnutie zodpovedajúce predstavám obvineného nie je postačujúce. Ak je\nzmyslom trestného súdnictva odsúdiť páchateľa len za podmienky „in dubio pro reo“, sú\ntvrdenia uvádzané v napádaných rozhodnutiach neakceptovateľné...».\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom\nvysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014\na rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013 došlo k porušeniu jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\n6\n\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie\na rozsudok a vec vráti na ďalšie konanie a zaviaže najvyšší súd uhradiť mu trovy konania.\nZároveň\n\nsťažovateľ\n\nústavnému\n\nsúdu\n\nnavrhol,\n\naby\n\nodložil\n\nvykonateľnosť\n\n„napadnutého rozhodnutia“, keďže „samotné trestné stíhanie malo na“ jeho „život\nnegatívny dopad, a výkonom trestu by len došlo k nenapraviteľnej dualizácii sankcie už\nuloženej sťažovateľovi“.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd\n\nnezávislým súdnym orgánom ochrany\n\nústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n7\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014 a rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013.\nPorušenie označených práv sťažovateľ vidí predovšetkým v tom, že vo veci konajúce\nvšeobecné súdy na základe vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotili skutkový stav\nv tejto trestnej veci (skutočnosti, z ktorých súdy pri uznaní viny vychádzali, nie sú\npodložené priamymi dôkazmi, skutková a právna situácia nebola dostatočne vyhodnotená,\ntak aby bol zrejmý rozdiel oproti hodnoteniu uvedenému v oslobodzujúcom rozsudku\nkrajského súdu z 3. februára 2010, nebolo tiež preukázané, že pri prerokovaní protokolov\no vykonaní kontroly jednal s osobami, ktoré neboli oprávnené konať v mene kontrolovaných\nspoločností, nebolo preukázané, že to bol on, ktorý z vykonaných skutkov profitoval). Za\nnedostatočne odôvodnený považoval záver súdu o jeho zaujatosti vo vzťahu k obchodnej\nspoločnosti, ktorej spoločníčkou bola jeho bývalá manželka. Sťažovateľ taktiež\nargumentoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nevzali do úvahy jeho krátku\nprax vo funkcii kontrolóra, že nemal žiadne oprávnenie ovplyvniť prideľovanie daňových\nsubjektov kontrolórom, ako aj nesprávnym vyhodnotením listinného dôkazu, ktorý\n8\n\npreukazoval splnenie podmienok o zaplatení DPH dodávateľovi, t. j. že v konaní nebolo\npreukázané, že on úmyselne zatajoval skutočný stav veci a do daňových kontrolných\nprotokolov vedome uvádzal nepravdivé skutočnosti, čím mu mal vzniknúť spolu s ďalším\nspoluobžalovaným majetkový prospech. Nedostatkom uvedených rozhodnutí je napokon\npodľa sťažovateľa aj skutočnosť, že sa v nich konajúce súdy nevyrovnali s predloženým\nuznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 83/2010 z 8. decembra 2010 (vec\ntýkajúca sa\n\n), a aj uloženie neprimeraného trestu sťažovateľovi s ohľadom\n\nna celkovú dĺžku uvedeného konania.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,\nak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto\n9\n\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08,\nIII. ÚS 133/09).\nVychádzajúc z uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu oboch\nnapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu z hľadiska ich ústavnoprávnej udržateľnosti.\n1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Tdo V 10/2014 zo 17. septembra 2014\nNajvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 17. septembra 2014, ktorým dovolanie\nsťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu zo 16. apríla 2013 odmietol, okrem iného\nuviedol:\n«... obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa\nv dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne\nzodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ\ntomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie\nupravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo\nuplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382\npísm. c) Tr. por.\nPodľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať len,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nUvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému\nstavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok\nustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže\nskúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného\nčinu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna\nsubsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)\n\n10\n\nTr. por.. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný\nprezumovať.\nNamietanie iných skutočností, ako spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného\ndokazovania, iné hodnotenie skutku (absencia dôkazov preukazujúca vinu obvinených,\nchýbajúca vedomosť o prejednaní protokolu o daňovej kontrole s neoprávnenou osobou,\nsystém prideľovania daňových kontrol, nesprávne hodnotenie listinných dôkazov)\npredstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo vyššie citované ustanovenie\nTrestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného\ndokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže\nna nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu\nskutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je\nv konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne\nkorigovať len odvolací súd.\nZ obsahu podaných dovolaní je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod je založený\nna skutkových výhradách obvinených. Podstatou podaných dovolaní je teda snaha\ndosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe ich iného\nhodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový a odvolací\nsúd.\nObaja obvinení v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom ďalej zhodne namietali\naj „neprimeraný a nespravodlivo vysoký trest odňatia slobody, ktorý je v rozpore s účelom\ntrestu vyjadreným v ustanovení § 23 ods. 1 Tr. zák.“. Trest je podľa názoru obvinených\nneprimerane prísny, a to najmä v súvislosti s rozhodnutím súdu o druhu a výške trestu,\nv rámci ktorej nebola zohľadnená neprimeraná dĺžka konania ako dôvod aplikácie § 40\nTr. zák. ­ mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody...\n...moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody\nje síce hmotnoprávne, ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom\nviaže k všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 23\nods. 1 a 2 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák. a túto úpravu dopĺňa. Na rozdiel od ustanovení\nkogentnej povahy, akými sú napr. ustanovenia § 41, § 42 Tr. zák. o ukladaní úhrnného,\nspoločného a súhrnného trestu, ktoré sú taktiež hmotnoprávne a viažu sa tiež\n11\n\nk rozhodovaniu o treste, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného\nhmotnoprávneho ustanovenia“ v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.\nUplatnený dovolací dôvod podľa 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je obsahovo\nnaplnený námietkou o neprimeranosti uloženého trestu v dôsledku toho, že nebolo použité\nustanovenie § 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.\nPokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je\nchybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len\nprostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.\nVzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a písm. h) Tr. por. je\ntaký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym\nhmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom\nvyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení\nkogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom\nnie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dôvodu, ktorý sa viaže k takémuto\nvýroku.\nNamietané nepoužitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia nie je otázkou\nprávneho posúdenia skutku, pretože nemá žiaden vzťah k tomu, ako bol kvalifikovaný skutok\na nejde ani o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, na ktoré sa viaže\npodanie dovolaní obvinených, pretože nemôže mať žiadny vzťah k výroku o treste za stavu,\nkeď existuje vyššie uvedený dovolací dôvod týkajúci sa trestu.\nNad rámec podaného dovolania je treba dodať, že ani dovolací dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvineným nebol uložený trest za použitia\n§ 40 Tr. zák., v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil\nmoderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej\ntrestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú\nTrestným zákonom za trestný čin, z ktorého boli obvinení uznaní za vinných. Nepoužitie\nustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody nezakladá žiadny dovolací\ndôvod (bližšie pozri stanovisko č. 5, Zbierky stanovísk NS a súdov SR 1/2011).\nNajvyšší súd preto konštatuje, že v dovolaniach nebol splnený dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. i) Tr. por.\n12\n\nDovolací súd považuje za potrebné na záver v súvislosti s argumentáciou obvinených\ntýkajúcu sa ich „nedostatočného odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ktoré sú arbitrárne“,\nuviesť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne aj právo obvineného na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej\nstrane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také\nrozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom,\nže na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať\niba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré\nzostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia; toto\nsa preskúmava v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver,\nže z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne\nkonanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom\nkonaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné,\naby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne závery súdu prvého\nstupňa.\nZ vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že v posudzovanej veci podané dovolania\nobsahujú argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov,\nnajvyšší súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.\nSo zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa\n§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., dovolací súd musel dovolania obvinených\na\n\npodľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.»\n\nZ citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (zo 17. septembra 2014)\nnajvyššieho súdu vyplývajú zreteľné dôvody, prečo bolo potrebné dovolanie sťažovateľa\n(a ďalšieho odsúdeného) odmietnuť. Najvyšší súd námietky sťažovateľa skúmal, riadne sa\nnimi zaoberal a ústavne konformným spôsobom sa s nimi vysporiadal. Zdôraznil\npredovšetkým, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok slúži predovšetkým\n13\n\nna nápravu právnych vád právoplatných rozhodnutí a konania, ktoré ich vydaniu\npredchádzalo, avšak správnosť a úplnosť skutkových zistení, resp. skutkových záverov\nv konaní o dovolaní nemožno skúmať a meniť. Najvyšší súd dospel k správnemu záveru,\npodľa ktorého argumentácia predložená sťažovateľom v uvedenom konaní bola založená\nna namietanom nesprávnom vyhodnotení dôkazov, resp. nesprávnom posúdení skutkových\nokolností danej veci, preto správne konštatoval, že v predmetnom konaní, t. j. v konaní\no dovolaní, tieto námietky nemožno považovať za právne relevantné, t. j. za také, ktoré by\nboli spôsobilé v rámci konania o dovolaní vyvolať nápravu napadnutého právoplatného\nrozhodnutia.\nÚstavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup\nnajvyššieho súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporu v zákone, a preto uznesenie\nzo 17. septembra 2014 nepovažoval za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.\nz ústavného hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto\nčasti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013\nÚstavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal obsah\nodôvodnenia rozsudku zo 16. apríla 2013, ktorým najvyšší súd rozhodol o odvolaní\nsťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 7/2014 z 11. mája 2012. Obsah oboch\nrozsudkov všeobecných súdov, t. j. prvostupňového z 11. mája 2012, ako aj\ndruhostupňového zo 16. apríla 2013 bol ústavnému súdu známy z jeho predchádzajúcej\nčinnosti vo veci pod sp. zn. III. ÚS 407/2014.\n\n14\n\nNajvyšší súd v podstatnej časti odôvodnenia rozsudku zo 16. apríla 2013 vo vzťahu\nk argumentom sťažovateľa okrem iného uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým poukazuje na to, že prvostupňový\nsúd pri novom rozhodovaní o veci dôsledne postupoval v intenciách § 264 ods. 1 Tr. por.\ntak, ako to vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. mája 2011,\nsp. zn. 4 To 4/2010, ktorým bol zrušený prechádzajúci oslobodzujúci rozsudok. Zákonným\nspôsobom doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por. a vykonané\ndôkazy vyhodnotil postupom podľa § 2 ods. 6 Tr. por...\nPrvostupňový súd vyhodnotil všetky... vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného\npresvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo\ni v ich súhrne. Správne dospel k záveru, že obžalovaní žalované skutky spáchali spôsobom\na za okolností, ako sú uvedené vo výrokoch pod bodmi 1/ až 4/ napadnutého rozsudku. ...\nAni najvyšší súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaní\n,\n\na\n\n,\n\nsa dopustili skutkov pod bodmi 1/ ­ 4/\n\nnapadnutého rozsudku. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že výpovede svedkýň\na\n\na ďalšie, ako aj príslušné protokoly\n\no daňovej následnej kontrole vo vzťahu k obžalovaným\n\na\n\npreukazujú, že daňová kontrola v predmetných daňových subjektoch bola vykonaná\nnezákonne, protokol o daňovej kontrole prerokovali s neoprávnenými osobami a že pre\nuznanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) neboli predložené\nvšetky zákonom požadované podklady. Podľa vtedy platného zákona o DPH stačilo\nnesplnenie, čo i len jednej podmienky, podľa ktorého má platiteľ nárok na odpočet DPH, ak\nsa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, daň na vstupe zaúčtoval, daň zaplatil inému platiteľovi\nza prijaté zdaniteľné plnenie a platiteľ mal daňový doklad o zaplatení.\nTento záver má oporu v ustanovení § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení platnom v čase uplatneného nároku na odpočet a výkonu\ndaňových kontrol (august až december 1998). Neúplné bankové výpisy, na ktoré sa\nobžalovaní odvolávajú, sú iba časťou účtovnej dokumentácie, v ktorej nie sú doložené\nzákonom požadované doklady preukazujúce súbežné splnenie všetkých podmienok platiteľa\ndane z pridanej hodnoty pre uplatnenie nároku na odpočet tejto dane. Navyše správou\n15\n\nod lesného závodu a svedeckými výpoveďami, okrem iného aj\n\nbolo\n\nbezpečne preukázané vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 4/ ­ 5/ napadnutého rozsudku,\nže nákup drevnej hmoty sa neuskutočnil, teda išlo o fiktívny obchod.\nPokiaľ ide o obhajobu obžalovaného\n\ntreba síce prisvedčiť,\n\nže skutok, pre ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice\nI 26. februára 2002, sp. zn. 2 T 376/2000, v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach 30. júna 2004, sp. zn. 4 To 229/03, spáchal až po spáchaní teraz posudzovanej\ntrestnej činnosti (ak by nebolo odsúdenie zahladené, prichádzalo by do úvahy uloženie\nsúhrnného trestu), avšak okolnosti, za ktorých ho obžalovaný spáchal (k ich zahladeniu\nnedochádza) nepochybne preukazujú, že úplatok poskytol za to, aby sa zabránilo\nobjasneniu obchodnej činnosti firmy\n\n, kde predtým vykonával daňovú\n\nkontrolu, čo svedčí o jeho kriminálnych praktikách a jeho hlbšej narušenosti.\nRovnako tak krajský súd správne, v súvislosti so skutkom pod bodom 1/ napadnutého\nrozsudku poukázal na obsah trestných spisov v trestných veciach vedených na Okresnom\nsúde Košice II pod č. k. 7 T 195/02 a 2 T 109/09 proti obžalovaným\na\n\n, alias\n\n, známy aj pod prezývkou\n\npreukazoval občianskym preukazom na meno\n\n, preukazujú úzku spätosť\n\ns predmetnou nezákonnou činnosťou obžalovaných\na\n\n, ktorý sa\n\n,\n\n, ktorých dvaja poslední sa zúčastňovali vyberania peňazí\n\nz bankového účtu firmy\n\n... a následne ich odovzdávali\n\n, ktorý nebol na takýto výber oprávnený, lebo v obchodnom registri neboli\nvykonané príslušné zmeny, ktoré by banka akceptovala. Išlo o peniaze, ktoré daňový úrad\npostupne poukázal ako nadmerný odpočet DPH na účet firmy\nodkiaľ tieto peniaze obžalovaný\n\n...,\n\npreviedol na iný ním zriadený účet...,\n\nku ktorému mal ako jediný dispozičné právo. Tým si nepochybne obžalovaní\na\n\n,\n\nvytvorili možnosť ľubovoľne nakladať\n\ns financiami, ktoré boli nezákonne vyplatené uvedenej firme. Ide o skutkové zistenia, ktoré\nv teraz prejednávanej veci súvisia spolu s vecami, ktoré sú prejednávané na inom súde.\n... Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný\nnemal vykonať daňovú kontrolu vo firme\n16\n\n.\n\nPrvostupňový súd v napadnutom rozsudku správne poukázal na ustanovenie § 24 zákona\nč. 511/1992 Zb. o správe daní v znení účinnom v dobe spáchania skutkov, že\nv dobe výkonu daňovej kontroly vo firme\n\nbol zaujatý a ako\n\ntaký mal byť z tejto kontroly vylúčený a to pre svoj pomer k bývalej manželke\n, rodenej\n\n, ktorá v tejto spoločnosti v čase kontroly bola spoločníčkou.\n\nZ vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 1/­ 4/ napadnutého rozsudku dôvodne\nvyplýva aj to, že obžalovaní\n\na\n\nboli znalí systému\n\npráce daňových úradov (abecedný ­ písmenkový systém) a preto mohli prostredníctvom\nspoluobžalovaných\n\n,\n\nfiriem\n\n,...\n\nbytom\n\na\n\npodnietiť založenie\n,... a živnosť\n\n,\n\n... tak, aby všetky tieto právnické osoby mali sídlo v obvode pôsobnosti\n\nDaňového úradu Košice IV. Niet sporu o tom, že v druhej polovici roka 1998 ako daňoví\nkontrolóri vykonávali v týchto firmách daňové kontroly na oprávnenosť uplatneného\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty so záverom, že uplatnený nadmerný odpočet\nbol zákonný, čo viedlo k vystaveniu platobných príkazov a k vráteniu DPH na účty\nspoluobžalovaných, ktorí ich vybrali a použili na doposiaľ nezistený účel. Preto námietka\nobžalovaných\n\na\n\n, že ohľadne spôsobu\n\nprideľovania kontrolovaných daňových subjektov nemali vedomosť, resp. že o tom\nrozhodovali ich nadriadení je nevierohodná a je v rozpore s vykonanými dôkazmi a najmä\nspôsobom a okolnosťami, za ktorých sa dopustili inkriminovanej trestnej činnosti, neobstojí.\nBez akýchkoľvek pochybností vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 1/ a 4/ napadnutého\nrozsudku tieto dôkazy preukazujú aj to, že firma\nna\n\nmala sídlo\n\n, čo nezodpovedá adrese bydliska obžalovaného\n\nspoločníčky\n\n(bývalej manželky obž.\n\nadrese býva\n\na jeho\n), ale že na tejto\n\n, ktorého trestná vec (Okresným súdom Košice II, sp. zn.\n\n7 T 195/02, zo dňa 16. apríla 2002) bola vylúčená z trestnej veci obžalovaného\nna samostatné konanie. Pritom na Okresnom súde Košice II,\nsp. zn. 2 T 109/2009, v trestnej vecí obžalovaného\n\nsvedkyňa\n\nvypovedala, že jej bývalý manžel\n\ndlhé roky poznal obžalovaného\n\n. Manželka obž.\n\nbývala na adrese\n17\n\n,\n\na zdržiava sa na adrese\n\n, čo je súčasná adresa obžalovaného\n\n. Týmito dôkazmi je tiež preukázané aj to, že osoba vydávajúca sa\nza\n\nv skutočnosti je\n\n, ktorý bol zadržaný v Českej\n\nrepublike v roku 2008 a ktorého trestná vec bola tiež vylúčená na samostatné konanie\nz trestnej veci obžalovaného\n\n, kde koná Okresný súd Košice II pod\n\nč. k. 2 T 109/2009. Aj podľa najvyššieho súdu tieto skutočnosti potvrdzujú prepojenosť\na súčinnosť obžalovaných pri páchaní trestnej činnosti.\nNajvyšší súd sa stotožňuje aj s tým, že vykonanými dôkazmi bolo bezpečne\npreukázané tiež to, že\n\nv mesiaci marec 1999 v súvislosti s podvodným\n\npredajom bytu\n\nna\n\nbol v realitnej\n\nkancelárii odfotografovaný a jeho fotografia bola podrobená znaleckému dokazovaniu,\npričom pri tomto predaji použil sfalšovaný občiansky preukaz na meno\ns rovnakým číslom, aký bol použitý pri prevode obchodných podielov firmy\n,\n\ni pri daňových kontrolách na Daňovom úrade Košice IV, čo bolo potvrdené\n\nvýpoveďami obžalovaných\n\na\n\n.\n\nUvedené skutočnosti aj podľa názoru najvyššieho súdu logicky preukazujú úzku\nprepojenosť obžalovaných, čo im umožnilo páchať žalovanú trestnú činnosť. Bez súčinnosti\nobžalovaného\n\nby nedošlo k odčerpaniu peňazí z účtu firmy\n\n, kde boli zaslané daňovým úradom a následne do dispozície obžalovaných\na\n\n, ktorí mali tieto finančné prostriedky vydať\nalias\n\nobžalovaného\n\n. Uvedené vyvracia obhajobné tvrdenie\n, že žiadny z vykonaných dôkazov ho neusvedčoval a preto\n\nnapadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny. V tejto súvislosti treba poznamenať,\nže samostatná skutočnosť, že daňový kontrolór\n\nje prítomný pri výbere\n\npeňazí v peňažnom ústave pochádzajúcich z „kontroly DPH“, ktorú osobne vykonal je\nnezvyčajná a svedčí s ďalšími dôkazmi o jeho zainteresovanosti na spáchaní skutku pod\nbodom 1/ napadnutého rozsudku.\nOdvolací súd sa stotožnil aj so skutkovými závermi krajského súdu vyplývajúcimi\nz vykonaných dôkazov ku skutkom pod bodmi 2/ ­ 3/ napadnutého rozsudku. Prvostupňový\nsúd v ňom správne a logicky vyvodzuje nezákonnosť v konaní obžalovaných, ktoré premietol\n18\n\ndo inkriminovaných skutkov. V súlade so stavom veci oprel záver o výpovede svedkov\n,\n\n,\n\na\n\na ďalších,\n\nako aj grafologické posudky vo vzťahu k obžalovanému\n\ns najväčšou\n\npravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (svedkovia spoznali identitu tohto obžalovaného)\npreukazujú, že autorom podpisov na sporných dokladoch je práve tento obžalovaný. Z toho\ndôvodu nebolo potrebné znalecky skúmať doklad totožnosti predložený svedkom\n, čoho sa domáhali obžalovaní\n\na\n\n,\n\nnakoľko bolo nesporne zistené, že osoba vystupujúca pod týmto menom bol obžalovaný\n.\nSprávne je aj zistenie, že písomná správa Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom,\nzaslaná pre potreby Daňového úradu Košice IV na základe dožiadania vo vzťahu k firme\n, použitej pri daňovej kontrole nadmerného odpočtu DPH\nvo firme\n\n, za ktorú vystupoval\n\nako\n\nbola jednoznačne sfalšovaná v prospech tejto firmy, z čoho následne profitovali obžalovaní\n,\n\na\n\n.\n\nNiet pochybností ani o tom, že obžalovaní podvodným spôsobom uvedeným vo\nvýroku o vine napadnutého rozsudku spôsobili škodu tak, ako ju ustálil krajský súd na úkor\nrozpočtu Slovenskej republiky v zastúpení Daňovým riaditeľstvom Košice. U obžalovaných\n,\n\n(skutky pod bodmi 1/ ­ 4/) a\n\n(skutky pod bodmi 2/ ­ 3/) ide o škodu veľkého rozsahu, preto správne postupoval krajský\nsúd, keď ich uznal za vinných z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.\nv znení zákona č. 248/1994 Z. z. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. sčasti v štádiu\npokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.\nNavyše obžalovaní\n\na\n\nako pracovníci\n\ndaňového riaditeľstva ­ daňoví kontrolóri pri spáchaním skutkov pod bodmi 1/ ­ 4/\nnapadnutého rozsudku vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, pretože\númyselne zatajovali skutočný stav veci a do daňových kontrolných protokolov vedome\nuvádzali nepravdivé skutočnosti, čo malo za následok vyplatenie nadmerných odpočtov\nDPH neoprávneným daňovým subjektom, z čoho spoločne v značnom rozsahu profitovali\na spôsobili tak značné škody. Naplnili tým skutkovú podstatu pokračovacieho trestného činu\n19\n\nzneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/,\npísm. c/ Tr. zák., teda tak, ako týchto obžalovaných uznal súd I. stupňa za vinných, na čo\nv dostatočnom rozsahu poukázal v dôvodoch napadnutého rozsudku. ...\nKrajský súd pri rozhodovaní o trestoch správne u obžalovaných\na\n\nprihliadol na všetky zásady vymedzené v ustanovení § 23\n\nods. 1 a § 31 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a nasledujúce tak, ako je to uvedené\nv dôvodoch napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\ns ohľadom na rozsah spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej spáchania a okolnosti, za akých\nk tomu došlo, treba na splnenie individuálnej a generálnej prevencie pôsobiť\nna obžalovaných výkonom nepodmienečných trestov pri výmere, ktorých súd prvého stupňa\nv súlade so zákonom prihliadol na hodnotenie týchto obžalovaných a na to, že obžalovaní\na\n\nako daňový kontrolóri nechránili štátne záujmy\n\nv daňovej oblasti a aj ich značným pričinením spôsobili Slovenskej republike škodu veľkého\nrozsahu. Výmera uložených trestov prihliada i na to, že trestné stíhanie trvalo neprimerane\ndlhú dobu tak, ako to má na zreteli Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv znení Protokolu č. 11 v článku 6 ods. 1. Najvyšší súd preto odvolacie námietky\nobžalovaných\n\na\n\ntýkajúce sa uložených trestov\n\nnepovažoval za dôvodné.\nUložené úhrnné tresty odňatia slobody obžalovaným\na\n\naj za použitia § 35 ods. 1 Tr. zák., obom zhodne vo výmere 4\n\nrokov so zaradením pre ich výkon do najmiernejšej nápravnovýchovnej skupiny v zmysle\n§ 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. zodpovedajú kritériám pre ukladanie druhu a výmery\ntrestu.\nNa základe uvedeného najvyšší súd odvolania obžalovaných\na\n\npodľa § 256 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. ...\nNa základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol\n\ntak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.»\nAko z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,\nnajvyšší súd dal na všetky rozhodujúce skutkové a právne otázky jednoznačné odpovede,\n20\n\nktoré vo svojom súhrne presvedčivo odôvodňujú opodstatnenosť odsúdenia sťažovateľa\nza skutky, ktoré sa mu kládli za vinu. Najvyšší súd uviedol, prečo považoval vyhodnotenie\nvykonaného dokazovania sťažovateľom za účelové. Pri ustálení jednotlivých skutkov\npoukázal na výpovede konkrétnych svedkov, obsah ktorých potvrdzuje skutkové závery\nkrajského súdu, taktiež na konkrétne listinné dôkazy i dôkazy preukazujúce profitovanie\nsťažovateľa z trestnej činnosti, resp. vytvorenie si možnosti profitovať z trestnej činnosti,\nďalej konštatoval, že argument týkajúci sa nemožnosti ovplyvniť spôsob prideľovania\ndaňových subjektov na kontrolu je nevierohodný s ohľadom na ďalšie v konaní vykonané\ndôkazy, a taktiež poukázal na viaceré skutočnosti svedčiace o prepojenosti a súčinnosti\nobžalovaných pri trestnej činnosti. Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť záveru o jeho\nzaujatosti vo vzťahu obchodnej spoločnosti\n\n,\n\n, t. j. že mal byť\n\nz vykonávania kontroly tohto daňového subjektu vylúčený, všeobecné súdy k tomuto\ndospeli poukazujúc na príslušnú zákonnú úpravu (§ 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správe\ndaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov) v spojení s nespochybňovanou skutočnosťou, že spoločníčkou označenej\nobchodnej spoločnosti bola bývalá manželka sťažovateľa. Aj v tomto prípade záver\nkonajúcich súdov vychádza z konkrétneho skutkového zistenia v spojení s konkrétnou\nprávnou normou. Ústavný súd preto nezistil žiaden dôvod vstupovať v tejto súvislosti\ndo rozhodnutia všeobecných súdov. V súvislosti s uloženým trestom konštatoval najvyšší\nsúd, že prihliadol na rozsah trestnej činnosti, v dôsledku ktorej bola štátu spôsobená škoda\nveľkého rozsahu, spôsob jej spáchania, okolnosti, za ktorej ku nej došlo, potrebu\nindividuálnej i generálnej prevencie pôsobiť na obžalovaných, hodnotenie jednotlivých\nobžalovaných, ktorí nechránili štátne záujmy v daňovej oblasti, ako aj na neprimerane dlhú\ndobu trestného stíhania vedeného proti nim v tejto veci a pri zohľadnení všetkých týchto\nokolností konštatoval, že námietky sťažovateľa týkajúce sa uloženého trestu nepovažuje\nza dôvodné.\nPodľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci\ndostatočne poukázaním na konkrétne v konaní vykonané dôkazy a popísaním ich\nhodnotenia podložili svoje závery o naplnení objektívnej, ako aj subjektívnej stránky\n21\n\ntrestného činu podvodu a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa\nsťažovateľom. Najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. apríla 2013\nzaoberal taktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol,\nakými úvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo predložené argumenty sťažovateľa\nnepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu\nuvedenými v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp.\narbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom\nna vyslovenie porušenia ním označených práv.\nS ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa\nv tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej\nsťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nzáverov vyvodených najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 4 To 7/2012 zo 16. apríla 2013, a\nteda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj\npráva podľa čl. 6 dohovoru. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto\nčasti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\nPretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorých\nje podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. septembra 2015\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie", "dovolanie-dovolacie konanie", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "rozhodnutie-zákonnosť", "trest-odňatia slobody", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:60dbbb97-e1ab-4782-bdad-ddaa1b96dda1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 407/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 407/2014 z 1. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60dbbb97-e1ab-4782-bdad-ddaa1b96dda1"}, {"guid": "ussr:aea25901-1a16-47cd-9cb7-3d15e867a706", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 133/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 133/09 z 14. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aea25901-1a16-47cd-9cb7-3d15e867a706"}, {"guid": "ussr:04313471-5459-44d2-94fe-d07121590902", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 314/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/08 z 2. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04313471-5459-44d2-94fe-d07121590902"}, {"guid": "ussr:ede9152c-2966-4483-bdaa-307e99ff07a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 44/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 44/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ede9152c-2966-4483-bdaa-307e99ff07a6"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}], "citovane_v": []}