{"guid": "ussr:216bd8ca-81ad-4516-a756-fe72cad2f984", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 463/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 463/2015 z 22. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. septembra 2015, sp. zn. III. ÚS 463/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-09-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/216bd8ca-81ad-4516-a756-fe72cad2f984", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.463.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 463/2015­17\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,\nŠtúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe\nk informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti\nv záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, odmieta\n\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia ̶ Aarhuský dohovor ̶ (ďalej len\n„Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015.\nAko vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2009 oznámil svoj vstup\ndo konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo“) pod sp. zn. 2495/2009 o žiadosti\no povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (usmrtenie dvoch\njedincov medveďa hnedého). Rozhodnutím sp. zn. 2495/2009­2.1 z 29. apríla 2009\nministerstvo sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka predmetného konania.\nRozhodnutím sp. zn. 6209/2009­7.2 (29/2009­rozkl.) zo 17. júna 2009 minister životného\nprostredia podaný rozklad sťažovateľa zamietol a rozhodnutie ministerstva potvrdil.\nRozsudkom č. k. 4 S 131/2009­136 z 29. apríla 2011 Krajský súd v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) rozhodnutie ministra zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nRozhodnutím sp. zn. 2495/2009­2.1 z 10. júla 2009 ministerstvo povolilo výnimku\nzo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody\na krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane prírody“), a to usmrtiť ̶\nodstreliť\n\n̶ jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri\n\nodo dňa\n\nprávoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2009 posliedkou a postriežkou v lokalite\nalebo do 15. decembra 2009 postriežkou v daných lokalitách.\nVo vzťahu k druhému medveďovi žiadosť o povolenie výnimky zamietol. Proti tomuto\nrozhodnutiu podal 20. júna 2012 sťažovateľ rozklad. Rozhodnutím sp. zn. 7013/2012­1.10\n(80/2012­rozkl.) z 23. augusta 2012 bolo konanie o rozklade zastavené z dôvodu, že\n2\n\nodpadol dôvod na konanie – jednak platnosť udelenej výnimky uplynula 15. decembra 2009\na jednak táto výnimka bola realizovaná odstrelom medveďa. Následne krajský súd\nrozsudkom č. k. 6 S 2256/2012­78 z 8. novembra 2013 zamietol žalobu, ktorou sa\nsťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra. Na odvolanie najvyšší\nsúd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015 tento rozsudok potvrdil.\nSťažovateľ zdôraznil, že jeho činnosť «sa neobmedzuje na účasť v správnych\nkonaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“) alebo iných\npredpisov, ale svojou mnohostrannosťou sa snaží prispieť v najvyššej možnej miere\nk zachovaniu prirodzeného prírodného prostredia ako bezpodmienečnej podmienky\nexistencie života na Zemi». Vo vzťahu k účasti sťažovateľa v správnych konaniach poukázal\nna rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) sp. zn. C­240/2009\nz 8. marca 2011, v zmysle ktorého „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,\núčasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady\nč. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však\nvnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok,\nktoré treba splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude\nv čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako\naj i cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla\norganizácia na ochranu životného prostredia, akou je\nnapadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť\nv rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.\nNajvyšší súd v rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou uviedol, že „mal\npreukázané z hlásenia o usmrtení medveďa hnedého, že na základe udelenej výnimky\nskutočne k usmrteniu medveďa hnedého došlo“. Zároveň najvyšší súd skonštatoval,\nže podanie rozkladu žalobcom po realizácii výnimky, ku ktorej došlo 15. novembra 2009,\nsa mu javí ako bezcieľne. Citované odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu\nzrozumiteľne deklaruje názor, že ak bola výnimka realizovaná, nemá žalobca právo na to,\n3\n\naby v riadnom odvolacom konaní (rozkladovom konaní) bola preskúmaná zákonnosť\nrozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o udelení výnimky.\nSťažovateľ v tejto súvislosti osobitne poukazuje na skutočnosť, že v správnom konaní\nnastala situácia, keď rozhodnutie prvostupňového orgánu o udelení výnimky bolo napadnuté\nrozkladom sťažovateľa a konanie o tomto rozklade (nie konanie vo veci samej) bolo\nzastavené z dôvodu uplynutia lehoty stanovenej na platnosť výnimky práve týmto\nneprávoplatným rozhodnutím.\nĎalej sťažovateľ vyjadril presvedčenie o tom, že napadnutým predmetným\nrozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom\nzakotveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44\nods. 1 ústavy, jeho práva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu\nverejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 ústavy,\njeho práva napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej\nmoci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9\nods. 3 Aarhuského dohovoru a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveným v čl. 6\nods. 1 dohovoru.\nPoukázal pritom na staršie konania v obdobných veciach – týkajúcich sa postavenia\nsťažovateľa vo vzťahu ku konaniam o veciach ochrany životného prostredia (udelenie\nvýnimky\n\nz\n\nochrany\n\nmedveďa\n\nhnedého),\n\nkonkrétne\n\nna\n\nnález\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp. zn. IV. ÚS 118/2010 z 12. apríla 2012, ktorým zrušil rozhodnutia najvyššieho súdu\nvo veciach pred ním vedených pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009, 5 Sžp 27/2009, 5 Sžp 36/2009,\n3 Sžp 14/2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009; nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 95/2010\nz 12. apríla 2010, ktorým boli zrušené rozsudky najvyššieho súdu vo veciach pred ním\nvedených pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009, 3 Sžp 10/2009, 5 Sžp 11/2009, 5 Sžp 24/2009\na sp. zn. 3 Sžp 19/2009; nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. októbra 2011,\nktorým zrušil rozsudky najvyššieho súdu vo veciach pred ním vedených pod sp. zn.\n5 Sžp 6/2009, 5 Sžp 33/2009, 5 Sžp 19/2009 a sp. zn. 5 Sžp 26/2009. Dodal, že najvyšší súd\nv ďalších konaniach rozhodol v otázkach žalôb sťažovateľa týkajúcich sa jeho postavenia\n4\n\nv konaniach podľa zákona o ochrane prírody tak, že jeho žalobám vyhovel, a bezvýnimočne\nidentickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o žalobách sťažovateľa týkajúcich sa\njeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali.\nSťažovateľ tiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011\nzo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho\ndvora sp. zn. C­240/2009 skonštatoval, „že ústavno­konformný výklad (čl. 152 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho\nsúdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate\nvyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesne riadne\nprejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne\nspotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný\ns dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto výklad by v rozpore\ns výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny\nprieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces)\nnemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti vyplývajúcich\nz tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna\nabsurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa\nPiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti\ntvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby,\nktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť,\ntoto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci\nje potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“.\nTento právny záver najvyššieho súdu sťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny\nso zreteľom na zmysel účasti sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach\nochrany prírody.\nV dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav,\n„keď napriek zákonom predpokladanému a predvídanému postupu, ktorým si žalobca\nuplatní svoje právo na účinnú účasť na rozhodovacom procese v otázkach životného\n5\n\nprostredia vrátane napadnutia rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom,\nčinnosť povolená výnimkou, či tá, na ktorú bol udelený súhlas je žiadateľom vykonaná\na vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia odvolací orgán, či orgán rozhodujúci\no rozklade odmietne preskúmať odkazujúc na to, že dôvod na konanie odpadol. Dôvodom\nna konanie je pritom myslená časová platnosť výnimky (súhlasu) uvedená v neprávoplatnom\n(prvostupňovom) rozhodnutí.\nO takýto prípad ide aj v predmetnom konaní. Aj keď jeho špecifikum spočíva v tom,\nže prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v čase, keď bol sťažovateľ nezákonnými\nrozhodnutiami správnych orgánov vylúčený z možnosti uplatňovať práva účastníka konania,\nje podstatou postupu správnych orgánov a v napadnutej veci aj súdu ten istý, do práv\nsťažovateľa zasahujúci výklad procesných predpisov upravujúcich konanie pred súdom\nči pred správnymi orgánmi.“.\nTakéto dôvodenie podľa sťažovateľa nemôže obstáť, pretože „prvostupňové\nrozhodnutie, resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva\ndôvodom na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania\na nie dôvodom naň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie\nsprávneho orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše,\nako je nesporné aj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal\nproti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne\nrozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.\nS poukazom na § 52 ods. 2, § 55 ods. 1 a § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny\nporiadok“) sťažovateľ zdôraznil, že „neprávoplatné rozhodnutie prvostupňového orgánu\nnapadnuté rozkladom, nemôže vyvolávať žiadne právne účinky, a teda akékoľvek\npodmienky, vrátane lehoty platnosti výnimky, nie sú účinné. Za tohto stavu nemožno\nakceptovať názor, ktorý obsah neprávoplatného a nevykonateľného rozhodnutia\nprvostupňového orgánu považuje za dôvod na samotné konanie a ktorého dovŕšením je\nzáver súdu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby po uplynutí\n6\n\nčasovej platnosti, na ktorú bola výnimka udelená. Takýto výklad by mohol dovedený\ndo absurdnosti viesť k situácii, keď v čase podania žaloby (do uplynutia lehoty, v ktorej\nmala byť výnimka realizovaná), sťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol\na v prípade, že by táto lehota počas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by\nstratil.“. O neprijateľnosti tohto názoru svedčia podľa sťažovateľa aj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1 Sžp 13/2103\nz 13. mája 2014.\nPodľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď je formálne akceptuje\núčasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie\nzákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, jeho\nvýklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku\nvynesenom v konaní C­240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom\núčasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel\nje týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen\nsťažovateľa, ale ani iných organizácií na ochranu životného prostredia v konaniach\npodľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť\ndomôcť sa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia o otázke, ktorá\nje predmetom konania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti sťažovateľa\nv konaní, teda zastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený,\nv skutočnosti znamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať\nžaloby bez toho, aby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané\nv správnom konaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka\nudelená.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal\nna ďalšie konanie a prijal takýto nález:\n„Právo sťažovateľa\n\n7\n\n­ domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n­ na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n­ domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n­ napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,\nktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n­ na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\nbolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/10/2014 zo dňa\n25. 2. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Sžo/10/2014 zo dňa 25. 2. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n8\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n9\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy\npodľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené\nv jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo\nsúdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických\nosôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného\nprostredia.\nAko z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia\njeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva\nna prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní\na opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore\ns ich národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského\ndohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 10/2014\nz 25. februára 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 2256/2012­78\nz 8. novembra 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. 7013/2012­1.10 (80/2012­\nrozkl.) z 23. augusta 2012. Týmto správnym rozhodnutím bolo zastavené konanie\no rozklade proti rozhodnutiu ministerstva životného prostredia sp. zn. 2495/2009­2.1\nz 10. júla 2009, ktorým bola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1\npísm. a) zákona o ochrane prírody, a to usmrtiť ̶ odstreliť ̶ jedného jedinca medveďa\nhnedého v poľovnom revíri\n\nv lokalite\n\n(vedené pod sp.\n\nzn. 2495/2009­2.1). Tomu predchádzalo správne konanie o tom, či sťažovateľ je alebo nie je\núčastníkom tohto konania, kedy ministerstvo životného prostredia v rozhodnutiach sp. zn.\n10\n\n2495/2009­2.1 z 29. apríla 2009 a následne aj sp. zn. 6209/2009­7.2 (29/2009­rozkl.) zo 17.\njúna 2009 dospelo k záveru, že toto postavenie sťažovateľovi neprislúcha. Po tom, ako\nkrajský súd rozsudkom č. k. 4 S 131/2009­136 z 30. septembra 2011 zrušil rozhodnutie\nministerstva životného prostredia sp. zn. 6209/2009­7.2 (29/2009­rozkl.) zo 17. júna 2009,\nspolu s prvostupňovým rozhodnutím sp. zn. 2495/2009­2.1 z 29. apríla 2009 ministerstvo\ndoručilo sťažovateľovi rozhodnutie sp. zn. 2495/2009­2.1 z 10. júla 2009.\nSťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší\nsúd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky\nzo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody je dôvodom\nna zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie, resp.\nlehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom na konanie.\nRozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania a nie dôvodom naň.\nRozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu,\nv ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné\naj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti rozhodnutiu\nprvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda\nnemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.\nTento právny názor síce „formálne akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných\nkonaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny\nnadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí\nSúdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom v konaní C­240/09\na v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mu iný postup\nneumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti\nživotného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený“.\nÚstavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,\n11\n\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\nÚstavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo\nna základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa\nzamietnutá, potvrdil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska\nza akceptovateľné a udržateľné.\nÚstavný súd považuje za potrené zdôrazniť, že rozsudok krajského súdu ani rozsudok\nnajvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania\nvedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého.\nÚstavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich\nsťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade,\nže súdy by v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté správne\nrozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, by ministerstvo nemalo inú\nmožnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím\nčasu, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konanie, ktoré by bolo možné\nzačať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského\ndohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu\nchráneného živočícha (medveďa hnedého).\n\n12\n\nNemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu\nartikulovaného v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 3/2011 zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému\na... jedinému (zrejme vypadlo slovo „správnemu“, pozn.) so zreteľom na zmysel účasti\nsťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru v činnosti orgánov ochrany\nprírody…“. Ani sťažovateľ nemôže ponechať bez povšimnutia, že jeho tvrdeniam\nbez ohľadu na rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len\nrozhodnutia najvyššieho súdu vydané senátom 1 S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne\na opakovane prezentujú právny názor totožný s názorom obsiahnutým v rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/10/2014 z 25. februára 2015. Navyše, sťažovateľom citované\nrozhodnutia opomínajú potrebu aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola\nzaistená účinná ochrana práv a právom chránených záujmov osôb, a zotrvávajú na vysoko\nteoretických pozíciách ideálnych prípadov. Právne závery v nich obsiahnuté vychádzajú\nz formalistického prístupu k právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou\nreálnou možnosťou účinne uplatňovať (realizovať) jeho práva a právom chránené záujmy.\nV tomto smere ústavný súd opätovne poukazuje na zjednocujúce stanovisko\nnajvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2014 z 24. júna 2014 k jednotnému uplatňovaniu § 82 ods. 9\npísm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody, ktorým najvyšší súd reagoval\nna podnet ministra životného prostredia sp. zn. 8427/2013­1.10 z 29. novembra 2013\npodaného z dôvodu výkladovej rozdielnosti v aplikácii uvedených zákonných ustanovení\nv rozhodovacej činnosti súdov vyplývajúcej z právoplatných rozsudkov senátov správneho\nkolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013 (sic).\nZo skutkového hľadiska ide o totožné veci ako v tu namietanom konaní najvyššieho\nsúdu. Ako zo stanoviska sp. zn. Snj 72/2014 vyplýva, „neplatnosť povolenej výnimky\no povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého s pôsobená uplynutím\nčasu, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania,\nlebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán preto\nmôže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho\nkonania.“.\n13\n\nNajvyšší súd v citovanom stanovisku oprel svoj právny názor aj o nález ústavného\nsúdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej\nčinnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou\nsúčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem\nna konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej\nnormy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický\npostup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych\norgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,\nale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich\nsubjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je\nnamieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako\nvecne správny.“.\nNajvyšší súd zdôraznil, že „zákonným predpokladom podania správnej žaloby\nv správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie\nukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom\no udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená\nžiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom\ntreba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové\nkonanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak\nžalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o\nzastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.\n\n14\n\nPodľa stanoviska najvyššieho súdu «ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel\nchráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť\nkonanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho\nkonania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť\ndosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie\nprocesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä\nvtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové\npochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane\nprírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie\nvydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.\nZa takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade\nčasovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý\nmá za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo\nvydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania\nzanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).\nAk podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nprírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo\nuplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod\nna konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.\nAk rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného\nživočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto\nvýnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane\nprírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania\nnie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania\nje právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo\njej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého\nstupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej\nvýnimke zamietnuť.».\n15\n\nV duchu tohto stanoviska odôvodnil najvyšší súd aj rozsudok vo veci\nsp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25. februára 2015, keď uviedol: „V danom prípade je nesporné,\nže vyhovenie žalobe len z formálnych dôvodov, keď žalobca nadobudol postavenie účastníka\nsprávneho konania v súlade s právnym názorom obsiahnutým v rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 4S/131/2009­136 z 30. septembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť\ndňa 13. decembra 2011; teda až po realizácii povolenej výnimky, by neprinieslo zásadný\nzvrat v právach a oprávnených záujmoch žalobcu. Práve uvedená skutočnosť,\nje podľa názoru najvyššieho súdu, pre ustálenie nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu\nrozhodujúca. Preto odvolací súd zhodne s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje\nžalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného za aktívne\nlegitimovaného, a to práve vodu nepreukázania, že by žalobca mohol byť napadnutým\nrozhodnutím alebo postupom žalovaného ukrátený na svojich právach.\nNajvyšší súd považuje za potrebné ešte dodať, že nepopiera právo žalobcu\nako účastníka správneho konania podať rozklad. Jeho podanie však p o uplynutí času,\nna ktorý bolo prvostupňové správne rozhodnutie vydané, dokonca po realizácii výnimky,\nku ktorej došlo dňa 15. 11. 2009, sa najvyššiemu súdu javí na účely správneho súdnictva\nako bezcieľne dodajúc, že takýto postup žalobcu by bol na mieste jedine v prípade, kedy by\nrozhodnutie súdu bolo spôsobilé reálnym spôsobom ovplyvniť výsledok správneho\nkonania.“\nTento\n\nprávny\n\nnázor\n\nvyslovil\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nnapr.\n\ntiež\n\nv\n\nrozsudkoch\n\nsp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014,\nsp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 23/2014,sp. zn. 3 Sžo 81/2014\na sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014 či sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015.\nSúlad právneho názoru viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti\nprávneho postoja senátu najvyššieho súdu 1 S, ktorý dlhodobo preferuje právne­teoretické\nstanoviská, často neberúc ohľad na ich praktické dopady na postavenie žalobcov\n(navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených\npožiadaviek.\n16\n\nÚstavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach\nsťažovateľa už tiež rozhodoval prvý a druhý senát ústavného súdu, ktorý predchádzajúce\nsťažnosti sťažovateľa odmietli pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené\n(II. ÚS 326/2014, II. ÚS 332/2015, a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel\npri predbežnom prerokovaní k odchylným právnym názorom ako prvý a druhý senát\nústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 326/2014, sp. zn. II. ÚS 332/2015\na sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach\n(a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).\nVzhľadom na vzťah rozhodnutia o priznaní postavenia účastníka správneho konania a\nvstupu do uvedeného konania, ktorého sa fyzická alebo právnická osoba domáha, ústavný\nsúd poukazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutiach najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžp 31/2012 z 13. novembra 2012, sp. zn. 5 Sžp 18/2012 z 29. novembra 2012,\nsp. zn. 10 Sžp 16/2013 z 28. mája 2014 a ďalších z tohto obdobia. V jeho zmysle\nsamostatne konať o účastníctve možno len vo vzťahu ku konaniu, ktoré trvá, t. j. nebolo\nprávoplatne skončené (m. m. I. ÚS 783/2014).\nTo obdobne platí aj v tu prerokovávanej veci, kde sťažovateľ fakticky tvrdí, že ním\npodaný rozklad (20. júna 2012, doručený 25. júna 2012) mal za následok nielen prelomenie\nprávoplatnosti rozhodnutia ministerstva sp. zn. 2495/2009­2.1 z 10. júla 2009,\nale aj revokovanie platnosti udelenej výnimky, ktorá bola 15. novembra 2011 realizovaná.\nHoci podaný rozklad prelomil právoplatnosť ním napadnutého rozhodnutia, avšak\ns účinkom ex nunc, t. j. nespôsobila spätnú neplatnosť udelenej výnimky, a teda ani napr. to,\nže by sa realizovaný odstrel jedného medveďa hnedého stal nezákonným.\nZa predmet konania o povolenie výnimky z ochrany podľa zákona o ochrane prírody\nsprávne ministerstvo, krajský súd aj najvyšší súd ustálili samú výnimku – nie, ako sa mylne\ndomnieva sťažovateľ, rozhodnutie o jej povolení ako celok. Preto je správny aj ich právny\nzáver, že uplynutím platnosti výnimky alebo jej realizáciou dochádza k zániku predmetu\nkonania o jej povolenie. Zánik predmetu konania je legitímnym dôvodom na jeho\n17\n\nzastavenie. Záver o tom, že rozhodnutím o zastavení konania o rozklade sťažovateľa proti\nrozhodnutiu o povolení výnimky z ochrany podľa zákona o ochrane prírody, ktorá bola\nrealizovaná ešte pred uplynutím jej platnosti, ktoré predchádzalo podaniu rozkladu, nemohli\nbyť porušené práva a právom chránené záujmy sťažovateľa, je nutné hodnotiť\nako bezchybný.\nÚlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť\npred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov.\nÚlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou\nzmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).\nVychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti\nsťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,\nIV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).\n\n18\n\nV súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými\nrozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne\nakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\ndo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.\nI. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru\nústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia\nvo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02)\na taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou\nby bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,\nIV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov\n(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).\nÚstavno­súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade\nsťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie\nvšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).\nK porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva\nna spravodlivý proces podľa dohovoru, by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu\nnielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje\nprávo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol\narbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo\nvtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).\nÚstavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by\n19\n\nnapadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce\nústavno­súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.\nPretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle\na je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy\na hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá\ndôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.\nZa tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 10/2014\nz 25. februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako\nani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona\no ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam\nbude vyhovené.\nV závere považuje ústavný súd za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia\nako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou\na činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne\nzaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu\nby mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky nemrhali svoju\npozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty, tak ako to je\nv prípade tohto konania.\n\n20\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. septembra 2015\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "judikatúra-zjednocovanie", "životné prostredie", "výklad (interpretácia)-právnej normy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "návrh-zjavne neopodstatnený", "práva a slobody – právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva-právo na priaznivé životné prostredie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:63da03a6-6b9b-47e1-9817-e8fc1c5492a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1"}, {"guid": "ussr:8b3e3a83-bce7-4535-a7d3-b8cd8eec7afb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 217/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1"}, {"guid": "ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 783/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 783/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7fa8b768-e9ec-4765-90cf-dd0a1c3c8a03"}, {"guid": "ussr:815226aa-0781-424b-88b3-632e4f0e2d51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2014 z 24. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:815226aa-0781-424b-88b3-632e4f0e2d51"}, {"guid": "ussr:75677cc7-d5dd-4a9b-8406-10daf0c3f42b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 118/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2010 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75677cc7-d5dd-4a9b-8406-10daf0c3f42b"}, {"guid": "ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16"}, {"guid": "ussr:e26f2190-f6f5-45b0-bc84-798539e991c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 108/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-19", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e26f2190-f6f5-45b0-bc84-798539e991c0"}, {"guid": "ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}], "citovane_v": []}