{"guid": "ussr:5d4e0832-7fcc-4c6a-b469-a4b55ef85df3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.466.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 466/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 466/2015 z 22. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. septembra 2015, sp. zn. III. ÚS 466/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.466.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-09-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5d4e0832-7fcc-4c6a-b469-a4b55ef85df3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.466.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.466.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.466.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 466/2015­18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra\n2015 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Pandym, advokátska\nkancelária, L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia základného\npráva byť stíhaný alebo pozbavený osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženie\ntrestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta\n2015 doručená a 24. augusta 2015 doplnená sťažnosť\n\n, Vrícko 165, t. č.\n\nv Ústave na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie\nzákladného práva byť stíhaný alebo pozbavený osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1\n\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 9/2015\nz 24. júna 2015.\nZo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len\n„okresný súd“) uznesením sp. zn. 28 T 53/2013 z 5. decembra 2013 podľa § 244 ods. 1\npísm. c), § 215 ods. 1 písm. d) a § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zastavil trestné\nstíhanie sťažovateľa pre organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu\npodľa § 10 ods. 1 psím. a) a b), § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) z dôvodu, že trestné\nstíhanie bolo premlčané.\nProti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) sťažnosť,\nktorú Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 18/2014­1587\nz 12. marca 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.\nRozhodnutie súdu druhého stupňa napadol generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku s odôvodnením, že vo veci konajúce všeobecné súdy sa\ndôsledne neriadili ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, keď trestné\nstíhanie zastavili.\nO dovolaní generálneho prokurátora najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom\nsp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015, v ktorom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku\nvyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 18/2014 z 12. marca 2014 a konaním,\nktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol\nporušený zákon v ustanoveniach § 193 ods. 1 písm. c), § 244 ods. 1 písm. c) a § 215 ods. 1\npsím. d) Trestného poriadku, § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a § 67 ods. 1 písm. b) Trestného\n2\n\nzákona v prospech sťažovateľa. Uznesenie krajského súdu podľa § 386 ods. 2 Trestného\nporiadku zrušil, rovnako ako aj uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2013 a okresnému\nsúdu prikázal vec v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť.\nPodľa presvedčenia sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 9/2015\nz 24. júna 2015 porušil jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo zaručené\nv čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože na základe tohto rozhodnutia je sťažovateľ trestne stíhaný za\n„premlčané skutky“.\nSťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „zákonné ustanovenia vykladá nesprávne\na jednostranne v neprospech sťažovateľa“. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský\nsúd „správne dospeli k záveru, že trestné stíhanie je premlčané“, a teda nie je zrejmé, „čo\nvlastne Najvyšší súd SR vytýka súdom nižších stupňov. Preto je jeho rozhodnutie\nnepreskúmateľné.“.\nAko sťažovateľ ďalej uvádza, „Dovolací súd si... nekriticky osvojil názor\na argumentáciu Generálneho prokurátora... a bez náležitého právneho zdôvodnenia\nspochybnil právne závery, ku ktorým dospeli súdy nižších stupňov. Svojím rozhodnutím\ndovolací súd reparuje nesprávny postup orgánov prokuratúry, napomáha prokurátorovi,\nnapráva jeho pochybenia a tým porušuje zásadu rovnosti strán.“.\nSťažovateľ trvá na tom, že „okresný i krajský súd pri rozhodovaní dospeli\nk správnym právnym záverom. Nesprávny je názor dovolacieho súdu“, pretože ak by bola\nakceptovaná argumentácia a závery dovolacieho súdu, „potom inštitút premlčania nemá\nopodstatnenie... a žiadne trestné stíhanie sa nikdy nepremlčí...“.\nNapokon sťažovateľ uvádza, že „Závery, ku ktorým dospel dovolací súd sú\nv protiklade aj so zásadami, na ktorých je postavený a budovaný trestný proces. Dovolací\nsúd... napomáha jednostranne prokurátorovi, reparuje jeho právne zlý postup a tým\nporušuje zásadu rovnosti strán.“.\n3\n\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie nálezom vyslovil, že\n„1. Základné právo\n\npodľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a podľa Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015\nporušené bolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna\n2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3.\n\npriznáva úhradu trov konania v sume 263,78 €..., ktoré je\n\npovinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky... na účet jeho právneho zástupcu –\nadvokáta JUDr. Petra Pandyho, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n4\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na\nzačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného\nsúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu\nna začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej\nsťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,\n5\n\nakého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím\nzároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na\nposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len\no tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,\nktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS\n19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv uvedených v odôvodnení sťažnosti\nmimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.\nS prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietanie\nporušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva\nzaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015\nz 24. júna 2015, ktoré sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné, porušujúce zásadu rovnosti\nstrán trestného konania z dôvodu napomáhania príslušnému prokurátorovi, reparujúc jeho\nnesprávny postup, a v dôsledku ktorého je sťažovateľ trestne stíhaný za „premlčané skutky“.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...\nPodľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,\nktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva\ntrestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť\nv čase spáchania trestného činu.\nPokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva zaručeného v čl. 7 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že už zo\nsamotného znenia tohto ustanovenia vyplýva neopodstatnenosť uvedenej námietky.\nSťažovateľ jednak v texte sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by čo i len\nnáznakom svedčila o tom, že by konanie, pre ktoré je trestne stíhaný, nebolo možné v čase\nspáchania skutku kvalifikovať ako trestný čin a jednak sťažovateľ nebol do podania sťažnosti\nústavnému súdu „odsúdený“, a už vôbec nie právoplatne, a teda mu nebol uložený žiaden\n6\n\ntrest, správnosť uloženia ktorého by bolo možné z hľadiska ochrany práva zakotveného v čl.\n7 ods. 1 dohovoru posúdiť. Je evidentné, že námietka o porušení označeného ustanovenia\ndohovoru je v aktuálnej situácii sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na\nodmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2\nústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom najvyššiemu súdu vytýkané skutočnosti, ako\nnapríklad nesprávny výklad zákonných ustanovení v dovolacom konaní, nepreskúmateľnosť\njeho rozhodnutia, nesprávnosť vyvodených právnych záverov (názorov), porušenie rovnosti\nstrán a pod., sa týkajú ochrany základných práv upravených v čl. 46 a nasl. ústavy, t. j.\nzákladných práv na súdnu ochranu (pozri napr. čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy),\nktorých porušenie však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamieta. Napriek\ntomu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu\nz hľadiska dodržania ochrany základných práv sťažovateľa, a to jednak z dôvodu vyhnúť sa\nprílišnému formalizmu, ako aj s prihliadnutím na to, že rozsudkom najvyššieho súdu boli\nzrušené predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bolo trestné stíhanie\nsťažovateľa zastavené, a teda v jeho dôsledku je sťažovateľ naďalej trestne stíhaný.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd v tomto konkrétnom prípade pripustil možnosť\npreskúmania dovolacieho rozhodnutia z hľadiska jeho ústavnoprávnej konformity aj na\nzáklade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, t. j. byť trestne\nstíhaný z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, keďže je sťažovateľ presvedčený, že\njeho trestné stíhanie je premlčané.\nÚstavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že podľa konštantnej judikatúry\nnie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený\npreskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie\nskutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo\n7\n\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015, z relevantnej časti\nodôvodnenia ktorého vyplýva:\n„Dovolací súd sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že právnym\nposudzovaním konania obvineného oproti obžalobe by súd napomáhal prokurátorovi a\nporušoval zásadu rovnosti strán.\nÚlohou súdu síce nie je naprávať pochybenia prokurátora, ale za každých okolností\nmusí dbať na dodržiavanie zákona.\nPodľa § 243 ods. 2 Tr. por. predseda senátu nariadi predbežné prejednanie obžaloby\nvtedy, ak je toho názoru, že vec treba vybaviť rozhodnutím podľa § 244 ods. 1 písm. a/ až i/\nalebo ak skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri správnom použití zákona treba\nposudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzuje obžaloba.\nV zmysle § 243 ods. 4 Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby súd preskúma\nobžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu; predseda senátu alebo ním poverený člen\nsenátu z tohto hľadiska podá správu, pričom sa zameria na otázky, ktoré treba riešiť.\nPodľa § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby súd trestné\nstíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.\nV zmysle § 244 ods. 2 Tr. por. ak súd dôjde k záveru, že skutok, ktorý je predmetom\nobžaloby, pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona,\nako ho posudzuje obžaloba, oboznámi s touto skutočnosťou osoby, ktorým sa doručuje\nrovnopis obžaloby a prokurátora, a vyzve obvineného a prokurátora, aby písomne oznámili\n\n8\n\nsúdu a sebe navzájom návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré dosiaľ nenavrhli. Zároveň ich\nupozorní na ustanovenie § 252 ods. 2 až 5.\nÚčelom predbežného prejednania obžaloby je preskúmanie zákonnosti dôkazného\nmateriálu a posúdenie, či sú splnené podmienky na nariadenie hlavného pojednávania\nalebo je potrebné postupovať v zmysle § 244 ods. 1 Tr. por. V rámci tohto procesu sa súd\nzaoberá i správnosťou právnej kvalifikácie žalovaného skutku, ako analogicky vyplýva z\nodseku 2.\nSúd nie je viazaný právnym posúdením skutku uvedeným v obžalobe, preto na\nzáklade vlastnej úvahy môže dospieť k záveru, že skutok je potrebné kvalifikovať inak, t. j.\nprísnejšie alebo miernejšie oproti obžalobe, resp. ako iný trestný čin. Za iné posudzovanie\nsa považuje nielen použitie rozdielneho ustanovenia Trestného zákona, ale aj kvalifikovanie\nskutku podľa iného odseku príslušného ustanovenia (kvalifikovaná skutková podstata\nnamiesto základnej a naopak).\nAž na podklade správne ustálenej právnej kvalifikácie môže súd rozhodnúť o ďalšom\npostupe a skúmať premlčanie trestného stíhania. Pre dĺžku premlčacej doby je teda\npodstatná skutočná povaha trestného činu, nie jeho posúdenie prokurátorom v podanej\nobžalobe. Súd sa preto nemôže iba striktne držať obžaloby, ale je povinný právnu\nkvalifikáciu vyhodnocovať aj podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti spáchania\nskutku.\nZ hľadiska dĺžky premlčacej doby je rozhodujúci názor súdu na právnu kvalifikáciu\nv čase rozhodovania pri predbežnom prejednaní obžaloby v zmysle § 244 ods. 1 písm. c/ Tr.\npor., resp. jeho názor po vykonaní hlavného pojednávania, a nie to, ako bol skutok\nkvalifikovaný obžalobou alebo pri vznesení obvinenia v predchádzajúcich štádiách\ntrestného stíhania.\nV danom prípade prokurátor kládol obvinenému za vinu organizovanie usmrtenia M.\nH. pomocou nástražného výbušného systému, ktorý mal byť umiestnený pod jeho vozidlom,\nresp. v blízkosti vchodu do diskobaru B.. Iniciovaním výbušniny mohla byť spôsobená\nnenapraviteľná škoda, ujma na zdraví, príp. smrť H. alebo ďalších nezainteresovaných\nosôb.\n\n9\n\nOkresný súd postupoval v rozpore s Trestným poriadkom, keď neskúmal konanie\nobvineného v širších súvislostiach. Krajský súd toto pochybenie nenapravil, preto najvyšší\nsúd rozsudkom vyslovil, že uznesením krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo,\nbol porušený zákon v ustanoveniach §§ 193 ods. 1 písm. c/, 244 ods. 1 písm. c/, 215 ods. 1\npísm. d/ Tr. por., §§ 219 ods. 1, 2 písm. b/, 67 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného do 30.\nnovembra 2003 v prospech obvineného F. S.. Napadnuté uznesenie a rozsudok\nprvostupňového súdu zrušil a Okresnému súdu Žilina prikázal, aby vec v potrebnom\nrozsahu znova prerokoval a rozhodol. Tento súd je viazaný právnym názorom dovolacieho\nsúdu v zmysle § 391 ods. 1, 2 Tr. por.“\nNajvyšší súd, ako to z citovanej časti odôvodnenia jeho napadnutého rozsudku\nvyplýva, zodpovedal všetky relevantné skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie.\nJe zrejmé, z ktorých konkrétnych zákonných ustanovení pri vyvodení svojich záverov\nvychádzal, tieto ústavne konformným spôsobom vyložil a správne na vec aplikoval. Tomuto\nrozhodnutiu ústavný súd nemá čo vytknúť. Najvyšší súd zistil, že všeobecné súdy nižšieho\nstupňa konajúce vo veci sa nedržali ustanovení platných právnych noriem, ktoré sa na vec\nvzťahovali, a pri predbežnom prerokovaní obžaloby neskúmali konanie sťažovateľa kladené\nmu za vinu v širších súvislostiach, a tým aj správnosť v obžalobe uvedenej právnej\nkvalifikácie stíhaného skutku, ktorou navyše viazané neboli. Tým zo strany okresného súdu\na krajského súdu došlo k porušeniu najvyšším súdom označených zákonných ustanovení\nv prospech sťažovateľa.\nNapokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani nekonkretizoval, ktoré\nzákonné ustanovenia boli najvyšším súdom vyložené nesprávne a v čom mala táto\n„nesprávnosť“ spočívať.\nZáver najvyššieho súdu o porušení zákona v prospech sťažovateľa je podľa názoru\nústavného súdu založený na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade\nrelevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a preto nemožno\nz ústavnoprávneho hľadiska napadnuté rozhodnutie z 24. júna 2015 hodnotiť ako ústavne\n10\n\nneakceptovateľné. Odôvodnenie tohto rozhodnutia je absolútne dostačujúce, jasné, určité,\nbez akýchkoľvek vnútorných rozporov. V zmysle použitej právnej úpravy sú prijaté závery\nnajvyššieho súdu možné.\nÚstavný súd teda konštatuje, že sťažovateľ je po zrušení uznesenia okresného súdu\nsp. zn. 28 T 53/2013 z 5. decembra 2013 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 18/2014\nz 12. marca 2014 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015 trestne\nstíhaný z dôvodov (t. j. pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin, ktorého znaky sú uvedené\nv Trestnom zákone) a spôsobom (t. j. v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku)\nustanoveným zákonom, preto k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17\nods. 2 ústavy jednoznačne dôjsť nemohlo.\nNavyše je potrebné poukázať na okolnosť, že po verdikte najvyššieho súdu je\ndotknuté trestné konanie v stave po podaní obžaloby a nemožno absolútne vylúčiť, aby vo\nveci konajúce súdy po odstránení najvyšším súdom vytýkaných procesných chýb znovu\nrozhodli v súlade s predstavami sťažovateľa.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, keďže absentuje\npríčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva byť stíhaný iba\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy\na označeným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2015 z 24. júna 2015.\nPretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je\npodmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade\nnedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. septembra 2015\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v trestnom práve", "trestné stíhanie", "trestné konanie", "príčinná súvislosť", "dovolanie-dovolacie konanie", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}